Ako precestovať svet za tri hodiny? Spoznávaním týchto pesničiek z 26 krajín

Zozbierali sme naše obľúbené pesničky zo všetkých kútov sveta, aby ste si mohli počas dlhých zimných večerov rozširovať hudobné obzory.

Kým vyrazíme na hudobnú cestu okolo sveta, musím na úvod priznať, že mám slabosť pre ľudovú hudbu zo všetkých kútov planéty, folklórne vplyvy v modernej elektronike a rap v jazyku, ktorému nerozumiem. 

Počúvajte hudbu cez O2 a pridajte si appku TIDAL aj so skladbami z celého sveta do svojho O2 SMART Paušálu. Chcem vedieť viac

A druhým dychom dodávam, že nie som hudobný publicista, môj výber je čisto subjektívny a v každom spomínanom regióne či krajine je určite viacero umelcov, ktorí stoja za zmienku. Keďže do tohto playlistu sa nezmestia ani všetky moje obľúbené tracky, budem rád, ak nám prostredníctvom Facebooku Sódy pošlete svoje playlisty a obľúbené skladby, aby sme aj my mohli objavovať novú hudbu.

Najskôr výlet do Chorvátska

Každý výlet sa začína doma, takže ako intro v rámci tejto hudobnej exkurzie vyberám niečo z domácej tvorby. Konkrétne Intro z debutového albumu Edúvho Syna, v ktorom sa spája krásna slovenská ľudovka s moderným trapovým zvukom.

Z domácej rapovej scény sa rovno presuňme k našim susedom. Ak v lete chodievate do Chorvátska cez Maďarsko, vyskúšajte track Kodein od interpreta trAnzKaPHka, ktorého názov neviem nikdy vysloviť. Ak chodíte k „slovenskému moru“ cez Slovinsko, odporúčam skladbu Šuma, ktorá je o lese aj o komiksovom týpkovi. Ako hovorím, mám rád rap, ktorému nerozumiem.

Úspešne sme dorazili na Makarskú riviéru, vybalili zásoby jedla a je čas na bezstarostný oddych. Hoci v pôvodnom triu Las Balkanieras bola len jedna Chorvátka, úplne to stačí, aby sme do tejto exkurzie zaradili ultimátne „pojašenie“ What’s Cooking?. Dodnes si pamätám, ako pesničkou o bureku ovládli jeden ročník Pohody.

Africký rýchlokurz

V Chorvátsku sa moje skúsenosti s cestou okolo sveta končia, takže odteraz dávame itinerár bokom. Na pomyselnej ceste cez Stredozemné more si púšťame hypnotickú spoluprácu Bognya talianskeho producenta DJ Khalaba so spevákom a multiinštrumentalistom z Mali Baba Sissokom.

Z Mali pochádzajú aj kapely TinariwenTamikrest, ktoré miešajú tradičnú hudbu Tuaregov s klasickým rockom a majú skvelé koncerty.

Na západe Afriky sa ešte zdržíme, aby som mohol z archívov vytiahnuť dve veselé pesničky na pospevovanie. Lijadu Sisters pochádzajú z Nigérie a pesnička Orere-Elejigbo z roku 1979 mieša angličtinu s africkými jazykmi a afrobeat s diskom a funkom.

Kapela Super Mama Djombo je z Guinea Bissau, kde sa preslávili po získaní nezávislosti v roku 1974. V skladbe Mortos Nega z rovnakého roku počujete lokálny dialekt kreolčiny.

Cestou do srdca Afriky sa dostávame do tanečnejších vôd, kde sa prejavuje moja slabosť na výrazné perkusie. Pri koncerte Kokoko! z Konžskej demokratickej republiky si od tanca nevydýchnete a tradičné angolské rytmy priniesli do klubov po celom svete vďaka žánru kuduro projekty ako Buraka Som Sistema či Batida. Ukážky, ktoré dávam do playlistu, sú fajn aj na počúvanie, ale naživo sú úplná divočina. V tom najlepšom zmysle.

Čítajte aj: 8 coverov, ktoré sú lepšie ako originál

Južná Afrika má svoj vlastný žáner klubovej hudby gqom, ktorý sa objavil začiatkom minulej dekády a vyznačuje sa minimalistickými repetitívnymi beatmi s hutnými basami. Ako príklad dávam track Ghosts on the Loose od jedného zo zakladateľov gqomu DJ Lag.

Juhoafrická urban scéna by si inak zaslúžila samostatný článok, ak je však pre vás gqom príliš, skúste veselšiu a organickejšiu tvorbu od DJ Spoko, prípadne DJ Mujava.

Na ceste na našu poslednú africkú zastávku spomeniem skladbu Na Mia od Mim Suleiman zo Zanzibaru a našu púť týmto kontinentom zakončíme v Sudáne, odkiaľ pochádza speváčka kapely Alsarah & The Nubatones. Habibi Taal je spracovanie tradičnej sudánskej pesničky, ktorú spievajú ženy na svadbách a oslavách – jedných z mála príležitostí, keď môžu verejne prejaviť svoju náklonnosť k mužom.

Blízky východ -> Ázia -> Austrália

Meníme svetadiel, ale zostávame v regióne. Vraciame sa k hip-hopu v jazyku, ktorému nerozumiem. Track Sindibad je výsledok spolupráce palestínskeho rapera Shabjeeda s producentom Al Natherom, ktorí reflektujú atmosféru okupácie a úzkosti, no údajne neskĺzajú k sebaľútosti. Hoci textu nerozumiem, track dokážem precítiť a posledné týždne mi ide na repeat.

Musím sa priznať, že v ázijskej hudbe sa až tak nevyznám, získal si ma však krásny projekt izraelského dua Rex Axes s názvom Trips. Ide o sériu EP-čiek, ktoré prezentujú tradičnú hudbu rôznych krajín zmiešanú so súčasnou elektronikou. Určite odporúčam vypočuť si Mumbai Syndrome z indického a Ho Chi Min z vietnamského albumu.

Určite nemôžeme obísť Japonsko. Pôvodne som chcel dať do playlistu track Bu-Seki, ale album Ki-Oku, ktorý nahral hip-hopový producent DJ Krush s trubkárom Toshinorim Kondom sa nedá streamovať. Pridávam preto netradičnú spoluprácu Siva Dance japonského skladateľa Susuma Yokotu a českej speváčky Ivy Bittovej.

A keďže Austrália hráva futbalové kvalifikácie v Ázii, pridávam do tejto časti aj výbornú austrálsku kapelu s tým najlepším názvom. King Gizzard & The Lizard Wizard vydali v roku 2017 päť albumov a na jednom z nich sa nachádzajú aj moje tipy Billabong ValleyDoom City.

V týchto končinách nemôžeme zabudnúť na novozélandskú dubovo-reggae-džezovú kapelu Fat Freddy’s Drop a ich desaťminútovú lahôdku Shiverman.

Viac Južná ako Severná Amerika

Po prechode cez oceán si dovolím preskočiť hudbu z USA, pretože z tej určite všetci veľa poznáme. Urobím však jednu výnimku a pridávam folkovú country skladbu Rye Whiskey v podaní Abby the Spoon Lady, ktorá hrá na dvoch kovových lyžičkách.

Presuňme sa do Karibiku, kde vám asi ako prvé napadnú kubánska hudba a reggae. Aj ja mám rád kubánske pesničky, a keďže cieľom tohto článku je spoznávať a objavovať, tak namiesto Buena Vista Social Club odporúčam Septeto Nacional de Ignacio Piňeiramoje obľúbené skladby La chica de la calle MadridMueve la Cintura.

Ani reggae zrejme nemusím nikomu predstavovať, radšej mám však dub, a preto si namiesto Jamajčana Boba Marleyho radšej pustím Quasar od Scientistu. Stelesnením Karibiku sú pre mňa soca rytmy, ktoré pochádzajú z Trinidadu a Tobaga. Otcom žánru je Lord Shorty, ktorý vás v skladbe Vibrations Groove prevedie vznikom ukážkovej soca tancovačky.

Prečítajte si: Týchto 20 pesničiek už oslávilo 20 rokov. Cítite tú nostalgiu?

Južná Amerika je región, kde je momentálne populárne spájať motívy lokálneho folklóru s modernou elektronikou. Skvelým príkladom je skladba Otoño Primavera od Argentínčana Barrio Lindo alebo temnejšia Coimú Gqoimú od Dengue Dengue Dengue z Peru.

Špeciálne miesto v mojom srdci má vďaka portugalčine brazílska hudba, ale keďže môj obľúbený bossa nova album nenahrali Brazílčania, ako ukážku hudby v tomto krásnom jazyku odporúčam klasiku Canto de Ossanha od gitaristu Badena Powella alebo opäť raz rap, ktorému nerozumiem – Afro Rep od Rincon Sapiência.

Už sme skoro doma

Ak ste to vydržali až sem, pred návratom domov spomeniem ešte zopár európskych lahôdok. Britskú scénu nebudem spomínať z rovnakého dôvodu ako americkú, výnimku však spravím pri najlepšom party tracku všetkých čias Neighbourhood od Zed Biasa.

Islandčina ma baví od čias Sigur Rós, aktuálne si však skôr pustím čisto ženské rapové zoskupenie Daughters of Reyjkjavík a ich banger Hvað Er Málið.

V Európe nesmiem obísť írskych The Dubliners a ich námornícku baladu Go To Sea No More, mladú belgickú kapelu Brutus, kde ma fascinuje bubeníčka a speváčka v jednej osobe, či fínskeho producenta Vladislava Delaya a jeho dvadsaťminútovú pesničku Huohne, v ktorej nikto nespieva a pri ktorej vznikal aj tento článok.

Celý playlist z 26 krajín sveta si môžete pustiť tu:

Ktorý track by ste na túto hudobnú cestu okolo sveta doplnili vy? Podeľte sa s nami v komentároch pod týmto článkom na Facebooku.


Či už máte radi domácu hudbu, alebo si radšej púšťate zahraničných interpretov, v aplikácii TIDAL nájdete všetko pokope. TIDAL ponúka viac ako 60 miliónov skladieb aj množstvo prémiového obsahu a môže byť aj súčasťou vášho O2 SMART Paušálu. Viac informácií o tom, ako si vyskladať svoj paušál, nájdete na www.o2.sk.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Vymeňte status online za offline. 6 tipov, ako si oddýchnuť od notifikácií a technológií

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac