Veľká nostalgická jazda s animákmi: Rozpamätáte sa všetky detaily v obľúbených rozprávkach?
Zaspomínajte si na animovaných hrdinov a hrdinky, s ktorými ste vyrástli.
Zdieľať
29. 9. 2023;Autorka: Eva Kopecká, Foto: HBO Max
Sú rozprávky, ktoré si stačí pozrieť raz. A potom sú rozprávky, ktoré môžete pozerať stále zas a znova, a vždy v nich objavíte niečo nové. Práve vďaka tomu sa z niektorých stali už kultové klasiky. Dávali ste však pri sledovaní obľúbených príbehov dobrý pozor?
Prevetrajte si svoje znalosti o animovaných rozprávkach v našom kvíze:
1. Zelený hrdina-zlobor Shrek si toho od prvého filmu, ktorý premiéroval pred 20 rokmi, preskákal viac než dosť. Od bozku z pravej lásky s princeznou Fionou cez neľahké manželské skúšky až po rolu spokojného otca. Ako sa volajú deti Shreka a Fiony?
Falcon, Ferdinand, Fanny
Fergus, Farkle, Felicia
Fiona, Farquaad, Shrek
2. Kultový americký animovaný seriál Scooby-Doo nás už neuveriteľných 50 rokov učí, že každý jav, nech sa zdá akokoľvek zvláštny a desivý, má racionálne vysvetlenie. Viete však, aké je Scoobyho pravé meno?
Scoobert
Scooty
Schubert
3. Scooby-Doo je jeden z najznámejších psov na striebornom plátne, hoci je animovaný – je ešte slávnejší ako filmový Beethoven či seriálová Lassie. Zamysleli ste sa však niekedy nad tým, akej rasy je tento vtipný a charizmatický pes?
doga
ovčiak
teriér
4. Na jednoduchej zápletke – kocúr naháňa myš – vyrástli celé generácie. No nerozlučnú dvojicu Toma a Jerryho sprevádzajú aj rôzne vedľajšie postavy, jednou z nich je pes – bulldog. Viete, ako sa volá?
Sugar
Sammy
Spike
5. Ukecaného Martyho, populárneho Alexa, sympatickú Gloriu a hypochondrického Melmana pozná snáď každý, kto má rád kreslené filmy. Pamätáte si, z akej zoo zvieratá ujdú v prvom filme série Madagascar z roku 2005, aby zažili dobrodružnú cestu?
Metropolitan Zoo v Londýne
Central Park Zoo v New Yorku
Zoo v San Antoniu
6. Kvarteto spomínaných zvieratiek sa v Afrike stretne aj s lemurmi, známymi svojím jedinečným vzhľadom s veľkými očami a dlhým chvostom. Vo filme im však vládne nevšedný panovník. Viete, ako sa tento výstredný kráľ lemurov volá?
Kráľ Ralf
Kráľ Charles
Kráľ Julian
7. Na obľúbenom československom seriáli Pat a Mat, ktorý mal byť pôvodne len zábavou pre dospelých, vyrástlo už niekoľko generácií detí nielen doma, ale aj v zahraničí. Rozpamätáte sa, aké pokrývky hlavy títo nešikovní páni nosili?
čapica s brmbolcom a baretka
prilba a klobúk
šiltovka a šatka
8. Pat a Mat sú nerozluční kamaráti a nikdy sa na seba nehnevajú, ani vo chvíli, keď sa im práca nedarí. Vždy optimisticky naladení sa do nej púšťajú s novým elánom znovu a znovu, až kým sa ju nepodarí nejakým nápaditým spôsobom zvládnuť. Čo zvyknú urobiť na konci ako symbol dobre vykonanej práce?
zavrtia hlavou a poskočia si
zaťukajú si na čelo a zatlieskajú
podajú si ruky a ohnú lakeť do pravého uhla
9. Vďaka Kung Fu Pande sa vraciame do zvieracej ríše. Po, lenivý pandí samček, síce pracuje v rodinnom obchode s rezancami, ale nečakane ho vyberú, aby naplnil starodávnu veštbu a vstúpil do sveta starobylého čínskeho bojového umenia pod vedením majstra Shifu. Aké zviera bol majster Shifu?
hraboš severský
červená panda
psík medvedíkovitý
10. Výcvik Poa nie je ešte dokončený, keď sa mu do cesty postaví pomstychtivý a zradný nepriateľ, zároveň najlepší študent majstra Shifu – snežný leopard. Ako sa jeho úhlavný nepriateľ v prvom filme Kung Fu Panda volá?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Od Sicílie až po Peloponézsky polostrov: S týmito 7 filmami a seriálmi uniknete do vysnívaných dovolenkových destinácií
Stačí si len vybrať z filmových dobrodružstiev, pripraviť osviežujúci nápoj a cestovanie po celom svete z pohodlia obývačky sa začne.
Zdieľať
21. 7. 2023;Autorka: Laura Bilíková, Foto:: HBO MAX
Filmové miesta sú niekedy príbehmi samy osebe. Dokážu vytvárať jedinečnú atmosféru a filmy alebo seriály obohacujú o nové významy. Vďaka nim môžeme spoznávať nové kultúry z pohodlia domova, zároveň sú zdrojom inšpirácie pre naše budúce cestovateľské dobrodružstvá. Práve tieto filmy a seriály vás o tom presvedčia.
Mimoriadne živelné, no autenticky krásne mesto na juhu Talianska ľudia buď milujú, alebo nenávidia. Nezáleží na tom, do ktorej skupiny patríte, vďaka seriálu Geniálna priateľka spoznáte mesto Neapol skrz-naskrz. Doterajšie tri série sledujú nezvyčajné priateľstvo Leny a Lili, ktoré vyrastajú v chudobnej štvrti neapolskej periférie. A práve drsné podmienky, ktoré často hraničia s bojom o holý život, ich motivujú, aby držali spolu.
Seriál je vernou adaptáciou prvej časti neapolskej knižnej ságy známej talianskej spisovateľky Eleny Ferrante. Jej „na slovo presné“ vystihnutie atmosféry mesta sa pretavilo aj do seriálovej podoby, pričom Neapol vidíte inými očami – očami miestnych. Vychutnáte si všetky jeho intenzívne vône, chute, farby a na (takmer) vlastnej koži zažijete tamojšie zvyklosti.
Korfu Durrellovci
Aké sú vyhliadky na šťastný život v studenom a upršanom Anglicku? Keď matke štyroch detí umrie manžel a rodina sa dostane do finančných ťažkostí, hľadá cestu, ako vyjsť z bludného kruhu chudoby a mizérie. Rozhodne sa zariskovať a odsťahovať sa na grécky ostrov Korfu, kde sa údajne žije omnoho lacnejšie. Durrellovci si musia zvyknúť na nový domov – preverí ich aj ľudsky a od Anglicka sa diametrálne líši. Korfu tak bude miestom, ktoré im zmení životy navždy.
Atmosféra gréckeho ostrova je priam hypnotizujúca. Prostredie pôsobí ako z nádherne ilustrovanej pohľadnice. Živú prírodu ocení najmä najmladší syn ako milovník zvierat, strieda sa s priezračným morom a pôvabnými kamennými uličkami. Čo viac si priať, keď sa potrebujete zhlboka nadýchnuť a začať novú kapitolu života?
Havaj a Sicília Biely lotos
S pozdravom Aloha!, nahriatym uteráčikom a strojeným úsmevom na tvári víta personál luxusného rezortu nových návštevníkov havajského ostrova Maui. Už pri príchode tušia, že dorazili do dovolenkového raja na zemi: dychberúca príroda tropického ostrova, azúrové more a k tomu špičkový servis v hoteli Biely lotos. No aj toto miesto má svoje tajomstvá…
Satirický seriál Biely lotos sleduje vzťahy medzi (často až nechutne) bohatými ľuďmi a zamestnancami dovolenkových rezortov. Čo všetko sa skrýva za sileným úsmevom pracovníkov a prečo niekedy zlyháva základná úcta a rešpekt k človeku? Okrem toho, že seriál je kritickou sondou do života rozličných vrstiev spoločnosti, ponúka vďaka nádhernému prostrediu aj pohodlný únik z každodennej reality.
Po veľkom úspechu havajskej série nás scenárista a tvorca Mike White v druhej sérii vezme na nové čarovné miesto s novými ľuďmi. Tentokrát strávime dovolenkový týždeň v sicílskej pobočke hotela Biely lotos – na ideálnom mieste, ak sa chcete cítiť ako Monica Vitti, jazdiť na vespe alebo len jednoducho vnímať nezameniteľnú atmosféru sicílskeho mesta Taormina, kde sa seriál odohráva. Po jeho pozretí takmer ihneď zatúžite navštíviť nádhernú Sicíliu.
Zápletkou sicílskej série sú opäť napäté vzťahy, a to medzi jednotlivými návštevníkmi rezortu aj vo vzťahu k temperamentnej povahe miestnych. Stačí len týždeň, aby ste zistili, čo sa pod maskou postáv ukrýva a odhalili aj ich najtemnejšie stránky. Vďaka výbornému scenáru získala druhá séria Bieleho lotosu prestížne ocenenie Zlatý glóbus.
Lombardia Daj mi svoje meno
Leto, 80. roky. Dospievajúci Elio (Timothée Chalamet) trávi svoje dni v malebnej dedinke na severe Talianska. Fascinujúca krása prírodných scenérií, skryté zákutia vidieka či hody s jedlom v tamojších záhradách. Prostredie ako vyšité na nezáväzný letný románik.
17-ročný Elio sa totiž bezpodmienečne zamiluje do vysokoškolského absolventa Olivera (Armie Hammer). Spočiatku sú neistí, no postupom času aj vďaka opojnému vplyvu okolitého prostredia ich vzájomná príťažlivosť prepukne do, zdá sa, nevyčerpateľnej vášne. Spoločne zažijú intenzívne chvíle plné hlbokých emócií i porozumenia či nezabudnuteľné zážitky počas dlhých horúcich večerov. No každá letná láska má svoj koniec…
Romantická dráma Daj mi svoje meno, ktorú režíroval Luca Guadagnino, je rovnomennou adaptáciou knihy Andrého Acimana a zároveň sa stala celosvetovo úspešným fenoménom.
Peloponézsky polostrov Pred polnocou
Pred polnocou je posledným filmom z romantickej série (Pred úsvitom, Pred súmrakom) režiséra Richarda Linklatera. Odohráva sa 9 rokov od prvého stretnutia Jessa (Ethan Hawke) a Celine (Julie Delpy), ktorí dnes už tvoria manželský pár a vychovávajú dve deti. Spoločne trávia dovolenku v slnečnom Grécku, kde majú konečne chvíľku času, aby si oddýchli od každodenného života. A konečne aj trochu priestoru, aby sa zamysleli, kam ich vzťah smeruje. Dokážu prežiť ešte kúsok romantiky ako kedysi?
Peloponézsky polostrov predstavuje unikátne spojenie prírody a historickej kultúry, takže je ideálnou kulisou pre prenikavé rozhovory ústrednej dvojice, ktoré zrkadlia ich silné puto, rozdiely i nástrahy stereotypu každodennosti. Romantická večera pod holým nebom, pôsobiaca ako z reklamy na dokonalý život, však bude podrobená ich surovej úprimnosti a ešte pred polnocou zažije ich vzťah skúšku ako nikdy predtým.
Barcelona Ľudské veže
Nostalgická filmová pohľadnica z miesta, na ktoré niekedy zabúdame – domov. Lara sa po rozchode vracia do rodnej Barcelony, ktorá oživuje jej dávne spomienky na detstvo, zabudnuté priateľstvá či lásky. Hľadajúc nový zmysel v prostredí, ktoré dôverne pozná, jej pomôže prehodnotiť doterajšie sny a túžby. Stačilo málo, jedno miesto, aby dokázala opäť tanečným krokom vyraziť naproti svojej budúcnosti.
Krátkometrážny film Ľudské veže, ktorý poetikou pripomína pomalé francúzske filmy zo 60. rokov, je pripomienkou toho, aby sme sa nezabúdali vracať do svojich domovov, pretože aj keď ich neustále opúšťame, vďaka nevyčerpateľným spomienkam pre nás budú vždy zdrojom inšpirácie či životnej energie.
Roadtrip naprieč Európou Romantický sprievodca po stratených miestach
„Tieto opustené miesta, tieto nekonečné priestory, toto úžasné ticho, upokojuje ma to,“ hovorí Allegra (Jasmine Trinca), spisovateľka v strednom veku. Trpí panickými záchvatmi a má komplikovaný vzťah nielen s ľuďmi, ale aj s okolitou realitou. V rovnakej bytovke býva aj päťdesiatnik Benno (Clive Owen), zarytý alkoholik, ktorému už ide o život. Jeho manželka sa mu snaží pomôcť, ale on sa napriek tomu vždy zobudí rozbitý na inom mieste. Také rozličné osudy však môže spojiť len náhoda, ktorá ich privedie na spoločnú cestu.
Dvojica sa vydáva na spontánny roadtrip, počas ktorého navštívia tie najzabudnutejšie miesta naprieč celou Európou. Sila zážitku niekedy tkvie aj v stratených dedinkách či opustených priestoroch, ktoré v nás zanechávajú intenzívnejšie pocity než nablýskané turistické destinácie. Okrem toho však dvojica protagonistov počas tejto spletitej cesty spoznáva najmä samých seba. Toto nie je romantický sprievodca, ale intenzívny výlet autom, ktorý naveky zmení ich životy i prístup k realite.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
