Boj proti hoaxom pokračuje: Férová Nadácia O2 podporila návrat rozumu na internet sumou 60 000 €
Medzi vybranými projektmi v rámci grantu Vráťme rozum na internet sú podcasty, videá, mobilná aplikácia, ale aj vzdelávacie semináre pre učiteľov.
Autor Sóda
Foto Shutterstock
Dátum
Férová nadácia O2 podporila celkovou sumou až 60 000 € projekty, ktoré sa snažia zabrániť šíreniu dezinformácii v online priestore. V grantovom programe Vráťme rozum na internet uspelo 12 projektov zameraných na kultiváciu informačného priestoru, publikovanie overených informácií, kritické myslenie a mediálnu gramotnosť.
Férová nadácia O2 sa dlhodobo venuje inovatívnemu modernému vzdelávaniu a formovaniu kritického myslenia mladých ľudí. „Ako technologická firma citlivo vnímame potrebu bojovať proti dezinformáciám na internete. Technológie vedia byť dobrý sluha, ale zlý pán a je na nás, ako s nimi budeme zaobchádzať.
Som rád, že sme túto pálčivú situáciu adresovali v kampani už na jar tohto roka pod headlinom Zdieľaj s rozumom a môžeme pokračovať ďalej, a to podporou 12 skvelých projektov, ktorých cieľom je priniesť pozitívnu zmenu, kultivovať informačný priestor a podporiť kritické myslenie,“ hovorí Igor Tóth, riaditeľ O2 Slovakia a predseda správnej rady Férovej nadácie O2.
Stovka prihlásených projektov
Do grantovej výzvy Férovej nadácie sa zapojila približne stovka projektov, z ktorých správna rada Férovej nadácie vybrala veľmi rôznorodé projekty, ktorých cieľom je tvorba rôznych videomanuálov, podcastov, e-learningových kurzov, ale aj aplikácií a digitálnych nástrojov určených na odhaľovanie dezinformácií na internete.
„Pri čítaní týchto projektov sme si vo Férovej nadácii uvedomili, že napriek veľkým hrozbám plynúcim zo šírenia dezinformácií a hoaxov, existuje veľmi malé množstvo organizácií, ktoré sa téme dlhodobo a strategicky venuje. Každý jeden projekt v tejto oblasti je preto ťažiskový a vie dopomôcť k tomu, aby sme mladšiu generáciu už od útleho detstva učili rozlišovať pravdu od neprávd a taktiež aby sme vedeli ľahšie rozoznať, ktorým autoritám vo verejnom priestore môžeme dôverovať.
Toto dokážeme dosiahnuť len systematickou prácou len vtedy, keď spojíme sily, či už ide o štátny alebo verejný sektor,“ hovorí Tereza Molnár, šéfka komunikácie O2 Slovakia a členka správnej rady Férovej nadácie.
Inštitút pre dobre spravovanúspoločnosť (Demagog.sk 2.0: novévýzvy pre factchecking)
Vďaka podpore Férovej nadácie O2 sa zrealizuje technický a metodologický „upgrade“ webu Demagog.sk, ktorý umožní systematické overovanie tvrdení politikov na sociálnych sieťach.
Výška podpory: 10 000 €
Združenie priateľov Denníka N (Hrozbyinternetu – vzdelávacia príručka preškoly)
Vzdelávacia príručka N Magazínu Hrozby internetu smeruje do škôl. Učitelia a žiaci ju budú môcť systematicky využívať pri výukovom procese.
Cieľom projektu je vypracovať posudky k jednotlivým webom na zozname konspiratori.sk, ktoré zdôvodnia ich prítomnosť na tomto zozname.
Výška podpory: 8 000 €
KInIT (Nástroj na kooperatívnuanotáciu dezinformácií v online prostredí)
Kempelenov inštitút inteligentných technológií vytvorí anotačný nástroj na princípoch crowdsourcing a wisdom of the crowd, pomocou ktorého používatelia dokážu spolupracovať na identifikovaní a analýze dezinformácií v informačnom priestore slovenského webu
Výška podpory: 8000 eur
Zmudri.sk (Kritické myslenie preučiteľov)
Tím Zmudri.sk vytvorí videomanuál pre učiteľov k výučbe kritického myslenia v rámci vyučovania.
Výska podpory: 5 850 €
Slovenská debatná asociácia (Kukritickému mysleniu cez súťaž)
Projekt si dáva za cieľ vytvoriť vzdelávací modul o mediálnej gramotnosti pre učiteľov a Olympiádu kritického myslenia pre ich žiakov.
Výška podpory: 4 884
Slovenský inštitút pre bezpečnostnúpolitiku (Dvakrát mysli, raz zdieľaj)
Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku vytvorí podcasty zamerané na problematiku dezinformácií a hoaxov.
Výška podpory: 3 200 €
Trnavská asociácia sluchovopostihnutých (Hodnotné informácie preNepočujúcich na internete)
Vďaka podpore Férovej nadácie O2 vzniknú videá pre nepočujúcich v slovenskom posunkovom jazyku, ktoré upozorňujú túto zraniteľnú skupinu na hrozbu dezinformácií.
Výška podpory: 3 000
Nadácia Milana Šimečku (Ako učiť oholokauste dnes? (e-learningový kurz))
Vzdelávacie semináre pre pedagógov vysvetlia, ako pracovať s témou holokaustu a implementovať do nej kritické myslenie.
Výška podpory: 3 000
Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre(Podcasty študentov Katedryžurnalistiky FF UKF)
Vďaka grantu zrealizujú v UKF v Nitre praktické semináre formou tvorby podcastov zameraných na dezinformácie a hoaxy pre študentov žurnalistiky, budúcich novinárov.
Výška podpory: 3 000 €
JA Slovensko (Kritické myslenie – ako(sa) ho naučiť)
Projekt doplní vzdelávací obsah do kurzov pre žiakov a učiteľov o kapitoly obsahujúce informácie o kritickom myslení a overovaní faktov.
Výška podpory: 2 400 €
Vivat Vero (Rozumne.online)
Mobilná aplikácia bude používateľov chrániť pred dezinformáciami na Facebooku a informovať o tom, ako veľmi sú vystavení dezinformáciám, čo má potenciál vzbudiť ich záujem o tému a podporiť ich kritické myslenie.
Výška podpory: 2 000 €
Viac o aktivitách Férovej nadácie O2 sa dozviete na spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia. Vybrané projekty vám postupne predstavíme aj v rámci Sódy.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese
Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.
Autorka Zuzana Šifra Matuščáková
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.
V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:
prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
ako v japončine mizne ego,
prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
tipy na „skryté poklady“ Japonska.
Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?
To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.
Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka.
Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.
To vám pomohlo preniknúť hlbšie?
Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“.
Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru.
Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.
Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?
Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.
Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje.
Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.
Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?
Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami.
Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál.
Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.
Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?
Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech).
V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie.
Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.
Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?
Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať.
Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.
Japonské skryté poklady
Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.
Onsen ako rituál duše
Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.
Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.
Trasy pre hľadačov ticha
Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:
Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.
Ako to myslíte?
Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.
Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.
Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.
Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu.
Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.
Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?
Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze.
Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.
Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.
Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší.
Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta.
Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.
Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.
Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?
Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.
Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.
Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?
Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“
Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“
Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry?
Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.
Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť.
Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
