5 zaujímavých miest Spiša, ktoré pozná len málokto

Odbočte z najfrekventovanejších turistických trás a pozrite si miesta, ktoré vám odporučia iba rodáci.

Spišský hrad a Levoča sú krásne lokality, kam treba zobrať každého, kto je v tomto malebnom regióne prvýkrát. Ak sa vám už ale zunovali, skúste hľadať tie nenápadné a menej opozerané krásy Spiša. Tu je 5 tipov, ktorými môžete začať. 

1. V Spišskom Hrhove nájdete veľké veci

Spišský Hrhov bol vyhlásený za Dedinu roka 2015.

V obci je krásny kaštieľ a zachovaný historický kamenný most. Dedinka má však aj zápis v Guinessovej knihe rekordov a ponúka celú kolekciu ďalších kuriozít.

Svetovým rekordérom je najväčšia, takmer deväť metrová drevená lyžička, ktorá do dediny láka už z cesty.

Okrem nej v Hrhove nájdete aj iné obrie predmety. Napríklad najväčšiu funkčnú fajku na svete, najväčšiu valašku, čižmy, košeľu, úľ, cep, krájač vajec, vidly, hlavolam, fujaru aj píšťalu.

Takto prebiehala výroba najväčšej valašky na svete:

 

2. V čarovnej zrúcanine v Miloji straší

Ruina Kostola sv.Stanislava v Miloji

Kúsok od Spišského Hrušova kedysi existovala dedinka Miloj.

Jediné, čo po nej ostalo je veža stredovekého kostola z 13. storočia – jedna z najstarších zachovaných stavieb na Slovensku. Podľa domácich vo veži straší, no myslíme si, že by bola škoda nechať sa tým odradiť a pripraviť sa o pôvab tohto miesta.

3. Žehra má pamiatku zapísanú v UNESCO

Zehransky kostol

Kostol Ducha Svätého v Žehre je zaujímavý tým, že ho v druhej polovici 13. storočia začali stavať v románskom slohu, no dokončovali ho v gotickom.

Interiér kostola zdobia gotické fresky z obdobia 13. až 15. storočia, ktoré majú vďaka svojej umeleckej kvalite svetový význam.

4. Pri kaštieli v Spišskom Štiavniku je nádherná farma

Farma Spissky Stiavnik

Najprv z historického parku pri kaštieli majitelia odviezli niekoľko nákladiakov smetí, potom priviedli vodu do štyroch historických rybníkov.

Dnes je z tohto miesta romantická farma prístupná aj verejnosti. Starajú sa tu o kone a rôzne hospodárske zvieratá, po celom areáli nájdete rozmiestnené vtipné sochy vyrezávané z dreva. Harmonickú atmosféru očarujúcej prírody dotvára aj krásna budova kaštieľa.

5. V Slovenskom raji majú tiež kamzíkov a iných ako v Tatrách

Nevideli ste vo Vysokých Tatrách kamzíka? V Slovenskom raji žije jeho príbuzný – kamzík alpský. Nie je taký hanblivý ako jeho tatranský bratranec, takže sa vám ho možno podarí stretnúť aj na turistickom chodníku.

Poponáhľajte sa, lebo ochranári aktuálne diskutujú o tom, či ho netreba prestahovať, kým sa mu nepodarí skonzumovať všetky chránené rastlinky.

https://www.youtube.com/watch?v=LcYYUXC-Fa4

Ak máte ďalšie nápady alebo fotografie z krásnych miest na Spiši, budeme radi, ak nám ich pošlete do komentárov na našej facebookovej stránke Sóda.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Manželia Nátherovci: Teší nás, keď rodičia chcú pre svoje deti lepší život

Keď s komunitnou prácou začínali, viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Dnes majú mnohé z nich strednú školu aj vysokoškolský diplom.

Manželia Nátherovci už viac ako 25 rokov pracujú s rómskou komunitou v Banskej Bystrici. Jolana je Rómka a Štefan Neróm. Spoločne založili občianske združenie Nádej deťom. Pripravujú deti na školskú dochádzku, sprevádzajú ich dospievaním a pomáhajú aj ich rodičom. Za svoju celoživotnú prácu získali v roku 2020 ocenenie Biela vrana, ktorého partnerom je aj spoločnosť O2. 

V rozhovore sa dozviete:

  • ako rodiny spočiatku vnímali ich vzťah,
  • aká bola ich cesta k práci s vylúčenými komunitami,
  • kedy si povedali, že to má zmysel,
  • prečo je dobré, že sú na všetko dvaja.

Ako ste sa zoznámili?

Štefan: Práve teraz v januári oslavujeme štyridsiate výročie sobáša. Spoznali sme sa ešte za socializmu na strednej škole v Banskej Bystrici, obaja sme bývali na internáte. Ja som bol v treťom ročníku a Jolka bola prváčka.

Hoci bola krásna, viac ma zaujalo jej vnútro. Navyše sme boli obaja také zranené duše. Môj otec zomrel, keď som mal tri roky a žil som sám s mamou. Ako všetci aj my sme túžili po láske.

Jolana: Na mojom Štefanovi ma zaujalo, že dobre hral futbal. Mal husté kučeravé vlasy a krásne modré oči. (smiech)

Jolana, vy ste vyrastali v rómskej komunite, ale neskôr ste sa s rodinou presťahovali do Bátoviec. Aké bolo vaše spolunažívanie s majoritou? 

Jolana: Ako dieťa som zažila aj život v osade Lipovina. Niektoré rómske rodiny tam vyrábali nepálené tehly, ktoré si od nich kupovali ľudia z majority, iní vedeli pracovať so železom či opraviť pracovné náradie. Medzi mužmi boli aj mnohí muzikanti. Ženy šili oblečenie, vyrábali tkanice a háčkovali záclony, ktoré potom predávali na jarmokoch. Moja krstná mama vedela liečiť zvieratá bylinkami a stará mama bola zasa dedinská husiarka.

Osadu v roku 1968 zaplavili a na jej území vznikla vodná nádrž Lipovina. Moja rodina sa vždy túžila stať súčasťou dediny, a tak si v nej kúpila domy. Ľudia si tam vzájomne pomáhali. Ženy pracovali na poliach a učili sa pestovať plodiny. Muži zase vypomáhali pri rôznych stavebných prácach, za čo dostávali peniaze. Rómovia sa tu bežne stretávali s majoritou aj pri rôznych príležitostiach, ako boli oslavy a pohreby. Dnes je to už úplne inak.

„Spočiatku som nikomu nehovorila, že som Rómka. Ľudia si rómsku identitu často spájajú s tmavou farbou pleti, ja som mala šťastie, lebo mám svetlú pleť a oči.“

Rómske deti sa v kolektíve často stretávajú s odmietaním. Aká bola vaša skúsenosť?

Jolana: Spočiatku som nikomu nehovorila, že som Rómka. Ľudia si rómsku identitu často spájajú s tmavou farbou pleti, ja som mala šťastie, lebo mám svetlú pleť a oči. Moji spolužiaci sa to dozvedeli, až keď do školy prišiel otec, aby sa opýtal, ako sa mi darí. V tom čase pracoval v Lýbii a prišiel domov. Bol to typický Róm, tzv. Rumunger – tmavooký, kučeravý a navyše opálený.

Spomínam si, ako jedna spolužiačka utekala za dievčatami, že na internáte chytili nejakého Cigána. Vtedy sa dozvedeli, že je to môj otec. Stratila som niektoré kamarátky, lebo som ich vraj oklamala.

Netuším, čo som im mala povedať a načo. Mala som však šťastie na jednu vychovávateľku, ktorá sa ma neraz zastala. Poznala históriu rómskeho národa a učila ma prijať rómsku identitu.

Mnohí ľudia majú stále predsudky a rodičia často zle nesú, ak si ich dieťa vyberie partnera, ktorý úplne nespĺňa ich predstavy. Ako to bolo vo vašom prípade?

Štefan: Spočiatku sa ma mama neustále pýtala, čo na tej Jolane vidím. Jej rómstvo som však nikdy neriešil, miloval som ju.

Jolana: Moja rodina najskôr nebola nadšená, že chcem ísť do školy a na internát. V tom čase bolo u Rómov bežné, že sa mladé dievča vydá. Doma sme žili ako tradičná rómska rodina. Minule som napočítala, že som mala približne 74 bratrancov a sesterníc.

Čítajte aj: Vzdelanie a pozitívne príklady: Aj vďaka tomu sa môžu deti lepšie zaradiť do spoločnosti

Keď sa môj otec dozvedel, že mám priateľa Neróma, rozhodol, že ak chcem naďalej chodiť do školy, Štefan sa musí prísť predstaviť a máme sa zasnúbiť. Bála som sa mu to povedať, pretože som vedela, že majorita sa v šestnástich rokoch nezasnubuje.

„Veľmi nás prekvapilo, že v tom čase viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Zistili sme, že iba dve tamojšie deti dokončili strednú školu.“

Čo napokon rozhodlo o tom, že rómska rodina prijala „gadža“? 

Štefan: Musím priznať, že som vôbec nevedel, ako také prvé zoznámenie prebieha. Myslel som si, že sa stretnem s jej rodičmi, ale na moje prekvapenie dom bol plný ľudí. Čakali nás strýkovia a starí otcovia, doslova poradný zbor.

Uplatňovala sa tam tradícia „romani kris“, ktorá v niektorých lokalitách stále pretrváva – o dôležitých veciach sa v rámci rodiny rozhoduje spoločne. Na rovinu sa ma opýtali, ako to s Jolkou myslím. Úprimne som im povedal, že mám ich dcéru rád a chcem si ju vziať za ženu. Dôležitú úlohu tu zohrala jej krstná mama, s ktorou vyrastala odmalička a dávala jej cenné rady. Nakoniec ma prijali.

Jolana: Veľkú úlohu zohralo aj to, že môj otec mal podobný príbeh ako Štefan. Mal iba dva roky, keď stratil svojho otca. Aj Štefan vyrastal bez otca a môj ocko si ho obľúbil.

Ocenenie Biela vrana ste získali za dlhoročnú prácu s rómskou komunitou. Ako ste sa k nej dostali?

Štefan: Po škole sme si obaja našli prácu a začali sme žiť v jednoizbovom nájomnom byte. Potom prišli naše tri deti. V roku 1994 sme začali študovať komunitnú prácu zameranú na misie. Za Jolkou raz prišiel misionár a poprosil ju, aby s ním išla za jednou rómskou rodinou, ktorej požičal peniaze.

Jolka ho vopred upozornila, aby nečakal, že ich ešte uvidí. Bývali v sociálnej bytovke, kde bolo veľa neplatičov a neboli to iba Rómovia. V 90. rokoch po privatizácii deložovali veľa rodín, ktoré stratili zamestnanie.

Pri odchode nás obkľúčil hlúčik malých rómskych detí, ktoré nás zasypali otázkami.

Jolana: Zostala som zaskočená ich zvedavosťou. Stála som medzi nimi v bielom kostýme a nechceli ma pustiť. Dokola sa vypytovali, za kým sme prišli, čo tam robíme a či za nimi ešte prídeme. Neustále sa ma dotýkali a takmer celú ma zašpinili. (smiech) Chcela som ujsť, no aby sa mi to podarilo, musela som im sľúbiť, že sa k nim na druhý deň vrátime.

Štefan: V tú noc sme nevedeli zaspať. Uvedomili sme si, že sme tým deťom dali sľub. Ráno sme to oznámili našim deťom, tie zavolali svojich kamarátov a spoločne sme sa vybrali do bytovky. Dá sa povedať, že vtedy sa začala naša služba.

Ako vyzerali vaše začiatky? Ako ste vyberali spoločné aktivity? 

Jolana: Bolo leto a my sme za deťmi začali chodili každý týždeň. Určité znalosti sme nadobudli vďaka štúdiu spomenutej komunitnej práce. Bol to program, ktorý sa venoval rozvoju detí z ulice. Neskôr sme sa inšpirovali aj prácou organizácie Člověk v tísni v Brne, ktorá robila veľa s Rómami.

Spočiatku sme sa stretávali vonku, no navštevovali sme aj ich rodiny, aby nám začali dôverovať a verili, že s ich deťmi chceme naozaj zmysluplne tráviť čas.

„Všetky deti, ktoré u nás absolvovali predškolský program, pokračovali ďalej vo vzdelávaní na základnej škole a neboli automaticky preradené do špeciálnych škôl.“

Popritom sme si robili výskum a analýzu prostredia, aby sme zistili potreby komunity. Veľmi nás prekvapilo, že v tom čase viac ako polovica detí navštevovala špeciálnu základnú školu. Zistili sme, že iba dve tamojšie deti dokončili strednú školu. Dievčatá obyčajne otehotneli pred osemnástymi narodeninami, chlapci sa zase potulovali po okolí. Ich rodičia stratili prácu a mali dlhy.

Aj na základe toho sme pre deti zostavili rôzne programy, napríklad predškolský program, ktorý je prípravou na prvý ročník základnej školy, a začali sme s doučovaním. Pre mladé dievčatá sme založili Babinec a pre chlapcov Chlapinec. Naším cieľom bolo a stále je, aby aj mladí Rómovia prechádzali bezpečným dospievaním. Aby dievčatá mali záujem študovať na stredných školách a chlapci nepodliehali závislosti, ale sa pripravovali na svoje budúce povolanie.

Rodinám sme začali poskytovať sociálne služby, ako sú hľadanie práce či možnosť splácania dlhov.

Štefan: Neskôr sme si v bytovke upravili kočikáreň. Raz nás deti zaviedli do zdevastovaného dvojizbového bytu, kam chodili narkomani, bol plný špiny. Miestnych rodín sme sa spýtali, čo by sme s tým mohli urobiť.

Zanedbaný byt sme napokon spoločne vypratali, vyviezli sme z neho asi päť ton odpadu. Veľa ľudí a známych nám vtedy pomohlo so zbierkou.

Detí nám postupne pribúdalo. Už sme ďalej nevedeli fungovať z našich prostriedkov a zo súkromných zbierok, a tak sme v roku 1998 založili občianske združenie Nádej deťom a začali sa mu naplno venovať. Takmer štyri roky sme však naše kluby robili ako dobrovoľníci popri práci.

Čo všetko sa za roky vašej aktívnej práce zmenilo v komunite?

Jolana: Zmenilo sa toho veľa. Všetky deti, ktoré u nás absolvovali predškolský program, pokračovali ďalej vo vzdelávaní na základnej škole a neboli automaticky preradené do špeciálnych škôl.

To sa nám darí dodnes. Náš školský program pomáha deťom dosahovať lepšie výsledky, čím sa zvyšujú ich šance pokračovať v štúdiu na stredných školách.

Ukázalo sa, že rómske ženy môžu byť skvelými vychovávateľkami. Jednou z nich je aj Mária, ktorá nám najskôr pomáhala v predškolskom klube, strúhala pastelky a chystala deťom desiatu. Neskôr sama viedla časť vzdelávania a dnes sa venuje ďalším ženám, ktoré učia okrem svojich detí aj iné z komunity.

Aj takto vedieme rodičov k tomu, aby prevzali zodpovednosť za vzdelávanie svojich detí. Veľmi nás teší, keď mladí rodičia povedia, že pre svoje deti chcú lepší život a vzdelanie.

Štefan: Všetky deti, ktoré minulý rok skončili deviaty ročník, pokračujú v štúdiu na stredných školách. Dvanásť mladých ľudí skončilo vysokú školu. To najkrajšie však je, keď nám stredoškoláci a vysokoškoláci pomáhajú ako dobrovoľníci.

Tejto práci sa venujete už takmer 30 rokov, vyžaduje veľké nasadenie a vytrvalosť. Čo vás na nej najviac teší? V akom momente si dokážete povedať, že to má naozaj zmysel?

Jolana: So Štefanom veríme, že naša práca je naše poslanie. Každá malá pozitívna zmena nám prináša veľkú radosť. Neustále meniaca sa spoločnosť nám vždy prináša nové výzvy, vďaka ktorým máme možnosť pracovať veľmi kreatívne. Keď sa vaša práca stane životným štýlom, je náročné oddeliť ju od bežného života. Preto je dobré, že sme v tom dvaja.

Jolana a Štefan Nátherovci

S rómskou komunitou začali pracovať ešte v roku 1994 a o štyri roky založili občianske združenie Nádej deťom. Organizácia vznikla ako reakcia na problémy v spoločnosti, keď po Nežnej revolúcii bolo veľa rodín deložovaných do náhradných bytov a po strate zamestnania prestali alebo si nemohli dovoliť platiť nájomné, čo ovplyvnilo aj ich vzťahy a životy ich detí. Aj preto sa manželia rozhodli pomáhať pri ich integrácii do spoločnosti. Za svoju dlhoročnú prácu získali ocenenie Biela vrana


Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac

6 smartfónov, s ktorými si môžete pohodlne krátiť čas aj náročnejšími hrami

Čítaj viac

6 dôvodov, pre ktoré sa stále oplatí spoľahnúť na repasovaný iPhone 7

Čítaj viac