Neopúšťať sa a robiť si radosť: Single ľudia hovoria, čo im pomáha zvládať lockdown

Aktuálnu situáciu mnohí nezadaní vnímajú aj ako príležitosť lepšie spoznať samých seba.

Pandémia mnohých z nás na dlhé mesiace zatvorila do bytov a domov. Izolácia, obmedzený kontakt s blízkymi a neistota môžu byť ešte náročnejšie pre tých, ktorí sú single. Pre niektorých je to však aj príležitosť utíšiť sa a pochopiť, čo nás robí šťastnými. 9 single ľudí nám prezradilo, ako zvládajú toto obdobie a čo im pomáha prekonať náročné momenty. 

Čítajte aj: Pochybnosť o vlastnej hodnote je veľkou témou nielen pre single ľudí, hovorí psychoterapeutka

Martin, 30 rokov: Prestal som sa naháňať za túžbou po niekom

„Byť sám so sebou mi v posledných mesiacoch pomohlo utriediť myšlienky o tom, čo chcem a čo, naopak, nechcem od vzťahu. Znie to ako klišé, ale je to pravda.

Prestal som sa naháňať za túžbou po niekom a nutnosťou randiť za každú cenu. Ako vravel Nietzsche, chýba nám túžba po niekom a pocity, ktoré v nás niekto vyvoláva, nie človek samotný.

Taktiež mi pomáha neustála pracovná vyťaženosť, snaha rozbehnúť si vlastný projekt a najmä čítanie kníh, rekreácia a šport, hoci bez otvoreného fitka je ťažké motivovať sa.“

Jarmila, 41 rokov: Videočet objatie nenahradí, ale spoločná ventilácia prispieva k duševnému zdraviu

„Domnievam sa, že momentálnu situáciu kombinovanú so single stavom zvládam so cťou – moja mentálna pohoda zostáva napriek okolnostiam zachovaná. Veľkou pomocou sú tak trochu ilegálne objatia od mojich blízkych, striktné dodržiavanie denného režimu a v neposlednom rade čas strávený na čerstvom vzduchu, konkrétne vo výbehu či na prechádzkach s mojou sučkou Lanou.

Pomáha mi aj veľa videočetov s priateľmi, ktoré síce objatia nenahradia, ale spoločná ventilácia o rozmanitých témach rozhodne prispieva k môjmu duševnému zdraviu.

Hľadáte rýchly domáci internet, na ktorý sa budete môcť spoľahnúť? Stavte na O2 Internet na doma, dajte si ho na faktúru so svojím O2 paušálom a získajte zľavu. Viac o O2 Spolu

A nerada to priznávam, ale k duševnému zdraviu mi pomáha aj veľa práce, za ktorú dokážem byť azda viac vďačná ako inokedy. Moje hlavné pravidlo v týchto časoch znie: Neopúšťať sa, hľadieť za roh s nádejou a robiť si radosť.“

Jakub, 32 rokov: Začal som sa starať o babičku, ocina a netere

„Na začiatku druhej vlny som si našiel niekoho, s kým som strávil v karanténe pekné chvíle. Potom som pre pandémiu prišiel o prácu a musel som sa vrátiť domov k rodičom na Moravu, čo nás oddelilo a zostal som opäť single.

Uväznený doma som mal čas a možnosť pracovať na sebe a venovať sa rodine. Začal som zas tvoriť a svoje pocity vkladať do umenia. Tiež som sa začal starať o babičku, ocina a dve malé netere. Takže som sa stal zároveň kuchárkou a opatrovateľkou.

Nasledovalo opätovné stiahnutie gej aplikácií, ktoré mi teraz pomáhajú prežiť v tejto väzenskej situácii. Osobný kontakt a zoznámenie to však, bohužiaľ, nenahradí.“

David, 27 rokov: Kupujem si veľa platní s hudbou pre osamelých

„Napriek tomu, že aktuálne obdobie je náročné, zvládam ho celkom dobre. Snažím sa zamestnať, ako to najviac ide, príležitostne sa stretnúť s kamarátmi alebo s rodinou.

Pomáha mi byť kreatívny a veľa písať. Kupujem si veľa platní s hudbou pre osamelých ľudí, napríklad od Taylor Swift či Fleetwood Mac.“

Ivana, 37 rokov: Keď už sme doma, využime to na sebarozvoj

„Mne sa lockdown celkom páči. Ak teda nerátam jeho dôvod. Namiesto môjho pomerne rozcestovaného života som zrazu doma, mám viac času a minulý rok som začala akúsi cestu samej k sebe.

Čas, ktorý som našla vďaka možnosti nevyjsť z domu, som pretavila do sebapoznávania a ujasňovania si, čo vlastne chcem, čo ma robí šťastnou. Začala som znovu cvičiť, bicyklovať sa, venovať sa kamarátom a nebudem klamať, nekonečne veľa pracovať (čo nie je úplne super, lebo som aj mierne vyhorela). Keď už sme doma, využime to na sebarozvoj. Ak sa dá, samozrejme.“

Zuzana, 34 rokov: Posielam kamošom darčeky cez donášky

„Snažím sa objavovať nové miesta v známom prostredí. Takto som napríklad prebádala les, ktorý je v obci, kde som žila niekoľko rokov, a predsa som v ňom nikdy nebola. Tiež sa snažím dodržiavať pravidelný režim, ktorý si spestrujem malými radosťami pre seba alebo druhých – posielam kamošom darčeky cez donášky, napríklad knihy alebo jedlo.

Ostávam v kontakte s ľuďmi, ktorých mám rada. A napokon mi tento čas umožnil zamyslieť sa nad tým, ako čas, ktorý mám, využívam a čo je pre mňa dôležité.“

Jana, 32 rokov: Môj aktuálny projekt sú novorodenecké topánočky

„Háčkujem a štrikujem všetko možné od výmyslu sveta. Buď si vzor vymýšľam sama, alebo pracujem podľa videonávodu z internetu.

Keďže mám kamarátku, ktorá čaká dieťatko, môj aktuálny projekt sú novorodenecké topánočky na štýl tenisiek známej značky. Páči sa mi, že som produktívna, poteším svoje okolie a hlavne je to pre mňa príjemný relax.“

Ondrej, 30 rokov: Robili sme si výlety do potravín ako do hôr

„Myslím, že mnohí z nás, ak nie všetci, znášame aktuálnu situáciu inak ako počas prvej vlny pandémie. Vtedy to bol šok a nevedeli sme si predstaviť, čo nás čaká. Prešiel rok a dostať sa do duševnej pohody vyžaduje vynakladať čoraz viac energie a žiť single je náročnejšie, ako som si predstavoval.

Obyčajné objatie začalo byť oveľa cennejšie a ide o nedostatkový ‚tovar‘. Mám šťastie, že za ten rok som si vytvoril malú bublinu ľudí, ktorí mi pomáhajú zvládať momentálnu situáciu lepšie. Je dôležité mať v blízkosti aspoň jedného človeka, s ktorým môžete zdieľať všetky nálady, zážitky z práce aj z nevydarených Tinder randení a veľa sa s ním smiať.

Hlavne na začiatku mi veľmi pomáhalo robiť si so spolubývajúcimi výlety do potravín. Zobrali sme batohy, tašky a išli sme miernou okľukou, prechádzali sme cez parky alebo popri rieke a filozofovali. Okrem toho mi najviac pomáha, že moji najbližší sú v poriadku a zdraví a rovnako aj práca, aj keď posledný rok ju mám citeľne obmedzenú, no naučil som sa tešiť z maličkostí.“

Michaela, 32 rokov: O svoju spokojnosť sa musím postarať sama

„Pocity spokojnosti i osamelosti sa u mňa striedajú ako vždy. Necítim nedostatok radosti, skôr je pre mňa ťažké v samote zvládnuť negatívne myšlienky. Vtedy mi dokáže pomôcť vyjsť von z bytu a vnímať, že stále existuje aj svet mimo mojej mysle.

Zároveň cítim veľkú vďačnosť, že mám všetok čas sama pre seba. V období obmedzení som si naplno uvedomila, že o svoju spokojnosť sa musím postarať sama. Máločo sa teraz deje spontánne a musím teda viac plánovať – oddych, kontakt s blízkymi, pohyb, zážitky, ktoré ma napĺňajú. Učím sa pomenovať svoje potreby a vypýtať si, čo potrebujem.“


Aj jednočlenná domácnosť je domácnosť. Zoberte si k svojmu paušálu od O2 na faktúru aj O2 Internet na doma a spoľahlivý pevný internet získate so zľavou. Viac informácií o ponuke O2 Spolu nájdete na tomto mieste

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac