Netradičné kaštiele na východnom Slovensku, ktoré si zaslúžia pozornosť

V druhom dieli miniseriálu sa pozrieme na východ našej krajiny, do regiónov Spiša, Gemera, Zemplína a Abova.

V druhom dieli miniseriálu (prvú časť nájdete tu) o netradične vyzerajúcich, ojedinelých alebo len skrátka pekných kaštieľoch na Slovensku sa pozrieme na východ našej krajiny, do regiónov Spiša, Gemera, Zemplína a Abova.

Pôvodné mestské a vidiecke sídla šľachticov a bohatých zemanov dnes väčšinou slúžia ako hotely, múzeá či kultúrne a spoločenské strediská v správe obce či občianskych združení. Žiaľ, nájde sa aj mnoho takých, ktoré nie sú prístupné verejnosti a aktuálne chátrajú.

Slovensko je čo sa týka historických stavieb, nesmierne mnohotvárne a všetky zaujímavé stavby by sa nám do článku nezmestili. Toto je náš výber, ktorým by sme však túto pestrosť chceli ilustrovať.

Kaštieľ v Spišskom Štiavniku

Pôvod majestátneho renesančného kaštieľa nachádzajúceho sa približne na polceste medzi obcami Spišský Štiavnik a Betlanovce siaha ďaleko do stredoveku, kedy na tomto mieste stál opevnený kláštor – sídlo cisterciánskeho opátstva.

V 16. storočí – na začiatku novoveku – kláštor veľmi trpel vojnami medzi feudálmi. V tomto období bol kompletne prestavaný najskôr na pevnosť – hrad, neskôr na pohodlnú šľachtickú rezidenciu – kaštieľ. Istý čas slúžil i ako letné sídlo spišských biskupov.

Prestavby neobchádzali štiavnický kaštieľ ani v novších dejinách, posledná sa uskutočnila podľa návrhu známeho slovenského architekta Dušana Jurkoviča, ktorý projektoval napríklad i Štefánikovu mohylu na Bradle.

V areáli kaštieľa sa nachádzajú hospodárske budovy, a tiež kaplnka, na stavbu ktorej bol použitý materiál z pôvodného stredovekého kláštora.

Kaštieľ je v súčasnosti opustený a nie je prístupný verejnosti. V jeho blízkosti sa však rozkladá verejne prístupný park s jazierkami, lavičkami, detským ihriskom a možnosťou jazdy na koni.

Kaštieľ v Strážkach

V obci Strážky (dnes mestská časť Spišskej Belej) sa nachádza krásny belavý kaštieľ patriaci k najvýznamnejším renesančným stavbám na Slovensku.

Najznámejším majiteľom tohto kaštieľa bol slávny impresionistický maliar svetového formátu, Ladislav Mednyánszky, ktorý tu namaľoval mnohé zo svojich obrazov.

V súčasnosti je budova kaštieľa v správe Slovenskej národnej galérie. Nachádzajú sa tu expozície historického nábytku a interiérového zariadenia, kolekcia portrétov zo 17. až 19. storočia, historická kaštieľska knižnica, a najmä obľúbená expozícia venovaná Ladislavovi Mednyánszkemu zameraná na diela vytvorené v Strážkach.

Aj v nádhernom anglickom parku obklopujúcom budovu kaštieľa je čo vidieť – sú tu inštalované cenné sochárske diela významných slovenských autorov 20. storočia.

Ringov kaštieľ v Pečovskej Novej Vsi

Obec Pečovská Nová Ves sa pýši hneď niekoľkými pamiatkovo chránenými kaštieľmi. Najvzácnejší z nich je tzv. Ringov kaštieľ nachádzajúci sa na Ľutinskej ulici v severnej časti obce.

Ide o renesančnú pevnostnú stavbu z polovice 16. storočia, ktorá pravdepodobne mala pôvodne charakter nížinného hradu, bola teda obohnaná vodnou priekopou.

Z obranných prvkov kaštieľa sa zachovala mohutná nárožná veža a dodnes viditeľné strieľne. Najväčšou zvláštnosťou kaštieľa je však fakt, že ide o šľachtickú stavbu írskeho typu, ktorá na Slovensku nemá obdobu.

Ringov kaštieľ v Pečovskej Novej Vsi je momentálne v zlom stave, viditeľne chátra a nie je prístupný verejnosti.

Kaštieľ vo Fričovciach

Šarišská vieska Fričovce, nachádzajúca sa neďaleko Prešova, skrýva osobitý architektonický skvost – elegantný renesančný kaštieľ zo 17. storočia.

Zvláštnosťou tohto kaštieľa je figurálna sgrafitová výzdoba so 150 mýtickými a historickými postavami v hornej časti priečelia, ktorá medzi slovenskými historickými stavbami nemá obdobu.

[the_ad_placement id=“injektaz-datahit“]

V súčasnosti kaštieľ slúži ako hotel. Okrem tradičných hotelových služieb poskytuje návštevníkom možnosť zarybárčiť si v jednom z jazier nachádzajúcich sa v nádhernom kaštieľskom parku plnom vzácnych druhov drevín.

Milovníci prírodných krás a úchvatných scenérií zablúdivší do týchto končín si však neprídu na svoje len v tomto parku. Okolie Fričoviec je plné vzhliadnutia hodných miest. Za všetky možno spomenúť tiesňavu Lačnovský kaňon s vodopádom a zvláštnymi skalnými útvarmi či neďalekú verejnosti sprístupnenú jaskyňu Zlá Diera (po východniarsky Zlá Džura).

Kaštieľ a letohrádok v Markušovciach

Panoráme Markušoviec, obce ležiacej asi 6 kilometrov od Spišskej Novej Vsi, dominuje prekrásny, pôvodne renesančný, neskôr v rokokovom štýle prebudovaný kaštieľ postavený tunajším zemepanským rodom Máriássyovcov.

Kaštieľ dnes poskytuje priestory pobočke Múzea Spiša, nachádza sa tu zaujímavá expozícia historického nábytku rôznych období – od renesancie cez barok, klasicizmus, biedermeier a historizmy až po secesiu a začiatok 20. storočia.

Súčasťou areálu je krásny francúzsky park, na konci ktorého stojí ďalší rokokový architektonický skvost – tzv. letohrádok Dardanely. Táto okúzľujúca budova vystavaná špeciálne kvôli uvítaniu cisára Jozefa II. hostí ďalšiu z expozícií Múzea Spiša – expozíciu historických klávesových hudobných nástrojov, jedinú svojho druhu na Slovensku. Pravidelné koncerty vážnej hudby, v rámci ktorých sa tieto nástroje využívajú, sú obľúbeným podujatím navštevovaným milovníkmi klasiky z tuzemska i zahraničia.

Kaštieľ v Betliari

Malebná vieska Betliar ležiaca neďaleko Rožňavy je jednou z najnavštevovanejších obcí celého gemerského regiónu. Za tento fakt vďačí predovšetkým známemu honosnému kaštieľu Andrássyovcov, ktorý sa radí k najpôvabnejším slovenským šľachtickým sídlam.

Návštevník tohto kaštieľa sa môže pokochať expozíciami tunajšieho múzea zameraného na bytovú kultúru šľachty. Okrem parádnych panských salónov, spální či kúpeľní stojí za vzhliadnutie zbierka exotických rarít, ktoré si zo svojich ďalekých výprav podonášal cestovateľ a dobrodruh Emanuel I. Andrássy. Medzi inými tu nájdeme napríklad výzbroj japonského samuraja či vysušenú hlavu papuánskeho bojovníka.

V prízemí kaštieľa sa nachádza jaskyňa so zimnou záhradou a vypreparovanými medveďmi. Úchvatný dojem z prehliadky zavŕši prechádzka výstavným parkom, ktorý niekdajšiu andrássyovskú rezidenciu obklopuje.

Kaštieľ v Betlanovciach

Malebná spišská obec Betlanovce sa honosí vzácnou kultúrnou pamiatkou – renesančným kaštieľom rodu Thurzovcov zo 16. storočia. Táto neveľká stavba, nazývaná pre svoju ozdobnú štítkovú atiku „Korunkami“, bola prvou slovenskou panskou rezidenciou s výrazne potlačenou obrannou funkciou. Nemá, a ani nemala nijaké veže, strieľne, opevnenia, valy a podobne. Šlo výhradne o komfortné letné sídlo.

V súčasnej dobe múry Betlanovského kaštieľa pustnú. Budova sa nijako nevyužíva a jej interiéry nie sú prístupné verejnosti. Návštevník si musí vystačiť s pohľadom zvonka.

Kaštieľ v Spišskom Hrhove

Majestátny reprezentatívny kaštieľ v Spišskom Hrhove je klenotom medzi slovenskými kaštieľmi, pýchou obce i celého regiónu. Na mieste staršej šľachtickej rezidencie ho v 19. storočí postavil významný uhorský rod Csákyovcov.

Stavba bola realizovaná v novobarokovom slohu s klasicistickými prvkami podľa vzoru francúzskych zámkov. Ku kaštieľu obklopenému rozľahlým prírodno-krajinárskym parkom prilieha Kaplnka sv. Anny postavená taktiež v novobarokovom štýle.

Bývalá csákyovská rezidencia stojí na strategicky významnom mieste. Starší renesančný kaštieľ, ktorý tu stál pred ňou, bol súčasťou varovného systému Spišského hradu – medzi hradom a týmto kaštieľom (ako i ďalšími z hradu viditeľnými kaštieľmi v Bijacovciach a Hodkovciach) sa komunikovalo prostredníctvom svetelných signálov.

V kaštieľ v Spišskom Hrhove dnes pôsobí reedukačné centrum pre mládež.

Rokokový kaštieľ v Šaci

Rokokový kaštieľ z 18. storočia ležiaci na západnom okraji košickej mestskej časti Šaca je výstavnou národnou kultúrnou pamiatkou, ktorá sa po rokoch neadekvátneho využívania (sklad či opravovňa strojov) dočkala konečne obnovy a dôstojného zosoženia. Občianske združenie, ktoré dnes kaštieľ spravuje, v ňom usporadúva kultúrne a spoločenské akcie a prenajíma jeho priestory i na rôzne iné účely.

Kaštieľ v Trebišove

V prekrásnom prostredí trebišovského mestského parku leží okúzľujúci barokovo-klasicistický kaštieľ vystavaný významným grófskym rodom Csákyovcov.

Dnes v jeho priestoroch namiesto vysokej šľachty sídli Vlastivedné múzeum Trebišov. Toto múzeum zaujme veľkým množstvom skutočne rôznorodých expozícií. Návštevník tu nájde expozíciu tradičnej ľudovej kultúry Zemplína, Lapidárium so zbierkou starožitností vytvorených z kameňa či expozíciou chýrneho tokajského vinohradníctva s archívom, v ktorom možno ochutnať vyberané vína obľúbené kedysi aristokraciou v celej Európe. Trebišovské múzeum je okrem toho unikátnym slovenským múzeom filumenistiky – venuje sa dejinám ovládania ohňa človekom, od počiatkov po vynález zápalky.

Prehliadka Vlastivedného múzea zďaleka nie je jediným lákadlom Trebišovského kaštieľa. Za budovou rezidencie sa totiž rozkladá pôvabný anglický park s altánkami, fontánami, jazierkom a najmä strhujúcim architektonickým skvostom – mauzóleom Andrássyovcov.

Kaštieľ v Humennom

Mesto Humenné, jedno z historických centier zemplínskeho regiónu, zdobí prekrásny renesančný kaštieľ impozantných rozmerov.

Rezidenciu stráženú dvoma bronzovými levmi vybudoval bohatý a vplyvný magnátsky rod Drugethovcov. Jeden z predstaviteľov tohto rodu, Valentín Drugeth, vošiel i do povedomia zbožného zemplínskeho ľudu. Vraví sa, že tento muž raz v hneve vypálil miestny baziliánsky kláštor, z ktorého sa, akoby zázrakom, zachránila nepoškodená ikona Božej rodičky. Táto ikona začala roniť slzy, a ronila ich vraj dovtedy, kým sa podivne ochorevší Valentín nepokajal a nedal baziliánom vystavať nový kláštor.

Reprezentatívnu budovu Kaštieľa v Humennom dnes využíva tunajšie Vihorlatské múzeum. Nádherné expozície tohto múzea sú orientované na bytovú kultúru šľachty od renesancie (16. stor.) po 20. storočie, tiež na sakrálne umenie, živočíšstvo Zemplína či dielo slávneho slovenského grafika Oresta Dubaya.

Pri kaštieli sa rozprestiera výstavný anglický park s rybníkom a za ním nádherný skanzen Vihorlatského múzea s expozíciou ľudovej architektúry.

Kaštieľ v Michalovciach

Výstavný barokovo-klasicistický kaštieľ v srdci Zemplína – v Michalovciach je lákadlom pre všetkých ľudí, ktorý sa radi kochajú všakovakou krásou, zavše sa i mnohorako vzdelajúc. Tunajšie Zemplínske múzeum vlastniace viac ako 70 000 zbierkových predmetov oboznámi návštevníka s tradičnými ľudovými remeslami, výtvarnou kultúrou i prírodou regiónu, ukáže mu najstaršie zlaté predmety vyrobené na území Slovenska a ponúkne na obdiv elegantnú bytovú kultúru niekdajšej šľachty a meštianstva.

Veľký kaštieľ v Budimíre

Zdroj: Wikimedia CC 4.0, Autor: Slav Sepo

Neprehliadnuteľnou ozdobou malebnej východoslovenskej obce Budimír je atraktívny tzv. Veľký kaštieľ obklopený udržiavaným francúzskym parkom.

Táto typicky tereziánska stavba z 18. storočia dnes hostí zaujímavú expozíciu Slovenského technického múzea, v ktorej okrem dobového zariadenia a obrazov nájdeme najmä bohatú kolekciu historických hodín. Jedným z najvzácnejších exemplárov zbierky sú unikátne hodiny v podobe obrazu – maľba s prírodnou scenériou a hodinovou vežou ukazujúcou skutočný čas. Tieto hodiny sa naťahujú kľúčom, čo na obraze vidieť v podobe vody prúdiacej cez mlynské koleso. Odhaduje sa, že malieb tohto typu (pokiaľ ide o originály) je v Európe len asi 20.

Dežöfiovský kaštieľ v Hanušovciach nad Topľou

Najkrajšou kultúrnou pamiatkou mestečka Hanušovce nad Topľou je akiste tento impozantný renesančno-barokový Dežöfiovský kaštieľ zo 17. storočia.

Stavba pútajúca pozornosť najmä robustnými obrannými vežami je sídlom Vlastivedného múzea v Hanušovciach nad Topľou. Atraktívne expozície tohto múzea sú zamerané na historické interiérové zariadenie a dejiny a prírodné pomery vranovského regiónu.

V tzv. Kňašinskom dome pri kaštieli sa nachádza etnografická expozícia Vlastivedného múzea, Duch národa, ktorá návštevníkom umožňuje spoznať ľudové zvyky a hmotnú kultúru regiónu, a to i prostredníctvom interaktívneho zapojenia sa do atraktívnych dobových remeselných činností ako je tkanie či pradenie.

Neďaleko Dežöfiovského kaštieľa v Hanušovciach stojí menší Šóšovský kaštieľ, mierne schátraná národná kultúrna pamiatka, ktorej interiéry nie sú otvorené verejnosti, no prístup zvonku nie je nijako obmedzený.

Máte aj vy podobné pekné stavby vo svojom okolí, ktoré sme v článku nespomenuli? Podeľte sa o svoje tipy na facebookovej stránke Sódy.

Článok vznikol v spolupráci s portálom vypadni.sk

vypadni.sk vám poskytne viac ako 2700 objektov s tisíckami fotografií  z celého Slovenska. Objavíte krásnu prírodu, jedinečnú architektúru a bohatú históriu našej krajiny.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac