7 netradičných a málo známych stavieb Slovenska, ktoré stojí za to preskúmať

Zaujímave ale takmer neznáme diela architektúry, ktoré stoja za pozornosť.

Ak máte chuť spraviť si výlet za netradičnými staviteľskými dielami na Slovensku, ktoré nie sú príliš známe širokej verejnosti, máme pre vás niekoľko tipov.

Tieto stavby sú jedinečné z niekoľkých hľadísk. Buď architektúrou, ktorá nie je v našich podmienkach bežná, alebo mimoriadnym príbehom, zvláštnymi okolnosťami ich vzniku a faktom, že na Slovensku už podobné výtvory v súčasnosti nemajú obdobu.

1. Gemerské spojky (viadukt a dva tunely)

Koprášsky (Mníšanský) viadukt

Zdroj: Vypadni.sk, Autor: Janka Juššíková

Historický viadukt nachádzajúci sa v peknom prírodnom prostredí medzi Koprášom a Mníšanmi (miestne časti obce Magnezitovce) je jednou z cenných technických pamiatok tzv. Gemerských spojok.

Gemerské spojky boli komplexom železničných tratí, ktoré mali nahradiť staré železničné spojenia prerušené núteným odstúpením veľkej časti Slovenska Maďarsku pred druhou svetovou vojnou. V dôsledku neskoršieho navrátenia týchto území neboli dostavané a nikdy nimi nechodili vlaky.

Klenutý Koprášsky viadukt dlhý 120 a vysoký 36 metrov je krásne vkomponovaný do krajiny a nápadne pripomína omnoho známejší Chmarošský viadukt pri Telgárte. Keďže po ňom nepremávajú nijaké dopravné prostriedky, je vhodný na prechádzky či cyklotúry.

Most je prístupný z obce Magnezitovce a jeho návštevu možno spojiť s prechodom neďalekého Koprášskeho a Slavošovského tunela, ktoré ležia na tej istej nedostavanej železničnej trase.

Slavošovský tunel

Jeho dĺžka je asi 2,5 kilometra a možno ho prejsť za necelú hodinu. Tunelom nikdy nijaký vlak neprešiel (nie sú tu dokonca ani koľajnice).

Návštevníkov tunela čaká vlhko, chlad a čiernočiernočierna tma, čo v kombinácií s faktom, že človek nikdy nevie, na čo v neosvetlenom podzemí narazí, vytvára nezabudnuteľný adrenalínový zážitok.

Na prechod tunelom si treba vziať nepremokavú obuv, teplé oblečenie a vlastný zdroj svetla. Trasu možno absolvovať i na bicykli. Pred vchodom do tunela na slavošovskej strane sa nachádza príjemný oddychový areál s altánkami, ohniskom a hojdačkami.

Koprašský tunel

Podobne ako Slavošovský, i tento tunel mal byť súčasťou. Gemerských spojok. Oproti slávnejšiemu susedovi je Koprášsky tunel omnoho kratší, jeho dĺžka nedosahuje ani 250 m.

Po 2. svetovej vojne slúžil ako sklad ovocia, neskôr sa uvažovalo, že by sa v ňom mohli pestovať šampiňóny.

Tunel je bez problémov priechodný, a to aj na bicykli. Vďaka malej dĺžke v ňom netreba ani osvetlenie.

2. Vodný mlyn Kolárovo

Na mŕtvom ramene Malého Dunaja v Kolárove sa nachádza jedinečná národná kultúrna pamiatka – plávajúci vodný mlyn – posledný na Slovensku. K mlynu vedie najdlhší celodrevený zastrešený most v Európe.

V areáli mlyna sa nachádza skanzen ľudovej kultúry a Múzeum vodného mlynárstva, v ktorom možno, okrem iného, vidieť unikátny stroj na výrobu rybárskych sietí, jeden z prvých na svete. Z ďalších možností, ktoré areál mlyna ponúka, radno spomenúť kemping, požičovňu lodí na splavovanie, rybolov či agroturistiku.

3. Veterný mlyn v Holíči

Zdroj: Vypadni.sk, Autor: Eduard Timko

Skutočne nevšednou kultúrnou pamiatkou neveľkého západoslovenského mesta Holíč je kamenný veterný mlyn holandského typu pochádzajúci z 19. storočia. Ide o jediný zachovaný veterný mlyn na celom Slovensku. Stavba má kruhový pôdorys a tri podlažia. Svoju funkciu plnila až do konca prvej svetovej vojny. V nasledujúcom období začala chátrať, až kým sa jej neujalo miestne poľovnícke združenie.

Veterný mlyn v Holíči je počas celej letnej turistickej sezóny sprístupnený verejnosti. Jeho návštevu je však potrebné vopred nahlásiť v Turisticko-informačnom centre mesta Holíč.

4. Nový evanjelický kostol Kežmarok

Pre stavbu Nového evanjelického kostola v Kežmarku získali miestni veriaci v druhej polovici 19. storočia projekty hlavného krajinského architekta Teofila Hansena, ktoré boli pôvodne určené pre orient. Vďaka tomu vznikla vskutku výnimočná stavba, ktorá – obsahujúc byzantské, maurské a rôzne ďalšie orientálne prvky – pripomína viac synagógu či mešitu ako kresťanský chrám.

Ku kostolu bolo počiatkom 20. storočia pristavané mauzóleum Imricha Thökölyho, kežmarského rodáka a vodcu veľkého protihabsburského stavovského povstania, ktoré v roku 1681, teda v čase veľkého náboženského útlaku, donútilo cisára Leopolda I. uzákoniť aspoň čiastočnú náboženskú slobodu pre nekatolíkov. V kostole sa slúžia pravidelné bohoslužby, v stanovených hodinách je však – čo by vzácna kultúrna pamiatka – otvorený i pre turistov.

5. Kaštieľ v Budmericiach

Rozľahlým anglickým parkom na okraji Budmeríc sa tiahne dlhá topoľová aleja, na ktorej konci sa návštevníkom naskytá prekrásny pohľad na rozprávkový kaštieľ vybudovaný koncom 19. storočia miestnym zemepánom Jánom Pálffym.

V architektúre rezidencie slúžiacej pôvodne ako letné sídlo, resp. poľovnícky zámok, vidíme viacero rozličných vplyvov.

[the_ad_placement id=“injektaz-datahit“]

Budmerický kaštieľ od roku 1945 niekoľko desaťročí slúžil ako Domov slovenských spisovateľov, poskytoval upokojenie a inšpiráciu literátom ako Margita Figuli, Ivan Krasko, Ján Smrek či Rudolf Dobiáš.

V súčasnosti je po kratšom období nevyužívania krásne zrekonštruovaný a prístupný širokej návštevníckej verejnosti. Možno v ňom obdivovať historický šľachtický inventár, či už zo zbierok Múzea Červený Kameň, alebo ten, ktorý bol predtým súčasťou Domova slovenských spisovateľov. Nejde však o pôvodné pálffyovské zariadenie kaštieľa.

6. Spišský Jeruzalem

Pod názvom Spišský Jeruzalem sa skrýva unikátna modelová krajinka v spišsko-podhradskej lokalite Pažiť (alebo na Pažici), ktorá je štruktúrou podobná skutočnému blízkovýchodnému Jeruzalemu.

Túto modelovú krajinku pozostávajúcu z viacerých sakrálnych stavieb symbolizujúcich historické objekty späté s poslednými okamihmi života Ježiša Krista vybudovali medzi rokmi 1666 – 1675 jezuitskí mnísi.

Učinili tak preto, lebo v danom čase sa kvôli vojnám s Turkami ľudia nevedeli dostať do Svätej zeme – najvýznamnejšieho kresťanského pútnického miesta. Jadrom dnešného Spišského Jeruzalema sú tri kaplnky medzi Spišskou Kapitulou a Sivou bradou.

Celkovo je ale súčasťou symbolickej krajinky viacero stavieb: Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule je miestom poslednej večere Pána, Kaplnka sv. Rozálie zodpovedá Herodesovmu palácu, Kaplnka sv. Františka Xaverského predstavuje sídlo Piláta Pontského a Kaplnka sv. Kríža na Sivej brade je povestná Golgota. Sedem malých prícestných kaplniek symbolizuje hradby Jeruzalema. Zaujímavé je, že stavitelia zachovali vzdialenosti medzi jednotlivými objektmi presne tak, ako v Jeruzaleme – v mierke 1:1.

Dielo Spišského Jeruzalema však zjavne nebolo dokončené. Predpokladá sa, že malo obsahovať ešte viac stavieb. Navyše, niektoré objekty, ktoré pôvodne vybudované boli, v priebehu stáročí zanikli, napríklad obdoba Getsemanskej záhrady, ktorá sa kedysi nachádzala v katastri susednej obce Jablonov. I tak je však Spišský Jeruzalem absolútne unikátnym úkazom, ktorý na Slovensku nemá obdobu.

Lokalita je prístupná po turistickom chodníku medzi Spišskou Kapitulou a Sivou bradou.

7. Turecké studne v Krupine

Východne od centra Krupiny, medzi mestom a rekreačnou časťou Tepličky, sa nachádza turisticky veľmi atraktívna lokalita zvaná Štrampľoch. Ide o bývalý kamenný lom (nemecky Steinbruch), do ktorého sú vytesané zaujímavé skalné úkryty, tzv. Turecké studne.

Tieto úkryty v 19. a 20. storočí pravdepodobne slúžili ako provizórne obydlia miestnej chudoby. Aký bol však ich pôvodný účel, to sa dodnes s určitosťou nevie. Podľa niektorých mohlo ísť o turecké skrýše zo 16. až 17. storočia, ktoré sa spomínajú i v niektorých historických prameňoch, tiež to ale mohli byť pivnice, či dokonca kúpele.

Ak máte tipy na podobné netradične stavby vo vašom okolí, budeme radi, ak nám napíšete na facebookovú stránku Sódy.

Článok vznikol v spolupráci s portálom vypadni.sk

vypadni.sk vám poskytne viac ako 2700 objektov s tisíckami fotografií  z celého Slovenska. Objavíte krásnu prírodu, jedinečnú architektúru a bohatú históriu našej krajiny.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac