Sloboda nie je samozrejmosť a tieto filmy vám to pripomenú
17. november je každoročne sviatkom boja za slobodu a demokraciu. V Sóde sme preto vybrali filmové príbehy hrdinov a hrdiniek, ktorí prepísali históriu.
Zdieľať
15. 11. 2021;Autor: Sóda, Foto: archív Max
Príbehy udatných pilotov, slávnych veľvyslancov, ale aj úplne obyčajných študentov – to všetko spája filmový motív boja proti totalitným režimom v dejinách našej krajiny. Pripomeňte si, čo všetko naši predkovia zažili pri hľadaní slobody.
Životopisná dráma Masaryk z roku 2016 opisuje tri roky kariéry československého veľvyslanca Jana Masaryka (Karel Roden) v Londýne. Obdobie pred a po Mníchovskej dohode, počas ktorého bolo Československo oklieštené o pohraničné územie osídlené Nemcami, sledujeme optikou syna zakladateľa prvej republiky.
Veľkolepá výprava režiséra Júliusa Ševčíka ukazuje prepych a opulenciu diplomatickej scény v Európe počas medzivojnového obdobia. Pozlátko života veľvyslanca je v ostrom kontraste so sebatrýznením titulného hrdinu, na ktorého pleciach spočíva nevítané bremeno otcovho štátnického posolstva.
Karel Roden si užíva úlohu salónneho leva a nešťastného princa Jana Masaryka a herecky mu kontruje Oldřich Kaiser ako Edvard Beneš. Snímka získala cenu Český lev za najlepší film, réžiu, scenár a herca v hlavnej úlohe.
Tmavomodrý svět
Vojnová dráma Tmavomodrý svět nám ukazuje osudy českých a slovenských pilotov, ktorí po okupácii Československa v roku 1939 utečú do Spojeného kráľovstva, aby po boku kráľovského letectva bojovali proti nacistickému Nemecku. Film z roku 2001 rozpráva príbeh z pohľadu pilota Františka (Ondřej Vetchý), ktorý v roku 1950 bojuje v českom väzení so zápalom pľúc.
Obetavosť a odvaha československých pilotov počas druhej svetovej vojny verzus kruté zaobchádzanie komunistického režimu s vojnovými hrdinami – to je ústredným motívom snímky z pera Zdeňka Svěráka, ktorý napísal 11 verzií scenára. Režisérska spolupráca s jeho synom Janom získala Svěrákovcom štyri České levy a cenu za divácky najúspešnejší český film.
Protektor
„Čech je ako cyklista – hore sa hrbí, ale dole šliape.“ Týmto výrokom pripisovaným Adolfovi Hitlerovi sa začína česká historická dráma, ktorá ukazuje rozpad manželstva herečky Hany (Jana Plodková) a rozhlasáka Emila (Marek Daniel) na pozadí druhej svetovej vojny a nemeckej okupácie českých krajín. Kým pre Hanu znamená nemecký protektorát pre jej židovský pôvod kariérny a existenčný koniec, jej manžel Emil vďaka zamestnaneckým čistkám získa vysoké postavenie.
V smutnom príbehu z obdobia 40. rokov zamieša karty atentát na ríšskeho kancelára Heydricha, z ktorého jeden z útočníkov unikol na bicykli, po ktorom teraz pátra celá Praha. Rovnaký bicykel však zostal Emilovi na krku po tom, ako na ňom utekal od milenky do práce. Manželia ešte raz a naposledy spoja sily, aby sa zbavili prekliateho bicykla, a cieľavedomého Emila čaká ešte nejedna ostrá zákruta osudu.
Protektor si odniesol šesť Českých levov za rok 2009 – okrem iného za najlepší film, réžiu a hlavnú ženskú úlohu pre Janu Plodkovú. Hudbu do snímky zložila undergroundová kapela Midi lidi.
Toman
Historický triler Toman z obdobia povojnovej tretej republiky vychádza zo skutočného príbehu za financovaním komunistického puču v roku 1948. Titulný hrdina Zdeněk Toman (Jiří Macháček) je šéfom zahraničnej rozviedky a jeho úlohou je zohnať peniaze, ktoré komunistom vyhrajú voľby. Od kšeftovania s dokumentmi cez organizovaný predaj československých šperkov za valuty a luxusný tovar v Londýne po predaj zbraní – Toman sa neštítil žiadneho biznisu.
Tomanov dramatický vzostup a pád zachytil v roku 2018 režisér Ondřej Trojan. Kritici ocenili predovšetkým Macháčkov prestup z kladných a komických úloh do pozície nepriateľa, ako aj prepracovanú gradáciu deja v poslednej časti filmu.
Pelíšky
Rozmohol sa nám tu taký nešvár… Populárnu snímku od českého režiséra Jana Hřebejka z roku 1999 si slovenské televízne obecenstvo opakuje každé vianočné sviatky spolu so Šafránkovej Popoluškou. Historická komédia z obdobia Pražskej jari a nastupujúcej normalizácie ukazuje úskalia komunistickej totality na životoch dvoch rodín, ktoré sa delia o jednu vilu v pokojnej pražskej štvrti.
Bohouš Šebek (Miroslav Donutil) je presvedčený komunista a doma zavádza režim ako na vojne, čím si iba odcudzuje svojho tínedžerského syna a manželku, ktorá si robí veci po svojom. Ich cholerický sused Jindřich Kraus (Jiří Kodet) bojoval proti fašistom, pohŕda komunistami a netají svoje názory. Oboch patriarchov zaskočí augustová invázia vojsk Varšavskej zmluvy, ktorá ukončí uvoľnené obdobie socializmu s ľudskou tvárou a znamená začiatok ešte tvrdšieho totalitného režimu na ďalších 20 rokov.
Pelíšky mnohí poznajú ako studnicu nesmrteľných hlášok a mikroskop do sveta absurdity medzi komunistickou propagandou a príkrou realitou 60. rokov. Spolužitie Šebekovcov a Krausovcov, ktoré je zdrojom mnohých komických momentov, divákovi pripomína, že akokoľvek odlišné politické názory idú bokom tvárou v tvár ľudskosti a slušnosti.
Hořící keř
16. januára 1969 prišiel na Václavské námestie muž, polial sa horľavinou a zapálil sa na protest proti okupácii Československa. Skutočný príbeh Jana Palacha a jeho tragickú dohru zachytáva trojdielna miniséria Hořící keř, ktorej režisérka Agnieszka Holland sa podujala ukázať obdobie normalizácie v celej jeho kráse – od absolútnej moci komunistickej strany cez brutálne praktiky tajnej služby až po bolestivosť života v totalitnom systéme.
Hlavnou postavou je advokátka Dagmar Burešová (Táňa Pauhofová), zastupujúca Palachovu matku v žalobe proti poslancovi Novému (Martin Huba), ktorý zľahčoval Palachov čin tvrdením, že išlo o takzvaný „studený oheň“. Hořící keř nastavuje zrkadlo spoločnosti, ktorá trpí morálnym úpadkom, no zároveň dáva do popredia jednotlivcov, ktorí sú pre ideály ochotní priniesť aj najvyššiu obeť.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
