Stĺpček Ivany Grešlíkovej: Nechcime všetko. Nie na cestách
„Sem sa postav, budeš mať lepší výhľad,” ukazuje prstom Denis naľavo odo mňa. Stojíme hore na schodoch pred vstupom do indického Dharavi, najväčšieho slamu v Ázii.
V duchu sa pýtam, čo presne urobí s mojou fotkou kontroverznej štvrte v Bombaji lepší výhľad. Denis je miestny, Denis vie. Aj to, že turisti dychtia po lepších výhľadoch.
Niekto súťaží, iní kopírujú. „Poďme na ten dlhý most a chytíš ma za ruku, akože ťa vediem.”
Cvak.
„Počkaj, ešte nepi to cappuccino.”
Cvak.
„Teraz. Teraz ma odfoť, kým tu nikto nie je. Vyskočím ešte, hej?”
Cvak-cvak.
„Ešte jednu tu vo vode s vlnami. Na pláži vyzerám blbo.”
Cvak.
„Máš to?”
Bez rozmyslu hromadíme zábery.
Doma po mesiaci čistíme mobil od starých fotiek a nevieme si ani za svet spomenúť na mená, miesta, hrboľaté cesty. „Čo to bolo za mesto, kde sme utekali po moste? Kde sme vtedy raňajkovali s tou dobrou kávou? A ten kopec? Jak sa volal? Šak vieš, tam, kde som skákal. Na tú pláž sme sa ako dostali, nepamätáš?”
Nejde o to, žeby sme mali slabšiu pamäť. Nie je totiž čo si pamätať. Letíme z mesta do mesta tak rýchlo, že sa nám všetky mosty, námestia a veže zlievajú do jednej veľkej „fotoguče” na mobile. Meno cool-hipsterskej instagramovej kaviarne nás nezaujíma. Koho trápi, odkiaľ sú hnedé voňavé zrnká a kto nám to za pultom robí z mliečnej peny srdiečko? Je nám jedno, že nič o horách, kde trekujeme, nevieme. Ani o dedine pod nimi. Kto tam žije? Ako? Alebo prečo v doline pod vrchom už niet nikoho a ostali len prázdne polorozpadnuté domky?
Vlastne, kto by chodil do doliny, kde nič nie je. Okrem pár stareniek, čo sušia kukuricu na priedomí.
Sme na miestach s tisícročnou históriou, modrou oblohou a zvedavými pohľadmi domácich okolo, a predsa nič z toho na fotkách nevidieť. Lebo si do záberu cvakneme našu tvár, čo sa usmieva, škerí a kričí „tu sóóóm.” No a?
Sťažujeme sa, že mestá a pláže obmedzujú počet turistov. Že vláda zakazuje miestnym prenajímať svoje byty, aby sme my ušetrili. Peníme od zlosti, keď v Ázii autobusy, motorky i taxíky ignorujú červenú. Súdime, keď južania rozprávajú tak hlasno, akoby šlo o život. Ide nás roztrhnúť, keď pani na pošte vo Vietname nevie anglicky. Ba ani po slovensky. Ignorujeme, že si niekde musíme zahaliť plecia a kolená pri vstupe na posvätné miesta. Veď je tak horúco! Chceme mať všetko ako doma, a predsa cestujeme z domu preč.
Chceme mať jedinečné fotky z dovolenky a vedome na jedinečnosť krajiny, jej jedlá a ľudí zvysoka kašleme. Na cestách nemusí byť každý extrovert, ktorý sa prihovorí komukoľvek v autobuse. Nie všetci musíme konvertovať na backpackerov, čo stopujú a spia pod širákom. Nemusíme ochutnať všetko, čo vidíme na fotkách kamarátov, ktorí prešli pol sveta. Nemusíme sa hrať ani na bohémov, ktorí sa ponoria doobeda do knihy v peknej putike a do skorého rána sedia s vínom na jazze.
Na cestách nemusíme byť nič. Vo svete stačí byť. Stačí sa zbaliť. Stačí sa stratiť. Stačí sa zasmiať sám na sebe, keď nás učí rozhorčená Číňanka držať správne paličky. Stačí, keď prestaneme hundrať „také by sa u nás nestalo”. Stačiť bude aj to, ak otočíme foťák opačným smerom. Smerom od seba. Alebo ten foťák smelo odignorujeme.
„Teraz vypnite kamery a nefoťte. Títo by sa mohli hnevať,” upozorňuje Denis.
Kráčame do uličky, kde dvaja vedľa seba neprejdú. Vidím do príbytkov Indov cez závesy, ktoré sa v tom teple ani nehnú. Niektorí spia, iní sedia, češú deti malým plastovým hrebeňom. Prechádzam okolo dievčatka, ktoré si vyšlo umyť zuby vo vode z tenkej trúbky v uličke. Mám vypnutú kameru a mobil skrytý vo vrecku. To, ako malá kľačí na čiernej zemi s bielou zubnou pastou na kefke, si pamätám dodnes. Aj bez „cvak”. Skúste aj vy.
Pochádza z východného Slovenska a napriek tomu, že je od roku 2013 na cestách, stále sa rada vracia domov. V desaťkilovom batohu si so sebou nosí všetko, čo potrebuje. Svoje zážitky, ale aj skúsenosti z ciest zachytáva na blogu a je autorkou e-booku o cestovaní, na druhom pracuje. Často hovorí o tom, že cestovať treba zodpovedne, podporovať ekoturistiku a zamýšľa sa nad dôsledkami vplyvu masového turizmu na rázovitosť krajín.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
S kolegami sa prezývame aj lovci búrok, smeje sa inžinier sietí Tomáš Kinik
Aj vďaka Tomášovi Kinikovi chytáme najrýchlejší dostupný internet. Ako vyzerá práca inžiniera sietí v praxi?
Autorka Veronika Šeliga Pilátová
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Každý deň sa stará, aby bol O2 signál dostupný aj tam, kde ho nikto nečaká. Tomáš Kinik, vedúci sieťového tímu, s humorom a nadšením vysvetľuje, čo znamená budovať 5G sieť naprieč Slovenskom – od najvyšších vrchov až po železničné trate. Delí sa o skúsenosti s technológiami, ľudskými obavami a nezabudnuteľnými príhodami z terénu, ktoré jeho prácu robia skutočne výnimočnou.
V rozhovore s “lovcom búrok” Tomášom Kinikom sa dozviete aj:
aké výzvy rieši v teréne, kde príroda nepozná kompromisy,
prečo pri rozširovaní signálu musí riešiť nájomné zmluvy,
ako sa stavajú vysielače na pamiatky, aby nenarušili priestor ani architektúru,
ako pracuje so strachom
aj to, prečo
Tomáš, čo rozhoduje o tom, že na niektorých miestach máme výborný signál a inde je slabší?
To závisí od viacerých faktorov. Napríklad od toho, v ako veľmi zaľudnenej oblasti sa práve nachádzame, aký je na mieste terén, a tiež ako ďaleko sme od vysielača. Samozrejme, čím sme bližšie k vysielaču, tým je signál silnejší.
Najlepšie sa šíri priamo, v otvorenom priestore, keď mu nič nezavadzia. Na plánovanie máme softvéry, no často nás zastaví ľudský faktor – a tak riešime nájomné zmluvy, vzťahy, nevysporiadané pozemky, pamiatkové budovy a chránené oblasti. Ak by sme mali voľnú ruku a mohli postaviť vysielače všade, kde chceme, mali by sme “ideálnu” sieť. V realite to však nie je možné.
Pozrime sa na to bližšie, čo všetko sa deje, keď chcete postaviť nový vysielač?
Postaviť obrovský železný stožiar v lese je to najmenej. Vysporiadať pozemky alebo dostať elektrickú prípojku na miesto 5 až 10 km od dediny je niekedy náročné.
Ak v plánovanom území majetky nie sú naše, je potrebné najskôr nájsť vlastníkov a získať súhlasy – to neraz v praxi znamená aj 1 500 podpisov. Následne všetko detailne pomeráme tak, aby bolo vysielanie funkčné, postavíme vysielač alebo umiestnime anténu na vybrané miesto, skontrolujeme a spustíme do prevádzky. To som povedal len v skratke, ale sú to roky práce.
Ja do toho vstupujem na začiatku a úplne na konci. Vo fáze projektovania vysielača riešim najmä praktické hľadisko, napríklad, či sa tam moji chlapi dostanú. Na záver kontrolujem jeho kvalitu, či spĺňa naše prísne štandardy z technického aj bezpečnostného hľadiska. Vysielač musí zvládnuť vysielať vo všetkých podmienkach, poveternostných aj záťažových.
