Osláviť 10. narodeniny sa dá aj príbehmi, ktoré menia Slovensko

Na netradičnej oslave narodenín sa na jednom pódiu stretol prezident SR, bývalý riaditeľ z NASA, olympijský víťaz či majster sveta v boxe.

Pamätáte si, ako vyzerala oslava vašich narodenín, keď ste mali desať rokov? Pravdepodobne ste tú výnimočnú chvíľu trávili v kruhu rodiny, nechýbala nejaká tá torta, prskavky či balóny. Bol z vás už veľký školák či školáčka s pomerne jasnou predstavou o tom, čím sa stanete, keď vyrastiete. Chlapci túžili po povolaní kozmonauta či získať olympijskú medailu, dievčatá chceli byť známou herečkou či spisovateľkou.

10 rokov O2 Slovensko

Na oslave desiatich narodenín, ktorú k svojmu výročiu usporiadal operátor O2, sa ľudia s podobnými povolaniami stretli na jednom pódiu. Presnejšie človek, čo poslal na Mars sondu Curiosity, olympijský víťaz z Ria 2016, cenami ovenčená divadelná herečka či blogerka, ktorá sa venuje zdravej výžive a na Slovensku zastupuje slávneho Jamieho Oliviera.

Ak k tomu prirátate ešte majstra sveta v boxe, knižného vydavateľa, mestského aktivistu, šikovnú jazykovedkyňu, dizajnéra či architekta, už začínate tušiť, že váš čaká zaujímavý večer.

Sajfa

Netradičná oslava s názvom desať príbehov, ktoré menia Slovensko sa konala 10. apríla v bratislavskej Rafinery Gallery. Počas štvorhodinového programu vystúpilo desať osobností, ktoré prišli s inšpiratívnymi myšlienkami, ako zmeniť veci a dianie okolo nás k lepšiemu.

Slávnostný večer si prišlo vychutnať viac ako 1 100 hostí.

Role moderátora sa zhostil Matej “Sajfa” Cifra. Ako prvého na pódiu privítal generálneho riaditeľa O2 Petra Gažíka.

Peter Gažík: Férovosť sa nedá hrať, a už vôbec by to nefungovalo 10 rokov. Férovosť sa dá len žiť.

Peter Gažík

Vo svojom príhovore rozprával o tom, že v časoch, keď spoločnosť prišla na trh, tu boli dvaja operátori. Aby malo O2 úspech muselo byť výnimočné. Nie len v službách, ale najmä v hodnotách.

Férovosť a odvaha robiť veci inak bola a je základom príbehu, ktorý priniesol modrý operátor na Slovensko. Práve vďaka tejto základnej hodnote má dnes O2 viac ako 1 900 000 zákazníkov.

Andrej Kiska: Zlo zvíťazí, ak dobrí ľudia neurobia nič.

Andrej Kiska

Apropo, férovosť sa v ten večer skloňovala ešte mnohokrát. Zaznela aj v prejave prezidenta Andreja Kisku, ktorý bol špeciálnym hosťom a vystúpil ako druhý rečník večera.

Hovoril o tom, že zlo momentálne bujnie v podobe nárastu extrémizmu a že dnes je mimoriadne dôležité čo najviac hovoriť o hodnotách. Základnú morálku sa podľa jeho slov treba vždy snažiť dodržať. Zároveň by dobrí ľudia mali etické normy brániť a vyžadovať ich dodržiavanie v celej spoločnosti.

Jakub Ptačin: Nepodceňujte malé veci a neberte ľuďom nádej.

Jakub Ptačin

Prvým a určite najrýchlejšie rozprávajúcim hosťom večera bol mladý dizajnér Jakub Ptačin, ktorého aj časopis Forbes zaradil do tridsiatky Slovákov pod tridsať rokov so svetovým potenciálom.
Hlavu má plnú inšpiratívnych myšlienok a navyše ich vie podať s nezameniteľným humorom. Spomínal neúspechy, ktoré ho stretli pri vlastných projektoch. Všetky chyby však stáli za to a posunuli ho dopredu. Ak sa veci robia s dobrým úmyslom, vždy sa časom ukáže, že to má zmysel.

Na záver prednášky rozdal tri praktické úlohy na zlepšenie Slovenska. Ako prvú vec navrhol, aby si každý z nás našiel okolo seba človeka, ktorý sa má horšie a ponúkol mu pomoc.

Druhá úloha, v ktorej sa zhodol aj s prezidentom, znie: “Obhajujme slobodu a demokraciu, kde sa dá.” Práve teraz je demokracia na Slovensku v ohrození a je na nás, aby sme neboli leniví a hlasno sa ozvali.

A keďže Jakub sa momentálne snaží aktívne pomáhať regiónu odkiaľ pochádza, v poslednom zadaní poprosil ľudí, aby šli dovolenkovať na Oravu. Vraj je tam rovnako dobre, ako na Liptove.

Táňa Pauhofová: Buďme tu pre seba. Vnímajme a zdieľajme sa navzájom.

Táňa Pauhofová

Silný prejav, z ktorého bolo cítiť mimoriadnu úprimnosť, mala Táňa Pauhofová. Hovorila o tom, ako sa celý život snažila plniť niekoho očakávania a zabúdala byť len tak v prítomnosti, hrať sa a tešiť sa z maličkostí. Namiesto koncentrácie na výsledok by pritom stačilo len tak byť, vnímať a diviť sa. Len tak vznikajú čarovné okamihy, ktoré si môžeme pamätať.

Podobné pocity zažíva Táňa v divadle. Divadlo je živý organizmus, kde sa nemôže stať, že bude každý večer rovnaký. Diváci sú aktívnymi spolutvorcami predstavenia, ktorých herec vníma nesmierne intenzívne. Tí, ktorí prídu s otvoreným srdcom a ochotou veci zažívať, vytvárajú spoločne s účinkujúcimi ten správny magický moment, ktorý je cez obrazovku neprenosný. Preto Táňa vyzýva ľudí, aby si atmosféru zdieľania prišlo vychutnať priamo do divadla a podporili tak živú kultúru.

Michal Hudák: Nič nie je také, aby sa to nedalo spraviť. Tak prečo si neurobiť lepšie miesto na život?

Michal Hudák

Po Táni prišiel na scénu Michal Hudák. Nie však ten známy televízny moderátor, ale košický aktivista, zakladateľ Východného pobrežia a autor kníh KSC a KSC Kód/Code. Sám o sebe hovorí, že je pyšným otcom a občanom svojho mesta.

Najdôležitejšie podľa neho je, aby sme veci robili tak, aby nás bavili a bola v nich vášeň. Inšpiráciou mu je najmä jeho malá dcérka, ktorá má stále prirodzenú detskú zvedavosť. Vlastnosť, ktorú bohužiaľ mnoho dospelých stratilo. Aj preto sa snaží robiť veci tak, aby v čase, keď bude jeho dcéra dospelá a začne sa pýtať, vedel s čistým svedomím odpovedať, že sa jej pokúsil vytvoriť v mieste, kde vyrastala, podmienky na čo možno najlepší život.

Koloman Kertész Bagala: Všetko je ukryté v tichu. Stačí vnímať.

Koloman Kertész Bagala

Štvrtým rečníkom v poradí bol neúnavný podporovateľ slovenskej literatúry Koloman Kertész Bagala. Do sveta kníh sa zamiloval už ako dieťa. Hovoril o tom, že každé čítanie je novým zážitkom, pretože každý rukopis a každá kniha je iná. Keď človek číta nemusí sa na nič hrať, ani hľadať slová na pomenovanie svojich pocitov. Nie je nutné snažiť sa byť lepším, pri čítaní stačí len vnímať.

Jeho príbeh bol o všetkých prekážkach, s ktorými sa ako knižný vydavateľ musel potýkať. Prekonávanie ťažkostí mu pomohlo ujasniť si smer, ktorým by sa chcel v živote ďalej uberať a vrátiť sa k tomu, čo robí v živote najradšej – k čítaniu. Na záver ľudí vyzval, aby sa nebáli písať o svojich pocitoch a myšlienkach, aj keď len pre seba a podporili slovenskú literatúru.

Janica Lacová: Nehľadajme výhovorky. Snažme sa urobiť malé pozitívne zmeny.

Janica Lacová

Odborníčka na zdravú výživu a ambasádorka Jamieho Oliviera na Slovensku Janica Lacová sa rozrozprávala najmä o zmenách, ktoré nás sprevádzajú celý život. Choroba, ktorá jej znenazdajky vstúpila do života, ju prinútila prehodnotiť, čomu sa skutočne chce v živote venovať.

Namiesto hľadania výhovoriek, sa sama pokúsila zmeniť seba a teraz vyzýva ľudí, aby sami vykonali malú pozitívnu zmenu. Či už v prístupe k jedlu alebo celkovo k životu.

Tomi Kid Kovács: Nesúďme ľudí, všímajme si ich. Každý človek nás môže niečo naučiť.

