Speváčka Emma Drobná: Pekný Instagram nepresvedčí ľudí počúvať zlú hudbu

So speváčkou Emmou Drobnou sme sa rozprávali o jej pripravovanom druhom albume aj o tom, či si ju ľudia stále spájajú najmä so SuperStar.

Účinkovanie v speváckej súťaži môže mladým hudobníkom pomôcť presadiť sa, no zároveň môže byť prekážkou pri dokazovaní, že víťazstvo v speváckej súťaži nie je to jediné, čo ich ako hudobníkov definuje. Emma Drobná nám v rozhovore prezradila, ako sa po piatich rokoch vyrovnala s nálepkou SuperStar, aj prečo bude jej nový album veselší ako debut.

Počúvajte hudbu cez O2 a pridajte si streamovaciu appku TIDAL s miliónmi pesničiek do svojho SMART Paušálu. Chcem vedieť viac

V rozhovore s Emmou Drobnou sa dočítate:

  • či ju ľudia stále vnímajú hlavne ako superstaristku,
  • v čom bude nový album iný ako jej debut,
  • či sa jej niekedy zunovala vlastná pesnička,
  • kedy sa jej najlepšie tvorí.

V minulosti si spomínala, že by si sa rada zbavila nálepky superstaristky. Máš pocit, že sa ti to po piatich rokoch od súťaže podarilo?

Čiastočne. Neviem však, či by som sa jej chcela zbaviť úplne, pretože aj to ku mne patrí. V SuperStar sa to pre mňa celé začalo, ale nechcela som, aby to bolo jediné, s čím si ma ľudia budú spájať.

Napríklad v jednom článku o hudobníkoch mi dali popis superstaristka Emma Drobná, začiaľ čo pri iných uviedli, že sú držiteľmi rôznych hudobných cien. Bolo to v období, keď som získala druhú cenu SOZA za najhranejšiu skladbu v rádiách. Mohli teda uviesť toto a nálepku SuperStar si odpustiť. Nie je to jediná vec, ktorá sa mi v živote podarila.

Obmedzuje ťa táto nálepka ešte v niečom?

Niektorí ľudia pri umelcoch zo SuperStar automaticky znevažujú mieru ich umeleckosti a autentickosti.

Na druhej strane veľa ľudí ma tak už nevníma, predsa len to bolo dávno a ľudia ma už stihli spoznať aj inak. Dúfam, že v budúcnosti ma budú ľudia spoznávať čoraz viac hlavne vďaka novej tvorbe.

Tvoj debutový album You Should Know vyšiel pred troma rokmi. Zmenil sa odvtedy koncertný playlist, ktorý s kapelou hrávate?

Pesničky neustále meníme, upravujeme a osekávame, hlavne cover verzie, ktoré sme hrávali na začiatku, keď som ešte nemala toľko svojich vecí.

„V SuperStar sa to pre mňa celé začalo, ale nechcela som, aby to bolo jediné, s čím si ma ľudia budú spájať.“

Z prebratých pesničiek hrávame už len Čerešne, ktoré preslávila Hana Hegerová. Rozmýšľali sme, že aj túto skladbu by sme z repertoára vyradili, ale je to pekná pesnička, ktorú mám rada ja aj ľudia, a už som si ju tak trochu privlastnila.

Ostatné skladby hrávame živšie ako na albume. Hrávame aj nové veci, ktoré ešte nevyšli, a tie nás momentálne bavia najviac. Skončila sa zimná a plesová sezóna, máme teraz voľnejšie, a tak sa venujem nahrávaniu albumu a s kapelou sa chystáme upraviť nové skladby do koncertnej podoby.

Ako reagujú ľudia na nové pesničky? Môže reakcia publika ovplyvniť, či sa dostanú na album?

Hráme ich zatiaľ málo, len jednu alebo dve, a ľudia na ne reagujú pozitívne. Na Česko-Slovenskom plese v Prahe sme napríklad hrali jednu novú a tam sa veľmi dobre ujala, aj keď nie je „plesová“.

Prezradíš nám o nej viac? 

Poviem iba toľko, že nie je veľmi popová a na albume bude znieť inak, ako keď ju hráme naživo.

Niektorí interpreti majú problém s tým, že sa im pesničky časom zunujú, napríklad Radiohead už nehrávajú Creep, lebo im už liezla na nervy. Máš takú pesničku aj ty? 

Oni si ju už zahrali viackrát ako ja svoje pesničky. (smiech) U mňa je to rôzne. Niektoré pesničky mi občas vadia, je to skôr o nálade. Keď mám možnosť ich nezahrať, lebo treba skrátiť čas koncertu, neprekáža mi to.

Ak nás však s kapelou už nebaví nejakú pesničku hrať, snažíme sa s ňou pracovať a upraviť ju, aby nás znova začala baviť.

Pri ktorej pesničke sa ti to stalo?

V poslednom čase to bola moja jediná slovenská pesnička Keby. Je depresívna a dnes sa už neviem úplne naladiť na ten pocit. Upravili sme pri nej štýl hrania – viac sa sústredím na to, aby znela dobre hudobne, nie na text, vďaka čomu ma znova baví.

Môžeme teda očakávať, že nový album bude veselší?

Začala som teraz počúvať inú hudbu. Zvykla som si púšťať skôr depresívne pesničky, ale depresívna nálada ma prestala baviť a bude to cítiť aj v mojej novej tvorbe.

Všimol som si, že niektorí umelci vydávajú nový album aj dvakrát za rok. Robia to podľa teba preto, aby si udržali pozornosť alebo chcú mať viac obsahu na streamovacích službách, vďaka čomu môžu zarábať?

Neviem, prečo to robia. Možno majú príbehy, s ktorými sa chcú podeliť alebo sa vyrozprávať. Možno majú múzu a chcú toho veľa povedať, alebo si naozaj chcú len udržať pozornosť.

Nikdy si nemala potrebu niečo rýchlo vydať, aby si nestratila záujem fanúšikov?

Mala a mám ju stále. Ja som však vo všetkom, čo sa týka hudby, veľmi opatrná. Neviem, či o sebe môžem povedať, že som perfekcionistka, ale záleží mi na tom, aby bolo všetko dokonalé.

„Ak by bolo všetko len na mne, tak nevyjde nič, pretože by som na tom chcela stále robiť a vylepšovať to. Aj to je jeden z dôvodov, prečo nový materiál vydávam pomalšie.“

Ak by bolo všetko len na mne, tak nevyjde nič, pretože by som na tom chcela stále robiť a vylepšovať to. Aj to je jeden z dôvodov, prečo nový materiál vydávam pomalšie.

Nedávno si spolu s ďalšími hudobníkmi účinkovala v televíznom spote O2, ktorý vznikol na podporu streamovacej služby TIDAL. Keď si začínala kariéru, bolo u nás streamovanie ešte v plienkach. Vieš sa dnes uživiť z honorárov zo streamovacích služieb? 

Streamovacie služby sú pre interpretov zaujímavé, najmä vďaka tomu, že sa ich hudba môže šíriť ďalej. Z finančného hľadiska je to pre mňa skôr milé prilepšenie, nie hlavný príjem.

Prečítajte si: Emmu Drobnú prestala baviť depresívna hudba. Čo nájdete v jej playliste?

Myslíš si, že vďaka sociálnym sieťam už nie je pre niektorých mladých umelcov hudba taká dôležitá a skôr sa venujú budovaniu imidžu cez Instagram na úkor kvality hudby?

Veľa ľudí má takú predstavu, pretože Instagram v tom vie výrazne pomôcť. V niektorých prípadoch to tak naozaj funguje, ale podľa mňa ľudia počujú a pekný Instagram ich nepresvedčí počúvať zlú hudbu.

Na druhej strane sú ľudia, ktorí sa orientujú na iné veci, napríklad na YouTube – spravili nejaké tracky a počúvali sa, aj keď neboli dobré.

Minulý rok si hosťovala na tracku Ultrazvuku Postráž mi Emmu, kde spievaš refrén netradične po slovensky a si tam v inej polohe, ako ťa zvykneme vnímať, čo ma dosť baví. Plánuješ aj do budúcnosti podobné experimenty?

Práve tá „neplesová“ pesnička, o ktorej sme sa bavili, je trochu experiment a nepodobá sa na nič, čo sme spravili predtým.

Lákalo by ťa naspievať niečo džezové alebo možno vokály do nejakého dubstepového bangru?

Nóóó…

Takže som trafil?

Trošku, nová pesnička nie je džezová, nie je to drum and bass a nemá ani dubstepový beat. Máme ju už hotovú, ale rozhodli sme sa, že ju ešte nahráme so živým bubeníkom.

Nový album, ktorý teraz pripravujeme, bude iný ako ten prvý. Už som mu pravdepodobne vymyslela aj názov, ale ešte ho nebudem hovoriť. Poviem len toľko, že má niečo spoločné s tým, že bude úplne iný.

K speváckej kariére patrí aj koncertovanie. Máš nejaké mesto alebo konkrétny klub, kam sa rada vraciaš?

Nie som ešte v takom štádiu, že by som sa niekam vracala hrať často, ale pamätám si, že jeden z najlepších koncertov sme mali v Skalici a tam by som sa vrátila okamžite. Super bolo aj v Komárne.

Texty piesní si tvoríš sama. Potrebuješ si pri ich tvorbe vytvoriť nejakú konkrétnu náladu alebo na tom až tak nezáleží? 

Texty píšem, keď mám inšpiráciu. Väčšinou je to večer, keď rozmýšľam o tom, čo sa mi cez deň udialo.

Píšeš si texty na papier alebo do telefónu?

Keď som bývala v Londýne, zvykla som si písať na papier, lebo som mala nemožný telefón, ale teraz ich píšem do telefónu.

Na záver sa chcem spýtať na aféru s plochou Zemou. Počul som, že to bol vtip, ktorý nevyšiel.

Tú teóriu som niekde zachytila a nebrala som ju vážne, nevedela som, že to nejakí ľudia naozaj riešia. Tak som to v rámci srandy spomenula, ale nečakala som, že sa na to niekto môže uraziť.

Reakcia na to bola celkom drsná, ale dnes už je to aj pre mňa iba také pobavenie. Podľa mňa som tým len nahrala mnohým ľuďom, lebo som dovtedy nespravila žiadny prešľap a takto ma mohli začať súdiť.

Vyberte si svoj O2 SMART Paušál a získajte extra dáta na obľúbené aplikácie. Ak sa rozhodnete pre Zlatý O2 SMART Paušál, získate nielen neobmedzené volania, SMS a MMS a 10 GB dát, ale aj 3 × 10 GB na tri aplikácie podľa vášho výberu. Vybrať si môžete napríklad streamovaciu službu TIDAL aj s predplatným a k tomu Instagram a Facebook. Viac o nových O2 SMART Paušáloch a ich možnostiach sa dozviete na www.o2.sk.

Emma Drobná

Speváčka Emma Drobná sa zviditeľnila víťazstvom v 4. sérii speváckej súťaže Česko Slovenská SuperStar. Vydala úspešný debutový album You Should Know. Pochádza z neho aj singel Words, ktorý bodoval na vrchole hitparád na Slovensku aj v Českej republike. Získala zaň aj cenu SOZA za najhranejšiu skladbu v slovenských rádiách. Aktuálne pripravuje svoj druhý album.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Kam na výlet v Podpoľaní? Máme pre vás 6 tipov od gazdu Jožka Kučeru

Objavte vyhasnutú sopku, spoznajte prírodné vodopády a okúste, ako sa kedysi žilo na hriňovských lazoch. Región pod Poľanou ukrýva mnohé krásy.

Chcete spoznávať krásy Slovenska, no neviete, kam sa vybrať? Objavte región Podpoľania v kraji Za horami, za dolami, ktorý ponúka množstvo nezabudnuteľných zážitkov. Svoje tipy pre vás pripravil gazda z hriňovských lazov Jožko Kučera. Spoznajte miestne prírodné krásy, svojráznu salašnícku kultúru aj pôvodnú ľudovú architektúru.

Spoznajte Banskobystrický kraj a jeho krásy prostredníctvom ľudí, ktorí sú tu doma. Množstvo zaujímavých tipov a zážitkov aj s možnosťou ich rezervácie nájdete na zahoramizadolami.sk.

Jožko Kučera pozná vo svojom regióne takmer každý kút. Na lazoch neďaleko mesta Hriňová pod vyhasnutou sopkou Poľana (1 458 m n. m.), ktorá sa radí medzi najvyššie v Európe, žije vo svojej zrubovej kolibe, zaujíma sa o tradičnú kultúru, ale aj o všetky novinky, ktoré Podpoľanie prináša.

Návštevu tejto malebnej podhorskej krajiny so stále živými tradíciami odporúča všetkým, ktorí túžia spomaliť a zažiť niečo nové. Ale pozor, pokojná atmosféra Podpoľania je návyková a vrátiť sa späť do reality bežných dní môže človeku po návrate trvať trochu dlhšie.

Navštívte Laznícky dvor

Pamätáte si ešte chalúpku deduška Večerníčka? Ak máte malé deti alebo patríte medzi skutočných milovníkov vidieka, určite sa zastavte na Lazníckom dvore pod Pôjdami, ktorý je súčasťou detvianskeho lazu Skliarovo.

Nájdete tu ukážky tradičnej ľudovej architektúry, staré hospodárske stroje, ale aj historické bicykle, na ktorých si môžete zajazdiť. Zaujímavosťou pre deti je rozprávková chalúpka aj možnosť odfotiť sa v miestnych krojoch. Laznícky dvor je skvelé miesto na ľahkú vychádzku alebo na malý cyklovýlet.

Spoznajte skalnaté bralá a vodopády

Obľúbeným cieľom turistických vychádzok po Podpoľaní sú skalnaté bralá ako Bátovský balvan a Jánošíkovská skala, ktoré sú pozostatkom sopečnej činnosti Poľany, a miestne vodopády.

Najväčší vodopád Bystrô sa nachádza asi 8 km od Hriňovej, má dĺžku 23 m a miestni ho zaradili na prvé miesto spomedzi siedmich divov Poľany. Cestou k nemu vás bude sprevádzať náučný chodník s dĺžkou 2,5 km a popri vodopáde dokonca vedie rebrík, po ktorom môžete vyliezť až na vrchol skaly. Ak sa vám výlet pri vodopáde nechce ukončiť, môžete pokračovať k pastierskej oblasti Javorinka alebo priamo na Poľanu.

Objavte druhý najväčší prales na Slovensku

Urobte si výlet do divočiny a vydajte sa do druhého najväčšieho slovenského pralesa, ktorý sa nachádza práve na Poľane. Ak sa rozhodnete vojsť do sopečného srdca so sprievodcom, dozviete sa veľa zaujímavého aj o kráľovi zvierat medveďovi hnedom, a ak budete mať šťastie, možno nájdete aj jeho stopy. Pripravte sa na stredne náročnú túru, ktorá bude trvať aspoň šesť hodín.

Na území Poľany môžete navštíviť aj horskú pastiersku oblasť Javorinka, ktorá vás očarí krásnymi výhľadmi. Po ceste natrafíte na kamenné studne, pôvodné salaše a koliby, kde pastieri v minulosti pásli svoje ovce a dobytok.

Lezenie na Kalamárke

Ak vás láka dobrodružstvo a adrenalín, môžete si na Kalamárke vyskúšať skalolezenie so sprievodom inštruktora. Tieto známe lezecké skaly sa nachádzajú necelé 2 km od Detvy a historické nálezy potvrdili, že po nich lozili už pravekí ľudia. V okolí Kalamárky sa dokonca nachádza praveké hradisko so zachovalou cisternou na vodu.

Miestni lezci delia skalu na Horné a Dolné skaly. Dolné skaly majú výšku takmer 20 m a sú nanovo preistené borhákmi. Ak vyleziete na ich vrchol, naskytne sa vám výhľad na rozľahlú Detviansku kotlinu.

Navštívte Podpolianske múzeum

Vedeli ste, že fujara a valaška pochádzajú z Podpoľania? O histórii tohto regiónu a jeho zaujímavostiach sa viac dozviete v Podpolianskom múzeu, ktoré sa nachádza v historickom centre Detvy.

V jeho priestoroch nájdete stálu expozíciu, ktorá je venovaná valaskej kultúre aj chovu oviec. Nájdete tu výstavu agrárnej kultúry a drevených vyrezávaných krížov, ktoré sú pre región typické. Nechýbajú ani zaujímavé interaktívne aktivity.

Okúste staré remeslá

Ak si vás získali tipy Jožka Kučeru a radi by ste ho spoznali osobne, navštíviť môžete aj jeho statok v Štoliansku na hriňovských lazoch. Pokojné lazy s terasovitými políčkami predstavujú raritu európskych rozmerov. Vznikli postupným delením polí pri dedení majetku medzi súrodencami, ktorí si ich ohraničovali kamennými medzami.

Každý piatok popoludní tu vďaka nemu môžete nahliadnuť do sveta našich prastarých rodičov, ktorí trávili svoje dni tvrdou prácou na poliach. Možno ho zastihnete, ako dojí ovce, spracúva ovčiu vlnu, kosí trávu na lúkach alebo vyrába slamenú strechu. Nazrite do svojrázneho života Podpoľancov a vyskúšajte si tradičné poľnohospodárske práce a staré remeslá.

Miestni vám poradia najlepšie

S výberom ďalších zaujímavých miest a zážitkov na Podpoľaní, ale aj v celom Banskobystrickom kraji vám pomôže stránka Za horami, za dolami, kde nájdete množstvo tipov a praktických informácií od miestnych ľudí, ktorí vám poradia najlepšie. Stačí si vybrať región a miestni vám prostredníctvom inovatívnej technológie chatbotu pripravia ponuku šitú na mieru presne podľa vašich predstáv aj s možnosťou priamo si výlety rezervovať.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Manželia Nátherovci: Teší nás, keď rodičia chcú pre svoje deti lepší život

Keď s komunitnou prácou začínali, viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Dnes majú mnohé z nich strednú školu aj vysokoškolský diplom.

Manželia Nátherovci už viac ako 25 rokov pracujú s rómskou komunitou v Banskej Bystrici. Jolana je Rómka a Štefan Neróm. Spoločne založili občianske združenie Nádej deťom. Pripravujú deti na školskú dochádzku, sprevádzajú ich dospievaním a pomáhajú aj ich rodičom. Za svoju celoživotnú prácu získali v roku 2020 ocenenie Biela vrana, ktorého partnerom je aj spoločnosť O2. 

V rozhovore sa dozviete:

  • ako rodiny spočiatku vnímali ich vzťah,
  • aká bola ich cesta k práci s vylúčenými komunitami,
  • kedy si povedali, že to má zmysel,
  • prečo je dobré, že sú na všetko dvaja.

Ako ste sa zoznámili?

Štefan: Práve teraz v januári oslavujeme štyridsiate výročie sobáša. Spoznali sme sa ešte za socializmu na strednej škole v Banskej Bystrici, obaja sme bývali na internáte. Ja som bol v treťom ročníku a Jolka bola prváčka.

Hoci bola krásna, viac ma zaujalo jej vnútro. Navyše sme boli obaja také zranené duše. Môj otec zomrel, keď som mal tri roky a žil som sám s mamou. Ako všetci aj my sme túžili po láske.

Jolana: Na mojom Štefanovi ma zaujalo, že dobre hral futbal. Mal husté kučeravé vlasy a krásne modré oči. (smiech)

Jolana, vy ste vyrastali v rómskej komunite, ale neskôr ste sa s rodinou presťahovali do Bátoviec. Aké bolo vaše spolunažívanie s majoritou? 

Jolana: Ako dieťa som zažila aj život v osade Lipovina. Niektoré rómske rodiny tam vyrábali nepálené tehly, ktoré si od nich kupovali ľudia z majority, iní vedeli pracovať so železom či opraviť pracovné náradie. Medzi mužmi boli aj mnohí muzikanti. Ženy šili oblečenie, vyrábali tkanice a háčkovali záclony, ktoré potom predávali na jarmokoch. Moja krstná mama vedela liečiť zvieratá bylinkami a stará mama bola zasa dedinská husiarka.

Osadu v roku 1968 zaplavili a na jej území vznikla vodná nádrž Lipovina. Moja rodina sa vždy túžila stať súčasťou dediny, a tak si v nej kúpila domy. Ľudia si tam vzájomne pomáhali. Ženy pracovali na poliach a učili sa pestovať plodiny. Muži zase vypomáhali pri rôznych stavebných prácach, za čo dostávali peniaze. Rómovia sa tu bežne stretávali s majoritou aj pri rôznych príležitostiach, ako boli oslavy a pohreby. Dnes je to už úplne inak.

„Spočiatku som nikomu nehovorila, že som Rómka. Ľudia si rómsku identitu často spájajú s tmavou farbou pleti, ja som mala šťastie, lebo mám svetlú pleť a oči.“

Rómske deti sa v kolektíve často stretávajú s odmietaním. Aká bola vaša skúsenosť?

Jolana: Spočiatku som nikomu nehovorila, že som Rómka. Ľudia si rómsku identitu často spájajú s tmavou farbou pleti, ja som mala šťastie, lebo mám svetlú pleť a oči. Moji spolužiaci sa to dozvedeli, až keď do školy prišiel otec, aby sa opýtal, ako sa mi darí. V tom čase pracoval v Lýbii a prišiel domov. Bol to typický Róm, tzv. Rumunger – tmavooký, kučeravý a navyše opálený.

Spomínam si, ako jedna spolužiačka utekala za dievčatami, že na internáte chytili nejakého Cigána. Vtedy sa dozvedeli, že je to môj otec. Stratila som niektoré kamarátky, lebo som ich vraj oklamala.

Netuším, čo som im mala povedať a načo. Mala som však šťastie na jednu vychovávateľku, ktorá sa ma neraz zastala. Poznala históriu rómskeho národa a učila ma prijať rómsku identitu.

Mnohí ľudia majú stále predsudky a rodičia často zle nesú, ak si ich dieťa vyberie partnera, ktorý úplne nespĺňa ich predstavy. Ako to bolo vo vašom prípade?

Štefan: Spočiatku sa ma mama neustále pýtala, čo na tej Jolane vidím. Jej rómstvo som však nikdy neriešil, miloval som ju.

Jolana: Moja rodina najskôr nebola nadšená, že chcem ísť do školy a na internát. V tom čase bolo u Rómov bežné, že sa mladé dievča vydá. Doma sme žili ako tradičná rómska rodina. Minule som napočítala, že som mala približne 74 bratrancov a sesterníc.

Čítajte aj: Vzdelanie a pozitívne príklady: Aj vďaka tomu sa môžu deti lepšie zaradiť do spoločnosti

Keď sa môj otec dozvedel, že mám priateľa Neróma, rozhodol, že ak chcem naďalej chodiť do školy, Štefan sa musí prísť predstaviť a máme sa zasnúbiť. Bála som sa mu to povedať, pretože som vedela, že majorita sa v šestnástich rokoch nezasnubuje.

„Veľmi nás prekvapilo, že v tom čase viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Zistili sme, že iba dve tamojšie deti dokončili strednú školu.“

Čo napokon rozhodlo o tom, že rómska rodina prijala „gadža“? 

Štefan: Musím priznať, že som vôbec nevedel, ako také prvé zoznámenie prebieha. Myslel som si, že sa stretnem s jej rodičmi, ale na moje prekvapenie dom bol plný ľudí. Čakali nás strýkovia a starí otcovia, doslova poradný zbor.

Uplatňovala sa tam tradícia „romani kris“, ktorá v niektorých lokalitách stále pretrváva – o dôležitých veciach sa v rámci rodiny rozhoduje spoločne. Na rovinu sa ma opýtali, ako to s Jolkou myslím. Úprimne som im povedal, že mám ich dcéru rád a chcem si ju vziať za ženu. Dôležitú úlohu tu zohrala jej krstná mama, s ktorou vyrastala odmalička a dávala jej cenné rady. Nakoniec ma prijali.

Jolana: Veľkú úlohu zohralo aj to, že môj otec mal podobný príbeh ako Štefan. Mal iba dva roky, keď stratil svojho otca. Aj Štefan vyrastal bez otca a môj ocko si ho obľúbil.

Ocenenie Biela vrana ste získali za dlhoročnú prácu s rómskou komunitou. Ako ste sa k nej dostali?

Štefan: Po škole sme si obaja našli prácu a začali sme žiť v jednoizbovom nájomnom byte. Potom prišli naše tri deti. V roku 1994 sme začali študovať komunitnú prácu zameranú na misie. Za Jolkou raz prišiel misionár a poprosil ju, aby s ním išla za jednou rómskou rodinou, ktorej požičal peniaze.

Jolka ho vopred upozornila, aby nečakal, že ich ešte uvidí. Bývali v sociálnej bytovke, kde bolo veľa neplatičov a neboli to iba Rómovia. V 90. rokoch po privatizácii deložovali veľa rodín, ktoré stratili zamestnanie.

Pri odchode nás obkľúčil hlúčik malých rómskych detí, ktoré nás zasypali otázkami.

Jolana: Zostala som zaskočená ich zvedavosťou. Stála som medzi nimi v bielom kostýme a nechceli ma pustiť. Dokola sa vypytovali, za kým sme prišli, čo tam robíme a či za nimi ešte prídeme. Neustále sa ma dotýkali a takmer celú ma zašpinili. (smiech) Chcela som ujsť, no aby sa mi to podarilo, musela som im sľúbiť, že sa k nim na druhý deň vrátime.

Štefan: V tú noc sme nevedeli zaspať. Uvedomili sme si, že sme tým deťom dali sľub. Ráno sme to oznámili našim deťom, tie zavolali svojich kamarátov a spoločne sme sa vybrali do bytovky. Dá sa povedať, že vtedy sa začala naša služba.

Ako vyzerali vaše začiatky? Ako ste vyberali spoločné aktivity? 

Jolana: Bolo leto a my sme za deťmi začali chodili každý týždeň. Určité znalosti sme nadobudli vďaka štúdiu spomenutej komunitnej práce. Bol to program, ktorý sa venoval rozvoju detí z ulice. Neskôr sme sa inšpirovali aj prácou organizácie Člověk v tísni v Brne, ktorá robila veľa s Rómami.

Spočiatku sme sa stretávali vonku, no navštevovali sme aj ich rodiny, aby nám začali dôverovať a verili, že s ich deťmi chceme naozaj zmysluplne tráviť čas.

„Všetky deti, ktoré u nás absolvovali predškolský program, pokračovali ďalej vo vzdelávaní na základnej škole a neboli automaticky preradené do špeciálnych škôl.“

Popritom sme si robili výskum a analýzu prostredia, aby sme zistili potreby komunity. Veľmi nás prekvapilo, že v tom čase viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Zistili sme, že iba dve tamojšie deti dokončili strednú školu. Dievčatá obyčajne otehotneli pred osemnástymi narodeninami, chlapci sa zase potulovali po okolí. Ich rodičia stratili prácu a mali dlhy.

Aj na základe toho sme pre deti zostavili rôzne programy, napríklad predškolský program, ktorý je prípravou na prvý ročník základnej školy, a začali sme s doučovaním. Pre mladé dievčatá sme založili Babinec a pre chlapcov Chlapinec. Naším cieľom bolo a stále je, aby aj mladí Rómovia prechádzali bezpečným dospievaním. Aby dievčatá mali záujem študovať na stredných školách a chlapci nepodliehali závislosti, ale sa pripravovali na svoje budúce povolanie.

Rodinám sme začali poskytovať sociálne služby, ako sú hľadanie práce či možnosť splácania dlhov.

Štefan: Neskôr sme si v bytovke upravili kočikáreň. Raz nás deti zaviedli do zdevastovaného dvojizbového bytu, kam chodili narkomani, bol plný špiny. Miestnych rodín sme sa spýtali, čo by sme s tým mohli urobiť.

Zanedbaný byt sme napokon spoločne vypratali, vyviezli sme z neho asi päť ton odpadu. Veľa ľudí a známych nám vtedy pomohlo so zbierkou.

Detí nám postupne pribúdalo. Už sme ďalej nevedeli fungovať z našich prostriedkov a zo súkromných zbierok, a tak sme v roku 1998 založili občianske združenie Nádej deťom a začali sa mu naplno venovať. Takmer štyri roky sme však naše kluby robili ako dobrovoľníci popri práci.

Čo všetko sa za roky vašej aktívnej práce zmenilo v komunite?

Jolana: Zmenilo sa toho veľa. Všetky deti, ktoré u nás absolvovali predškolský program, pokračovali ďalej vo vzdelávaní na základnej škole a neboli automaticky preradené do špeciálnych škôl.

To sa nám darí dodnes. Náš školský program pomáha deťom dosahovať lepšie výsledky, čím sa zvyšujú ich šance pokračovať v štúdiu na stredných školách.

Ukázalo sa, že rómske ženy môžu byť skvelými vychovávateľkami. Jednou z nich je aj Mária, ktorá nám najskôr pomáhala v predškolskom klube, strúhala pastelky a chystala deťom desiatu. Neskôr sama viedla časť vzdelávania a dnes sa venuje ďalším ženám, ktoré učia okrem svojich detí aj iné z komunity.

Aj takto vedieme rodičov k tomu, aby prevzali zodpovednosť za vzdelávanie svojich detí. Veľmi nás teší, keď mladí rodičia povedia, že pre svoje deti chcú lepší život a vzdelanie.

Štefan: Všetky deti, ktoré minulý rok skončili deviaty ročník, pokračujú v štúdiu na stredných školách. Dvanásť mladých ľudí skončilo vysokú školu. To najkrajšie však je, keď nám stredoškoláci a vysokoškoláci pomáhajú ako dobrovoľníci.

Tejto práci sa venujete už takmer 30 rokov, vyžaduje veľké nasadenie a vytrvalosť. Čo vás na nej najviac teší? V akom momente si dokážete povedať, že to má naozaj zmysel?

Jolana: So Štefanom veríme, že naša práca je naše poslanie. Každá malá pozitívna zmena nám prináša veľkú radosť. Neustále meniaca sa spoločnosť nám vždy prináša nové výzvy, vďaka ktorým máme možnosť pracovať veľmi kreatívne. Keď sa vaša práca stane životným štýlom, je náročné oddeliť ju od bežného života. Preto je dobré, že sme v tom dvaja.

Jolana a Štefan Nátherovci

S rómskou komunitou začali pracovať ešte v roku 1994 a o štyri roky založili občianske združenie Nádej deťom. Organizácia vznikla ako reakcia na problémy v spoločnosti, keď po Nežnej revolúcii bolo veľa rodín deložovaných do náhradných bytov a po strate zamestnania prestali alebo si nemohli dovoliť platiť nájomné, čo ovplyvnilo aj ich vzťahy a životy ich detí. Aj preto sa manželia rozhodli pomáhať pri ich integrácii do spoločnosti. Za svoju dlhoročnú prácu získali ocenenie Biela vrana


Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac

6 smartfónov, s ktorými si môžete pohodlne krátiť čas aj náročnejšími hrami

Čítaj viac

6 dôvodov, pre ktoré sa stále oplatí spoľahnúť na repasovaný iPhone 7

Čítaj viac