Príbehy

Čo nájdete na štedrovečernom stole v rôznych regiónoch?

Ježiškova kaša, pupáky či cauty. Poznáte typické vianočné jedlá a zvyky rôznych regiónov Slovenska?

Autor Veronika Šeliga Pilátová

Foto Shutterstock

Dátum16. 12. 2019

Najväčšia symbolika Vianoc je spojená s prípravou štedrovečerného jedla a úpravou stola. V minulosti mal každý z týchto úkonov svoj magický význam. Prečítajte si, ako sa zvyky 24. decembra v rámci Slovenska líšili.

Už ste videli všetky vianočné klasiky? Vyskúšajte jeden z týchto 6 filmov

Bratislava a Podunajsko

Na Štedrý deň bolo úlohou otcov v meštianskych a šľachtických rodinách zabaviť deti, aby sa matky mohli venovať prípravám. Otcovia chodievali s deťmi korzovať po meste alebo sa korčuľovať. Po návrate čakalo deti vytúžené prekvapenie – vyzdobený stromček.

Štedrovečerné stoly starých Bratislavčanov zdobilo 6 až 12 chodov. Varilo sa však len toľko, aby si každý člen rodiny mohol dať z každého chodu za lyžičku. Jedlá sa pripravovali z lokálnych surovín, preto sa objavovali kaše – šošovicová, fazuľová, ale aj obilninové kaše ako ovsená, prosná, kukuricová alebo krupičná, známa ako Ježiškova.

Podobne ako na celom Slovensku, hlava rodiny rozdávala cesnakový krížik na čelá všetkých členov. Medové krížiky dostali deti a slobodné dievčatá, aby boli sladké a aby si našli ženícha. Nasledovala vianočná, najčastejšie kapustová polievka. V Podunajsku sa namiesto kapustnice robila rybacia polievka známa ako halászlé.

Ryby sa tu na štedrovečernom stole objavujú už oveľa skôr. Považujú sa totiž za pôstne jedlo, a tak ich môžu jesť aj veriaci, ktorí inak držia mäsový pôst. Ryba sa konzumovala ako varená alebo pečená a často sa jedávali aj solené haringy. V druhej polovici 20. storočia sa na stole objavuje vyprážaný kapor s majonézovým šalátom.

Lokálnym zvykom je aj púšťanie škrupiniek orechov v miske s vodou. Tie vďaka teplu zo sviečky plávali na hladine a mladé ženy sledovali, či doplávajú na druhú stranu. Ak sa tak stalo, znamenalo to, že sa v budúcom roku vydajú.

Záhorie

Na Záhorí si dievčatá veštili svojho milého z tečúcej vody hneď ráno pri brieždení. Slobodné dievčatá sa zišli pri potoku a opakovali: „Beriem vodu s pravú ruku, žehnám sa ja Bohu duchu, vyše lávky, niže lávky, aby nemal nikde stávky, len u nás,“ a pritom mysleli na svojho vyvoleného.

Niekoľkochodová večera mala vždy iné poradie a zloženie, takmer v každej obci to bolo inak. Niekde po oblátkach nasledovali pupáky, hríbová omáčka a nakoniec ryba. Inde sa zasa jedla najprv fazuľová polievka, po nej uvarené hríby na krupici, potom pupáky a nakoniec jabĺčka.

V niektorých častiach Záhoria sa varila kapustnica, inde kyslá šošovicová polievka. Koláče boli prevažne z kysnutého cesta, nazývali sa cauty. Obľúbené boli aj orechovníky, makovníky či lekvárovníky.

Po večeri sa chodilo „po spívaňú“ k najbližšej rodine, teda spievať a vinšovať šťastné a veselé sviatky.

Nitra

Obyvatelia nitrianskeho regiónu verili, že za prácu počas sviatkov hrozila nepriazeň osudu. Nesmelo sa šiť, lebo by sa prsty vykrútili, dokonca sa ani sa na niť pozerať, lebo by človek oslepol.

Platilo, že gazdiná sa nesmie postaviť od štedrovečerného stola, aby neprivolala nešťastie do domu. Aby sa toho budúci rok veľa urodilo, dávalo sa pod stôl náradie – rýľ, kosa či motyka. Cesnak mal ochrániť rodinu pred chorobami a komu padol kúsok jedla pri vianočnej večeri pod stôl, zahrával sa vraj s čertom.

V regióne sa na Vianoce nejedla ani hydina, aby neodletelo z domu šťastie. Naopak, bolo dobré mať na tanieri mäso zo štvornohých zvierat, najmä pečené prasa. Nesmelo chýbať ani jabĺčko rozkrojené na toľko častí, koľko členov mala domácnosť. Znamenalo to súdržnosť rodiny v nasledujúcom roku. Zdravie mal rodine priniesť zase rozbitý orech.

Nitrianske dievčatá si jabĺčkom privolávali ženíchov. Do jablka hrýzli od Lucie do Vianoc a na Štedrý večer s ním vyšli na dvor. Z ktorej strany zaštekal pes, tam sa mali vydať.

Turiec

Turčania Štedrý večer nazývajú dohviezdny večer. Už od skorého rána sa tu vypekalo, aby gazdiné mali čím ponúknuť koledníkov. Poobede sa varila štedrá večera. Miestnym tradičným jedlom na Vianoce i Nový rok je kapustnica s hríbami a lokše s makom či tvarohom.

Na rozdiel od katolíkov, evanjelici nedodržiavali počas celého Štedrého dňa pôst, a tak v ich kapustnici nájdete aj klobásu, v niektorých rodinách rovno bravčovú polievku. Okrem toho na stole nesmeli chýbať plodiny, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu v ďalšom roku.

Zvedavé dievčatá si počas dohviezdneho večera mohli vyveštiť, kto sa stane ich manželom. Vzali omrvinku z každého jedla a vložili ju do orechovej škrupinky. Tú schovali pod vankúš a čakali, o kom sa im večer bude snívať.

Jablko, ktoré v ten večer rozdávala gazdiná, tiež veštilo budúcnosť. Dievčatá si z neho každý deň až do Nového roku zahryzli a ktorého mládenca na Nový rok cestou do kostola stretli, ten sa mal stať ich mužom.

10 legendárnych hitov, ktoré vás vždy naladia na vianočnú atmosféru. Zistite viac

Orava

V rázovitom kraji sa po celý Štedrý deň nejedlo. Hladné deti utešovali, že ak vydržia, uvidia zlaté hviezdy. Gazdiná sa preto snažila svojich potomkov zamestnať. Vyrábali ozdoby na stromček, ktorý otec priviazal nad stôl o trám na povale korunkou dolu.

Pod sviatočným stolom bola slama na znamenie, že Kristus Pán sa narodil na slame. Pod stôl ukladali aj zemiaky, aby sa urodili aj ďalší rok. Ako prestieranie sa používala plachta, z ktorej sa na jar sialo. Prestieral sa vždy jeden tanier navyše, ktorý mal poslúžiť náhodnému pocestnému.

Na Orave sa varila kapustnicu s hubami, hrach, halušky so slivkami, krupicová kaša, opekance s makom, ryba, zemiaky s mliekom. Súčasťou zvykov sú aj cesnakové krížiky na čelo. Tie mali ochrannú funkciu – aby im strigy neublížili. Ďalším rituálom bolo rozhadzovanie hrachu po izbe, aby rodinu budúci rok nepostihla bieda.

Kysuce

Na Kysuciach sa s prípravou na Štedrý deň začalo už 21. decembra. Od Terchovej až po Bystrickú dolinu ho nazývali polazňový deň, pretože pastieri a mládenci roznášali po domoch polazničky, teda jedličky.

Na Štedrý deň veriaci držali pôst, doobeda sa nejedlo vôbec a obed bol skromný. S prichádzajúcim večerom sa začal chystať stôl. Pod obrus sa dávali peniaze a na stole nesmel chýbať chlieb a úroda. Nohy stola boli zviazané reťazou, aby bola rodina jednotná.

Tradičné jedlá kysuckých stolov sú hrachová polievka so sušenými slivkami, opekance s makom a krupica, nazývaná Ježiškova kašička.

Na horných Kysuciach dievky po večeri prehadzovali cez plece krpce do dverí. Podľa toho, ako dopadli na zem, dievka zistila či sa budúci rok vydá a opustí dom.

Liptov

Na Liptove sa prípravám štedrovečerných pokrmov pripisoval veľký význam. Gazdiná nimi mohla ovplyvniť budúcu prosperitu gazdovstva.

Ovocné stromy gazdiná chytala rukou oblepenou cestom z miesenia vianočného chleba, aby dobre rodili. Pečivo muselo byť dobre vykysnuté, lebo nízke chleby a koláče znamenali úpadok celého gazdovstva.

Hojnosť jedál na štedrovečernom stole znamenala hojnosť všetkého v budúcom roku. Jedenie zrnitých pokrmov ako proso, mak či strukoviny symbolizovalo snahu všetko rozmnožiť.

Od stola sa neodchádzalo, aby niektorého člena rodiny nepostihol trvalý odchod. Liptáci jedli oblátky s medom a makom, z ktorých sa jedna odložila pre dušičky a ďalšia pre statok. Po prípitku a vinšovaní zdravia a šťastia sa podávali opekance s makom a bryndzou, varená údená ryba, po nej tzv. žobrácka kaša z jačmenných krúp.

Pripravovali aj kapustnicu, tradičná je hríbová, zahustená krúpami a ryžou. Dodatočne do kapustnice prihodili povarený hrach, lebo prinášal zdravie. Nesmel chýbať „chreň“, omáčka z varených sušených sliviek a hrušiek.

Všetky zvyšky sa nechávali na stole, keby sa vyniesli, išiel by s nimi v budúcom roku preč aj majetok. Čo sa z každého pokrmu odložilo, po večeri sa zanieslo aj statku, aby aj zvieratá vedeli, že sú Vianoce.

Zemplín a Spiš

Aj obyvatelia východoslovenských regiónov držali na viliju prísny pôst. Vraj do večera nemohli vypiť ani glg vody. Inde mohli zjesť trocha kyslej kapusty, suchý chlieb či kúsok posúcha.

Na prestretom štedrovečernom stole nesmel chýbať vianočný koláč kračún s dierkou v strede, v ktorej bol uložený cesnak a med. V niektorých častiach Zemplína večera obsahovala oblátky s medom alebo kúsok chleba so soľou, bobáľky s kapustou, makom či tvarohom. Miestami sa jedla aj mliečna kaša, kysnutý koláč poplanok či pirohy.

Zakázané bolo po večeri umývať riady, inak by sa šťastie od domu odvrátilo. Po večeri sa rodiny vybrali do záhrad zaklínať stromy, aby mali v nasledujúcom roku viac úrody.

Kdekoľvek na Slovensku ste, podeľte sa o svoje tradície s priateľmi či známymi. Zvoľte si rýchly a spoľahlivý mobilný internet od O2, ktorý je vďaka 4G sieti dostupný už pre 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4g.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.

Autor Šimon Betina

Foto Magdaléna Tomalova

Dátum14. 11. 2025

Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.

Narodili sa po novembri ’89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte mladých ľudí, ktorí svojou slobodou posúvajú Slovensko vpred.

V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:

ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.

Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?

Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.

V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.

Nebáli ste sa problémov?

To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.

Čo vás naučil skauting?

Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.

Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.

Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.

Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?

Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.

Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.

Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.

Akú rolu hrá v skautingu komunita?

Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.

Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.

Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.

Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?

Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.

Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.

Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.

Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Môže mať človek priveľa slobody?

Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.

Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?

Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.

V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.

Akú krajinu ste navštívili naposledy?

Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)

Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.

Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?

Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.

Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?

Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.

Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.

Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?

Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.

Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.

Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.

Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?

Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.

A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.

Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?

Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.

To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.

Jej opravu ste iniciovali vy?

Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.

Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.

Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?

Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.

Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.

Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?

Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.

Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.

Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením. Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.

Martin Macharik

Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.

Páčil sa vám článok?

Bratislava a Podunajsko

Záhorie

Nitra

Turiec

Orava

Kysuce

Liptov

Zemplín a Spiš

Mohlo by vás zaujímať

Šport vás naučí nevzdávať sa a stále bojovať, hovorí fyzioterapeut Dávid Líška. Napriek tomu treba vedieť, kedy poľaviť, aby sme sa vyhli zraneniam

Psychológ Michal Božík: Keď sme unavení, nehľadáme oddych, ale únik. Telefón sa vtedy zdá ako najlepší spôsob na vypnutie

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Odborníčky na verejné priestory Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, ako takéto „tretie miesta“ rozhodujú o kvalite nášho života

Martin Macharik

Mohlo by vás zaujímať

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Odborníčky na verejné priestory Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, ako takéto „tretie miesta“ rozhodujú o kvalite nášho života

Z košického sídliska Ťahanovce až na olympijské pódium. Richard Tury ukazuje, že skejtbording nie je len o víťazstvách, ale hlavne o vytrvalosti, komunite a radosti

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka