Fenomén: Prečo je extrémizmus opäť na vzostupe a ako rozpoznať jeho prejavy?

Silnejúci extrémizmus je téma, o ktorej treba hovoriť. Zakladateľ online magazínu priestori.sk Matúš Ritomský nám vysvetlil myšlienkové pochody extrémistov, aj ako rozpoznať extrémistické prejavy a spolu so známymi osobnosťami sme sa snažili nájsť odpoveď na otázku, ako proti tomuto fenoménu bojovať.

Svet stojí v posledných rokoch pred tvrdými skúškami. To, čo sme si my, Európania, ešte pred pár rokmi nevedeli predstaviť, sa vracia ako zlý sen.

V čoraz viac štátoch sa opäť snažia prepracovať k moci politici presadzujúci ideológie, ktoré ešte pár desiatok rokov dozadu spôsobili najväčšie zverstvá páchané na nevinných ľuďoch.

V boji proti často imaginárnemu nepriateľovi používajú falošné argumenty, lži a zdanlivo jednoduché riešenia, ktorými sa snažia stiahnuť masy na svoju stranu. Ešte stále nie je neskoro postaviť sa im a ukázať, že sa nenecháme oklamať a nepostavíme sa na stranu slepého zla.

Rozprávali sme sa s Matúšom Ritomským, zakladateľom online magazínu priestori.sk, ktorý nám vysvetlil rôzne myšlienkové pochody extrémistov, ich taktiku na získanie čo najväčšej podpory a tiež vyvrátil niekoľko tvrdení, ktorými sa extrémisti snažia podporiť svoje konanie.

Extrémisti sa často stavajú do pozície MY verzus ONI. Prečo potrebujú vnútorného a vonkajšieho nepriateľa?

„Živnou pôdou pre extrémizmus je ľudská nespokojnosť, frustrácia, zlý životný pocit, či už objektívny, alebo subjektívny.

Extrémistické hnutia sľubujú radikálne spoločenské zmeny, ktoré ich priaznivcom majú priniesť lepší život a sprostredkúvajú svojim nasledovníkom pocit spolupatričnosti a zmysluplnosti, presvedčenie, že sa podieľajú na niečom dôležitom. A v neposlednom rade extrémne zjednodušujú videnie sveta a ľudských problémov.

Práve túžba po jednoduchom, až primitívnom riešení, je príznačná. Nenájdete extrémistické hnutia, ktoré by vyhlasovali: Svet je nesmierne zložitý, a preto sa musíme s veľkým odhodlaním pustiť do jeho ďalšieho skúmania.

Príčina zla je pre extrémistické hnutia naopak veľmi jasná, nespochybniteľná a takmer vždy je ňou určitá skupina ľudí, ktorú možno ľahko identifikovať, či už na základe etnicity, farby pokožky, náboženstva, kultúrnych špecifík, alebo povedzme na ideologickom či triednom základe.

V istých prípadoch môže byť nepriateľom iný národ, v iných menšina vo vlastnej krajine. Bez takto jednoducho a jasne zadefinovaného nepriateľa by extrémistické hnutia nemali svojim priaznivcom čo ponúknuť.“

Totalita namiesto ponúkania konštruktívnych riešení neustále živí strach a zhromažďuje hnev. Pri boji s jasne definovaným nepriateľom predsa nepotrebujeme mierumilovných a láskyplne naladených nasledovníkov.

Tomu je podriadená rétorika, celý naratív, ktorý dehumanizuje odporcov a idealizuje priaznivcov extrémistického hnutia. Významnú úlohu tu zohráva šírenie maximálne zúženého a splošteného pohľadu na svet a druhých ľudí. Matúš vysvetľuje:

„Ak vnímam druhé ľudské bytosti či spoločenské javy v ich zložitosti a rôznorodosti, spochybňuje mi to čierno-biele videnie sveta. Preto musia byť v extrémistickej rétorike všetci židia lakomí a zákerní, všetci Rómovia leniví a neprispôsobiví, všetci moslimovia teroristi a vrahovia, všetci homosexuáli zvrhlí a promiskuitní a tak ďalej.

Akýkoľvek priestor na vnímanie jedinečnosti a zložitosti každej ľudskej bytosti musí byť vytesnený, rovnako ako vedomie komplexnosti spoločenských javov, pretože to všetko spochybňuje jednorozmerné a sploštené videnie sveta.“

Matúš nám tiež vysvetlil, prečo majú extrémisti radi silnú symboliku niekedy zachádzajúcu až k okultizmu. Prečo im tak záleží na tom, aby cez symboly boli jednoznačne identifikovateľní a odlíšiteľní?

