Na jarných potulkách krajom môžete nielen rozhýbať svoje telo, ale aj nazbierať cenné dary prírody. Bez ohľadu na to, či bývate pod horami alebo na nížine, všade okolo seba nájdete čosi pre zdravie, osvieženie i dobrú chuť.
1. Podbeľ
Nemá z jari žiadny list, len zlatisté hlávky s učesanými jemnými vláskami. Už z diaľky ho vidíte na kosených lúkach, na okrajoch priekop ba i tam, kde je len kamenie, cez ktoré steká voda zo zamokrených lúk.
Uľaví od kašľa a jarnej únavy, sušenie na čaj však môže trvať dlhšie akoby ste čakali. Slizy obsiahnuté v šťavách presychajú len pomaly. Rýchlo stráca chuť a farbu, najlepší je za čerstva.
2. Žihľava
Rozprúdi krv, prečistí telo a vleje do vás silu. Jarná žihľava vo svojej sviežosti iba neveľmi pŕhli a veľmi dlho si po vysušení zachová svoju typickú, plnú chuť. Nájdete ju na každom vlhkom mieste, kde neobrábanú zem zakrýva vrstva odumretých rastlín.
Ochutnajte žihľavové smoothie s medom a citrónom a nenechajte si ujsť ani jarnú praženicu, v ktorej sa výrazná chuť mladej žihľavy zmieša s jemnosťou masla.
3. Prvosienka
Vonné kalichy prvosienky sú poslom jari na každej lúčke, trávniku a pasienku. Neraz tvoria obrovské koberce, ktoré lákajú prebúdzajúci sa hmyz. Sušený kvet je výborným prídavkom do čajových zmesí na tlmenie kašľa, prvosienka však pomôže i pri reume a neurózach.
Nie je tajomstvom, že mladé prvosienkové lístky vám pomôžu dochutiť jarné šaláty. Podobne ako pri šafrane, i tu platí zlaté pravidlo striedmosti.
4. Breza
Je to elixír, po ktorom budete mať pocit, že mladnete. Odpuchne vám telo, rozbehne sa vám látková výmena a budete mať pocit akoby z vás unikala všetka únava, ktorá sa na vaše telo nalepila v zimných mesiacoch.
Lepkavé mladé lístky môžete zabárať za čerstva, alebo po vysušení. Práve na jarnú brezovú kúru si potrpia Francúzi a hlavne dámy v nej hľadajú mladistvú krásu.
5. Pľúcnik
Všetkými odtieňmi modrej, ružovej a fialovej hýria jeho kvetné súbory, ktoré vyrastajú na stonkách nad škvrnitými listami. Pľúcnik je ozdobou lesov a nájdete ho v každej tienistnej vlhčine.
Hoci pre svoju horkosť nechutí veľmi vábne, predsa od nepamäti sa využíva na liečbu. Nie nadarmo si vyslúžil svoje veľavravné meno. Dáte si pár dúškov pred spaním a kašeľ vás už nebude budiť.
6. Kostihoj
Obrovská sila spočíva v jeho koreni dovtedy, kým z neho veľké ružice listov nevytiahnu všetky živiny. Ak vás trápia unavené kĺby, alebo vaša pokožka nie je taká jemná ako by ste chceli, pripravte si z neho kúpeľ.
Nakopané korene vyčistite kefkou, zavarte ich horúcou vodou a keď výluh vyjaví tmavé tóny rašeliny, štedro si ho vlejte do kúpeľa. Ihneď pocítite účinok.
7. Deväťsil
Na brehoch potôčikov, kde v lete vidíte vysoké lopúchy, tam všade sa teraz dvíhajú lodyhy, ktoré sa chystajú do kvitnutia. Nie kvet, ale podzemky v sebe ukrývajú liečivú silu. Z mäkkej hliny ich poľahky vykopete paličkou.
Horčiny zaženú nejednu nemoc – kŕče, reumu, chrapot ale aj celkovú slabosť. Ak ho však naklepete a priložíte na opuchy, unavené kĺby či bolestivé miesta, pomôže i cez pokožku.
8. Ihličie
Zálesáci sa vždy tešia na jarné čaje zo sviežich ihličnatých výhonov. Bez ohľadu na to, či ich nazbierate na smrekoch, boroviciach alebo jedliach, môžete sa tešiť na zlatožltý čaj s príjemnou vôňou lesa a jemnou, nevtieravou chuťou.
Mladé výhony sa pre čaj nevyplatí sušiť, ak si ich však naložíte do cukru, po čase vám vznikne sirup, ktorý pomáha pri dýchaní.
9. Púpava
Z vlhkej jarnej zeme poľahky vykopete hrubé korene tejto všaderastúcej byliny. Chcete ochutnať vynikajúcu kávovinu s vôňou sušených hrozienok? Potom korene dôkladne vyčistite, nakrájajte na tenké plátky a na pol dňa vylúhujte v studenej vode.
Potrvá približne 40 minút, kým ich po scedení v rúre upečiete do zlatohneda. Domácnosť naplní neodolateľná vôňa, ktorá nie je o nič menej lákavá, ako chuť výluhu z rozdrvenej zmesi.
10. Sedmokráska
Kedysi by ste ju z jari videli vtisnutú do masla na nejednom krajci chleba. Kvet sedmokrásky nielenže chutí ako jemný jarný šalát, ale má aj liečivú schopnosť, ktorú možno uchovať v sušených kvetoch.
Sedmokráska stiahne zápal, vylieči žalúdok, ale odľahčí aj od dusivého kašľa. Výborná je aj pre letné studené čaje, ak ju vylúhujete v chladnej vode zo studničky.
Milan Gigel je dlhoročný redaktor, ktorý sa snaží vo svojich článkoch podeliť o zručnosti a skúsenosti. Venuje sa aktívnemu spôsobu života po boku remesiel, drobnochovu, záhradkárstva a pobytu v prírode.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Zuzana pomáha rodinám ako babi zo susedstva. Deťom dáva najmä čas a pozornosť, na fúkanie do bublifuku im venuje aj celé popoludnie
Keď viete, že je pri vás niekto, o koho sa môžete oprieť, nemusíte byť stále silní. Niekedy stačí vedieť, že ak už nevládzete, niekto vás na chvíľu zastúpi.
Autor Zuzana Šifra Matuščáková
Foto Dávid Hanko
Dátum
Po odchode do dôchodku jej začali chýbať ľudia, výzvy aj pocit, že ju niekto potrebuje. Cez projekt Babi zo susedstva sa Zuzana spojila s rodinou, ktorú predtým nepoznala. Z pôvodnej predstavy o pomoci napokon vznikol vzťah založený na dôvere, blízkosti a vzájomnosti. Raz týždenne vyzdvihuje zo škôlky dvoch malých chlapcov a trávi s nimi čas. Niekedy sa vyberú na bicykloch cez Dunaj, inokedy na ihrisko či na zmrzlinu. Spolu zažívajú aj veci, ktoré sú pre chlapcov úplne nové. „Nešla som do projektu preto, že nemám čo robiť, ale chcela som robiť niečo, čo má zmysel,“ vysvetľuje Zuzana.
Prepájať ľudí naprieč generáciami je rovnako dôležité ako spájať deti z rôznych svetov. Vo svojej učiteľskej praxi sa o to usiluje aj ocenený pedagóg Michal Sivák.
V rozhovore so Zuzanou sa dočítate:
ako sa buduje dôvera medzi ľuďmi, ktorí sa predtým nepoznali,
čo ju prekvapilo na dnešnom rodičovstve,
ako sa od rodičov učí rešpektujúcej výchove,
čím ju obohacujú chlapci, o ktorých sa stará, a čo odovzdáva ona im,
ktorá vlastnosť je podľa nej najdôležitejšia pre ľudí, ktorí sa chcú do projektu zapojiť,
prečo si myslí, že starí rodičia sú často trpezlivejší, než boli kedysi ako rodičia.
Ako by ste sa opísali niekomu, kto vás nepozná?
Celý život som bola aktívna. Pracovala som vo výskume v oblasti sociológie, psychológie a vzdelávania, kde sa človek musí neustále učiť a pýtať. Mala som na starosti rôzne projekty, zhodou okolností som sa venovala aj otázkam zosúlaďovania pracovného a rodinného života.
Moja práca ma napĺňala, prinášala veľa rozhodovania a veľa práce s ľuďmi. Navyše, vo voľnom čase sa od mladosti venujem rôznym športom, ako sú bicyklovanie či bežkovanie. Keď som odišla do dôchodku, začali mi chýbať ľudia, výzvy a najmä pocit, že ma niekto potrebuje.
Prvýkrát po rokoch som pocítila akési prázdno a vedela som, že musím niečo podniknúť. Dôchodok je v istom zmysle návrat k osobným záujmom a človek nanovo hľadá, čo ho baví.
Ako to myslíte?
Roky robíte, čo treba, plníte nejaké roly: ako pracovníčka, manželka, mama či kolegyňa. A zrazu roly zaniknú a vy stojíte pred otázkou, kto ste, keď už nemusíte nič. Je to naoko oslobodzujúce, ale aj trochu problematické.
Keďže som prirodzene aktívna, v mojom prípade nešlo ani tak o to, aby som si vyplnila čas, ale chcela som si ho naplniť niečím, čo má zmysel.
Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.
Búrate teda mýtus o osamelej žene na dôchodku, ktorá nemá čo robiť, a tak sa prihlásila do programu.
Nenazvala by som to mýtus. Motivácie môžu byť rôzne. To však nebol môj prípad, skôr naopak.
Niektorí ľudia v mojom okolí mi hovoria, že mám toho priveľa a mala by som už zvoľniť, ale mňa to nijako nezaťažuje.
Chcem byť aktívna a užitočná, pretože mi to dodáva energiu. Šport je taká moja investícia: čo teraz vložím do pohybu a ďalších aktivít, to si o desať rokov nebudem musieť kupovať v lekárni.
A nie som v tom sama. V programe je viac žien, ktoré sú mi podobné. Majú za sebou bohatý pracovný život, svoje záľuby aj plný kalendár. Neprichádzajú preto, že by nemali čo robiť, ale preto, že majú čo dať.
Ako ste sa dozvedeli o projekte Babi zo susedstva?
Poslala mi ho kamarátka, ktorá ma dobre pozná. Hneď ma zaujal. Pre človeka je dôležité cítiť, že je potrebný. Prihlásila som sa teda cez webovú stránku, kde môžu rodiny aj ženy v zrelom veku vyplniť dotazník a prejaviť záujem. Následne som dostala anotácie od viacerých rodín a po čase som si vybrala tú svoju.
Bola som rada, že môžem dať niekomu to, čo mi chýbalo, keď som vychovávala svoje tri deti. Bola som v cudzom meste úplne sama – bez mamy, svokry či kamarátok. Chodila som do práce na plný úväzok, vtedy som si často želala, aby pri mne aspoň na chvíľu niekto bol.
Dnes môžete byť tá, ktorá poskytuje oporu iným. Aký je to pocit?
Dáva mi to veľký zmysel. Keď je pri vás niekto, kto vám podá ruku, nemusíte byť silná stále. Stačí vedieť, že keď nevládzete, niekto to na chvíľu podrží za vás.
Vidím to aj pri „mojej“ rodine v úplných maličkostiach. Napríklad, že si manželia po príchode z práce stihnú v pokoji vymeniť pár slov, kým som ja ešte s chlapcami. Alebo keď jeden z chlapcov ochorie, rodičia si nemusia hneď brať voľno v práci, pretože vedia, že mi môžu zavolať. Treba však povedať, že je to vzájomné.
Ja im pomáham, ale oni mi na oplátku dávajú pocit, že som vítaná.
Čo ešte dáva program vám osobne?
Dostala som oveľa viac, než som čakala. Prihlásila som sa s tým, že chcem byť nablízku deťom, a napokon som si našla celú rodinu. Je to veľmi pekná rodina. Postupne sme zistili, že máme mnoho spoločného, či už kultúru, cestovanie, alebo aj šport.
Je príjemné, že sa mám o čom rozprávať nielen s chlapcami, ale aj s ich rodičmi. Napríklad ráno pred prácou si spolu vypijeme kávu, dokonca sme boli spolu v divadle. Nie som pre nich len pomoc s deťmi, sme si stále bližší.
A ako obohacuje vaša spoločnosť deti?
Chlapcom môžem dať to, čo je podľa mňa najcennejšie – čas a pozornosť. Ja sa nikam neponáhľam. Takže keď chcú so mnou hodinu fúkať do bublifuku alebo sa rozprávať o dinosauroch, máme na to celé popoludnie.
Takže sa obohacujete navzájom.
Áno, to je na tom to najkrajšie. Nie je to služba, ale vzťah založený na dobrovoľnosti. A vzťah nikdy nefunguje len jedným smerom.
Ako funguje projekt Babi zo susedstva
Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.
Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová, ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.
A vďaka čomu váš vzťah funguje?
Vďaka vzájomnému rešpektu. Ja rešpektujem rozhodnutia rodiny a oni zas mňa, moje skúsenosti aj môj čas. Nikto nikomu nič neprikazuje, skôr sa dopĺňame.
Ako si spomínate na začiatky?
Prvý rok sme sa s chlapcami stretávali vždy v prítomnosti ich mamy. Až neskôr som začala sama vyzdvihovať staršieho zo škôlky. Mama bola stále nablízku, a keď mohla, pridala sa k nám.
Postupne získala istotu, že sú chlapci v dobrých rukách, a mohla si počas našich stretnutí vybavovať vlastné veci.
Časom ste sa teda zoznamovali a budovali si dôveru?
Áno, dôvera sa nedá uponáhľať. Medzi nami sa to prelomilo, keď počas prvého roka jeden z chlapcov ochorel a nemal s ním kto zostať. Mama mi vtedy zverila kľúče od bytu a ja som s ním zostala doma sama. Pamätám si, že som si v tej chvíli uvedomila, že už nie som len pani zo susedstva, ale niekto, komu naozaj dôverujú.
Dnes s chlapcami podnikáme všeličo. Ideme na bicykloch cez Dunaj, autobusom k jazeru alebo sa len prejdeme na zmrzlinu. Predtým autobusom veľa necestovali, takže s nimi môžem zažiť množstvo vecí po prvý raz.
Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.
Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.
Bolo niečo, čo vás prekvapilo?
Asi najviac to, ako sa zmenilo fungovanie rodín. Keď som mala malé deti ja, starostlivosť o domácnosť aj o ne ležala prevažne na mame. Dnes je to oveľa vyrovnanejšie. Otec chlapcov kúpe, varí, ide s nimi k lekárovi a nikto to nepovažuje za nič výnimočné. Rodičia sa prirodzene striedajú a dopĺňajú.
A prekvapilo ma aj to, ako rešpektujúco sa k deťom správajú. Učím sa od nich, pretože za našich čias to bolo iné. Obdivujem, s akou trpezlivosťou veci vysvetľujú. My sme často povedali: „Lebo som to povedala.“ A bolo. Oni si k dieťaťu čupnú, pozrú sa mu do očí a vysvetlia, aké správanie sa od neho očakáva a prečo.
Dieťa pre nich nie je podriadený, ale plnohodnotný človek s vlastnými pocitmi a názormi, ktorý má právo byť vypočutý. Neznamená to, že mu všetko dovolia. Hranice existujú, len sa k nim dieťa vedie vysvetľovaním, nie strachom. Toto sú veci, ktoré som sa musela naučiť.
Bolo to niečo, čo ste si na začiatku nastavili s rodičmi?
Nie, žiadne formálne pravidlá sme si nedávali. Ja som sa skôr naladila na rodinu a postupne som vnímala ich spôsob fungovania. Pozorovala som, ako sa s chlapcami rozprávajú, čo je pre nich dôležité, a keď som si nebola istá, jednoducho som sa opýtala.
Som presvedčená, že rodič vie najlepšie, čo jeho dieťa potrebuje. Moja úloha nie je vychovávať po svojom, ale nadviazať na to, čo si doma sami budujú.
Takže ste museli pracovať aj na sebe a učiť sa nové veci?
Áno. Som však pomerne zvedavý a otvorený človek, takže ma to skôr baví, než by mi to prekážalo. Možno toto niektorým starším ľuďom chýba. Majú pevnú predstavu, ako majú veci byť, pretože tak to predsa robili celý život. A z toho potom vznikajú nezhody s mladými rodičmi.
Otvorenosť je podľa mňa možno najdôležitejšia vlastnosť, ktorú by mal mať človek, ak sa chce do takého programu zapojiť. Neprichádzate doň ako niekto, kto vie všetko lepšie. Prichádzate do cudzej rodiny, ktorá má svoje pravidlá a svoj spôsob života.
Keď ste ochotní sa učiť, zistíte, že aj v mojom veku sa dá ešte veľa objaviť.
Obzeráte sa vďaka tejto skúsenosti aj na vlastné rodičovstvo?
Áno, s odstupom času premýšľam, aká mama som bola ja. Každý rodič je tak trochu prvolezec. Nikto vám nedá návod, všetko sa učíte za pochodu a mnohé veci pochopíte, až keď je neskoro ich zmeniť.
Dnes viem byť oveľa prítomnejšia, než som bola kedysi pri vlastných deťoch. Vtedy som mala hlavu plnú práce, nákupov a toho, čo treba stihnúť. Teraz je mojou jedinou úlohou byť s chlapcami a venovať im čas. Nič iné ma pri tom netlačí.
Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.
Čo by ste poradili starším ľuďom, ktorí váhajú, či sa do niečoho podobného zapojiť?
Nič neriskujete. Ak nebudete na začiatku vzťahu zdržanliví, ale otvorení, časom sa uvidí, či si s rodinkou padnete do oka. Príliš veľké očakávania môžu byť kontraproduktívne.
Veľa sme hovorili o osobnom prínose, ale vnímam aj spoločenský prínos. Ľudia majú príležitosť spoznávať sa, byť na seba lepší, tvoriť komunitu. Komu chýba odvaha, nech sa spojí s inými, ktorí jej majú o trochu viac.
O projekte Babi zo susedstva
Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.
Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová (na snímke), ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
