Príbehy

3 vzdelávacie projekty, pri ktorých deti strávia čas pred obrazovkou produktívne

Nekonečné prepisovanie slovíčok či otravné hodiny fyziky sú už minulosťou. Predstavujeme vám online projekty, vďaka ktorým bude vzdelávanie deti baviť.

Autor Laura Bilíková

Foto Pexels, Julia M Cameron

archív respondentov

Dátum22. 12. 2020

V online prostredí sa dnes deti dokážu naučiť veľa nového a často formou, ktorá je inovatívna a deti doslova pritiahne. Vybrali sme projekty pre predškolákov, žiakov aj študentov, ktoré odrážajú ich potreby a dokazujú, že učenie môže byť aj zábavou. Všetky tri projekty podporila Férová Nadácia O2 v rámci svojho grantu v roku 2020.

Chcete aj vy podporiť projekty, ktoré prinášajú nové nápady, vzdelávajú deti a zlepšujú Slovensko? Darujte 2 % z daní Férovej Nadácii O2

Elektrárňa Piešťany pripravila edukatívne videá aj kvízy plné zaujímavostí

Zdĺhavý výklad či memorovanie sú jedným z dôvodov, prečo si k niektorým predmetom žiaci nikdy nevytvoria vzťah. Svoje o tom vedia aj v kultúrnom a vzdelávacom centre Elektrárňa Piešťany, kde tím kreatívnych nadšencov už niekoľko rokov tvorí interaktívne vzdelávacie programy pre žiakov základných a stredných škôl. Snažia sa ukázať na prvý pohľad nezáživné predmety ako napríklad fyziku v novom svetle.

Príchod pandémie však výrazným spôsobom ovplyvnil aj fungovanie elektrárne, ktorú predtým zvykli žiaci navštevovať so svojimi pedagógmi a zúčastňovali sa tu na rôznych workshopoch a ďalších podujatiach. Šikovný tím z centra však našiel spôsob, ako sa spojiť so svojím publikom a zároveň pomôcť lepšie zvládnuť situáciu, ktorá v oblasti vzdelávania nie je úplne jednoduchá.

„Rozhodli sme sa zapojiť do grantového programu O2 Digitálna škola s projektom Elektrárňa Piešťany Online (EP Online), ktorý prenáša časť našich vzdelávacích aktivít do online priestoru. Z našich programov sme povyberali rôzne zaujímavosti, natočili sme krátke vzdelávacie videá a spracovali online kvízy,“ približuje riaditeľka Elektrárne Piešťany Katarína Hallová.

Aj vďaka grantu tak na webstránke elektrárne v sekcii EP Online nájdete množstvo pútavého obsahu. Nejde o dlhé prednášky, ale o precízne spracované témy, vďaka ktorým sa žiaci dozvedia veľa nového z oblasti fyziky, životného prostredia či histórie. Môžu napríklad zistiť, ako funguje periskop alebo čo všetko obsahuje práca včelára.

Za splnené úlohy môžu navyše získať kredity, ktoré budú môcť neskôr využiť ako vstupenku na podujatia v elektrárni.

Katarína Hallová zdôrazňuje, že nový projekt sa podarilo v rýchlom čase vytvoriť vďaka skvelej spolupráci celého tímu.

„Máme skvelú koordinátorku vzdelávania, ktorá ako prvá prišla s myšlienkou celého projektu a následne zastrešila spracovanie kvízov. Naša produkčná je zároveň odborník na včely, a tak ju môžete vidieť v plnom včelárskom výstroji. Technický konzultant sa venuje aj práci zvukára. Lektorka Iva sa zase venuje herectvu, čo sme dôkladne využili pri výrobe video vstupov. Spracovanie nahrávok nám vďaka tomu išlo od ruky,“ hovorí s úsmevom riaditeľka elektrárne.

Napriek tomu, že v aktuálnej situácii si žiaci nemôžu vzdelávacie podujatia užiť priamo v elektrárni, môžu sa aspoň v priestoroch zrekonštruovanej pamiatky ocitnúť virtuálne.

„Veľkou devízou našich aktivít je jedinečná atmosféra elektrárne a mrzelo nás, že do nej nebudú môcť prísť žiaci ani ďalší návštevníci. Jedno video tak prináša prehliadku celej elektrárne aj s komentármi našich lektorov,“ uzatvára riaditeľka Elektrárne Piešťany.

Nočná mora zo slovíčok sa skončila, prichádza aplikácia WocaBee

Spoznávanie slovíčok z cudzieho jazyka nebolo nikdy jednoduchšie. Nová vzdelávacia aplikácia WocaBee pomáha pedagógom s efektívnou výučbou jazykov a vďaka inovatívnemu spracovaniu boduje aj u žiakov.

WocaBee je cenovo dostupná pomôcka, ktorá dokáže ozvláštniť a najmä uľahčiť výučbu. Autorom myšlienky je softvérový inžinier Michal Ošvát, ktorého na vznik appky motivovali vlastné skúsenosti.

„V januári 2018 som chcel ísť pracovať do zahraničia, preto som po dlhšej pauze začal intenzívne pracovať na zlepšení nemeckého jazyka. Pozeral som filmy v nemčine a veľa som čítal. Nové slovíčka som si zapisoval do tabuľky v počítači. Keď ich bolo približne 150, hľadal som jednoduchý spôsob, ako sa ich naučiť. A tak vznikol nápad na vytvorenie aplikácie,“ približuje.

Michal začal hneď v úvode spolupracovať s ochotnými učiteľmi základných a stredných škôl a aplikáciu od začiatku tvoril tak, aby odzrkadľovala skutočné potreby pedagógov a žiakov.

Aby mohol WocaBee ešte viac vylepšiť, zapojil sa na jar do grantovej výzvy O2 Digitálna škola. „Vďaka príspevku od Férovej Nadácie O2 sa podarilo zapracovať do WocaBee rôzne vylepšenia a dostať aplikáciu prostredníctvom marketingových aktivít k väčšiemu počtu žiakov aj počas zložitého obdobia, keď boli školy zatvorené,“ dopĺňa.

Ako WocaBee v praxi funguje? Pedagógovia si v aplikácii dokážu vytvoriť skupiny podľa tried aj vyskladať balíky slovíčok, ktoré si majú žiaci osvojiť. Veľkou výhodou je aj to, že ponúka už hotové skupiny slovíčok, ktoré sú zostavené podľa najpoužívanejších jazykových učebníc.

Aplikácia dokonca automaticky opraví písomky. Učiteľ v nej má prehľad o tom, ako sa žiakom s učením darí a či splnili balíčky slov v stanovenom termíne.

WocaBee je pekným príkladom toho, ako možno technológie využiť v prospech detí a vzdelávať ich atraktívnou formou. Appka totiž nahrádza nezáživné domáce úlohy či testy ich zábavnejšou verziou. Motivačná môže byť aj snaha predbehnúť spolužiakov v rebríčku úspešnosti, vďaka čomu sa deti často vzdelávajú aj nad rámec vyučovania.

Žiaci si môžu osvojiť aj správnu výslovnosť – najskôr si správne znenie slov vypočujú a následne aj prakticky vyskúšajú.

Aplikácia podporuje rôzne jazyky – od klasiky v podobe angličtiny a nemčiny až po exotickejšiu španielčinu, taliančinu či dokonca esperanto.

NiniNana rozvíja slovnú zásobu predškolákov zábavnými hrami

Aplikácia NiniNana – Slovenčina hrou ponúka veselé vzdelávanie pre najmenších. Vďaka jednoduchým hrám si môžu deti v predškolskom veku osvojiť nové slová.

Náučným svetom ich sprevádza líška Nina a zajac Nana, ktorí ich za nadobudnuté znalosti a nazbierané body vždy pochvália. Cez pestrú škálu aktivít – od zvieracích skladačiek až po krájanie ovocia − sa zároveň rozvíja aj zvedavosť detí.

NinaNana nachádza využitie nielen v domácom prostredí (je dostupná ako aplikácia pre Android aj iOS), ale aj v materských či jazykových školách, kde sa využíva interaktívna tabuľa.

Aplikáciu dopĺňa aj obsah na webovej stránke, ktorý sa postupne aktualizuje. „Na stránke sú dostupné originálne kreatívne videá, maľovanky na vytlačenie, rozprávky, básničky, riekanky a detské pesničky. Pre rodičov je dostupný blog a v procese sú aj sociálne siete s cennými radami na zábavu detí. Na YouTube kanál postupne nahrávame aj autorské náučné videá,“ dopĺňa manažér projektu Jozef Múcska.

Dobrodružstvá Niny a Nanu sú vytvorené tak, aby boli chvíle s technológiami pre deti prínosom. „Mobily a tablety sú každodennou súčasťou našich životov a obzvlášť pri deťoch by sme mali dbať na to, aby čas strávený s elektronikou využili užitočne. Deti sa vďaka tejto aplikácii učia hravou formou tak, že si to ani neuvedomujú,“ hovorí manažér projektu.

Slovenská verzia NiniNana vznikla v dielni občianskeho združenia Ahojte v spolupráci s digitálnou agentúrou 22MEDIA a je reakciou na veľký úspech maďarskej podoby aplikácie.

„Aplikácia v slovenskej verzii vznikla zásluhou Férovej Nadácie O2. Vďaka jej grantu je dostupná pre všetkých s internetovým pripojením,“ vysvetľuje Jozef Múcska. Združenie Ahojte v budúcnosti plánuje aj anglickú verziu.

„Počas nášho 15-ročného pôsobenia sme už vyhotovili veľa úspešných projektov a najradšej máme tie, ktoré slúžia verejnému záujmu. Pri NiniNana nás robí nesmierne šťastnými to, že projekt je dostupný pre širokú verejnosť bezplatne a bez reklám,“ uzatvára manažér projektu.

Chcete podporiť projekty, ktoré pomáhajú deťom a mladým ľuďom, učia, ako inovatívne vzdelávať a prinášajú množstvo dobrých nápadov? Darujte 2 % z daní Férovej Nadácii O2. Všetky potrebné informácie nájdete na spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Autorka Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Dátum29. 5. 2025

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
kedy sa oplatí riskovať úspory,
ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“.

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada.

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť?

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo.

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky.

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo.

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala.

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa.

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz.

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok.

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave.

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak.

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci.

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?

Elektrárňa Piešťany pripravila edukatívne videá aj kvízy plné zaujímavostí

Nočná mora zo slovíčok sa skončila, prichádza aplikácia WocaBee

NiniNana rozvíja slovnú zásobu predškolákov zábavnými hrami

Mohlo by vás zaujímať

Eva Petričková: Ak dcére ráno nepovieme, kam ideme a čo bude nasledovať, riskujeme odpor alebo kolaps. Autizmus úplne zresetoval fungovanie našej rodiny, ale naučil nás vážiť si každú maličkosť

Vo vylúčených komunitách nestačí mať sen – ľuďom často chýba niekto, kto v nich úprimne verí. Monika si našla oporu v mentorke Silvii a dnes si stavia vlastný dom, o ktorom snívala

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom

Dominika Šugareková

Mohlo by vás zaujímať

Technologický riaditeľ O2 Slavomír Pšenák: Umelá inteligencia nikdy úplne nenahradí ľudí – no ľudia, ktorí s ňou vedia pracovať, budú mať obrovskú výhodu na pracovnom trhu

Ako funguje signál, ktorý spája krajinu? „Lovec búrok“ odhaľuje dobrodružné zákulisie budovania najmodernejšej siete

Na Ceste hrdinov SNP som chcel premýšľať nad životom, no diaľková turistika veľmi vyčerpáva hlavu. Keď uvažujete nad každým krokom, na filozofovanie nie je priestor