Príbehy

Neopúšťať sa a robiť si radosť: Single ľudia hovoria, čo im pomáha zvládať lockdown

Aktuálnu situáciu mnohí nezadaní vnímajú aj ako príležitosť lepšie spoznať samých seba.

Autor Marek Hudec

Foto Shutterstock

archív respondetov

Dátum12. 3. 2021

Pandémia mnohých z nás na dlhé mesiace zatvorila do bytov a domov. Izolácia, obmedzený kontakt s blízkymi a neistota môžu byť ešte náročnejšie pre tých, ktorí sú single. Pre niektorých je to však aj príležitosť utíšiť sa a pochopiť, čo nás robí šťastnými. 9 single ľudí nám prezradilo, ako zvládajú toto obdobie a čo im pomáha prekonať náročné momenty.

Čítajte aj: Pochybnosť o vlastnej hodnote je veľkou témou nielen pre single ľudí, hovorí psychoterapeutka

Martin, 30 rokov: Prestal som sa naháňať za túžbou po niekom

„Byť sám so sebou mi v posledných mesiacoch pomohlo utriediť myšlienky o tom, čo chcem a čo, naopak, nechcem od vzťahu. Znie to ako klišé, ale je to pravda.

Prestal som sa naháňať za túžbou po niekom a nutnosťou randiť za každú cenu. Ako vravel Nietzsche, chýba nám túžba po niekom a pocity, ktoré v nás niekto vyvoláva, nie človek samotný.

Taktiež mi pomáha neustála pracovná vyťaženosť, snaha rozbehnúť si vlastný projekt a najmä čítanie kníh, rekreácia a šport, hoci bez otvoreného fitka je ťažké motivovať sa.“

Jarmila, 41 rokov: Videočet objatie nenahradí, ale spoločná ventilácia prispieva k duševnému zdraviu

„Domnievam sa, že momentálnu situáciu kombinovanú so single stavom zvládam so cťou – moja mentálna pohoda zostáva napriek okolnostiam zachovaná. Veľkou pomocou sú tak trochu ilegálne objatia od mojich blízkych, striktné dodržiavanie denného režimu a v neposlednom rade čas strávený na čerstvom vzduchu, konkrétne vo výbehu či na prechádzkach s mojou sučkou Lanou.

Pomáha mi aj veľa videočetov s priateľmi, ktoré síce objatia nenahradia, ale spoločná ventilácia o rozmanitých témach rozhodne prispieva k môjmu duševnému zdraviu.

Hľadáte rýchly domáci internet, na ktorý sa budete môcť spoľahnúť? Stavte na O2 Internet na doma, dajte si ho na faktúru so svojím O2 paušálom a získajte zľavu. Viac o O2 Spolu

A nerada to priznávam, ale k duševnému zdraviu mi pomáha aj veľa práce, za ktorú dokážem byť azda viac vďačná ako inokedy. Moje hlavné pravidlo v týchto časoch znie: Neopúšťať sa, hľadieť za roh s nádejou a robiť si radosť.“

Jakub, 32 rokov: Začal som sa starať o babičku, ocina a netere

„Na začiatku druhej vlny som si našiel niekoho, s kým som strávil v karanténe pekné chvíle. Potom som pre pandémiu prišiel o prácu a musel som sa vrátiť domov k rodičom na Moravu, čo nás oddelilo a zostal som opäť single.

Uväznený doma som mal čas a možnosť pracovať na sebe a venovať sa rodine. Začal som zas tvoriť a svoje pocity vkladať do umenia. Tiež som sa začal starať o babičku, ocina a dve malé netere. Takže som sa stal zároveň kuchárkou a opatrovateľkou.

Nasledovalo opätovné stiahnutie gej aplikácií, ktoré mi teraz pomáhajú prežiť v tejto väzenskej situácii. Osobný kontakt a zoznámenie to však, bohužiaľ, nenahradí.“

David, 27 rokov: Kupujem si veľa platní s hudbou pre osamelých

„Napriek tomu, že aktuálne obdobie je náročné, zvládam ho celkom dobre. Snažím sa zamestnať, ako to najviac ide, príležitostne sa stretnúť s kamarátmi alebo s rodinou.

Pomáha mi byť kreatívny a veľa písať. Kupujem si veľa platní s hudbou pre osamelých ľudí, napríklad od Taylor Swift či Fleetwood Mac.“

Ivana, 37 rokov: Keď už sme doma, využime to na sebarozvoj

„Mne sa lockdown celkom páči. Ak teda nerátam jeho dôvod. Namiesto môjho pomerne rozcestovaného života som zrazu doma, mám viac času a minulý rok som začala akúsi cestu samej k sebe.

Čas, ktorý som našla vďaka možnosti nevyjsť z domu, som pretavila do sebapoznávania a ujasňovania si, čo vlastne chcem, čo ma robí šťastnou. Začala som znovu cvičiť, bicyklovať sa, venovať sa kamarátom a nebudem klamať, nekonečne veľa pracovať (čo nie je úplne super, lebo som aj mierne vyhorela). Keď už sme doma, využime to na sebarozvoj. Ak sa dá, samozrejme.“

Zuzana, 34 rokov: Posielam kamošom darčeky cez donášky

„Snažím sa objavovať nové miesta v známom prostredí. Takto som napríklad prebádala les, ktorý je v obci, kde som žila niekoľko rokov, a predsa som v ňom nikdy nebola. Tiež sa snažím dodržiavať pravidelný režim, ktorý si spestrujem malými radosťami pre seba alebo druhých – posielam kamošom darčeky cez donášky, napríklad knihy alebo jedlo.

Ostávam v kontakte s ľuďmi, ktorých mám rada. A napokon mi tento čas umožnil zamyslieť sa nad tým, ako čas, ktorý mám, využívam a čo je pre mňa dôležité.“

Jana, 32 rokov: Môj aktuálny projekt sú novorodenecké topánočky

„Háčkujem a štrikujem všetko možné od výmyslu sveta. Buď si vzor vymýšľam sama, alebo pracujem podľa videonávodu z internetu.

Keďže mám kamarátku, ktorá čaká dieťatko, môj aktuálny projekt sú novorodenecké topánočky na štýl tenisiek známej značky. Páči sa mi, že som produktívna, poteším svoje okolie a hlavne je to pre mňa príjemný relax.“

Ondrej, 30 rokov: Robili sme si výlety do potravín ako do hôr

„Myslím, že mnohí z nás, ak nie všetci, znášame aktuálnu situáciu inak ako počas prvej vlny pandémie. Vtedy to bol šok a nevedeli sme si predstaviť, čo nás čaká. Prešiel rok a dostať sa do duševnej pohody vyžaduje vynakladať čoraz viac energie a žiť single je náročnejšie, ako som si predstavoval.

Obyčajné objatie začalo byť oveľa cennejšie a ide o nedostatkový ‚tovar‘. Mám šťastie, že za ten rok som si vytvoril malú bublinu ľudí, ktorí mi pomáhajú zvládať momentálnu situáciu lepšie. Je dôležité mať v blízkosti aspoň jedného človeka, s ktorým môžete zdieľať všetky nálady, zážitky z práce aj z nevydarených Tinder randení a veľa sa s ním smiať.

Hlavne na začiatku mi veľmi pomáhalo robiť si so spolubývajúcimi výlety do potravín. Zobrali sme batohy, tašky a išli sme miernou okľukou, prechádzali sme cez parky alebo popri rieke a filozofovali. Okrem toho mi najviac pomáha, že moji najbližší sú v poriadku a zdraví a rovnako aj práca, aj keď posledný rok ju mám citeľne obmedzenú, no naučil som sa tešiť z maličkostí.“

Michaela, 32 rokov: O svoju spokojnosť sa musím postarať sama

„Pocity spokojnosti i osamelosti sa u mňa striedajú ako vždy. Necítim nedostatok radosti, skôr je pre mňa ťažké v samote zvládnuť negatívne myšlienky. Vtedy mi dokáže pomôcť vyjsť von z bytu a vnímať, že stále existuje aj svet mimo mojej mysle.

Zároveň cítim veľkú vďačnosť, že mám všetok čas sama pre seba. V období obmedzení som si naplno uvedomila, že o svoju spokojnosť sa musím postarať sama. Máločo sa teraz deje spontánne a musím teda viac plánovať – oddych, kontakt s blízkymi, pohyb, zážitky, ktoré ma napĺňajú. Učím sa pomenovať svoje potreby a vypýtať si, čo potrebujem.“

Aj jednočlenná domácnosť je domácnosť. Zoberte si k svojmu paušálu od O2 na faktúru aj O2 Internet na doma a spoľahlivý pevný internet získate so zľavou. Viac informácií o ponuke O2 Spolu nájdete na tomto mieste.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom

Nájsť si dobrého kamaráta či kamarátku v dospelosti je raritné – a udržať si priateľstvo je ešte väčšia „makačka“.

Autor Ester Viktória Bukovinská

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum30. 4. 2025

Simona a Linda sú kamarátky – a nie hocijaké. Spoznali sa v čase, keď jedna hľadala hlbší zmysel a druhá neverila, že by ju niekto chcel naozaj spoznať. Spojil ich program Tvoj Buddy, ktorý spája deti a mladých z detských domovov s dospelými dobrovoľníkmi. Priateľstvo si vyžadovalo trpezlivosť, obetu aj naladenie sa na potreby tej druhej, často odloženie vlastného programu a, samozrejme, ega. Dnes je však medzi nimi podporný a blízky vzťah, ktorý pretrváva už vyše desaťročia.

Pri priateľoch náš mozog vyplavuje hormón lásky. Psychologička vysvetľuje, ako nám nahrádzajú rodinu či romantické vzťahy

V rozhovore s dlhoročnými kamarátkami Simonou a Lindou o priateľstve sa dočítate aj to:

prečo začal ich kamarátstvo písaný list,
prečo nechala Linda čakať Simu v zime pred detským domovom,
ako sa z paradajkovej polievky stal symbol dôvery,
prečo je niekedy v kamarátstve ťažšie neporadiť ako poradiť
a ako dať dokopy priateľstvo po mesiaci ticha či hádke.

Pamätáte sa ešte na úplne prvý moment, keď ste sa stretli?

Sima: Linda ma na začiatku testovala – nechala ma v zime čakať hodinu vonku. (Smiech.)

Linda: Áno, toto si pamätám dosť presne. Predtým, než som sa mala stretnúť so Simou, som išla s kamarátkou z detského domova na kofolu. Najskôr som si vravela, že by som sa už mala ponáhľať, že je už veľa hodín, no potom som si povedala, že veď Sima aj tak určite neprišla. Neverila som tomu.

No nakoniec som ju našla stáť pred detským domovom. (Smiech.)

Takže si bola na začiatku opatrná?

Linda: Bol to taký obranný mechanizmus. V tom období ma sklamalo veľa ľudí a jednoducho som neverila, že práve nejaká Sima z nejakého Tvoj Buddy to myslí so mnou úprimne. Bála som sa, že sa na ňu naviažem a zrazu nepríde. Vravela som si: „Pozor, Linda, hlavne nech ťa toto celé neraní.“ Jeden deň som si však povedala, že keď za mnou chce prísť, nech príde. Nedávala som tomu žiadne šance.

Sima, čo v tebe vtedy zarezonovalo tak silno, že si sa rozhodla niekomu venovať svoj čas a budovať priateľstvo?

Sima: Pár rokov predtým som si prešla onkologickým ochorením, a keď som sa dostala do fázy remisie a môj stav bol stabilizovaný, cítila som veľkú vďačnosť. V takých situáciách začnete prehodnocovať a upravovať svoju životnú cestu.

Hľadala som hlbší zmysel, cítila som, že chcem niekomu pomôcť, lenže som presne nevedela povedať, čo by to malo byť. Nečakala som, že by mohlo byť mojou formou pomoci priateľstvo, ktoré pomohlo aj mne samej.

A tak si sa prihlásila do programu Tvoj Buddy, ktorý spája deti z detského domova s dobrovoľníkmi – dospelákmi.

Sima: Skôr než som spoznala Lili, mala som cez program rôzne školenia. Vždy nám v programe zdôrazňovalii, že nemáme mať žiadne očakávania.

To je však náročné – či chceš, alebo nechceš, predstavuješ si, čo mladých baví, zaujíma, ako asi budú vyzerať alebo o čom sa budeme rozprávať a ako bude vyzerať náš spoločný čas.

Najskôr sme všetci dobrovoľníci z programu Tvoj Buddy prišli do detského domova, kde sedelo 15 mládežníkov – pozerali na nás ako na mimozemšťanov. Čakali, že im „zas niekto prišiel mudrovať“. Rozdelili nás do dvojíc a hrali sme hry – také úvodné zoznámenie.

Keď som sa však mala sama stretnúť s Lili neskôr po zoznámení, trvalo to ešte štyri mesiace, kým som ju presvedčila, aby mi dala šancu. Nečakala som, že ma Lili privíta s otvorenou náručou, no že budú naše začiatky také náročné, som nepredpokladala. (smiech)

Telefonovala som jej, esemeskovala. Zabralo, až keď som jej napísala list. Nepamätám si ho úplne doslovne, no napísala som jej, že si nepotrebujem odškrtnúť nejakú dobrovoľnícku účasť, ale naozaj s ňou úprimne chcem tráviť čas.

Zapojte sa aj vy do programu Tvoj BUDDY

Na Slovensku je až 1 000 detí, ktoré by mohli byť zapojené do programu Tvoj BUDDY.

Každé z nich potrebuje niekoho, kto pri ňom bude stáť – pravidelne, dlhodobo, s ľudskosťou – podobne ako Sima pri Linde.

Staňte sa jedným z tisíc dobrovoľníkov, ktorých sa BUDDY usiluje nájsť. Možno ste to vy, kto zmení niekomu život. A možno zmeníte aj svoj vlastný.

A nakoniec ťa ešte testovala pár hodín v zime, keď ťa nechala čakať. (Úsmev.) Budovanie dôvery v priateľstve je krehké a zároveň náročné. Linda, ty si mala vtedy 15 rokov a Sima 27. Ako sa vám podarilo vytvoriť si kamarátsky vzťah?

Linda: Keď sme prekonali všetky tieto úvodné prekážky, ktoré som Sime hádzala pod nohy, začalo to byť úplne prirodzené. Som typ človeka, ktorý nemá rád, keď ho do niečoho nútia, a so Simou to išlo veľmi ľahko: išli sme do reštaurácie a zrazu sme sa rozprávali o všetkých témach života. A naučila ma jesť paradajkovú polievku, to bolo také naše. (Smiech.)

Sima: Áno, začali sme sa len spoznávať a už to išlo. Myslím si, že najviac nás zblížilo, keď sme spolu začali riešiť reálne situácie, ktoré život prináša. Prvé tri roky sme sa stretávali každý týždeň a hasili všetky možné situácie.

Niekedy mi proste zazvonil telefón: „Simi, chcú ma vyhodiť z podnájmu, potrebujem sa presťahovať.“ Pustila som teda všetko, čo som robila, a išla som za Lindou.

V každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Aj keď sme si rozdielne, časom sme sa naučili vnímať, čo tá druhá potrebuje – a čo nie.

Takže krízové situácie vaše priateľstvo zocelili?

Sima: Áno, aj keď niekedy to už bolo naozaj náročné. Lili sa už naučila, ako na mňa – keď bolo veľa takýchto situácií, tak to vždy striedala aj s dobrými správami.

Myslím si, že v každom priateľstve je namáhavé, keď vaša kamarátka či kamarát zažíva ťažké obdobie. Na jednej strane jej/mu chcete pomôcť, no neznamená to, že viete dlhodobo „pauznúť“ svoj život. Chcela som však Linde ukázať, že som tu pre ňu.

Linda: Už po druhom stretnutí som pochopila, že to Sima so mnou myslí vážne – bola som prekvapená, keď sa objavila aj druhýkrát.

Na začiatku nášho priateľstva by mi ani nenapadlo, že Sima bude prvý človek, ktorému, zavolám, keď sa niečo bude diať – veď som ani neverila, že budem pre ňu natoľko dôležitá, aby za mnou prišla.

Veľa som sa od Simy naučila – ukázala mi, že svet nie je len čiernobiely a že sa nemusím strániť ľudí. A ako som dala šancu jej, dávam dnes aj iným.

Sima, naučila si sa niečo aj ty?

Sima: Určite je to obojstranné. Vôbec to nie je tak, že by som len ja radila Linde – tiež som sa jej zverovala s tým, čo ma trápi, a riešila s ňou život.

Linda mi napríklad pomáhala, keď som sa prvýkrát stala mamou. Linda totiž časť života bývala v krízovom centre plnom bábätiek a vedela skvele vyriešiť všetko, čo som ja ako nová mamina netušila.

To by zase mne v začiatkoch nášho vzťahu vôbec nenapadlo. (Úsmev.)

Nedávno sme sa rozprávali o priateľstvách so psychologičkou a zhodnotili sme, že budovanie a udržanie priateľstva v dospelosti je fakt náročné, vyžaduje si veľa práce z oboch strán. Čím to podľa vás je, že sa práve z vášho priateľstva stalo „to ozajstné“?

Sima: Myslím si, že to bolo tým, že sme boli obe bezprostredné a jednoducho sme si „klikli“. Aj v priateľskom vzťahu si musíte navzájom sadnúť – bez toho je náročné budovať kamarátstvo. Pri Lili bolo dôležité budovať dôveru. Musela som jej ukázať, že som tu pre ňu a myslím to naozaj.

Linda: Raz sme spolu v rámci programu išli na „víkendovku“ a „prekecali“ sme celú noc. Rozprávali sme sa o ťažkých témach, no mali sme aj zábavu. Ešte nám aj ľudia hovorili, že vyzeráme ako sestry. (Smiech.)

Vždy som si na Sime vážila, že sa naučila, ako na mňa. Vedela, čo sa mi páči, no aj čo od kamarátky nechcem.

A čo od kamarátky nechceš?

Linda: Nemám rada, keď mi ľudia mudrujú do života. Každý má svoju osobitnú cestu a ja sa rada so svojím okolím poradím, keď mám pocit, že už neviem ako, a potrebujem iný pohľad, no nemám rada nevyžiadané rady.

Sima: A to bolo pre mňa ťažké, pretože bolo treba ubrať z ega. Každú radu som totiž mienila najlepšie, ako sa len dalo, no pochopila som, že niekedy je potrebné len vypočuť. Keď bude chcieť Lili radu, tak si ju vždy vypýta.

Som rada, že som sa to naučila, lebo v každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Raz sme sa pre takúto nevyžiadanú radu pohádali, mesiac sme sa nerozprávali.

V priateľstvách by malo ísť ego bokom – prehryznúť ho je niekedy ten najväčší prejav blízkosti.

Ako ste to urovnali nezhody?

Sima: Rovnako ako pri nevyžiadaných radách – jednoducho „prehryznete“ ego.

V tomto prípade som zavolala Linde, no bolo to pre mňa hrozne ťažké. Myslím si, že pri hocikom inom by som to neurobila, keďže sme mali intenzívnu výmenu názorov.

V našom vzťahu je to iné, keďže sme začínali ako buddy – navždy budem cítiť za Lindu akúsi zodpovednosť. Chcem, aby vždy zaspávala s tým, že som tu stále pre ňu.

Linda: A mne potom bolo spätne ľúto, že som sa neozvala prvá. Keď sme sa mali po mesiaci stretnúť, mala som z toho trošku stres. Dúfala som, že to nebude trápne a že nebudeme v hádke pokračovať. Normálne sme si však vydiskutovali, čo nás trápilo, a pokračovali sme ďalej.

Už ste mi povedali, čo podľa vás priateľstvo udrží. Čo by ho, naopak, mohlo podľa vás postupne zničiť? Čoho sa mám vyvarovať, ak chcem mať dobré priateľstvá?

Sima: Nefungovalo by to, ak by sa snažila len jedna. S kamarátmi je nám dobre, keď nás dobíjajú energiou, nie keď nám ju berú. U nás sa to síce začalo tak jednostranne, no za 10 rokov sme toho veľa zažili.

Poznáme si celé rodiny, minulý rok som bola Linde svedkyňou na svadbe, naše deti sa kamošia. Mnohé sa mení, no to, že sme tu jedna pre druhú, ostáva platné aj naďalej.

Linda: Sima bola v pôrodnici deň po tom, čo prišla moja dcérka na svet. To by mi na začiatku nášho vzťahu ani vo sne nenapadlo. Kedysi ma brávala ako pubertiačku do „mekáča“ a teraz sa spolu delíme o tieto veľké životné kroky.

Program Tvoj Buddy prináša viac bezpečia, dôvery a férových šancí pre každé dieťa. Preto ho podporuje aj Férová nadácia O2, ktorá dlhodobo pomáha projektom, ktoré majú zmysel pre spoločnosť. Pomáhať môžete aj vy, ak sa zapojíte a stanete sa BUDDYM.

Program Tvoj BUDDY cez Simu a Lindu

Program Tvoj BUDDY spája deti vo veku od 12 do 16 rokov, ktoré nemôžu vyrastať vo svojej rodine, s dospelými BUDDY dobrovoľníkmi s vysokou vnútornou motiváciou pomáhať. Dobrovoľníci venujú tínedžerom svoj čas a poskytujú im stabilitu a podporu, na ktorú sa môžu spoľahnúť aj po odchode z detského domova. BUDDY je o bezpečnom, láskavom a trpezlivom vzťahu, ktorý môže byť pre deti liečivý, presne ako v prípade mladej dospelej Lindy a jej BUDDY Simony.