V lese nad dedinou zatopenou priehradou Ružín začala fotografka Lena Jakubčáková ešte ako dieťa navštevovať príbytok Kataríny Kiovskej, známej aj ako Baba z lesa. Sprostredkované stretnutia prerástli do osobných stretnutí, z ktorých postupne vznikla rozsiahla séria fotografií dokumentujúcich život poslednej obyvateľky zaplavenej obce.

Fotografie ukrývajú aj oveľa intímnejší príbeh. Láska k človeku, ktorého Lena považovala za silného a inšpiratívneho. K človeku, ktorý ju sprevádzal počas veľkej časti života, učil ju rásť a s ktorým zdieľala každodenné strasti i slasti. Na pohľad drsné okolie, v ktorom Baba z lesa žila a rovnako aj jej neskrotenú povahu sa Lene podarilo odkryť a postupne odhaliť jej skutočnú osobnosť.

V knihe, ktorá celé dve desaťročia stretnutí zachytáva, sama autorka hovorí: “Na pozadí tajomného, na prvý pohľad temného sveta jemne žiari jej prostá, čistá a zmierená duša. Keď raz odíde, stratí sa jeden dôležitý rozmer, spolu s ňou vymrie vzácny druh ľudskej existencie. Vôňa tohto bytia ma často zastihne, keď som od nej ďaleko, vtedy svet nadobúda iný zmysel, inú pravdu a hodnoty.”

Veľká sila tejto výnimočnej ženy sa naplno prejavila už pred 50 rokmi, keď komunistický režim nechal zaliať pol údolia na východe Slovenska vodou, čím umožnil vznik vodnej nádrže Ružín, no najmä prinútil obyvateľov tohto miesta opustiť svoj domov. “Už vtedy sa vo vnútri tejto ženy začalo dvíhať veľké odhodlanie žiť si po svojom a odvaha neposlúchať. A zostať blízko, neodísť,” píše vo svojej knihe košická fotografka.

Každý by mal mať svoju Babu z lesa.

“Napriek ťažkým udalostiam v jej živote (príbeh zatopenej dediny je voči nim len menej smutný fragment) a drsným podmienkam, v ktorých žila, bola to starena, ojedinelá v žití bez strachu, vo vyrovnaní sa s nepriazňou, ale aj v humore a v stave pripravenosti kedykoľvek zomrieť,” spomína Lena s láskou.

Katarína Kiovská žila v skromnom príbytku, ku ktorému okrem domu patril aj mačací dvor, gigantická jabloň, pivnica na kopci, padajúca stodola, maštaľ nebohej kravy Hermíny, stará studnička a dve lúky s malým lesíkom. Aura tohto jedinečného miesta, “kde hodiny akoby dozadu bijú, kde nestarne duch, ale len telo”, sa mladej autorke zapísala hlboko do duše a “zvláštne hriala aj na míle ďaleko”.

Mesiac po dokončení prác na projekte Lenina milovaná Baba z lesa zomrela.