Kto dnes dostane chuť na podnikanie, pravdepodobne zrealizuje niečo, čo sa týka internetu. Je to najjednoduchšie. Ale trúfli by ste si rozbehnúť fabriku? Normálnu továreň na zelenej lúke a ešte v odbore, o ktorom takmer nič neviete? Artur Gevorkyan si trúfol. Keď Artur Gevorkyan, majiteľ firmy nazvanej po ňom, prijíma niekoho do práce, tak ho odrádza.
Skutočne ho už v inzeráte presviedča, aby k nim pracovať nešiel. Výsledkom je, že v kraji pri Banskej Bystrici, kde je stále hlad po práci, mu nepríde na stôl dvesto životopisov, ale dva.
A o týchto ľuďoch už vie s istotou povedať, že u neho pracovať chcú. Hoci spojenie “u neho” nie je výstižné. Pred hlavným vchodom je veľký nápis: “Správame sa ako rodina, bojujeme ako armáda”.
Veta o rodine hovorí napríklad o tom, že keď sa jedna zo žien z firmy rozvádzala a dostala do finančných problémov, Artur Gevorkyan jej pomohol nájsť spôsob, ako sa dostať z dlhov a zbaviť exekútora. Alebo keď sa niektorý z ďalších kolegov nepohodol s alkoholom a začal s ním mať problémy. Keďže bol šikovný a lojálny, majiteľ ho neprepustil. Počas liečenia mu držal pracovné miesto. Vo firme úspešne pracujú doteraz a šéf je na nich hrdý, že to zvládli.
Takýchto príbehov je viacero. Artur Gevorkyan však nie je ľudomil. Ako bývalý vojak vie, že sila nie je v jednotlivcovi, ale v tíme. V dobre zladenom tíme. Preto ak niekto chce byť jeho súčasťou, bude, a majiteľ urobí všetko, čo sa dá, aby si ho udržal. Ale platí aj opak.
[the_ad_placement id=“injektaz-datahit“]
Človeku na bráne viackrát povedal, že veľká brána sa otvára len pre kamióny a nie pre malé autá. Inak sa obrovský a strojmi prehriaty priestor továrne vyvetrá a ľudia, ktorí sú oblečení často v tričkách, prechladnú. A mať polovicu firmy chorú kvôli jednému človeku… Chlapík dostal ešte jednu šancu, inak vraj pôjde z firmy preč. Nevyužil ju, tak musel odísť.
Artur Gevorkyan vycestoval z Arménska krátko po rozpade Sovietskeho zväzu. Nepáčilo sa mu, ako sa pomery v armáde zhoršili a odišiel napriek dobrej kariére. Prášková metalurgia bola oblasť, ktorej sa čo-to priučil od otca. Ak by pokračoval v dedových šľapajách, je dnes vinárom. Ale on si vybral oblasť, o ktorej tušil, že bude mať budúcnosť a začať v krajine, ktorú poznal, pretože tam slúžil ako vojak – na Ukrajine.
“Všetky podniky vtedy končili, my sme boli v areáli jediní, kto začínal a ešte aj fungoval. Okná sme si museli zalepiť nepriehľadnou fóliou, aby sme nepútali pozornosť, že nielen pracujeme od rána do večera, ale máme aj nepretržitú prevádzku sedem dní v týždni,” spomína Artur Gevorkyan na začiatky.
Keď videl, že Ukrajina nie je pre neho ideálne biznisové zázemie, zvažoval presun do inej krajiny strednej Európy. Ideálne do Čiech. Hľadal, kde sa dalo a keď často prechádzal po diaľnici okolo Banskej Bystrice, uvidel veľký areál, ktorý tiež javil známky skorého konca. Prišiel za šéfom, sadli si, dohodli sa a jedna z hál bola prenajatá firme Gevorkyan.
Dnes, okrem zisku viacerých podnikateľských ocenení, dodáva súčiastky pre Audi, Bentley a mnohé ďalšie známe značky. “Toto je obyčajný obal na kľúč od auta. Nikto ho nevedel vyrobiť v takom štandarde s drahými materiálmi, my vieme,” hrdo ukazuje majiteľ.
Na vývoj je obzvlášť pyšný, v kancelárii nad továrňou sedia pri veľkých monitoroch mladí chalani, ktorí navrhujú, ako zrealizovať veci, ktoré iní urobiť nevedia. A další mladí chalani pod nimi to realizujú vo výrobe.
Pri prechádzke fabrikou sa Artur Gevorkyan zastaví pri jednej z pecí. Pre ňou ležia malé formičky, akoby do piesku, len namiesto koláčika majú tvar neurčitej súčiastky. Aj hmota v nich je podobná piesku. “To je prášková metalurgia. Zo zmesi prášku vieme urobiť takmer čokoľvek. A keď to vypálite v peci, pri teplote, na ktorú sme tiež museli prísť, získate hotový výrobok.”
Geniálna alchýmia, ktorú sa však mimo fabriky v našich končinách nenaučíte. Preto si majiteľ firmy svojich ľudí vychováva. Potom im môže ponúknuť kariéru hodnú amerického sna. Napríklad keď sa z čašníčky stane najlepšia majsterka v práškovej metalurgii. Alebo keď sa z pomocnej pracovníčky vo fabrike stane účtovníčka.
Takýchto príkladov je viacero. Sú pri bráne, hneď vedľa sloganu firmy a Baťových citátov, na tabuli zamestnancov. Veľa fotiek ľudí, ktorí sa posúvali z jedného miesta vo firme vyššie, až kým nenašli to, čo im sedelo najlepšie. A spokojní sú oni aj fabrika. Teda, ak chcú obaja na sebe pracovať.
Artur Gevorkyan to vysvetľuje takto: “Ako povedal Baťa, treba sa stále posúvať dopredu. Vedomosťami aj fyzicky. Ja sa pýtam ráno kolegov – bol si si už zabehať? Ak netrénujú, tak nevydržia naše tempo. Dokonca ani ‚po našom‘ náročnú poradu”.
Loading...
