Emocionálna jazda s kultovkami v obývačke. Tieto filmy vo vás budú rezonovať ešte dlho po pozretí

Stavte na istotu a vyberte si z ponuky filmov, ktoré zažiarili na prestížnych festivaloch, získali významné ocenenia alebo sa jednoducho stali filmovými klasikami.

Spoznávanie vlastnej identity a sebahodnoty, prekonávanie komunikačných bariér či vyrovnávanie sa s traumatizujúcou minulosťou. Neľahké témy, ktoré však medzinárodne oceňovaní filmári a filmárky spracovali dôsledne, s citom a v konečnom výsledku mimoriadne kvalitne. Toto je výber 6 filmov, ktoré sú zárukou unikátneho diváckeho zážitku.

Všetky kultovky si pozriete aj doma v obývačke vďaka HBO Max, ktoré môžete mať v cene svojho O2 Paušálu

Kritika spoločenských elít aj triednej nerovnosti 
Trojuholník smútku (2022)

Mladá modelka a influencerka Yaya je spoločne so svojím (strategicky zvoleným) priateľom Carlom pozvaná na prepychovú plavbu na luxusnej lodi, na ktorej sa stretávajú so zástupom bohatých ľudí. Od obchodníkov so zbraňami cez sebastredné paničky až po zúfalého starého mládenca, ktorý by si najradšej kúpil lásku bez ohľadu na jej cenu.

Na ich dennom programe nie je nič viac než opaľovanie sa, fotenie selfíčok a niekoľkochodové luxusné večere. V kontraste s ich elitárskym spôsobom života je posádka lode, ktorá musí s úsmevom na tvári plniť tie najbizarnejšie požiadavky pasažierov. Čo sa však stane, ak loď stroskotá, peniaze stratia hodnotu a posádka sa s pasažiermi ocitne na opustenom ostrove s nulovými vyhliadkami na vyslobodenie? Bravúrne komediálne dielo s nadhľadom poukazuje na to, ako veľmi záleží, kto má v rukách moc, a ako ľahko sa dokáže charakter človeka meniť pod tlakom okolností. 

Medzinárodne uznávaný švédsky režisér Ruben Östlund je vo svojich filmoch známy  ostrou kritikou spoločenskej nerovnosti a elít, ktorým sa venuje aj v predchádzajúcom filme Štvorec. Za svoju najnovšiu snímku Trojuholník smútku získal na festivale v Cannes v poradí už druhú Zlatú palmu, čo skutočne svedčí o jeho mimoriadnom filmárskom talente.

„Návod“ na porozumenie
Drive My Car (2021)

Japonská dráma Drive My Car, minuloročný víťaz Oscara za najlepší cudzojazyčný film, je príbehom o nemožnosti vyjadriť svoje pocity. Sleduje divadelného režiséra Júsukeho, ktorý pripravuje predstavenie počas festivalu v Hirošime. Z bezpečnostných dôvodov mu organizátori pridelia osobnú vodičku, mladé a trpezlivé dievča menom Misake, s ktorou si spočiatku udržiavajú chladný odstup. Postupom času sa však interiér auta stáva intímnym priestorom, kde sa formuje dôverné priateľstvo.

Trojhodinová pomalá jazda nakrútená na motívy Murakamiho poviedok je fenomenálnym zážitkom, ktorý sa oplatí vidieť. Príbehom prestupuje bohatá zmes kontrastov, ktoré sú otvorené všemožným interpretáciám, a počas jazdy autom uvidíte priam hypnotizujúce vizuálne scenérie. Snímka Drive My Car je výnimočná najmä pre svoju mnohovrstevnatosť, pričom jej hlavná myšlienka rezonuje aj dlho po pozretí – v momente, keď odložíme divadelnú masku a dovolíme druhému spoznať naše vnútro i zraniteľnosť, môžeme prijať seba samého a prekonať svoju minulosť.

Čo znamená pamätať si?
Hirošima, moja láska (1959)

Milostný príbeh francúzskej herečky a japonského architekta na pozadí hirošimskej tragédie otvára bolestivé rany nešťastnej minulosti a ukazuje nám, akým spôsobom sa ľudia vyrovnávajú s traumatizujúcimi spomienkami. Intímne zblíženie, ktoré spoločne zažívajú, im pripomína predošlé, nešťastím ukončené vzťahy, no trauma im bráni v plnohodnotnom prežívaní prítomnej lásky. Trpké spomienky, ktoré prichádzajú bez varovania, pocitovo i filmársky prerušujú vášnivé chvíle.

Francúzsky režisér a predstaviteľ Novej vlny Alain Resnais chcel vo svojom filme ukázať autentické svedectvo o hrôzach Hirošimy, nakoniec však v spolupráci so scenáristkou Marguerite Duras vytvorili univerzálne dielo, ktoré citlivo reaguje na rozpomínanie sa na tragické udalosti. Rozpletá osobné histórie, sprítomňuje nešťastnú minulosť a poukazuje na to, ako ťažko ľudia prekonávajú utrpenie. Hirošima, moja láska sa stala symbolom francúzskej Novej vlny vďaka výraznému autorskému spracovaniu a progresívnemu filmovému štýlu, ktorý dokáže na viacerých úrovniach rekonštruovať vzťah spomienok a času.

Keď nás zdevastujú emócie
Miesto pri mori (2016)

Intímna oscarová dráma sleduje Leeho Chandlera, ktorému sa po smrti brata obráti život naruby. S prekvapením zisťuje, že sa bude musieť starať o bratovho dospievajúceho syna Patricka – musí opustiť svoje súčasné zamestnanie, komunitu priateľov i mesto, v ktorom vyrastal. S temperamentným synovcom sa snažia prekonať komunikačné bariéry a nájsť si k sebe cestu aj v náročnej situácii.

Vyrovnávanie sa s traumatizujúcimi udalosťami prichádza vo filme prostredníctvom dramatických flashbackov, Lee sa však neustále snaží udržať si zdravý nadhľad a odstup. Miesto toho, aby sa dal týrať zničujúcou minulosťou, ostáva nohami na zemi a prijíma tvrdú realitu práve takú, aká je.

Melodramatický príbeh o zmierení sa so smrťou našich blízkych získal množstvo prestížnych ocenení, predovšetkým však Oscara za najlepší pôvodný scenár a za najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe, ktorej sa zhostil herec Casey Affleck. Podarilo sa mu autenticky stvárniť zlomeného človeka, ktorý sa napriek zdrvujúcej realite učí fungovať aj vo svete, kde už jeho najbližší nie sú.

Sebarealizácia, ktorá má obete
Najhorší človek na svete (2021)

Cítili ste sa niekedy ako najhorší človek na svete? Tridsaťročná Julie rozhodne áno. Metódou pokusu a omylu hľadá svoje miesto vo svete, pomerne rýchlo strieda práce aj partnerov, nikde dlho nevydrží. Spočiatku sa zdá, že to s jej starším priateľom Akselom funguje, no postupne prichádzajú na to, ako veľmi sa ich predstavy o živote a budúcnosti líšia.

Aksel premýšľa o pokojnom rodinnom živote s deťmi, ale Julie si to v danom momente nedokáže predstaviť, nechce sa vzdať vlastnej slobody, bojí sa záväzkov. Situácia sa však výraznejšie skomplikuje, keď Julie navštívi večierok, kde spozná sympatického Eivinda a spoločne skúmajú hranice nevery. Julie zrazu nevie, čo má robiť, cíti nekonečno emócií naraz, Aksela miluje aj nemiluje, od svojich problémov by najradšej utiekla. Je najhorším človekom na svete?

Také kvalitné filmové diela si zaslúžia aj zážitkové pozeranie. Poradíme vám, ako zmeníte obývačku na kino

Pravdivá a vtipná snímka úspešného nórskeho režiséra Joachima Triera veľmi výstižne opisuje situácie a pocity, ktoré sú v dnešnom svete vlastné mnohým ľuďom, preto sa s prežívaním Julie dokážu stotožniť. Ako si vybrať prácu, keď existuje nekonečno možností? Je chyba, keď človek podľahne svojim pocitom? Alebo keď odmietne žiť podľa predpísaných vzorcov? Nad týmito i mnohými inými otázkami budete premýšľať spoločne s Julie, ktorú mimoriadne presvedčivo a elegantne stvárnila nórska herečka Renate Reinsve, za čo si vyslúžila Zlatú palmu na festivale v Cannes.

Mýtus krásy v praxi
Cléo od 5 do 7 (1962)

Mladá speváčka Cléo, obdarená nevídanou krásou a šarmom, čaká na výsledky biopsie. Jej zdanlivo bezstarostný parížsky život tak náhle narušia zúfalé obavy z toho najhoršieho – zo smrti. Kým čaká na potvrdenie alebo vyvrátenie diagnózy, prechádza sa po Paríži a premýšľa o svojom doterajšom živote. Niečo sa zmenilo. Všíma si veci, ktoré by inokedy prehliadla, prehodnocuje svoje vzťahy i vlastnú sebahodnotu. Začína si uvedomovať, že žije vo svete zrkadiel, kde sa pre svoju dokonalú krásu stala objektom určeným na potešenie iných. Bábikou, na ktorú sa všetci radi pozerajú, ale málokto jej chce skutočne porozumieť.

Francúzska režisérka a výrazná predstaviteľka Novej vlny Agnès Varda dokázala feministické teórie citlivo preniesť na plátno. Poukazuje na rodové stereotypy, ktoré zväzujú ženy do predstáv o tom, aké by mali byť, a zároveň z nich robia objekty bez vlastnej identity. Hrdinka filmu Cléo si túto realitu začína uvedomovať až od momentu, keď sa bojí o vlastný život. Začína o svete, ľuďoch i vzťahoch premýšľať inak a nachádzať hodnotu aj v niečom inom, než sú prepychové klobúky, šperky a topánky. A hoci má tento film viac ako 60 rokov, je aktuálny dodnes.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Kráľovský prepych, pomsta a vášeň. Tieto filmy zachytávajú dramatické príbehy inšpiratívnych osobností

Spoznajte 7 príbehov skutočných osobností očami výnimočných filmárov.

Aj sa niečo nové dozviete, aj vás pohltí napínavý dej a filmárske umenie. Prinášame výber filmov a minisérií, ktoré nápaditým spôsobom spracovali osudy historických osobností. Zaujme vás vášnivý románik najslávnejšieho literárneho páru Hemingway a Gellhorn, temná stránka princeznej Diany, zákulisie vzostupu legendárnej kapely Queen alebo realita prepychového života na zámku vo Versailles?

Životopisné príbehy v dramatickom filmárskom svetle ožívajú na HBO Max. Ak máte O2 Paušál, môžete ich pozerať v jeho cene

Nech jedia koláče! 
Marie Antoinette

Zabudnite na historický perfekcionizmus a s chuťou sa ponorte do sladkoružového sveta neslávne známej panovníčky Márie Antoinetty. Dcéra Márie Terézie sa po dohodnutom sobáši už ako 15-ročná stala manželkou nástupcu francúzskeho trónu a netrvalo dlho, kým sa v rozprávkovom Versailles udomácnila naplno. A tak žil zlatý zámok v krutých časoch, keď si mnoho ľudí nemohlo dovoliť ani bochník chleba, hýrivým životným štýlom, drahými večierkami, nákupmi luxusných látok a šperkov aj hazardom s kartami.

Napriek tomu, že o jej kontroverznej osobnosti bolo natočených viacero filmov, originálna snímka americkej režisérky Sofie Coppola sa s jej príbehom vyhrala veľkolepo: nečakajte žiaden presný životopis, Coppola vás zavedie do prepychového sveta Márie Antoinetty (Kirsten Dunst) s absolútnou noblesou a citom pre pôvab.

Za zvuku postpunkových kapiel a vedľa „conversiek“ voľne pohodených na podlahe paláca spoznávame osud i pocity frustrovanej kráľovnej, ktorá svoje šťastie nachádza v presladených koláčoch, čipkách a šampanskom. Niet divu, že si táto cukríková dráma s bohatou výpravou v roku 2007 vyslúžila aj Oscara za najlepšie kostýmy.

Keď je princezná na dne
Spencer

Princezná Diana, miláčik z britskej kráľovskej rodiny, pre mnohých bola a navždy bude mimoriadne inšpiratívnou osobnosťou. V pamäti sa pri jej mene vybaví obrázok modernej princeznej z Walesu, ktorá s hrejivým úsmevom a úprimným spôsobom pomáha všetkým navôkol. Diana to však ako manželka princa Charlesa (dnes Karola III.) a príslušníčka kráľovskej rodiny nemala ľahké.

Temnejšiu a často nepoznanú stránku Diany Frances Spencer odkrýva vo svojej psychologickej dráme režisér Pablo Larraín. Mapuje emočne skľučujúce obdobie, ktoré Diana (Kristen Stewart) zažívala počas vianočných sviatkov v roku 1991, pričom už v tom čase intenzívne zvažovala rozvod s manželom.

Okrem toho princezná, ktorá vždy musí pôsobiť ukážkovo a málokedy môže dať priestor svojim skutočným pocitom, v sebe dlhodobo dusila vlastné problémy. V skutočnosti zažívala silné existenciálne krízy, trpela bulímiou a v najhoršom sa uchýlila i k sebapoškodzovaniu. Napriek tomu, že film Spencer v detailoch nie je historicky presný, snaží sa o autentickú rekonštrukciu tohto neznesiteľného obdobia, čím nabúrava imidž dokonalej princeznej, ktorej život nebol ani zďaleka bezchybnou rozprávkou.

Nedolapiteľní kriminálnici očami Nového Hollywoodu
Bonnie and Clyde

Dramatická balada vykresľuje pohľad na desivo legendárnu dvojicu kriminálnikov Bonnie Parker a Clyda Barrowa zo Spojených štátov amerických, ktorí sa počas obdobia hospodárskej krízy preslávili svojou zručnosťou vo vykrádaní bánk. Pri večnom prenasledovaní políciou sa vždy bleskurýchle ponáhľali, aby unikli dôsledkom svojich kriminálnych činov. Za nespútanú jazdu v riskantnom gangsterskom štýle nakoniec obaja zaplatili životom.

Nejde o žiadne pozitívne historické postavy, no adrenalínový zážitok vo filmovom spracovaní z roku 1967 si užijete spolu s nimi vďaka výnimočnej kamere, za ktorú film získal Oscara. S Bonnie (Faye Dunaway) a Clydom (Warren Beatty) precestujete poriadny kus Ameriky, pričom väčšinu miest, ktoré vo filme uvidíte, ich skutoční predstavitelia počas svojej éry naozaj navštívili. Revolučná snímka režiséra Arthura Penna sa stala jedným z prvých reprezentantov Nového Hollywoodu, ktorý prelomil viacero tabuizovaných tém v kinematografii.

Freddie Mercury vo vašej obývačke
Bohemian Rhapsody

Životopisná hudobná dráma ponúka fascinujúci pohľad do zákulisia raketového nástupu britskej rockovej kapely Queen, ktorá svojimi nadčasovými hitmi dodnes roztancuje obrovské davy ľudí. Počínajúc objavením jemne extravagantného génia a budúceho frontmana kapely Freddieho Mercuryho (Rami Malek) cez osudové stretnutie so ženou jeho života Mary Austin až po hľadanie jeho pravej identity a zároveň pôdy pod nohami ako celosvetovej hviezdy v ťažkom a psychicky vyčerpávajúcom hudobnom biznise.

Čo majú spoločné hity od Queen a Madonny? Patria medzi 9 slávnych piesní, ktoré sa stali hymnami dúhovej komunity

Is this the real life or is this just fantasy? Síce sa filmový príbeh o kapele, ktorá prepísala dejiny rocku, v drobných detailoch od reality líši, vďaka precíznej práci so soundtrackom predstavuje výborne zvládnutý portrét predstaviteľov kapely Queen. Snímka v roku 2019 zahviezdila aj na odovzdávaní Cien akadémie: získala štyri Oscary a okrem ocenenej práce so zvukom a strihom získal predstaviteľ frontmana kapely Rami Malek cenu za fenomenálny herecký výkon, ktorým aj podľa gitaristu Briana Maya vystihol Freddieho skutočnú esenciu.

Románik ako z románu
Hemingway & Gellhorn

Zaujíma vás, ako vyzeral jeden z najznámejších ľúbostných vzťahov zo sveta literatúry? Osobitý príbeh spisovateľa Ernesta Hemingwaya (Clive Owen) a významnej novinárky a vojnovej spravodajkyne Marthy Gellhorn (Nicole Kidman) spája ich vášnivú lásku i oddanosť literárnemu remeslu na pozadí svetových udalostí. Stretli sa, keď obaja pokrývali udalosti španielskej občianskej vojny, a napriek tomu, že vzájomnej príťažlivosti najprv vzdorujú, aj v dôsledku tiesnivej situácie nakoniec láske podľahnú.

Snímka Phillipa Kaufmana s talentom pozorovateľa sleduje spletité osudy ich vzťahu od momentu prvého stretnutia až po búrlivé a časom sa rozpadajúce manželstvo. Koniec koncov, naturalistický Hemingway bol známy svojou neschopnosťou dlhodobo zotrvať v partnerskom vzťahu, čo bolo príčinou mnohých problémov, a nezávislá a ambiciózna Gellhorn zas mala výnimočnú novinársku kariéru, ktorej sa nemienila vzdať.

Ikonická značka verzus ambiciózna Lady Gaga
House of Gucci

Čo znamená byť Gucci? Tragikomický príbeh rodiny, ktorý je inšpirovaný skutočnými udalosťami a postavami z módneho domu Gucci, sleduje vzostupy a pády ikonickej podnikateľskej rodiny v réžii medzinárodne uznávaného Ridleyho Scotta. Horkosladký nádych do harmonického pohodlia bohatej rodiny prinesie Patrizia Reggiani (Lady Gaga), obyčajné dievča, ktoré sa účelovo zamiluje do nesmelého Maurizia Gucciho (Adam Driver).

Patrizia si po rozprávkovej svadbe až prirýchlo zvykne na pozlátko rodinného bohatstva a stáva sa súčasťou podnikateľskej mašinérie. Do rodiny však nikdy celkom nezapadne a svojou rozpínavou snahou „pomáhať“ rodinnému biznisu a sebe nakoniec oslabuje svoje postavenie a Mauriziovo zamilovanie. So stratou statusu Gucci sa temperamentná Patrizia nikdy nedokázala zmieriť a prichádza s pomstou. Temná, no zábavná dráma House of Gucci vyniká nápaditým humorom, skvelými kostýmami i mejkapom a v neposlednom rade aj hviezdnym hereckým obsadením s Jaredom Letom, Salmou Hayek, Al Pacinom a ďalšími.

Jan Palach: „Člověk musí bojovat proti tomu zlu, na které právě stačí.“
Hořící keř

Prostredníctvom filmov si dokážeme pripomínať historické udalosti a prežívať ich aj s odstupom času. V trojdielnej minisérii Horiaci ker sa prenesiete do tvrdej reality počas normalizácie v Československu, pričom dej sa začína sebaupálením Jana Palacha. Sleduje napätú atmosféru v krajine i na politickej scéne. V centre diania je nekompromisná, no citlivá právnička Dagmar Burešová (Tatiana Pauhofová), ktorá sa po urážlivom a situáciu zľahčujúcom prejave poslanca Nového (Martin Huba) rozhodne bojovať za dôstojnosť a česť Jana Palacha a jeho rodiny.

Tento azda najznámejší film oceňovanej režisérky Agnieszky Holland, ktorý vznikol priamo v produkcii HBO, je inšpirovaný skutočnými udalosťami a postavami. Samotná režisérka si na obdobie upálenia Jana Palacha dobre spomína, pretože v tom čase študovala na pražskej FAMU a zároveň sa angažovala v študentskom hnutí.

Vo filme používa autentické zvukové nahrávky a obrazový materiál. Pri práci na scenári, ktorý napísal filmový historik Štepán Hulík, spolupracovali s historikmi a dbali na neskreslené zobrazenie historických reálií. Postava neoblomnej právničky, ktorá sa nedala zastrašiť a bojovala za spravodlivosť, je skutočne inšpirovaná doktorkou Dagmar Burešovou, ktorá sa po revolúcii stala prvou ministerkou spravodlivosti.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac