Zvonku nenápadný dom vo Veľkej Lomnici, vnútri bezpečný priestor. Vitajte v Zebra klube, projekte Cesty von, vďaka ktorému môžu deti z rómskej komunity zmysluplne tráviť voľný čas, rozvíjať svoje zručnosti, vzdelávať sa. A niekedy len dostať zdanlivo obyčajnú pochvalu. Byť súčasťou Zebry totiž znamená mať motiváciu k lepšiemu ja aj sprievodcu na ceste k dospelosti. Klub pod Tatrami majú pod palcom Frederik Dunka a Beáta Gáborová, s ktorými sme sa o projekte, vedení aj potrebách detí rozprávali.

So keres, manušale? Jazykový rýchlokurz nám pomôže lepšie pochopiť a precítiť rómsku kultúru

Vo svojej Zebre máte hudobné nástroje, knihy, hry, počítač, pingpongový stôl, výtvory na stenách aj oddychovú zónu. Na základe čoho ste klub zariaďovali?

Frederik: Zebra je zariadená vyslovene na základe potrieb a požiadaviek detí, dokonca sme klub aj spoločne s deťmi pripravovali. Chodili nám pomáhať, maľovali. Nie sú tu dokonca ani veci, ktoré som chcel ja (smiech). Majú tu však napríklad vytúženú veľkú sedačku. Keď na nej sedia, objímajú vankúše. Vážia si, čo doma možno nemajú a tu to môžu mať.

Ako vyzerá deň v klube? Máte nejaký režim alebo deti môžu tráviť čas podľa seba?

Beáta: Vždy máme vopred pripravený týždenný program. Stretávame sa každý deň po 12.00, keď deti prídu zo školy. Začíname tichým časom, keď sa snažíme deťom pomôcť s úlohami, vysvetliť im niečo, čo im nešlo v škole, čítame si s nimi knihy, hráme hry.

Neskôr sme rozdelení do troch skupín podľa veku, najmladšia od 11 do 12 rokov, stredná od 13 do 15 a potom sú tínedžeri, ktorí sa pripravujú alebo už sú na stredných školách, a robíme s nimi aktivity primerané ich veku.

Spustili sme tiež online doučovanie, prostredníctvom ktorého vieme deťom pomôcť s prípravami na skúšky, monitory, maturitu. Takto sa pripravuje aj Dominik, člen Zebry.

V rámci voľnočasových aktivít spievame, tancujeme, hráme pingpong, divadlo, zábavné hry, robíme im výlety. Postupujeme podľa manuálu od našej supervízorky Karin, pričom sa všetky aktivity snažíme preniesť do života, tak to deti najlepšie pochopia.

Takže aktivitami a hrami aj pripravujete deti na dospelosť?

B: Cieľom klubu je ukázať deťom, že na to majú. Opakujeme im, nech im nie je jedno, keď dostanú v škole päťku, aby to chceli napraviť, že stredné školy nie sú len v Kežmarku či v Poprade, ale sú aj v Prešove, v Levoči či v Bratislave. Chceme im ukázať možnosti, o ktorých im doteraz nikto nehovoril, prebudiť v nich pocit, že sa to dá, a zároveň im vysvetliť, že za mnohé z tých škôl sa neplatí, motivovať ich, aby sa vzdelávali. 

Prečo je pre deti dôležitý tichý čas, ktorým začínate popoludnie?

B: Lebo majú pokoj, ktorý doma nemajú, a tak sa ani nevedia sústrediť. Často žijú v jednej izbe v domácnosti, kde je aj 13 ľudí, nemajú priestor na robenie si úloh a učenie sa. Niektorí nemajú ani elektrinu. V klube majú vytvorené podmienky a skutočne to využívajú, vedia nás poprosiť o pomoc a my sme tu vždy pre ne.

Deti potrebujú cítiť, že ich má niekto rád. Až potom dokážu prijať seba aj druhých a prejaviť si vzájomný rešpekt.

„Hráme sa, maľujeme, lídri nám pomáhajú. Tešíme sa, keď nám Beátka niečo vysvetlí. Všetko tu máme radi. Keby nebola Zebra, vonku by sme mokli.“ Takto reagovali deti, keď som sa ich pýtala, či sa im v Zebre páči. Čo robili, kým nechodili do klubu?

B: Deti v komunite sú stále vonku, prechádzajú sa, často pri hudbe tancujú. Niektoré by možno boli v komunitnom centre, kde sú tiež detské aktivity, ale len v rámci pracovného času. Keď prídete do osady v sobotu za pekného počasia, uvidíte vonku veľa ľudí.

F: Odkedy máme klub, vedia, že sem môžu kedykoľvek prísť, či už z nudy, alebo keď sa chcú niečo naučiť. No hlavne tu zažívajú bezpečie. Vedia, že aj keď urobia niečo zlé, nikto na ne nebude kričať, ale spoločne vyriešime problém.

Frederik, hovoríš o bezpečí, ktorý Zebra kluby ponúkajú. Všeobecné nastavenie spoločnosti je, žiaľ, také, že majorita zažíva pocity strachu či neistoty, keď stretne Róma na ulici. Je to tak aj naopak?

F: Áno, ale nie na základe toho, že by im rodič nenávisť alebo strach vštepoval. Deti zažívajú neprijatie, poukazovanie na nedostatky, okrikovanie, a to napríklad aj vtedy, keď len idú okolo, obzrú si niečiu záhradu či psa, pretože ich to zaujíma. Vedieme ich k tomu, aby sa nebáli, aby najskôr skúsili spoznať konkrétneho človeka a na základe skúsenosti si spravili svoj názor. A zároveň ich učíme nebáť sa názor slušne vyjadriť.

B:  Učíme sa, ako riešiť konflikty. Že ich netreba riešiť tak, ako to väčšinou ukazujú v televíznych novinách, kde sa Rómovia bijú, behajú s nožom, kričia. Deti učíme, že sa vždy dá slušne porozprávať, dohodnúť sa, hľadať príčiny problémov, vyhýbať sa agresivite. Aby v budúcnosti vedeli, ako riešiť konflikty, keď nastanú.

Aké majú deti vzťahy v komunite a aké v klube?

F: Naša komunita je veľká, v osade žije okolo 2 500 Rómov, vzťahy sú rôzne. Niektoré deti sa poznali predtým, iné sa spoznali až tu. Pozitívom klubu je však aj to, že v deťoch búra predsudky. Zrazu neriešia, kto je chudobnejší či bohatší alebo či má niekto hendikep.

Máme aj deti so zdravotným znevýhodnením, majú problémy s nohami, jeden chlapec dokonca nemá rúčku a pritom hrá na bicie. Je to aktívny múdry chlapec, ktorý sa zapája aj do toho, čo by možno sám nezvládol. Nikto sa mu tu však nesmeje, keď sa mu nedarí – práve naopak, pomáhajú mu.

Mám z toho vynikajúci pocit, keď vidím, že nikto na nikoho nepoukazuje, ale navzájom sa prijímajú. Predtým to takto nemali. Je pre nich dôležité cítiť, že ich má niekto rád, a na základe toho si potom prejavujú vzájomný rešpekt.

Majú všetky deti možnosť chodiť do školy? A chcú vôbec?

F: Chodia, ale nie všetci tak zodpovedne, ako by mali. Občas je to rodičom jedno, niektoré rodiny zase nemajú peniaze na vlak či na autobus. Sú však aj rodičia, ktorým záleží na tom, aby mali ich deti lepší život. A tiež sú deti, ktoré veľmi chcú, ale nepodarí sa im splniť sny.

V osade máme kapelníka zo skupiny Lomnické Čháve, má magistra zo sociálnej práce a robí v komunitnom centre. Ďalší chlapec má vyštudovanú strednú elektrotechnickú a zvažuje vysokú, iná dievčina má tiež maturitu. Máme v osade pozitívne príklady, ktoré sú prínosom pre komunitu, a verím, že to nezostane len pri týchto troch. Vzdelanie je základ.

V Zebre chceme práve preto deťom ukázať, že na to majú. Hovoríme im – netrápte sa, keď vám niekto, hoci aj vlastný rodič, tvrdí, že nie ste dosť dobrí, múdri. Vy si musíte veriť, že na to máte. My ako lídri im pomáhame sa do školy lepšie pripraviť, ale sme tu pre ne, keď potrebujú povzbudiť. A vidíme, že tie deti to naozaj chcú.

Ak vychovávate svoje deti k nenávisti voči Rómom, netrpia tým Rómovia, ale vaše deti. Ony potom budú chodiť so strachom po ulici a mať v sebe nepokoj.

Takže deťom môže častokrát chýbať aj obyčajná podpora od rodiny.

F: V Zebre vidíme, ako deťom pomáha, keď sa s nimi zhovárame. Keď potom vidíte ten výsledok a pritom ste možno nič také veľké neurobili, len ste sa rozprávali, motivovali, povzbudili ich a ony za vami prídu, ďakujú z celého srdca, objímajú vás. Je to na zaplakanie od radosti.

Chcú deti neskôr aj odísť a začať život niekde inde?

B: Hovoria nám, že keď dospejú, chceli by bývať v meste alebo mať svoj vlastný dom. Raz niekto povedal: „Ak máte okolo seba ľudí, ktorí vás vedia podporiť, tak máte pocit, že zvládnete úplne všetko.“ A to sa ma úprimne veľmi dotklo.

Keď deti doma vôbec nie sú chválené či vypočuté a rodičia kašlú na to, aké majú známky, prestanú sa snažiť. Keď prídu do klubu, snažíme sa ich pochváliť za každú jednu vec, aby to pocítili. Pretože aj my s Frederikom vieme, aké to je, keď vás niekto pochváli.

F: Niektoré deti nedostávajú pozornosť, či už od rodiča, lebo doma sú viacerí súrodenci, alebo od učiteľa. A deti chcú a potrebujú, aby sa o nich niekto zaujímal. Preto sme tu pre ne, majú tu miesto, kde cítia bezpečie, môžu byť samy sebou, majú slobodu. Preto sem aj chcú stále chodiť.

Viesť, podporovať a vôbec byť stále tu pre skoro 50 detí v období dospievania môže byť náročné, aj keď máte pomoc od supervízorky. Ako ste sa k tomu dostali a ako to vnímate dnes?

F: Pracoval som od 18 rokov, a hoci som bol stále zamestnaný, vnímal som, aká je škola naozaj potrebná. Keď Cesta von hľadala ľudí, ktorí by pracovali s mládežou, bolo to ako spása. Tak som to skúsil a vybrali ma. Je to niečo, čo mám rád, s čím som vyrastal – učiť a pripravovať deti zo svojej komunity. Hoci som to ako animátor vo farnosti robil vždy, nebolo to pre mňa také obohacujúce ako teraz, keď vidím výsledok. To ma tak nabíja, že s radosťou idem do roboty, lebo viem, že tam prídu deti, ktoré sa na mňa usmejú.

B: Môj dedo bol mojím vzorom, stále mi hovoril, že som dobrá. Dal mi najavo, že ma má rád a opakoval, že keď vyrastiem, dokážem to, čo chcem. Že musím veriť sama sebe a mať sa rada.   

Aj ja som animátorka vo farnosti, každý ma v komunite pozná. Deti ma vnímajú ako svoj vzor aj preto, ako sa obliekam a maľujem. Obdivujú ma a objímajú, doslova sa na mňa lepia, ale je to príjemné. Táto práca je pre mňa veľmi povzbudzujúca, napĺňa ma. Vďaka myšlienke Cesty von – pomôcť ľuďom z generačnej chudoby a pripraviť ich na budúcnosť – som vedela, že to chcem robiť. A stalo sa.

Veľmi si vážim, že môžem byť líderkou pre deti z komunity a môžem im odovzdať to, čo viem. Teší ma pozorovať, ako sa to od otvorenia klubu mení. Naším cieľom je, aby sa deti posúvali vo vzdelaní a neskôr v zamestnaní, lebo to je pre život veľmi dôležité. Moja mama ma tiež veľmi podporuje, zaujíma sa a je šťastná, že tu pracujem. Myslí na to, že aj súrodenci, keď vyrastú, prídu do klubu Zebra.

Nedávno sa vám stala počas cesty vlakom s deťmi nepríjemná udalosť, keď na vás slovne zaútočili nejaké panie. Dnes ste si lepili na nástenku povzbudzujúce komentáre, ktoré vám posielali ľudia na sociálnych sieťach po zverejnení incidentu. Ako sa na to pozeráte teraz, s odstupom času?

F: Boli jarné prázdniny, zobrali sme decká na výlet a obsadili sme vo vagóne všetky miesta, mali sme však platné lístky. Tie panie na nás osočovali, že sme smradľaví, čo sa ma veľmi dotklo. Snažil som sa v pokoji s nimi rozprávať, vyčítali mi, že by som mal chodiť do roboty a nie sa vyvážať vlakom, pričom som bol práve v práci.

Opakovane nás atakovali a nikto okrem sprievodkyne sa nás nezastal. Dokonca ani učiteľka z našej školy, ktorá tam sedela. Sprievodkyňa nás povzbudila, aby sme podali sťažnosť, nemali sme však údaje, a tak sme aspoň napísali status. Neskôr sme si tie povzbudivé komentáre od ľudí s deckami čítali, aby videli, že nie každý z majority sa správa takto.

Naozaj ďakujem tým, ktorí písali, že majú iný názor než tie ženy vo vlaku. Nie som na ne nahnevaný ani nenadávam. Necítim voči nim hnev ani žiarlivosť, želám im len pokoj v srdci. A nehovorím to preto, že to bude zverejnené.

Chcel by som im však odkázať, aby neučili svoje deti nenávisti voči Rómom, lebo netrpíme my – trpia ich deti, lebo so strachom chodia po ulici. A to je smutné. Keď rodič odmala učí deti, že s Rómom sa nerozpráva, to je cigán, to je smrad, my sa nad tým síce zasmejeme, ale ony zažívajú nepokoj v srdci a samy si psychicky ubližujú.

Aj my Rómovia si môžeme urobiť svoj obraz o majorite, ale je to zbytočné bremeno, ktoré nás ťaží. A dovolím si povedať, že máme dosť iných problémov, ktoré sú súčasťou nášho života. 

Poznám aj ľudí z majority, ktorí to nemajú ľahké, a viackrát som im pomohol. Nechcem to hovoriť preto, aby som bol výnimočný, ale skôr preto, že Róm neprechováva nenávisť voči majorite, aj keď niektorým ublížili. Práve naopak. Vždy sa nájde Róm, ktorý príde a pomôže.

Vo vašom prežívaní aj v povahách je veľmi cítiť dobrosrdečnosť a ľahkosť. A ako si povedal, aj mnoho ľudí z majority nemá svoju životnú čiaru úplne rovnú, rozdiel je však v prístupe a to je na vás obdivuhodné. Aké sú momentálne najväčšie problémy, s ktorými sa stretávate v komunite?

F:  Vzdelanie. Vnímam to, lebo Rómovia chcú pracovať a majú na to, aby pracovali. Lenže keďže nemajú vzdelanie, nemôžu sa zamestnať ani ako upratovač/-ka. Potrebujem však vzdelanie, aby som mohol montovať práčku, auto či kosačku? Nepotrebujem titul, potrebujem len chuť robiť a pracovné rukavice. A to Rómovia majú.

Napríklad nedávno prišiel majiteľ budúcej fabriky vo výstavbe do osady oznámiť, že budú potrebovať zamestnancov. To je veľký krok. Tipnite si, koľko ľudí za ním prišlo? Oči by ste vyvalili. A potom vám niekto povie, že Rómovia by mali robiť len VPP za pár eur. Prečo by nemohli slušne zarábať? Treba im dať priestor.

V osadách by deti potrebovali aj poriadny asfalt. Keď totiž žijete niekde, kde nie sú cesty, môžete si čistiť topánky, ako chcete, vyjdete pred dom a budú znovu celé od blata.

B: To je taký začarovaný kruh a základ všetkého. Naši ľudia potrebujú človeka, ktorý ich už na pohovore neodsúdi len preto, že sú Rómovia. Nie je to chyba Rómov, že sa všade pred nimi zatvárajú dvere – mnohokrát aj pred vzdelanými. Chyba je na strane majority. Róm musí naozaj padnúť niekomu do oka, keď ho už niekde zamestnajú.

Dať príležitosť niekomu, kto možno v živote nič také nepocítil, je povzbudzujúce aj pre iných. Povedia si, že keď dali možnosť jemu, skúsim to aj ja.

Takže potrebujete príležitosti. 

B: Áno. Ja, žiaľ, ešte dodám, že by sme potrebovali v komunite poriadny asfalt. Ľudia hovoria, že naše deti sú stále špinavé. Ale vyskúšajte žiť niekde, kde nie sú cesty. Deti si po príchode domov aj vyčistia topánočky, ale vyjdú pred dom a znovu sú celé od blata. Aj na to sa treba pozerať. V osadách nie je život taký ako v dedinách. To, čo je v dedine samozrejmosť, v osade ani netušia, že existuje.

Preto deti v klube k tomu vedieme. Niektoré ani nepoznali vysávač, rada pozorujem ich nadšenie, keď si to chcú vyskúšať. Učíme ich aj to, ako si plniť základné povinnosti, pretože keď vyrastú, budú študovať, pracovať, mať vlastné bývanie, život. Musia vedieť, ako to vlastne funguje.

Rozprávali sme sa o potrebách detí aj komunity. Čo by ste si však priali v tejto chvíli vy?

F: Ja som si hneď predstavil to, ako jedného dňa prídu za nami naše decká a povedia nám veľké ďakujem, lebo budú mať vyštudované to, čo chceli, či prácu, ktorá ich baví. Toto je môj sen a verím, že sa to aj splní.

B: Plánujem budúci rok začať študovať v Košiciach. Mojím snom je byť vzdelaná a byť vzorom pre niekoho iného. Že budem môcť deckám ukázať, že nič nie je také ťažké. Chodiť do školy, učiť sa a mať lepší život.