Na jarných potulkách krajom môžete nielen rozhýbať svoje telo, ale aj nazbierať cenné dary prírody. Bez ohľadu na to, či bývate pod horami alebo na nížine, všade okolo seba nájdete čosi pre zdravie, osvieženie i dobrú chuť.
1. Podbeľ
Nemá z jari žiadny list, len zlatisté hlávky s učesanými jemnými vláskami. Už z diaľky ho vidíte na kosených lúkach, na okrajoch priekop ba i tam, kde je len kamenie, cez ktoré steká voda zo zamokrených lúk.
Uľaví od kašľa a jarnej únavy, sušenie na čaj však môže trvať dlhšie akoby ste čakali. Slizy obsiahnuté v šťavách presychajú len pomaly. Rýchlo stráca chuť a farbu, najlepší je za čerstva.
2. Žihľava
Rozprúdi krv, prečistí telo a vleje do vás silu. Jarná žihľava vo svojej sviežosti iba neveľmi pŕhli a veľmi dlho si po vysušení zachová svoju typickú, plnú chuť. Nájdete ju na každom vlhkom mieste, kde neobrábanú zem zakrýva vrstva odumretých rastlín.
Ochutnajte žihľavové smoothie s medom a citrónom a nenechajte si ujsť ani jarnú praženicu, v ktorej sa výrazná chuť mladej žihľavy zmieša s jemnosťou masla.
3. Prvosienka
Vonné kalichy prvosienky sú poslom jari na každej lúčke, trávniku a pasienku. Neraz tvoria obrovské koberce, ktoré lákajú prebúdzajúci sa hmyz. Sušený kvet je výborným prídavkom do čajových zmesí na tlmenie kašľa, prvosienka však pomôže i pri reume a neurózach.
Nie je tajomstvom, že mladé prvosienkové lístky vám pomôžu dochutiť jarné šaláty. Podobne ako pri šafrane, i tu platí zlaté pravidlo striedmosti.
4. Breza
Je to elixír, po ktorom budete mať pocit, že mladnete. Odpuchne vám telo, rozbehne sa vám látková výmena a budete mať pocit akoby z vás unikala všetka únava, ktorá sa na vaše telo nalepila v zimných mesiacoch.
Lepkavé mladé lístky môžete zabárať za čerstva, alebo po vysušení. Práve na jarnú brezovú kúru si potrpia Francúzi a hlavne dámy v nej hľadajú mladistvú krásu.
5. Pľúcnik
Všetkými odtieňmi modrej, ružovej a fialovej hýria jeho kvetné súbory, ktoré vyrastajú na stonkách nad škvrnitými listami. Pľúcnik je ozdobou lesov a nájdete ho v každej tienistnej vlhčine.
Hoci pre svoju horkosť nechutí veľmi vábne, predsa od nepamäti sa využíva na liečbu. Nie nadarmo si vyslúžil svoje veľavravné meno. Dáte si pár dúškov pred spaním a kašeľ vás už nebude budiť.
6. Kostihoj
Obrovská sila spočíva v jeho koreni dovtedy, kým z neho veľké ružice listov nevytiahnu všetky živiny. Ak vás trápia unavené kĺby, alebo vaša pokožka nie je taká jemná ako by ste chceli, pripravte si z neho kúpeľ.
Nakopané korene vyčistite kefkou, zavarte ich horúcou vodou a keď výluh vyjaví tmavé tóny rašeliny, štedro si ho vlejte do kúpeľa. Ihneď pocítite účinok.
7. Deväťsil
Na brehoch potôčikov, kde v lete vidíte vysoké lopúchy, tam všade sa teraz dvíhajú lodyhy, ktoré sa chystajú do kvitnutia. Nie kvet, ale podzemky v sebe ukrývajú liečivú silu. Z mäkkej hliny ich poľahky vykopete paličkou.
Horčiny zaženú nejednu nemoc – kŕče, reumu, chrapot ale aj celkovú slabosť. Ak ho však naklepete a priložíte na opuchy, unavené kĺby či bolestivé miesta, pomôže i cez pokožku.
8. Ihličie
Zálesáci sa vždy tešia na jarné čaje zo sviežich ihličnatých výhonov. Bez ohľadu na to, či ich nazbierate na smrekoch, boroviciach alebo jedliach, môžete sa tešiť na zlatožltý čaj s príjemnou vôňou lesa a jemnou, nevtieravou chuťou.
Mladé výhony sa pre čaj nevyplatí sušiť, ak si ich však naložíte do cukru, po čase vám vznikne sirup, ktorý pomáha pri dýchaní.
9. Púpava
Z vlhkej jarnej zeme poľahky vykopete hrubé korene tejto všaderastúcej byliny. Chcete ochutnať vynikajúcu kávovinu s vôňou sušených hrozienok? Potom korene dôkladne vyčistite, nakrájajte na tenké plátky a na pol dňa vylúhujte v studenej vode.
Potrvá približne 40 minút, kým ich po scedení v rúre upečiete do zlatohneda. Domácnosť naplní neodolateľná vôňa, ktorá nie je o nič menej lákavá, ako chuť výluhu z rozdrvenej zmesi.
10. Sedmokráska
Kedysi by ste ju z jari videli vtisnutú do masla na nejednom krajci chleba. Kvet sedmokrásky nielenže chutí ako jemný jarný šalát, ale má aj liečivú schopnosť, ktorú možno uchovať v sušených kvetoch.
Sedmokráska stiahne zápal, vylieči žalúdok, ale odľahčí aj od dusivého kašľa. Výborná je aj pre letné studené čaje, ak ju vylúhujete v chladnej vode zo studničky.
Milan Gigel je dlhoročný redaktor, ktorý sa snaží vo svojich článkoch podeliť o zručnosti a skúsenosti. Venuje sa aktívnemu spôsobu života po boku remesiel, drobnochovu, záhradkárstva a pobytu v prírode.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Mária Melková z projektu Zošívané rodiny: Pre mňa je tradičná rodina taká, kde dieťa nachádza prijatie a pocit bezpečia bez ohľadu na usporiadanie
Fungujúca rodina nevzniká podľa jedného vzorca, ale vďaka vzájomnej spolupráci všetkých členov – a vôbec nemusí zapadať do stereotypu.
Autorka Natália Černancová
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Na prvý pohľad vyzerá ako „stereotypná“ rodina – mama, otec, deti. No v skutočnosti má zošívaná rodina – teda taká, kde si partneri prinášajú deti z predchádzajúcich vzťahov – veľmi osobitú dynamiku. Nie je totiž jednoduché byť „novou mamou“ alebo „novým otcom“, keď dieťa už svojich biologických rodičov má. Na Slovensku funguje v zošívaných rodinách takmer 50-tisíc domácností, v ktorých žije 100-tisíc detí. Koučka Mária Melková ju sama má a už viac ako 10 rokov pomáha členom iných zošívaných rodín nájsť harmóniu a bezpečné zázemie.
S koučkou a mediátorkou Máriou Melkovou sme sa rozprávali, ako budovať zdravé vzťahy v zošívanej rodine, a aj o tom:
prečo sa nevlastný rodič cíti ako outsider a ako sa to dá prelomiť,
ako označenie „macocha“ ovplyvňuje postavenie nevlastných rodičov v spoločnosti,
prečo „zošívanie“ trvá roky,
kedy deti prizvať do diskusie,
prečo by sme pred výčitkami z neumytého riadu mali dať prednosť budovaniu dôvery s deťmi
a ako zapojiť do celého procesu expartnerov.
Keď si partneri prinášajú do rodiny deti z predchádzajúcich vzťahov, novú partnerku zvykneme označovať ako nevlastnú mamu či dokonca macochu. No tieto pomenovania v sebe už nesú istú nálepku.
V každej žene, ktorá sa dostane do tejto pozície, prebieha vnútorný boj, že sa z nej stane nevlastná mama. Ona by sa však ani nemala správať ako mama, pretože deti už svoju mamu majú. Je to trochu mätúce: som mama, nie som mama?
Je teda veľmi ťažké správať sa prirodzene, keďže nechápeme, aká je naša rola. A čo sa týka pomenovania macocha – ako vám to znie?
Dosť negatívne.
Presne. Väčšinou to s nevlastnou mamou býva tak, že má potrebu dokázať, že nie je „tá zlá macocha“. Cíti, že sa musí naozaj snažiť, aby všetci videli, že je tá dobrá nevlastná mama. Z vonkajšej strany je totiž veľmi jednoduché povedať: „Veď vedela, do čoho ide“ alebo „Deti musí mať hneď rada“, ale nie každý má túto skúsenosť.
Aj ja som mala neustále pocit, že musím dokazovať, že som dobrá a že neplánujem deti nechať v lese. (Smiech) Sama som si tým vytvárala tlak. Keď prišli deti, prišlo s tým aj vedomie, že sa musím veľmi snažiť, čo spôsobovalo, že som sa na víkendy vôbec netešila.
Takže je dobré, keď si sami pre seba ozrejmíme, čo rola nevlastného rodiča znamená pre mňa a aký v nej chcem byť.
Stačí si uvedomiť a prijať svoju rolu a potom to už ide „samo“?
Poviem to na svojom príklade. V novej rodine sme boli spolu asi tri alebo štyri mesiace. Dovtedy bolo všetko ružové – deti si sadli, nikto nerobil problémy, my dvaja sme boli zahĺbení do vzťahu a zdalo sa, že všetko funguje.
A potom to zrazu prestalo. Začalo mi prekážať, že deti kričia, že sú malé, a kládla som si otázku, prečo by mali byť mojimi dcérami len preto, že ich otec je môj partner. Prekvapilo ma to a mala som pocit, že vzťah sa končí, pretože to nefunguje.
Deti v zošívanej rodine majú za sebou skúsenosť s rozvodom rodičov, a tak poznajú pocit straty. Musia sa prispôsobiť novým okolnostiam, meniť prostredie a pendlujú medzi dvoma domácnosťami.
Čo vám vtedy pomohlo?
V tom čase som narazila na teóriu americkej psychologičky, ktorá rozdelila vývoj patchworkovej rodiny do siedmich fáz.
Prvá je fáza zamilovanosti, kde partnerom nič neprekáža – ani deti, ani chaos. A potom príde bod zlomu – spustia sa konflikty a začne sa dlhý proces zošívania rodiny, ktorý môže trvať roky.
Keby som to vtedy vedela, ušetrilo by nám to veľa stresu. Neskôr som začala chodiť aj na osobný koučing, aby som pochopila, čo sa so mnou deje a prečo reagujem tak, ako reagujem.
A tak sa vlastne začal môj príbeh so zošívanými rodinami. Rozhodla som sa niečo s tým urobiť – začala som písať blogy a poskytovať konzultácie a vznikla platforma Zošívané rodiny.
Ak by ste mali dať nejakú najzásadnejšiu radu rodinám, ktoré sa práve začínajú zošívať, čo by to bolo?
V prvom rade je dôležité, aby sa o tom partneri rozprávali a nastavili si očakávania. Často sa totiž stáva, že sa dvaja stretnú, preskočí medzi nimi iskra – najmä po komplikovanom rozvode alebo dlhšom období samoty. Sú šťastní, že sa našli a že si rozumejú, a tak posledná vec, o ktorej chcú hovoriť, sú domáce pravidlá či rozdelenie povinností.
No práve to je veľmi dôležité – aby si vyjasnili svoje predstavy o živote hneď na začiatku. Mali by sa porozprávať o tom, či chcú v budúcnosti spolu žiť, aké majú názory na výchovu detí, aké očakávania majú od seba ako nevlastného či biologického rodiča, ale aj o tom, ako budú fungovať finančne.
A čo deti? Tieto rozhodnutia ovplyvňujú aj ich.
Určite na to treba ísť postupne a, samozrejme, zapájať do toho aj deti. Nezačať hneď riešiť spoločné bývanie, ale najskôr sa zoznámiť s deťmi na neutrálnej pôde. Neskôr môžu spolu stráviť večer doma, potom občas prespať, aby si deti zvykli a mali čas na adaptáciu.
Dospelí však často zabúdajú do celého procesu vhodne zapojiť deti. Je dôležité dať im priestor vyjadriť svoj názor – napríklad ako by si predstavovali svoju izbu v novom domove. Ak ich do procesu aktívne zapojíme, bude oveľa väčšia šanca, že situáciu prijmú a budú sa v novom prostredí cítiť ako doma.
Navonok môže zošívaná rodina pôsobiť ako každá iná, no vnútri to funguje inak. V čom je jej dynamika špecifická?
V spoločnosti stále existuje silný tlak na podporu tradičnej rodiny, a preto začnem tým, že pre mňa je tradičná rodina taká, kde dieťa žije v akomkoľvek usporiadaní, kde ho dospelí prijímajú a kde sa cíti bezpečne. Môže to byť zošívaná rodina, biologickí rodičia, starí rodičia alebo len jeden rodič…
Možno si to málokto uvedomuje, ale nevlastní rodičia sa často cítia ako outsideri. Predstavte si, že stojíte pred domom, váš partner a deti sú vnútri a vy sa musíte pozerať zvonku, akoby ste tam nesmeli vojsť. Oni tvoria rodinu, zatiaľ čo nevlastný rodič zostáva vonku. V dome skrátka preňho nie je miesto.
S partnerovými alebo partnerkinými deťmi neriešte hneď disciplínu. Pravidlá sú dôležité, ale skôr ako na neumytý riad by ste sa mali zamerať na budovanie dôvery a spojenie.
To je veľmi náročné.
Tento pocit je ťažké spracovať, pretože každý túži po „normálnej“ rodine a vzťahu a kladie si otázku, prečo je vonku. Je dobré uvedomiť si, že tento pocit je normálny, je to v poriadku. Zároveň je dôležité, aby aj partner s deťmi vedel, že takýto pocit môže nastať, a snažil sa vtiahnuť svojho partnera do rodinného života.
Rovnako sú výzvou nereálne očakávania, že druhý vzťah bude fungovať rovnako ako prvý. Lenže v zošívanej rodine sú stále prítomní druhí rodičia. Pri vlastnom dieťati si vzťah budujete už počas tehotenstva, zatiaľ čo pri nevlastných deťoch tento proces trvá dlhšie. Chvíľu sa len spoznávate, učíte sa byť k sebe prirodzení a bez obáv, čo si kto pomyslí.
Ak si dospelí na začiatku neuvedomia, že vzťahy sa musia vyvíjať postupne, môžu veci brať osobne – nerozumieť, prečo deti nie sú vždy nadšené, keď majú prísť, alebo, naopak, oni sami sa s nimi nechcú vídať tak často. To často vedie ku konfliktom.
Čo v takých chvíľach pomôže najviac?
Na začiatku je dobré uvedomiť si, čo sa vlastne s nami deje. Často prídu ku mne nevlastní rodičia a prvé, o čom hovoria, sú domáce práce – ako deti po sebe nechávajú neporiadok a oni to musia upratovať. V skutočnosti to nie je o tanieri na stole, ale o niečom hlbšom.
Nevlastný rodič zistí, že mu prekáža, že ho deti nerešpektujú alebo že sa ho partner nezastane. Hnev na tanier je len dôsledok niečoho, čo nevlastný rodič prežíva vnútorne. Dôležité je naučiť sa zamyslieť, čo nám vlastne prekáža, prečo to tak je a čoho sa bojíme. Len tak budeme vedieť správne reagovať.
Ako si s deťmi vybudovať dôveru?
Na začiatku je dôležité uvedomiť si, že deti, ktoré vstupujú do zošívanej rodiny, nie sú nepopísaný list ako novorodené bábätko. Už majú za sebou skúsenosť s rozchodom alebo rozvodom rodičov. Poznajú pocit straty, museli sa prispôsobiť novým okolnostiam, často meniť prostredie, možno aj školu, a niektoré z nich neustále pendlujú medzi dvoma domácnosťami.
Teraz sa ocitnú v novej rodine, s novým človekom vo svojom živote a to, čo predtým zažili, ovplyvňuje aj ich postoj k nemu. Preto je dôležité, aby nevlastný rodič pochopil ich skúsenosti, snažil sa porozumieť ich správaniu a vedel s nimi postupne nadviazať vzťah.
Veľmi pomáha, ak sa na začiatku nezameriame na disciplínu. Samozrejme, pravidlá a hranice sú dôležité, ale prioritou by malo byť budovanie vzťahu. Zaujímať sa o deti, o to, čo ich baví, hľadať spoločné aktivity a tráviť spolu čas. Až keď sa vytvorí dôvera, možno postupne riešiť otázky disciplíny a výchovy.
Zošívané rodiny na Slovensku v číslach
Pri poslednom sčítaní obyvateľov sa prvýkrát zisťoval počet zošívaných rodín, pričom výsledok ukázal okolo 50-tisíc takýchto domácností. Mária si však myslí, že ich je až o polovicu viac, čiže 100-tisíc, keďže štatistiky sa sústredili najmä na rodiny, kde deti žijú s matkou. Deti však žijú v takýchto rodinách aj s otcami.
Na začiatku potrebujeme pochopiť, aká je naša rola, potom postupne budovať vzťah s deťmi. Lenže to môže byť také vyčerpávajúce, že zabudneme na samotný vzťah s partnerom. Ako sa oň starať?
Podobne ako v štandardnom vzťahu, aj v tomto type rodiny je veľmi dôležité mať čas pre seba. Tento čas môže byť i len 10 minút každý deň, počas ktorých si poviete, čo sa počas dňa stalo.
Alebo to môže byť raz za týždeň, keď si zájdete do kina, alebo občas idete na dovolenku, aby ste strávili čas len spolu. Máme pocit, že deti musia byť vždy na prvom mieste a že ak si chceme oddýchnuť s partnerom, ublížime tým dieťaťu.
No deti nás vnímajú ako vzory, ako druhú šancu na to, ako by mal fungovať vzťah, a preto potrebujú vidieť, že do nášho partnerského vzťahu investujeme a že môže fungovať.
Najskôr partnerom nič neprekáža – ani deti, ani chaos. A potom príde bod zlomu, spustia sa konflikty a začne sa dlhý proces zošívania rodiny, ktorý môže trvať aj roky.
A ako do toho vstupujú expartneri?
V mojom prípade máme šťastie v tom, že obaja naši expartneri sú veľmi rozumní a vzťahy medzi nami sú naozaj dobré. Dokážeme sa stretnúť a vyjsť si navzájom v ústrety. Ale nechcem to prezentovať ako ideálny model, pretože nie vždy to ide hladko a nie vždy záleží len na nás.
Nie je to teda vždy tak, že musíme vychádzať dokonale. Dôležité je, aby sme dokázali udržiavať korektné vzťahy a nájsť spoločnú reč, ak ide o deti. A to je úplne postačujúce.
Zošívané rodiny môžu mať svoje výzvy, ale určite prinášajú aj príjemné momenty. Čo pozitívne na nich vnímate?
Celá komplexnosť zošívaných rodín má veľmi pozitívny efekt – a tým je odolnosť. Nielen deti, ale aj dospelí sa stávajú odolnejšími, pretože museli zvládnuť množstvo konfliktných situácií a naučiť sa, ako s nimi pracovať.
Deti si osvoja schopnosť fungovať v dynamickom prostredí, kde sa rôzne deti stretávajú v rôznych časoch, musia sa medzi sebou dohodnúť a naučiť sa akceptovať odlišné názory.
Rovnako sa učia zvládať aj rozdiely – napríklad ak jedno dieťa má lepšie finančné podmienky vďaka druhému rodičovi a môže si dovoliť lepšiu školu či krúžky, zatiaľ čo druhé také možnosti nemá.
Tieto skúsenosti ich dobre pripravujú na život – stávajú sa samostatnejšími, flexibilnejšími a lepšie sa včleňujú do kolektívu či spoločnosti.
Navyše dieťa už od začiatku vidí rôzne spôsoby života a v dospelosti dokáže lepšie porozumieť tomu, že každý je iný a že niektoré veci môžu byť odlišné.
Mária Melková
Koučka a mediátorka, ktorá sa už vyše 10 rokov venuje problematike zošívaných rodín – čiže takých, kam partneri prinášajú deti z predchádzajúcich vzťahov. K tejto téme ju priviedla osobná skúsenosť, a keďže vie, aké je to náročné, rozhodla sa založiť platformu Zošívané rodiny. S kolegami zo Slovenskej akadémie vied vydala knihu Ako zošiť rodinu, ktorá pomôže všetkým, ktorí žijú alebo začínajú žiť v zošívanej rodine a nevedia, čo ich čaká.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
