Pomáhajú rodičom, mentorujú, učia mladých podnikať. Tieto projekty robia Slovensko o čosi férovejším
Na zmenu k lepšiemu netreba vždy bombastické projekty. Stačí začať v najbližšom okolí.
Zdieľať
4. 11. 2016;Autor: Sóda
Darí sa vám. Okolo vás sú ľudia, ktorí vedia poradiť. Keď máte nápad, pomôžu vám ho zrealizovať. Keď nápad nemáte, inšpirujú vás a nejaká múza o vás zakopne. Ak chcete kultivovať seba ako osobnosť, je tu dosť tých, ktorí vás vedia viesť. Predstavte si takýto svet. A teraz vám povieme, že nie je tak celkom nereálny.
Nech by sme akékoľvek ciele ktoréhokoľvek človeka rozmenili na drobné, tak vždy skončia pri vzťahoch. Vždy. Pri vzťahu k sebe, ku svetu, kolegom, peniazom, rodine, okoliu… Všetky plány, túžby, sny, sú len nadstavbou fungujúcich vzťahov.
Sú ľudia, ktorí si to uvedomujú a hoci ich nenájdete často vo vysokom biznise, v politike, ani na veľkých fotkách na stránkach magazínov, sú aktívni.
Pôsobia v malom, na komunity ľudí, ktorí sú okolo nich. V mestách, kde žijú a chcú ich zdokonaľovať, vo štvrtiach, na školách. Práve takýchto ľudí, ktorí pomáhajú iným žiť život, s ktorým sú spokojní, si raz za rok vypočuje Férová Nadácia O2.
Posúdi projekty, porozmýšľa, komu treba najviac pomôcť a pomôže – rozdelí stotisíc eur. O projektoch, ktoré vďaka týmto prostriedkom urobia svet o kúsok férovejším, sme pripravili miniseriál.
Playground Bratislava
Môžu rodičia a deti pracovať spolu? Nemôžu. Ale deti sa môžu hrať pri pracujúcich rodičoch. Petra Dzurovčinová prišla na nápad urobiť spoločný priestor pre deti aj rodičov, keď potrebovala vyriešiť svoj vlastný prienik práce a detí.
Zistila, že aj iní rodičia riešia túto dilemu a to jej vnuklo ideu urobiť priestor, kde môžu rodičia pracovať a deti sa hrať. Samozrejme, sústrediť sa na prácu pri blázniacich sa deťúrencoch nie je veľmi lákavé, preto to Petra s ľuďmi, ktorí sa k nej pridali, vymysleli inak.
Deti budú mať samostatný priestor, ktorý vyhovuje všetkým hygienickým požiadavkám a budú mať tiež aktivity, na ktorých rodičom najviac záleží – podľa prieskumu sa opakujú najmä požiadavky na Montessori metodiku, angličtinu, záhradu či tvorivé dielne.
Dospeláci budú mať vlastný priestor na prácu, ale kedykoľvek počas dňa budú môcť byť aj deti s rodičmi, aj rodičia s deťmi. V tejto chvíli si Playground Bratislava hľadá miesto, kde začne a otvárať plánuje od septembra 2017.
Sokratov inštitút
Sú prednášky, ktoré na bežných školách nenájdete v odboroch, ktoré zamestnávatelia nechcú, ale život si ich vyžaduje. Práve na to je tu Sokratov inštitút. Miesto, ktoré vychováva lídrov.
Sokratov inštitút pracuje ročne s dvadsiatimi mladými mužmi a ženami, ktorí chcú meniť Slovensko k lepšiemu. Od tých, ktorí chcú úspešne absolvovať, vyžaduje účasť na workshopoch a úspešné zorganizovanie a realizáciu vlastného mikroprojektu.
„V tomto momente sa Sokratov inštitút nachádza vo svojom štvrtom ročníku. Doteraz sme dopomohli k vzniku 52 filantropických startupov (mikroprojektov) a ďalších dvadsať sa v súčasnosti pripravuje.
Novinkou, ktorú tento rok zavádzame vďaka podpore Férovej nadácie je mentoring pre našich študentov a študentky založený na peer skupinách, kde sa stretnú s absolventmi Sokratovho inštitútu, aby si vymieňali skúsenosti a inšpirovali sa navzájom.
Druhou novinkou je workshop „Ako napísať projekt?“, ktorý bude viesť skúsený kouč Tomáš Pešek. Workshop sa zameria na správne nastavenie všetkých podstatných parametrov mikroprojektov, tak aby boli prospešné pre iných, zapojili ďalších ľudí, ale aj vytvorili určitú zmenu v spoločnosti či už na lokálnej, alebo inej úrovni,“ vysvetľuje Radoslav Sloboda zo Sokratovho inštitútu.
Dobrou správou je, že zaujímavé prednášky robia v Sokratovom inštitúte aj pre verejnosť.
iKid
Inovácie, kreativita a škola. Nie je to preklep. Vďaka týmto ľuďom aj deti dostanú kvalitné intro do kreativity a inovácií. Kenneth Ryan žije na Slovensku už niekoľko rokov.
Keď bol raz na prednáške na vysokej škole ako hosť, mal pocit, že deti sú znudené, pasívne a nič si nechcú písať. Začalo ho to zaujímať. Kde sa stala chyba a prečo sú tie deti také znudené?
V tom čase mal osemročnú dcéru a jedenásťročného syna. Chcel, aby deti dostali šancu, kým v nich systém zabije tvorivosť a zvedavosť. Chcel vymyslieť program, v ktorom by študenti mohli nápady zrealizovať do formy, že môžu s ideou začať podnikať.
„Našim cieľom je šíriť podnikateľského ducha. Program je aktívny pre deti od desať do štrnásť rokov a funguje formou voliteľného krúžku pol roka,“ hovorí o programe Karin Stankayová.
Deti na základných školách však nečakajú žiadne lekcie a prednášky. Všetko je to o zážitkovom vzdelávaní v prostredí, kde nemajú pocit, že sa učia. Pracujú s učiteľom a mentorom z podnikateľské prostredia a cieľom je neviesť ich, aby prišli na riešenie, ako tím.
„Ak aj mentori vidia, že niečo ide nesprávne, tak ak je tím presvedčený, že idú dobre, nechajú ich, nech sa poučia na vlastnej chybe. Pointou je totiž previesť deti od prvotného nápadu až po situáciu, že na ňom vedia zarobiť,“ vysvetľuje Karin Stankayová.
Zaujímavosťou je, že projekt pracuje najmä s deťmi z regiónov, ktoré sú geograficky znevýhodnené. V Bratislave napríklad funguje len na jednej škole. „Orientujeme sa najmä na malé, dokonca dedinské školy.
To, kde to má zmysel, sú práve oblasti, v ktorých sa akoby nič nedialo. Vďaka grantu, ktorý sme získali od Férovej nadácie O2, pridáme ďalšie školy,“ hovorí Karin.
Projekt, ktorý vznikol na Slovensku, sa od minulého roka už stihol rozšíriť aj do Čiech.
Páčil sa vám článok?
Slabé
(No Ratings Yet)
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
