Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Slováci vytvorili prístroj na pomoc včelám. Ich vynález sa šíri do celého sveta

Včely potrebujú našu pomoc. Slováci vynašli jedinečný systém, ktorý vďaka umelej inteligencii zjednodušuje starostlivosť o včely a znižuje ich úmrtnosť.

Majiteľ veľkej včelej farmy Peter Kočalka sníva o ekologickom včelárení bez použitia chémie. Spolu s kolegami vyvinuli technológiu, ktorá monitoruje úle, uľahčuje starostlivosť o včely a dokonca zvyšuje produkciu kvalitného medu. Porozprával nám, čo ho k včelám priviedlo, ako funguje ich prístroj, ale aj aké majú ďalšie plány a čím sa môžeme od včiel inšpirovať.

Zadovážte si rýchly a spoľahlivý internet od O2, ktorý príde vhod nielen pri monitorovaní života včiel. Viac informácií

Včela medonosná európskeho typu v súčasnosti už nedokáže prežiť bez zásahu včelárov. A bez včiel neprežije ľudstvo. Projekt Zachráň včely (Save the bees), za ktorým spolu s Petrom Kočelkom stoja aj Stanislava Horčíková a Michal Matúš, pomáha tisíckam včelárov po celom svete.

Jeho farma s viac ako 250 včelstvami  poskytla projektu včelstvá, na ktorých prebiehal vývoj technológie, pričom Peter zároveň výskum a vývoj softvérových aj hardvérových riešení, ako aj stratégiu rozvoja produktov a služieb koordinuje.

Od včiel sa máme čomu priučiť

Peter svoj vzťah k včelám budoval od raného detstva, keďže na záhrade mali pomerne veľký včelín. „Rád som ich pozoroval a rozmýšľal, čo v skutočnosti robia, prečo sú niektoré čierne, iné chlpaté a čo farebné nosia na nožičkách,“ spomína majiteľ včelej farmy.

„Pôvodne to bol koníček, ale postupne to prerástlo do takých rozmerov, že zábava sa stala prácou a práca zábavou. Chodím k nim rád, neustále ma udivujú svojou schopnosťou adaptovať sa novým okolnostiam,“ dodáva.

Včely sú podľa Petra ľuďom v mnohom podobné. „Medzi včelstvami vznikajú vojny a včelstvá môžu mať aj svojich hrdinov, ktorí sa obetujú za spoločenstvo. Včely si robia zásoby a majú premyslený sociálny systém,“ približuje.

Tým sa však podobnosť s nami nekončí. „Včely vedia počítať a zvládajú geometriu aj navigáciu lepšie ako moderné počítače. Majú rozvinutý zdravotnícky a dezinfekčný systém aj komunikáciu. Najväčší prínos včiel pre našu spoločnosť nemusí byť produkcia medu, ale pochopenie ich sociálneho systému a poučenie sa z neho,“ hovorí.

Počítače, ktorými monitorujeme včelstvá, nám umožňujú byť objektívni a šetria nám čas.

„Ak toto všetko dokážeme pochopiť, naše technológie sa posunú o stovky rokov dopredu,“ dopĺňa skúsený včelár.

Včelám škodí chémia aj zastarané technológie

Hoci včely môžu byť pre nás veľkou inšpiráciou, za ich súčasnú alarmujúcu situáciu môže práve človek. „Najväčšiu katastrofu pre včely spôsobili nezodpovední včelári. Svojou bezohľadnosťou takmer po celej planéte s výnimkou Austrálie rozšírili invazívneho parazita varroa destruktor (klieštik včelí), ktorý včelstvá doslova likviduje,“ približuje.

V súčasnosti sa včelári učia proti tomuto škodcovi bojovať prevažne chémiou, on sa však rýchlo adaptuje a je z roka na rok odolnejší aj proti najsilnejším prostriedkom. „To môže mať v konečnom dôsledku fatálne následky na populácie včiel,“ vysvetľuje Peter.

Otázkou teda zostáva, ako možno proti škodcovi bojovať čo najefektívnejšie. „Najlepšie by bolo postupne vyčistiť od tohto parazita celé územia, možno aj krajiny alebo kontinenty, ale to nie je možné bez stopercentnej zodpovednosti včelárov a bez zmeny legislatívy, “ objasňuje skúsený včelár.

