Čo nájdete na štedrovečernom stole v rôznych regiónoch?
Ježiškova kaša, pupáky či cauty. Poznáte typické vianočné jedlá a zvyky rôznych regiónov Slovenska?
Autor Veronika Šeliga Pilátová
Foto Shutterstock
Dátum
Najväčšia symbolika Vianoc je spojená s prípravou štedrovečerného jedla a úpravou stola. V minulosti mal každý z týchto úkonov svoj magický význam. Prečítajte si, ako sa zvyky 24. decembra v rámci Slovenska líšili.
Na Štedrý deň bolo úlohou otcov v meštianskych a šľachtických rodinách zabaviť deti, aby sa matky mohli venovať prípravám. Otcovia chodievali s deťmi korzovať po meste alebo sa korčuľovať. Po návrate čakalo deti vytúžené prekvapenie – vyzdobený stromček.
Štedrovečerné stoly starých Bratislavčanov zdobilo 6 až 12 chodov. Varilo sa však len toľko, aby si každý člen rodiny mohol dať z každého chodu za lyžičku. Jedlá sa pripravovali z lokálnych surovín, preto sa objavovali kaše – šošovicová, fazuľová, ale aj obilninové kaše ako ovsená, prosná, kukuricová alebo krupičná, známa ako Ježiškova.
Podobne ako na celom Slovensku, hlava rodiny rozdávala cesnakový krížik na čelá všetkých členov. Medové krížiky dostali deti a slobodné dievčatá, aby boli sladké a aby si našli ženícha. Nasledovala vianočná, najčastejšie kapustová polievka. V Podunajsku sa namiesto kapustnice robila rybacia polievka známa ako halászlé.
Ryby sa tu na štedrovečernom stole objavujú už oveľa skôr. Považujú sa totiž za pôstne jedlo, a tak ich môžu jesť aj veriaci, ktorí inak držia mäsový pôst. Ryba sa konzumovala ako varená alebo pečená a často sa jedávali aj solené haringy. V druhej polovici 20. storočia sa na stole objavuje vyprážaný kapor s majonézovým šalátom.
Lokálnym zvykom je aj púšťanie škrupiniek orechov v miske s vodou. Tie vďaka teplu zo sviečky plávali na hladine a mladé ženy sledovali, či doplávajú na druhú stranu. Ak sa tak stalo, znamenalo to, že sa v budúcom roku vydajú.
Záhorie
Na Záhorí si dievčatá veštili svojho milého z tečúcej vody hneď ráno pri brieždení. Slobodné dievčatá sa zišli pri potoku a opakovali: „Beriem vodu s pravú ruku, žehnám sa ja Bohu duchu, vyše lávky, niže lávky, aby nemal nikde stávky, len u nás,“ a pritom mysleli na svojho vyvoleného.
Niekoľkochodová večera mala vždy iné poradie a zloženie, takmer v každej obci to bolo inak. Niekde po oblátkach nasledovali pupáky, hríbová omáčka a nakoniec ryba. Inde sa zasa jedla najprv fazuľová polievka, po nej uvarené hríby na krupici, potom pupáky a nakoniec jabĺčka.
V niektorých častiach Záhoria sa varila kapustnica, inde kyslá šošovicová polievka. Koláče boli prevažne z kysnutého cesta, nazývali sa cauty. Obľúbené boli aj orechovníky, makovníky či lekvárovníky.
Po večeri sa chodilo „po spívaňú“ k najbližšej rodine, teda spievať a vinšovať šťastné a veselé sviatky.
Nitra
Obyvatelia nitrianskeho regiónu verili, že za prácu počas sviatkov hrozila nepriazeň osudu. Nesmelo sa šiť, lebo by sa prsty vykrútili, dokonca sa ani sa na niť pozerať, lebo by človek oslepol.
Platilo, že gazdiná sa nesmie postaviť od štedrovečerného stola, aby neprivolala nešťastie do domu. Aby sa toho budúci rok veľa urodilo, dávalo sa pod stôl náradie – rýľ, kosa či motyka. Cesnak mal ochrániť rodinu pred chorobami a komu padol kúsok jedla pri vianočnej večeri pod stôl, zahrával sa vraj s čertom.
V regióne sa na Vianoce nejedla ani hydina, aby neodletelo z domu šťastie. Naopak, bolo dobré mať na tanieri mäso zo štvornohých zvierat, najmä pečené prasa. Nesmelo chýbať ani jabĺčko rozkrojené na toľko častí, koľko členov mala domácnosť. Znamenalo to súdržnosť rodiny v nasledujúcom roku. Zdravie mal rodine priniesť zase rozbitý orech.
Nitrianske dievčatá si jabĺčkom privolávali ženíchov. Do jablka hrýzli od Lucie do Vianoc a na Štedrý večer s ním vyšli na dvor. Z ktorej strany zaštekal pes, tam sa mali vydať.
Turiec
Turčania Štedrý večer nazývajú dohviezdny večer. Už od skorého rána sa tu vypekalo, aby gazdiné mali čím ponúknuť koledníkov. Poobede sa varila štedrá večera. Miestnym tradičným jedlom na Vianoce i Nový rok je kapustnica s hríbami a lokše s makom či tvarohom.
Na rozdiel od katolíkov, evanjelici nedodržiavali počas celého Štedrého dňa pôst, a tak v ich kapustnici nájdete aj klobásu, v niektorých rodinách rovno bravčovú polievku. Okrem toho na stole nesmeli chýbať plodiny, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu v ďalšom roku.
Zvedavé dievčatá si počas dohviezdneho večera mohli vyveštiť, kto sa stane ich manželom. Vzali omrvinku z každého jedla a vložili ju do orechovej škrupinky. Tú schovali pod vankúš a čakali, o kom sa im večer bude snívať.
Jablko, ktoré v ten večer rozdávala gazdiná, tiež veštilo budúcnosť. Dievčatá si z neho každý deň až do Nového roku zahryzli a ktorého mládenca na Nový rok cestou do kostola stretli, ten sa mal stať ich mužom.
10 legendárnych hitov, ktoré vás vždy naladia na vianočnú atmosféru. Zistite viac
Orava
V rázovitom kraji sa po celý Štedrý deň nejedlo. Hladné deti utešovali, že ak vydržia, uvidia zlaté hviezdy. Gazdiná sa preto snažila svojich potomkov zamestnať. Vyrábali ozdoby na stromček, ktorý otec priviazal nad stôl o trám na povale korunkou dolu.
Pod sviatočným stolom bola slama na znamenie, že Kristus Pán sa narodil na slame. Pod stôl ukladali aj zemiaky, aby sa urodili aj ďalší rok. Ako prestieranie sa používala plachta, z ktorej sa na jar sialo. Prestieral sa vždy jeden tanier navyše, ktorý mal poslúžiť náhodnému pocestnému.
Na Orave sa varila kapustnicu s hubami, hrach, halušky so slivkami, krupicová kaša, opekance s makom, ryba, zemiaky s mliekom. Súčasťou zvykov sú aj cesnakové krížiky na čelo. Tie mali ochrannú funkciu – aby im strigy neublížili. Ďalším rituálom bolo rozhadzovanie hrachu po izbe, aby rodinu budúci rok nepostihla bieda.
Kysuce
Na Kysuciach sa s prípravou na Štedrý deň začalo už 21. decembra. Od Terchovej až po Bystrickú dolinu ho nazývali polazňový deň, pretože pastieri a mládenci roznášali po domoch polazničky, teda jedličky.
Na Štedrý deň veriaci držali pôst, doobeda sa nejedlo vôbec a obed bol skromný. S prichádzajúcim večerom sa začal chystať stôl. Pod obrus sa dávali peniaze a na stole nesmel chýbať chlieb a úroda. Nohy stola boli zviazané reťazou, aby bola rodina jednotná.
Tradičné jedlá kysuckých stolov sú hrachová polievka so sušenými slivkami, opekance s makom a krupica, nazývaná Ježiškova kašička.
Na horných Kysuciach dievky po večeri prehadzovali cez plece krpce do dverí. Podľa toho, ako dopadli na zem, dievka zistila či sa budúci rok vydá a opustí dom.
Liptov
Na Liptove sa prípravám štedrovečerných pokrmov pripisoval veľký význam. Gazdiná nimi mohla ovplyvniť budúcu prosperitu gazdovstva.
Ovocné stromy gazdiná chytala rukou oblepenou cestom z miesenia vianočného chleba, aby dobre rodili. Pečivo muselo byť dobre vykysnuté, lebo nízke chleby a koláče znamenali úpadok celého gazdovstva.
Hojnosť jedál na štedrovečernom stole znamenala hojnosť všetkého v budúcom roku. Jedenie zrnitých pokrmov ako proso, mak či strukoviny symbolizovalo snahu všetko rozmnožiť.
Od stola sa neodchádzalo, aby niektorého člena rodiny nepostihol trvalý odchod. Liptáci jedli oblátky s medom a makom, z ktorých sa jedna odložila pre dušičky a ďalšia pre statok. Po prípitku a vinšovaní zdravia a šťastia sa podávali opekance s makom a bryndzou, varená údená ryba, po nej tzv. žobrácka kaša z jačmenných krúp.
Pripravovali aj kapustnicu, tradičná je hríbová, zahustená krúpami a ryžou. Dodatočne do kapustnice prihodili povarený hrach, lebo prinášal zdravie. Nesmel chýbať „chreň“, omáčka z varených sušených sliviek a hrušiek.
Všetky zvyšky sa nechávali na stole, keby sa vyniesli, išiel by s nimi v budúcom roku preč aj majetok. Čo sa z každého pokrmu odložilo, po večeri sa zanieslo aj statku, aby aj zvieratá vedeli, že sú Vianoce.
Zemplín a Spiš
Aj obyvatelia východoslovenských regiónov držali na viliju prísny pôst. Vraj do večera nemohli vypiť ani glg vody. Inde mohli zjesť trocha kyslej kapusty, suchý chlieb či kúsok posúcha.
Na prestretom štedrovečernom stole nesmel chýbať vianočný koláč kračún s dierkou v strede, v ktorej bol uložený cesnak a med. V niektorých častiach Zemplína večera obsahovala oblátky s medom alebo kúsok chleba so soľou, bobáľky s kapustou, makom či tvarohom. Miestami sa jedla aj mliečna kaša, kysnutý koláč poplanok či pirohy.
Zakázané bolo po večeri umývať riady, inak by sa šťastie od domu odvrátilo. Po večeri sa rodiny vybrali do záhrad zaklínať stromy, aby mali v nasledujúcom roku viac úrody.
Kdekoľvek na Slovensku ste, podeľte sa o svoje tradície s priateľmi či známymi. Zvoľte si rýchly a spoľahlivý mobilný internet od O2, ktorý je vďaka 4G sieti dostupný už pre 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4g.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ako dievča sa vzdala sna o štúdiu. Dnes omama Maťa a mentorka Ľubka pomáhajú deťom, aby mali viac šancí než generácie pred nimi
Ako omama Maťa s mentorkou Ľubkou pomáhajú deťom dobehnúť na štartovaciu čiaru, kde začínajú iné deti.
Autor Kristína Svítok Mayerová
Foto Michal Svítok
Dátum
Dôležitosť raného vývoja si uvedomuje omama Maťa aj jej mentorka Ľubka z neziskovky Cesta von. Omamy v rómskych komunitách navštevujú rodiny s deťmi od narodenia do štyroch rokov. Cez hry, knihy či obyčajné riekanky podporujú rozvoj ich zručností pred nástupom do škôlky a rodičom ukazujú, ako si všímať pokroky svojich detí a podporovať ich na ceste k lepšej budúcnosti. „Neodťahujem sa od nikoho, sadnem si kdekoľvek. Ak má dieťa špinavú tvár, nemám problém ho pohladiť či pobozkať. Cítia, že som jedna z nich,“ hovorí Maťa.
Keby sme vás so zaviazanými očami priviedli do bytu a posadili za stôl v kuchyni, chvíľu by trvalo, kým by ste uhádli, u koho na návšteve ste sa ocitli. Biely nábytok, kvety, drobné dekorácie, na stole koláčiky a káva – nič, čo by na prvý pohľad prezrádzalo identitu domácich.
Že sme u omamy Martiny Peštovej, naznačí až certifikát občianskeho združenia Cesta von prilepený na dverách.
K stolu si prisadne aj mentorka Ľubka Schenková, ktorá nás neskôr sprevádza na lekciu v jednej z rodín v Jarovniciach, aby mohla sledovať prácu omamy v praxi. Dostávame tak možnosť vidieť zblízka, ako Maťa pracuje s deťmi v ich domácom prostredí.
Jej klientkou je mladá mama troch detí. V malej izbe najprv všetci spontánne zaspievajú malému oslávencovi, ktorý má narodeniny. Potom omama Maťa vyberá z tašky kartičky, guľôčky, paličky, knižku a ďalšie jednoduché pomôcky, ktoré cez hru podporujú viaceré dôležité zručnosti – napríklad jemnú motoriku, reč, pozornosť či schopnosť sústrediť sa. Do aktivít sa zapája dvojročný chlapec aj jeho starší súrodenci.
Maťa popri tom povzbudzuje mamu, aby si s deťmi čítala, všímala si ich pokroky a podporovala ich zvedavosť už od útleho veku. Mentorka Ľubka priebeh lekcie sleduje a zapisuje si poznámky, ktoré si s Maťou následne spoločne prechádzajú.
Všetky tri ženy sú dôkazom toho, že podpora a vzájomné sprevádzanie môžu meniť životy detí z vylúčených komunít, ktoré sa pre chudobu ocitli v nevýhodnej situácii a často majú horšiu štartovaciu pozíciu vo vzdelávaní aj na trhu práce než ich rovesníci.
V rozhovore s omamou Maťou Peštovou a jej mentorkou Ľubkou Schenkovou sa dočítate:
prečo je také ťažké prelomiť generačnú chudobu a získať vzdelanie v prostredí, kde je veľa detí a málo peňazí,
prečo sú prvé roky života dieťaťa rozhodujúce pre jeho budúcnosť,
aké poslanie majú omamy v rómskej komunite Jarovnice a ako môžu pomáhať zlepšovať životné vyhliadky celým rodinám,
čo sa mení v momente, keď rodič začne veriť, že jeho dieťa môže byť v škole úspešné,
prečo je slovenčina dôležitá pri ich štarte v škôlke a škole,
ako sa Maťa stala pre mnohé ženy vzorom tým, že pracuje, vzdeláva sa a vytrvalo ide za svojimi cieľmi.
V súčasnosti sa venujete rómskym deťom od narodenia do štyroch rokov a pomáhate im zlepšiť štart do života. Aké to bolo u vás doma, keď ste boli dieťa?
Maťa: Vyrastala som v chudobnej rodine. Som najstaršia z trinástich súrodencov, a preto som už od detstva niesla veľkú zodpovednosť – často ma brali ako polovičnú mamu. Pomáhala som mame so starostlivosťou o domácnosť, prala som, opatrovala mladších bratov a sestry a neraz som ich aj kúpala.
Žili sme v malej chatrči, kde sme v jednej miestnosti nielen bývali, ale aj varili a spali. Takto však vtedy žila aj väčšina rodín v našom okolí.
Keď nás bolo doma ešte sedem súrodencov, mama nás každý večer ukladala spať na jednu rozťahovaciu posteľ, o ktorú sme sa všetci delili. Mladšiu sestru som vodila do školy, a práve preto som často meškala na prvé hodiny.
Často počúvame, že keď človek naozaj niečo chce, dokáže dosiahnuť čokoľvek. Realita však býva zložitejšia. Ľudia, ktorí vyrastajú v chudobe alebo od detstva nesú veľkú zodpovednosť za rodinu, nemajú rovnaké možnosti pri vzdelávaní ako ich rovesníci. Bol to aj váš prípad?
Maťa: Áno, už odmalička som mala chuť niečo dosiahnuť – chcela som študovať a pracovať. Po základnej škole som však v štúdiu nemohla pokračovať, pretože bolo potrebné pomáhať doma. Mama mi vtedy povedala: „Kto zaplatí autobus a knihy, keď mám toľko detí?“
Napriek tomu, že som jej to dlho vyčítala, dnes som hrdá na to, z akej rodiny pochádzam. Naučila ma hodnotám, skromnosti a vážiť si veci, ktoré mám.
Ľubka: Ak by Maťa vyrastala v iných podmienkach, určite by mala aj vysokú školu. Má na to schopnosti, ale prostredie jej to neumožnilo.
Prečo je pre mnohých ľudí z vylúčených komunít náročné dostať sa k vzdelaniu alebo príležitostiam na osobný rozvoj?
Maťa: V rómskej komunite je veľa múdrych žien aj mužov, no mnohým z nich v minulosti chýbali príležitosti a podpora. Človek z chudobných pomerov musí pomáhať doma postarať sa o mladších súrodencov alebo si čoskoro založí vlastnú rodinu.
Keď sa človek narodí do chudoby, často nemá priestor žiť podľa vlastných predstáv, skôr žije podľa toho, čo je v danom okamihu potrebné.
Deti sa rodia vo väčšom počte a často pokračujú v spôsobe života svojich rodičov. Tak vzniká generačná chudoba, ktorá sa prenáša z jednej generácie na druhú, a je ťažké sa z nej vymaniť. Napriek tomu však vidím postupný posun k lepšiemu a situácia sa začína meniť.
Mladí ľudia dnes už čoraz častejšie nechcú žiť ako predchádzajúce generácie. Viac rómskych žien si robí vodičský preukaz, pribúda aj maturantov. Keď to vidia ostatní, prirodzene v nich vzniká pocit, že aj ich život môže vyzerať inak a že zmena je možná.
V Jarovniciach neďaleko Prešova pôsobíte ako omama v rámci projektu občianskeho združenia Cesta von. Minulý rok ste absolvovali postupové skúšky, vďaka čomu ste sa z omamy začiatočníčky stali omamou juniorkou. Ako ste sa k tejto práci dostali?
Maťa: Predtým som žila ako mnohé iné rómske mamy – bola som doma s deťmi a len krátko som robila sezónne práce. O pohovore do združenia Cesta von som sa dozvedela až neskôr. Z Jarovníc sa prihlásilo pätnásť žien a vybrali dve. Mala som šťastie, že som medzi nimi, a tak som už dva roky omamou.
Maťa, sama máte tri deti a vnúča, takže povinností ste mali aj tak dosť. Čo sa u vás doma zmenilo, keď ste začali pracovať?
Maťa: Mám dobrého muža, ktorý ma od začiatku v práci veľmi podporoval. Dokonca mám pocit, že odkedy pracujem, sa náš vzťah ešte posilnil. Tým, že pracujeme obaja, sme si v tomto smere viac rovnocenní.
Ľubka: Na zmenu si musela zvyknúť celá rodina. Bolo to prvýkrát, čo sa Maťa zamestnala, a doma sa tak prirodzene museli niektoré veci nanovo rozdeliť. Najmä tie, ktoré predtým riešila automaticky ona.
Rómske ženy sú veľmi pracovité, starajú sa o deti, domácnosť, varia aj upratujú. Keď sa zamestnajú, už nie je možné zvládať všetko ako predtým. Preto bolo aj u Mati potrebné nájsť nový rytmus v každodennom fungovaní domácnosti.
Aká by mala byť žena, ktorá sa chce stať omamou?
Ľubka: Musí mať svoju osobnosť, byť zorientovaná vo svojej komunite a mať prirodzený vzťah k deťom, aby ju táto práca skutočne napĺňala. S každou kandidátkou preto absolvujeme pohovor, aby sme videli, či sa dokáže zapojiť do pracovného procesu, plánovať si veci, zvládať náročnejšie situácie v rodinách a má aj základné organizačné schopnosti.
Skôr ako omama začne chodiť do rodín, prechádza vstupnými školeniami, kde si skúša konkrétne lekcie aj rôzne situácie, ktoré môžu v rodinách nastať. Dôležitá je však aj podpora jej blízkych. Omamy totiž počas školení odchádzajú na niekoľko dní z domu, čo v niektorých rómskych komunitách vôbec nie je samozrejmosťou.
Pre niektorých partnerov je to veľká výzva – niekedy sa objaví žiarlivosť, inokedy obava, ako to doma bez nich zvládnu. Aj preto sa niektoré kandidátky napokon rozhodnú nepokračovať. Nestačí teda len vlastné rozhodnutie ženy, dôležití sú aj príbuzní, ktorí ju pri tom podržia. Potom prichádza najnáročnejšia časť – osloviť prvé rodiny, získať si ich dôveru a začať pravidelnú prácu v teréne.
Maťa: Omama by mala mať v osade prirodzený rešpekt. Je dôležité, aby ju ľudia v komunite poznali a vnímali ako niekoho, kto je jej súčasťou. Zároveň však prichádza aj do rodín, ktoré pozná len z videnia, a na to je potrebná odvaha a otvorenosť.
Mala by byť komunikatívna a vedieť nadväzovať kontakt, pretože denne pracuje s mamičkami aj deťmi. Nie je vhodné, ak je úplne uzavretá – naopak, potrebuje sa vedieť rozprávať a byť blízko ľuďom. Je dôležité, aby mala ľudí aj deti rada a pristupovala k nim s prirodzeným záujmom a rešpektom.
Začínali ste bez skúseností, no v prostredí, ktoré ste dobre poznali. Spomeniete si na svoje pocity na začiatku? V čom sa líšia od toho, ako svoju prácu vnímate dnes?
Maťa: Na začiatku som mala obavy, čo budem robiť s malými deťmi a či sa mi podarí nájsť rodiny, ktoré sa do programu zapoja. Zo školenia som odchádzala veľmi neistá. Prvé týždne boli náročné, kým si rodiny zvykli, že chodím v konkrétny deň a čas. Bolo potrebné nastaviť aj určitý režim a pravidelnosť.
Dnes už mamičky vedia, že keď prídem, nasleduje lekcia. Aj keď sú práve pri varení, na chvíľu ho prerušia a venujú sa dieťaťu. Aj deti si to pamätajú. Už vo dvoch rokoch vedia, že príde „bibi“ – teta – a že budeme mať lekciu. Dnes už necítim stres. Naopak, mám radosť, že túto prácu môžem robiť.
Ľubka: Na začiatku Maťa chodila priamo do rodín a vysvetľovala im, čo program ponúka. Niektoré si to ešte premysleli, keď videli, čo lekcie zahŕňajú, a že prebiehajú pravidelne. V súčasnosti však máme dokonca čakaciu listinu. Miesto sa uvoľní napríklad vtedy, keď sa niektorá rodina odsťahuje alebo odíde do zahraničia.
Dnes si už rodiny program odporúčajú navzájom a samy prichádzajú za Maťou s tým, že by chceli prihlásiť svoje bábätko.
Znamená to teda, že záujem prevyšuje možnosti združenia. Koľko detí z komunity má jedna omama v pravidelnej starostlivosti?
Ľubka: Jarovnice sú veľká osada, ktorá sa rýchlo rozširuje. Pôsobia tu dve omamy. Maťa má pri plnom úväzku 25 detí a Lucka, ktorá pracuje na trištvrte úväzku, má 18 detí.
Omamy si môžu vybrať úväzok, ktorý im najviac vyhovuje. Do každej rodiny chodia raz týždenne a jedna lekcia trvá približne 45 minút.
Maťa: Nie vždy sa lekcia skončí presne po 45 minútach. Niekedy mamičky zostávajú dlhšie, chcú sa ešte porozprávať alebo mi deti chcú niečo ukázať. Aj samotné rozlúčenie sa tak občas natiahne. V komunite cítiť, že by bolo potrebných viac omám. Pokojne aj ďalšie tri či štyri.
Ako vás vníma komunita, odkedy ste sa stali omamou?
Maťa: Cítim od nich rešpekt. Vnímajú, že sa nad nich nepovyšujem a pristupujem k nim ako k rovnocenným. Neodťahujem sa od nikoho, sadnem si kdekoľvek. Ak má dieťa špinavú tvár, nemám problém ho pohladiť, pobozkať či zobrať na ruky. Cítia, že som jedna z nich, že v tom sme spolu a nemusia sa predo mnou báť.
Mamičky mi často hovoria, že sa im páči môj život – že s manželom obaja pracujeme, syn tiež pracuje, dcéra chodí na strednú školu a mladší syn je na základnej škole. Vnímajú, že žijeme iný rodinný príbeh než mnohé iné rodiny v komunite.
Ľubka: Maťa je pre mnohé ženy vzorom. Vidia, že sa jej podarilo posunúť sa ďalej – je zamestnaná, vzdeláva sa a chodí na školenia. Niekedy sa jej aj pýtajú, či by mohli pracovať podobne.
Dnes si už aj ženy po tridsiatke či štyridsiatke dopĺňajú vzdelanie, napríklad si externe dorábajú strednú školu. Keď im deti podrastú, začínajú viac premýšľať aj nad tým, čo by chceli robiť pre seba.
Vaša pomoc nespočíva len vo vytváraní lepšieho zázemia pre deti, ale ste oporou aj dospelým v domácnosti. Ako postupujete, keď prídete do rodiny, skôr ako začnete pracovať s dieťaťom?
Maťa: Najprv sa porozprávam s mamičkou. Všímam si, ako sa má ona, ako sa má dieťa aj aké je prostredie okolo nich. Keď si všimnem niečo nové alebo pekné, vždy to rada pochválim. Potom sa pozrieme na úlohu, ktorú mali, a na to, ako sa im ju podarilo splniť. Až následne začíname s aktivitami.
Mamičky mi dôverujú. Často mi hovoria aj veci, ktoré by som vedieť nemusela, ale potrebujú sa jednoducho vyrozprávať. V takých chvíľach som pre ne aj osobou, ktorej sa môžu zveriť. Vedia, že to, čo mi povedia, zostane medzi nami a nebude sa to šíriť ďalej.
Podľa čoho sa rozhodujete, aké aktivity budete s deťmi počas lekcií robiť?
Ľubka: Aktivity sú nastavené podľa veku dieťaťa a zameriavajú sa na rozvoj motoriky, reči aj sociálnych zručností. Majú svoju štruktúru a pravidelné opakovanie, pretože pre deti je dôležité cítiť istotu a vedieť, čo môžu očakávať. Maťa ich zároveň dokáže prispôsobiť konkrétnemu dieťaťu – niektoré zjednoduší, iné, naopak, mierne rozšíri podľa toho, čo dieťa aktuálne zvláda.
Cez knihy a hry sa prirodzene zoznamujú aj s bežnými činnosťami, ktoré ich čakajú v škôlke, napríklad umývanie rúk, česanie či čistenie zubov.
Pomáha im v tom aj aplikácia Omama, ktorá slúži zároveň ako diár aj pracovná pomôcka. Maťa si v nej plánuje týždeň, má prehľad o pripravených aktivitách a po každej lekcii zaznamenáva, čo s dieťaťom robila aj ako sa zapájal rodič.
Ja ako mentorka priebeh lekcií sledujem a spolu s omamou sa k nim pravidelne vraciame. Údaje z aplikácie zároveň spracúva analytický tím v Bratislave, ktorý vďaka nim sleduje dlhodobý dopad programu.
52 omám, 24 mentoriek, 37 komunít, 1102 detí vo veku od 0 do 4 rokov
Vďaka lekciám sa teda učí nielen dieťa, ale aj rodičia, aby ho mohli ďalej podporovať v domácom prostredí.
Maťa: Áno, keď dieťaťu nejde nejaká aktivita, pomáhajú mu aj rodičia. Mama mu napríklad podrží rúčku alebo mu pomôže začať.
Ľubka: Spočiatku bolo potrebné mamičky k spolupráci viac viesť. Vnímali to tak, že Maťa je tá, ktorá vedie lekciu, pretože ona vie a je „učiteľka“. Maťa im však postupne ukazuje, že najdôležitejšiu úlohu majú ony – práve preto, že s deťmi trávia najviac času. Aktivitu im ukáže, ale zároveň ich vedie k tomu, aby sa zapájali.
Rodičia sú rôzni. Niektorí sú veľmi snaživí, vidia v tom zmysel a sami sa aktívne zapájajú. Iní na začiatku hovoria, že majú dosť vlastných povinností. Napriek tomu u nich vidno posun a ochotu deťom pomáhať.
Rodičov vediete nielen k tomu, aby s deťmi trávili čas, ale aj aby si všímali ich pokroky. Dôležitá je teda aj pochvala. Dostávajú ju deti v dostatočnej miere?
Maťa: Keď sú deti malé, bozky a pohladenie prichádzajú prirodzene. Čím sú staršie, tým je pochvaly menej. Pri dospievajúcich deťoch už skoro vôbec.
Ľubka: Mamy často samy nezažili pochvalu, preto ju nevedia prirodzene dávať ďalej. Keď však Maťa pochváli dieťa alebo si všimne niečo pekné v domácnosti, mamu to poteší. Vidí, že sa jej niečo podarilo, a je na svoje dieťa hrdá. Potom je väčšia šanca, že začne viac chváliť aj ona.
Nevzdávame sa a postupne sa snažíme rodičom ukazovať, že práve ich čas a pozornosť sú pre dieťa najdôležitejšie pri rozvoji.
Pre deti v komunitách je materinským jazykom rómčina, preto je súčasťou vašej prípravy na škôlku aj slovenčina.Rozhovor s mamou prebieha v rómčine. Lekcie s deťmi však vediete v slovenčine. Je to tak?
Maťa: Áno, s deťmi sa rozprávam po slovensky. Postupne začínajú rozumieť jednoduchým pokynom a vedia, čo od nich chcem – napríklad „sadni si“, „ukáž“ alebo „poď ku mne“. Učia sa aj základné pozdravy.
Ľubka: Rodičom vysvetľujeme, že slovenčina je pre deti dôležitá, aj keď rómčina je ich materinský jazyk a doma ju prirodzene používajú. Mnohí si neuvedomujú, že dieťa po príchode do slovenskej škôlky či školy vstupuje do prostredia, ktorému často ešte nerozumie. Učenie môže byť preto pomalšie – nie preto, že by dieťa nechcelo, ale preto, že sa stretáva s cudzím jazykom.
Maťa: Sú deti, ktoré slovenčinu doma vôbec nepočujú. Keď potom prídu do škôlky a niekto sa s nimi snaží hovoriť po slovensky, môžu sa cítiť neisté alebo vystrašené. Preto je pre ne dôležité, že si na jazyk postupne zvykajú už počas lekcií.
Aj pre vás je materinským jazykom rómčina. Cítite, že sa vám slovenčina vďaka práci omamy zlepšila?
Maťa: Určite áno, aj keď mi občas slovenčina stále robí ťažkosti. Celý život som hovorila najmä po rómsky a po slovensky len v situáciách, keď to bolo potrebné – v škole, na úradoch či v banke.
Dnes si viac uvedomujem, že keby som s deťmi hovorila viac po slovensky, možno by mali jednoduchší štart. Preto sa snažím hovoriť po slovensky aj s vnukom. Niekedy to skúšam aj s manželom, ale ten sa na mňa zvykne len usmiať, prečo s ním hovorím po slovensky.
Uvedomila som si, že ak chce človek v živote napredovať, slovenčina je veľmi dôležitá.
Ľubka: V našom programe si omamy slovenčinu pravidelne trénujú. Raz týždenne majú skupinovú lekciu s lektorkou a následne aj individuálnu online hodinu s dobrovoľníčkou.
Ľubka, na lekcie s Maťou chodíte pravidelne. S čím všetkým pomáhate omame ako jej mentorka?
Ľubka: S Maťou pracujeme už dva roky. Začínali sme spolu, keď sa program OMAMA rozširoval do Jarovníc. Po lekciách spolu preberáme, čo sa v rodinách dialo, čo fungovalo a čo by bolo dobré skúsiť inak.
Keď nastane náročná situácia, som pri nej, no nerobím veci za ňu. Skôr ju sprevádzam tak, aby na riešenia prichádzala sama. Popri tom jej pomáham aj s praktickými vecami – s plánovaním, vybavovaním či organizáciou.
Pre mnohé omamy je nový aj svet mimo ich komunity – pracovné povinnosti, plánovanie, komunikácia či situácie, ktoré sú pre iné prostredia samozrejmosťou. Aj v tomto sa postupne učia orientovať a získavajú istotu.
Ako vás prijímali rodiny, keď ste začali chodiť na lekcie spolu s Maťou?
Ľubka: Spočiatku nevedeli, čo presne očakávať, a ani ja som si nebola istá, ako to celé bude fungovať. Uvedomovala som si, že vstupujem do ich súkromného priestoru – do izby, kde býva niekedy aj desať ľudí, kde sa pije káva, rozpráva, a zrazu tam má prebehnúť lekcia.
Stávalo sa aj to, že ma najprv nechceli pustiť dnu, napríklad preto, že nemali upratané. Hanbili sa za svoje jednoduché podmienky alebo mali obavy, či nejde o kontrolu alebo sociálku.
Keď však videli, že prichádzam len pre dobro detí a nič zlé sa nedeje, postupne si zvykli. Dnes ma mnohí poznajú, zdravíme sa a Maťa hovorí, že ma medzi seba prijali, čo ma veľmi teší.
Čo pozorujete u detí, ktoré sú v programe dlhší čas?
Ľubka: Po dvoch rokoch už na deťoch vidíme, že sú uvoľnenejšie a sebavedomejšie. Lepšie rozumejú slovenčine, neboja sa skúšať nové veci a majú radosť z toho, že sa môžu niečomu venovať. Niekedy sa dokonca viac obáva rodič než samotné dieťa.
Maťa: Na lekciách vidím aj praktické pokroky. Deťom sa zlepšuje jemná motorika, majú istejší úchop a vedia si napríklad lepšie pridržať lyžičku. Zároveň vnímam, že mi lepšie rozumejú – keď im ukážem gesto alebo poviem jednoduchý pokyn, vedia, čo majú urobiť.
Na začiatku niektoré mamy ani nevedeli, čo pojem gesto znamená. Postupne sa to učili spolu s deťmi. Aj to vnímam ako posun – keď mama rozumie, prečo dieťaťu niečo ukazujeme a ako mu to pomáha v rozvoji.
A aké zmeny nastávajú pri rodičoch?
Ľubka: Veľká zmena nastáva vtedy, keď rodič začne veriť, že jeho dieťa môže byť v škole úspešné. Mnohí si to dovtedy ani nevedeli predstaviť. My im hovoríme, že ich dieťa je šikovné a má na to, aby sa mu darilo – potrebuje len čas a pozornosť.
Matine návštevy dnes vnímajú rodiny ako vzácnosť a tešia sa, keď príde. Mnohé veci boli pre ne na začiatku nové, napríklad knihy. Keď im prvýkrát ukazovala obrázky a zvuky zvierat, niektorí sa aj pousmiali, pretože s tým nemali skúsenosť. Často im nikto v detstve nečítal a knihy doma bežne nemali. Postupne si však na to zvykli.
Nedávno jedna mama zdieľala na Facebooku fotografiu, ako si jej dcéra prezerá leporelo, a napísala: „Moja princezná si číta.“ Bola na ňu hrdá a mňa to veľmi potešilo.
Maťa: Veľký rozdiel vidím v tom, keď sa mama dieťaťu venuje aj mimo lekcií. Teší ma, keď prídem do rodiny a počujem, že mama skúša s dieťaťom hovoriť po slovensky, spoločne si hovoria riekanky a zapájajú sa aj staršie deti.
Zdá sa, že hoci ide o vašu prácu, s rodinami ste si postupne vybudovali priateľské vzťahy založené na rešpekte. Vnímate to tak?
Maťa: Áno. Chodím k dvom sociálne slabším rodinám a veľmi ma fascinuje, aké sú tie dievčatká rozumné. Patria medzi moje najobľúbenejšie.
Jedno má dva roky a troch súrodencov. Niekedy na nej vidím, ako by chcela byť už dospelá. Mama má viac detí a veľa povinností, takže na ňu nemá vždy toľko času. Keď prídem, veľmi sa teší, že ju môžem pohladkať alebo zobrať na ruky.
Vyhľadáva moju pozornosť, lebo vie, že jej ju dám. Všíma si na mne úplne všetko. Raz si všimla, že mám nalakované nechty, a na ďalšej lekcii mi hneď ukázala, že ich má aj ona. V očiach má veľkú vnímavosť aj to, že je zvyknutá byť do istej miery samostatná. Keď odchádzam, beží za mnou a hovorí, že chce ísť so mnou domov.
Druhé dievčatko je jedináčik. Jej rodičia chodili do špeciálnej školy, otec je sluchovo postihnutý a ani jeden z rodičov nevie čítať ani písať. Ona je však veľmi inteligentná a šikovná. Jej mama veľmi túži po tom, aby sa mala lepšie než ona sama, mala viac možností a vedela viac.
Najkrajší je moment, keď vidím, že sa dieťaťu niečo podarí, a mama sa naň pozrie s nehou, láskou a hrdosťou. Takým pohľadom, ktorý hovorí: „Toto moje dieťa dokázalo.“ Vtedy cítim, že moja práca má zmysel.
Maťa, ako dievča ste nemohli ísť študovať. Má to pre vás ešte miesto vo vašich plánoch?
Áno, vždy som chcela pracovať v škôlke. Deti mám rada a počas práce omamy som si ešte viac uvedomila, že ma to k nim prirodzene ťahá. Tento rok som sa preto prihlásila na externé štúdium na strednej pedagogickej škole.
Je v záujme nás všetkých, aby ľudia, ktorí dnes žijú v chudobe, dostali šancu na dôstojný život. Aj preto Férová nadácia O2 podporuje neziskovú organizáciu Cesta von a program OMAMA, ktorý pomáha deťom a ich rodičom zlepšiť ich vyhliadky do budúcnosti.
Martina Peštová a Ľubomíra Schenková
Maťa žije v Jarovniciach neďaleko Prešova a už dva roky pôsobí ako omama v programe občianskeho združenia Cesta von. Ako vyškolená žena z rómskej komunity navštevuje rodiny a sprevádza deti od narodenia do štyroch rokov.
Cez hru, knihy a riekanky ich podporuje v rozvoji ešte pred nástupom do škôlky, aby mali lepší štart do života než predchádzajúce generácie.
Pri práci ju podporuje mentorka Ľubka Schenková, ktorá s ňou pravidelne chodí na lekcie, pomáha jej zvládať náročnejšie situácie v rodinách a sprevádza ju aj v jej profesionálnom raste.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
