14 šikovných rád, vďaka ktorým si cestovanie užijete ešte viac
Aby ste prešli svet, nepotrebujete veľa peňazí ani veľkú batožinu. O svoje tipy sa s čitateľmi Sódy podelila skúsená cestovateľka a blogerka Janka Schweighoferová z blogu Travelhacker.
Autor Veronika Šeliga Pilátová
Titulné foto Veronika Šeliga Pilátová
Dátum
Dnešná doba je svetom otvorených možností, a to praje aj cestovateľom. V súčasnosti si dokážete kúpiť spiatočnú letenku aj za 10 € a cieľovú destináciu pohodlne precestovať krížom-krážom.
Svoje tipy, ako cestovať šikovne a lacno, nám prezradila Janka Schweighoferová z blogu Travelhacker.
Chystáte sa cez jarné prázdniny do sveta? Aktivujte si inteligentné poistenie od O2, ktoré vám šetrí čas. Viac informácií
Pred cestou
Čomu sa vyhnúť?
Veľkej batožine
Okrem toho, že ju musíte nosiť, je to aj finančne nákladné, pretože najmä pri prestupných letoch sa každá batožina platí samostatne.
Bezhlavému nákupu leteniek
Vyvarujte sa nákupu leteniek bez predošlého prieskumu lokality. Je dobré najskôr si pozrieť možnosti ubytovania na konkrétny termín, zvážiť svoje finančné možnosti a až potom kupovať letenky.
Letenky sú síce často veľmi lacné, ale ceny v destinácii neskutočne rastú a v konečnom dôsledku za dovolenku v Európe počas letnej sezóny zaplatíte omnoho viac ako za exotiku v zime. Ibiza, Malorka a Santorini, ale aj Škandinávia v lete predstavujú turistické pasce. Naopak napríklad také Rumunsko, Albánsko, Čierna Hora, a Balkán celkovo, sú lacnejšie a zaujímavé.
Ako na to?
Výber cieľovej destinácie
Ak chcete navštíviť konkrétnu krajinu, sledujte ceny leteniek priebežne dlhší čas. Pokiaľ vám na tom, kde strávite najbližšiu dovolenku až tak nezáleží, riaďte sa aktuálnymi zľavami.
Kúpa letenky
Pred kúpou letenky je ideálne vopred si spraviť prieskum cieľovej destinácie, najlepšie s prehľadom cien na danom mieste. Ak je počas sezóny príliš drahá a preplnená turistami, zvážte iné možnosti. Ak vám to neprekáža, smelo do kúpy.
Ak letenky kupujete sami prvýkrát, privolajte si skúsenejšiu osobu, ktorá vám pomôže. Vyhnete sa tak chybám, napríklad zbytočnému priplácaniu si za niečo, čo vôbec nepotrebujete (drahá batožina, prenájom auta priamo cez leteckú spoločnosť či transfer z letiska).
Ubytovanie
Pred samotným výberom ubytovania si okrem úrovne odpovedzte na to, či chcete bývať v centre mesta, alebo radšej v tichšej lokalite. To, kde bývate, totiž ovplyvňuje celý váš pobyt, pretože na danom mieste spíte. Výber stránky na rezerváciu ubytovania záleží od cieľovej destinácie. Často platí, že čím je destinácia drahšia, tým viac sa oplatí bookovať ubytovanie cez Airbnb, čím lacnejšia, tým viac Booking.
Na Airbnb nájdete autentickejšie ubytovanie, vyhnete sa hotelovým izbám, máte kontakt s miestnymi a ľahšie sa dostanete ku spoznávaniu kultúry, Booking ocenia najmä milovníci hotelového komfortu. V lete či počas sezóny je lepšie rezervovať si ubytovanie vopred, pretože v čase príchodu už môžu byť všetky možnosti obsadené. Mimo sezónu alebo v menej turistických krajinách naopak zoženiete bývanie bez problémov aj na mieste.
Itinerár
Alebo zoznam toho, čo si beriem so sebou, opäť závisí od cieľovej destinácie. Všeobecne platí, že tie európske sú podobné našej krajine, takže balenie je oveľa jednoduchšie. Do Ázie toho budete potrebovať možno viac, prípadne odlišné veci. Popýtajte sa známych, ktorí danú krajinu už navštívili, na rady, čo v danej krajine potrebovali aj čo im naopak chýbalo, a napíšte si zoznam toho, čo si zbaliť, ktorý si budete postupne škrtať.
Výber batožiny a jej rozmery
Travelhackerka Janka odporúča cestovať s ruksakom. Kufor na kolieskach je zbytočná otrava, musíte ho ťahať za sebou a môže sa zničiť, čo zníži váš komfort na cestách. Vyrábajú sa aj šikovné ruksaky, ktoré možno rôzne otvoriť, takže máte vždy prehľad, čo je vo vnútri. Ruksak navyše máte stále na chrbte, takže je menšia pravdepodobnosť, že ho niekde zabudnete.
Pred cestou je vždy dobré poriadne si svoju batožinu premerať. Najmä pri nízkonákladových letoch cestujete len s príručnou batožinou, ktorá je síce zdarma, ak ale prekročíte predpísané rozmery, zaplatíte nemalé peniaze navyše.
Prieskum
Ešte pred cestou si o cieľovej destinácii prečítajte cestovateľské blogy, kde nájdete množstvo užitočných rád a tipov na miesta, ktoré sa oplatia navštíviť. Nevynechajte Jankin blog Travelhacker, Travelistan alebo Cestuj s deťmi.
Počas cesty
Doprava
Doprava na mieste vždy záleží od destinácie. Spravte si preto prehľad infraštruktúry v krajine. Ak si beriete taxi, Janka odporúča službu Uber alebo podobné aplikácie. Vyhnite sa taxikárom, ktorí premávajú mestom, stoja na letisku alebo pri pamiatkach – nedoplatíte sa.
Ak ste na dovolenke viacerí, oplatí sa prenajať si auto. Ak ste v krajine, kde sa jazdí naozaj šialene, napríklad v Libanone, a netrúfate si sadnúť za volant, spoľahnite sa radšej na miestnu dopravu. V exotických krajinách sa vždy oplatí skúter, ktorý vám dá slobodu. V Nórsku zase zaplatíte za jazdu miestnou dopravou z letiska viac, ako keď si prenajmete auto. V Barcelone vás zase môže zaskočiť naozaj zlé možnosti parkovania.
Spoznajte miestnej kultúru prostredníctvom bývania u domácich
Nebojte sa bývať u domácich, či už cez Airbnb, alebo platformu Couchsurfing, ktorá umožňuje prespať u miestnych zadarmo. Môžete tiež navštíviť Couchsurfing mítingy, vďaka ktorým zaručene spoznáte zaujímavých ľudí. Alebo skúste bývať v hosteloch, kde stretnete ľudí z rôznych kultúr.
Ochutnávajte, skúšajte a (vy)užívajte
Počas dovolenky sa nebojte skúšať nové veci. Choďte na free walking tour, teda prehliadky mestami, ktoré organizujú lokálni ľudia. Nebojte sa náhodných stretnutí, spýtajte sa na cestu a rozviňte konverzáciu.
Choďte na miestne kurzy, nevynechajte hodinu jogy, zaplaťte si lektora surfovania, navštívte miestne fitness centrum alebo si zájdite do divadla. Ochutnajte miestne jedlo, navštívte ranné trhy a choďte si pozrieť východ, resp. západ slnka.
Riešenie problémov
Skúsená cestovateľka hovorí, že rovnaké nástrahy ako v zahraničí na človeka čakajú aj doma. Aj tu vás môže poštípať hmyz, môžete nabúrať auto, zmeškať posledný vlak alebo prísť o peňaženku. Janka z blogu Travelhacker v tomto prípade vyzdvihuje dôležitosť komunikácie. Ak nabúrate auto, obráťte sa na autopožičovňu, ak potrebujete pomoc lekára, volajte medzinárodné číslo 112, na ktorom by mali vedieť po anglicky. V prípade že neviete po anglicky, nájdite niekoho, kto vám všetko pretlmočí.
Ak vám v zahraničí niečo ukradnú, najskôr zhodnoťte, či je to pre vás natoľko cenné, aby ste to v cudzine riešili. Ak áno, choďte na políciu. Nezdvíha ubytovateľ telefón a vy nemáte, kde spať? Zájdite do najbližšej kaviarne, rezervujte si iné ubytovanie a riešte náhradu škody spätne.
Podľa Janky neexistuje žiadna univerzálna rada, základom ale je, nerobiť paniku. A často pomôže mať aj poistenie.
Po návrate
Odškodnenie
Ak nedostanete služby, za ktoré ste si zaplatili, nebuďte ticho. Meškalo vám lietadlo viac ako tri hodiny a nebolo to z dôvodu zlého počasia ani štrajku? Obráťte sa spätne (až dva roky dozadu) na leteckú spoločnosť, ktorá vám čakanie nielen preplatí, ale cestujúci dostane aj odškodnenie.
Mali ste rezervované ubytovanie a hostiteľ sa vám neozval? Nárokujte si vrátenie peňazí.
Stalo sa niečo neočakávané? Využite svoju cestovnú poistku a zahájte poistné konanie.
Chystáte sa cez jarné prázdniny mimo Slovenska? Využite šikovnú O2 Cestovnú poistku. Prvé inteligentné cestovné poistenie sa vám automaticky aktivuje vždy, keď prekročíte hranice, a vy vďaka nemu máte o starosť menej a šetríte svoj čas. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/sluzby-a-podpora/o2-cestovna-poistka.
Janka Schweighoferová
Vďaka blogu Travelhacker si splnila svoj sen a cestovanie tak predstavuje nielen jej vášeň, ale aj živobytie. Napísala knižku Cestuj bez miliónov s množstvom praktických rád pre všetkých, ktorí sa chystajú do sveta. Minulý rok bola ambasádorkou O2 motivačnej roadshow Moja story, tvoja story, ktorá šudentov stredných škôl motivovala, aby si plnili svoje sny.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Valentína Sedileková z organizácie Chuť žiť: „V neistom svete sa jedlo stáva nástrojom kontroly.“
Žijeme v turbulentnej dobe, ktorá na nás vyvíja obrovský tlak. Jedlo sa vtedy stáva bežným spôsobom, ako sa snažíme stabilizovať svoj vnútorný svet.
Autorka Zuzana Šifra Matuščáková
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Jedlo dnes vnímame najmä cez kalórie, váhu a zdravé či nezdravé potraviny. V skutočnosti však náš vzťah k jedlu odráža oveľa viac – emócie, spoločenské tlaky aj spôsob, akým premýšľame o vlastnom tele. „Je v poriadku, keď sa naše emócie spájajú s jedlom. Problém nastáva až vtedy, keď jedlom regulujeme emócie príliš často a opakovane,“ hovorí Valentína Sedileková, zakladateľka organizácie Chuť žiť, ktorá pomáha nielen ľuďom s poruchami príjmu potravy, ale aj ich blízkym.
V rozhovore s Valentínou sa dozviete:
prečo je jedlo pre mnohých ľudí nástrojom na zvládanie stresu,
aké rôzne podoby môže mať narušený vzťah k jedlu,
ako kult štíhlosti, diéty a tzv. healthismus ovplyvňujú náš pohľad na telo,
čo je binge eating disorder a prečo toto ochorenie podceňujeme,
kde je hranica medzi bežným jedením zo stresu a varovným signálom.
Náš vzťah k jedlu často prezrádza, ako sa cítime vo svojom vnútri. Čo všetko pre nás jedlo znamená okrem toho, že nás zasýti?
Je to veľmi dôležitá téma. V súčasnosti sa nám s jedlom spája ľahká dostupnosť potravín, nárast obezity či porúch príjmu potravy. O jedle sa zvykne hovoriť ako o nejakom palive. Podľa môjho názoru sa pri týchto debatách často zabúda na psychosociálny kontext.
Jedlo je neoddeliteľnou súčasťou nášho sociálneho života. Keď sa chceme stretnúť s priateľmi, ideme na kávu či koláč; v zahraničí často spoznávame kultúru cez lokálnu gastronómiu… Množstvo pekných spomienok a dôležitých životných udalostí je spojených práve s jedlom.
Jedlo je prirodzene prepojené s naším životom, s radostnými, no niekedy aj so smutnými udalosťami. Je preto kľúčové, aby sme o ňom nehovorili len technicky, ale vnímali aj jeho sociálnu funkciu.
Pre mnohých ľudí je jedlo jedným zo spôsobov, ako regulujú emócie. Je to v poriadku?
Prepájanie jedla a emócií má často negatívny nános. Ľudia si pod tým hneď predstavia prejedanie alebo niečo, za čo by sa mali hanbiť. Ja si však myslím, že by mal zaznieť aj ten opačný rozmer, že je v poriadku, keď sa naše emócie spájajú s jedlom.
Problém nastáva vtedy, keď jedlom regulujeme emócie príliš často a opakovane a chýbajú nám, resp. nevieme použiť iné spôsoby zvládania.
Ako sa v tom má vyznať bežný človek? Na jednej strane je prirodzené, že si jedlo chceme vychutnávať. Zároveň žijeme v spoločnosti, kde na nás zo všetkých strán útočia silné odkazy o tom, ako by sme mali jesť a vyzerať.
Presne tak. Žijeme v prostredí, kde sú vysoko spracované potraviny dostupnejšie než kedykoľvek predtým. Neustále počúvame o nadváhe a obezite, ale aj tom, že musíme jesť plnohodnotne, kvalitne, nesmieme jesť cukor a musíme si strážiť váhu.
Tento apel má svoj historický vývoj. Keď začal stúpať výskyt obezity, verejné zdravotníctvo začalo rámcovať hmotnosť človeka ako ľahko viditeľný a merateľný ukazovateľ zdravia, čo sa posúvalo do médií, odporúčaní a kampaní. Ich cieľom bolo zjednodušiť komunikáciu, ale toto zjednodušovanie prinieslo aj vedľajšie účinky.
Okolo tejto témy výrazne narástol diétny, fitness a wellness trh.Regály sú plné nízkotučných, bezcukrových či proteínových výrobkov. Tlak na to, aby sme sa stravovali „čisto“ a „zdravo“, je niekedy až extrémny. Strach z priberania alebo potreba chudnúť sa tak dostáva aj k ľuďom, ktorí nemajú žiadne zdravotné ťažkosti. Dopadom môže byť, že si začnú viac strážiť telo, báť sa priberania alebo spájať štíhlosť s hodnotou či zdravím.
Paradoxom je, že rastie aj citlivosť voči poruchám príjmu potravy, no popritom stále pretrváva silný kultúrny tlak na štíhlosť a „dokonalé“ telo.
Veľkú úlohu tu zohráva aj tzv. healthismus.
Čo znamená healthismus?
Ide o naratív, ktorý pripisuje zodpovednosť za zdravie a hmotnosť výhradne jednotlivcovi. Ak má niekto vyššiu váhu, spoločnosť to vníma ako jeho osobné zlyhanie alebo chybu. Pri obezite aj pri poruchách príjmu potravy však vidíme, že ide o chronické stavy, kde nejde len o individuálnu vôľu, ale o obrovské množstvo iných faktorov.
Vo všeobecnosti je súčasný pohľad na jedlo veľmi zúžený a prísne zacielený na manažment hmotnosti. Je to obrovská škoda, pretože jedlo v našich životoch napĺňa oveľa viac funkcií.
„Tému jedla dnes príliš zužujeme len na stráženie váhy. Jedlo pritom v našom živote napĺňa oveľa viac funkcií.“
Aké rôzne podoby môže mať narušený vzťah k jedlu?
Rada to vysvetľujem ako priamku s tromi hlavnými časťami. Na jej začiatku stojí zdravý životný štýl, ktorý je definovaný slobodou a flexibilitou. Ide o prirodzené stravovanie a pohyb, pri ktorých jedlo nie je zdrojom stresu.
Postupne sa na priamke môžeme posunúť k narušenému vzťahu k jedlu, kde sa objavujú vzorce správania, ktoré nám už neprospievajú. Môže ísť napríklad o emočné jedenie ako spôsob zvládania náročných situácií, neustále cyklenie sa v diétach alebo takzvané ortorektické správanie, teda prehnanú fixáciu na „čisté“ a nutrične hodnotné potraviny.
Hoci sa tu ešte nedá hovoriť o klinickej diagnóze, takéto nastavenie nás už môže obmedzovať, vyvolávať výčitky a negatívne vplývať na celkovú pohodu.
Na konci tejto priamky stoja samotné poruchy príjmu potravy (PPP), ktoré zasahujú do všetkých oblastí života. Patria sem diagnózy zamerané na štíhlosť, ako anorexia či bulímia, ale aj porucha ARFID. Pri nej nejde o postavu, ale o extrémne selektívne jedenie spôsobené napríklad strachom z dusenia alebo citlivosťou na textúru jedla.
Na druhej strane porúch príjmu potravy sú tendencie prejedať sa, tzv. binge eating disorder. Práve táto časť spektra PPP je dnes najviac podceňovaná a stigmatizovaná, pretože ju spoločnosť vníma len ako zlyhanie vôle či disciplíny.
V ľuďoch to následne vyvoláva obrovskú hanbu, pre ktorú sa boja vyhľadať pomoc.
Prečosa jedlo často stáva odpoveďou na tlak, bolesť, neistotu či dlhodobé preťaženie?
Žijeme v neistom, turbulentnom svete, ktorý na nás vyvíja obrovský tlak. V takomto prostredí je zameranie sa na jedlo jedným z najbežnejších spôsobov, ako sa snažíme získať stratenú kontrolu alebo stabilizovať svoj vnútorný svet.
Určite je to spojené aj s dopamínom. Keď pociťujeme nepokoj, distres, úzkosť alebo inú emočnú záťaž, podvedome hľadáme niečo, čo nás rýchlo vráti do stavu harmónie (homeostázy). Jedlo v tomto smere funguje ako okamžitý regulátor emócií, prináša rýchle uspokojenie a krátkodobú úľavu.
Dôležité však je poznať svoju mieru, presnejšie povedané, mať široké a flexibilné portfólio nástrojov, ktorými sa vieme upokojiť. Ak je jedlo naším jediným nástrojom, nastáva problém.
Ľudia s poruchami príjmu potravy majú často problém porozumieť vlastným emóciám alebo ich cítiť. Nie sú v kontakte so svojím telom, nevedia vyjadriť napríklad hnev a obracajú ho proti sebe alebo majú ťažkosti s reguláciou impulzov.
Svoju rolu tu zohrávajú aj naše vrodené danosti, štruktúra mozgu či osobnostné predispozície. Jednoducho povedané, niekto má biologicky silnejšiu tendenciu siahať po jedle ako po nástroji na zvládanie stresu.
Ktorá forma porúch príjmu potravy je dnes najčastejšia?
Je to práve spomínané prejedanie – binge eating disorder. Pre absenciu kompenzačných mechanizmov a sprievodnú hanbu však zostáva často nepochopené a neliečené. Naráža totiž na hlboko zakorenené stereotypy, ktoré si so sebou nesieme.
Štíhlosť je v dnešnom svete hodnotou a symbolom bohatstva. Naopak, keď vidíme človeka s obezitou, okamžite sa zjavujú rôzne morálne hodnotenia. Podvedome ho označíme za lenivého, niekoho, kto sa o seba nevie postarať a komu chýba pevná vôľa.
Práve tieto predsudky robia tému prejedania takou náročnou.
Skúsme si opísať, čo sa deje v človeku, ktorý týmto prechádza. Okolie má totiž často pocit, že je to jednoduché, že si stačí povedať dosť a prestať. Prečo to tak nie je?
Mechanizmus porúch príjmu potravy funguje v niekoľkých prepojených rovinách. Prvou je neurobiologická rovina. Každý máme inú genetickú výbavu – niekto má prirodzene vyššiu tendenciu ku kontrole a rigidite (typické pre anorexiu), iný má vyššiu impulzivitu a silnejšiu potrebu okamžitej odmeny.
U impulzívnejších ľudí dochádza k momentu, keď sa prísny režim jednoducho „zlomí“ do záchvatu prejedania. Tu nastupuje kognitívna rovina, kde je sebahodnota človeka nezdravo prepojená so štíhlosťou. Ak veríte, že vaša identita závisí od kontroly váhy, akýkoľvek výkyv vnímate ako katastrofu.
Keď po období reštrikcie príde záchvat, mozog zaplavia myšlienky typu: „Som neschopná, všetko som pokazila.“ Namiesto súcitu nastupuje trest v podobe ďalšieho hladovania alebo kompenzácie.
„Prejedanie, tzv. binge eating disorder, je dnes najviac podceňované a stigmatizované, pretože ho spoločnosť vníma len ako zlyhanie vôle. V ľuďoch to následne vyvoláva obrovskú hanbu a boja sa vyhľadať pomoc.“
Dostanete sa do bludného kruhu…
Presne tak, záchvat sa postupne stáva návykom a zvládacím mechanizmom. Je to ako krátkodobé „objatie“, útek pred sebanenávisťou a tlakom v hlave. Konkrétnemu človeku to môže priniesť aj dočasný pocit úľavy.
Zároveň má tento proces aj fyzické dôsledky. Známy je napríklad syndróm hladovania (starvation syndrome). Mení sa trávenie, dochádza k nafukovaniu, čo v skreslenom vnímaní chorého človeka vyvoláva pocit, že je „tučný“, a tak ide do ešte hlbšej reštrikcie. Samotný deficit je pre telo signálom ohrozenia, preto mu vzdoruje. Príkladom sú napríklad aj časté myšlienky na jedlo.
Je to komplexný systém, kde sa biologické potreby bijú s kognitívnymi skresleniami.
Kde je hranica, keď sa z nevinného večerného zajedania únavy stáva varovný signál?
Myslím si, že kľúčové je sledovať, do akej miery nám vzťah k jedlu zasahuje do nášho bežného každodenného fungovania. Ak som pod tlakom a necítim sa dobre, prvým krokom k zmene je úprimné priznanie si tohto stavu.
Varovným signálom je často strata prirodzeného režimu. Ak sa jedlo stáva jediným kompenzačným mechanizmom a pravidlom či ak pravidelne do postele odchádzam s pocitom nepríjemne plného brucha a fyzického diskomfortu.
Prejavuje sa to aj stratou kondície. Zrazu nevládzem to, čo predtým, cítim sa chronicky unavená a strácam kontakt so svojimi potrebami. Neznamená to hneď, že mám dramatický problém, ale je to akýsi signál, že sa niečo zmenilo a je vhodné sa na svoje fungovanie pozrieť.
Je dôležité povedať, že váha neodráža žiadne morálne zlyhnie, len ukazuje, ako momentálne fungujeme. Ak dôjde k prudkému nárastu alebo k náhlemu schudnutiu, je to znamenie, že sa v našom živote niečo deje.
Keď sa pozrieme na štatistiky, zdá sa, že počet ľudí s poruchami príjmu potravy rastie. Prečo je tento problém stále vypuklejší?
Áno, ten nárast je v porovnaní s obdobím pred pandémiou naozaj výrazný. Dôvody sú viaceré a navzájom sa prepletajú. Samotná pandémia pôsobila ako akcelerátor. Na jednej strane tu bol vírus a strach o zdravie, čo u mnohých viedlo k extrémnemu zameraniu na imunitu a zmenu životného štýlu.
Na druhej strane protipandemické opatrenia priniesli obrovský distres, neistotu, sociálnu izoláciu a stratu bežnej rutiny. Viedlo to k nárastu úzkostí, ktoré u detí a dospievajúcich podľa svetových štúdií vyústili k väčšiemu výskytu PPP až o 25 % či dokonca 40 % v porovnaní s predpandemickými trendami.
Dnes vidíme ešte jeden zaujímavý trend – výrazný nárast prípadov u chlapcov a mužov. Súvisí to s tým, že sa tejto téme konečne venujeme viac, financujeme výskum a dokážeme tieto problémy u mužov lepšie rozpoznávať. Nie je to teda len o tom, že by čísla rástli, ale aj o tom, že problémy vieme reálne pomenovať.
Okrem pandémie však hrajú obrovskú rolu sociokultúrne vplyvy. Neustále sme vystavovaní nerealistickému ideálu štíhlosti a krásy, ktorý je živený aj wellness fitnespriemyslom.
A čo sociálne siete?
Sociálne siete nás nútia pozerať sa na seba oveľa častejšie, než na čo je náš mozog prirodzene zvyknutý. Neustále porovnávame svoju celistvú realitu s vyselektovaným, ultradokonalým obrazom niekoho iného, čo v konečnom dôsledku vždy vyústi do pocitu, že so mnou niečo nie je v poriadku.
Pozitívom však zostáva, že vďaka lepšej osvete a diagnostike dnes ľudia o probléme vedia skôr. Majú väčšiu tendenciu vyhľadať odbornú pomoc a aj my odborníci už rozumieme širšiemu spektru týchto ťažkostí, čo nám umožňuje adresovať ich oveľa empatickejšie a efektívnejšie.
V poslednom období sa v spoločnosti intenzívne riešia lieky na chudnutie, ako je napríklad Ozempic. Je to téma aj vo vašich poradniach?
Určite áno, v tíme o tom pravidelne diskutujeme. Nemáme na to čierno-biely názor, pretože vieme, že niektorým ľuďom môžu podobné lieky zachrániť či predĺžiť život.
Odborná verejnosť sa však zhoduje v jednom: ich užívanie počas aktívnej liečby porúch príjmu potravy môže byť kontraproduktívne. Naším primárnym cieľom je najskôr stabilizovať samotnú poruchu a stravovací režim. Ak by sme sa počas aktívnej symptomatiky záchvatového prejedania alebo bulímie zamerali prioritne na redukciu hmotnosti, bolo by to s liečbou PPP nezlučiteľné.
Často vidíme, že ak sa podarí stabilizovať stravovanie, v priebehu času sa prirodzene upraví aj hmotnosť, ktorá je pre daného človeka zdravá a funkčná. Niekedy je však náročné zosúladiť to s túžbami klientov alebo odporúčaniami lekárov, ktorí tieto lieky predpíšu len na základe vysokého BMI, no „nepodchytia“ samotnú poruchu príjmu potravy.
„Dôležité je mať široké a flexibilné portfólio nástrojov, ktorými sa vieme upokojiť. Problém nastáva, ak je jedlo jediný spôsob, ako regulujeme stres.“
U dospievajúcich môže byť situácia ešte citlivejšia…
U dospievajúcich sa niekedy stretávame s tým, že rodič preferuje liek aj vo chvíli, keď dieťa napríklad aktívne vracia. V takýchto prípadoch musíme postupovať veľmi zodpovedne a niekedy aj spoluprácu odmietnuť, ak by to ohrozovalo zdravie dieťaťa.
Liek by nikdy nemal stáť osamotene. Prirovnala by som to k antidepresívam – ak mám panickú poruchu, lieky mi pomôžu zmierniť úzkosť, ale aby som ich raz nemusela brať, potrebujem psychoterapiu, ktorá ma naučí s tou úzkosťou pracovať a zmení môj spôsob života.
Čo mám robiť, ak som sa v tomto rozprávaní našiel/našla?
V prvom rade skúste k sebe pristupovať súcitne, nie hodnotiaco – namiesto „som slabá, zlyhala som“ pozrieť sa na vlastné prežívanie s väčším pochopením. Zároveň je dôležité nezostať v tom sám/sama a zdôveriť sa niekomu blízkemu.
Dobré je tiež vyhľadať odbornú pomoc alebo sa aspoň poradiť, napríklad anonymne a bezplatne cez našu linku Chuť žiť (https://www.chutzit.sk/linka-pomoci/), 0800 221 080, poradna@chutzit.sk, čet) alebo osloviť psychológa na konzultáciu či pravidelné sedenia.
Ak je stav vážny, napríklad sa objavujú aktívne symptómy alebo zhoršené zdravie, je na mieste kontaktovať psychiatra alebo všeobecného lekára. V extrémne vážnych prípadoch vyhľadať urgentnú pomoc.
Vyliečenie sa z poruchy príjmu potravy je dlhodobý proces. Často už len tým, že sa snažíte porozumieť a vytvoriť si stabilné prostredie, robíte dôležitý krok. Aj bez formálnej diagnózy alebo prebiehajúcej liečby môžete využiť niektoré z našich podporných služieb, ktoré vám pomôžu zorientovať sa, získať nástroje a cítiť sa menej osamelo – napríklad podporné poradenstvo pre rodičov, konzultácie s odborníčkami alebo terapeutickú skupinu pre rodičov.
Ako môže pomôcť okolie?
byť empatické,
nehodnotiť a nediagnostikovať,
vyjadriť záujem a poukázať na zmeny, ktoré na blízkom človeku pozoruje,
používať JA-výrok (napr. „Mám o teba strach…“),
motivovať k vyhľadaniu odbornej pomoci,
vyhľadať si informácie o PPP,
poradiť sa s odborníkom (využiť sa dá aj anonymná a bezplatná linka Chuť žiť na čísle 0800 221 080).
Vytvárať prostredie, v ktorom telo prestane byť objektom neustáleho hodnotenia, môže každý z nás. Kde začať?
Môžeme urobiť malé aj veľké kroky. Prvým je zamyslieť sa nad tým, ako sa my sami dívame na svoje vlastné telo. Často sme zaplavení ideálmi krásy a trendami estetických zákrokov, ktoré spôsobujú, že ľudia strácajú svoju autentickosť. Pritom v dobe umelej inteligencie bude ľudská jedinečnosť a inakosť čoraz cennejšia. Keď si dovolíme vnímať krásu v rozmanitosti, je to nesmierne oslobodzujúce.
Prakticky môžeme začať tým, že vo svojom okolí nebudeme otvárať takzvané diet talks. Ak ideme na večeru, sústreďme sa na spoločný čas a zážitok, nie na kalórie. Rovnako dôležité je prestať so škaredými slovami na adresu vlastného tela, ktoré formujú náš vnútorný svet.
Môžeme si upratať svoje sociálne siete – prestať sledovať a „lajkovať“ obsah, ktorý haní či posudzuje vzhľad iných. Ak vidíme, že je niekto pre svoj výzor šikanovaný, môžeme sa ho zastať alebo ho aspoň podporiť.
V závislosti od toho, akú máme v spoločnosti moc, môžeme robiť aj systémové zmeny. V školách môžeme prinášať témy prevencie a kritického myslenia, v politike meniť legislatívu a ako influenceri tvoriť obsah, ktorý podporuje diverzitu a sebaprijatie.
Sebaláska nie je propagáciou obezity. Práve naopak – mať sa rád, vyvinúť si pozitívny vzťah k pohybu a flexibilné stravovanie sú kľúčové faktory chrániace pred rozvojom porúch príjmu potravy. Každý z nás môže zo svojej pozície urobiť aspoň niečo malé, aby sme vytvorili láskavejšie prostredie pre seba aj pre ostatných.
Férová nadácia O2 je od roku 2020 partnerom preventívnych aktivít programu Chuť žiťa jedným z hlavných partnerov prevádzkovania linky pomoci Chuť žiť. O2 Business Services bezodplatne poskytuje bezplatné číslo 0800 221 080, server a sieť na prevádzkovanie Linky pomoci Chuť žiť.
Valentína Sedileková
Je zakladateľkou Centra Chuť žiť zameraného na liečbu a prevenciu porúch príjmu potravy a narušeného stravovania. Má osobnú skúsenosť s uzdravením z porúch príjmu potravy, na základe ktorej pracuje aj ako peer konzultantka. Študuje psychológiu na Trnavskej Univerzite v Trnave. O svojej skúsenosti s anorexiou napísala knihu Chuť žiť.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
