Mnohí vyštudujú kvalitné školy, no stroskotajú na tom, že ich nikto nenaučil písať dobré CV. Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš z Kickresume radia, ktorým chybám by ste sa mali vyvarovať.
Autor Sóda
Foto Sóda
Dátum
Personalisti strávia nad vaším životopisom maximálne desať sekúnd. Dnes už nie je ani zďaleka zarážajúce meniť prácu hoci aj každý rok. Skutočnosť je taká, že vo firmách čakajú na jednu pozíciu niekedy aj stovky životopisov. Dosiahnuté vzdelanie a počet pracovných skúseností na prvý pohľad zamestnávateľa nezaujmú.
O tom, čo môže odlíšiť váš životopis od iných, ktorým chybám by ste sa pri jeho písaní mali vyhnúť, a s čím sa oplatí v CV naopak pochváliť, sme sa porozprávali so šikovnými Slovákmi, zakladateľmi Kickresume, online nástroja na tvorbu pekných a funkčných životopisov.
Forma vyhráva
Nástroj na tvorbu životopisov, ktorý Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš spolu pred pár rokmi vytvorili, bol riešením problému, s ktorým bojovali ešte počas štúdia na vysokej škole. Dnes sa stretávajú každý deň so životopismi z celého sveta.
To, čo je podľa nich na dobrom CV najdôležitejšie, nie je počet odpracovaných rokov ani pekná fotografia. “Dobré CV by malo mať jednu stranu, ale omnoho dôležitejšie je to, aby v ňom boli relevantné informácie bez zbytočných omáčok. Najlepšie je dať do CV niečo, čo ukazuje priamo vaše výsledky,” tvrdí Tomáš Ondrejka.
Pochváľte sa výsledkami
Popis pozície nestačí, v životopise zaujímajú zamestnávateľov predovšetkým výsledky a váš osobný benefit, ktorý môžete zamestnávateľovi ponúknuť. “Ak niekto napríklad dokázal zvýšiť tržby firmy o 30%, mal by to v CV mať. Životopis je predovšetkým vaša osobná reklama,” vysvetľuje Tomáš.
Aj pri písaní životopisu platí, že kvalita vyhráva nad kvantitou. Vyberte iba pracovné skúsenosti, ktoré by mohli potenciálneho zamestnávateľa na prvý pohľad zaujať. “CV by človeka malo dostať na pohovor, nie ukázať úplne všetko, čo človek robil,” dopĺňa.
Dizajn by mal byť čitateľný
Dbajte na to, že životopis by mal byť predovšetkým ľahko čitateľný. Prekombinované písmo a farby mu môžu, ublížiť. “Ak zlepšíte čitateľnosť životopisu, máte oveľa väčšiu šancu, že si vás personalista vyberie. Dizajn nie je len o tom, že CV vyzerá pekne. Ide hlavne o to, aby sa dobre čítalo a obsahovalo aj dostatok bieleho miesta,” vysvetľuje úlohu vizuálne pekného formátu Peter Ďuriš.
Tomáš a Peter vytvorili v rámci Kickresume na začiatku šesť šablón, ktoré dopĺňali postupne. Napriek tomu sa stretávajú denne s nápaditými prevedeniami. “Niekedy vidíme naozaj zaujímavé kombinácie. Mali sme tu už fotku na výraznom červenom pozadí alebo aj fotografiu Homera Simpsona,” spomína Tomáš.
Fotografiu radšej zvážte
Ak si myslíte, že fotografia je nutnosťou, ste na omyle. Podľa Tomáša je najlepší životopis bez fotky. Samozrejme, záleží na pozícii, na ktorú sa hlásite. Môže vám pomôcť, ale aj do veľkej miery ublížiť. “V severských štátoch musí byť CV spravené tak, aby personalista nevedel, či je uchádzač žena alebo muž, akého je náboženstva alebo farby pleti,” objasňuje Peter Ďuriš.
Ak budú chcieť firmy zistiť o vás viac, presne vedia, kde si tieto informácie dohľadať. “Tie najúspešnejšie svetové firmy si vaše meno zadajú do systému a automaticky im vyhodí všetky linky na sociálne siete, na ktorých pôsobíte,” dopĺňa Peter. Práve preto by sme si mali dvakrát premyslieť to, čo zo svojho života uverejníme na sociálne siete.
Úroveň zručností nepreceňujte
Zručnostiam by sme mali pri tvorbe životopisu vyčleniť rovnakú dôležitosť ako pracovným skúsenostiam. “Schopnosti ako emailová komunikácia alebo práca s počítačom sú zabitým miestom v CV,” tvrdí Tomáš Ondrejka.
Ešte stále je najväčší dopyt po kandidátoch, ktorí ovládajú Excel. V tomto prípade by sa človek ale nemal preceňovať. “Bežne sa stáva, že ľudia majú v CV zručnosť pokročilý, no keď im dajú na pohovore vypočítať určitú funkciu, zistia, že sú v podstate začiatočníci. Je lepšie, keď človek prizná, že niečo nevie, no chce sa to naučiť. Firmy väčšinou úprimnosť ocenia,” vysvetľuje Tomáš.
Zručnosti spomenuté v životopise by mali byť kombináciou vašich technických zručností, ale aj osobnostných vlastností, ktoré sú pre zamestnávateľov momentálne najdôležitejšie. Ohodnotiť samého seba môže byť náročné a málokedy objektívne.
Dnes už existuje množstvo nástrojov, ktoré vám na základe otázok prezradia vaše slabé a silné stránky. V Kickresume to vyriešili hravou formou. Vyvinuli špeciálne hry, z ktorých dostanete 40 výsledkov vrátane odporúčaní, na akú pozíciu na trhu sa hodíte najviac.
Anglický životopis nie je nutnosťou
Častou otázkou je jazyk, v ktorom má byť životopis napísaný. Nie je pravidlom, že s angličtinou máte vyhraté. Nadnárodné spoločnosti sú s angličtinou stotožnené, no niektoré slovenské alebo české firmy si komunikáciu v rodnom jazyku priam vyžadujú. “Posielať životopis v angličtine firme, ktorá pôsobí výhradne na slovenskom trhu, je zbytočné,” uzatvára Tomáš.
Referencie dajte bokom
Bežne sa stretnete so životopismi, ktoré obsahujú okrem pracovných skúseností, vzdelania a zručností aj krátke referencie od bývalých zamestnávateľov alebo kolegov. Pred odoslaním CV túto kolonku radšej zvážte.
Personalisti sú väčšinou skúsení pracovníci, ktorí si v prípade záujmu o referencie vedia tieto informácie dohľadať. “Ak zamestnávatelia vyžadujú referencie, v popise pozície to väčšinou napíšu. Lepšie ako písať ich do životopisu je poslať ich v priloženom dokumente. Ak veľmi chcú, vášho bývalého zamestnávateľa nebudú váhať kontaktovať, prípadne si informácie dohľadajú na profesionálnej sieti LinkedIn,” vysvetľuje Tomáš.
Motivačný list je stále žiadaný
Pre niektorých zamestnávateľov je motivačný list dôležitejší ako samotný životopis. Práve vďaka motivačnému listu vie personalista o vás zistiť viac. Kým životopis by mal byť skôr o človeku, v motivačnom liste by ste mali prejaviť konkrétny záujem o pozíciu v danej firme. “Aj motivačný list môže vizuálne ladiť s CV a dopĺňať ho,” vysvetľuje Peter.
Doplnkovým zdrojom informácií pre zamestnávateľa môže byť napríklad aj personalizovaná webová stránka, vďaka ktorej si vás firmy vedia dohľadať prakticky kedykoľvek.
Ľudia sa nevedia odprezentovať
Aj keď to znie pre niekoho jednoducho, osvojiť si základné kroky pri tvorbe CV je pre niektorých ľudí obrovským problémom. Problém s prezentáciou majú predovšetkým absolventi. “Vyštudujú prestížne školy, no stroskotajú na tom, že ich nikto nenaučil písať dobré CV. Majú zručnosti, sú vymakaní, no napíšu také CV, že by ich nezobrali nikde,” opisuje súčasnú situáciu na trhu Tomáš Ondrejka.
Podľa neho práve preto tvoria vysoké percento nezamestnaných na Slovensku mladí ľudia. V Kickresume vytvorili jasný návod doplnený prehľadnými ilustráciami, ktorý vás prevedie krok za krokom tvorbou svojho vlastného CV.
Vytvorte si reklamu na seba
Všeobecne platí, že je dobré svoje CV prispôsobiť firme a vyzdvihnúť silné stránky, ktoré sa zhodujú s firemnou kultúrou. Personalisti pozerajú predovšetkým na to, ako sa človek hodí do tímu, aké ma záujmy prípadne aj to, ktorým športom žije vo voľnom čase.
Odpracované roky a zručnosti niekedy nie sú všetko, omnoho viac osloví firmy zápal pre danú pozíciu a silné stránky vašej osobnosti. Ak nemáte grafické zručnosti, s tvorbou pekného CV vám pomôžu v Kickresume. Pamätajte, aj v prípade tvorby životopisu platí, že menej je niekedy viac.
O Kickresume
Kickresume, online nástroj na tvorbu životopisov, založili v roku 2013 Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš ešte ako študenti. Zo svojho projektu, s ktorým kedysi riešili vlastný problém, vytvorili globálny start-up, pomocou ktorého si ľudia po celom svete vytvorili už pol milióna životopisov. Vizuálne pekné a funkčné životopisy zo Slovenska majú momentálne najväčší úspech v USA a Indii.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Aj dobré zmeny nás stoja viac energie, než čakáme. Psychologička vysvetľuje, čo sa deje v našom tele, mozgu a prežívaní, keď meníme prácu, vzťah alebo len denný režim
Vieme, že zmena nám prospeje, no aj tak prichádzajú pochybnosti, vyčerpanie a otázky.
Autor Zuzana Šifra Matusčáková
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Zmeny sú nevyhnutnou súčasťou života, no napriek tomu nás dokážu rozhodiť, vyčerpať alebo aj paralyzovať. V kultúre, ktorá túži po rýchlych riešeniach a neustálom šťastí, často zabúdame na to, že nie všetko sa dá zjednodušiť. Psychologička Lenka Pavuková Rušarová nám vysvetlila, čo sa v nás deje, keď prechádzame zmenou, prečo aj pozitívne zmeny vyvolávajú stres a neistotu a čo nám môže pomôcť zvládnuť náročné obdobia o niečo vedomejšie a láskavejšie.
V rozhovore so psychologičkou Lenkou Pavukovou Rušarovou sa dočítate aj o tom:
prečo nás zmena vyčerpáva, aj keď je malá,
ako je možné, že aj dobré zmeny nás dokážu rozhodiť,
prečo niekedy uviazneme medzi rozhodnutiami,
ako reaguje na zmenu náš mozog – aj keď sme sa už rozhodli,
čo nám pomáha cítiť sa bezpečnejšie v období zmeny,
a aj o tom, ako zvládnuť aj zmenu, ktorú sme si nevybrali.
Rozprávala sa s ňou Zuzana Šifra Matuščáková, s ktorou tvoria podcast Prítomie. Spoločne v ňom otvárajú príbehy od poslucháčov a poslucháčok a hľadajú riešenia. V podcaste Prítomie nájdete aj ďalšie tipy, ako zvládať náročné životné fázy.
Keď sa povie zmena, predstavíme si často veľké zvraty – presťahovanie sa do inej krajiny, rozvod, výpoveď… No občas aj na prvý pohľad malé úpravy v živote môžu byť prekvapivo náročné a spustiť silnú vnútornú reakciu. Prečo je zmena taká silná téma?
Pretože podstata zmeny je stále rovnaká, bez ohľadu na to, či ide o veľkú životnú udalosť alebo zdanlivo malý posun.
Zmena vždy predstavuje zvýšený nárok na našu psychiku aj organizmus. Narúša totiž naše zabehnuté istoty – to, čo poznáme, čo je predvídateľné, takže aj bezpečné. V takom prostredí sa nám funguje najľahšie, pretože ušetríme energiu.
Keď prichádza niečo nové a nevieme, čo presne očakávať, mozog sa okamžite snaží vyhodnotiť všetky možné scenáre. Ako dlho to potrvá? Čo to bude stáť? Ako sa k tomu dopracujem? Čo ak to nezvládnem?
Tento proces je veľmi náročný, pretože mozog sa dostáva do stavu zvýšenej ostražitosti – predvída, kalkuluje, analyzuje.
Ak ide o zmenu, pri ktorej nevieme, čo očakávať, je to ešte náročnejšie. Nejde len o to, čo sa deje, ale aj o to, že nevieme, ako sa s tým vyrovnáme.
Uvedomujeme si zvýšené nároky, ktoré zmena kladie na náš organizmus?
Väčšinou nie, pretože tieto neurobiologické procesy, ktoré sa v nás pri zmene spúšťajú, si neuvedomujeme. Cítime len ich dôsledky – napätie, podráždenosť, úzkosť, stres, vnútorné rozkolísanie… Ale čo presne sa v nás deje a prečo, to si často nevieme pomenovať.
V našej kultúre vo všeobecnosti očakávame, že veci pôjdu hladko a bez prekážok. Radi by sme všetko „vyriešili“ rýchlo – „hackli“ si život, boli šťastní, motivovaní, neustále rástli. No pritom často obchádzame úplne základnú realitu nášho tela a nervového systému. Tá je taká, že každá zmena je určitá záťaž. Každá nová situácia vzbudzuje napätie či obavy, ktoré si jednoducho musíme odžiť.
Tá náročnosť sa týka aj pozitívnych zmien, ktoré si prajeme a na ktoré sa tešíme?
Určite. Aj pri dobrých zmenách sa spúšťa istá forma neistoty. Svadba, narodenie dieťaťa, povýšenie v práci… Všetko to síce vnímame ako pozitívne, no zároveň to nesie množstvo otáznikov: Čo ak to nezvládnem? Čo ak sa nám to nepodarí? Čo ak budem zlá mama? Čo ak dieťa nebude zdravé?
Teda aj v pozitívnych zmenách existuje potenciál, že sa niečo pokazí.
Môže byť aj toto dôvod, prečo niekedy zotrvávame v nevyhovujúcich situáciách, hoci zmena by mohla byť objektívne lepšia?
Áno, určite. Toto je veľká téma – ten moment, keď už viem, čo by som „mala“ spraviť, ale ešte k tomu kroku nepristupujem. Ocitám sa v takom „šedom pásme“, keď uvažujem o zmene, zvažujem, analyzujem, ale ešte nekonám.
A v tejto fáze zohráva rolu množstvo faktorov: emocionálne, racionálne aj praktické.
Niektoré výzvy sa jednoducho nedajú obísť, a tak je jedinou cestou odžiť si ich.
Existuje taká fráza „better the devil you know“ – teda, že aj keď je to, v čom sa nachádzam, ťažké alebo nevyhovujúce, aspoň je to známe. A to je pre nás veľká psychologická kotva, lebo máme aspoň nejaký pocit kontroly nad tým, čo poznáme. Vieme, čo sa stane, keď sa budeme správať určitým spôsobom, vieme, čo môžeme čakať – aj keď to nie je ideálne.
Keď sa rozhodujeme pre veľkú zmenu, napríklad rozvod, môžu nás paralyzovať desiatky možných scenárov: Čo ak ostaneme bez peňazí? Čo ak sa nebudem vedieť postarať o deti? Čo ak ich stratím? Tie obavy tam sú, aj keď ich pravdepodobnosť je otázna. Ale náš mozog ich berie vážne, pretože jeho primárna úloha je chrániť nás.
Fáza rozhodovania je veľmi individuálna. Niekto sa v nej zdrží krátko, niekto dlhé mesiace či roky. Každý z nás dozrieva na zmenu svojím tempom a potrebuje iné množstvo podpory, kým sa na ňu odhodlá.
Zmena má teda určité fázy, nejde o jednorazové rozhodnutie.
Presne tak, zmena je proces. Najprv sa objavia len jemné náznaky, ktoré si začíname všímať.
Potom nad tým začneme uvažovať – zvažujeme možnosti –, prechádzame rozhodovaním… A do toho prirodzene vstupuje aj ambivalencia – vnútorný rozpor, keď si nie sme istí, či sme sa rozhodli správne.
Čo ak sa výsledky nedostavia hneď? Často môžeme zažiť pokles spokojnosti a motivácie predtým, než nastane určitá „stabilizácia“. Viem si predstaviť, že niektorí ľudia si to môžu v tej chvíli vyhodnotiť ako zlyhanie: Nevyšlo mi to alebo Necítim sa tak, ako som dúfal.
Áno, to sa stáva veľmi často. A je to prirodzené, pretože náš mozog neustále zvažuje alternatívy, je to taký predikčný stroj. Aby dokázal správne predvídať budúcnosť, musí najprv spracovať minulosť.
Aj keď už máme za sebou nejaké rozhodnutie, napríklad prechod z trvalého pracovného pomeru na živnosť, mozog to ešte dlho spracúva. Neprepíname sa automaticky do režimu Dobre, je to za mnou, poďme ďalej. Ešte stále si kladieme otázky: Nebol predchádzajúci režim predsa len lepší? Urobila by som to dnes inak? Mám to ľutovať?
Je to úplne prirodzený proces, je súčasťou adaptácie. Mozog totiž potrebuje pochopiť, čo sa stalo, a vyhodnotiť, ako na to reagovať ďalej.
A ten vnútorný proces je veľmi ovplyvnený našou povahou. Ak je niekto úzkostnejší alebo má tendenciu k negatívnej sebareflexii, veľmi ľahko sa v ňom aktivujú staré presvedčenia: Ja vždy všetko pokazím. Mne nič nevyjde. Toto určite nezvládnem.
Tieto myšlienky prirodzene ovplyvňujú aj to, ako prežívame zmenu a ako sa nám darí adaptovať sa.
Môže to byť aj dôvod, prečo niektorí ľudia zmenu aktívne vyhľadávajú, zatiaľ čo iní sa jej obávajú? Často totiž počujeme poznámky ako: „Veď aj ja som odišiel z práce a začal od nuly. Prečo to tak prežívaš?“
Áno, porovnávanie je vždy veľmi zradné. Sme komplexné bytosti, ktoré žijú v jedinečných zložitých životných situáciách. Len málokedy sa dvaja ľudia nachádzajú v natoľko podobných okolnostiach, aby sa ich rozhodnutie či prežívanie dalo naozaj porovnať.
Často navyše dochádza k tomu, že človek, ktorý povie niečo ako Aj ja som odišiel z práce, to hovorí s časovým odstupom. Už mal čas spracovať tú svoju zmenu, zhodnotiť ju, adaptovať sa, možno si dokonca v novom živote našiel niečo, čo mu robí radosť. Ale toto je neprenosný zážitok.
Ten, kto práve prechádza zmenou, je ešte len vo fáze pochybovania, učenia sa, hľadania istoty. A v takej fáze sa ľudia často cítia osamelo alebo majú pocit, že ich druhí nechápu.
Čo pomáha v takejto fáze pochybovania, učenia sa, hľadania istoty?
Nie sú na to univerzálne ani jednoduché rady, ale niektoré veci dokážu byť veľmi nápomocné. Zmena je prirodzene náročná, vyžaduje veľa psychickej aj fyzickej energie. A práve v takom období veľmi pomáhajú drobné odmeny, uznania, pochvaly.
Keď o sebe a o tom, čo robím, zmýšľam pozitívne, v mozgu sa vyplavuje dopamín a ďalšie neurochemické látky, ktoré podporujú motiváciu a dodávajú energiu. Takýto „vnútorný doping“ nám pomáha zvládať ďalšie kroky adaptácie.
Keď si v období zmeny nastavíme rutinu, vytvárame si oporný bod.
Napríklad človek prejde na živnosť a zrazu zistí, aké to je náročné – byrokracia, administratíva, neistota v príjmoch. V takej chvíli je úplne normálne, že prichádza pochybovanie: Zvládnem to? Mám na to? A práve vtedy veľmi pomôže, keď si buď sám sebe, alebo mu niekto z okolia pripomenie: Pozri, v tomto sa ti darí. Pozri, koľko si toho už zvládla/Zvládol. Máš viac času na šport, máš väčšiu slobodu…
Tieto drobné momenty uznania a pozornosti sú dôležité. Pomáhajú nám budovať dôveru v samých seba a dávajú silu pokračovať ďalej.
Prichádza pri každej zmene aj obdobie dočasnej nespokojnosti?
Nemyslím si, že to platí vždy a univerzálne. Niekedy môže byť zmena okamžite odmeňujúca. Napríklad, rozídete sa s partnerkou/partnerom, a hoci je to nepríjemné a bolestivé, možno už prežívate city k niekomu inému a začína sa nový vzťah. Ten nával dopamínu a nové zážitky môžu prekryť smútok či únavu zo zmeny.
Alebo si človek povie, že začne behať, a zistí, že mu to ide, baví ho to, cíti sa dobre. V takom prípade je zmena viac odmenou než námahou.
Takže aj keď prechádzame nepríjemnou zmenou, môžeme si nájsť nejaký „hack“, ktorý to prebije? (Smiech.)
Nie. Ako sme si povedali, niektoré zmeny jednoducho treba vydržať. Sú situácie, v ktorých sa nedá preskočiť bolesť ani obísť náročnosť. Potrebujeme sa zmieriť s tým, že nás budú niečo stáť – či už energiu, čas, alebo emócie. Nie všetko sa dá „oklamať“ alebo spracovať rýchlo.
Pri určitom type zmien vraj pomáha aj negatívna vizualizácia, teda postaviť sa svojim obavám a pomenovať si strachy. Platí to?
Závisí to od okolností. Ak má niekto tendenciu ku katastrofizovaniu, zvyčajne nepotrebuje, aby sme mu ešte pridávali ďalšie negatívne scenáre. Taký človek skôr potrebuje doplniť aj tie pozitívnejšie možnosti, aby si vedel predstaviť, že veci sa môžu skončiť aj dobre.
Na druhej strane, ak je niekto skôr v stave, že je zo zmeny vyplašený, ale ešte ju nemá poriadne premyslenú, vtedy mu môže pomôcť dotiahnuť to premýšľanie do konca – aj za cenu, že sa pozrie na menej príjemné scenáre.
Ale žiadna univerzálna rada na to nie je. Zmeny môžu byť malé aj veľké, osobné, pracovné, vzťahové či zdravotné. Nedá sa povedať, že by existoval jeden návod, ktorý funguje pre každého.
Akú úlohu pri zmene zohráva naša vlastná motivácia a schopnosť nájsť si v nej niečo zmysluplné, najmä ak ide o zmenu, ktorú sme si sami nevybrali?
Ak je zmena nanútená zvonka, teda nemáme nad ňou kontrolu a necítime, že sme si ju sami zvolili, prijíma sa podstatne ťažšie.
No v momente, keď si dokážem na tej zmene nájsť niečo užitočné, niečo, čo môžem získať a čo sa mi hodí, otváram si tým cestu, aby som ju zvládala/zvládal lepšie. Tomu sa hovorí sebamotivácia.
Niekde som raz videla peknú metaforu o jazdcovi na slonovi, ktorý sa prediera džungľou. Je to veľmi výstižný obraz toho, ako prechádzame zmenou. Ide totiž o niečo pomalé, ťažkopádne, nie vždy ideálne koordinované, ale dá sa tým prejsť, keď si uvedomíme, že s tým môžeme aktívne pracovať.
Tá džungľa predstavuje všetky prekážky a okolnosti života – veci, ktoré nám bránia, sťažujú cestu alebo nás spomaľujú. A my si môžeme tú cestu aspoň trochu vyčistiť, spraviť ju priechodnejšou. Ak napríklad prežívam rozchod, môžem si z bytu odstrániť veci, ktoré mi partnera pripomínajú, dohodnúť si stretnutia s kamarátmi, keď tam trebárs nebude on. Alebo ak sa chcem začať hýbať a chodiť do fitka, tak si vyberiem také, ktoré mám blízko domu, kúpim si oblečenie, v ktorom sa cítim dobre, aby mi nič zbytočne nezavadzalo a neodrádzalo ma. To je to čistenie si cestičky v tej vlastnej džungli.
Potom je tu jazdec – to je naša racionálna časť, náš vnútorný „navigátor“, ktorý vie, kam chce ísť. S jazdcom môžeme pracovať cez víziu a smerovanie: kam sa pozerám, aký zmysel dávam tejto zmene, aký príbeh si o sebe v tej situácii rozprávam. Pomáha, keď si pripomíname, čo sme zvládli v minulosti, aké prekážky sme už prekonali. To je tá sila pozitívnej psychológie.
A potom je tu slon – naša telesná a emočná časť. Slon je silný, ale ide len tam, kde chce. Je to naša motivácia, naše prežívanie, energia. A otázka znie: Prečo by mal ísť tým smerom, kam ho vedie jazdec? Čo tam môže nájsť? Čo mu to prinesie? Ak vieme osloviť aj túto emocionálnu časť seba, zvýšime šancu, že tou cestou naozaj prejdeme.
Je ešte niečo, čo nám pomáha zvládať zmeny?
Áno, existuje viacero podporných faktorov. Vo všeobecnosti platí, že veľmi dôležitú rolu zohrávajú iní ľudia. Stres, bolesť či smútok znášame oveľa lepšie, keď sa o ne s niekým podelíme, nielen psychicky, ale aj fyzicky. Už len blízkosť, objatie alebo obyčajný dotyk od niekoho, komu dôverujeme, nám môže pomôcť cítiť sa bezpečnejšie.
Ak prechádzame náročným obdobím, je dobré prijať podporu, ak máme niekoho, kto nám ju vie ponúknuť. Samozrejme, nie za každú cenu, sú situácie, keď človek potrebuje byť chvíľu sám. Ale často pomáha deliť sa o svoje prežívanie s niekým, kto zažíva niečo podobné. Vedomie, že v tom nie sme sami, že sa môžeme o niekoho oprieť, je veľkým zdrojom sily.
Pokiaľ ide o osobnostné vlastnosti, tam je to o niečo zložitejšie. Napríklad ľudia s vyššou mierou otvorenosti voči novým zážitkom prirodzene vyhľadávajú zmeny. Keď sa dostanú do novej situácie, vnímajú ju ako výzvu alebo príležitosť, nie ako ohrozenie. Ale to je niečo, čo sa nedá len tak naučiť, je to súčasť nášho temperamentu.
Naopak, ak má niekto úzkostnejšiu povahu, jeho prvou, veľmi silnou reakciou na zmenu môže byť strach, obava, nervozita. To si nevieme vybrať, ale môžeme o sebe vedieť, že to tak máme. A práve toto vedomie nám dáva šancu byť k sebe láskavejší. Povedať si: „Áno, ja to mám takto. Mne chvíľu trvá, kým si zvyknem. Potrebujem nejakú situáciu zažiť desaťkrát, kým sa v nej začnem cítiť bezpečne.“
Aj to je súčasť zvládania zmien – dovoliť si ísť vlastným tempom.
Čo pomáha v procese zmeny?
Zmena je prirodzene náročná. Neexistuje jeden návod, ktorý by platil pre všetkých a na všetky situácie. Napriek tomu existuje niekoľko oporných bodov, ktoré nám môžu pomôcť prejsť týmto obdobím o niečo vedomejšie.
1. Zreálnenie očakávaní
Pomáha, keď si pripomenieme, že zmena si vyžaduje čas, energiu a psychickú prácu. Je normálne sa počas nej cítiť neisto, vyčerpane alebo smutne. Nie je to chyba, ale prirodzená reakcia organizmu na nové podmienky. Ak k sebe pristúpime s väčším súcitom, pomôžeme si tým viac, než keď sa budeme tlačiť do výkonnosti.
2. Hľadanie vnútornej motivácie
Ak si zmenu nevyberieme sami, môže byť ťažké ju prijať. No aj v nanútenej situácii si vieme položiť otázku: Čo v tom môžem nájsť pre seba? Čo mi táto zmena, akokoľvek nechcená, môže priniesť? Hľadať vnútorný zmysel nie je vždy jednoduché, ale keď ho nájdeme, máme väčšiu šancu, že zmenu zvládneme.
3. Získanie novej perspektívy
Môže pomôcť, ak sa skúsime na situáciu pozrieť očami svojho budúceho ja, napríklad o tri roky. Aký by na to mal pohľad ten človek, ktorým sa ešte len stanem? Tento jednoduchý mentálny posun nám môže dať trochu nadhľadu a možno aj nádej, že to, čo je dnes ťažké, raz bude mať zmysel.
5. Prijímanie podpory
Ak máme okolo seba ľudí, ktorí chcú byť pri nás, skúsme si dovoliť ich blízkosť prijať. Niekedy stačí len to, že pri nás niekto je. Nemusíme všetko zvládnuť sami, aj keď to tak občas chceme alebo si myslíme, že by sme mali.
6. Všímanie si malých úspechov
Počas zmeny často nevidíme „veľké výsledky“ hneď. O to dôležitejšie je všimnúť si aj malé kroky. Čo sa mi dnes podarilo? Čo som zvládla, hoci len o milimeter viac ako včera? Takéto momenty uznania – od seba aj od druhých – nám dávajú energiu pokračovať.
A čo rutiny? Ako nám pomáhajú pri zmene?
Rutiny sú ako vyšliapané cestičky v džungli. Pomáhajú nám zorientovať sa v novom, ešte neznámom prostredí. Keď si z niečoho vytvoríme rutinu, ušetríme energiu a zbavíme sa zbytočného rozhodovania, ktoré môže byť v čase zmeny veľmi vyčerpávajúce.
Ak sa napríklad rozhodnem začať cvičiť a mám to už pevne nastavené – viem, že chodím každé ráno o ôsmej, mám to zaplatené, prispôsobené svojmu dňu, mám pripravené oblečenie, ktoré mi sedí –, potom je oveľa jednoduchšie túto zmenu udržať. Znižujem počet prekážok, ktoré by ma mohli odradiť.
To isté platí aj pri zmenách, ktoré sa netýkajú len nás. Napríklad, keď dieťa prestúpi na inú školu, je to veľká zmena pre celú rodinu. Vtedy pomáha, keď si doma nastavíme nejakú spoločnú rutinu, napríklad spoločné raňajky, rannú jazdu na bicykli do školy alebo niečo úplne drobné a láskavé, napríklad lístoček so srdiečkom v desiatovom boxe. Niečo, čo sa opakuje, čo je príjemné a známe, vytvára pocit istoty a stability aj v čase, keď je všetko ostatné nové.
Práve tá predvídateľnosť a opakovanie sú počas zmeny veľmi ukotvujúce. Keď nič iné nie je isté, aspoň viem, že ma na obed čaká čokoládka od mamy alebo otca. Takto fungujú aj zvyky. Keď si niečo zautomatizujem, odpadá mi rozhodovanie, a tým si celkovo uľahčujem adaptáciu na zmenu.
Čím to je, že niektoré ťažké zmeny a situácie nás napokon posilnia?
Zmena mení nielen naše okolnosti, ale aj nás samých. Nevyhnutne sa prispôsobujeme tomu, čo sa deje navonok, a popritom sa niečo mení aj v našom vnútri. Každá skúsenosť nás formuje, posúva, premieňa.
Keď sme však práve uprostred nejakej zmeny, často ešte netušíme, kam nás dovedie. Vieme len to, že je to náročné. Napríklad, keď odchádzam od partnera zo vzťahu, ktorý už nefungoval, neviem, akým človekom sa po tejto zmene stanem. Ale viem, že sa nejako zmením.
Viem sa spoľahnúť na to, že ako ľudia máme obrovskú schopnosť prispôsobiť sa. Naša myseľ je silná a dokáže si časom vytvoriť príbeh, ktorý nám dá zmysel. Lenže v tom danom momente to ešte nevidíme. Nevidíme ten výhľad, ktorý bude o rok. Žijeme len to, čo práve teraz bolí. Možno sa za tým rohom niečo dobré skrýva, ale ešte nevieme, čo to je.
Aj preto sa ťažko radí niekomu, kto je práve vo víre zmeny.
Áno. Vety ako: Neboj sa, to ťa posilní alebo Nájdeš si lepšieho partnera sú často myslené v dobrom, ale v tej chvíli nemusia vôbec pomôcť. Človek, ktorý to prežíva, ešte nedokáže vnímať z odstupu.
V takejto chvíli si môžeme skúsiť pripomenúť, povedať si: „Teraz to bolí, ale o tri roky budem niekto iný, kto sa na to pozrie inak.“ Môže nám to priniesť aspoň krátky nádych úľavy v náročnom období.
Lenka Pavuková Rušarová
Certifikovaná klinická psychologička, psychoterapeutka a párová terapeutka. Je spoluzakladateľkou projektu Prítomie a tvorí rovnomenný podcast, v ktorom môžete počúvať skutočné príbehy aj zdanlivo neriešiteľné ľudské dilemy, nazrieť tak do zákulisia terapeutickej práce. Má viac ako 20-ročnú prax v oblasti psychoterapie a individuálneho rozvoja. Je členkou Komory psychológov a je registrovaná v zozname psychoterapeutov SR. Učí na Univerzite Komenského budúcich psychológov a preložila viacero odborných publikácií.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
