Najbližšie si zoberte na noc do Košíc bicykel a spoznajte mesto týmito trasami

Prečkali ste lockdown, zobudili ste sa v Košiciach a máte celý deň pred sebou. Štyria lokálni cyklisti vám poradia, čo s ním.

Dobré ráno. Zobudiť sa dole v meste a mať celý deň pred sebou je ideálna príležitosť na spoznávanie Košíc a ich okolia na bicykli. Ak nám takéto výlety aktuálne opatrenia umožňujú .

Dole preto, lebo historické centrum Košíc je v údolí a veľké sídliská sú v kopcoch. Práve kopcovitosť mesta znamená, že v Košiciach sú rôzne komunity jazdcov hlavne rekreačnej, cestnej a terénnej cyklistiky, ale keď sa prejdete večer popred Úsmev alebo Pokhoi, tak uvidíte, že mestské bicyklovanie ich rýchlo dobieha.

Opýtali sme sa preto domácich cyklistov na ich obľúbené trasy a zaujímavosti, okolo ktorých najradšej jazdia. Pomôžu vám pri plánovaní cyklovýjazdu počas dlhých lockdownových dní alebo v prípade, že hľadáte zaujímavú aktivitu počas víkendového výletu v Košiciach po uvoľnení opatrení.

Mestské trasy sú nenáročné, zvládnete ich aj na skladačke

Zuzana vozí svoju dcéru Fifi do školy a do hudobnej. „Po meste jazdíme bez problémov za každého počasia na skladačke Sobi 20 alebo na väčšom mestskom bicykli,“ opisujú dievčatá svoj každodenný cyklistický život .

Zuzanina obľúbená trasa z domu do práce je ideálnym úvodom do bicyklovania sa v košickom Starom Meste, hlavne pre ľudí, ktorí využívajú bicykel na prepravu a nie ako relax. Keď sa vydáte po Zuzaniných stopách, urobíte si prehľad o centre Košíc a budete mať vždy poruke niečo zaujímavé na jedenie a občerstvenie.

Komenského ulicu, kde sa Zuzanina trasa začína, spája s Hlavnou oficiálny cyklochodník s dobrým povrchom bez stúpaní. Na týchto miestach tak môžete jazdiť a spoznávať Košice aj v prípade, že v sedačke alebo nosiči veziete pasažiera, ako je Fifi.

Ak ste prišli do Košíc za kultúrou, stačí na Zuzaninom okruhu správne odbočiť. Zuzana na svojej ceste míňa Východoslovenské múzeum, tam vám ale odporúčame zastaviť sa a nahliadnuť na Košický zlatý poklad. A keďže nepotrebujete ísť k Zuzane domov, tak z Komenského zahnite na Strojárenskú, o chvíľu budete v kultúrnom a kreatívnom centre Tabačka Kulturfabrik. Je vychytenou zastávkou pre rôzne komunity a poobede už možno nebudete mať kde zaparkovať bicykel .

Deti zoberte aj s bicyklami na Bankov a detskú železnicu

„Keď máš 40+ a máš dve deti, tak keď ideš do lesa, nikde nezastavuješ a ideš najkratšou možnou cestou na Bankov,“ zdôveruje sa Zoran, jeden zo zakladateľov košických cyklotrailov KE.CY, ktorých sú kopce a lesy okolo mesta plné.

KE.CY základňa je na bývalom lyžiarskom svahu Čerevný breh. Jeho históriu pripomína vlek, ktorý vám pomôže prekonať ostré prevýšenie, ak ste si práve sem prišli zajazdiť. Červený breh je okrem iného úžasná rozhľadňa, z ktorej vidieť najlepšie východy slnka. Z mesta sa sem dostanete ľahko.

Z centra sa vyberte na sever k Botanickej záhrade, ktorá je príjemným vstupom do mierneho kopca. Nemáte sa kde stratiť, areál Botanickej záhrady spoznáte podľa skleníka, ktorý vyzerá ako Crystal Palace v Londýne. Stále máte dosť síl, aby ste pokračovali okolo bane do rekreačnej oblasti Bankov, v ktorej sa môžete občerstviť v množstve malých pohostinstiev s názvom Bankov, prípadne sa spustiť nižšie k rovnomennému hotelu.

Na Bankove sa začína jedna zo sérií cyklotrailov v košických lesoch – DržHubu, Lesmír, Zlatklopka, Bufet, Výšľap cez prameň Invalidov. Okrem Bankova a Červeného brehu sú v lesoch ďalšie štyri trailové zóny, prevažne stredne náročné, ktorých trasy majú spolu dvadsaťpäť kilometrov.

Ak sa z Červeného brehu spustíte do Čermeľa, na konci ulice nájdete asi najromantickejšiu vec v severných údoliach košických lesov – Košickú detskú historickú železnicu. Či sa veziete prvý, alebo stoprvý raz, vo veku osem alebo päťdesiatosem rokov, vietor, ktorý vám ovlažuje tvár, sa nemení. Vláčik vás dovezie na Alpinku blízko Jahodnej. Nachádzate sa na rozľahlom severe Košíc, kde sa dá túlať celé dni.

Skúsení mestskí cyklisti sa vyhýbajú hlavnému cyklochodníku

Práve na Alpinku jazdí na bicykli najradšej ďalšia Zuzana – supervariabilná cyklistka, ktorá má najradšej dlhé cestné trasy. Trasu, ktorú absolvuje pri svojej dennej rutine, odporúčame hlavne mladým mestským ľuďom, ktorí neprišli do Košíc za pamiatkami, ale za ľuďmi a kultúrnym životom.

Začnite prejazdom cez Kasárne, nádherný nový park je vďaka svojim verejným priestorom plný celé dni počas celého roka. Miesto tu majú mladí rodičia, skate komunita, street tanečníci, kultúrny program, konferencie a komunitné stretnutia každého druhu.

Ak nemusíte pedálovať do práce, pol dňa na slnku pred kaviarňou Papa v Kasárňach sa udeje akoby mihnutím oka. Zuzana ale musí pedálovať do práce. Cyklochodník na Hlavnej je plný ľudí, preto využíva paralelnú trasu. Ešte minie Východoslovenskú galériu a zahne na Mlynskú, aby sa dostala na Hrnčiarsku ulicu, výstavnú stredovekú uličku remesiel.

Odtiaľ pomedzi krásne zrekonštruovanú Kunsthalle zo šesťdesiatych rokov, poza kino Úsmev a popred Tabačku prejde cez štvorprúdovú cestu, minie hotel Yasmin a je takmer v práci. Vy ste, našťastie, na výlete, do práce chodiť nemusíte, a keďže zostávate aj na noc, máte čas sa na všetkých spomínaných miestach zastaviť a zažiť niečo nové.

Vlastný bicykel si nosiť nemusíte, mesto spoznáte aj na verejnom

Adrián je cyklistický aktivista, v meste Košice vedie miestnu Cyklokoalíciu. Predstaviť stručne Adriánov pohľad na bicyklovanie v meste je utópia, ale z množstva trás, ktoré obľubuje, je aj jemu blízka cesta do práce, ktorú odporúčame návštevníkom Košíc, ktorí si centrum pobehali už včera večer.

Kým všetci doterajší cyklisti jazdili v najčastejšom košickom smere z juhu na sever alebo naopak, Adrián prechádza z východu na západ. Nevyhne sa tradičnému cyklouzlu na Námestí Maratónu mieru, poza Východoslovenské múzeum ešte chvíľu ide po rovine, ale za amfiteátrom ho čaká stúpanie, ktoré trvá celé dve minúty. Áno, kopce v Košiciach nie sú ako tie na Tour de France. Je možné ich vyjsť aj s jednoduchšími prevodmi.

Adriánovi sa otvára rovina a dlhý cyklochodník stredom Terasy. Je desať minút od centra a zároveň dvadsať minút od hlbokého lesa. Kompaktnosť mesta a priateľské vzdialenosti sú z pohodlia bicykla ešte zreteľnejšie. Zároveň vám to dovolí obslúžiť aj štvrte a miesta, ktoré by ste pri výhradnom pobyte v centre alebo používaní auta nemali možnosť vidieť.

Ak ste prišli do mesta bez bicykla, vôbec to neprekáža. Široká flotila červenobielych verejných bicyklov je rovnomerne rozmiestnená po celom meste. Aplikácia Verejný bicykel od košickej firmy Antik vám dovolí lokalizovať a odomykať bicykle v okolí. Hodina používania bicykla stojí euro, ale mesiac stojí päť eur (limit 30 minút jazdenia denne) a celá sezóna len tridsať (limit jedna hodina jazdenia denne) eur.

Nezabudnite zostať v Košiciach na noc, aby ste sa nemuseli obmedzovať a mohli si vychutnať všetky cyklozážitky, ktoré vám mesto ponúka.


Realizované s finančnou podporou Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Kvíz: Iba pamätníci spoznajú týchto 10 legendárnych mobilov len podľa fotky

Čítaj viac

Týchto 5 hier vám spríjemní daždivé večery, ale dajte si pozor, sú návykové

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac