Príbehy

Životopis má otvoriť dvere, nie povedať všetko

Mnohí vyštudujú kvalitné školy, no stroskotajú na tom, že ich nikto nenaučil písať dobré CV. Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš z Kickresume radia, ktorým chybám by ste sa mali vyvarovať.

Autor Sóda

Foto Sóda

Dátum14. 8. 2017

Personalisti strávia nad vaším životopisom maximálne desať sekúnd. Dnes už nie je ani zďaleka zarážajúce meniť prácu hoci aj každý rok. Skutočnosť je taká, že vo firmách čakajú na jednu pozíciu niekedy aj stovky životopisov. Dosiahnuté vzdelanie a počet pracovných skúseností na prvý pohľad zamestnávateľa nezaujmú.

O tom, čo môže odlíšiť váš životopis od iných, ktorým chybám by ste sa pri jeho písaní mali vyhnúť, a s čím sa oplatí v CV naopak pochváliť, sme sa porozprávali so šikovnými Slovákmi, zakladateľmi Kickresume, online nástroja na tvorbu pekných a funkčných životopisov.

Forma vyhráva

Nástroj na tvorbu životopisov, ktorý Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš spolu pred pár rokmi vytvorili, bol riešením problému, s ktorým bojovali ešte počas štúdia na vysokej škole. Dnes sa stretávajú každý deň so životopismi z celého sveta.

To, čo je podľa nich na dobrom CV najdôležitejšie, nie je počet odpracovaných rokov ani pekná fotografia. “Dobré CV by malo mať jednu stranu, ale omnoho dôležitejšie je to, aby v ňom boli relevantné informácie bez zbytočných omáčok. Najlepšie je dať do CV niečo, čo ukazuje priamo vaše výsledky,” tvrdí Tomáš Ondrejka.

Pochváľte sa výsledkami

Popis pozície nestačí, v životopise zaujímajú zamestnávateľov predovšetkým výsledky a váš osobný benefit, ktorý môžete zamestnávateľovi ponúknuť. “Ak niekto napríklad dokázal zvýšiť tržby firmy o 30%, mal by to v CV mať. Životopis je predovšetkým vaša osobná reklama,” vysvetľuje Tomáš.

Aj pri písaní životopisu platí, že kvalita vyhráva nad kvantitou. Vyberte iba pracovné skúsenosti, ktoré by mohli potenciálneho zamestnávateľa na prvý pohľad zaujať. “CV by človeka malo dostať na pohovor, nie ukázať úplne všetko, čo človek robil,” dopĺňa.

Dizajn by mal byť čitateľný

Dbajte na to, že životopis by mal byť predovšetkým ľahko čitateľný. Prekombinované písmo a farby mu môžu, ublížiť. “Ak zlepšíte čitateľnosť životopisu, máte oveľa väčšiu šancu, že si vás personalista vyberie. Dizajn nie je len o tom, že CV vyzerá pekne. Ide hlavne o to, aby sa dobre čítalo a obsahovalo aj dostatok bieleho miesta,” vysvetľuje úlohu vizuálne pekného formátu Peter Ďuriš.

Tomáš a Peter vytvorili v rámci Kickresume na začiatku šesť šablón, ktoré dopĺňali postupne. Napriek tomu sa stretávajú denne s nápaditými prevedeniami. “Niekedy vidíme naozaj zaujímavé kombinácie. Mali sme tu už fotku na výraznom červenom pozadí alebo aj fotografiu Homera Simpsona,” spomína Tomáš.

Fotografiu radšej zvážte

Ak si myslíte, že fotografia je nutnosťou, ste na omyle. Podľa Tomáša je najlepší životopis bez fotky. Samozrejme, záleží na pozícii, na ktorú sa hlásite. Môže vám pomôcť, ale aj do veľkej miery ublížiť. “V severských štátoch musí byť CV spravené tak, aby personalista nevedel, či je uchádzač žena alebo muž, akého je náboženstva alebo farby pleti,” objasňuje Peter Ďuriš.

Ak budú chcieť firmy zistiť o vás viac, presne vedia, kde si tieto informácie dohľadať. “Tie najúspešnejšie svetové firmy si vaše meno zadajú do systému a automaticky im vyhodí všetky linky na sociálne siete, na ktorých pôsobíte,” dopĺňa Peter. Práve preto by sme si mali dvakrát premyslieť to, čo zo svojho života uverejníme na sociálne siete.

Úroveň zručností nepreceňujte

Zručnostiam by sme mali pri tvorbe životopisu vyčleniť rovnakú dôležitosť ako pracovným skúsenostiam. “Schopnosti ako emailová komunikácia alebo práca s počítačom sú zabitým miestom v CV,” tvrdí Tomáš Ondrejka.

Ešte stále je najväčší dopyt po kandidátoch, ktorí ovládajú Excel. V tomto prípade by sa človek ale nemal preceňovať. “Bežne sa stáva, že ľudia majú v CV zručnosť pokročilý, no keď im dajú na pohovore vypočítať určitú funkciu, zistia, že sú v podstate začiatočníci. Je lepšie, keď človek prizná, že niečo nevie, no chce sa to naučiť. Firmy väčšinou úprimnosť ocenia,” vysvetľuje Tomáš.

Zručnosti spomenuté v životopise by mali byť kombináciou vašich technických zručností, ale aj osobnostných vlastností, ktoré sú pre zamestnávateľov momentálne najdôležitejšie. Ohodnotiť samého seba môže byť náročné a málokedy objektívne.

Dnes už existuje množstvo nástrojov, ktoré vám na základe otázok prezradia vaše slabé a silné stránky. V Kickresume to vyriešili hravou formou. Vyvinuli špeciálne hry, z ktorých dostanete 40 výsledkov vrátane odporúčaní, na akú pozíciu na trhu sa hodíte najviac.

Anglický životopis nie je nutnosťou

Častou otázkou je jazyk, v ktorom má byť životopis napísaný. Nie je pravidlom, že s angličtinou máte vyhraté. Nadnárodné spoločnosti sú s angličtinou stotožnené, no niektoré slovenské alebo české firmy si komunikáciu v rodnom jazyku priam vyžadujú. “Posielať životopis v angličtine firme, ktorá pôsobí výhradne na slovenskom trhu, je zbytočné,” uzatvára Tomáš.

Referencie dajte bokom

Bežne sa stretnete so životopismi, ktoré obsahujú okrem pracovných skúseností, vzdelania a zručností aj krátke referencie od bývalých zamestnávateľov alebo kolegov. Pred odoslaním CV túto kolonku radšej zvážte.

Personalisti sú väčšinou skúsení pracovníci, ktorí si v prípade záujmu o referencie vedia tieto informácie dohľadať. “Ak zamestnávatelia vyžadujú referencie, v popise pozície to väčšinou napíšu. Lepšie ako písať ich do životopisu je poslať ich v priloženom dokumente. Ak veľmi chcú, vášho bývalého zamestnávateľa nebudú váhať kontaktovať, prípadne si informácie dohľadajú na profesionálnej sieti LinkedIn,” vysvetľuje Tomáš.

Motivačný list je stále žiadaný

Pre niektorých zamestnávateľov je motivačný list dôležitejší ako samotný životopis. Práve vďaka motivačnému listu vie personalista o vás zistiť viac. Kým životopis by mal byť skôr o človeku, v motivačnom liste by ste mali prejaviť konkrétny záujem o pozíciu v danej firme. “Aj motivačný list môže vizuálne ladiť s CV a dopĺňať ho,” vysvetľuje Peter.

Doplnkovým zdrojom informácií pre zamestnávateľa môže byť napríklad aj personalizovaná webová stránka, vďaka ktorej si vás firmy vedia dohľadať prakticky kedykoľvek.

Ľudia sa nevedia odprezentovať

Aj keď to znie pre niekoho jednoducho, osvojiť si základné kroky pri tvorbe CV je pre niektorých ľudí obrovským problémom. Problém s prezentáciou majú predovšetkým absolventi. “Vyštudujú prestížne školy, no stroskotajú na tom, že ich nikto nenaučil písať dobré CV. Majú zručnosti, sú vymakaní, no napíšu také CV, že by ich nezobrali nikde,” opisuje súčasnú situáciu na trhu Tomáš Ondrejka.

Podľa neho práve preto tvoria vysoké percento nezamestnaných na Slovensku mladí ľudia. V Kickresume vytvorili jasný návod doplnený prehľadnými ilustráciami, ktorý vás prevedie krok za krokom tvorbou svojho vlastného CV.

Vytvorte si reklamu na seba

Všeobecne platí, že je dobré svoje CV prispôsobiť firme a vyzdvihnúť silné stránky, ktoré sa zhodujú s firemnou kultúrou. Personalisti pozerajú predovšetkým na to, ako sa človek hodí do tímu, aké ma záujmy prípadne aj to, ktorým športom žije vo voľnom čase.

Odpracované roky a zručnosti niekedy nie sú všetko, omnoho viac osloví firmy zápal pre danú pozíciu a silné stránky vašej osobnosti. Ak nemáte grafické zručnosti, s tvorbou pekného CV vám pomôžu v Kickresume. Pamätajte, aj v prípade tvorby životopisu platí, že menej je niekedy viac.

O Kickresume

Kickresume, online nástroj na tvorbu životopisov, založili v roku 2013 Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš ešte ako študenti. Zo svojho projektu, s ktorým kedysi riešili vlastný problém, vytvorili globálny start-up, pomocou ktorého si ľudia po celom svete vytvorili už pol milióna životopisov. Vizuálne pekné a funkčné životopisy zo Slovenska majú momentálne najväčší úspech v USA a Indii.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese

Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum20. 5. 2026

Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.

Ak sa chcete zdokonaliť v jazyku, pripravili sme výber apiek, ktoré vám to uľahčia. A travel blogeri nám dali odporúčania na apky, s ktorými sa nestratíte ani v Japonsku.

V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:

prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
ako v japončine mizne ego,
prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
tipy na „skryté poklady“ Japonska.

Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?

To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.

Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka.

Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“.

Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru.

Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.

Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje.

Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami.

Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál.

Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.

Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?

Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech).

V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie.

Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.

Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?

Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať.

Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.

Japonské skryté poklady

Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.

Onsen ako rituál duše

Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.

Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.

Trasy pre hľadačov ticha

Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:

Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.

Ako to myslíte?

Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.

Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.

Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.

Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu.

Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.

Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?

Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze.

Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.

Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.

Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší.

Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta.

Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.

Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.

Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?

Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.

Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.

Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?

Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“

Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“

Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry?

Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.

Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť.

Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.