Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Smart hodinky pre školáka? Poradíme, ako nastaviť pravidlá ich používania

Ak sa chcete spojiť so svojimi deťmi a mať prehľad o tom, kde sa nachádzajú, smart hodinky sú šikovným riešením. Nezabudnite však v deťoch budovať zodpovednosť.

Kúpu inteligentných hodiniek ako alternatívu prvého mobilu zvažuje pri nástupe svojho dieťaťa do školy čoraz viac rodičov. So špeciálnou pedagogičkou Soňou Pekarovičovou z CentraDys sme sa rozprávali o tom, čo by malo predchádzať ich kúpe. 

Spoločnosti O2 záleží na kvalitnom vzdelávaní, preto Férová Nadácia O2 v rámci grantu O2 Digitálna škola podporila projekty zamerané na inovatívne vzdelávanie a pomoc deťom aj pedagógom. Viac informácií

Čo dokážu inteligentné hodinky

Inteligentné hodinky predstavujú šikovný prístroj, cez ktorý si môžete s dieťaťom posielať správy aj telefonovať. Hodinky prijmú hovor iba z vybraných čísel, takže nemusíte mať obavy, že by vášmu dieťaťu volal niekto cudzí.

Niektoré modely zároveň umožňujú spustiť diaľkový odposluch, ukázať, kde sa dieťa práve nachádza či kde sa pohybovalo a zároveň upozorniť, keď si ich dieťa dá dole. Deti, ktoré ešte nevedia dobre písať, môžu využiť hlasové správy a v prípade núdze stlačiť SOS tlačidlo.

Detské smart hodinky už vyrába množstvo značiek v rôznych dizajnoch. Väčšinou fungujú samostatne, inteligentný telefón potrebuje len rodič. Do hodiniek vloží SIM kartu, do telefónu si stiahne ovládaciu aplikáciu a dieťa môže začať hodinky naplno využívať.

Dohodnite si presné pravidlá

Skôr ako hodinky kúpite, porozmýšľajte, na čo ich dieťa bude potrebovať. Vydiskutujte si, na čo budú slúžiť a ako ich dieťa bude používať. Rodičia totiž hodinky často kupujú iba ako doplnok, pretože ich už majú všetci spolužiaci a ich dieťa po nich túži tiež. Je dobré uvedomiť si, že nie sú povinnou výbavou prváka.

Inteligentné hodinky môžu rodičom priniesť pokoj v duši, keď dieťa prekonáva veľké vzdialenosti, presúva sa na krúžky, chodí cez rušnú cestu alebo trávi čas s rovesníkmi na ihrisku. Môžu slúžiť aj na komunikáciu, keď si rodič potrebuje s dieťaťom počas dňa dohodnúť organizačné záležitosti.

Čítajte aj: Deti sa potrebujú hrať aspoň polhodinku denne, radí špeciálna pedagogička

„Každá nová technológia by sa mala dieťaťu dať s jasnými pravidlami. Je dobré, ak používaniu hodiniek dáme rámec a zadefinujeme si pravidlá používania. Dieťaťu môžeme povedať, že hodinky má na to, aby nám zavolalo, keď má ťažkosti, alebo aby sme mu mohli zavolať, keď nebudeme vedieť, kde je. Súčasťou pravidiel by malo byť aj zadefinovanie povinností, napríklad pravidelné nabíjanie hodiniek či určenie miesta, kam sa odkladajú,“ radí Soňa Pekarovičová.

Zaujímavou témou je aj to, čo robiť v prípade straty alebo poškodenia hodiniek. „Vo všeobecnosti nie je nutné otvárať túto tému vopred, postačí zistiť, či dieťa chce vedieť, ako sa má o hodinky starať a či má premyslené, kam si ich bude v prípade potreby odkladať,“ približuje odborníčka.

„Ak sa chce dieťa týmto otázkam venovať, môžete sa nad nimi spoločne zamyslieť. Výsledkom môže byť napríklad zabezpečenie vrecúška, do ktorého si ich dieťa odloží, aby neboli pohodené v taške. Ak sa tomu dieťa venovať nechce, tak je starostlivosť o hodinky v jeho zodpovednosti,“ dopĺňa.

Je dobré otázku používania hodiniek raz za pol roka otvoriť a dohodu prehodnotiť.

Neberte deťom zodpovednosť za ich správanie

Hodinky môžu mať aj opačný efekt, ako očakávame. Namiesto podpory samostatnosti, môžu u detí viesť k zníženiu zodpovednosti za svoje správanie.

„Dnešné deti žijú v inom svete, ako sme žili my. Vo svete, kde sa vynárajú nové typy hrozieb. Reakciou na nový stav je zvýšená potreba deti kontrolovať, ktorá môže viesť k zníženej zodpovednosti. Deti sú totiž zvyknuté, že im je stále niekto poruke. Aj ony si však potrebujú vybudovať ostražitosť. Potrebujú napríklad vedieť, že nemôžu ísť zbesilo cez cestu, pretože nemajú za chrbtom nikoho, kto ich odtiahne,“ vysvetľuje odborníčka.

„Deťom sa však stále zmenšuje priestor, kde si môžu zodpovednosť trénovať, teritórium, kde preberajú zodpovednosť samy za seba. Vytráca sa čas, ktorý sme mali bežne k dispozícii ako deti my. Ísť sám či sama do školy, na krúžok či postarať sa o seba, kým prídu rodičia z práce. Deti majú oveľa menej príležitostí byť zodpovedné samy za seba a niesť následky za svoje správanie,“ dopĺňa Pekarovičová.

Odborníčka upozorňuje na to, že hodinky môžu rodičov pri budovaní zodpovednosti svojich detí nenápadne zviesť z cesty. Napríklad si nemusia uvedomiť, že dieťa nerešpektuje dohodnutý čas príchodu domov, pretože je zvyknuté, že zavoláte, aby ste mu pripomenuli, že má prísť domov.

Prečítajte si: Dejiny 20. storočia by mali byť samostatný predmet, hovorí Sandra z YouTube kanálu Dejepis Inak

„Rodičom odporúčam dohodnúť sa s dieťaťom, kedy sa má vrátiť a nechať ho niesť dôsledky, ak mešká. Je to jedna z dobrých možností, ako trénovať zodpovednosť,” približuje.

Ak sa aj stane, že si po čase uvedomíte, že hodinky vám komplikujú nejakú oblasť života, nič sa nedeje. „Vždy sa môžete vrátiť a predefinovať dohodu používania hodiniek alebo pôvodnú dohodu zmeniť,“ zdôrazňuje.

Prejdite si s deťmi všetky bezpečnostné stratégie

Inteligentné hodinky môžu v rodičoch a deťoch vzbudiť falošný pocit bezpečia, v dôsledku ktorého potom nemyslia na to, ako udržať deti mimo nebezpečenstva.

„Ak deti chodia samy na krúžky alebo domov, mali by presne vedieť, ako sa správať, keď sa stratia, keď od nich žiada pomoc cudzí človek alebo keď sa necítia príjemne. Mali by vedieť, koho môžu požiadať o pomoc, na ktoré miesta sa môžu obrátiť v prípade núdze. Mali by poznať naspamäť kontakt na rodiča alebo ho mať zapísaný,“ približuje odborníčka.

O týchto veciach by ste mali s deťmi pravidelne diskutovať, aby si dokázali poradiť samy. Hodinky sú síce výborným riešením, ale môže sa stať, že práve v momente, keď ich bude dieťa najviac potrebovať, zostanú vybité alebo zabudnuté v šatni.

Nepoužívajte hodinky proti dieťaťu

Hodinky sú zásahom do súkromia detí a ešte nemáme výskumy, ako to na ne vplýva. Snažte sa preto pri ich používaní myslieť aj na tento aspekt.

Inteligentné hodinky sa totiž môžu stať aj zdrojom konfliktu. Ak rodič použije hodinky na dokazovanie viny a v hádke vytiahne dáta z hodiniek ako dôkaz proti dieťaťu, ak ho tajne odpočúva alebo mu zakazuje hodinky odložiť, môže to vážne narušiť dôveru v rodine.

„Ak chcete hodinky používať aj na takéto účely, dieťa má právo vopred vedieť, na čo všetko hodinky môžu slúžiť rodičom a že je monitorované za každých okolností. Dieťa a rodič by si mali vydiskutovať a vyjasniť, na čo monitorovanie slúži. Zvlášť v čase dospievania by mali rodičia vnímať, že ide o zásah do súkromia,“ uzatvára Pekarovičová.


Spoločnosti O2 záleží na kvalitnom vzdelávaní detí, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 podporila projekty zamerané na inovatívne vzdelávanie a pomoc deťom aj pedagógom. V grantovom programe O2 Digitálna škola uspelo 16 projektov zameraných na vzdelávanie žiakov základných a stredných škôl, ich učiteľov, ale aj na rozvoj detí v predškolskom veku. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Soňa Pekarovičová

Je špeciálna pedagogička a autorka koncepcie CentrumDys. Venuje sa deťom s varovným signálom poruchy učenia a pozornosti a ich príprave do školy. Druhou oblasťou je pomoc s emočnými ťažkosťami detí a s problémami v správaní. Organizuje kurzy rodičovských zručností a poradenstvo pre rodičov.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Produktivita nie je naša najdôležitejšia črta, náš mozog sa potrebuje aj nudiť. Psychologička Denisa Moravčík Debrecká vysvetľuje, kedy nám plánovanie viac ubližuje, ako pomáha

To, že sa vám nedarí urobiť všetko, čo máte na pláne, neznamená, že je problém vo vás – možno si len robíte nereálny plán.

Stalo sa vám, že ste si ráno urobili plán dňa a večer ste zistili, že ste nevyškrtali ani polovicu aktivít? Stretnutia, porady, maily, varenie obeda, upratať, vyzdvihnúť deti, rozbehnúť projekt, cvičiť… Spoliehame sa na to, že zvládneme aj nemožné, a keď to nevyjde, sme frustrovaní. Problém s nereálnym plánovaním máme mnohí – no vzorec tohto správania sa skrýva ešte v detstve.

Stíšiť sa môžete aj pri malých okamihoch. Umelkyňa Katarína Poliačiková pochopila, že šťastie nesúvisí s úspechom, krajinou, v ktorej žije, ani s dokonalou dovolenkou

S psychologičkou Denisou Moravčík Debreckou sme sa rozprávali o nereálnom plánovaní, perfekcionizme aj tlaku doby, ktorá nás núti do neustálej produktivity. V rozhovore sa dočítate aj o tom:

  • ako si aktivity (ne)plánovať, 
  • koľko času v plánoch by mali zaberať nečakané udalosti, 
  • ako súvisí podrobné plánovanie s perfekcionizmom,
  • ako si pomôcť vystúpiť z bludného kruhu nerealistického plánovania a následného zlyhania,
  • ako si dovoliť robiť chyby
  • a ako nevnímať svoju hodnotu len cez prácu.

Keď sa povie plánovanie, ako prvé si predstavím zoznam úloh, ktoré potrebujeme stihnúť. Vnímam to správne?

Plánovanie je prirodzená činnosť mozgu, deje sa aj bez toho, aby sme si písali zoznam úloh na papier. V myšlienkach si plánujeme budúcnosť a prispôsobujeme tomu ďalšie kroky. 

