Anketa: Prečo je potrebné hovoriť o Novembri 89

Tvorcovia série komiksov Nežný komiks otvorene rozprávajú, prečo sa do projektu pustili, prečo podľa nich treba tému Novembra 89 pripomínať aj prečo by sa nechceli vrátiť na Slovensko spred 30 rokov.

Séria komiksov Nežný komiks chce mladým ľuďom priblížiť udalosti Novembra 89, o ktorých často majú nedostatočné informácie, príťažlivou formou. Za jej vznikom stojí malé vydavateľstvo E.J. Publishing, ktoré sa zameriava na knihy pre deti a mladých ľudí. Jej tvorcovia sa s nami podelili o svoj pohľad na novembrové udalosti a prezradili, prečo sa pustili do tvorby komiksov s touto témou.

„Nemôžeme si dovoliť mlčať o minulosti,“ hovorí vydavateľka komiksov o Nežnej revolúcii. Prečítajte si náš rozhovor

Vydanie komiksovej série podporila aj spoločnosť O2.

Michal Hvorecký: Napriek všetkým problémom sa máme oveľa lepšie ako vtedy

Spisovateľ a publicista. Za svoje texty získal viacero literárnych ocenení a autorských štipendií. Je autorom príbehu prvej zo štyroch kníh Nežného komiksu Čierna oslava.

Prečo ste sa pustili do tvorby komiksov o Nežnej revolúcii?

Pre mňa je komiks perfektný žáner dnešnej doby. Komiksy som mal rád odjakživa. Dostal som sa k nim náhodou ako chalan vďaka zakázanému skautskému časopisu Junák. Miloval som Rýchle šípy a foglarovky. A potom som objavil francúzsky podpultový časopis Piff.

Dnes obdivujem graphic novel, teda grafické romány. To je pozoruhodný spôsob rozprávania príbehov aj pre instagramovú vizuálnu generáciu.

Prečo je podľa vás dôležité otvárať tému Novembra 89?

Vtedy sa u nás skončilo dlhé obdobie diktatúr. Začali sme sa učiť žiť slobodne. Napriek všetkým problémom sa máme oveľa lepšie ako vtedy. No mnohé negatíva, ktoré teraz vidíme okolo seba, majú korene práve vtedy.

Demokraciu nechceli všetci a dnes ju odmieta stále viac občanov. Keď demokracia zomiera, je dobré si pripomínať, ako a prečo sa zrodila. Preto som chcel pripomenúť, že sa to začalo už 16. novembra 1989 v Bratislave.

Prečo by ste sa nechceli vrátiť na Slovensko spred 30 rokov?

V reálnom socializme som prežil skoro 13 rokov a pamätám si prekvapivo veľa. Môj bratranec ušiel v marci 1989 do Rakúska a myslel som si, že ho už nikdy neuvidím. Môjho strýka v tom období iba pre podpis petície Niekoľko viet vyhodili z práce pedagóga hudby na VŠMU.

Žili sme v klamstve a v hroznom pokrytectve. A vo všadeprítomnej falošnosti. Nebol to nijaký socializmus, ale diktatúra mocných, ktorí násilím držali masy pod kontrolou.

Klára Štefanovičová: Bez pripomínania si minulosti by sme nevedeli, aká cenná je sloboda

Talentovaná grafička a komiksová ilustrátorka. Nakreslila Čiernu oslavu, prvú zo série štyroch kníh Nežného komiksu.

Prečo ste sa pustili do tvorby komiksov o Nežnej revolúcii?

Komiksu sa venujem už dlhší čas, no nikdy som nemala možnosť nakresliť taký, na ktorom by som spolupracovala s viacerými ľuďmi a mal by určitý zámer. Bola to skôr tvorba „do šuplíku“. V prípade Nežného komiksu je tento zámer viac než účelný. Vzdeláva nielen mladých ľudí o tom, čo bolo, ale starším ukazuje, že reálne historické udalosti sa dajú rozprávať aj prostredníctvom média, akým je komiks.

Prečo je podľa vás dôležité otvárať tému Novembra 89?

Myslím si, že je dôležité otvárať nielen tému Novembra 89, ale aj iných dôležitých udalostí z minulosti, ktoré ovplyvnili našu prítomnosť. Bez pripomínania si týchto udalostí, bez vedomia o tom, čo dokázali ľudia (pre mnohých rodičia, starí rodičia a známi) počas revolúcie by sme nevedeli, aká cenná je sloboda. Nevážili by sme si ju a neboli by sme za ňu vďační (ako aj ľuďom, ktorí sa o ňu zaslúžili).

Prečo by ste sa nechceli vrátiť na Slovensko spred 30 rokov?

Nikdy by som sa nechcela vrátiť do krajiny, kde by som musela žiť v neustálom strachu a pod neustálym dohľadom. Neviem si predstaviť, že už len čítanie určitých kníh, návšteva kostola alebo iné pre nás dnes banálne každodenné činnosti by mohli dostať do problému nielen mňa, ale i moju rodinu.

Dávid Marcin: Nechcel by som žiť v prostredí, kde by verejný nesúhlas s ideológiou štátu znamenal riziko straty zamestnania

Tvorí autorskú dvojicu so Soňou Balážovou, s ktorou už dva roky pripravujú do detského časopisu Slniečko dobrodružnú komiksovú sériu s názvom Zlatý zub a v súčasnosti spolupracujú aj na Nežnom komikse. Je autorom ilustrácií tretieho Nežného komiksu s názvom PÉ ER DÉ.

Prečo ste sa pustili do tvorby komiksov o Nežnej revolúcii?

Tvorbe komiksov sa venujem už niekoľko rokov, no vždy išlo výhradne o fikciu, o príbehy, ktoré sa neodohrávali na pozadí nejakej historickej udalosti. Projekt Nežný komiks ma zaujal svojou ideou, ambicióznosťou a aj tým, že mi ponúka výzvu pustiť sa do zobrazenia dôležitých reálnych udalostí, miest a postáv aj napriek tomu že sa odohrávajú na pozadí vymysleného príbehu.

Prečo je podľa vás dôležité otvárať tému Novembra 89?

Mladšie generácie podľa mňa musia poznať dôležité momenty, ktoré sú spojené s vývojom našej krajiny a udalosti, akými bol aj November 89. Ide predsa len o historický moment, ktorý doteraz formuje našu sociálno-spoločenskú situáciu a kultúru. Na základnej a strednej škole sme sa téme Novembra 89 venovali veľmi málo, a tak si myslím, že aj projekty, akým je aj Nežný komiks, pomôžu mladých dovzdelať, resp. im ponúknu iný pohľad na dôležité udalosti.

Prečo by ste sa nechceli vrátiť na Slovensko spred 30 rokov?

Nechcel by som žiť v prostredí, kde by verejný nesúhlas s ideológiou štátu znamenal riziko straty zamestnania alebo iné obmedzenia životných práv a potrieb.

Spoločnosť O2 si pripomína 30. výročie Nežnej revolúcie a pri tejto príležitosti podporila projekty, ktoré mladým ľuďom približujú, prečo sa pred 30 rokmi ľudia postavili za slobodu a demokraciu a prečo sa za tieto hodnoty oplatí bojovať aj dnes. Viac inšpiratívneho čítania vrátane súťaže a kvízu nájdete na tomto mieste.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac