Slováci vytvorili prístroj na pomoc včelám. Ich vynález sa šíri do celého sveta
Včely potrebujú našu pomoc. Slováci vynašli jedinečný systém, ktorý vďaka umelej inteligencii zjednodušuje starostlivosť o včely a znižuje ich úmrtnosť.
Majiteľ veľkej včelej farmy Peter Kočalka sníva o ekologickom včelárení bez použitia chémie. Spolu s kolegami vyvinuli technológiu, ktorá monitoruje úle, uľahčuje starostlivosť o včely a dokonca zvyšuje produkciu kvalitného medu. Porozprával nám, čo ho k včelám priviedlo, ako funguje ich prístroj, ale aj aké majú ďalšie plány a čím sa môžeme od včiel inšpirovať.
Zadovážte si rýchly a spoľahlivý internet od O2, ktorý príde vhod nielen pri monitorovaní života včiel. Viac informácií
Včela medonosná európskeho typu v súčasnosti už nedokáže prežiť bez zásahu včelárov. A bez včiel neprežije ľudstvo. Projekt Zachráň včely (Save the bees), za ktorým spolu s Petrom Kočelkom stoja aj Stanislava Horčíková a Michal Matúš, pomáha tisíckam včelárov po celom svete.
Jeho farma s viac ako 250 včelstvami poskytla projektu včelstvá, na ktorých prebiehal vývoj technológie, pričom Peter zároveň výskum a vývoj softvérových aj hardvérových riešení, ako aj stratégiu rozvoja produktov a služieb koordinuje.
Od včiel sa máme čomu priučiť
Peter svoj vzťah k včelám budoval od raného detstva, keďže na záhrade mali pomerne veľký včelín. „Rád som ich pozoroval a rozmýšľal, čo v skutočnosti robia, prečo sú niektoré čierne, iné chlpaté a čo farebné nosia na nožičkách,“ spomína majiteľ včelej farmy.
„Pôvodne to bol koníček, ale postupne to prerástlo do takých rozmerov, že zábava sa stala prácou a práca zábavou. Chodím k nim rád, neustále ma udivujú svojou schopnosťou adaptovať sa novým okolnostiam,“ dodáva.
Včely sú podľa Petra ľuďom v mnohom podobné. „Medzi včelstvami vznikajú vojny a včelstvá môžu mať aj svojich hrdinov, ktorí sa obetujú za spoločenstvo. Včely si robia zásoby a majú premyslený sociálny systém,“ približuje.
Tým sa však podobnosť s nami nekončí. „Včely vedia počítať a zvládajú geometriu aj navigáciu lepšie ako moderné počítače. Majú rozvinutý zdravotnícky a dezinfekčný systém aj komunikáciu. Najväčší prínos včiel pre našu spoločnosť nemusí byť produkcia medu, ale pochopenie ich sociálneho systému a poučenie sa z neho,“ hovorí.
Počítače, ktorými monitorujeme včelstvá, nám umožňujú byť objektívni a šetria nám čas.
„Ak toto všetko dokážeme pochopiť, naše technológie sa posunú o stovky rokov dopredu,“ dopĺňa skúsený včelár.
Včelám škodí chémia aj zastarané technológie
Hoci včely môžu byť pre nás veľkou inšpiráciou, za ich súčasnú alarmujúcu situáciu môže práve človek. „Najväčšiu katastrofu pre včely spôsobili nezodpovední včelári. Svojou bezohľadnosťou takmer po celej planéte s výnimkou Austrálie rozšírili invazívneho parazita varroa destruktor (klieštik včelí), ktorý včelstvá doslova likviduje,“ približuje.
V súčasnosti sa včelári učia proti tomuto škodcovi bojovať prevažne chémiou, on sa však rýchlo adaptuje a je z roka na rok odolnejší aj proti najsilnejším prostriedkom. „To môže mať v konečnom dôsledku fatálne následky na populácie včiel,“ vysvetľuje Peter.
Otázkou teda zostáva, ako možno proti škodcovi bojovať čo najefektívnejšie. „Najlepšie by bolo postupne vyčistiť od tohto parazita celé územia, možno aj krajiny alebo kontinenty, ale to nie je možné bez stopercentnej zodpovednosti včelárov a bez zmeny legislatívy, “ objasňuje skúsený včelár.
„Druhou možnosťou je naučiť sa s ním žiť a to pokiaľ možno bez chémie. Aj na to sú už dnes vypracované postupy,“ dopĺňa. Práve použitie chémie a zastaraných metód založených na tradičných postupoch, ktoré sú už dnes neefektívne, spôsobujú včelám najväčšie problémy.
Umelá inteligencia analyzuje dianie v úli
O zmenu sa snaží aj prostredníctvom projektu Zachráň včely. „Na rozdiel od väčšiny včelárov máme víziu plošného chovu včelstiev bez chémie a zároveň chceme búrať mýty, ktoré sa šíria medzi včelármi,“ približuje Peter.
Chceme ukázať, že aj z malého Slovenska sa dá robiť aplikovaný výskum a vývoj, ktorý je aj biznisovo zaujímavý.
V rámci projektu sa im postupne podarilo vytvoriť jedinečnú umelú inteligenciu, prostredníctvom ktorej možno analyzovať dianie v úli v reálnom čase. Údaje dokážu nielen zozbierať, ale aj ďalej spracovať. Technológia dokáže zmerať teplotu či vlhkosť v úli, ale aj upozorniť na chýbajúcu kráľovnú.
„Počítače, ktorými monitorujeme včelstvá, nám umožňujú byť objektívni a šetria nám čas. Máme vyše 200 včelstiev a čas, ktorý im venujeme, predstavuje len zlomok v porovnaní s klasickým včelárovom,“ popisuje spoluautor projektu.
Umelá inteligencia je zabudovaná v čipe a vložená do obalu v tvare srdca, ktorý sa umiestňuje do úľa. Včelár tak môže zbierať informácie o aktuálnom dianí vo vnútri bez toho, aby ho musel otvárať a spôsobovať otrasy. Všetko potrebné nájde v mobilnej aplikácii, ktorá je pripojená na čip. „Keďže včely toľko nerušíme, má to pozitívny dosah na ich rozvoj a produkciu včelích produktov,“ pokračuje vo vymenúvaní výhod technológie.
Okrem svojich včelstiev v súčasnosti vďaka senzorom monitorujú viac ako 2 000 včelstiev po celom svete od Austrálie cez Áziu a Európu až po Ameriku a špeciálnu pozornosť venujú aj edukácii včelárov.
V pláne je vydanie knihy aj vývoj nových zariadení
S projektom Zachráň včely majú do budúcnosti množstvo plánov. „Momentálne plánujeme vybudovať ideálnu včelnicu a hľadáme na to vhodný kúsok prírody. V oblasti starostlivosti o včelstvá chceme propagovať nové prístupy a vydať knihu o našich skúsenostiach,“ približuje.
Pokračovať chcú aj v ďalšom rozvoji technológií. „V oblasti monitoringu vyvíjame tri nové zariadenia, ktoré budú jedinečné v celosvetovom meradle. Chceme ukázať, že aj z malého Slovenska sa dá robiť aplikovaný výskum a vývoj, ktorý je aj biznisovo zaujímavý,“ uzatvára Peter.
Pri monitorovaní života včiel pomocou umelej inteligencie sa nezaobídete bez rýchleho a spoľahlivého mobilného pripojenia. A vhod určite príde aj vtedy, ak sa chovu včiel nevenujete. Zadovážte si mobilný internet od O2 a surfujte v rýchlej 4G sieti, ktorá je dostupná pre viac ako 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií o dátových programoch O2 Dáta nájdete na www.o2.sk/internet/o2-data.
Peter Kočalka
Je podnikateľ, majiteľ včelej farmy s viac ako 250 včelstvami a jeden zo zakladateľov projektu Zachráň včely. V rámci projektu vznikla jedinečná umelá inteligencia, ktorá umožňuje monitorovať a vyhodnocovať dianie v úli a výsledky sledovať prostredníctvom mobilnej aplikácie. Má víziu plošného chovu včelstiev bez chémie, chce včelárov edukovať a búrať mýty, ktoré sa medzi nimi šíria.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