Plánovanie využívame aj v psychológii ako terapeutickú techniku pre ľudí s depresiou alebo s nízkou motiváciou. Ak plánujeme v zdravej miere, plán môže byť dobrým pomocníkom. V poslednom čase sa však čoraz viac stretávam s nerealistickým plánovaním.

Čo znamená nerealistické plánovanie?

Vysvetlím to na príklade: často sa na mňa obracajú mamičky na rodičovskej dovolenke, pretože majú pocit, že „sú chybné“, lebo sa im nedarí spĺňať ich denné plány. Na zoznamoch totiž majú starostlivosť o dieťatko, domácnosť, hranie sa, rozbiehanie biznisu a množstvo ďalších bodov, ktoré nie je možné naplniť. 

Ich plány sú úplne nestihnuteľné, nadľudské a nerealistické, napriek tomu si však myslia, že na vine nie je zlý plán, ale ony – teda že s nimi nie je niečo v poriadku. A to je problém.

Prečo nedokážeme vnímať, že naše plány nie sú realistické?

V prípade mamičiek to pripisujem aj sociálnym sieťam, odkiaľ na ne v poslednom čase prichádza obrovský tlak na materstvo. Moje klientky vidia influencerky, ktoré zvládajú všetko – majú bábätko, pracujú a ešte pritom aj dobre vyzerajú. 

Problém s nerealistickým plánovaním sa niekedy prejaví aj po kritike z okolia. Počúvame komentáre, ako by sme mali niečo robiť, čo by sme nemali robiť, kde v živote by sme mali byť… 

Tlak vonkajšieho sveta je naozaj enormný. Aj vplyvom sociálnych sietí žijeme v dobe, keď sa môžeme porovnávať s oveľa väčším množstvom ľudí.

Ak vás v detstve hodnotili rodičia podľa vášho výkonu, odrazí sa to aj na nerealistickom plánovaní.

Takže tlak vonkajšieho sveta nás začne pomaly ovplyvňovať, až máme potrebu „pridať“?

Je to prepojené. Aby nás takto ovplyvnil vonkajší svet, musí v nás naraziť na nejakú citlivú strunu. Často sa takéto komentáre dotýkajú ľudí s nižším sebavedomím. 

Mnohé je dané aj výchovou. Ak ste vyrastali v rodine, kde ste museli stále niečo robiť, aby ste boli hodnotní a milovaní, ukáže sa to aj na plánovaní. Takíto ľudia sú často perfekcionisti – majú na seba neprimerané nároky (nielen) v plánovaní a chcú dokonalosť. Produktivitu a prácu často vidia ako svoju jedinú hodnotu.

Môže to však byť aj úplne naopak – videli ste príklad svojich rodičov perfekcionistov a teraz úplne opovrhujete tým, keď je niekto zorganizovaný.

Čo zažívajú perfekcionisti, keď pochopia, že ich plány nevychádzajú?

Niektorí zaujmú defenzívny postoj – obviňujú ostatných a nepripustia, že by mohla byť chyba na ich strane. Perfekcionista nemá vysoké nároky len na seba, ale aj na okolitý svet. Ďalšou z možností je pocit sklamania, zlyhania a úzkosť.

Keď sa cítim zle, že som nenaplnila svoj plán, tak by ma to mohlo motivovať pri ďalšom plánovaní – a budem plánovať striedmejšie.

Stále hovoríme o ľuďoch, ktorí nevedia, že majú problém a sú v bludnom kruhu. Na začiatku je myšlienka, že musím byť perfektný a ukázať svetu, čo všetko dokážem. Urobím si nerealistický plán, ktorý nevyjde, a tak sa začnem obviňovať, až sa presvedčím, že musím zvládnuť dvojnásobok.

Možno si časť čitateľov/čitateliek práve uvedomila, že uviazli v takomto kruhu. Čo sa s tým dá robiť?

Na úvod je dobré všímať si svoje myšlienky – často totiž ideme na „autopilota“ a ani si neuvedomujeme, na čo v skutočnosti myslíme. Skúste si všímať, či nie ste prehnane sebakritickí, a takisto si všímajte, ako sa cítite.

Keď nám však nefunkčné plánovanie a perfekcionizmus zasahujú do každodenného života, je dobré vyhľadať odbornú pomoc. Všeobecne platí, že keď sa necítime dobre, je vhodné poradiť sa s psychológom.

Existujú však aj rôzne tipy, ktorými si môžeme pomôcť sami. Prvým krokom je spomínané všímanie si svojich myšlienok, druhým je overovanie. Plynie naozaj môj pocit, že nerobím dosť, z reality? Naozaj sa mi nič nedarí?

Zároveň je dôležité redefinovať zlyhanie. To, že robím chyby, určite neznamená, že som zlyhala.

Robenie chýb je stále vnímané veľmi negatívne.

Chyby v našej spoločnosti nie sú populárna téma. V slovenskej kultúre sú démonizované, je to hanba, o ktorej sa nehovorí. Na chybách sa však učíme, nutne ich potrebujeme, ak sa chceme zlepšiť a posunúť. V knihe, ktorú som napísala (Moderná psychológia, pozn, red.), je jedna celá kapitola len o veciach, ktoré sa mi nepodarili, lebo je to bežná súčasť nášho života.

Ako reaguje perfekcionista, keď mu na terapii povieš, že chyby sú bežnou súčasťou života?

Určite je to preňho náročné, klienti sa na mňa zvyknú pozerať ako na mimozemšťana. Vyrastali v úplne inom nastavení, no dobrou správou je, že to vieme zmeniť.

Čo robiť, ak nám nereálne plány nastavuje naše okolie? Napríklad vedenie v práci.

Na prvú by som odpovedala, že komunikovať to, no chápem, že to nie je také jednoduché. Niekto napríklad môže mať strach, že príde o prácu.

Skúste sa na to však pozrieť z druhej strany – nie je to nezodpovedné, práve naopak, podľa mňa to veľa hovorí o tom, akí ste zodpovední a schopní, že viete vopred vyhodnotiť, že na niečo nemáte síl a nebude možné to stihnúť. Plán sa vždy dá preorganizovať.

Veľmi často sa stretávam s klientmi, ktorí sa definujú iba svojou prácou a úspechmi. Produktivita však naozaj nie je naša najdôležitejšia črta. Vo svete máme aktuálne veľmi veľa možností, čo je skvelé, no možnosti vytvárajú aj tlak na výkon. Myslite najmä na to, že naozaj nemusíte robiť všetko – aj keď máte veľa nápadov, dovoľte si nepracovať na všetkých.

Psychológ: Naša identita je často postavená iba na práci. Ak o ňu prídeme, sme stratení

Ako sa zorientovať vo svojich aktivitách a urobiť si zdravý plán?

Vždy na úvod učím svojich klientov zoradiť si aktivity. Napíšte si všetko, čo robíte a chcete robiť, na papier a vytrieďte to do 4 kategórií podľa dôležitosti. 

Mnohí potom zistia, že niektoré aktivity sa dajú minimalizovať, delegovať na iných, alebo dajú do popredia aktivity, ktoré pre nich nie sú hodnotné. 

Často sa mi stáva, že sa sústreďujeme na potreby iných ľudí a tie naše sú na úplnom konci zoznamu. Napríklad čas na seba označujeme ako najmenej dôležitý. Keď máte problém s plánovaním, pri takejto aktivite vám psychológovia pomôžu odhaliť, čo je pre vás naozaj dôležité, a pomôžu vám poprehadzovať priority.

Definovali sme si najdôležitejšie aktivity. Čo potom?

Vypíšte si 3 body, ako dosiahnuť, aby bola daná aktivita splnená. Napríklad keď chcete urobiť prezentáciu, čím treba začať? Skúste sa sústrediť na tie najdôležitejšie časti a vynechajte detaily – tie sa dajú dorobiť aj neskôr. 

V zásade platí staré pravidlo: začnite aktivitou, ktorá vám je najnepríjemnejšia alebo je najťažšia.

Chcela by som zdôrazniť, že úplne stačí, keď máte 3 body. Mnohí ľudia, ktorí majú s plánovaním problém, sú zvyknutí plánovať po minútach. Z mojej praxe sa však vždy stane niečo nečakané, čo vám minútový plán rozhádže.

Mali by sme si teda naplánovať aj istú rezervu?

Určite áno. Nečakané udalosti nedokážeme plánovať, no môžeme myslieť na rezervu. Platí pravidlo 60 na 40. 60 % času tvoria plánované aktivity a až 40 % sú tie, s ktorými sme nerátali.

Existuje aj nejaké pravidlo na to, koľko by sme mali oddychovať?

Možno je to kontroverzný názor, ale mne práca cez víkend neprekáža. Ak máte nejaký projekt, ktorý si vyžaduje prácu aj cez víkend a prináša vám radosť, pokojne to robte. Určite však ide iba o obdobie, nie celoživotné nastavenie. Hlavne si všímajte, ako sa cítite. Nič, čo vám dlhodobo prináša úzkosť, nie je správne.

Ako sa v takej situácii cítime?

Väčšinu dňa máme obavy, ktoré nás ovládajú. V hlave máme katastrofické scenáre, stále sa nám vracia myšlienka, že nás aj za malé pochybenie vyhodia z práce. 

K úzkosti sa pridávajú fyzické prejavy – nespavosť, búšenie srdca, svalové napätie, bolesť, migrény. Všetky tieto príznaky môžu byť aj psychosomatické.

Niekedy počúvam komentáre, že však nech si ten človek vezme na 2 týždne dovolenku a bude dobre. To pomôže len na krátky čas. Je dôležité meniť vzorce nášho správania. Niekedy sa stáva, že za mnou príde na terapiu niekto s tým, že nevie dobre plánovať, a skončíme až niekde v detstve.

Spomínala si, že na nás majú vplyv aj sociálne siete – nechceme si priznať chyby a musíme byť stále dokonalí.

Tento rozhovor sa začal tým, že plánovanie je všade okolo nás, a naozaj to platí. V poslednom čase je aj v „trendoch“ – napríklad virálne videá o denných rutinách, kde dievčatá vstávajú o piatej ráno a do šiestej majú mať uprataný byt, odbehnuté kilometre, urobené raňajky, odmeditované a zapísané pocity do denníčka. To naozaj nie je reálne a takéto nároky ani nie sú zdravé. Poznáme prípady youtuberiek, ktoré priznali, že nič z toho nebolo skutočné.

Tlak na produktivitu je však častý aj v prípade dospelých ľudí – stačí spomenúť rôzne články o „rutinách bohatých a úspešných“.

Presne tak, novodobé oslavovanie produktivity sa dotýka všetkých. Zabúdame na to, že náš mozog sa potrebuje aj nudiť. Určite sa vám už stalo, že ste si na niečo nevedeli spomenúť a odpoveď vám prišla na rozum, až keď ste nič nerobili alebo keď ste sa vyspali. 

Produktivita naozaj nie je všetko – ak chceme byť úspešní, musíme mať vo svojom pláne aj priestor „nerobiť nič“.

Denisa Moravčík Debrecká

Klinickú psychológiu a kognitívnu vedu študovala na univerzitách v Holandsku a v Amerike, aktuálne navštevuje dlhodobý psychoterapeutický výcvik v kognitívno-behaviorálnej terapii v Inštitúte Odyssea v Česku. Denisa sa venuje rozširovaniu povedomia o duševnom zdraví, okrem iného aj na svojom instagramovom profile. Klientom a klientkam pomáha na online terapiách a je autorkou knihy Moderná psychológia.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.