„Druhou možnosťou je naučiť sa s ním žiť a to pokiaľ možno bez chémie. Aj na to sú už dnes vypracované postupy,“ dopĺňa. Práve použitie chémie a zastaraných metód založených na tradičných postupoch, ktoré sú už dnes neefektívne, spôsobujú včelám najväčšie problémy.

Umelá inteligencia analyzuje dianie v úli

O zmenu sa snaží aj prostredníctvom projektu Zachráň včely. „Na rozdiel od väčšiny včelárov máme víziu plošného chovu včelstiev bez chémie a zároveň chceme búrať mýty, ktoré sa šíria medzi včelármi,“ približuje Peter.

Chceme ukázať, že aj z malého Slovenska sa dá robiť aplikovaný výskum a vývoj, ktorý je aj biznisovo zaujímavý.

V rámci projektu sa im postupne podarilo vytvoriť jedinečnú umelú inteligenciu, prostredníctvom ktorej možno analyzovať dianie v úli v reálnom čase. Údaje dokážu nielen zozbierať, ale aj ďalej spracovať. Technológia dokáže zmerať teplotu či vlhkosť v úli, ale aj upozorniť na chýbajúcu kráľovnú.

„Počítače, ktorými monitorujeme včelstvá, nám umožňujú byť objektívni a šetria nám čas. Máme vyše 200 včelstiev a čas, ktorý im venujeme, predstavuje len zlomok v porovnaní s klasickým včelárovom,“ popisuje spoluautor projektu.

Umelá inteligencia je zabudovaná v čipe a vložená do obalu v tvare srdca, ktorý sa umiestňuje do úľa. Včelár tak môže zbierať informácie o aktuálnom dianí vo vnútri bez toho, aby ho musel otvárať a spôsobovať otrasy. Všetko potrebné nájde v mobilnej aplikácii, ktorá je pripojená na čip. „Keďže včely toľko nerušíme, má to pozitívny dosah na ich rozvoj a produkciu včelích produktov,“ pokračuje vo vymenúvaní výhod technológie.

Okrem svojich včelstiev v súčasnosti vďaka senzorom monitorujú viac ako 2 000 včelstiev po celom svete od Austrálie cez Áziu a Európu až po Ameriku a špeciálnu pozornosť venujú aj edukácii včelárov.

V pláne je vydanie knihy aj vývoj nových zariadení

S projektom Zachráň včely majú do budúcnosti množstvo plánov. „Momentálne plánujeme vybudovať ideálnu včelnicu a hľadáme na to vhodný kúsok prírody. V oblasti starostlivosti o včelstvá chceme propagovať nové prístupy a vydať knihu o našich skúsenostiach,“ približuje.

Pokračovať chcú aj v ďalšom rozvoji technológií. „V oblasti monitoringu vyvíjame tri nové zariadenia, ktoré budú jedinečné v celosvetovom meradle. Chceme ukázať, že aj z malého Slovenska sa dá robiť aplikovaný výskum a vývoj, ktorý je aj biznisovo zaujímavý,“ uzatvára Peter.

Pri monitorovaní života včiel pomocou umelej inteligencie sa nezaobídete bez rýchleho a spoľahlivého mobilného pripojenia. A vhod určite príde aj vtedy, ak sa chovu včiel nevenujete. Zadovážte si mobilný internet od O2 a surfujte v rýchlej 4G sieti, ktorá je dostupná pre viac ako 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií o dátových programoch O2 Dáta nájdete na www.o2.sk/internet/o2-data.

Peter Kočalka

Je podnikateľ, majiteľ včelej farmy s viac ako 250 včelstvami a jeden zo zakladateľov projektu Zachráň včely. V rámci projektu vznikla jedinečná umelá inteligencia, ktorá umožňuje monitorovať a vyhodnocovať dianie v úli a výsledky sledovať prostredníctvom mobilnej aplikácie. Má víziu plošného chovu včelstiev bez chémie, chce včelárov edukovať a búrať mýty, ktoré sa medzi nimi šíria.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

  • prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
  • čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
  • kedy sa oplatí riskovať úspory, 
  • ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
  • ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
  • a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“. 

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada. 

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť? 

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo. 

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky. 

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo. 

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala. 

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa. 

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok. 

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave. 

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak. 

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci. 

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.


Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.