Príbehy

18 zaujímavých rozhľadní na Slovensku, ktoré ponúkajú pekný výhľad

Na Slovensku v súčasnosti máme 97 rozhľadní. Pozrite si s nami tie najzaujímavejšie.

Autor Sóda

Titulná fotka: Marcel Pribiš, vypadni.sk

Dátum21. 9. 2017

Pohľad z výšky ľudí nadchýňal odjakživa. Mať dobrý výhľad bolo v minulosti užitočné najmä pri ochrane územia či love. Aj keď tieto činnosti ustúpili do úzadia, široký rozhľad a fascinácia krajinou pre nás ostali lákadlom dodnes.

Rozhľadne sú preto veľkým turistickým lákadlom. Na Slovensku ich v súčasnosti máme 97. Poďte si s nami pozrieť tie najzaujímavejšie:

Tri najvyššie – Kamzík, most SNP a rozhľadňa na Dukle

Najvyššia rozhľadňa na Slovensku je televízna veža Kamzík so 194 metrami, druhé v poradí je známe UFO na bratislavskom moste SNP a trojicu najvyšších uzatvára rozhľadňa pri pamätníku Dukla, ktorá meria 48 metrov.

Veľká Homoľa pri Modre

Výrazný malokarpatský vrch Veľká Homoľa sa týči nad mestom Modra a nazýva sa i “Modranský Kúgel”. Na jeho vrchole vo výške 709 metrov nad morom bola prvá rozhľadňa postavená už v roku 1892. Už dávno ju pohltil čas, no myšlienka na jej zašlú slávu nedala spať dobrovoľníkom z Modranského turistického spolku.

A tak na jej mieste postavili solídnu náhradu – 20 metrov vysokú drevenú turistickú rozhľadňu, ktorá ponúka prekrásny kruhový výhľad na Malé Karpaty, Považský Inovec, Tribeč, ba i rakúske Alpy. Vystúpiť k nej možno po značkovaných turistických chodníkoch z Modry, Pezinku či Zochovej chaty.

Terchovské srdce

V roku 2015 na vrchu Oblaz, v blízkosti rodiska Juraja Jánošíka postavili rozhľadňu s názvom Terchovské srdce. Je vysoká tridsať metrov a spolu s náučným chodníkom bola realizovaná v rámci projektu cezhraničnej spolupráce „Spoločne k poznaniu a ochrane prírody“ medzi obcou Terchová a českou obcou Třanovice.

Rozhľadňa Púchovskej doliny na Tlstej hore

Uprostred lesov Tlstej hory medzi obcami Dohňany a Zubák sa týči šesť-poschodová Rozhľadňa Púchovskej doliny. Rozhľadňa stojí na mieste bývalej vojenskej vyhliadkovej veže a poskytuje prekrásny panoramatický výhľad nielen na okolité obce a doliny, ale i na ďaleké pohoria ako sú Nízke Tatry, Malá Fatra či Strážovské vrchy.

Veľký Lopeník

Na Veľkom Lopeníku, jednom z najvyšších vrchov Bielych Karpát, ktorým prechádza česko-slovenská štátna hranica, sa nachádza 22 metrov vysoká rozhľadňa, symbol bratstva Čechov a Slovákov. Túru na Veľký Lopeník možno začať z obce Nová Bošáca na slovenskej strane alebo z obce Lopeník v ČR. Na českej strane je vybudovaný i náučný chodník venovaný tejto zaujímavej turistickej lokalite.

Rozhľadňa Tokaj

Uprostred viníc malebnej obce Malá Tŕňa v tokajskej vinohradníckej oblasti vyrástla v roku 2015 zaujímavá, dvanásť metrov vysoká turistická rozhľadňa, ktorá už z diaľky zaujme svojím nevšedným architektonickým riešením – má totiž tvar vínneho suda. Jej vyhliadková plošina poskytuje krásne pohľady na tokajský región. Návštevníkom je k dispozícii aj ďalekohľad a informačné tabuľky s popismi panorámy. Vyhliadková veža je v noci veľmi vkusne osvetlená. Prístup k nej je z obcí Malá Tŕňa či Černochov.

Hradová pri Košiciach

Nachádza sa na území košického lesoparku a dostať sa k nej dá pravidelnou linkou mestskej dopravy a krátkou prechádzkou po náučnom chodníku. Je vysoká 21,5 metra a ponúka široký výhľad na Košickú kotlinu. V blízkosti veže sú aj pozostatky stredovekého hradu s unikátnou trojuholníkovou baštou.

Jelenec

Len deväť kilometrov od rozhľadne Lopeník sa nachádza ďalší turisticky zaujímavý vrch – Jelenec. Na jeho vrchole ležiacom v nadmorskej výške 925 metrov sa rozprestiera areál schátranej vojenskej základne z čias socializmu, ktorému dominuje vysoká veža vojenského vysielača. Tá dnes funguje ako turistická rozhľadňa.

Na jej vrchnú vyhliadku možno vystúpiť po kovovom rebríku s bezpečnostným košom, a tiež po dvoch ďalších nezabezpečených rebríkoch. Výstup, ktorý návštevníci absolvujú na vlastné nebezpečenstvo, je tak trochu adrenalínovým zážitkom. Z plošiny vo výške 30 metrov nad zemou sa otvára krásny a široký výhľad na slovenskú i moravskú stranu. Východiskom túr na Jelenec je zväčša susedná Veľká Javorina alebo obec Lubina.

Vartovka v Krupine

Táto kamenná stavba s drevenou strieškou a ochodzou je vysoká 13 metrov. Bola postavená v roku 1564 a pôvodne slúžila ako strážna veža. Jej úlohou bolo včas varovať pred blížiacou sa hrozbou, najmä pred Turkami, ktorí v tej dobe ohrozovali Uhorsko, prípadne pred vojskami brázdiacimi krajinu v časoch protihabsburských stavovských povstaní. V 18. storočí veža stratila svoj význam a začala pustnúť.

Dnes je vzácnou kultúrnou pamiatkou a najstaršou rozhľadňou na Slovensku. Z jej ochodze sa návštevníkom naskytá nádherný výhľad na mesto Krupina, Krupinskú planinu či Štiavnické vrchy. Vartovka je prístupná po turistickom chodníku z mesta Krupina, možno sa k nej dostať peši i autom.

Vodárenská veža v Prešove

Bola postavená v roku 1918 ako súčasť projektu vodovodnej siete a pôvodne sa na nej nachádzal rezervoár s objemom 350 metrov kubických. V zrekonštruovanej veži, ktorá meria 29 metrov, minulý rok otvorili kaviareň – najvyššie postavenú v širokom okolí. Za výstup na vyhliadku sa platí symbolické vstupné.

Krahulský vrch

K zaujímavým turistickým cieľom v okolí mesta Kremnica patrí trojposchodová rozhľadňa na Krahulskom vrchu (959 m n. m.). Je veľmi pekne riešená, už na prvý pohľad zaujme originálnym šesťbokým pôdorysom. Z jej najvyššieho poschodia možno pozorovať nielen blízke Kremnické a Štiavnické vrchy. Za dobrej viditeľnosti uvidíte napríklad aj vzdialenú Malú Fatru. Na Krahulský vrch možno vystúpiť z Kremnice alebo z obce Krahule.

Marťákov kopec

Na vrchole Marťákovho kopca v Javorníkoch sa nachádza krásna turistická rozhľadňa z dreva a kameňa. Rozhľadňa má podobu starodávnej strážnej veže, vďaka čomu pripomína krupinskú vartovku. Je vysoká 14 metrov a ponúka krásny panoramatický výhľad takmer na celé Kysuce. V blízkosti rozhľadne sa nachádza turistický prístrešok a drevený kríž. Lokalitou vedie turistický chodník využívaný na pešiu turistiku, cykloturistiku a v zime i na bežky. Východiskom túr na Marťákov kopec je zväčša obec Zákopčie, časť Petránky.

Bobovec

Vrch Bobovec, ktorý je súčasťou rozsiahlejšieho masívu Nocľahy, sa pýši mimoriadne štýlovou turistickou rozhľadňou, ktorá vyzerá ako veža z rozprávkového zámku. Rozhľadňa postavená z tradičných materiálov – kameňa a dreva – stojí v nadmorskej výške 720 m, pričom sama je vysoká 16 m. Návštevníkom ponúka krásne výhľady na blízke i vzdialené pohoria a doliny, ale i malú prehliadku kovaných umeleckých diel na tému anjelov, ktoré sú umiestnené v jej interiéri. K rozhľadni na Bobovci vedie značkovaný turistický chodník z obce Stará Bystrica.

Rozhľadňa Čerešenka

Viac ako 11 metrov vysoká turistická rozhľadňa Čerešenka stojí uprostred polí na rozhraní chotárov Čižatíc, Chrastného a Rozhanoviec. Toto miesto známe aj ako “rozhanovské pole” má slávnu, hoc krvavú históriu. V roku 1312 tu došlo k významnému vojenskému stretu považovanému za najväčšiu rytiersku bitku od čias tatárskeho vpádu.

Rozhľadňa Čerešenka má tieto historické udalosti pripomínať. Jej tvar evokuje stredovekú strážnu vežu, jej bočné otvory v tvare kríža zase naznačujú, že stojí na pietnom mieste, na mieste, kde vyhasli tisíce životov. Čo sa však od rozhľadní predovšetkým očakáva, je výhľad, a za ten sa veru Čerešenka hanbiť nemusí. Z jej vrcholu vidno panorámu Slanských vrchov, údolie Torysy, časť Volovských vrchov s Kojšovskou hoľou. Za dobrého počasia vraj vidieť i kúsok Lomnického štítu.

Rozhľadňa na Kukle

Z obce Dubová sa turisitickým chodníkom možno dostať k dvanásť metrov vysokej turistickej rozhľadni. Vystúpivším ponúka krásny výhľad na hrad Červený Kameň a časť Malých Karpát. K vrchu Kukla sa viaže povesť, podľa ktorej práve na ňom začali kedysi stavať hrad Červený Kameň. Nakoľko tu však strašilo, dobrí duchovia, ktorí nechceli ohroziť životy a zdravie budúcich obyvateľov, preniesli jednej noci jeho základy na neďaleké miesto, kde už temné sily nemali dosah.

Východná

Vyhliadková veža “Májka”, vysoká 28 metrov, je súčasťou prírodného amfiteátru vo Východnej, kde sa pravidelne koná folkórny festival Východná. Z veže je možno vidieť krásnu panorámu Vysokých Tatier. V areáli sa nachádza aj expozícia drevených ľudových plastík.

Určite je na Slovensku viacero pekných rozhľadní, ktoré sa nám už do článku nezmestili. Ak chcete upriamiť pozornosť na zaujímavú rozhľadňu vo vašom okolí, neváhajte sa o ňu podeliť v komentári alebo správe na facebookovej stránke Sódy.

Článok vznikol v spolupráci s portálom vypadni.sk.

vypadni.sk vám poskytne viac ako 2700 objektov s tisíckami fotografií z celého Slovenska. Objavíte krásnu prírodu, jedinečnú architektúru a bohatú históriu našej krajiny.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.

Autor Šimon Betina

Foto Magdaléna Tomalova

Dátum14. 11. 2025

Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.

Narodili sa po novembri ’89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte mladých ľudí, ktorí svojou slobodou posúvajú Slovensko vpred.

V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:

ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.

Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?

Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.

V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.

Nebáli ste sa problémov?

To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.

Čo vás naučil skauting?

Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.

Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.

Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.

Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?

Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.

Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.

Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.

Akú rolu hrá v skautingu komunita?

Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.

Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.

Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.

Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?

Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.

Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.

Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.

Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Môže mať človek priveľa slobody?

Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.

Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?

Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.

V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.

Akú krajinu ste navštívili naposledy?

Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)

Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.

Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?

Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.

Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?

Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.

Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.

Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?

Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.

Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.

Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.

Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?

Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.

A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.

Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?

Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.

To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.

Jej opravu ste iniciovali vy?

Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.

Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.

Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?

Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.

Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.

Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?

Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.

Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.

Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením. Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.

Martin Macharik

Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.