Mišo Hudák, hrdý Košičan a lokálpatriot opisuje, ako by asi vyzeral váš pobyt v Košiciach, ak by ste sa tam ocitli na 24 hodín. A veru, bolo by čo pozerať.
Plán bol doraziť do Košíc pred zotmením, ale sotva ste stihli polnoc. Dopravná izolácia sa môže zdať z vonkajšej strany ako nevýhoda, ale vnútorná dynamika ospalého štvrťmiliónového mesta s kúpeľnou atmosférou nie je nijak narušovaná.
Je teda dvadsaťtri štyridsaťpäť, mestská doprava prestala jazdiť pred polhodinou, nočná sa ešte len rozbehne. Môžete si zvoliť nocľah v krásnych nových hoteloch, alebo zážitok v Kosmalte na Terase, alebo v Hoteli Metal v Šaci, ale to by ste museli doraziť skôr a prísť z inej svetovej strany.
Väčšina ľudí príde do Košíc vlakom alebo autobusom a vystúpi na spoločnej Hlavnej stanici. Vo vzdialenosti niekoľkých desiatok krokov je železničná ubytovňa, dokonalá voľba, z pohľadu vzdialenosti voči úplnému centru, cene za noc a miery socializácie.
Ak sa vám nepodarilo ubytovať a nie je práve pondelok, v plnohodnotnej kuchyni Čertovho dvora môžete privítať svitanie.
Ale možno ste dorazili ráno
Vtedy je mestský život v plnom prúde. Z Hlavnej stanice dokráčate cez Mestský park na Mlynskú ulicu, ale možno nie. Park vás môže vtiahnuť a donútiť vás oddychovať.
Niečo medzi raňajkami a obedom stihnete v Republike Východu, no kvôli dezertu prebehnite na druhú stranu ulice do Pokhoia, miesta dospelých pankáčov a východných vetví hipsterov.
Za tri hodiny ste pochopili, že nestačí jeden deň, ani jeden týždeň, aby ste v rýchlosti obehli základnú topografiu a ikony mesta. Blízko Pokhoia je Bužňa, nádherná neologická synagóga, v ktorej sídli filharmónia. Možno ste práve našli program na večer.
Muralizmus, normalizácia a stará Škoda
Neďaleko Bužne, na Štúrovej ulici, je KLUB. Navštívili ste všemožné kultúrne centrá a fabriky a kluby? Nie.
Bytový dom zapožičal súkromný majiteľ umeleckej komunite ľudí, aby tam mohla prinášať výstavy, prednášky, debaty a starať sa o susedov. Od šrácov z KLUBu si vypýtajte čísla na šrácov zo Street Art Communications alebo Authentic Košice.
Prví vás vyvezú na širší okraj centra mesta a ukážu vám monumentálne muralistické diela, zdobiace obrovské plochy panelákov a škôl a ďalších stavieb. Až cestou domov vám dôjde, že ste boli v jednom z centier európskeho street artu, ale to nevadí, vrátite sa ešte mnohokrát.
Druhí vás naložia do starej Škody. Tu by príbeh mohol končiť. Ale v zrýchlenom pohybe objavíte povojnové a normalizačné zákutia a detaily Košíc. Nechajte sa vyložiť na Terase a voľne sa túlajte medzi desiatkami sôch.
Umenie vo verejnom priestore je na tomto najstaršom a najväčšom košickom sídlisku voľne dostupné po tonách.
Strih. Každý dobrý príbeh a každý dobrý výlet potrebuje prestávku a miesto na oddych. Tuctová plechová stavba na okraji mesta, nákupné centrum, blízko Terasy. Prečo tam ísť? Najlepšie burgre v meste. Geronimo.
Betón a oceľ a nesplnené plány
Alebo sa nechajte vyložiť na Ťahanovciach. Pripravíte sa o návštevu Geronima, ale najmladšie, a nikdy nedokončené košické sídlisko sa otvorí dokorán. Synonymum hustoty, pravidelnosti, opakovania sa.
Na konci obývaných častí je Panoráma. Veľmi dôstojná nasledovníčka pôvodnej Panorámy, pohostinstva, ktoré sa sťahovalo postupne s rozvojom sídliska. Vždy stálo na konečnej zastávke autobusov a absorbovalo chlapov prichádzajúcich z nočnej zmeny v železiarňach.
Východoslovenské železiarne. Tam sa nedostanete. Nielen kvôli tomu, že sa táto fabrika na oceľ volá inak. Dostanete sa však k všetkým vedľajším efektom vzniku a existencie železiarní.
Už od rána sa po nich túlate a kráčate medzi nimi. Fabrika za južnými hranicami mesta poskytla v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch prácu toľkým ľuďom, že malomesto Košice strojnásobilo svoju populáciu v priebehu niekoľko málo rokov.
Počet ľudí žijúcich v meste je stabilizovaný posledných dvadsaťpäť až tridsať rokov, ale široké bulváry, veľkorysé priestory a stav, ktorý volajú dopravní inžinieri „dokonalé mesto pre autá“, dávajú tušiť, že na Košice čakali omnoho väčšie plány. Predpoklady z osemdesiatych rokov rátali s tristotisíc obyvateľmi. A mierka mesta tomu odpovedá.
Pred odchodom neplačte
Blíži sa večer, uvedomujete si, že ste nič nestihli. Zveziete sa ku Kasárňam a v najkrajšom parku krajiny premýšľate aspoň o darčekoch. Pomedzi stromy a skejtujúce deti uvidíte KERE spojku.
Utekáte tam a dnu nájdete obchod s miestnou ikonografiou. Beriete tričká, čiapky, osušky, opasky s erbom mesta, mapou mesta, obrysmi budov mesta. Ani si neuvedomujete, že už čoskoro budete reprezentovať Košice. Košice reprezentovať. KERE.
Posledný vlak preč z mesta ide o polnoci. Koncerty v Collosseu aj tak musia končiť už o desiatej. Vchádzate dovnútra, vidíte dúpä subkultúry, kam sa radi vracajú šráci zo Sepultury, The Adicts, Six Feet Under, ale pravidelný priestor dostáva aj domáci halucinogénny festival nepredstaviteľnej zábavy Xichtoplesk.
Opierate sa o prvú pevnú vec, ktorú máte v ceste. Plačete. Áno musíte odísť, lebo ide vlak, ale môžete sa vrátiť. Vrátite sa a zažijete úplne iný príbeh.
Košičan Mišo Hudák je, ako o sebe sám hovorí, pyšným otcom a pyšným občanom svojho mesta. Bicykluje sa po ňom od svojich deviatich rokov. Je zakladateľom Východného pobrežia a autorom kníh KSC a KSC Kód/Code, neformálnych sprievodcov mestom Košice v dvadsiatom prvom storočí.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Stylistka Martina Karny: Spôsob, akým sa obliekame, je výsledkom mentálneho procesu spoznávania seba samého
Ak sa zaujímame o oblečenie, ktoré nosíme, neznamená to, že sme povrchní, práve naopak.
Autorka Ester Viktória Bukovinská
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Módny vkus je veľmi individuálny – niektorí sa za oblečenie schovávajú, aby príliš nevytŕčali z davu, iní v ňom nachádzajú spôsob sebavyjadrenia. Stylistka Martina Karny žijúca v Namíbii verí, že štýl obliekania je dôležitý nástroj na spoznanie seba samého. V rozhovore prezrádza, ako sa menil jej vzťah k móde – od nezáujmu cez osobné vyjadrenie seba samej až po prácu stylistky. Pre Martinu je móda nástrojom, ktorý spája kultúry, šíri rešpekt a vyjadruje slobodu prejavu.
V rozhovore so stylistkou Martinou Karny sa dočítate aj o tom:
čo ju po štúdiu jazykov a politológie priviedlo k móde,
ako seriál Sex v meste ovplyvnil jej pohľad na styling a vlastné obliekanie,
prečo osobný štýl považuje za kľúčový pre sebapoznanie,
ako môže móda šíriť posolstvá od rôznorodosti po empatiu,
ako oponuje jednostrannosti a uniformite,
aký vplyv majú tradície na módu na Slovensku a v Namíbii
a prečo si myslí, že by sme nemali aplikovať tradície do módy bez hraníc.
Študovala si nemčinu a slovenčinu, neskôr si k tomu pridala slavistiku a politické vedy. Na prvú to neznie veľmi príbuzne s módou ani so stylingom, ktorému sa venuješ.
Moje štúdium a práca stylistky možno znie paradoxne, ale mnohé poznatky zo školy využívam aj teraz – napríklad jazyky, ktoré mi otvárajú dvere aj vo svete módy. Jazyky som študovala, pretože ma veľmi bavili, no takisto ma zaujímala politika a spoločnosť, preto tie politické vedy.
K umeniu som však vždy mala blízko – chodila som napríklad na dramatický krúžok, recitovala poéziu. Bola som v kruhu priateľov hudobníkov, výtvarníkov, a tak som bola stále obklopená kreatívnymi ľuďmi.
Ako si sa nakoniec dostala k móde?
Bol to dlhý proces – módu som najskôr vnímala veľmi povrchne. Postupne som si však začala uvedomovať, že nielen duchom je človek živý – teda môžeme dobre vyzerať a aj byť vzdelaní, empatickí a vnímať problémy v spoločnosti.
Bude to znieť ako klišé, ale k zmene postoja mi pomohol seriál Sex v meste, ktorý v tom čase fičal. Uvedomila som si, že žena môže byť atraktívna a súčasne vzdelaná, mať dobrý vzťah s priateľmi, s ktorými sa navzájom podporujú. Tak som postupne začala zisťovať, čo sa mi páči. Nešlo o značky a dizajnérov, skôr o kombinácie a štýl.
Medzičasom som sa presťahovala do Namíbie, kde žijem spolu s manželom už 20 rokov. Stylingu som sa tu začala profesionálne venovať v roku 2019.
Prakticky sa to celé začalo, keď ma známa namíbijská speváčka Lize spomenula v rozhovore v denníku. Pýtali sa jej, kto je jej módna inšpirácia, a ona spomenula mňa. Veľmi ma to prekvapilo – odvtedy sme začali spolu aj pracovať.
Spolupracovali sme nielen na jej osobnom stylingu, ale aj na projektoch pre mladých začínajúcich hudobníkov. Učím ich, ako je vizuálna stránka súčasťou ich osobnej značky a ako ju budovať.
Takže móda sa pre teba stala nástrojom, ako ešte lepšie vyjadriť, kto si?
Áno, móda ma oslobodila. Dnes už viem, že móda z môjho intelektu neuberá, ale, naopak, poukazuje naň. Moja kamarátka vždy vravievala, že inteligencia človeka sa meria aj podľa toho, čo si na akú príležitosť oblečie – a ja viem posúdiť, aký styling je kedy vhodný, v čom sa cítim aj vyzerám dobre.
Myslím, že si to vyžaduje aj istú dávku odvahy. S kamarátkami sa často rozprávame, že sa napríklad na pracovné stretnutie nechceme obliekať veľmi farebne ani používať výrazný mejkap, aby sme nepútali veľa pozornosti. Výzor radšej zatlačíme do úzadia, ale aspoň máme istotu, že si o nás niekto hneď niečo nepomyslí a nezaškatuľkuje si nás.
Možno je to aj mojím charakterom, lebo mne naozaj nezáleží na tom, čo si o mne ľudia myslia. Na druhej strane, keď si niekto urobí o mne názor len na základe môjho vzhľadu bez toho, aby ma spoznal, tak to viac hovorí o ňom ako o mne. Ja sa predsa poznám, viem, aká som.
Musíme si však dovoliť cítiť sa vo svojom oblečení pekne, atraktívne, pohodlne, a to v každom veku. Je čas búrať hranice – nemôžeme sa skrývať za nevýrazné oblečenie, len aby sme iným dokázali, že sme aj dosť inteligentní.
Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to najmä mentálny proces – musíme sa nad sebou zamyslieť, ísť hlboko a hľadať súvislosti.
Ako vníma tvoju prácu okolie?
V Namíbii už mám svoj okruh, zúčastňujem sa na módnych prehliadkach a iných akciách, takže mám pocit, že som tam ako stylistka rešpektovaná. Na Slovensku sa ma často pýtajú, čo vôbec práca osobnej stylistky znamená.
Môžeš to priblížiť aj nám?
Radím (najčastejšie) klientkam, ako nájsť oblečenie, v ktorom sa budú cítiť sebavedome a komfortne. Vždy ich najprv musím spoznať – nejde len o spoločné triedenie šatníka, ale aj o mnohé otázky: kde pracujú, čo ako kombinujú, v čom sa cítia dobre a čo im je, naopak, nepríjemné.
Svojich klientov vnímam ako biele plátno. Konečný výzor je moja interpretácia toho, ako ich vidím a vnímam, s rešpektom k ich individuálnemu vkusu.
Vnímaš teda módu aj ako formu umenia?
Každý odev nesie rukopis nejakého dizajnéra. Ide o zdĺhavý proces – najprv musíte mať inšpiráciu a potom ju pretaviť z papiera na modela alebo modelku. Neskôr prídu stylisti a dodajú tomu dušu. Ide o kreatívu, v ktorej sa spájajú rôzne elementy výtvarného umenia.
Všimla som si, že aj o oblečení hovoríš s rešpektom. V čase neetickej rýchlej módy je dobré pripomenúť si, že napríklad pred nákupom oblečenia by sme sa mali poriadne zamyslieť, či ho naozaj vynosíme.
Mnohí moji priatelia sú dizajnéri a viem, aké je to namáhavé. Osobne sa snažím, aby bol môj šatník kombinovateľný, aby som nevlastnila oblečenie, ktoré nevynosím. No ak chceme byť udržateľní, musíme sa v prvom rade poznať – musíme vedieť, v čom sa cítime sami sebou. Toto zisťovanie môže byť niekedy aj desivé. Určite je to aj mentálna cesta.
Cez oblečenie sa môžeme aj lepšie spoznať?
Komunikujeme nielen slovami, ale aj tým, ako sa obliekame. Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to vlastne intelektuálny proces – musíme sa zamyslieť, ísť hlboko do seba a hľadať súvislosti. Preto si myslím, že móda sa v tomto smere veľmi podceňuje. Nie je to len povrchná záležitosť, je to spôsob, ako lepšie spoznať samého seba.
Ak dokážeme cez módu vyjadriť seba samých, môže móda pomôcť zviditeľniť aj nejaké dôležité témy? Máš s tým nejakú skúsenosť?
Mala som napríklad možnosť pracovať s kvír komunitou na projekte Miluj sám seba. Bolo to farebné a veselé fotenie, kde sme cez módu vyjadrovali rôznorodosť a radosť zo života.
Pracovala som aj na projekte s názvom Láska je láska, ktorým fotografka vzdávala poctu svojmu strýkovi gejovi. Modelov sme obliekali do mužských aj ženských kúskov, aby sme zdôraznili, čo znamená prejavovať svoju identitu cez módu.
Vďaka týmto projektom som sa naučila aj citlivejšie pracovať so slovami, pretože slová majú veľkú silu. Napríklad keď neviem, ako chce byť človek oslovený, vždy sa opýtam, lebo je dôležité, aby sa každý cítil rešpektovaný. V Namíbii som si uvedomila aj to, že nie každý rozumie môjmu slovenskému sarkazmu.
Bola som vychovaná tak, že všetci ľudia si zaslúžia môj rešpekt. Keď vojdem do obchodu, rovnako pozdravím predavačku či predavača aj majiteľov firmy – ľudskosť nepozná žiadnych „lepších“ a „horších“. Móda pomáha vnímať ľudí hlbšie a s väčšou empatiou, bez predsudkov.
Už 10 rokov máme módne dni plné prehliadok. Príležitosť dostávajú aj mladí návrhári a návrhárky, vnímam, že scéna je kvalitnejšia. Sú inovatívnejší, kreatívnejší a skvele kombinujú tradičné odievanie s modernými prvkami. Pre mňa osobne je súčasná namíbijská móda veľmi inšpiratívna.
Ak sa pozriem na majoritu, musím dodať, že väčšina ľudí je tu zameraná na známe dizajnérske značky. Je to taký statusový symbol, hlavne pri mladšej generácii.
Ak sa za oblečenie len schovávame, obmedzujeme sa a prehlbujeme si tak ďalšie traumy.
Vyzdvihla si, ako dizajnéri v Namíbii dokážu do odevov zakomponovať tradičné prvky. Mám pocit, že aj na Slovensku kroje zažívajú znovuzrodenie. Myslíš si, že tento trend môže prispieť k hlbšiemu porozumeniu tradíciám alebo to skôr vedie k ich povrchnému využívaniu?
Naše kroje sú úžasné, máme byť na čo pyšní. Aj proces ich výroby je veľmi náročný. Mrzí ma, že sa na Slovensku stretávame skôr s tou druhou možnosťou. Kroje sa často zneužívajú na vyjadrenie nejakého vlastenectva, pričom často sa aj nosia nesprávne. Tradície však patria celej spoločnosti. Treba ich zachovávať, no to neznamená, že budeme žiť ako v 15. storočí.
No myslím si, že organizácie, ktoré uchovávajú históriu krojov a rozumejú jej, by sa podľa mňa mali jasnejšie vyhraniť a učiť spoločnosť, čo jednotlivé oblečenie znamená a ako je možné preberať isté tradičné prvky krojov aj do súčasného obliekania. Verím, že raz sa o nich bude viac hovoriť, napríklad aj v súčasnej móde.
Kde je potom hranica medzi módou a tradíciou?
Toto je aktuálne dôležitá otázka aj v Namíbii. Napríklad máme kmeň Herero, ktorý má špecifické oblečenie – má základ vo viktoriánskom štýle. Ženy nosia šaty s dlhými rukávmi a sukňami a na hlave majú kúsok, ktorý pripomína rohy kravy. Ide o symbol, ktorý je pre túto komunitu dôležitý – len čo by ho prevzala iná kultúra, vytvorilo by to medzi nimi napätie. Hranica sa posúva len postupne. Napríklad je už „dovolené“ nosiť náušnice či náramky iného kmeňa.
Myslím si, že je dôležité rešpektovať tieto náležitosti, a o to viac ma teší, že dizajnéri v Namíbii viac využívajú prvky vlastnej kultúry.
A kde máš hranicu v móde ty?
Moja hranica v móde je rovnaká ako v živote – rešpektovať ostatných a tvoriť tak, aby som nikomu neublížila.
Martina Karny
Rodená Prešovčanka sa presadila ako módna stylistka v Namíbii. Študovala učiteľstvo slovenčiny a nemčiny na prešovskej univerzite, po štúdiu pracovala pre National Democratic Institute for International Affairs. Presťahovala sa do Nemecka, kde učila slovenčinu na univerzite v Mníchove, popritom študovala slavistiku a politické vedy. Od roku 2005 žije v Namíbii, kde učila nemčinu a neskôr pôsobila ako vedúca katedry jazykov a komunikácie na univerzite. Dnes sa venuje módnemu stylingu, osobnému stylingu a zaujíma sa o práva LGBTI+ ľudí a žien.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
