Zdenka Studenková: Divadlo nie je nato, aby ľudí zabávalo, ale otváralo im oči

Ikona slovenského herectva si zahrala v seriáli Terapie z produkcie HBO. Porozprávali sme sa, v čom sa líši natáčanie pre HBO od bežnej domácej produkcie a prezradila nám, ako rada oddychuje po náročných výkonoch.

Zdenka Studenková je jednou z tvárí nového O2 SMART Paušálu. Stretávame sa s ňou počas výroby reklamného spotu. Na mieste okrem nej pracuje asi desať ľudí – režisér, kameramani, osvetľovači, zvukári, produkční, fotografi, tím z agentúry Triad a zástupkyňa O2. Všetci sú zohratí, a tak ide práca pekne od ruky. 

Inšpirujte sa pri skladaní svojho paušálu hereckou ikonou a získajte neobmedzené dáta aj predplatné služby HBO GO. Zistite viac o Zdenkinom O2 SMART Paušále

Pred kamerou je profesionálna a sústredená, no počas technických prestávok odľahčuje atmosféru a zabáva celý štáb komickými pózami a vtipmi na vlastný účet. Prvú časť rozhovoru robíme v jej improvizovanej šatni počas prestávky na prestavanie scény.

Rozprávame sa o natáčaní seriálu Terapie pre HBO, o náročných rolách a o tom, ako po hereckých výkonoch relaxuje.

Zdenka živo gestikuluje a srší energiou. Keď ju opäť zavolajú na scénu, ešte dokončí odpoveď na otázku a dokonale ju vypointuje. Vzápätí vychádza zo šatne a okúzľuje štáb, akoby vstupovala na divadelné dosky.

Hráte v tretej sérii seriálu Terapie, čo je prvý hraný seriál českej HBO. Zožal výborné hodnotenia od kritikov a dosiahol aj komerčný úspech. Ako sa vám na tomto projekte pracovalo? 

Podmienky pre hercov boli počas nakrúcania oveľa lepšie, ako je v našich podmienkach zvykom, no aj náročnosť bola rádovo vyššia. Seriál Terapie je postavený na dialógu terapeuta a pacienta, teda na hereckých výkonoch dvoch ľudí. Herci tak dostávajú obrovský priestor tlmočiť divákom svoju hereckú finesu, no hranie je zároveň veľmi náročné a vyčerpávajúce.

Vzťah mojej postavy a terapeuta sa podobal vzťahu mačky a myši. Obaja sa snažili navzájom oklamať, tváriť sa, že sú iní, ako naozaj sú. Moja postava si vytvorila určitú ilúziu o svojom živote – toľkokrát opakovala tie isté lži, že nakoniec ani sama nevedela, čo povedala a čo nepovedala, čo je pravda a čo už nie.

Ako nakrúcanie prebiehalo?

Terapiu sme točili vždy dva dni vkuse po 12 hodín. Predtým som ešte dve hodiny sedela v maskérni.

Počas nakrúcania sme nemali možnosť text príliš strihať. Museli sme ovládať naspamäť scenár celého dielu – nielen svoje repliky, ale aj partnerove. V tomto sa práca podobala divadlu. Celý deň, celých 12 hodín boli kamery nepretržite nasmerované iba na jedného herca.

Točili sme v jednom kuse od prvej klapky, až kým som prvýkrát „nebreptla“ alebo neurobil chybu niekto zo štábu. Bolo to veľmi náročné na pozornosť.

„Seriál Terapie je postavený na dialógu terapeuta a pacienta, teda na hereckých výkonoch dvoch ľudí. Herci tak dostávajú obrovský priestor tlmočiť divákom svoju finesu, no hranie je zároveň veľmi náročné.“

Pred kamerou som doslova žila. Musela som sledovať, čo sa deje aj v čase, keď vystupoval môj herecký partner. Sledovala som, ako odpovedá na moje repliky, aby som dokázala primerane reagovať aj na otázky, ktoré pred kamerou povedal napríklad predchádzajúci deň.

Bolo nevyhnutné ovládať nielen písaný scenár, ale zároveň držať v hlave presnú predstavu, ako stvárnim ktorú scénu. Ak som napríklad v jednej replike istým spôsobom gestikulovala rukou, musela som byť schopná rovnaké gesto zopakovať dvadsaťpäťkrát – aj keď sa na druhý deň točila druhá strana, pretože moje teatrálne gesto bolo v zábere vidieť. Inak by scény nesedeli, keby sa zostrihali.

Radi si pozriete dobrý seriál? Zdenka Studenková pre vás vybrala štyri, ktoré si sama obľúbila. Prečítajte si

Keďže sa natáčali také dlhé úseky naraz, dávalo mi to možnosť vnútornej kontinuity. Mala som veľa vypätých scén, keď som napríklad išla do sĺz. Užívala som si, že som dostala možnosť pracovať bez prerušení.

V čom sa líši nahrávanie seriálu pre HBO od nahrávania pre slovenské televízie?

Časový rozsah seriálu je pre hercov nesmierne lukratívny – nehrajú postavu v skrátenej dvaapolhodinovej verzii. Aj ja som ťahala svoju figúru speváčky Lucie v kontinuite niekoľkých dielov.

Herec tak má možnosť vyskúšať si všetky polohy, ktoré má nažité, spracované vo svojom vnútri a ktoré chce odprezentovať. Tá plocha je taká obrovská, že vám dáva možnosti, ktoré v našej produkcii jednoducho nikdy nemôžete dosiahnuť. Môžete sa teda ukázať v plnej sile a plnej kráse.

Každá veta sa dá povedať na množstvo spôsobov, dostanete možnosť vyskúšať si rôzne polohy a na záver vyselektovať tie najzaujímavejšie okamihy a strihy.

Hranie som si veľmi užívala a myslím si, že HBO vo veľkej miere ovplyvní aj našu slovenskú televíznu produkciu, ktorá, žiaľ, doteraz nemala veľmi dobré podmienky a často sa uspokojila s balastom a nepravdou. HBO môže posunúť vnímanie kvality a zlepšiť kultúrnu úroveň seriálov.

 V seriáli rozprávate po slovensky, hoci scenár bol pôvodne napísaný v češtine. Je pravda, že ste si scenár preložili do slovenčiny?

Áno, je to tak. Keďže moja postava bola speváčkou, pri preklade som využila, že som desať rokov spievala muzikály na Novej scéne a rozumiem aj hudobnej „hantírke“. Mohla som si teda prispôsobiť niektoré veci tak, aby mi zneli prirodzenejšie. Preklad som vždy konzultovala s režisérom – všetko sme si odobrili. Spolupráca bola úžasná.

Aj v divadle často hrávate náročné roly. Vyberáte si ich sama?

Som zamestnanec divadla, dá sa teda povedať, že hrám to, do čoho ma obsadia. Dobrí režiséri vedia, čo im môžem ponúknuť. No je pravda, že náročné roly mám rada. Užívam si figúry, ktoré sú komplikované. Takéto postavy si vždy vychutnám.

„Divadlo je tu na to, aby sme ľuďom otvárali oči, pomáhali im vyrovnať sa s vnútorným problémom, ktorý majú, a aby sme reflektovali dnešnú dobu.“

Veľa ľudí príde do divadla a ich prvá otázka znie: „Bude to sranda?“ Ja túto otázku nenávidím. Divadlo tu nie je len na to, aby ľudí zabávalo. Sme tu na to, aby sme im otvárali oči, pomáhali im vyrovnať sa s vnútorným problémom, ktorý majú, a aby sme reflektovali dnešnú dobu. Práve preto tak rada hrám ťažké postavy, ktoré sú charakterovo zaujímavé.

Momentálne hráte vo viacerých hrách v Slovenskom národnom divadle a popritom stíhate množstvo ďalších pracovných povinností. Ako to zvládate?

Ja som už svojou predispozíciou energický človek. Mám rada prekážky, rada dokazujem, že niečo viem. To je moja prehistória. No a mám ambíciu prispievať k tomu, aby ľudia milovali umenie – tá ma ženie vpred.

Verím, že ľudia môžu milovať umenie len cez pravdivý prežitok. Nemôžem na javisku niečo plytko predstierať a chcieť od ľudí, aby sa s tým stotožnili. Na scéne musím byť pravdivá, lebo to je to, čo prechádza z hľadiska do javiska.

V divadle mám okamžitú spätnú väzbu, veľmi si užívam, keď vidím, ako ženy pri emocionálnych scénach vyťahujú vreckovky. Znie to ako klišé, ale verím, že ľuďom treba otvárať dušu, zasiahnuť ich v srdci.

Keď som hrala ťažkú rolu a zároveň som prežívala komplikované situácie aj vo svojom osobnom živote, ťažko sa mi odosobňovalo.

Hovorí sa o vás, že aj v súkromí ste veľmi emocionálna a pocitom nechávate voľný priebeh.

A prečo by som nemala? Milujem prežívať emócie. Stačí mi, že niekto skočí do diaľky viac ako sedem metrov a hneď plačem. Nič iné v živote vám nezostane, len spomienky na to, čo ste zažili. Pre mňa sú hmotné veci nepodstatné. Stratila som prsteň? Rozbila som auto? A čo?! Veci nie sú dôležité. Dôležitý je vnútorný svet človeka.

Ako sa po hraní náročných rolí vraciate naspäť sama k sebe a udržiavate sa vo forme?

Zasa len cez emócie. Po náročných hereckých výkonoch si rada chvíľu užijem úplnú samotu a ticho, ale inak veľmi rada preciťujem veci, rada plačem, rada sa smejem.

„Som energický človek. Mám rada prekážky, rada dokazujem, že niečo viem. To je moja prehistória. No a mám ambíciu prispievať k tomu, aby ľudia milovali umenie – tá ma ženie vpred.“

Milujem požívačnosť, život, dobré jedlo. Mám rada ľudí, ktorí radi žijú život. Nemám rada, ak sa niekto príliš sleduje, ak je stále na diéte, ak sa nevie smiať, lebo sa stále kontroluje, či ho niekto vidí.

Aj dovolenky si tak vyberám. Rada chodím na živé miesta, ktoré majú ducha a históriu. Na dovolenke sa uvoľním, môžem robiť aj to, čo si na Slovensku nemôžem dovoliť. Keby mi niekto povedal, že mám ísť na dovolenku s askétmi, asi to neprežijem.

Výborným relaxom je pre mňa aj hudba. Počúvam džezové rádiá a milujem vážnu hudbu, ktorá vo mne dokáže vzbudiť emócie a harmonizovať ma.

Patrí k tomu aj sledovanie seriálov?

Určite. Relaxujem pri kvalitných seriáloch, lebo pri ich sledovaní môžem nechať voľný priebeh emóciám. Priznám sa, že súčasnú slovenskú televíznu tvorbu veľmi nesledujem a mladých tvorcov veľmi nepoznám.

So seriálmi som začínala tak, že som si zaobstarala celý balík televíznych staníc vrátane HBO. Keďže som nemohla byť doma počas pondelkov, keď bývala premiéra nového seriálu, predplatila som si HBO GO.

Je to ohromné, môžem sledovať, čo chcem, kedy chcem. Keď mám náhodou voľný večer, pustím si za sebou aspoň tri diely. Nedá sa inak – vždy sa to skončí tak, že ma ide šľak trafiť, že sa nedozviem, ako to ide ďalej.

Okrem HBO GO používam aplikáciu Met Opera on Demand. Ponúka záznam 600 predstavení Metropolitnej opery v New Yorku. Nie nadarmo je to jedna z najlepších scén na svete. Záznamy sú fantasticky spracované, nie je to veru žiadna „šmíra“. Keď herci na scéne pravdivo prežívajú najhlbšie emócie a vy to vidíte v detaile, je to silný zážitok.

Herecký výkon Zdenky Studenkovej si môžete kedykoľvek pozrieť v rámci tretej série seriálu Terapie na HBO GO. Predplatné tejto streamovacej služby vrátane neobmedzených dát môžete získať v rámci vynovených neobmedzených O2 SMART Paušálov.

Zdena Studenková

Ikona slovenského herectva, jedna z najobsadzovanejších a najuznávanejších herečiek, držiteľka televíznych a divadelných ocenení. Na divadelných doskách stvárnila množstvo veľkých postáv. V Slovenskom národnom divadle ju môžete vidieť aj v úlohe Leni Riefenstahl v hre Leni, za ktorú získala cenu Dosky. Svoj spevácky talent zúročila v muzikáloch. Hrala vo vyše 200 slovenských a českých inscenáciách a filmoch. Veľkú popularitu získala v zábavnej relácii Inkognito. Dlhodobo spolupracuje s RTVS, pôsobí v dabingu. Venuje sa aj moderovaniu, napísala viacero kníh. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Vymeňte status online za offline. 6 tipov, ako si oddýchnuť od notifikácií a technológií

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac