Na zadnej strane HONORU 90 5G vás prekvapí 200 Mpx fotoaparát, vpredu veľký plynulý displej
Novinka od HONORU zamiešala karty medzi smart zariadeniami – za prijateľnú cenu ponúka profi vybavenie.
Zdieľať
4. 7. 2023;Autor: Ivan Štubniak, Foto: archív výrobcu
Značka smartfónov HONOR má povesť kvalitných zariadení za rozumnú cenu – a to so všetkým, čo používateľ od Android telefónu očakáva. Najnovší prírastok HONOR 90 5G pokračuje v tradícii a potvrdzuje zaslúžené miesto tejto značky na slovenskom trhu aj jej obľúbenosť medzi používateľmi.
Prvé, čo som si na smartfóne všimol, bolo elegantné usporiadanie troch zadných objektívov. Rovnako ako pri predchodcoch sú osadené v dvoch kruhoch, no ich lem pri HONORE 90 5G pôsobí výnimočne. Výnimočné sú aj samotné fotoaparáty.
HONOR 90 5G je fotomobil, dokazuje to aj jeho primárny fotoaparát s rozlíšením až 200 Mpx. Tešiť sa môžete aj na obľúbené širokouhlé zábery s ultrawide fotoaparátom.
Všetky zábery môžete ozvláštniť niektorým z prednastavených filtrov a veľkou pomocou pri dokonalých fotkách bude aj umelá inteligencia, ktorá rozpoznáva snímaný objekt a prispôsobuje nastavenia fotoaparátu pre čo najlepší záber.
Kvalitné fotky HONOROM 90 5G vyhotovíte aj pri slabšom osvetlení, a keď to bude nevyhnutné, pomôže vám aj LED blesk. Na svoje si prídu aj fanúšikovia selfie, vďaka prednej 50 Mpx kamere so záberom až 100 stupňov nebude problém ani žiadna skupinová selfie plná detailov.
HONOR 90 5G vyniká aj výkonom. Každodenné úlohy zvláda bez problémov, plynulo a svižne, no nemal som najmenší problém ani pri spustení viacerých aplikácií na pozadí či hraní hier. Kombinácia 8-jadrového procesora a veľkej porcie RAM poskytuje nesmierne plynulý pohyb v celom prostredí operačného systému Android 13 s podporou služieb Googlu.
Veľký a zaoblený 6,7-palcový displej si užijete pri pozeraní videí či filmov. Navyše má aj vysokú obnovovaciu frekvenciu až 120 Hz a vysoký jas, ktorý oceníte aj pri pozeraní seriálu napríklad na pláži či v parku pri ostrom slnku, lebo všetko zostane ľahko a dobre čitateľné.
V čom mohol byť smartfón HONOR 90 5G lepší?
Aj keď som si HONOR 90 5G celkom obľúbil, zamrzela ma absencia bezdrôtového nabíjania, na ktoré som zvyknutý.
Ak si k nemu dokúpite rýchlonabíjačku, dokážete HONOR 90 5G nabiť zo 46 % na 100 % za necelých 25 minút. Batéria zvládla o niečo viac ako 1 deň, a to som sa nijako neobmedzoval pri využívaní jeho funkcií.
Čím nás smartfón HONOR 90 5G prekvapil?
Dizajn HONORU 90 5G pôsobí nevšedne a avantgardne, tento smartfón má jednoznačný vizuálny rukopis, ktorým sa odlišuje od iných telefónov.
Na testovanie som mal k dispozícii zelené vyhotovenie, a ak by som si naň kupoval ochranný obal, určite by bol priehľadný, aby jeho elegancia zostala dobre viditeľná.
Navyše ma veľmi potešila variabilita možností ochrany údajov v zariadení. Vybrať si môžete z ochrany kódom, heslom, vzorom alebo odomknutím tvárou. Ja som využíval ten najpohodlnejší spôsob – odomykanie odtlačkom prsta, ktorého snímač je umiestnený priamo pod displejom.
Hodnotenie O2 Guru: Fotomobil s množstvom príjemných prekvapení
HONOR 90 5G je skvelý smartfón, ktorý zaraďujem do kategórie fotomobilov vďaka vysokému 200 Mpx rozlíšeniu hlavného fotoaparátu a umelej inteligencii, ktorá dopomôže k vynikajúcim záberom. HONOR 90 5G má dobrý pomer ceny a výkonu a jeho netradičný dizajn je čerešničkou na torte. Jeho kúpa nezaťaží rodinný rozpočet a za prijateľnú cenu získate smartfón, na ktorý sa môžete (viac ako) spoľahnúť.
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Keď dokáže jeden obrázok vyjadriť aj tisíc slov: Prečo nás gifká a meme tak bavia?
Koľkokrát ste dnes odpovedali na správu pomocou smajlíka, gifka alebo ste zareagovali memečkom?
Zdieľať
21. 6. 2023;Autor: Juraj Recký, Foto: Shutterstock
Už počas éry písania si na ICQ či Pokeci sme hľadali všemožné cestičky, ako v komunikácii používať vizuálne podnety, ktoré by lepšie vyjadrili naše emócie. Áno, tá najjednoduchšia cesta boli vtedy emotikony. Obrázky sú nevyhnutnou súčasťou komunikácie, preto sme sa lepšie pozreli, ako sa s ich pomocou už od čias posielania jednoduchých SMS „rozprávame“.
Obraz je „lapač“ pozornosti a podvedome sa naň okamžite dokážeme sústrediť. Z komunikačného hľadiska má výhodu v tom, že môže obsahovať hneď niekoľko znakov, ktoré nám dokážu tou najjednoduchšou cestou odovzdať balík informácií.
Obrazy z jaskyňe Lascaux
Predstavte si, že začínate rozprávať príbeh a potrebujete navodiť atmosféru. Písaným textom je to, v tom lepšom prípade, odsek slov, na ktoré sa potrebujete pomerne dlho sústrediť. Obrázok očami prejdete v okamihu a hneď viete, o čo ide.
Teda, ak chcete niekomu niečo povedať a potrebujete jeho pozornosť, začnite komunikáciu obrázkom, ideálne vtipným. (Áno, toto je presne ten dôvod, prečo sa niektoré prezentácie začínajú zlatými zvieratkami.)
Obrázky aj cez smsky
Pamätáte sa na zhluky znakov, ktoré sme posielali do esemesiek? Chcelo to čas, veľa fantázie, zručnosť a zo všetkého najviac kopec zátvoriek, bodiek, lomiek, pomlčiek, podčiarnikov a niekoľko písmen. A zrazu sa na displeji vašej Nokie 3310 objavil sloník, sova, mačka alebo srdce. Vytrvalejší zvládli aj torzá tiel – no, hlavne, že nám tieto klenoty fantázie vtedy robili radosť.
Obrázky sme si ukladali a dúfali, že sa po preposlaní „nerozbijú“. Občas sa našiel niekto z partie, kto obetoval zopár korún a takýto obrázok si kúpil. Na internete bolo dosť stránok, ktoré SMS obrázky predávali. Dokonca boli rozdelené v kategóriách podľa toho, na aký mobilný telefón ste ich chceli poslať. Ale ruku na srdce, zväčša sme ich zo stránok „prekresľovali.“
MMS mali potenciál, ale….
Od roku 2002 sme si na Slovensku mohli začať posielať MMS správy – obrázky aj zvuky, teda polyfónie a jednoduché animácie. MMS však narážali na to, čo nám dokázali, resp. nedokázali, ponúknuť: fotoaparát v mobile bol u nás v tom čase skôr želaním a veľkosť takejto multimediálnej správy bola do 50 kB – inými slovami, posielali sme pár farebných štvorčekov.
Obrázky, fotky a zvonenia sme si mohli vymieňať nielen cez ememesky, ale aj cez infraport. Na takéto retro stačilo, aby sme mali mobilné telefóny správne otočené k sebe a pár minút trpezlivosti. Nie raz sa stalo, že odosielanie napríklad nejakej MP3 už skoro v závere zlyhalo. Dnes je to až komické, čo všetko sme museli pre odoslanie jedného multimediálneho súboru podstúpiť.
Bez emoji to nejde
Z dvojbodiek, zátvoriek, lomiek sme „vyrástli“ do graficky spracovaných tváričiek, ktoré dokážu (do)povedať naozaj veľa.
To, že emoji tvoria dôležitú súčasť komunikácie, nie je len pocit. Viaceré štúdie dokázali, že emoji dajú textu hĺbku a citovo ho zásadne ovplyvnia. Aj preto je slovo emoji od roku 2013 v Oxfordskom slovníku a jeho slovenský ekvivalent smajlík je tiež považovaný za súčasť spisovnej slovenčiny.
„Smajlíkový jazyk“ je zároveň najrýchlejšie sa rozvíjajúcim a aktuálne existuje viac ako 3460 rôznych emoji, teda smajlíkov.
Ktoré emoji boli najpoužívanejšie v začiatkoch tohto štýlu komunikácie na Slovensku asi už nevypátrame, nebudeme sa však zrejme veľmi mýliť, ak si tipneme usmiateho a smejúceho sa smajlíka. Ostatné roky však vieme vyhodnotiť celkom presne, robia sa totiž smajlíkové štatistiky.
V roku 2022 bol na Slovensku najpoužívanejší emoji srdiečka, v roku 2021 zasa veľmi sa smejúca tvárička.
Používate nálepky?
Akousi „nadstavbou“ emoji sú stickersky, teda digitálne nálepky. Tie sa v našich končinách začali udomácňovať približne od roku 2016. V rámci komunikácie ponúkajú to, čo emoji chýba, teda dynamiku. Skoro okamžite sa udomácnili na všetkých moderných komunikačných platformách.
Napríklad Apple umožňuje vytvárať si vlastné nálepky z vášho avatara. Stačí, ak si vytvoríte vlastnú animovanú podobizeň, a hneď máte k dispozícii autentický balíček nálepiek, ktorými môžete komunikovať. No zrejme najpopulárnejšie nálepky sú tie v Messengeri od spoločnosti Meta.
Dokonalá odpoveď na všetko
Skutočným fenoménom súčasnej online komunikácie sa stali gifká. Okrem toho, že nimi viete výstižne zareagovať skoro na všetko, majú aj zaujímavú históriu.
GIF formát vymyslel už v roku 1987 tím vedený Stephanom Wilhiterom ako riešenie, ktoré malo pomáhať s tvorbou webových stránok. V tom období nebol internet ešte bežne dostupný a používalo ho len veľmi málo ľudí, napríklad burzoví makléri na sledovanie vývoja cien na akciovom trhu. Gifká vtedy umožnili aktualizáciu grafov na internete s najmenším oneskorením.
Prvé GIF animácie vyzerali ako prezentácie a neopakovali sa, tzv. slučka v gifkách prišla až neskôr. Obsah bol skôr informačný než zábavný a spolu s rozmachom internetu formát GIF postupne odišiel do úzadia, v jednom momente bol dokonca odpísaný úplne.
Zlom prišiel okolo roku 2010, keď vypršala platnosť patentu a GIF získal popularitu v meme komunite. Nárast bol z roka na rok priam gigantický, GIF „ušiel hrobárovi z lopaty“. Za prvý meme GIF je považované tancujúce dieťa a je z roku 1996.
Prvý meme GIF z roku 1996
Tento obrázkový komunikačný fenomén sa na Slovensku nijako extra nevymyká svetovým trendom. Blonďavé dievčatko, „blow your mind“ GIF, gangster leňochod či Michael Jackson s popcornom sú celosvetové klasiky, ktoré rovnako dobre bodujú aj u nás.
Jedno slovo: meme
Možno by ste očakávali, že čím populárnejší prvok komunikácie, najmä v dnešnej dobe, tým prepracovanejší, dynamickejší a z technického hľadiska aj viac „vyšperkovaný“ formát. Meme sú však dôkazom, že stále uprednostňujeme obsah pred formou.
Meme (ako slovo) vzniklo v roku 1976. Jeho autorom je biológ a militantný ateista Richards Dawkins. On však o meme uvažoval ako o kultúrnej obdobe génu, ktorý odovzdáva tradíciu z generácie na generáciu. Z istého pohľadu to charakterizuje meme aj dnes.
Meme Derpina
V meme komunite sa o prvom meme živo diskutuje. Existuje názor, že skutočne prvé je z roku 1989, konkrétne z videohry Zero Wing.
Niektoré memečka si pozornosť uchmatli práve preto, že sú na prvý pohľad neestetické a pripomínajú skôr detskú čmáranicu. Spolu s dobrou myšlienkou však tvoria dokonalý celok.
Napriek tomu, že pomocou meme zvykneme komunikovať, nemá veľmi zmysel hľadať nejaké all time legendy, dôvod je jednoduchý – tieto vtipné obrázky reflektujú to, čo sa v spoločnosti práve deje: od založenia politickej strany cez komentovanie každodenných situácií až po satiru slovenskej kultúry.
Memečká však neskončili len v súkromných správach, domovom meme sa vďaka ich virálnosti stali sociálne site, najmä Facebook a Instagram, kde nájdete množstvo komunít, ktoré týmto spôsobom komunikácie dokážu vtipne odpovedať a reagovať doslova na všetko. Medzi najpopulárnejších a najznámejších tvorcov určite patria Efemka, Zomri, Rýdze a umyté rakúsko-uhorské meme, Stojatá voda či Dve bodky.
Obrázkové vtipy sú určite populárne aj preto, že sú na výrobu extrémne jednoduché. Vlastné meme si môžete vyrobiť aj vy – existuje na to niekoľko online stránok, my v Sóde obľubujeme Meme generátor. Ak máte čas a chuť, nejaké svoje meme o tom, aký máte dnes deň, si vyrobte a pošlite nám do komentára na Facebooku.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Nezáleží na tom, či sa vyberiete na výlet do mesta alebo do hôr, sami alebo s rodinnou posádkou. V našom výbere nájdete pestré tipy na apky, ktoré vám uľahčia cestovanie.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