„Používanie symbolov nie je výsadou extrémistov, všetky spoločenské, politické či náboženské hnutia tvoria vlastnú symboliku. V čase vyostrených spoločenských konfliktov samozrejme symbolika získava na dôležitosti, pretože prostredníctvom jej používania sa ľudia delia na ,myʼ a ,tí druhíʼ.

Inklinácia k okultizmu, prípadne k pohanskej mytológií či ezoterike, bola charakteristická pre nacistickú ideológiu, naproti tomu napríklad radikálna ľavica svoju symboliku tvorila z iných zdrojov.

Pôvod symbolov je jedna vec, iná vec je to, že ich reálnu náplň a obsah im dáva kontext, v akom sa dnes používajú.

Hákový kríž mohol byť inšpirovaný hinduistickým symbolom slnka, ale kontext v akom ho používajú dnešní neonacisti a fašisti, je jednoznačne spojený s rasovou, etnickou, náboženskou či ideologickou nenávisťou, agresivitou a násilím.“

Špecialitou extrémistov je šírenie pavied, bludov a povier. Ak chcú ľudskú spoločnosť vtesnať do jednorozmernej a rigidnej šablóny, kritické myslenie a poctivý vedecký prístup k poznaniu predstavujú prekážku. Tu potom vzniká priestor, ktorý je niečím potrebné zaplniť. Matúš dodáva:

„Túto úlohu spĺňajú práve rôzne bludné presvedčenia, pavedecké teórie, mýty o nadradenosti jednej rasy, národa či náboženského presvedčenia, osudovej predurčenosti a podobne.

Osobitú kategóriu predstavujú konšpiračné teórie, ktoré sú v extrémistických hnutiach veľmi obľúbené práve preto, že umožňujú účelové narábanie s faktami a udalosťami, vďaka čomu umožňujú konštruovať si pohľad na realitu tak, aby vyhovoval predsudkom a nenávistnej ideológii.“

Prečo sa extrémisti opierajú o klamlivé tvrdenia?

Extrémistické skupiny sa pri lákaní ďalších stúpencov spoliehajú na klamlivé tvrdenia, ktoré opakujú dookola, a tým vytvárajú zdanie, že na ich nastolené otázky a pochybnosti nikto neodpovedá.

Následne sami seba tým stavajú do pozície tých, čo majú pripravené „konečné riešenia“ na tieto problémy. Vybrali sme niekoľko z nich a Matúš nám vysvetlil, kde sa extrémisti mýlia a prečo volia práve túto rétoriku.

Tvrdenie: „Stále o našom osude rozhoduje niekto iný (EÚ, veľké firmy, skorumpovaní politici, oligarchovia, USA a pod.) a bez nášho vedomia.“

Vysvetlenie: „Tu vidíme potrebu nájsť jasne definovaného nepriateľa, ktorý môže za našu frustráciu, problémy a zlý životný pocit. Extrémizmus oslovuje ľudí, ktorí sa z rôznych dôvodov cítia byť bezmocní a ponúka im iluzórny pocit, že túto bezmoc dokáže premeniť na silu, ktorá porazí a zničí pôvod všetkého utrpenia a biedy.

Extrémistické ideológie takmer vždy ponúkajú nejakú utópiu, ktorú však možno dosiahnuť až po tom, čo zničia tých, ktorí im stoja v ceste.“

Tvrdenie: „Slovensko je už 28 rokov demokratickou krajinou, no stále je tu chudoba, nezamestnanosť a korupcia. To znamená, že demokracia nie je spravodlivým systémom.“

Vysvetlenie: „Nespokojnosť s politickým vývojom a spoločenskou situáciu samé o sebe nie sú extrémizmom, často môže ísť o legitímne a oprávnené pocity.

Extrémizmus sa na týchto pocitoch iba snaží priživovať a ponúka také riešenia, ktoré v sebe vždy obsahujú nehumánne, nenávistné a násilné prostriedky, zväčša v podobe programového šliapania na základné ľudské práva určitých skupín obyvateľstva.“

Tvrdenie: „Stále živíme neprispôsobivých občanov, ktorí nepracujú, kradnú, ohrozujú bezpečnosť, no majú sa lepšie, ako ja, ktorý pracujem a vediem slušný život.“

Vysvetlenie: „Extrémistické hnutia zväčša pracujú s primitívnymi prejavmi ľudskej povahy, akými sú odpor k inakosti, závisť, predsudky rôzneho druhu. Pri hľadaní nepriateľa sa často sústreďujú aj na slabších, na komunity v zlej sociálnej situácii, na menšiny.

Príznačné je opäť sploštené a extrémne zjednodušené vnímanie reality, keď sú napríklad celé etniká a rozmanité ľudské komunity charakterizované niekoľkými negatívnymi vlastnosťami.“

Tvrdenie: „Migračná kríza je umelo zorganizovaná, aby oslabila Európu.“

Vysvetlenie: „Táto konšpiračná teória nám umožňuje nenávidieť a dehumanizovať hneď niekoľko kategórií ľudí.

Utečencov, ľudí postihnutých vojnou a spoločenskou deštrukciou v ich domovine, politické a spoločenské elity, ktoré sú objektom nenávisti vtedy, keď bránia demokratické zriadenie, cítiaci ľudia v Európe, ktorí sa snažia podať pomocnú ruku alebo hľadať riešenia v súlade s humanistickými tradíciami Európy.“

Tvrdenie: „Slovensko sa môže stať stabilnou, bezpečnou a potravinovo sebestačnou krajinou, len ju treba očistiť od parazitov.“

Vysvetlenie: „Utópia, ktorú som spomínal vyššie. Sľub raja, ktorý však nastane, až keď zlikvidujeme tých, ktorí sa do našej predstavy raja nehodia.“

Tvrdenie: „Nemali by sme zabúdať na to, že sme Slovanmi a na princípe slovanstva sa spájať s ostatnými národmi proti iným kultúram, ktorí chcú pošliapať našu kultúru a hodnoty.“

Vysvetlenie: „Toto je jasná snaha nájsť hlbší zdroj a základ pre ideológiu nenávisti, potreba posvätiť svoje často hrubé a primitívne konanie akýmsi dejinným dobrom, zvyčajne za pomoci mýtov a prekrútených verzií histórie.“

Tvrdenie: „To, čo sa píše v knihách o druhej svetovej vojne a holokauste, nemusí byť pravda. Existujú rôzne verzie a veľa faktov sa zamlčiava.“

Vysvetlenie: „Toto je príklad relativizácie faktov, výsledkov vedeckého bádania, spochybňovanie odborných inštitúcií a vytváranie priestoru pre konštrukciu vlastnej verzie reality, v tomto prípade historickej.“

 


 

Spýtali sme sa známych osobností, čo si myslia o súčasnej situácii u nás a ako môžeme spoločne bojovať proti stúpajúcej popularite extrémizmu na Slovensku:

 

Róbert Slovák, majiteľ reklamnej agentúry Respect APP, prezident Klubu reklamných agentúr Slovenska

„Extrémistické názory vyjadrujú verejne politici, či iné, aj rešpektované osobnosti, bez nejakého zjavného negatívneho dopadu. Bez hanby.

Posúvajú tak hranice a úroveň krčmových debát do verejného priestoru, legitimizujú tendencie hovoriť neslušne a agresívne o ľuďoch iného vyznania, sexuálnej orientácie, rasy, či národnosti. Veď prečo by som to nemohol aj ja povedať nahlas, keď už to predo mnou povedal niekto iný, slávny a dokonca v televízii?„

Daniel Milo, expert na extrémizmus, bezpečnostný špecialista Globsec Policy Institute

„Prelomovým momentom v tomto smere bola kauza Gorila a najmä to, že nikto z jej hlavných aktérov nebol postavený pred súd. Podporilo to tie prúdy v spoločnosti, ktoré sa snažia presadiť riešenia, ktoré by odstránili základy demokratického právneho štátu.

Zároveň došlo vplyvom sociálnych sietí k rozšíreniu a akceptácii prejavov a myšlienok, ktoré boli až donedávna doménou okrajových skupín v spoločnosti: viera v sprisahania rôzneho druhu, presvedčenie že za všetkým zlým na svete sú nejaké tajné skupiny a Židia, prípadne že je potrebné niektorým skupinám ľudí práva obmedziť, alebo ich rovno vešať na lampy.

Úroveň kritického myslenia a mediálnej gramotnosti je v celej spoločnosti, ale najmä u mladých ľudí, na veľmi nízkej úrovni.„

Ján Lunter, zakladateľ firmy Alfa Bio

Sú tu celé regióny, ktoré nie sú súčasťou ekonomického úspechu Slovenska a v nich panuje pocit krivdy a opustenia. Mnohí sme nahnevaní na správanie štandardných politikov a mieru korupcie.

A v neposlednom rade je tu nové informačné a mediálne prostredie.  Všetci by sme sa mali učiť kriticky čítať, myslieť a korektne diskutovať.

V politike je to ponúkanie zrozumiteľných a konštruktívnych riešení problémov. Politika má byť priestorom, kde sa ľudia môžu spájať, aby veci zlepšovali, nie sa rozdeľovať a hľadať nepriateľov.

Rado Sloboda, expert platformy Nie v našom meste

Rozdiely medzi chudobnými a bohatými. Neprítomnosť veľkého jednotiaceho príbehu. Hladové doliny, v ktorých chýbajú podnety pre ľudí. Dedičstvo slovenského fašizmu. 

Potrebujeme jednotiaci spoločný príbeh. Dnes ho nemáme. Nevieme, čo chceme a ponuka politických elít je biedna.

Martin Slávik, občianske združenie Living Memory

Ako jednu z najsilnejších príčin vnímam narastajúci hnev živený obrovskou mierou nezodpovednosti pri správe vecí verejných.

Politika je u nás vnímaná ako priestor, kam sa chodí beztrestne „nabaliť“. Hnev je veľmi silná a nákazlivá emócia a v dnešnej dobe sa vďaka sociálnymi sieťami šíri veľmi rýchlo. Pridajte k tomu šikovnú manipuáciu a nárast je exponenciálny.

Viac vyjadrení osobností na tému extrémizmus, možnosti jeho riešenia a veľa ďalšieho inšpiratívneho čítania nájdete v našom tlačenom magazíne Sóda, ktorý si môžete vyzdvihnúť v každej predajni O2.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Eva Mosnáková: Nestačí len mlčať a čakať, že zlo prehrmí samo

V čase, keď sa v Nemecku už fašizmu dobre darilo, mala Eva Mosnáková desať rokov a s rodičmi žila v Handlovej. Otec bol židovského pôvodu, preto bola celá rodina v ohrození.

Bola svedkom rýchlo sa rodiacej nenávisti, odchodov bez návratov a neustáleho strachu. Vyše 70 rokov od skončenia vojny tvrdí, že prežila len vďaka dobrým ľuďom, ktorí ju skrývali. Pre magazín Sóda spísala svoje spomienky, ale aj to, aký nebezpečný môže byť súčasný silnejúci extrémizmus.

Viac ako o číslach, hovorme o ľuďoch!

„Súhlasím s názorom Elieho Wiesela, držiteľa Nobelovej ceny za mier. Vyjadril sa, že hovoriť o miliónoch anonymných obetí fašizmu nie je presvedčivé, pretože v predstave máme len nekonečné zástupy mŕtvych, o ktorých živote nič nevieme. Tie čísla sú otrasné, ale sú to hlavne čísla, až potom ľudia. Keď ale rozprávame o jednotlivých ľuďoch, plasticky sa vyjaví tragika ich konkrétnych osudov, aj absurdnosť prípravy a realizácie vraždenia nielen Židov a Rómov, ale aj zajatcov, partizánov, antifašistov a tých, ktorí sa rozhodli pomôcť prenasledovaným.

Mnohí z tých, ktorí horko-ťažko prežili koniec vojny, dlho potláčali svoje ťažké spomienky, nedalo sa študovať, pracovať, zakladať rodiny v tvrdých podmienkach novej totality, keď hrozili opäť nespravodlivé postihy a súčasne myslieť na takú smutnú minulosť. Až teraz, v starobe sa vyplavujú čriepky príhod z vojnového obdobia. Neposlušne vyskakujú –  jedna, druhá, viaceré… Kým vládzeme, rozprávame.

Vieme, že je dôležité odkrývať všetko, čo si pamätáme, najmä mládeži. Má úplne iný život, ako sme mali za mladi my. Ako dobré je, že nevedia, čo je to žiť počas vojny! No je takisto dôležité, pomôcť im v rozhovoroch s nimi orientovať sa v spleti poloprávd a lží o minulosti, ako aj v jednoduchých sľuboch do budúcnosti, ktoré tiež nie sú poctivé.

Útek do Ekvádoru sa nekonal

Prvá spomienka je z roku 1937. Môj múdry otec si nerobil ilúzie, vedel už, že víťazstvo fašizmu v Nemecku a silnejúce tendencie napodobniť ideologicky nemecký vzor aj na Slovensku bolo nebezpečné. Bol v tom čase zverolekárom v Handlovej, kde bola početná nemecká menšina, mnohí z nich už fašisticky aktívni. Rozmýšľal o emigrácii. Vycestoval teda s priateľom pánom Kolárom do Prahy zistiť možnosti odchodu z vlasti na ambasádach štátov Západu. Čakali sme ho s matkou v Brne u starých rodičov, moja matka stade pochádzala. Otec nás po návrate informoval, že by nás prijali v Ekvádore, mali nedostatok veterinárov. Stará mama sa rozplakala: Tak ďaleko! To vás už v živote neuvidím! Moja mamka teda rozhodla, že neodídeme.

Ani ženská časť rodiny Kolárovcov nechcela emigrovať, ostali aj oni vo vlasti. Ako to dopadlo? My sme vojnu prežili len preto, že nás skrývali statoční ľudia. Kolárovci sa po viacerých útekoch pred deportáciou do veľkofabrík na smrť ocitli v horách povstaleckého územia. Vrahovia SS, pozvaní vládou vojnového slovenského štátu na likvidáciu Slovenského národného povstania, chatu plnú utečencov, vrátane Kolárovcov, nepriedyšne uzavreli a podpálili. Pán Kolár, jeho manželka a 13-ročný synček zahynuli upálením.

„Často myslím na ich osud, keď počúvam výčitky na adresu úbohých utečeneckých rodín, plaviacich sa na vratkých člnoch po moriach, zúfalo usilujúcich zachrániť sa pred staronovým fanatizmom — tentoraz islamistov.“

Prežila som aj vďaka budúcemu manželovi

Trom ľuďom vďačím za to, že žijem. Sú držiteľmi vysokého izraelského vyznamenania Spravodlivý medzi národmi. Slovensko má vlastne na jedného občana pripadajúci najvyšší počet statočných občanov, ktorí napriek veľkému riziku zachraňovali svojich židovských spoluobčanov. Skrývali ich, prevádzali po horách, finančne podporovali tých, ktorí boli bez peňazí, kŕmili, dokonca boli prípady, že obete vytiahli už z vlaku v spolupráci s príbuznými alebo priateľmi. Doteraz je to vyše 560 dobrých a statočných, pričom história upozorňuje ešte vždy, po toľkých rokoch, na ďalších z nich, ktorí už väčšinou nie sú medzi nami…

Moji spravodliví boli manželia Konrádovci a brat pani Konrádovej Vlado Mosnák. Keď na nás v novembri 1944 zúrivo poľoval Zimmermann, esesák zo seredského koncentračného tábora, Vlado bol rodinou poverený, aby nás dostal do bezpečnejšieho úkrytu. Tušila som, že je zapojený do odboja, zblížili sme sa. O nás sa postaral, ale jeho po udaní Gestapo zatklo.

Vyšetrovanie v Nitrianskej väznici bolo kruté, no nikoho zo spolubojovníkov neprezradil. Nakoniec ho spolu s otcom deportovali do tábora Mauthausen v Rakúsku. Keď sa po vojne vrátil, vážil 38 kíl. Po niekoľkých rokoch sme sa stali manželmi. Manželstvo pretrvalo 52 rokov, do jeho smrti.

Smutné spomienky, ktoré nevybledli

V živote som spoznala tri nešťastné matky. Marienku zakaždým zabolelo srdce, keď uvidela dieťa s kučeravými vláskami a belasými očkami. Lebo tak vyzeral jej synček, ktorého jej pri rampe Auschwitzu odobrali a odviedli rovno do plynu.

Ďalšia matka volila ísť do plynu so svojím dieťatkom v perinke. Bola to Magduška Fischerová z Hornej Kráľovej pri Močenku. Bola som jej na svadbe. Krásna nevesta v bielom pred obradom srdcervúco plakala. Nepochopila som vtedy, prečo plače. Veď s ženíchom tvorili vrúcne sa milujúci pár. Cítila, čo sa jej stane?

Ďalšie príbehy sú o rodine Steinerovcov. Majitelia antikvariátu Steiner v Bratislave boli nositeľmi kultúry. Rozvetvená, vzdelaná rodina zásobovala Bratislavu hodnotnou literatúrou, muzicírovala v hudobnom telese vytvorenom z členov rodiny. Z domu sa rozliehala krásna klasická hudba. Steinerovci podporovali chudobných, kultúrne aktivity mesta, mnohé humánne činnosti. Arizátorom antikvariátu bol spisovateľ Ľudo Ondrejov.

Urobil dohodu s majiteľmi – oni sa starali o prevádzku obchodu, on si chodil vyberať tržby. Keď sa začali transporty do Poľska, arizátor napísal na patričné miesta, že dáva židovských bývalých majiteľov k dispozícii, už ich nepotrebuje. Je o tom doklad v Slovenskom štátnom archíve. Jeho návrh bol promptne realizovaný a manželia Steinerovci sa už nikdy nevrátili. Ich vtedy desaťročná dcéra Lydka sa až po vojne dozvedela, ako zomreli jej rodičia.

Lydka mala mladučkú 15-ročnú sesternicu, malú Selmu. Malú preto, lebo v rodine bola ešte jedna, staršia Selma, po vojne známa knihovníčka, iniciátorka zaujímavej edície o histórii Bratislavy. Teda malá Selma sa rozhodla ísť do Slovenského národného povstania. Jej neskoršie preukázaná rozhodnosť dáva tušiť, že išlo o zrelú úvahu bojovať, lebo mnohí príslušníci rodu už boli mŕtvi. Počas povstania sa už vedelo, ako rýchlo sa v táboroch v Poľsku umiera… Bola užitočnou prieskumníčkou – nikto ju v hore nepodozrieval, bola vlastne ešte dieťa! Neskoršie pomáhala lekárovi s ranenými partizánmi ako ošetrovateľka. Keď sa minuli lieky, vybrala sa do doliny obstarať ich. Chytili ju Nemci, mučili. To nedospelé dieťa našlo v sebe toľko sily, že nič neprezradilo. Jej ranení v hore ostali v bezpečí. Malá Selma vydržala to, čo mnohí pevní chlapi nezvládli. Zastrelili ju. Po vojne jeden z rodu našiel jej hrob. Mám pokračovať?

Je najvyšší čas zabrániť šíreniu nenávisti

Príhody z vojny sa z mojej pamäte len tak sypú. Bijú na poplach, hlasno na seba upozorňujú. Akoby vedeli, že je najvyšší čas zabrániť súčasnému šíreniu nenávisti, hrabivosti, túžbe po moci za každú cenu, klamstvám o tom, čo ja chcem pravdivo vyrozprávať. Apelujú na to, aby sa ľudia zbližovali, aby si navzájom pomáhali v neľahkých svojich žitiach. A nie sa rozdeľovali, trhali ľudské väzby len kvôli tomu, že nie sú všetci z rovnakého cesta.

„Moje spomienky nie sú len o holokauste. V súčasnosti sa niektorí ľudia donekonečna sporia, či bol vojnový slovenský štát fašistický, nacistický, nacionalistický…“

Každopádne bol nenávistný k určitým skupinám ľudí. Ale tá zločinná nenávisť mala oveľa širší záber ako holokaust. Vážne boli ohrození všetci čestní, spravodliví ľudia.

Myslíte si, že vtedy alebo aj dnes stačí len mlčať a zlo prehrmí samo? Martin Niemöller bol nemecký protestantský pastor, ktorý rýchlo pochopil zločinnosť Hitlera a všetkých jeho prisluhovačov a nutnosť nemlčať. Povedal: Napred prišli pre socialistov a ja som mlčal, pretože som nebol socialista. Potom prišli pre odborárov – ja som bol ticho, lebo som nebol odbojár. Prišli pre Židov, zasa som mlčal, nebol som predsa Žid! Nakoniec prišli pre mňa a neostal tu už nik, kto by sa ohlásil a bránil ma.“

Eva Mosnáková

Narodila sa v roku 1929 v Brne. Jej otec bol zverolekár židovského pôvodu, mama pochádzala z českej remeselnícko-roľníckej rodiny. Spolu žili v Handlovej. Počas vojny sa ukrývali na majeri Laciház neďaleko Nitry a vo Svätoplukove. Po vojne sa vydala za Vladimíra Mosnáka, ktorý bol jedným z jej vojnových záchrancov a sám si svoje vytrpel v koncentračnom tábore Mauthausen a neskôr aj v uránových baniach v Jáchymove. Eve Mosnákovej prezident Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Svoje vojnové spomienky neustále šíri mladým generáciám, pravidelne sa zúčastňuje diskusií, prednášok či projektov bojujúcich proti extrémizmu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


6 smartfónov, ktoré perfektne odzrkadľujú aktuálne technologické trendy

Čítaj viac

Rozhodujete sa medzi smart náramkom a smart hodinkami? Toto by ste mali vedieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac