Fotografov či už profesionálnych alebo tých, ktorí fotia len pre radosť, spoznávame väčšinou cez ich diela. Snímky nám však vždy nepovedia všetko o osobnosti, názoroch a životnom štýle autorov. Preto im kladieme netypické otázky, ktoré pomôžu priblížiť, aký človek stojí za objektívom.

Tomáš Hulík vyštudoval environmentalistiku, prírode sa však venuje úplne iným spôsobom, než jeho pôvodná profesia. Ako fotograf, kameraman a strihač stál pri mnohých filmových a televíznych produkciách. Preslávil ho najmä doma i v zahraničí oceňovaný dokument Vysoké Tatry  —  Divočina zamrznutá v čase, na ktorom pracoval s Pavlom Barabášom.

K foteniu sa dostal ako dieťa, keď našiel otcovu starú Practicu. „Spýtal som sa ho, ako sa fotí a on mi len vysvetlil správnu expozíciu. Bola tam taká palička, ktorú bolo treba s clonou nastaviť do stredu krúžku. ‚Ostatné je na tebe‘, bola jeho rada.“

Do prírody často chodieval s rodičmi, obľúbenou lokalitou sa stalo okolie rieky Morava. „Počas komunizmu bola rieka Morava za železnou oponou, ale po jej zlikvidovaní sme začali často chodiť práve tam. Príroda tu zostala nádherne neporušená, čo bolo asi jediné pozitívum obludnosti železnej opony a ostnatých drôtov,“ myslí si Hulík.

Fotograf, ktorého diela uverejnil napríklad aj časopis National Geographic, sa vypravil na prvú zahraničnú fotoexpedíciu do Afriky v roku 1994, keď bol ešte študent. Odvtedy je na dobrodružných cestách pravidelne. „V prvom ročníku na vysokej škole sme odišli na štyri mesiace do Ruska na Ussuri do Prímorského kraja, kde sme fotili o dušu. Tam sme mali aj potýčku s tigrom ussurijským,“ pokračuje.

Podľa Hulíka existuje veľa miest, kam fotograf ide, ak chce fotiť „na istotu“. Takým je napríklad fotenie v afrických národných parkoch: „Každý wild life fotograf by si mal skúsiť aspoň raz v živote našetriť na cestu do Afriky. Je to niečo, čo sa absolútne vryje pod kožu.“ Aj na Slovensku a v blízkom okolí sú však také miesta. Pre Tomáša Hulíka je to spomínaná rieka Morava, Neziderské jazero, Maďarský národný park Hortobágy či delta Dunaja v Rumunsku.

Ak chce človek fotografovať divú prírodu, najdôležitejšie je nerušiť ju, preto by mal poznať správanie zvierat. „Alfou a omegou fotenia živej prírody je nevyrušovať a nestresovať zvieratá. Fotograf by mal splynúť s prírodou, byť jej súčasťou a snažiť sa nebyť rušivým elementom. A práve k tomu pomáha najmä znalosť etológie a ekológie,“ vysvetľuje.

„Najpodstatnejšie je spokojné, nerušené a nestresované zviera, ktoré dokáže cez fotografiu preniesť pozitívnu emóciu na diváka. Neprekáža, že fotografovaný živočích nebude na celý obrázok. Keď sa nedá k zvieraťu rozumne priblížiť, tak je úplne normálne fotografovať ho v jeho životnom prostredí, čo sú často omnoho zaujímavejšie snímky,“ dodáva Hulík.

Na vytúženú fotografiu čakal dlhých sedem rokov. „Bolo to pri nakrúcaní filmu Vysoké Tatry — Divočina zamrznutá v čase. Palo Barabáš mi ukázal kamzičiu jaskyňu a rozprával, ako tam prichytil kamzíkov. Mne sa to podarilo nakrútiť a odfotiť až o sedem rokov, ale akurát bola v okolí jaskyne hmla a tak nebol vidieť hrebeň Tatier. Myslím si, že z toho vznikol ešte lepší materiál, ako keby bolo dobré počasie,“ prezrádza fotograf.

Čo ťa na fotografovaní najviac fascinuje?
Príroda sama a to, že sa to stále mení. Málokedy sa niečo opakuje.

Existuje moment, pri ktorom si si prial mať pri sebe fotoaparát, no nemal si?
S fotoaparátom chodím stále, ale aj tak mi utečie množstvo skvelých záberov.

Vyber si historickú udalosť z obdobia posledných 100 rokov, ktorú by si chcel odfotiť.
Asi nadšenie ľudu pri búraní železnej opony v 1989. Vtedy som ešte nefotil, aj keď som tam bol.

Aký fotoaparát najčastejšie používaš?
Nikon. A veľmi si vážim, že som sa mohol stať aj ambasádorom tejto značky.

„Keď sa nedá k zvieraťu rozumne priblížiť, tak je úplne normálne fotografovať ho v jeho životnom prostredí, čo sú často omnoho zaujímavejšie snímky.“

Ak sa budúce generácie pozrú späť na našu dobu, čo ich bude na nej najviac znepokojovať?
Devastácia a likvidácia prírody, životného prostredia, našej kultúry, dedičstva a tradícií.

Aké je najväčšie negatívum života v meste?
Uponáhľanosť.

Ak by si sa mal porovnať s nejakou osobnosťou z minulosti, kto by to bol?
Dianne Fossey alebo Jane Goodall.

Ktorého žijúceho človeka najviac obdivuješ?
Je to niekoľko fotografov prírody alebo môj kamarát Joe Klamar. Má nádherné a originálne videnie sveta a svetla pri fotení.

Riadiš sa momentálne nejakou filozofiou?
Ani veľmi nie.

Akú vec by si chcel vlastniť?
Ťažko povedať. Možno nejakú dobrú knižnicu.

Čo najdôležitejšie vlastníš?
Slobodné povolanie a možnosť rozhodovať sa sám za seba.

Akú knihu si plánuješ najbližšie prečítať?
Peter Wohlleben — Duševný život zvierat.

Ktorú časť sveta by si chcel preskúmať?
Afriku, Indočínu a Nový Zéland.

Aký je najlepší spôsob sebavzdelávania?
Prax.

Ako často berieš na vedomie rady iných?
Relatívne veľmi často. Rád si vypočujem konštruktívny názor.

Ktorá vlastnosť ti na sebe samom prekáža?
Nerozhodnosť.

Ktorá vlastnosť ti prekáža na iných?
Závisť a nenávisť.

Pri akej príležitosti klameš?
Snažím sa tomu vyvarovať, respektíve, milosrdné klamstvo by sa sem-tam našlo. Obávam sa, že klamstvo vždy vypláva na povrch, a tak je jednoduchšie neklamať.

Vyber vedecký odbor, v ktorom by si chcel byť expert a prečo?
Etológia, pretože ma fascinuje správanie sa zvierat, najmä to, ktoré ešte nie veľmi vieme popísať, objasniť a pochopiť.

Akú superschopnosť by si chcel mať a prečo?
Nestarnúť.

Kedy si najviac uvedomuješ, že starneš?
Zatiaľ sa cítim stále mladý, ale už dlhšiu dobu sa ozývajú kríže.

Čo plánuješ počas najbližších 24 hodín?
Prázdinovať s dcérou Lili.

Aké budú tvoje posledné slová pred smrťou?
Neviem či sa mi bude chcieť niečo hovoriť. Možno „Do šľaka, game over“.