Príbehy

Čo nájdete na štedrovečernom stole v rôznych regiónoch?

Ježiškova kaša, pupáky či cauty. Poznáte typické vianočné jedlá a zvyky rôznych regiónov Slovenska?

Autor Veronika Šeliga Pilátová

Foto Shutterstock

Dátum16. 12. 2019

Najväčšia symbolika Vianoc je spojená s prípravou štedrovečerného jedla a úpravou stola. V minulosti mal každý z týchto úkonov svoj magický význam. Prečítajte si, ako sa zvyky 24. decembra v rámci Slovenska líšili.

Už ste videli všetky vianočné klasiky? Vyskúšajte jeden z týchto 6 filmov

Bratislava a Podunajsko

Na Štedrý deň bolo úlohou otcov v meštianskych a šľachtických rodinách zabaviť deti, aby sa matky mohli venovať prípravám. Otcovia chodievali s deťmi korzovať po meste alebo sa korčuľovať. Po návrate čakalo deti vytúžené prekvapenie – vyzdobený stromček.

Štedrovečerné stoly starých Bratislavčanov zdobilo 6 až 12 chodov. Varilo sa však len toľko, aby si každý člen rodiny mohol dať z každého chodu za lyžičku. Jedlá sa pripravovali z lokálnych surovín, preto sa objavovali kaše – šošovicová, fazuľová, ale aj obilninové kaše ako ovsená, prosná, kukuricová alebo krupičná, známa ako Ježiškova.

Podobne ako na celom Slovensku, hlava rodiny rozdávala cesnakový krížik na čelá všetkých členov. Medové krížiky dostali deti a slobodné dievčatá, aby boli sladké a aby si našli ženícha. Nasledovala vianočná, najčastejšie kapustová polievka. V Podunajsku sa namiesto kapustnice robila rybacia polievka známa ako halászlé.

Ryby sa tu na štedrovečernom stole objavujú už oveľa skôr. Považujú sa totiž za pôstne jedlo, a tak ich môžu jesť aj veriaci, ktorí inak držia mäsový pôst. Ryba sa konzumovala ako varená alebo pečená a často sa jedávali aj solené haringy. V druhej polovici 20. storočia sa na stole objavuje vyprážaný kapor s majonézovým šalátom.

Lokálnym zvykom je aj púšťanie škrupiniek orechov v miske s vodou. Tie vďaka teplu zo sviečky plávali na hladine a mladé ženy sledovali, či doplávajú na druhú stranu. Ak sa tak stalo, znamenalo to, že sa v budúcom roku vydajú.

Záhorie

Na Záhorí si dievčatá veštili svojho milého z tečúcej vody hneď ráno pri brieždení. Slobodné dievčatá sa zišli pri potoku a opakovali: „Beriem vodu s pravú ruku, žehnám sa ja Bohu duchu, vyše lávky, niže lávky, aby nemal nikde stávky, len u nás,“ a pritom mysleli na svojho vyvoleného.

Niekoľkochodová večera mala vždy iné poradie a zloženie, takmer v každej obci to bolo inak. Niekde po oblátkach nasledovali pupáky, hríbová omáčka a nakoniec ryba. Inde sa zasa jedla najprv fazuľová polievka, po nej uvarené hríby na krupici, potom pupáky a nakoniec jabĺčka.

V niektorých častiach Záhoria sa varila kapustnica, inde kyslá šošovicová polievka. Koláče boli prevažne z kysnutého cesta, nazývali sa cauty. Obľúbené boli aj orechovníky, makovníky či lekvárovníky.

Po večeri sa chodilo „po spívaňú“ k najbližšej rodine, teda spievať a vinšovať šťastné a veselé sviatky.

Nitra

Obyvatelia nitrianskeho regiónu verili, že za prácu počas sviatkov hrozila nepriazeň osudu. Nesmelo sa šiť, lebo by sa prsty vykrútili, dokonca sa ani sa na niť pozerať, lebo by človek oslepol.