Tomi Kid Kovács

Nasledoval Tomi Kid Kovács. Majster sveta v boxe zavesil svoju aktívnu kariéru na klinec, no s boxom rozhodne neskončil. Momentálne sa venuje mládeži a keďže mnohí jeho zverenci pochádzajú zo zlých sociálnych pomerov, často sa stretáva s tým, že ľudia si o jeho “deťoch” robia unáhlené závery, pričom sú to slušní a dobrí chalani. Sympatický športovec preto všetkých vyzýva, aby si druhých viac všímali a snažili sa ich lepšie spoznať. Jedine takto porazíme predsudky.

Lucia Molnár Satinská: Šírme dobré slovo.

Lucia Molnár Satinská

Siedmy vstup patril Lucii Molnár Satinskej, ktorá pracuje ako jazykovedkyňa a je aj popularizátorkou jazykovedy. Každý deň podľa nej používame niekoľko slovenčín. Inú doma, inú v práci a inú medzi priateľmi. Každú z týchto verzií môžeme obohacovať aj my sami, toto privilégium vraj dnes už nepatrí len spisovateľom.

Ak vymyslíte slovo, ktoré sa začne používať, je dosť pravdepodobné, že ho zachytia aj jazykovedci. Používaním pekných slov si tak môžeme sami skrášliť vlastný jazyk.

Matúš Vallo: Keď darujeme náš čas a spojíme sa pre dobrú vec, pohneme sa dopredu.

Matúš Vallo

Po Lucii sa predstavil Matúš Vallo, úspešný architekt a bratislavský mestský aktivista. Matúš poopravil obľúbenú axiómu motivačnej literatúry o tom, že aj jeden človek dokáže zmeniť svet. Je to skupina ľudí, čo dokáže zmeniť mesto.

Mesto tvoria ľudia a práve obyvatelia majú tú moc, zmeniť svoje mesto tak, aby naň mohli byť hrdí. Stačí, aby boli aktívni, počúvali sa navzájom, darovali svoj čas a spojili sa pre dobrú vec.

Matej Tóth: Bez radosti nikdy nedosiahneme vytúžený cieľ.

Matej Tóth

Predposledného rečníka publikum privítalo obrovským potleskom. Najúspešnejší slovenský atlét a olympijský víťaz Matej Tóth hovoril o vlastnostiach, ktoré vedú k úspechu v akejkoľvek kariére. Okrem pokory, vytrvalej práce, poctivosti a tímového ducha, netreba zabúdať na to najpodstatnejšie – na radosť.

Bez radosti z pohybu by dôjsť do vytúženého cieľa skrátka ani nebolo možné. Skvelá vec je, že nadšenie z jeho dosiahnutých úspechov sa prenieslo už na celé Slovensko. V spolupráci s O2 Matej rozbieha projekt Športovej akadémie, vďaka ktorému budú môcť deti trénovať atletiku, aby sa možno aj z nich jedného dňa stali olympijskí športovci.

Charles Elachi: Spoločne vieme robiť veci, ktoré sa zdajú nemožné.

Charles Elachi

Každá poriadna oslava musí mať čerešničku na torte. V tomto prípade ňou bol Charles Elachi, bývalý riaditeľ vývojárskeho centra v NASA. Kto iný by mohol rozprávať o tom, ako sa dá dosiahnuť aj nemožné, než človek, ktorému sa do vesmíru podarilo poslať 22 sond a družíc.

Jeho prednáška bola v prvom rade o tom, koľko ľudského úsilia stojí úspešne dostať na ďalekú planétu Mars vesmírnu sondu. Použil pekný ilustračný príklad: vraj je to, ako odpáliť golfovú loptičku v Kalifornii a snažiť sa trafiť na jeden úder jamku v Bratislave. No platí, že ak si človek niečo zaumieni, nič nie je nemožné.

Oslavu 10. výročia uzatváral Sajfa slovami: “Je to naozaj neuveriteľné, aký motivačný večer sme tu zažili. Nešiel som sem s nejakými zvláštnymi očakávaniami, hovorím si, že kšeftík ako kšeftík… A ostal som tu stáť s otvorenými ústami. Nestačím sa čudovať, čo všetko ľudia dokážu.”

Keby mala odznieť len jediná myšlienka, ktorá prepájala všetkých hostí večera, asi by to bola stará múdrosť, že kto chce zmeniť svet, najprv musí začať od seba. Malá pozitívna zmena možno globálne problémy nevyrieši, ale je prvým krokom ku krajine, v ktorej ľudia radi žijú.

Pozrite si záznam z osláv 10. narodenín O2 v Refinery Gallery:

 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac