3 pekné projekty, ktoré máme na Slovensku vďaka EÚ
Je veľa projektov z peňazí EÚ, ktoré pomohli Slovensku a jeho obyvateľom stať sa modernejšou a lepšou krajinou. Začnime o nich hovoriť.
Autor Sóda
Foto Lucia Hô-Chí, Shutterstock, Matej Bórik a Milan Šulov
Dátum
Eurofondy majú medzi bežnou verejnosťou nie práve najlepšiu povesť. Môže za to zopár nechválne známych projektov.
Čo sa už ale zvykne prehliadať, je fakt, že nám eurofondy za posledné roky pomohli vybudovať napríklad kilometre nových diaľnic, modernizovať nemocnice, opraviť školy či verejné budovy v obciach a mestách.
Z prostriedkov EÚ sa uskutočnila aj rekonštrukcia Starého mosta v Bratislave a zmodernizovala električková trať do Petržalky. Nové električky a trolejbusy sa nakúpili aj v Košiciach.
Veľká väčšina verejných investícii na Slovensku je spolufinancovaných z prostriedkov EÚ, ktorých najväčšiu časť tvoria eurofondy alebo inak – Európske štrukturálne a investičné fondy (EŠIF).
V období rokov 2014 až 2020 by sme mali prijať cez programy Európskej únie celkovo 20,3 miliardy eur. Pritom Slovenská republika do rozpočtu EÚ odvedie približne 6,8 miliardy eur. Čistá rozpočtová pozícia Slovenska voči EÚ by predstavovala približne 13,5 miliardy eur, čo sa rovná približne výške nášho štátneho rozpočtu na jeden rok.
Väčšina projektov, ktoré sa z peňazí Európskej únie realizovali, pomohli Slovensku stať sa modernejšou a lepšou krajinou – keďže ale nevyvolávajú senzácie, mediálne sa o nich toľko nehovorí. V tomto článku vám predstavíme aspoň 3 z mnohých, ktoré by si pozornosť zaslúžili.
Martinské centrum pre biomedicínu
Martinské centrum pre biomedicínu (BioMed Martin) predstavuje špičkové centrum pre vedu a výskum, porovnateľné s najmodernejšími výskumnými pracoviskami v Európe. Ide o najväčší a najdôležitejší projekt Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine.
Aktuálne tu pôsobí viac ako 60 vedcov, ktorí pracujú s excelentným prístrojovým vybavením. Ich výskum sa zameriava na súčasné výzvy v biomedicíne a biotechnológii. Zahŕňa aj štúdie príčin chorôb alebo abnormálnych stavov a vývoj nových diagnostických a terapeutických metód v oblasti neurovedy, onkológie, molekulárnej medicíny a respirológie.
Celkové náklady na vybudovanie vedeckého parku predstavovali 26,31 milióna eur, pričom Európsky fond regionálneho rozvoja prispel sumou 22,37 milióna eur.
Centrum funguje od roku 2015 a už dnes majú vedecké tímy za sebou výsledky, vďak ktorým si môžu podať žiadosť o niekoľko patentov.
Do budúcnosti pribudnú ďalšie pracovné pozície pre ďalších vedeckých pracovníkov a doktorandov. Konečný počet by tak mal narásť na aspoň dvesto zamestnancov.
Bioenergia Bystricko – združenie obcí na Poľane
Na Poľane, v samotnom srdci Slovenska, leží 8 obcí – Čierny Balog, Ľubietová, Poniky, Kordíky, Králiky, Riečka, Tajov a Hiadeľ, ktoré namiesto súperenia o eurofondy spojili sily a vytvorili združenie Bioenergia Bystricko.
Cieľom ich spoločného projektu je vykurovanie škôl a iných verejných budov v obciach prostredníctvom drevnej energetickej štiepky, ktorú si združenie vyrába samo. Nie sú také závislé na žiadnom dodávateľovi.
Vďaka realizácii projektu z fondov EÚ sa postavili štyri sklady na distribúciu štiepky a zrekonštruovalo 15 kotolní, z ktorých sa vo všetkých spomínaných obciach dokopy vykuruje 43 renovovaných budov.
Na vykurovanie sa využíva odpad z miestnych píl a obecných lesných podnikov, takže nemusí dochádzať k zvýšenému výrubu lesa.
Okrem toho projekt priniesol viacero pozitívnych zmien: cena energie sa znížila o 25 %, emisie skleníkových plynov klesli o 2 643 ton ročne a vytvorili sa nové pracovné miesta. Tie sú v regióne, kde nie je pracovných príležitostí nazvyš, určite na osoh.
Sanatórium Dr. Guhra v Tatranskej Polianke
Zdravé a normálne dýchanie nie je pre každého samozrejmosť. Až 5 % obyvateľov Slovenska trpí astmou a ďalších 10 % populácie má problémy s alergiami. Práve pre ľudí s ťažkosťami dýchania a pľúcnymi ochoreniami je tatranská klíma priam balzamom.
Mnohí z návštevníkov našich veľhôr sa chodia liečiť aj do Sanatória Dr. Guhra, ktoré sa nachádza v malebnej obci Tatranská Polianka.
Sanatórium vzniklo ešte v 19. storočí a nesie meno po miestnom priekopníkovi klimatoterapie Dr. Michalovi Guhrovi. V súčasnosti poskytuje služby v oblasti liečebnej a kúpeľnej starostlivosti a rekondičných, relaxačných a dovolenkových pobytov.
Vďaka rozsiahlej rekonštrukcii a modernizácii sanatória bolo zrekonštruovaných 11 predtým nevyužívaných izieb a kapacita zariadenia sa navýšila o viac ako 100 pacientov. Zároveň sa čakacie doby skrátili o tretinu.
Pomocou nového vybavenia bolo možné vykonať viac ako 4 000 vyšetrení a testov. Časť prostriedkov na rekonštrukciu bola poskytnutá práve z prostriedkov EÚ.
Ak vás téma eurofondov zaujala, pozrite si ilustrovaný článok Ako sa v Európskej únii rodí rozhodnutie. Stručne a jasne vám vysvetlí, ako celý mechanizmus funguje.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Stylistka Martina Karny: Spôsob, akým sa obliekame, je výsledkom mentálneho procesu spoznávania seba samého
Ak sa zaujímame o oblečenie, ktoré nosíme, neznamená to, že sme povrchní, práve naopak.
Autorka Ester Viktória Bukovinská
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Módny vkus je veľmi individuálny – niektorí sa za oblečenie schovávajú, aby príliš nevytŕčali z davu, iní v ňom nachádzajú spôsob sebavyjadrenia. Stylistka Martina Karny žijúca v Namíbii verí, že štýl obliekania je dôležitý nástroj na spoznanie seba samého. V rozhovore prezrádza, ako sa menil jej vzťah k móde – od nezáujmu cez osobné vyjadrenie seba samej až po prácu stylistky. Pre Martinu je móda nástrojom, ktorý spája kultúry, šíri rešpekt a vyjadruje slobodu prejavu.
V rozhovore so stylistkou Martinou Karny sa dočítate aj o tom:
čo ju po štúdiu jazykov a politológie priviedlo k móde,
ako seriál Sex v meste ovplyvnil jej pohľad na styling a vlastné obliekanie,
prečo osobný štýl považuje za kľúčový pre sebapoznanie,
ako môže móda šíriť posolstvá od rôznorodosti po empatiu,
ako oponuje jednostrannosti a uniformite,
aký vplyv majú tradície na módu na Slovensku a v Namíbii
a prečo si myslí, že by sme nemali aplikovať tradície do módy bez hraníc.
Študovala si nemčinu a slovenčinu, neskôr si k tomu pridala slavistiku a politické vedy. Na prvú to neznie veľmi príbuzne s módou ani so stylingom, ktorému sa venuješ.
Moje štúdium a práca stylistky možno znie paradoxne, ale mnohé poznatky zo školy využívam aj teraz – napríklad jazyky, ktoré mi otvárajú dvere aj vo svete módy. Jazyky som študovala, pretože ma veľmi bavili, no takisto ma zaujímala politika a spoločnosť, preto tie politické vedy.
K umeniu som však vždy mala blízko – chodila som napríklad na dramatický krúžok, recitovala poéziu. Bola som v kruhu priateľov hudobníkov, výtvarníkov, a tak som bola stále obklopená kreatívnymi ľuďmi.
Ako si sa nakoniec dostala k móde?
Bol to dlhý proces – módu som najskôr vnímala veľmi povrchne. Postupne som si však začala uvedomovať, že nielen duchom je človek živý – teda môžeme dobre vyzerať a aj byť vzdelaní, empatickí a vnímať problémy v spoločnosti.
Bude to znieť ako klišé, ale k zmene postoja mi pomohol seriál Sex v meste, ktorý v tom čase fičal. Uvedomila som si, že žena môže byť atraktívna a súčasne vzdelaná, mať dobrý vzťah s priateľmi, s ktorými sa navzájom podporujú. Tak som postupne začala zisťovať, čo sa mi páči. Nešlo o značky a dizajnérov, skôr o kombinácie a štýl.
Medzičasom som sa presťahovala do Namíbie, kde žijem spolu s manželom už 20 rokov. Stylingu som sa tu začala profesionálne venovať v roku 2019.
Prakticky sa to celé začalo, keď ma známa namíbijská speváčka Lize spomenula v rozhovore v denníku. Pýtali sa jej, kto je jej módna inšpirácia, a ona spomenula mňa. Veľmi ma to prekvapilo – odvtedy sme začali spolu aj pracovať.
Spolupracovali sme nielen na jej osobnom stylingu, ale aj na projektoch pre mladých začínajúcich hudobníkov. Učím ich, ako je vizuálna stránka súčasťou ich osobnej značky a ako ju budovať.
Takže móda sa pre teba stala nástrojom, ako ešte lepšie vyjadriť, kto si?
Áno, móda ma oslobodila. Dnes už viem, že móda z môjho intelektu neuberá, ale, naopak, poukazuje naň. Moja kamarátka vždy vravievala, že inteligencia človeka sa meria aj podľa toho, čo si na akú príležitosť oblečie – a ja viem posúdiť, aký styling je kedy vhodný, v čom sa cítim aj vyzerám dobre.
Myslím, že si to vyžaduje aj istú dávku odvahy. S kamarátkami sa často rozprávame, že sa napríklad na pracovné stretnutie nechceme obliekať veľmi farebne ani používať výrazný mejkap, aby sme nepútali veľa pozornosti. Výzor radšej zatlačíme do úzadia, ale aspoň máme istotu, že si o nás niekto hneď niečo nepomyslí a nezaškatuľkuje si nás.
Možno je to aj mojím charakterom, lebo mne naozaj nezáleží na tom, čo si o mne ľudia myslia. Na druhej strane, keď si niekto urobí o mne názor len na základe môjho vzhľadu bez toho, aby ma spoznal, tak to viac hovorí o ňom ako o mne. Ja sa predsa poznám, viem, aká som.
Musíme si však dovoliť cítiť sa vo svojom oblečení pekne, atraktívne, pohodlne, a to v každom veku. Je čas búrať hranice – nemôžeme sa skrývať za nevýrazné oblečenie, len aby sme iným dokázali, že sme aj dosť inteligentní.
Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to najmä mentálny proces – musíme sa nad sebou zamyslieť, ísť hlboko a hľadať súvislosti.
Ako vníma tvoju prácu okolie?
V Namíbii už mám svoj okruh, zúčastňujem sa na módnych prehliadkach a iných akciách, takže mám pocit, že som tam ako stylistka rešpektovaná. Na Slovensku sa ma často pýtajú, čo vôbec práca osobnej stylistky znamená.
Môžeš to priblížiť aj nám?
Radím (najčastejšie) klientkam, ako nájsť oblečenie, v ktorom sa budú cítiť sebavedome a komfortne. Vždy ich najprv musím spoznať – nejde len o spoločné triedenie šatníka, ale aj o mnohé otázky: kde pracujú, čo ako kombinujú, v čom sa cítia dobre a čo im je, naopak, nepríjemné.
Svojich klientov vnímam ako biele plátno. Konečný výzor je moja interpretácia toho, ako ich vidím a vnímam, s rešpektom k ich individuálnemu vkusu.
Vnímaš teda módu aj ako formu umenia?
Každý odev nesie rukopis nejakého dizajnéra. Ide o zdĺhavý proces – najprv musíte mať inšpiráciu a potom ju pretaviť z papiera na modela alebo modelku. Neskôr prídu stylisti a dodajú tomu dušu. Ide o kreatívu, v ktorej sa spájajú rôzne elementy výtvarného umenia.
Všimla som si, že aj o oblečení hovoríš s rešpektom. V čase neetickej rýchlej módy je dobré pripomenúť si, že napríklad pred nákupom oblečenia by sme sa mali poriadne zamyslieť, či ho naozaj vynosíme.
Mnohí moji priatelia sú dizajnéri a viem, aké je to namáhavé. Osobne sa snažím, aby bol môj šatník kombinovateľný, aby som nevlastnila oblečenie, ktoré nevynosím. No ak chceme byť udržateľní, musíme sa v prvom rade poznať – musíme vedieť, v čom sa cítime sami sebou. Toto zisťovanie môže byť niekedy aj desivé. Určite je to aj mentálna cesta.
Cez oblečenie sa môžeme aj lepšie spoznať?
Komunikujeme nielen slovami, ale aj tým, ako sa obliekame. Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to vlastne intelektuálny proces – musíme sa zamyslieť, ísť hlboko do seba a hľadať súvislosti. Preto si myslím, že móda sa v tomto smere veľmi podceňuje. Nie je to len povrchná záležitosť, je to spôsob, ako lepšie spoznať samého seba.
Ak dokážeme cez módu vyjadriť seba samých, môže móda pomôcť zviditeľniť aj nejaké dôležité témy? Máš s tým nejakú skúsenosť?
Mala som napríklad možnosť pracovať s kvír komunitou na projekte Miluj sám seba. Bolo to farebné a veselé fotenie, kde sme cez módu vyjadrovali rôznorodosť a radosť zo života.
Pracovala som aj na projekte s názvom Láska je láska, ktorým fotografka vzdávala poctu svojmu strýkovi gejovi. Modelov sme obliekali do mužských aj ženských kúskov, aby sme zdôraznili, čo znamená prejavovať svoju identitu cez módu.
Vďaka týmto projektom som sa naučila aj citlivejšie pracovať so slovami, pretože slová majú veľkú silu. Napríklad keď neviem, ako chce byť človek oslovený, vždy sa opýtam, lebo je dôležité, aby sa každý cítil rešpektovaný. V Namíbii som si uvedomila aj to, že nie každý rozumie môjmu slovenskému sarkazmu.
Bola som vychovaná tak, že všetci ľudia si zaslúžia môj rešpekt. Keď vojdem do obchodu, rovnako pozdravím predavačku či predavača aj majiteľov firmy – ľudskosť nepozná žiadnych „lepších“ a „horších“. Móda pomáha vnímať ľudí hlbšie a s väčšou empatiou, bez predsudkov.
Už 10 rokov máme módne dni plné prehliadok. Príležitosť dostávajú aj mladí návrhári a návrhárky, vnímam, že scéna je kvalitnejšia. Sú inovatívnejší, kreatívnejší a skvele kombinujú tradičné odievanie s modernými prvkami. Pre mňa osobne je súčasná namíbijská móda veľmi inšpiratívna.
Ak sa pozriem na majoritu, musím dodať, že väčšina ľudí je tu zameraná na známe dizajnérske značky. Je to taký statusový symbol, hlavne pri mladšej generácii.
Ak sa za oblečenie len schovávame, obmedzujeme sa a prehlbujeme si tak ďalšie traumy.
Vyzdvihla si, ako dizajnéri v Namíbii dokážu do odevov zakomponovať tradičné prvky. Mám pocit, že aj na Slovensku kroje zažívajú znovuzrodenie. Myslíš si, že tento trend môže prispieť k hlbšiemu porozumeniu tradíciám alebo to skôr vedie k ich povrchnému využívaniu?
Naše kroje sú úžasné, máme byť na čo pyšní. Aj proces ich výroby je veľmi náročný. Mrzí ma, že sa na Slovensku stretávame skôr s tou druhou možnosťou. Kroje sa často zneužívajú na vyjadrenie nejakého vlastenectva, pričom často sa aj nosia nesprávne. Tradície však patria celej spoločnosti. Treba ich zachovávať, no to neznamená, že budeme žiť ako v 15. storočí.
No myslím si, že organizácie, ktoré uchovávajú históriu krojov a rozumejú jej, by sa podľa mňa mali jasnejšie vyhraniť a učiť spoločnosť, čo jednotlivé oblečenie znamená a ako je možné preberať isté tradičné prvky krojov aj do súčasného obliekania. Verím, že raz sa o nich bude viac hovoriť, napríklad aj v súčasnej móde.
Kde je potom hranica medzi módou a tradíciou?
Toto je aktuálne dôležitá otázka aj v Namíbii. Napríklad máme kmeň Herero, ktorý má špecifické oblečenie – má základ vo viktoriánskom štýle. Ženy nosia šaty s dlhými rukávmi a sukňami a na hlave majú kúsok, ktorý pripomína rohy kravy. Ide o symbol, ktorý je pre túto komunitu dôležitý – len čo by ho prevzala iná kultúra, vytvorilo by to medzi nimi napätie. Hranica sa posúva len postupne. Napríklad je už „dovolené“ nosiť náušnice či náramky iného kmeňa.
Myslím si, že je dôležité rešpektovať tieto náležitosti, a o to viac ma teší, že dizajnéri v Namíbii viac využívajú prvky vlastnej kultúry.
A kde máš hranicu v móde ty?
Moja hranica v móde je rovnaká ako v živote – rešpektovať ostatných a tvoriť tak, aby som nikomu neublížila.
Martina Karny
Rodená Prešovčanka sa presadila ako módna stylistka v Namíbii. Študovala učiteľstvo slovenčiny a nemčiny na prešovskej univerzite, po štúdiu pracovala pre National Democratic Institute for International Affairs. Presťahovala sa do Nemecka, kde učila slovenčinu na univerzite v Mníchove, popritom študovala slavistiku a politické vedy. Od roku 2005 žije v Namíbii, kde učila nemčinu a neskôr pôsobila ako vedúca katedry jazykov a komunikácie na univerzite. Dnes sa venuje módnemu stylingu, osobnému stylingu a zaujíma sa o práva LGBTI+ ľudí a žien.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
