Slováci vytvorili prístroj na pomoc včelám. Ich vynález sa šíri do celého sveta
Včely potrebujú našu pomoc. Slováci vynašli jedinečný systém, ktorý vďaka umelej inteligencii zjednodušuje starostlivosť o včely a znižuje ich úmrtnosť.
Autor Olívia Biskupská
Foto archív Zachráň včely
Dátum
Majiteľ veľkej včelej farmy Peter Kočalka sníva o ekologickom včelárení bez použitia chémie. Spolu s kolegami vyvinuli technológiu, ktorá monitoruje úle, uľahčuje starostlivosť o včely a dokonca zvyšuje produkciu kvalitného medu. Porozprával nám, čo ho k včelám priviedlo, ako funguje ich prístroj, ale aj aké majú ďalšie plány a čím sa môžeme od včiel inšpirovať.
Zadovážte si rýchly a spoľahlivý internet od O2, ktorý príde vhod nielen pri monitorovaní života včiel. Viac informácií
Včela medonosná európskeho typu v súčasnosti už nedokáže prežiť bez zásahu včelárov. A bez včiel neprežije ľudstvo. Projekt Zachráň včely (Save the bees), za ktorým spolu s Petrom Kočelkom stoja aj Stanislava Horčíková a Michal Matúš, pomáha tisíckam včelárov po celom svete.
Jeho farma s viac ako 250 včelstvami poskytla projektu včelstvá, na ktorých prebiehal vývoj technológie, pričom Peter zároveň výskum a vývoj softvérových aj hardvérových riešení, ako aj stratégiu rozvoja produktov a služieb koordinuje.
Od včiel sa máme čomu priučiť
Peter svoj vzťah k včelám budoval od raného detstva, keďže na záhrade mali pomerne veľký včelín. „Rád som ich pozoroval a rozmýšľal, čo v skutočnosti robia, prečo sú niektoré čierne, iné chlpaté a čo farebné nosia na nožičkách,“ spomína majiteľ včelej farmy.
„Pôvodne to bol koníček, ale postupne to prerástlo do takých rozmerov, že zábava sa stala prácou a práca zábavou. Chodím k nim rád, neustále ma udivujú svojou schopnosťou adaptovať sa novým okolnostiam,“ dodáva.
Včely sú podľa Petra ľuďom v mnohom podobné. „Medzi včelstvami vznikajú vojny a včelstvá môžu mať aj svojich hrdinov, ktorí sa obetujú za spoločenstvo. Včely si robia zásoby a majú premyslený sociálny systém,“ približuje.
Tým sa však podobnosť s nami nekončí. „Včely vedia počítať a zvládajú geometriu aj navigáciu lepšie ako moderné počítače. Majú rozvinutý zdravotnícky a dezinfekčný systém aj komunikáciu. Najväčší prínos včiel pre našu spoločnosť nemusí byť produkcia medu, ale pochopenie ich sociálneho systému a poučenie sa z neho,“ hovorí.
Počítače, ktorými monitorujeme včelstvá, nám umožňujú byť objektívni a šetria nám čas.
„Ak toto všetko dokážeme pochopiť, naše technológie sa posunú o stovky rokov dopredu,“ dopĺňa skúsený včelár.
Včelám škodí chémia aj zastarané technológie
Hoci včely môžu byť pre nás veľkou inšpiráciou, za ich súčasnú alarmujúcu situáciu môže práve človek. „Najväčšiu katastrofu pre včely spôsobili nezodpovední včelári. Svojou bezohľadnosťou takmer po celej planéte s výnimkou Austrálie rozšírili invazívneho parazita varroa destruktor (klieštik včelí), ktorý včelstvá doslova likviduje,“ približuje.
V súčasnosti sa včelári učia proti tomuto škodcovi bojovať prevažne chémiou, on sa však rýchlo adaptuje a je z roka na rok odolnejší aj proti najsilnejším prostriedkom. „To môže mať v konečnom dôsledku fatálne následky na populácie včiel,“ vysvetľuje Peter.
Otázkou teda zostáva, ako možno proti škodcovi bojovať čo najefektívnejšie. „Najlepšie by bolo postupne vyčistiť od tohto parazita celé územia, možno aj krajiny alebo kontinenty, ale to nie je možné bez stopercentnej zodpovednosti včelárov a bez zmeny legislatívy, “ objasňuje skúsený včelár.
„Druhou možnosťou je naučiť sa s ním žiť a to pokiaľ možno bez chémie. Aj na to sú už dnes vypracované postupy,“ dopĺňa. Práve použitie chémie a zastaraných metód založených na tradičných postupoch, ktoré sú už dnes neefektívne, spôsobujú včelám najväčšie problémy.
Umelá inteligencia analyzuje dianie v úli
O zmenu sa snaží aj prostredníctvom projektu Zachráň včely. „Na rozdiel od väčšiny včelárov máme víziu plošného chovu včelstiev bez chémie a zároveň chceme búrať mýty, ktoré sa šíria medzi včelármi,“ približuje Peter.
Chceme ukázať, že aj z malého Slovenska sa dá robiť aplikovaný výskum a vývoj, ktorý je aj biznisovo zaujímavý.
V rámci projektu sa im postupne podarilo vytvoriť jedinečnú umelú inteligenciu, prostredníctvom ktorej možno analyzovať dianie v úli v reálnom čase. Údaje dokážu nielen zozbierať, ale aj ďalej spracovať. Technológia dokáže zmerať teplotu či vlhkosť v úli, ale aj upozorniť na chýbajúcu kráľovnú.
„Počítače, ktorými monitorujeme včelstvá, nám umožňujú byť objektívni a šetria nám čas. Máme vyše 200 včelstiev a čas, ktorý im venujeme, predstavuje len zlomok v porovnaní s klasickým včelárovom,“ popisuje spoluautor projektu.
Umelá inteligencia je zabudovaná v čipe a vložená do obalu v tvare srdca, ktorý sa umiestňuje do úľa. Včelár tak môže zbierať informácie o aktuálnom dianí vo vnútri bez toho, aby ho musel otvárať a spôsobovať otrasy. Všetko potrebné nájde v mobilnej aplikácii, ktorá je pripojená na čip. „Keďže včely toľko nerušíme, má to pozitívny dosah na ich rozvoj a produkciu včelích produktov,“ pokračuje vo vymenúvaní výhod technológie.
Okrem svojich včelstiev v súčasnosti vďaka senzorom monitorujú viac ako 2 000 včelstiev po celom svete od Austrálie cez Áziu a Európu až po Ameriku a špeciálnu pozornosť venujú aj edukácii včelárov.
V pláne je vydanie knihy aj vývoj nových zariadení
S projektom Zachráň včely majú do budúcnosti množstvo plánov. „Momentálne plánujeme vybudovať ideálnu včelnicu a hľadáme na to vhodný kúsok prírody. V oblasti starostlivosti o včelstvá chceme propagovať nové prístupy a vydať knihu o našich skúsenostiach,“ približuje.
Pokračovať chcú aj v ďalšom rozvoji technológií. „V oblasti monitoringu vyvíjame tri nové zariadenia, ktoré budú jedinečné v celosvetovom meradle. Chceme ukázať, že aj z malého Slovenska sa dá robiť aplikovaný výskum a vývoj, ktorý je aj biznisovo zaujímavý,“ uzatvára Peter.
Pri monitorovaní života včiel pomocou umelej inteligencie sa nezaobídete bez rýchleho a spoľahlivého mobilného pripojenia. A vhod určite príde aj vtedy, ak sa chovu včiel nevenujete. Zadovážte si mobilný internet od O2 a surfujte v rýchlej 4G sieti, ktorá je dostupná pre viac ako 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií o dátových programoch O2 Dáta nájdete na www.o2.sk/internet/o2-data.
Peter Kočalka
Je podnikateľ, majiteľ včelej farmy s viac ako 250 včelstvami a jeden zo zakladateľov projektu Zachráň včely. V rámci projektu vznikla jedinečná umelá inteligencia, ktorá umožňuje monitorovať a vyhodnocovať dianie v úli a výsledky sledovať prostredníctvom mobilnej aplikácie. Má víziu plošného chovu včelstiev bez chémie, chce včelárov edukovať a búrať mýty, ktoré sa medzi nimi šíria.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote
Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.
Autor Šimon Betina
Foto Magdaléna Tomalova
Dátum
Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.
ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.
Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?
Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.
V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.
Nebáli ste sa problémov?
To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.
Čo vás naučil skauting?
Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.
Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.
Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.
Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?
Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.
Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.
Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.
Akú rolu hrá v skautingu komunita?
Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.
Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.
Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.
Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?
Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.
Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.
Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.
Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.
Môže mať človek priveľa slobody?
Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.
Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?
Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.
V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.
Akú krajinu ste navštívili naposledy?
Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)
Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.
Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.
Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?
Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.
Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.
Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?
Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.
Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.
Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?
Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.
Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.
Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.
Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?
Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.
A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.
Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.
Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?
Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.
To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.
Jej opravu ste iniciovali vy?
Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.
Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.
Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?
Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.
Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.
Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?
Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.
Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.
Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením. Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.
Martin Macharik
Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
