Pohľad z výšky ľudí nadchýňal odjakživa. Mať dobrý výhľad bolo v minulosti užitočné najmä pri ochrane územia či love. Aj keď tieto činnosti ustúpili do úzadia, široký rozhľad a fascinácia krajinou pre nás ostali lákadlom dodnes.
Rozhľadne sú preto veľkým turistickým lákadlom. Na Slovensku ich v súčasnosti máme 97. Poďte si s nami pozrieť tie najzaujímavejšie:
Tri najvyššie – Kamzík, most SNP a rozhľadňa na Dukle
Najvyššia rozhľadňa na Slovensku je televízna veža Kamzík so 194 metrami, druhé v poradí je známe UFO na bratislavskom moste SNP a trojicu najvyšších uzatvára rozhľadňa pri pamätníku Dukla, ktorá meria 48 metrov.
Veľká Homoľa pri Modre
Výrazný malokarpatský vrch Veľká Homoľa sa týči nad mestom Modra a nazýva sa i “Modranský Kúgel”. Na jeho vrchole vo výške 709 metrov nad morom bola prvá rozhľadňa postavená už v roku 1892. Už dávno ju pohltil čas, no myšlienka na jej zašlú slávu nedala spať dobrovoľníkom z Modranského turistického spolku.
A tak na jej mieste postavili solídnu náhradu – 20 metrov vysokú drevenú turistickú rozhľadňu, ktorá ponúka prekrásny kruhový výhľad na Malé Karpaty, Považský Inovec, Tribeč, ba i rakúske Alpy. Vystúpiť k nej možno po značkovaných turistických chodníkoch z Modry, Pezinku či Zochovej chaty.
Terchovské srdce
V roku 2015 na vrchu Oblaz, v blízkosti rodiska Juraja Jánošíka postavili rozhľadňu s názvom Terchovské srdce. Je vysoká tridsať metrov a spolu s náučným chodníkom bola realizovaná v rámci projektu cezhraničnej spolupráce „Spoločne k poznaniu a ochrane prírody“ medzi obcou Terchová a českou obcou Třanovice.
Rozhľadňa Púchovskej doliny na Tlstej hore
Uprostred lesov Tlstej hory medzi obcami Dohňany a Zubák sa týči šesť-poschodová Rozhľadňa Púchovskej doliny. Rozhľadňa stojí na mieste bývalej vojenskej vyhliadkovej veže a poskytuje prekrásny panoramatický výhľad nielen na okolité obce a doliny, ale i na ďaleké pohoria ako sú Nízke Tatry, Malá Fatra či Strážovské vrchy.
Veľký Lopeník
Na Veľkom Lopeníku, jednom z najvyšších vrchov Bielych Karpát, ktorým prechádza česko-slovenská štátna hranica, sa nachádza 22 metrov vysoká rozhľadňa, symbol bratstva Čechov a Slovákov. Túru na Veľký Lopeník možno začať z obce Nová Bošáca na slovenskej strane alebo z obce Lopeník v ČR. Na českej strane je vybudovaný i náučný chodník venovaný tejto zaujímavej turistickej lokalite.
Rozhľadňa Tokaj
Uprostred viníc malebnej obce Malá Tŕňa v tokajskej vinohradníckej oblasti vyrástla v roku 2015 zaujímavá, dvanásť metrov vysoká turistická rozhľadňa, ktorá už z diaľky zaujme svojím nevšedným architektonickým riešením – má totiž tvar vínneho suda. Jej vyhliadková plošina poskytuje krásne pohľady na tokajský región. Návštevníkom je k dispozícii aj ďalekohľad a informačné tabuľky s popismi panorámy. Vyhliadková veža je v noci veľmi vkusne osvetlená. Prístup k nej je z obcí Malá Tŕňa či Černochov.
Hradová pri Košiciach
Nachádza sa na území košického lesoparku a dostať sa k nej dá pravidelnou linkou mestskej dopravy a krátkou prechádzkou po náučnom chodníku. Je vysoká 21,5 metra a ponúka široký výhľad na Košickú kotlinu. V blízkosti veže sú aj pozostatky stredovekého hradu s unikátnou trojuholníkovou baštou.
Jelenec
Len deväť kilometrov od rozhľadne Lopeník sa nachádza ďalší turisticky zaujímavý vrch – Jelenec. Na jeho vrchole ležiacom v nadmorskej výške 925 metrov sa rozprestiera areál schátranej vojenskej základne z čias socializmu, ktorému dominuje vysoká veža vojenského vysielača. Tá dnes funguje ako turistická rozhľadňa.
Na jej vrchnú vyhliadku možno vystúpiť po kovovom rebríku s bezpečnostným košom, a tiež po dvoch ďalších nezabezpečených rebríkoch. Výstup, ktorý návštevníci absolvujú na vlastné nebezpečenstvo, je tak trochu adrenalínovým zážitkom. Z plošiny vo výške 30 metrov nad zemou sa otvára krásny a široký výhľad na slovenskú i moravskú stranu. Východiskom túr na Jelenec je zväčša susedná Veľká Javorina alebo obec Lubina.
Vartovka v Krupine
Táto kamenná stavba s drevenou strieškou a ochodzou je vysoká 13 metrov. Bola postavená v roku 1564 a pôvodne slúžila ako strážna veža. Jej úlohou bolo včas varovať pred blížiacou sa hrozbou, najmä pred Turkami, ktorí v tej dobe ohrozovali Uhorsko, prípadne pred vojskami brázdiacimi krajinu v časoch protihabsburských stavovských povstaní. V 18. storočí veža stratila svoj význam a začala pustnúť.
Dnes je vzácnou kultúrnou pamiatkou a najstaršou rozhľadňou na Slovensku. Z jej ochodze sa návštevníkom naskytá nádherný výhľad na mesto Krupina, Krupinskú planinu či Štiavnické vrchy. Vartovka je prístupná po turistickom chodníku z mesta Krupina, možno sa k nej dostať peši i autom.
Vodárenská veža v Prešove
Bola postavená v roku 1918 ako súčasť projektu vodovodnej siete a pôvodne sa na nej nachádzal rezervoár s objemom 350 metrov kubických. V zrekonštruovanej veži, ktorá meria 29 metrov, minulý rok otvorili kaviareň – najvyššie postavenú v širokom okolí. Za výstup na vyhliadku sa platí symbolické vstupné.
Krahulský vrch
K zaujímavým turistickým cieľom v okolí mesta Kremnica patrí trojposchodová rozhľadňa na Krahulskom vrchu (959 m n. m.). Je veľmi pekne riešená, už na prvý pohľad zaujme originálnym šesťbokým pôdorysom. Z jej najvyššieho poschodia možno pozorovať nielen blízke Kremnické a Štiavnické vrchy. Za dobrej viditeľnosti uvidíte napríklad aj vzdialenú Malú Fatru. Na Krahulský vrch možno vystúpiť z Kremnice alebo z obce Krahule.
Marťákov kopec
Na vrchole Marťákovho kopca v Javorníkoch sa nachádza krásna turistická rozhľadňa z dreva a kameňa. Rozhľadňa má podobu starodávnej strážnej veže, vďaka čomu pripomína krupinskú vartovku. Je vysoká 14 metrov a ponúka krásny panoramatický výhľad takmer na celé Kysuce. V blízkosti rozhľadne sa nachádza turistický prístrešok a drevený kríž. Lokalitou vedie turistický chodník využívaný na pešiu turistiku, cykloturistiku a v zime i na bežky. Východiskom túr na Marťákov kopec je zväčša obec Zákopčie, časť Petránky.
Bobovec
Vrch Bobovec, ktorý je súčasťou rozsiahlejšieho masívu Nocľahy, sa pýši mimoriadne štýlovou turistickou rozhľadňou, ktorá vyzerá ako veža z rozprávkového zámku. Rozhľadňa postavená z tradičných materiálov – kameňa a dreva – stojí v nadmorskej výške 720 m, pričom sama je vysoká 16 m. Návštevníkom ponúka krásne výhľady na blízke i vzdialené pohoria a doliny, ale i malú prehliadku kovaných umeleckých diel na tému anjelov, ktoré sú umiestnené v jej interiéri. K rozhľadni na Bobovci vedie značkovaný turistický chodník z obce Stará Bystrica.
Rozhľadňa Čerešenka
Viac ako 11 metrov vysoká turistická rozhľadňa Čerešenka stojí uprostred polí na rozhraní chotárov Čižatíc, Chrastného a Rozhanoviec. Toto miesto známe aj ako “rozhanovské pole” má slávnu, hoc krvavú históriu. V roku 1312 tu došlo k významnému vojenskému stretu považovanému za najväčšiu rytiersku bitku od čias tatárskeho vpádu.
Rozhľadňa Čerešenka má tieto historické udalosti pripomínať. Jej tvar evokuje stredovekú strážnu vežu, jej bočné otvory v tvare kríža zase naznačujú, že stojí na pietnom mieste, na mieste, kde vyhasli tisíce životov. Čo sa však od rozhľadní predovšetkým očakáva, je výhľad, a za ten sa veru Čerešenka hanbiť nemusí. Z jej vrcholu vidno panorámu Slanských vrchov, údolie Torysy, časť Volovských vrchov s Kojšovskou hoľou. Za dobrého počasia vraj vidieť i kúsok Lomnického štítu.
Rozhľadňa na Kukle
Z obce Dubová sa turisitickým chodníkom možno dostať k dvanásť metrov vysokej turistickej rozhľadni. Vystúpivším ponúka krásny výhľad na hrad Červený Kameň a časť Malých Karpát. K vrchu Kukla sa viaže povesť, podľa ktorej práve na ňom začali kedysi stavať hrad Červený Kameň. Nakoľko tu však strašilo, dobrí duchovia, ktorí nechceli ohroziť životy a zdravie budúcich obyvateľov, preniesli jednej noci jeho základy na neďaleké miesto, kde už temné sily nemali dosah.
Východná
Vyhliadková veža “Májka”, vysoká 28 metrov, je súčasťou prírodného amfiteátru vo Východnej, kde sa pravidelne koná folkórny festival Východná. Z veže je možno vidieť krásnu panorámu Vysokých Tatier. V areáli sa nachádza aj expozícia drevených ľudových plastík.
Určite je na Slovensku viacero pekných rozhľadní, ktoré sa nám už do článku nezmestili. Ak chcete upriamiť pozornosť na zaujímavú rozhľadňu vo vašom okolí, neváhajte sa o ňu podeliť v komentári alebo správe na facebookovej stránke Sódy.
Článok vznikol v spolupráci s portálom vypadni.sk.
vypadni.sk vám poskytne viac ako 2700 objektov s tisíckami fotografií z celého Slovenska. Objavíte krásnu prírodu, jedinečnú architektúru a bohatú históriu našej krajiny.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Aj dobré zmeny nás stoja viac energie, než čakáme. Psychologička vysvetľuje, čo sa deje v našom tele, mozgu a prežívaní, keď meníme prácu, vzťah alebo len denný režim
Vieme, že zmena nám prospeje, no aj tak prichádzajú pochybnosti, vyčerpanie a otázky.
Autor Zuzana Šifra Matusčáková
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Zmeny sú nevyhnutnou súčasťou života, no napriek tomu nás dokážu rozhodiť, vyčerpať alebo aj paralyzovať. V kultúre, ktorá túži po rýchlych riešeniach a neustálom šťastí, často zabúdame na to, že nie všetko sa dá zjednodušiť. Psychologička Lenka Pavuková Rušarová nám vysvetlila, čo sa v nás deje, keď prechádzame zmenou, prečo aj pozitívne zmeny vyvolávajú stres a neistotu a čo nám môže pomôcť zvládnuť náročné obdobia o niečo vedomejšie a láskavejšie.
V rozhovore so psychologičkou Lenkou Pavukovou Rušarovou sa dočítate aj o tom:
prečo nás zmena vyčerpáva, aj keď je malá,
ako je možné, že aj dobré zmeny nás dokážu rozhodiť,
prečo niekedy uviazneme medzi rozhodnutiami,
ako reaguje na zmenu náš mozog – aj keď sme sa už rozhodli,
čo nám pomáha cítiť sa bezpečnejšie v období zmeny,
a aj o tom, ako zvládnuť aj zmenu, ktorú sme si nevybrali.
Rozprávala sa s ňou Zuzana Šifra Matuščáková, s ktorou tvoria podcast Prítomie. Spoločne v ňom otvárajú príbehy od poslucháčov a poslucháčok a hľadajú riešenia. V podcaste Prítomie nájdete aj ďalšie tipy, ako zvládať náročné životné fázy.
Keď sa povie zmena, predstavíme si často veľké zvraty – presťahovanie sa do inej krajiny, rozvod, výpoveď… No občas aj na prvý pohľad malé úpravy v živote môžu byť prekvapivo náročné a spustiť silnú vnútornú reakciu. Prečo je zmena taká silná téma?
Pretože podstata zmeny je stále rovnaká, bez ohľadu na to, či ide o veľkú životnú udalosť alebo zdanlivo malý posun.
Zmena vždy predstavuje zvýšený nárok na našu psychiku aj organizmus. Narúša totiž naše zabehnuté istoty – to, čo poznáme, čo je predvídateľné, takže aj bezpečné. V takom prostredí sa nám funguje najľahšie, pretože ušetríme energiu.
Keď prichádza niečo nové a nevieme, čo presne očakávať, mozog sa okamžite snaží vyhodnotiť všetky možné scenáre. Ako dlho to potrvá? Čo to bude stáť? Ako sa k tomu dopracujem? Čo ak to nezvládnem?
Tento proces je veľmi náročný, pretože mozog sa dostáva do stavu zvýšenej ostražitosti – predvída, kalkuluje, analyzuje.
Ak ide o zmenu, pri ktorej nevieme, čo očakávať, je to ešte náročnejšie. Nejde len o to, čo sa deje, ale aj o to, že nevieme, ako sa s tým vyrovnáme.
Uvedomujeme si zvýšené nároky, ktoré zmena kladie na náš organizmus?
Väčšinou nie, pretože tieto neurobiologické procesy, ktoré sa v nás pri zmene spúšťajú, si neuvedomujeme. Cítime len ich dôsledky – napätie, podráždenosť, úzkosť, stres, vnútorné rozkolísanie… Ale čo presne sa v nás deje a prečo, to si často nevieme pomenovať.
V našej kultúre vo všeobecnosti očakávame, že veci pôjdu hladko a bez prekážok. Radi by sme všetko „vyriešili“ rýchlo – „hackli“ si život, boli šťastní, motivovaní, neustále rástli. No pritom často obchádzame úplne základnú realitu nášho tela a nervového systému. Tá je taká, že každá zmena je určitá záťaž. Každá nová situácia vzbudzuje napätie či obavy, ktoré si jednoducho musíme odžiť.
Tá náročnosť sa týka aj pozitívnych zmien, ktoré si prajeme a na ktoré sa tešíme?
Určite. Aj pri dobrých zmenách sa spúšťa istá forma neistoty. Svadba, narodenie dieťaťa, povýšenie v práci… Všetko to síce vnímame ako pozitívne, no zároveň to nesie množstvo otáznikov: Čo ak to nezvládnem? Čo ak sa nám to nepodarí? Čo ak budem zlá mama? Čo ak dieťa nebude zdravé?
Teda aj v pozitívnych zmenách existuje potenciál, že sa niečo pokazí.
Môže byť aj toto dôvod, prečo niekedy zotrvávame v nevyhovujúcich situáciách, hoci zmena by mohla byť objektívne lepšia?
Áno, určite. Toto je veľká téma – ten moment, keď už viem, čo by som „mala“ spraviť, ale ešte k tomu kroku nepristupujem. Ocitám sa v takom „šedom pásme“, keď uvažujem o zmene, zvažujem, analyzujem, ale ešte nekonám.
A v tejto fáze zohráva rolu množstvo faktorov: emocionálne, racionálne aj praktické.
Niektoré výzvy sa jednoducho nedajú obísť, a tak je jedinou cestou odžiť si ich.
Existuje taká fráza „better the devil you know“ – teda, že aj keď je to, v čom sa nachádzam, ťažké alebo nevyhovujúce, aspoň je to známe. A to je pre nás veľká psychologická kotva, lebo máme aspoň nejaký pocit kontroly nad tým, čo poznáme. Vieme, čo sa stane, keď sa budeme správať určitým spôsobom, vieme, čo môžeme čakať – aj keď to nie je ideálne.
Keď sa rozhodujeme pre veľkú zmenu, napríklad rozvod, môžu nás paralyzovať desiatky možných scenárov: Čo ak ostaneme bez peňazí? Čo ak sa nebudem vedieť postarať o deti? Čo ak ich stratím? Tie obavy tam sú, aj keď ich pravdepodobnosť je otázna. Ale náš mozog ich berie vážne, pretože jeho primárna úloha je chrániť nás.
Fáza rozhodovania je veľmi individuálna. Niekto sa v nej zdrží krátko, niekto dlhé mesiace či roky. Každý z nás dozrieva na zmenu svojím tempom a potrebuje iné množstvo podpory, kým sa na ňu odhodlá.
Zmena má teda určité fázy, nejde o jednorazové rozhodnutie.
Presne tak, zmena je proces. Najprv sa objavia len jemné náznaky, ktoré si začíname všímať.
Potom nad tým začneme uvažovať – zvažujeme možnosti –, prechádzame rozhodovaním… A do toho prirodzene vstupuje aj ambivalencia – vnútorný rozpor, keď si nie sme istí, či sme sa rozhodli správne.
Čo ak sa výsledky nedostavia hneď? Často môžeme zažiť pokles spokojnosti a motivácie predtým, než nastane určitá „stabilizácia“. Viem si predstaviť, že niektorí ľudia si to môžu v tej chvíli vyhodnotiť ako zlyhanie: Nevyšlo mi to alebo Necítim sa tak, ako som dúfal.
Áno, to sa stáva veľmi často. A je to prirodzené, pretože náš mozog neustále zvažuje alternatívy, je to taký predikčný stroj. Aby dokázal správne predvídať budúcnosť, musí najprv spracovať minulosť.
Aj keď už máme za sebou nejaké rozhodnutie, napríklad prechod z trvalého pracovného pomeru na živnosť, mozog to ešte dlho spracúva. Neprepíname sa automaticky do režimu Dobre, je to za mnou, poďme ďalej. Ešte stále si kladieme otázky: Nebol predchádzajúci režim predsa len lepší? Urobila by som to dnes inak? Mám to ľutovať?
Je to úplne prirodzený proces, je súčasťou adaptácie. Mozog totiž potrebuje pochopiť, čo sa stalo, a vyhodnotiť, ako na to reagovať ďalej.
A ten vnútorný proces je veľmi ovplyvnený našou povahou. Ak je niekto úzkostnejší alebo má tendenciu k negatívnej sebareflexii, veľmi ľahko sa v ňom aktivujú staré presvedčenia: Ja vždy všetko pokazím. Mne nič nevyjde. Toto určite nezvládnem.
Tieto myšlienky prirodzene ovplyvňujú aj to, ako prežívame zmenu a ako sa nám darí adaptovať sa.
Môže to byť aj dôvod, prečo niektorí ľudia zmenu aktívne vyhľadávajú, zatiaľ čo iní sa jej obávajú? Často totiž počujeme poznámky ako: „Veď aj ja som odišiel z práce a začal od nuly. Prečo to tak prežívaš?“
Áno, porovnávanie je vždy veľmi zradné. Sme komplexné bytosti, ktoré žijú v jedinečných zložitých životných situáciách. Len málokedy sa dvaja ľudia nachádzajú v natoľko podobných okolnostiach, aby sa ich rozhodnutie či prežívanie dalo naozaj porovnať.
Často navyše dochádza k tomu, že človek, ktorý povie niečo ako Aj ja som odišiel z práce, to hovorí s časovým odstupom. Už mal čas spracovať tú svoju zmenu, zhodnotiť ju, adaptovať sa, možno si dokonca v novom živote našiel niečo, čo mu robí radosť. Ale toto je neprenosný zážitok.
Ten, kto práve prechádza zmenou, je ešte len vo fáze pochybovania, učenia sa, hľadania istoty. A v takej fáze sa ľudia často cítia osamelo alebo majú pocit, že ich druhí nechápu.
Čo pomáha v takejto fáze pochybovania, učenia sa, hľadania istoty?
Nie sú na to univerzálne ani jednoduché rady, ale niektoré veci dokážu byť veľmi nápomocné. Zmena je prirodzene náročná, vyžaduje veľa psychickej aj fyzickej energie. A práve v takom období veľmi pomáhajú drobné odmeny, uznania, pochvaly.
Keď o sebe a o tom, čo robím, zmýšľam pozitívne, v mozgu sa vyplavuje dopamín a ďalšie neurochemické látky, ktoré podporujú motiváciu a dodávajú energiu. Takýto „vnútorný doping“ nám pomáha zvládať ďalšie kroky adaptácie.
Keď si v období zmeny nastavíme rutinu, vytvárame si oporný bod.
Napríklad človek prejde na živnosť a zrazu zistí, aké to je náročné – byrokracia, administratíva, neistota v príjmoch. V takej chvíli je úplne normálne, že prichádza pochybovanie: Zvládnem to? Mám na to? A práve vtedy veľmi pomôže, keď si buď sám sebe, alebo mu niekto z okolia pripomenie: Pozri, v tomto sa ti darí. Pozri, koľko si toho už zvládla/Zvládol. Máš viac času na šport, máš väčšiu slobodu…
Tieto drobné momenty uznania a pozornosti sú dôležité. Pomáhajú nám budovať dôveru v samých seba a dávajú silu pokračovať ďalej.
Prichádza pri každej zmene aj obdobie dočasnej nespokojnosti?
Nemyslím si, že to platí vždy a univerzálne. Niekedy môže byť zmena okamžite odmeňujúca. Napríklad, rozídete sa s partnerkou/partnerom, a hoci je to nepríjemné a bolestivé, možno už prežívate city k niekomu inému a začína sa nový vzťah. Ten nával dopamínu a nové zážitky môžu prekryť smútok či únavu zo zmeny.
Alebo si človek povie, že začne behať, a zistí, že mu to ide, baví ho to, cíti sa dobre. V takom prípade je zmena viac odmenou než námahou.
Takže aj keď prechádzame nepríjemnou zmenou, môžeme si nájsť nejaký „hack“, ktorý to prebije? (Smiech.)
Nie. Ako sme si povedali, niektoré zmeny jednoducho treba vydržať. Sú situácie, v ktorých sa nedá preskočiť bolesť ani obísť náročnosť. Potrebujeme sa zmieriť s tým, že nás budú niečo stáť – či už energiu, čas, alebo emócie. Nie všetko sa dá „oklamať“ alebo spracovať rýchlo.
Pri určitom type zmien vraj pomáha aj negatívna vizualizácia, teda postaviť sa svojim obavám a pomenovať si strachy. Platí to?
Závisí to od okolností. Ak má niekto tendenciu ku katastrofizovaniu, zvyčajne nepotrebuje, aby sme mu ešte pridávali ďalšie negatívne scenáre. Taký človek skôr potrebuje doplniť aj tie pozitívnejšie možnosti, aby si vedel predstaviť, že veci sa môžu skončiť aj dobre.
Na druhej strane, ak je niekto skôr v stave, že je zo zmeny vyplašený, ale ešte ju nemá poriadne premyslenú, vtedy mu môže pomôcť dotiahnuť to premýšľanie do konca – aj za cenu, že sa pozrie na menej príjemné scenáre.
Ale žiadna univerzálna rada na to nie je. Zmeny môžu byť malé aj veľké, osobné, pracovné, vzťahové či zdravotné. Nedá sa povedať, že by existoval jeden návod, ktorý funguje pre každého.
Akú úlohu pri zmene zohráva naša vlastná motivácia a schopnosť nájsť si v nej niečo zmysluplné, najmä ak ide o zmenu, ktorú sme si sami nevybrali?
Ak je zmena nanútená zvonka, teda nemáme nad ňou kontrolu a necítime, že sme si ju sami zvolili, prijíma sa podstatne ťažšie.
No v momente, keď si dokážem na tej zmene nájsť niečo užitočné, niečo, čo môžem získať a čo sa mi hodí, otváram si tým cestu, aby som ju zvládala/zvládal lepšie. Tomu sa hovorí sebamotivácia.
Niekde som raz videla peknú metaforu o jazdcovi na slonovi, ktorý sa prediera džungľou. Je to veľmi výstižný obraz toho, ako prechádzame zmenou. Ide totiž o niečo pomalé, ťažkopádne, nie vždy ideálne koordinované, ale dá sa tým prejsť, keď si uvedomíme, že s tým môžeme aktívne pracovať.
Tá džungľa predstavuje všetky prekážky a okolnosti života – veci, ktoré nám bránia, sťažujú cestu alebo nás spomaľujú. A my si môžeme tú cestu aspoň trochu vyčistiť, spraviť ju priechodnejšou. Ak napríklad prežívam rozchod, môžem si z bytu odstrániť veci, ktoré mi partnera pripomínajú, dohodnúť si stretnutia s kamarátmi, keď tam trebárs nebude on. Alebo ak sa chcem začať hýbať a chodiť do fitka, tak si vyberiem také, ktoré mám blízko domu, kúpim si oblečenie, v ktorom sa cítim dobre, aby mi nič zbytočne nezavadzalo a neodrádzalo ma. To je to čistenie si cestičky v tej vlastnej džungli.
Potom je tu jazdec – to je naša racionálna časť, náš vnútorný „navigátor“, ktorý vie, kam chce ísť. S jazdcom môžeme pracovať cez víziu a smerovanie: kam sa pozerám, aký zmysel dávam tejto zmene, aký príbeh si o sebe v tej situácii rozprávam. Pomáha, keď si pripomíname, čo sme zvládli v minulosti, aké prekážky sme už prekonali. To je tá sila pozitívnej psychológie.
A potom je tu slon – naša telesná a emočná časť. Slon je silný, ale ide len tam, kde chce. Je to naša motivácia, naše prežívanie, energia. A otázka znie: Prečo by mal ísť tým smerom, kam ho vedie jazdec? Čo tam môže nájsť? Čo mu to prinesie? Ak vieme osloviť aj túto emocionálnu časť seba, zvýšime šancu, že tou cestou naozaj prejdeme.
Je ešte niečo, čo nám pomáha zvládať zmeny?
Áno, existuje viacero podporných faktorov. Vo všeobecnosti platí, že veľmi dôležitú rolu zohrávajú iní ľudia. Stres, bolesť či smútok znášame oveľa lepšie, keď sa o ne s niekým podelíme, nielen psychicky, ale aj fyzicky. Už len blízkosť, objatie alebo obyčajný dotyk od niekoho, komu dôverujeme, nám môže pomôcť cítiť sa bezpečnejšie.
Ak prechádzame náročným obdobím, je dobré prijať podporu, ak máme niekoho, kto nám ju vie ponúknuť. Samozrejme, nie za každú cenu, sú situácie, keď človek potrebuje byť chvíľu sám. Ale často pomáha deliť sa o svoje prežívanie s niekým, kto zažíva niečo podobné. Vedomie, že v tom nie sme sami, že sa môžeme o niekoho oprieť, je veľkým zdrojom sily.
Pokiaľ ide o osobnostné vlastnosti, tam je to o niečo zložitejšie. Napríklad ľudia s vyššou mierou otvorenosti voči novým zážitkom prirodzene vyhľadávajú zmeny. Keď sa dostanú do novej situácie, vnímajú ju ako výzvu alebo príležitosť, nie ako ohrozenie. Ale to je niečo, čo sa nedá len tak naučiť, je to súčasť nášho temperamentu.
Naopak, ak má niekto úzkostnejšiu povahu, jeho prvou, veľmi silnou reakciou na zmenu môže byť strach, obava, nervozita. To si nevieme vybrať, ale môžeme o sebe vedieť, že to tak máme. A práve toto vedomie nám dáva šancu byť k sebe láskavejší. Povedať si: „Áno, ja to mám takto. Mne chvíľu trvá, kým si zvyknem. Potrebujem nejakú situáciu zažiť desaťkrát, kým sa v nej začnem cítiť bezpečne.“
Aj to je súčasť zvládania zmien – dovoliť si ísť vlastným tempom.
Čo pomáha v procese zmeny?
Zmena je prirodzene náročná. Neexistuje jeden návod, ktorý by platil pre všetkých a na všetky situácie. Napriek tomu existuje niekoľko oporných bodov, ktoré nám môžu pomôcť prejsť týmto obdobím o niečo vedomejšie.
1. Zreálnenie očakávaní
Pomáha, keď si pripomenieme, že zmena si vyžaduje čas, energiu a psychickú prácu. Je normálne sa počas nej cítiť neisto, vyčerpane alebo smutne. Nie je to chyba, ale prirodzená reakcia organizmu na nové podmienky. Ak k sebe pristúpime s väčším súcitom, pomôžeme si tým viac, než keď sa budeme tlačiť do výkonnosti.
2. Hľadanie vnútornej motivácie
Ak si zmenu nevyberieme sami, môže byť ťažké ju prijať. No aj v nanútenej situácii si vieme položiť otázku: Čo v tom môžem nájsť pre seba? Čo mi táto zmena, akokoľvek nechcená, môže priniesť? Hľadať vnútorný zmysel nie je vždy jednoduché, ale keď ho nájdeme, máme väčšiu šancu, že zmenu zvládneme.
3. Získanie novej perspektívy
Môže pomôcť, ak sa skúsime na situáciu pozrieť očami svojho budúceho ja, napríklad o tri roky. Aký by na to mal pohľad ten človek, ktorým sa ešte len stanem? Tento jednoduchý mentálny posun nám môže dať trochu nadhľadu a možno aj nádej, že to, čo je dnes ťažké, raz bude mať zmysel.
5. Prijímanie podpory
Ak máme okolo seba ľudí, ktorí chcú byť pri nás, skúsme si dovoliť ich blízkosť prijať. Niekedy stačí len to, že pri nás niekto je. Nemusíme všetko zvládnuť sami, aj keď to tak občas chceme alebo si myslíme, že by sme mali.
6. Všímanie si malých úspechov
Počas zmeny často nevidíme „veľké výsledky“ hneď. O to dôležitejšie je všimnúť si aj malé kroky. Čo sa mi dnes podarilo? Čo som zvládla, hoci len o milimeter viac ako včera? Takéto momenty uznania – od seba aj od druhých – nám dávajú energiu pokračovať.
A čo rutiny? Ako nám pomáhajú pri zmene?
Rutiny sú ako vyšliapané cestičky v džungli. Pomáhajú nám zorientovať sa v novom, ešte neznámom prostredí. Keď si z niečoho vytvoríme rutinu, ušetríme energiu a zbavíme sa zbytočného rozhodovania, ktoré môže byť v čase zmeny veľmi vyčerpávajúce.
Ak sa napríklad rozhodnem začať cvičiť a mám to už pevne nastavené – viem, že chodím každé ráno o ôsmej, mám to zaplatené, prispôsobené svojmu dňu, mám pripravené oblečenie, ktoré mi sedí –, potom je oveľa jednoduchšie túto zmenu udržať. Znižujem počet prekážok, ktoré by ma mohli odradiť.
To isté platí aj pri zmenách, ktoré sa netýkajú len nás. Napríklad, keď dieťa prestúpi na inú školu, je to veľká zmena pre celú rodinu. Vtedy pomáha, keď si doma nastavíme nejakú spoločnú rutinu, napríklad spoločné raňajky, rannú jazdu na bicykli do školy alebo niečo úplne drobné a láskavé, napríklad lístoček so srdiečkom v desiatovom boxe. Niečo, čo sa opakuje, čo je príjemné a známe, vytvára pocit istoty a stability aj v čase, keď je všetko ostatné nové.
Práve tá predvídateľnosť a opakovanie sú počas zmeny veľmi ukotvujúce. Keď nič iné nie je isté, aspoň viem, že ma na obed čaká čokoládka od mamy alebo otca. Takto fungujú aj zvyky. Keď si niečo zautomatizujem, odpadá mi rozhodovanie, a tým si celkovo uľahčujem adaptáciu na zmenu.
Čím to je, že niektoré ťažké zmeny a situácie nás napokon posilnia?
Zmena mení nielen naše okolnosti, ale aj nás samých. Nevyhnutne sa prispôsobujeme tomu, čo sa deje navonok, a popritom sa niečo mení aj v našom vnútri. Každá skúsenosť nás formuje, posúva, premieňa.
Keď sme však práve uprostred nejakej zmeny, často ešte netušíme, kam nás dovedie. Vieme len to, že je to náročné. Napríklad, keď odchádzam od partnera zo vzťahu, ktorý už nefungoval, neviem, akým človekom sa po tejto zmene stanem. Ale viem, že sa nejako zmením.
Viem sa spoľahnúť na to, že ako ľudia máme obrovskú schopnosť prispôsobiť sa. Naša myseľ je silná a dokáže si časom vytvoriť príbeh, ktorý nám dá zmysel. Lenže v tom danom momente to ešte nevidíme. Nevidíme ten výhľad, ktorý bude o rok. Žijeme len to, čo práve teraz bolí. Možno sa za tým rohom niečo dobré skrýva, ale ešte nevieme, čo to je.
Aj preto sa ťažko radí niekomu, kto je práve vo víre zmeny.
Áno. Vety ako: Neboj sa, to ťa posilní alebo Nájdeš si lepšieho partnera sú často myslené v dobrom, ale v tej chvíli nemusia vôbec pomôcť. Človek, ktorý to prežíva, ešte nedokáže vnímať z odstupu.
V takejto chvíli si môžeme skúsiť pripomenúť, povedať si: „Teraz to bolí, ale o tri roky budem niekto iný, kto sa na to pozrie inak.“ Môže nám to priniesť aspoň krátky nádych úľavy v náročnom období.
Lenka Pavuková Rušarová
Certifikovaná klinická psychologička, psychoterapeutka a párová terapeutka. Je spoluzakladateľkou projektu Prítomie a tvorí rovnomenný podcast, v ktorom môžete počúvať skutočné príbehy aj zdanlivo neriešiteľné ľudské dilemy, nazrieť tak do zákulisia terapeutickej práce. Má viac ako 20-ročnú prax v oblasti psychoterapie a individuálneho rozvoja. Je členkou Komory psychológov a je registrovaná v zozname psychoterapeutov SR. Učí na Univerzite Komenského budúcich psychológov a preložila viacero odborných publikácií.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