Hovoril si mi, že v telekomunikáciách si už 17. rok. Ako si začínal?
Za tie roky som si prešiel takmer všetkými časťami celej výstavby, čo vnímam ako obrovskú výhodu. Začínal som hneď po vysokej škole v externej firme, ktorá stavala vysielače pre O2. Zažil som pohľad dodávateľa, papierovačky aj fyzickú montáž. Následne som prešiel do firmy, ktorá v tom čase prevádzkovala O2. Mal som na starosti poruchové služby, boli sme k dispozícii 24/7. Hovorili sme si lovci búrok. V zlom počasí je pochopiteľne najviac porúch a vtedy musíš ísť do terénu.
Odtiaľ som prešiel priamo do O2 a dnes som na vedúcej pozícii tým chlapcom, ktorí robia prevádzku. Tým, že som to sám predtým robil, mňa len tak neoklamú. (smiech) Ja im však verím, sme dobrý tím.
Tvoja práca je takým ideálnym balansom medzi kanceláriou a terénom.
Preto to mám tak rád. Už mám tú vymoženosť, že sa sám rozhodujem. Ráno sa zobudím a je pekne, idem na stožiar. Prší? Mierim do kanclu. (smiech)
Samozrejme, keď nás zlé počasie zastihne, robíme ďalej, no už nenaháňam búrky. Kedysi som bol viac v teréne, dnes máme už mnoho vecí zautomatizovaných, moji chlapci mi zasielajú fotky z terénu a mne pribúda administratíva. Montáže mám ale stále rád. Celý deň stráviš v lese, vylezieš na stožiar, máš pri práci obrovský pokoj, nikto ťa neotravuje.
Možno už nehrotíte búrky, ale tvoja práca je asi stále trochu nebezpečnejšia.
Jasné. Raz som sa tak šmýkal s džípom, že chlapi zhora to už videli na vrtuľník. Bolo mokro, zastal som, aby vystúpili z auta, nech sa otočím, že ďalej už radšej nejdeme. V tom ma začalo šmýkať dolu, stočilo ma, vyplo motor, auto zostalo neovládateľné. Mal som vtedy skratovú reakciu, strašne som sa smial.
Asi dvakrát som sa prevrátil na snežnom skútri. Ono to na prvý pohľad vyzerá že fasa, snežný skúter, ideme sa zabávať! Ale fasa je to po lúke, nie v ťažko prejazdných terénoch s naloženým kufrom.
Na štvorkolkách sme zapadli nespočetne veľakrát, raz sme na Bachledke zapadli rovno pod snežným delom. Keď sa nám podarilo konečne vyhrabať, vyzerali sme ako snehuliaci.
V zime sú extrémy, keď sa celý stožiar obalí ľadom. Musíš si vysekať rebrík, aby si vedel vyjsť do 40-tich metrov a oklepať antény od ľadu. Keby ich necháme tak, znižovalo by nám to kvalitu signálu až sa môže stratiť spojenie.
Prekážky signálu nazývame rádiový tieň – je podobný tomu známemu svetelnému tieňu. Pri plánovaní siete na to máme špecializované softvéry, aby sme vedeli, kde môžeme vysielač umiestniť a aké bude pokrytie.
Živá téma v spoločnosti sú medvede. Ty si v lesoch často, stretávaš zver?
Medveďa som ešte nestretol, videl som len stopy. Ale diviaky a vysoká zver sú bežné, občas utekajú oproti nám. Keď diviaka vyplašíš, sú len 2 možnosti: buď sa zľakne alebo sa naštve. Zatiaľ sa vždy zľakol. (smiech)
Zvláštne situácie nastávajú vtedy, keď sa na miestach a v časoch, kde a kedy by ste to nečakali, objaví človek. Raz som bol na montáži pri stožiari o 3-tej ráno a z lesa sa vynoril spoza mňa človek. Pozdravil sa: „Dobrý večer,” akoby nič. Mal som husiu kožu.
Ako pracuješ so strachom?
Musíš mať takú povahu. Nesmieš sa báť, mať samozrejme platné školenia ako bezpečnosť či horolezectvo a veľakrát sa musíš len zaťať. Už som zažil aj situácie, že vonku lialo, otvorená rozvodňová skriňa, na klávesnici voda, a už sa len modlíš, žeby ten notebook neporazilo, aby som robotu dokončil. (smiech)
Čo by sa stalo, keby sa to nepodarilo?
Nesmie sa to stať. Sme zo zákona tlačení vysielať kvôli pohotovostným zložkám (112, 158 a 155). Interne máme nastavené, že poruchy riešime do dvoch, štyroch alebo ôsmych hodín podľa dôležitosti porušeného vysielača.
Akú najhoršiu poruchu si riešil?
Najhoršie nie sú tie fyzicky ťažké, ale tie v našom slangu “duchárčiny”. V noci ťa zobudia na pohotovosť. Predstav si, že ti svieti alarm a kým tam prídeš, zhasne. Urobíš diagnostiku, odchádzaš o jednej ráno s pocitom, že všetko funguje. O tretej ti volajú znova, vraciaš sa naspäť a nevieš prísť na chybu. V prípade vadného dielu meníme kus za kus, máme to modulovo riešené. Niekedy to však nie je o chybnom kuse.
Raz nám blesk trafil do stožiara a odpálil nám komplet všetko. Diely sme našli aj šesť metrov od stožiara, niektoré vôbec, takže sa museli odpáliť. Často sa tiež stáva, že nám kravy poškodia vysielač, traktoristi nám oraním presekávajú káble pod zemou alebo nám stožiare a káble rozoberajú ľudia kvôli železu.
V takých prípadoch fungujú vysielače na elektrocentrály, kým sa porucha neodstráni, čo je náročné nielen na spotrebu, ale aj na obsluhu. Musí sa tam chodiť dolievať benzín. Neraz som bol odvolaný k pohotovosti aj na Vianoce či na Silvestra. Porucha si nevyberá.
Bál si sa niekedy výšok?
Musíš si na to zvyknúť. Je pri tom dôležité nastavenie psychiky, presvedčiť samého seba, že mi výška nevadí, uvedomiť si, že pokiaľ sa dobre zaistím, som v bezpečí.
Ešte v prvej firme kolega asi v 40-tich metroch dostal taký blok, že sa nevedel pohnúť ani hore ani dole. Museli prísť hasiči, presvedčili ho, aby sa k nim pripol a zlanili ho dole.
Veľa chodíš do prírody, často na miesta, kde sa len tak bežne turista nevyberie. Dáš nám tipy na pekné miesta?
Určite Kojšovská hoľa. Zaujímavá je najvýchodnejšie položená dedina Nová Sedlica. Vrch Kremenec je trojhraničným bodom, kde sa stretáva Slovensko, Poľsko a Ukrajina. Spravíš tri kroky a prejdeš tri štáty. Rozprestiera sa tu pôvodný zachovaný karpatský pralesStužica, ktorý je zapísaný v zozname Svetového dedičstva UNESCO.
V Beňatine je kameňolom, kde sa ťažil biely kameň, aktuálne je zatopený krásnou azúrovou vodou. Tatry sú samozrejmosťou, z televízneho spotu poznajú diváci zase prostredie Chlebu.
Dokážete sa pri montážach aj stratiť v teréne?
Stáva sa, že chodíme do terénu aj v noci. Kedysi, keď neboli GPS-ky v telefónoch, sme chodili po pamäti a za pomoci papierových máp. Často bývala hmla. Akosi vždy viem, ktorým smerom je vysielač. Stratili sme sa len raz, v zime v noci na Veľkej Frankovej, pomohla nám horská záchranná služba.
Keď sa povie vysielač, väčšinou si predstavíme samostatne stojaci stožiar, niekde ďaleko za mestom. V praxi to však vyzerá inak – môže to byť anténa umiestnená na streche budovy, komíne, veži alebo inom vhodnom mieste, ktoré zabezpečí šírenie signálu. Na akých nevšedných miestach umiestňujete vysielače či antény?
Vysielač dokážeme dať všade, kde si len predstavíte. Máme vysielač na veži na Štrbskom plese s výhľadom na Tatry, aj na Kojšovskej holi, na najvyššom kopci košickej kotliny. Na mnohé mesta sa ani autom nedostaneme, napríklad k vysielačom na Chopku či pod Lomnickým štítom sa musíme vyviezť lanovkami.
Antény sme umiestňovali aj na kostolné veže – na jednom kostole sme dokonca menili okná, aby nebolo viditeľné, že ste tam vložili anténu. Pri umiestňovaní antén na pamiatkach platí, že ju premaľujeme do identickej farby, aby sme nerušili prostredie – ako keby tam ani nebola. A samozrejme, používame aj rôzne druhy a rozmery antén do rôznych prostredí.
O2 má v súčasnosti cez 2 000 vysielačov, aktuálne pokrývame 99,5 obyvateľa. Prioritne zastrešujeme veľké mestá, potom prímestské oblasti a následne dediny. Pred pár rokmi sme pokryli aj tzv. biele miesta, čiže nízko zaľudnené obce s pár obyvateľmi a posledné, čo sme nemali pokryté, boli vlakové koridory – tie aktuálne riešime.
Kedy sa teda môžeme tešiť na kvalitný internet počas cesty vlakom naprieč Slovenskom?
Predpokladám, že v priebehu budúceho roka. Popri trati máme často vysielače na družstvách, pretože tie využívajú vlakovú dopravu.
A je to také dôležité, mať najrýchlejšiu 5G sieť – nestačí nám 3G alebo 4G?
Čím rýchlejšie spojenie, tým jednoduchšia, ľahšia a spoľahlivejšia komunikácia so svetom. Niekto chce sťahovať rýchlejšie dáta, niekto potrebuje mať veľmi rýchlu odozvu kvôli práci – no 5G ponúka naozaj novú dimenziu v komunikácii a vzájomnom prepojení.
Pre predstavu: aktuálne má naša LTE sieť (4G) odozvu 30ms. 5G sieť ponúka odozvu len 1ms, čo je už takmer reálny čas. Rýchle spojenie nie je dôležité len pre bežné denné používanie či zábavu, ale je mimoriadne dôležité napríklad v zdravotníctve pri operáciách, pri vývoji a vede, pre komunikáciu áut, pre firmy… A to je zásadné skvalitnenie života.
Podľa našich štatistík má zatiaľ 32 % zákazníkov telefón s 5G pripojením.
Existujú v sieťach aj nejaké trendy?
Trendom je, že čas sa stále zrýchľuje, časy odozvy sa spomaľujú a chceme obslúžiť čo najviac zákazníkov. Vďaka 5G dokážeme napríklad pokryť veľké festivaly, to sa nám s nižšou sieťou nedarilo.
Je už ohlásené aj 6G, má prenášať až 10 GB a viac. Len relatívne nedávno sme mali obyčajnú telku, neskôr prišlo 720 riadkov, potom full HD (1080), teraz je 4K, čo je 4x full HD. To predstavuje enormné dátové toky, ktoré stále stúpajú a z dôvodu potreby zachovať kvalitu sa zvyšujú aj nároky na sieť.
Kto bude využívať 6G?
Firmy – robotika, autá, virtuálna realita. Pre nás sú to zatiaľ nepredstaviteľné veci, ale čím rýchlejšia sieť, tým viac nám umožňuje komunikovať v reálnom čase.
Poďme sa to pozrieť z opačnej strany. Čo by sa dialo, ak by nám nefungoval internet?
Bol by to problém. Sieť nepotrebujeme len na naše správy a hovory. 5G nám otvára lepšie možnosti napríklad aj na iot (internet of things), čiže internet vecí. To v praxi znamená, že napríklad elektromer môže byť napojený na našu 5G sieť a hlásiť elektrárňam spotrebu.
Rovnako vďaka tomu dokážu aj plynárne na diaľku regulovať či úplne vypnúť prívod plynu. Sieť sa využíva aj na GPS v autách.
Tomáš Kinik
Tomáša poznáte aj z TV spotu. Ako technik v oblasti rádiokomunikácií pracuje už 17 rokov. Po absolvovaní vysokej školy sa venuje prevádzke a kontrole vysielačov prevažne na východnom Slovensku. Kombinuje kancelársku prácu s prácou v teréne, ktorá zahŕňa elektrotechniku, IT technológie, výškové práce a off-road jazdy. V jeho pracovnej výbave nechýba notebook, tablet, špeciálne meracie zariadenia a upravený mobil na kontrolu kvality signálu siete. So svojím tímom zaisťuje nepretržitú prevádzku a dostupnosť siete pre zákazníkov na tej najvyššej úrovni.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
