10 miest, kde si môžete zadarmo nabrať liečivú vodu

Na Slovensku máme tisíce kyseliek, medokýšov či “vajcoviek”. Stačí poznať správne miesta a na stole máte vždy čistú a zdravú minerálku.

Autor Milan Gigel

Foto Pixabay

Dátum7. 3. 2017

Vytekajú spod zeme, aby zahasili smäd a vzpružili unavené telo. Minerálne vody sú bohatstvom kraja, za ktoré nemusíte platiť ak sa rozhodnete na svojich výletoch navštíviť vrty, pramene a studničky. Tí, čo to k nim majú na skok, nikdy neodchádzajú bez plných bandasiek.

1. Baldovská

Kúpele s liečivými sírno-vápenatými prameňmi boli chýrne v celom Uhorsku nielen pre príjemnú atmosféru a nízke ceny, ale aj pre vysokú úspešnosť liečby. Dodnes je spomienkou na časy zašlej slávy voľne prístupný prameň, ktorý nájdete v obci Baldovce.

Táto kyselka má príjemnú, osviežujúcu chuť. Povráva sa, že i cholera bola na ľudí, ktorí ju pili prikrátka.

2. Brusnianka

Kto potrebuje pobádať do jedla, určite by sa mal zastaviť v Brusne. Voda z miestnych prameňov prebúdza hlad a pomáha tým, čo trpia dlhodobými zápalmi.

Kým budete zo štýlového kúpeľného pohárika usrkávať vodu, ktorá získala prvé ceny v súťažiach, oči si môžete popásať na krásach Slovenského Rudohoria.

3. Budiš

V širokom okolí je voda z Budišu známa svojou príjemnou chuťou, vďaka ktorej si vyslúžila čestné miesto na každom prestretom stole. Pomáha pri trávení, rozdýcha unavené pľúca a spomaľuje starnutie.

Blízke okolie Turčianskych Teplíc je také bohaté na prírodné pramene, že by ste museli mať smolu, aby sa vám niektorý z nich nepostavil do cesty.

4. Cígeľská

Slaná voda z prameňa v Cigeľke nie je na chuť o nič pôvabnejšia ako spustnutá obec, v ktorej sa nachádza. Už po pár dúškoch vám však okamžite zaženie pálenie záhy. Nie to je však jediný dôvod, prečo by ste sa mali za ňou vydať na spoznávací, adrenalínový výlet.

Lieči reumu, uvoľní dýchacie cesty a ak ju použijete pre zábaly tela, má úžasnú schopnosť obnoviť mladistvý vzhľad jeho pokožky.

5. Gemerka

Hoci je minerálna voda z prameňa pri Tornali priezračná, predsa v sebe ukrýva v najlepšom pomere vápnik a horčík. Upokojuje, uľaví srdcu, a ak vstupujete do veku, v ktorom začínajú rednúť kosti, vedzte, že práve v tejto vode je minerálov skutočne dosť.

I Mária Terézia sa o jej kvalitách mohla dočítať v podrobnej správe, ktorú pri mapovaní slovenských liečivých vôd spísal stoličný fyzikus v roku 1769.

6. Korytnica

Ak by sme hľadali živú vodu ktorá sa najväčšmi podobá tej z Karlových Varov, určite by to bola Korytnica neďaleko Liptovskej Osady. Sadrové, zemito-železnaté a uhličité vody tu už od 16. storočia dokazujú svoju liečivú silu.

Prospieva obzvlášť športovcom, ktorí vďaka nej dokážu po náročných tréningoch a výkonoch rýchlo regenerovať svoje telá.

7. Sulinka

S obľubou ju popíjala cisárovná Sisi, vyvážali ju do Sedmohradska i na Dalmáciu, na pltiach sa v súdkoch plavila až do poľských prístavov v pobaltí. Minerálna voda zo Sulína pri Starej Ľubovni je známa nielen cukrovkárom a ľuďom trpiacim na dnu, ale aj tým, ktorí chcú osviežiť svoju unavenú krv novými krvinkami.

Ak sa vyberiete na výlet, aby ste sa potešili krásami a históriou Ľubovnianskeho hradu, určite si túto vodu nenechajte ujsť.

8. Mitická

Príjemná atmosféra a pekné prostredie vás privítajú v Trenčianskych Miticiach, kde spod ťarchy vápencových a dolomitových skál Strážovskej hornatiny vyviera z vrtu chutná perlivá minerálka.

Ak vám sedí jej neutrálna chuť a predsa len by ste si ju radi vychutnali bez bubliniek, s istotou ju nájdete v neďalekej Mníchovej Lehote.

9. Salvator

Na pomedzí Lipoviec a Šindliaru vyviera voda, ktorá sa chuťou a zložením nepodobá na žiadnu, ktorú si možno nabrať z dvoch desiatok blízkych okolitých prameňov. Nie každý vie, že kým sa dostane k ústiu prameňa, prechádza puklinami a krasovými dutinami okolitých dolomitov a vápencov.

Táto “jaskynná voda” má svoju typickú chuť, vďaka ktorej ju vždy zaručene spoznáte.

10. Preskúmajte okolie

Slovenský kraj je nesmierne bohatý na kyselky, medokýše a “vajcovky”, ktoré si možno nabrať z prameňov a studničiek roztrúsených za každým mestom a dedinou. Napočítali by ste ich na tisíce a pri mnohých z nich by ste sa nedopátrali k žiadnemu menu, ani rozboru ich liečivých síl.

Ak si na mobile naťukáte GPS súradnice tých najbližších zo stránky mapa, môžete sa pustiť do pátrania.

Milan Gigel je dlhoročný redaktor, ktorý sa snaží vo svojich článkoch podeliť o zručnosti a skúsenosti. Venuje sa aktívnemu spôsobu života po boku remesiel, drobnochovu, záhradkárstva a pobytu v prírode.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Predsudky často vznikajú jednoducho preto, že sa nepoznáme. Učiteľ Michal hovorí, ako pomohol deťom z Bratislavy a rómskej komunity nájsť si k sebe cestu

Nech už sa dieťa narodilo kdekoľvek, každé z nich túži najmä po tom, aby bolo prijaté a milované.

Autor Šimon Betina

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum26. 10. 2026

Učiteľ Michal Sivák učil na košickom Luníku IX aj v bratislavskej škole pre nadané deti. V oboch prostrediach presadzoval rovnaký prístup: každé dieťa si zaslúži prijatie bez ohľadu na pôvod či spoločenské postavenie. Svojich žiakov dokonca vzal do rómskej komunity v Plaveckom Štvrtku, aby im pomohol prekonať predsudky. Za svoju prácu získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.

Omamy v rómskych komunitách sprevádzajú rodiny s deťmi a pomáhajú im vytvoriť lepší štart do života. Spoznajte príbeh omamy Maťky a jej mentorky Ľubky.

Učil si na súkromnej bratislavskej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním a predtým aj na Luníku IX. Čím boli pre teba tieto skúsenosti rozdielne?

Na Luníku IX chýbalo materiálne vybavenie. To je podľa mňa jediná vec, ktorá deti z týchto dvoch svetov odlišuje.

Inak sú to bežné deti s rovnakými potrebami – či pochádzajú z Luníka IX, alebo z bratislavskej smotánky. Majú podobné túžby aj sny.

Aj môj prístup k nim bol preto rovnaký. Nikdy som nevnímal nadané deti ako deti prvej kategórie a tie z Luníka IX ako deti druhej kategórie.

Pri nadaných deťoch som skôr narážal na predsudky a stereotypy, ktoré si prinášali z domu od rodičov. A rovnako aj rómske deti mali predsudky voči nerómskym, pretože ich nepoznali. Bolo medzi nimi vzájomné neporozumenie, lebo sa dovtedy jednoducho nestretli.

Pokoj, ktorý by som raz chcel mať aj vo svojom živote, nachádzam práve v hodnotách, ktoré mi odovzdali moji starí rodičia. A podobne to vnímam aj pri dnešných mladých.

Snažil si sa tieto predsudky zbúrať? Ako?

Určite áno. Napríklad som zobral svojich nerómskych žiakov do Plaveckého Štvrtka, aby sa prvýkrát stretli s rómskymi deťmi. Nešlo mi o to, aby si len povedali, že spoznali Róma.

Chcel som, aby zažili, že je to úplne bežný človek ako každý iný. Spoločne sa učili, trávili čas a zrazu všetky predsudky zmizli. V tej chvíli zhodili akékoľvek masky, statusy a nálepky.

Dá sa aj na základe toho povedať, že deti potrebujú predovšetkým cítiť, že sú prijaté?

Áno. Potreba byť prijatý a pochopený je podľa mňa úplný základ. No ešte dôležitejší je pocit, že som milovaný. To je tá najväčšia hodnota. Nielen zo strany rodičov, ale aj priateľov, starých rodičov či blízkeho okolia. A práve s pocitom, že ma niekto má rád a že mu na mne záleží, prichádza aj pocit bezpečia. To ide ruka v ruke.

Presne toto deti potrebujú počuť: „Záleží mi na tebe. Mám ťa veľmi rád a chcem, aby si bol úspešný. Chcem, aby sa ti darilo. A aj keď sa ti niečo nepodarí alebo to nezvládneš, je to v poriadku.“ Toto sa snažím učiť rodičov aj deti.

Pravda však je, že veľakrát deti tieto slová od rodičov nepočujú.

Súhlasím, ale netreba to vzdávať. Mám dokonca peknú skúsenosť so svojím otcom, ktorý mi nikdy v živote nepovedal, že ma ľúbi.

Keď som začal chodievať z Bratislavy domov, vždy som ho na privítanie pobozkal a povedal: „Ľúbim ťa, čau.“ Nezáležalo mi na tom, či mi to opätuje.

On väčšinou len odvetil: „Dobre.“ Postupne som si ho tak trochu vychoval. (Smiech.) Naučil som ho, že je dôležité pustiť ma bližšie k sebe a otvoriť sa.

Aj mladí ľudia môžu byť nositeľmi hodnôt a niekedy učiť staršiu generáciu. Je veľmi dôležité, aby sme boli prepojení naprieč generáciami. Máme si navzájom čo odovzdať.

Staršie generácie rady frflú na tie mladšie a hovoria, že sú čoraz horšie. Čo hovoríš na mladú generáciu ty?

Podľa mňa neexistujú horšie generácie, existujú len generácie, ktorým nerozumieme. Hovoriť, že prichádzajú čoraz horšie generácie, môžu podľa mňa len ľudia, ktorí s mladými neprichádzajú do kontaktu.

Dnešní mladí sú veľmi trendoví, moderní a prirodzene vyrastajú s technológiami 21. storočia. Zároveň sú pevní vo svojich hodnotách, vedome ich kultivujú a podľa mňa život naozaj žijú, nielen prežívajú.

Je pre teba dôležitejšie vybudovať si s deťmi dobrý vzťah alebo im odovzdať vedomosti?

Ak medzi sebou nemáme vybudovaný kvalitný vzťah, deti nedokážu naplno prijímať všetky informácie, ktoré sa im snažím odovzdať. So vzťahom zároveň prichádza aj iný prístup a pochopenie, že sa vlastne chcú vzdelávať.

Študent si napokon aj tak nikdy neodnesie len to, čo som mu povedal. Vždy si odnesie najmä to, ako sa pri mne cítil. A práve to je pre mňa nesmierne dôležité.

Preto sa žiakov často pýtam: „Ako sa cítiš? Ako sa máš? Aké máš na danú vec názor? Ako to prežívaš? Je to pre teba v poriadku? Nie je toho na teba príliš veľa?“

To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.

Čo ti pomáha budovať a utužovať tieto vzťahy?

Spoznávať žiakov cez ich svet – cez to, čo ich baví, akých majú hrdinov, aké sú ich sny a potreby.

Napríklad Harry Potter je na prvom stupni veľká téma. Pozrel som si všetky filmy, milujem to. Jedna z postáv, profesor elixírov Horace Slughorn, ktorý študentom ponúkal za odmenu tekuté šťastie, nám veľmi pomohla naučiť sa spolupracovať v triede.

Na slovenčine sme riešili dynamický opis a štvrtáci mali za úlohu namiešať horčicovo-citrónovú omáčku. Ja som ju ochutnával a hodnotil a víťazná skupina mohla získať tekuté šťastie. V skutočnosti mi však vôbec nešlo o chuť. Sledoval som, ako deti spolupracujú v skupinkách. Celé som to prepojil s ich hrdinami a príbehmi, ktoré poznajú. Takto sa k nim viem dostať oveľa bližšie.

Jedlo je pre mňa ďalšia krásna metóda. Deti rady jedia. Mám dvojplatničku a v triede som navaril množstvo jedál – aj také, ktoré deti v živote nevideli a nikdy predtým neskúšali. Jedli sme, mali sme čaje a nápoje, jednoducho sme„chálovali“. (Smiech.)

Nebojíš sa, že takto stratíš ako učiteľ autoritu?

A keby som ju aj stratil, bolo by to úplne v poriadku. Ja som autorita, ale nie som typ človeka, ktorý si ju potrebuje vynucovať alebo budovať cez strach. To nepotrebujem.

Potrebujem mať so žiakmi rovnocenný partnerský vzťah. Chcem, aby dieťa odišlo s pocitom, že Miško ho niečo naučil a že mu dal presne to, čo potrebovalo.

To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím partnerský, kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.

Predpokladám, že vďaka takémuto prístupu máš s deťmi asi oveľa bližší vzťah ako iní učitelia. Otvárajú sa ti vďaka tomu viac?

Riešil som rodinu, v ktorej sa rodičia môjho žiaka rozchádzali. Bral som ho takmer ako vlastného syna. Raz večer mi zavolal, plakal a povedal: „Miško, mama sa rozišla s otcom.“ Povedal som mu, že všetko bude v poriadku, že tu pre neho budem a pomôžem mu.

Povedal som mu: „Ráno, keď prídeš do školy, hneď príď za mnou, vystískaj ma, porozprávame sa o tom. Ja ti pomôžem.“ A presne to sa stalo. Ráno prišiel, ani si nevyložil veci, hneď prišiel za mnou, objal ma, rozplakal sa a chvíľu sme tam len tak boli.

Dnes, keď ma tento chlapec uvidí, aj cez celú ulicu na mňa kričí: „Miško! Miško, stoj!“ To je pre učiteľa nádherná a výnimočná väzba. Želám to každému učiteľovi.

Akí by mali byť dobrí učitelia?

Neexistuje návod na to, ako byť dobrým učiteľom. Nie sú žiadne tipy, triky ani špeciálne metódy, ktoré by fungovali na každého. Existuje podľa mňa jedna jediná vec – byť autentický.

To je najdôležitejšie. Dieťa vycíti, keď je človek falošný. Vycíti, keď máte nasadenú masku. Deti vnímajú oveľa viac, než si často myslíme. Byť autentický je podľa mňa pri práci s deťmi kľúčové. Človek musí byť sám sebou.

Michal Sivák

Učiteľ a popularizátor inkluzívneho vzdelávania. Pôsobil na Súkromnej základnej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním v Bratislave, predtým učil deti na Luníku IX. Je zakladateľom iniciatívy EDUVOLÚCIA: Daruj doučko!, venuje sa lektorovaniu a mentoringu začínajúcich učiteľov. Na sociálnych sieťach sa venuje osvete o učiteľstve, boju proti predsudkom a podpore vzdelávania. V roku 2026 získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.