Horskej službe sa venuje už od devätnástich a časom sa z neho stal aj sprievodca. Väčšinou je to on, kto vedie skupinu a na koho sa ostatní spoliehajú. Keď si však potrebuje oddýchnuť a dobiť baterky, len tak si vychutnáva ticho alebo ešte radšej sa vráti do prírody. Tam sa totiž cíti ako doma. „Veľkomestá mi spôsobujú väčší stres, pretože mám obavy z toho, čo v nich môžem pobabrať,“ hovorí František Mrázik.
V rozhovore s Františkom Mrázikom sa dočítate:
- ako dokážu Himaláje zmeniť pohľad človeka na život,
- čo ho naučil otec a prečo je vďačný, že s ním mohol stráviť čas aj v jeho staršom veku,
- ako povzbudzuje ľudí, keď im počas túry dochádzajú sily,
- prečo je niekedy lepšie otočiť sa a vzdať sa cieľa,
- ako sa vďaka nečakanej zhode okolností stretli v hmlistej doline traja chirurgovia a zranený lyžiar.
Spomenieš si na človeka, ktorého si sprevádzal a jeho príbeh ti zostal v hlave?
Raz som mal v skupine v Himalájach jednu psychologičku a tá ma prekvapila vetou: „Išla som za horami a najviac ma prekvapili ľudia.“
Utvrdilo ma to v tom, že najmä z Himalájí sa ľudia vracajú zmenení. Vedia si totiž preusporiadať hodnoty, ktorými žijú v západnom svete.
A to aj vďaka miestnym Nepálcom a Bhutáncom, ktorí patria medzi najchudobnejšie národy na svete, a predsa sú šťastní.
Čím to podľa teba je?
Napríklad tým, že my sme dosť materialistickí, a na nich vidno, že to môže byť inak.
Miestni zároveň skutočne vyznávajú budhistické hodnoty a jednou z nich je rozvaha. V Ázii sa hovorí, že kalná voda sa usadí, až keď sa upokojí. V prenesenom význame je tou kalnou vodou naša myseľ.
V horách má myseľ menej podnetov, čím získava čas, aby sa niektoré veci samy ujasnili. Keď sa totiž voda upokojí, vyjasní sa a kal zmizne. V ponímaní mysle sú to rôzne veci, ktoré držíme niekde vzadu v hlave a nevieme ich stráviť.
V dnešnej dobe podľa mňa žijeme pravý opak toho, čo by naše hlavy a duše potrebovali. Máme málo pohybu a veľké množstvo informácií, ktoré nasávame, či už chceme, alebo nechceme. Himaláje ponúkajú človeku oddych od tohto všetkého.
Keď spomínaš Himaláje, bolo pre teba prirodzené, že si sa zo sprevádzania v Tatrách premiestnil do najvyšších vrchov sveta?
Vždy som sa vyhýbal veciam, ktoré boli práve v kurze. Himaláje ma dlho nelákali, pretože som mal pocit, že o nich básni každý.
No neskôr ma zaujali ázijské filozofie, ako sú taoizmus či budhizmus. Začal som si ich podrobnejšie študovať.
Bolo úžasné, keď som sa vybral do Himalájí a videl krásne hory, ale aj to, ako domáci dennodenne žijú skutočnými hodnotami.
Páči sa mi napríklad ich tibetské príslovie, ktoré hovorí: „Múdrosť a súcit sú dve krídla vtáka.“ Človek teda musí mať oboje, aby niekam zaletel.
Je iné sprevádzať ľudí tu a iné v Himalájach?
Minimálne z praktického hľadiska áno. V našich horách ideme väčšinou na jednodňovú túru, zatiaľ čo v Himalájach sú to túry na viac dní. Navyše v rámci Himalájí ideme občas nielen na túry, ale navštevujeme aj rôzne chrámy.
Často prichádzajú ľudia, ktorí chcú na základe zážitkov v horách aj chrámoch vidieť veci z iného uhla a získať tak odpovede na niečo, čo v sebe dlho držali.
Čo ťa vlastne priviedlo k sprievodcovstvu?
Pekný pocit, že môžem ľuďom ukázať, čo sa dá v horách zažiť. Navyše môj ocino zvykol hovoriť, že tlak budí protitlak a je lepšie, keď necháme veci vyzrieť.
Tento prístup je známy aj z filozofie wu wei, ktorá presadzuje nesilenie. Ide vlastne o to, aby človek nechal veci tiecť tak, ako tečie voda.
Wu wei zarezonovalo aj u mňa a všetko smerovalo k tomu, aby som sa stal sprievodcom.
V rámci sprevádzania ma v posledných rokoch zaujal lesný kúpeľ – shinrin-yoku z Japonska.
O čo presne ide?
Nie je to skutočný kúpeľ, ale moment, keď sa ponoríš do priaznivých účinkov lesa. Obklopujú ťa tam fytoncídy, terpény a ďalšie látky, ktoré priaznivo pôsobia na imunitný systém.
Druhá zložka je psychologická. Keď sa človek vracia do svojho prirodzeného prostredia – prírody – a má možnosť vnímať, ako funguje, pôsobí to naňho upokojujúco.
Súčasťou lesného kúpeľa sú rôzne príjemné aktivity, napríklad chôdza naboso, počúvanie zvukov lesa či vnímanie farieb. Týmto aktivitám sa človek venuje pod vedením terapeuta lesného kúpeľa, ktorým som sa pred dvomi rokmi stal aj ja.
Dokážeš si za tie roky všimnúť, že niekto počas výstupu nevládze, hoci tvrdí pravý opak?
Áno, na človeku to vidno. Je to ako so šoférovaním – keď som na mieste spolujazdca ako dlhoročný vodič, spozorniem, keď si niekto nadchádza do zákruty alebo dáva blinker na poslednú chvíľu. Veľakrát sa teda dá odčítať, kto je začiatočník a kto pokročilý.
Ako s ľuďmi pracuješ v krízových momentoch, aby si ich namotivoval?
Niektorí potrebujú povzbudiť, iní sú zas príliš premotivovaní a potrebujú upokojiť. Mnohokrát ľudí kvázi docentrujem – to znamená, že ak je situácia trochu smutná, snažím sa ju vyvážiť niečím veselším. A naopak, ak je príliš bujará, snažím sa ju niečím uzemniť.
Spomenieš nejakú konkrétnu situáciu?
Dám príklad zo života môjho otca. Spomínal mi moment, keď v noci odľahlou dolinou zachraňovali človeka a vrtuľník sa použiť nedal.
A otec namiesto toho, aby poukazoval na chlad, tmu a zlé podmienky, povedal: „Pozrite sa, aké sú hviezdy krásne.“
Stočil situáciu na niečo pekné, pretože nie vždy sa ocitneš v Bielovodskej doline v objatí hôr za takého počasia, že sa môžeš pozerať na hviezdy.
Potrebuješ si so svojimi zverencami najprv vybudovať dôveru, alebo ťa automaticky vnímajú ako autoritu?
Jedným zo spôsobov, ako si vybudovať dôveru, je práve autoritatívny prístup – sprievodca jednoducho určí, že toto bude takto a vy ho budete počúvať. Otázka však je, do akej miery sa dá tento spôsob využívať dlhodobo a či sa pri ňom každý cíti pohodlne.
Čo je teda ten tvoj prístup, ktorým si ľudí získaš na svoju stranu?
Podľa mňa je každému príjemnejšie, keď cíti dobrú atmosféru a nemá pocit, že je v cudzom alebo nepríjemnom prostredí. Keď sme k sebe priateľskí a otvorení, nemusíme sa uzatvárať sami do seba.
Ak máme pri sebe niekoho, kto sa nám snaží rozumieť – a sami chceme rozumieť jemu –, vieme spolu fungovať, posúvať sa ďalej a navzájom si pomáhať.
Ľuďom pomáhaš nielen ako horský sprievodca, ale tiež ako záchranár v Tatranskej horskej službe. Ako si sa k tomu dostal?
Môj otec bol dlhoročný náčelník horskej služby pre Slovensko. Nikdy neočakával, že pôjdem v jeho šľapajach.
Najmä preto, že vedel, ku koľkým úrazom v horách dochádza a koľké sú drastické či dokonca tragické. Nikto nechce, aby bolo jeho dieťa obeťou Tatier.
A hoci na mňa netlačil, začal som s ním chodiť na túry. Niektoré boli ďaleké a vtedy mi tiež povedal, že sa mám pridať, len ak sám chcem. Napokon sa to vo mne v pätnástich prebudilo.
Čo presne?
Chuť začať s lezením, ale na to otec povedal nie. Tvrdil, že si musím najprv prejsť všetky turistické chodníky vo Vysokých Tatrách, ktorých je dokopy 600 kilometrov, a až potom sa môžeme baviť o lezení.
Na mape som si teda vyznačil, kde všade som bol, aby mi to dovolil. Podarilo sa mi to za jedno leto. A keď som mal 19 rokov, podal som si žiadosť do horskej služby.
Čomu sa venujú dobrovoľní záchranári
Tatranská horská služba – dobrovoľný zbor je neziskové združenie. Jeho členovia sa venujú najmä ošetrovaniu úrazov na lyžiarskych svahoch, kde ročne pomôžu približne 500 zraneným.
Zabezpečujú tiež zdravotnícke a záchranárske služby na športových podujatiach, napríklad pri behoch alebo cyklistických pretekoch, pričom počas letnej sezóny evidujú približne pri 100 úrazov. Zbor má okolo 60 členov a čakateľov, ktorí sa po absolvovaní potrebných testov a školení môžu zaradiť medzi stálych členov.
Ochota pomôcť bola pre mňa prirodzená. Človek totiž v horách narazí na situácie, v ktorých chce pomôcť a je rád, že pomôcť vie.
Za jedno leto prejsť 600 kilometrov nie je bežné. Ako si vnímal hory, keď si do nich začínal chodiť?
Vzťah k horám je ako vzťah k životu. Na začiatku sa človeku páči objavovať nepoznané a chce ísť tam, kde ešte nebol. Vidieť to, čo ešte nevidel. Preto som išiel najprv na výkon a spájal som viacero chodníkov do jedného dňa.
Potom príde fáza, keď v kopcoch začneš vnímať hlbší rozmer. Carl Gustav Jung hovoril, že život sa začína v štyridsiatke a všetko predtým je len prieskum. Cítim to tak aj pri horách.
Niektoré veci treba nechať vyzrieť a všetko, čo človek zažil a videl, sa usadí až po určitých skúsenostiach. Vtedy začíname vnímať veci hlbšie.
Je toto poznanie niečo, k čomu ťa priviedol tvoj otec?
Áno. V začiatkoch som chodil na lezecké túry a veľa som toho vyšľapal. Ocino bol už vo vyššom veku, narodil som sa, keď mal 65 rokov, no nikdy som nemal pocit, že by ho mrzelo, že nedokáže vyliezť tam, kam ja.
Chodil na menšie túry, ale dokázal si ich užiť s rovnakou radosťou, s akou som ja prežíval túru, ktorá bola pre mňa výnimočnejšia z výkonnostného hľadiska.
Čo ti dávajú hory teraz?
Myslím si, že v bežnom živote nám často chýba nadhľad. A za ten som horám veľmi vďačný. Videl som ho aj na ocinovi.
Som rád, že som s ním mohol byť v jeho staršom veku. Človek sa vtedy už dokáže na mnohé životné situácie pozerať s väčším odstupom. Nenechá sa tak ľahko pohltiť emóciami či problémami, ale dokáže sa na veci pozrieť zhora. Pritom by nám pomohlo uvedomiť si, že emócie prichádzajú a odchádzajú, ale naše telo zostáva.
A práve to je tretí rozmer hôr, ktorý si často uvedomíme, keď vyjdeme na kopec. Pozrieme sa dolu na civilizáciu a vidíme ľudí, ako sa ponáhľajú a trúbia po sebe. Zrazu si uvedomíme, že takí vôbec nemusíme byť.
Niekedy je lepšie sa počas túry otočiť. Súhlasíš?
Áno, určite. Aj ocino hovorieval: „Nekázal sa Pánboh šalieť.“ (smiech)
Nie je potrebné ísť do cieľa za každú cenu. Hory tu budú aj zajtra. Keď sa niečo snažíme silou-mocou dosiahnuť, možno to tak jednoducho nemá byť.
V kopcoch sa navyše situácia môže veľmi rýchlo zmeniť a človek sa môže ocitnúť doslova na hrane.
Keď príliš tlačíme na pílu, kopce s nami robiť kompromisy nebudú. Majú svoje zákonitosti, ktoré platia už milióny rokov, bez ohľadu na to, čo práve chceme my.
Kedy naposledy sa ti stalo, že si sa musel vrátiť?
Rád žijem kočovným životom a prítomnosťou. V tomto duchu sme naposledy cestovali s rodinou po Balkáne, kde sme navštívili aj národný park Prokletije.
Keďže sa blížila búrka, museli sme túru skrátiť, aby sme boli v bezpečí.
Bol som tam s deťmi a manželkou a každý chcel vidieť čo najviac. Nebolo jednoduché povedať: „Pozrite sa, ako rýchlo sa formuje mrak.“ Každý chce vnímať krásu kopcov, pretože človek nikdy nevie, kedy sa tam najbližšie vráti.
Keď sme však začali schádzať rýchlejšie z hrebeňa a búrka sa formovala extrémne rýchlo, všetci pochopili, prečo sme sa tak ponáhľali dolu.
Spomenieš si ešte na iné príbehy, ktoré boli, ako hovoríš, na hrane?
Sú príbehy smutné aj šťastné. Raz sme boli na túre s kolegami lekármi a počasie bolo absolútne mlieko. Hovorí sa tomu aj biela tma, pretože človek nevidí rozdiel medzi zemou a nebom. Mnohým ľuďom z toho býva aj zle, pretože im chýba nejaký referenčný bod, o ktorý by sa mohli oprieť.
Išli sme do záveru doliny a odrazu sa na chvíľu urobilo okno. Vtom sme pred sebou zbadali človeka, ktorý sedel na svahu na lyžiach. Ďalší dvaja boli pod ním a snažili sa k nemu vyšliapať.
Bolo mi jasné, že sa niečo deje. Mali sme naozaj veľké šťastie, pretože keby sa nevyjasnilo a oni by hlasno nehovorili, jednoducho by sme sa navzájom minuli.
Ten človek mal vykĺbené koleno a potreboval pomoc. Mal šťastie v nešťastí, pretože hoci sa mu stal úraz a viditeľnosť bola nulová, zrazu mal pri sebe troch úrazových chirurgov a tú najlepšiu zdravotnú starostlivosť. (smiech)
Pri výstupoch musíš byť teda neustále v prítomnosti, nie?
Určite. Keď som začínal chodiť po kopcoch, ocino mi povedal: „Ferko, hory ťa nikdy nesklamú, lebo od nich vieš, že môžeš očakávať čokoľvek. Buď budeš pripravený, alebo budeš mať veľkú smolu.“
Hory sú skvelou školou života, pretože ťa naučia predvídať. Keď si dobre vypočítaš čas, nezastihne ťa tma. Keď si vezmeš bundu, nepremrzneš. Keď si vezmeš mačky, nebudeš sa šmýkať. Preto musíš myslieť dopredu a byť pripravený aj na to, čo možno napokon vôbec nenastane.
Prežívaš vôbec strach?
Myslím si, že strach má každý, no často nám skôr škodí. Rešpekt je, naopak, užitočný, pretože nás vedie k opatrnosti. Strach pramení z obáv z toho, čo sa môže stať. Keď sa však sústredíš na prítomnosť a robíš všetko zodpovedne, nemusíš sa toľko obávať budúcnosti.
A čo samota? Cítiš ju niekedy, najmä ako hlavná osoba, na ktorú sa spoliehajú iní ľudia?
Samotu necítim, skôr odlúčenosť. Napríklad v Katmandu, keď som dostal dengue horúčku. Vtedy som premýšľal, či to nie sú moje posledné chvíle. Aj napriek tomu, že Nepál je môj druhý domov, je ťažké zniesť, že tam nie som s blízkymi.
Čo ti v takýchto momentoch pomáha? Keď nevládzeš, kto potiahne teba?
Mám rád ľudí a rád s nimi zdieľam veci. Potom si však potrebujem dopriať aj chvíľu pre seba. Keď som doma, manželka je tá, ktorá zapína rádio, a ja ho zas vypínam. (smiech) Nie preto, že by som bol z ľudí unavený, ale jednoducho si rád vychutnávam ticho.
Okrem toho ma dobíja príroda, ktorú už od narodenia považujem za svoj domov. Poznám ju, vnímam, ako funguje a čo sa v nej deje.
Veľkomestá mi, naopak, spôsobujú väčší stres, pretože mám obavy z toho, čo v nich môžem pobabrať. V prírode sa preto cítim pohodlnejšie a bezpečnejšie. Mám tam pocit, že všetko je tak, ako má byť.