Platilo, že gazdiná sa nesmie postaviť od štedrovečerného stola, aby neprivolala nešťastie do domu. Aby sa toho budúci rok veľa urodilo, dávalo sa pod stôl náradie – rýľ, kosa či motyka. Cesnak mal ochrániť rodinu pred chorobami a komu padol kúsok jedla pri vianočnej večeri pod stôl, zahrával sa vraj s čertom.

V regióne sa na Vianoce nejedla ani hydina, aby neodletelo z domu šťastie. Naopak, bolo dobré mať na tanieri mäso zo štvornohých zvierat, najmä pečené prasa. Nesmelo chýbať ani jabĺčko rozkrojené na toľko častí, koľko členov mala domácnosť. Znamenalo to súdržnosť rodiny v nasledujúcom roku. Zdravie mal rodine priniesť zase rozbitý orech.

Nitrianske dievčatá si jabĺčkom privolávali ženíchov. Do jablka hrýzli od Lucie do Vianoc a na Štedrý večer s ním vyšli na dvor. Z ktorej strany zaštekal pes, tam sa mali vydať.

Turiec

Turčania Štedrý večer nazývajú dohviezdny večer. Už od skorého rána sa tu vypekalo, aby gazdiné mali čím ponúknuť koledníkov. Poobede sa varila štedrá večera. Miestnym tradičným jedlom na Vianoce i Nový rok je kapustnica s hríbami a lokše s makom či tvarohom.

Na rozdiel od katolíkov, evanjelici nedodržiavali počas celého Štedrého dňa pôst, a tak v ich kapustnici nájdete aj klobásu, v niektorých rodinách rovno bravčovú polievku. Okrem toho na stole nesmeli chýbať plodiny, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu v ďalšom roku.

Zvedavé dievčatá si počas dohviezdneho večera mohli vyveštiť, kto sa stane ich manželom. Vzali omrvinku z každého jedla a vložili ju do orechovej škrupinky. Tú schovali pod vankúš a čakali, o kom sa im večer bude snívať.

Jablko, ktoré v ten večer rozdávala gazdiná, tiež veštilo budúcnosť. Dievčatá si z neho každý deň až do Nového roku zahryzli a ktorého mládenca na Nový rok cestou do kostola stretli, ten sa mal stať ich mužom.

10 legendárnych hitov, ktoré vás vždy naladia na vianočnú atmosféru. Zistite viac

Orava

V rázovitom kraji sa po celý Štedrý deň nejedlo. Hladné deti utešovali, že ak vydržia, uvidia zlaté hviezdy. Gazdiná sa preto snažila svojich potomkov zamestnať. Vyrábali ozdoby na stromček, ktorý otec priviazal nad stôl o trám na povale korunkou dolu.

Pod sviatočným stolom bola slama na znamenie, že Kristus Pán sa narodil na slame. Pod stôl ukladali aj zemiaky, aby sa urodili aj ďalší rok. Ako prestieranie sa používala plachta, z ktorej sa na jar sialo. Prestieral sa vždy jeden tanier navyše, ktorý mal poslúžiť náhodnému pocestnému.

Na Orave sa varila kapustnicu s hubami, hrach, halušky so slivkami, krupicová kaša, opekance s makom, ryba, zemiaky s mliekom. Súčasťou zvykov sú aj cesnakové krížiky na čelo. Tie mali ochrannú funkciu – aby im strigy neublížili. Ďalším rituálom bolo rozhadzovanie hrachu po izbe, aby rodinu budúci rok nepostihla bieda.

Kysuce

Na Kysuciach sa s prípravou na Štedrý deň začalo už 21. decembra. Od Terchovej až po Bystrickú dolinu ho nazývali polazňový deň, pretože pastieri a mládenci roznášali po domoch polazničky, teda jedličky.

Na Štedrý deň veriaci držali pôst, doobeda sa nejedlo vôbec a obed bol skromný. S prichádzajúcim večerom sa začal chystať stôl. Pod obrus sa dávali peniaze a na stole nesmel chýbať chlieb a úroda. Nohy stola boli zviazané reťazou, aby bola rodina jednotná.

Tradičné jedlá kysuckých stolov sú hrachová polievka so sušenými slivkami, opekance s makom a krupica, nazývaná Ježiškova kašička.

Na horných Kysuciach dievky po večeri prehadzovali cez plece krpce do dverí. Podľa toho, ako dopadli na zem, dievka zistila či sa budúci rok vydá a opustí dom.

Liptov

Na Liptove sa prípravám štedrovečerných pokrmov pripisoval veľký význam. Gazdiná nimi mohla ovplyvniť budúcu prosperitu gazdovstva.

Ovocné stromy gazdiná chytala rukou oblepenou cestom z miesenia vianočného chleba, aby dobre rodili. Pečivo muselo byť dobre vykysnuté, lebo nízke chleby a koláče znamenali úpadok celého gazdovstva.

Hojnosť jedál na štedrovečernom stole znamenala hojnosť všetkého v budúcom roku. Jedenie zrnitých pokrmov ako proso, mak či strukoviny symbolizovalo snahu všetko rozmnožiť.

Od stola sa neodchádzalo, aby niektorého člena rodiny nepostihol trvalý odchod. Liptáci jedli oblátky s medom a makom, z ktorých sa jedna odložila pre dušičky a ďalšia pre statok. Po prípitku a vinšovaní zdravia a šťastia sa podávali opekance s makom a bryndzou, varená údená ryba, po nej tzv. žobrácka kaša z jačmenných krúp.

Pripravovali aj kapustnicu, tradičná je hríbová, zahustená krúpami a ryžou. Dodatočne do kapustnice prihodili povarený hrach, lebo prinášal zdravie. Nesmel chýbať „chreň“, omáčka z varených sušených sliviek a hrušiek.

Všetky zvyšky sa nechávali na stole, keby sa vyniesli, išiel by s nimi v budúcom roku preč aj majetok. Čo sa z každého pokrmu odložilo, po večeri sa zanieslo aj statku, aby aj zvieratá vedeli, že sú Vianoce.

Zemplín a Spiš

Aj obyvatelia východoslovenských regiónov držali na viliju prísny pôst. Vraj do večera nemohli vypiť ani glg vody. Inde mohli zjesť trocha kyslej kapusty, suchý chlieb či kúsok posúcha.

Na prestretom štedrovečernom stole nesmel chýbať vianočný koláč kračún s dierkou v strede, v ktorej bol uložený cesnak a med. V niektorých častiach Zemplína večera obsahovala oblátky s medom alebo kúsok chleba so soľou, bobáľky s kapustou, makom či tvarohom. Miestami sa jedla aj mliečna kaša, kysnutý koláč poplanok či pirohy.

Zakázané bolo po večeri umývať riady, inak by sa šťastie od domu odvrátilo. Po večeri sa rodiny vybrali do záhrad zaklínať stromy, aby mali v nasledujúcom roku viac úrody.

Kdekoľvek na Slovensku ste, podeľte sa o svoje tradície s priateľmi či známymi. Zvoľte si rýchly a spoľahlivý mobilný internet od O2, ktorý je vďaka 4G sieti dostupný už pre 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4g.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Zuzana pomáha rodinám ako babi zo susedstva. Deťom dáva najmä čas a pozornosť, na fúkanie do bublifuku im venuje aj celé popoludnie

Keď viete, že je pri vás niekto, o koho sa môžete oprieť, nemusíte byť stále silní. Niekedy stačí vedieť, že ak už nevládzete, niekto vás na chvíľu zastúpi.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dávid Hanko

Dátum7. 10. 2026

Po odchode do dôchodku jej začali chýbať ľudia, výzvy aj pocit, že ju niekto potrebuje. Cez projekt Babi zo susedstva sa Zuzana spojila s rodinou, ktorú predtým nepoznala. Z pôvodnej predstavy o pomoci napokon vznikol vzťah založený na dôvere, blízkosti a vzájomnosti. Raz týždenne vyzdvihuje zo škôlky dvoch malých chlapcov a trávi s nimi čas. Niekedy sa vyberú na bicykloch cez Dunaj, inokedy na ihrisko či na zmrzlinu. Spolu zažívajú aj veci, ktoré sú pre chlapcov úplne nové. „Nešla som do projektu preto, že nemám čo robiť, ale chcela som robiť niečo, čo má zmysel,“ vysvetľuje Zuzana.

Prepájať ľudí naprieč generáciami je rovnako dôležité ako spájať deti z rôznych svetov. Vo svojej učiteľskej praxi sa o to usiluje aj ocenený pedagóg Michal Sivák.

V rozhovore so Zuzanou sa dočítate:

ako sa buduje dôvera medzi ľuďmi, ktorí sa predtým nepoznali,
čo ju prekvapilo na dnešnom rodičovstve,
ako sa od rodičov učí rešpektujúcej výchove,
čím ju obohacujú chlapci, o ktorých sa stará, a čo odovzdáva ona im,
ktorá vlastnosť je podľa nej najdôležitejšia pre ľudí, ktorí sa chcú do projektu zapojiť,
prečo si myslí, že starí rodičia sú často trpezlivejší, než boli kedysi ako rodičia.

Ako by ste sa opísali niekomu, kto vás nepozná?

Celý život som bola aktívna. Pracovala som vo výskume v oblasti sociológie, psychológie a vzdelávania, kde sa človek musí neustále učiť a pýtať. Mala som na starosti rôzne projekty, zhodou okolností som sa venovala aj otázkam zosúlaďovania pracovného a rodinného života.

Moja práca ma napĺňala, prinášala veľa rozhodovania a veľa práce s ľuďmi. Navyše, vo voľnom čase sa od mladosti venujem rôznym športom, ako sú bicyklovanie či bežkovanie. Keď som odišla do dôchodku, začali mi chýbať ľudia, výzvy a najmä pocit, že ma niekto potrebuje.

Prvýkrát po rokoch som pocítila akési prázdno a vedela som, že musím niečo podniknúť. Dôchodok je v istom zmysle návrat k osobným záujmom a človek nanovo hľadá, čo ho baví.

Ako to myslíte?

Roky robíte, čo treba, plníte nejaké roly: ako pracovníčka, manželka, mama či kolegyňa. A zrazu roly zaniknú a vy stojíte pred otázkou, kto ste, keď už nemusíte nič. Je to naoko oslobodzujúce, ale aj trochu problematické.

Keďže som prirodzene aktívna, v mojom prípade nešlo ani tak o to, aby som si vyplnila čas, ale chcela som si ho naplniť niečím, čo má zmysel.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Búrate teda mýtus o osamelej žene na dôchodku, ktorá nemá čo robiť, a tak sa prihlásila do programu.

Nenazvala by som to mýtus. Motivácie môžu byť rôzne. To však nebol môj prípad, skôr naopak.

Niektorí ľudia v mojom okolí mi hovoria, že mám toho priveľa a mala by som už zvoľniť, ale mňa to nijako nezaťažuje.

Chcem byť aktívna a užitočná, pretože mi to dodáva energiu. Šport je taká moja investícia: čo teraz vložím do pohybu a ďalších aktivít, to si o desať rokov nebudem musieť kupovať v lekárni.

A nie som v tom sama. V programe je viac žien, ktoré sú mi podobné. Majú za sebou bohatý pracovný život, svoje záľuby aj plný kalendár. Neprichádzajú preto, že by nemali čo robiť, ale preto, že majú čo dať.

Ako ste sa dozvedeli o projekte Babi zo susedstva?

Poslala mi ho kamarátka, ktorá ma dobre pozná. Hneď ma zaujal. Pre človeka je dôležité cítiť, že je potrebný. Prihlásila som sa teda cez webovú stránku, kde môžu rodiny aj ženy v zrelom veku vyplniť dotazník a prejaviť záujem. Následne som dostala anotácie od viacerých rodín a po čase som si vybrala tú svoju.

Bola som rada, že môžem dať niekomu to, čo mi chýbalo, keď som vychovávala svoje tri deti. Bola som v cudzom meste úplne sama – bez mamy, svokry či kamarátok. Chodila som do práce na plný úväzok, vtedy som si často želala, aby pri mne aspoň na chvíľu niekto bol.

Dnes môžete byť tá, ktorá poskytuje oporu iným. Aký je to pocit?

Dáva mi to veľký zmysel. Keď je pri vás niekto, kto vám podá ruku, nemusíte byť silná stále. Stačí vedieť, že keď nevládzete, niekto to na chvíľu podrží za vás.

Vidím to aj pri „mojej“ rodine v úplných maličkostiach. Napríklad, že si manželia po príchode z práce stihnú v pokoji vymeniť pár slov, kým som ja ešte s chlapcami. Alebo keď jeden z chlapcov ochorie, rodičia si nemusia hneď brať voľno v práci, pretože vedia, že mi môžu zavolať. Treba však povedať, že je to vzájomné.

Ja im pomáham, ale oni mi na oplátku dávajú pocit, že som vítaná.

Čo ešte dáva program vám osobne?

Dostala som oveľa viac, než som čakala. Prihlásila som sa s tým, že chcem byť nablízku deťom, a napokon som si našla celú rodinu. Je to veľmi pekná rodina. Postupne sme zistili, že máme mnoho spoločného, či už kultúru, cestovanie, alebo aj šport.

Je príjemné, že sa mám o čom rozprávať nielen s chlapcami, ale aj s ich rodičmi. Napríklad ráno pred prácou si spolu vypijeme kávu, dokonca sme boli spolu v divadle. Nie som pre nich len pomoc s deťmi, sme si stále bližší.

A ako obohacuje vaša spoločnosť deti?

Chlapcom môžem dať to, čo je podľa mňa najcennejšie – čas a pozornosť. Ja sa nikam neponáhľam. Takže keď chcú so mnou hodinu fúkať do bublifuku alebo sa rozprávať o dinosauroch, máme na to celé popoludnie.

Takže sa obohacujete navzájom.

Áno, to je na tom to najkrajšie. Nie je to služba, ale vzťah založený na dobrovoľnosti. A vzťah nikdy nefunguje len jedným smerom.

Ako funguje projekt Babi zo susedstva

Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová, ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.

A vďaka čomu váš vzťah funguje?

Vďaka vzájomnému rešpektu. Ja rešpektujem rozhodnutia rodiny a oni zas mňa, moje skúsenosti aj môj čas. Nikto nikomu nič neprikazuje, skôr sa dopĺňame.

Ako si spomínate na začiatky?

Prvý rok sme sa s chlapcami stretávali vždy v prítomnosti ich mamy. Až neskôr som začala sama vyzdvihovať staršieho zo škôlky. Mama bola stále nablízku, a keď mohla, pridala sa k nám.

Postupne získala istotu, že sú chlapci v dobrých rukách, a mohla si počas našich stretnutí vybavovať vlastné veci.

Časom ste sa teda zoznamovali a budovali si dôveru?

Áno, dôvera sa nedá uponáhľať. Medzi nami sa to prelomilo, keď počas prvého roka jeden z chlapcov ochorel a nemal s ním kto zostať. Mama mi vtedy zverila kľúče od bytu a ja som s ním zostala doma sama. Pamätám si, že som si v tej chvíli uvedomila, že už nie som len pani zo susedstva, ale niekto, komu naozaj dôverujú.

Dnes s chlapcami podnikáme všeličo. Ideme na bicykloch cez Dunaj, autobusom k jazeru alebo sa len prejdeme na zmrzlinu. Predtým autobusom veľa necestovali, takže s nimi môžem zažiť množstvo vecí po prvý raz.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Bolo niečo, čo vás prekvapilo?

Asi najviac to, ako sa zmenilo fungovanie rodín. Keď som mala malé deti ja, starostlivosť o domácnosť aj o ne ležala prevažne na mame. Dnes je to oveľa vyrovnanejšie. Otec chlapcov kúpe, varí, ide s nimi k lekárovi a nikto to nepovažuje za nič výnimočné. Rodičia sa prirodzene striedajú a dopĺňajú.

A prekvapilo ma aj to, ako rešpektujúco sa k deťom správajú. Učím sa od nich, pretože za našich čias to bolo iné. Obdivujem, s akou trpezlivosťou veci vysvetľujú. My sme často povedali: „Lebo som to povedala.“ A bolo. Oni si k dieťaťu čupnú, pozrú sa mu do očí a vysvetlia, aké správanie sa od neho očakáva a prečo.

Dieťa pre nich nie je podriadený, ale plnohodnotný človek s vlastnými pocitmi a názormi, ktorý má právo byť vypočutý. Neznamená to, že mu všetko dovolia. Hranice existujú, len sa k nim dieťa vedie vysvetľovaním, nie strachom. Toto sú veci, ktoré som sa musela naučiť.

Bolo to niečo, čo ste si na začiatku nastavili s rodičmi?

Nie, žiadne formálne pravidlá sme si nedávali. Ja som sa skôr naladila na rodinu a postupne som vnímala ich spôsob fungovania. Pozorovala som, ako sa s chlapcami rozprávajú, čo je pre nich dôležité, a keď som si nebola istá, jednoducho som sa opýtala.

Som presvedčená, že rodič vie najlepšie, čo jeho dieťa potrebuje. Moja úloha nie je vychovávať po svojom, ale nadviazať na to, čo si doma sami budujú.

Takže ste museli pracovať aj na sebe a učiť sa nové veci?

Áno. Som však pomerne zvedavý a otvorený človek, takže ma to skôr baví, než by mi to prekážalo. Možno toto niektorým starším ľuďom chýba. Majú pevnú predstavu, ako majú veci byť, pretože tak to predsa robili celý život. A z toho potom vznikajú nezhody s mladými rodičmi.

Otvorenosť je podľa mňa možno najdôležitejšia vlastnosť, ktorú by mal mať človek, ak sa chce do takého programu zapojiť. Neprichádzate doň ako niekto, kto vie všetko lepšie. Prichádzate do cudzej rodiny, ktorá má svoje pravidlá a svoj spôsob života.

Keď ste ochotní sa učiť, zistíte, že aj v mojom veku sa dá ešte veľa objaviť.

Obzeráte sa vďaka tejto skúsenosti aj na vlastné rodičovstvo?

Áno, s odstupom času premýšľam, aká mama som bola ja. Každý rodič je tak trochu prvolezec. Nikto vám nedá návod, všetko sa učíte za pochodu a mnohé veci pochopíte, až keď je neskoro ich zmeniť.

Dnes viem byť oveľa prítomnejšia, než som bola kedysi pri vlastných deťoch. Vtedy som mala hlavu plnú práce, nákupov a toho, čo treba stihnúť. Teraz je mojou jedinou úlohou byť s chlapcami a venovať im čas. Nič iné ma pri tom netlačí.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Čo by ste poradili starším ľuďom, ktorí váhajú, či sa do niečoho podobného zapojiť?

Nič neriskujete. Ak nebudete na začiatku vzťahu zdržanliví, ale otvorení, časom sa uvidí, či si s rodinkou padnete do oka. Príliš veľké očakávania môžu byť kontraproduktívne.

Veľa sme hovorili o osobnom prínose, ale vnímam aj spoločenský prínos. Ľudia majú príležitosť spoznávať sa, byť na seba lepší, tvoriť komunitu. Komu chýba odvaha, nech sa spojí s inými, ktorí jej majú o trochu viac.

O projekte Babi zo susedstva

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová (na snímke), ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.