3 pekné projekty, ktoré máme na Slovensku vďaka EÚ
Je veľa projektov z peňazí EÚ, ktoré pomohli Slovensku a jeho obyvateľom stať sa modernejšou a lepšou krajinou. Začnime o nich hovoriť.
Autor Sóda
Foto Lucia Hô-Chí, Shutterstock, Matej Bórik a Milan Šulov
Dátum
Eurofondy majú medzi bežnou verejnosťou nie práve najlepšiu povesť. Môže za to zopár nechválne známych projektov.
Čo sa už ale zvykne prehliadať, je fakt, že nám eurofondy za posledné roky pomohli vybudovať napríklad kilometre nových diaľnic, modernizovať nemocnice, opraviť školy či verejné budovy v obciach a mestách.
Z prostriedkov EÚ sa uskutočnila aj rekonštrukcia Starého mosta v Bratislave a zmodernizovala električková trať do Petržalky. Nové električky a trolejbusy sa nakúpili aj v Košiciach.
Veľká väčšina verejných investícii na Slovensku je spolufinancovaných z prostriedkov EÚ, ktorých najväčšiu časť tvoria eurofondy alebo inak – Európske štrukturálne a investičné fondy (EŠIF).
V období rokov 2014 až 2020 by sme mali prijať cez programy Európskej únie celkovo 20,3 miliardy eur. Pritom Slovenská republika do rozpočtu EÚ odvedie približne 6,8 miliardy eur. Čistá rozpočtová pozícia Slovenska voči EÚ by predstavovala približne 13,5 miliardy eur, čo sa rovná približne výške nášho štátneho rozpočtu na jeden rok.
Väčšina projektov, ktoré sa z peňazí Európskej únie realizovali, pomohli Slovensku stať sa modernejšou a lepšou krajinou – keďže ale nevyvolávajú senzácie, mediálne sa o nich toľko nehovorí. V tomto článku vám predstavíme aspoň 3 z mnohých, ktoré by si pozornosť zaslúžili.
Martinské centrum pre biomedicínu
Martinské centrum pre biomedicínu (BioMed Martin) predstavuje špičkové centrum pre vedu a výskum, porovnateľné s najmodernejšími výskumnými pracoviskami v Európe. Ide o najväčší a najdôležitejší projekt Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine.
Aktuálne tu pôsobí viac ako 60 vedcov, ktorí pracujú s excelentným prístrojovým vybavením. Ich výskum sa zameriava na súčasné výzvy v biomedicíne a biotechnológii. Zahŕňa aj štúdie príčin chorôb alebo abnormálnych stavov a vývoj nových diagnostických a terapeutických metód v oblasti neurovedy, onkológie, molekulárnej medicíny a respirológie.
Celkové náklady na vybudovanie vedeckého parku predstavovali 26,31 milióna eur, pričom Európsky fond regionálneho rozvoja prispel sumou 22,37 milióna eur.
Centrum funguje od roku 2015 a už dnes majú vedecké tímy za sebou výsledky, vďak ktorým si môžu podať žiadosť o niekoľko patentov.
Do budúcnosti pribudnú ďalšie pracovné pozície pre ďalších vedeckých pracovníkov a doktorandov. Konečný počet by tak mal narásť na aspoň dvesto zamestnancov.
Bioenergia Bystricko – združenie obcí na Poľane
Na Poľane, v samotnom srdci Slovenska, leží 8 obcí – Čierny Balog, Ľubietová, Poniky, Kordíky, Králiky, Riečka, Tajov a Hiadeľ, ktoré namiesto súperenia o eurofondy spojili sily a vytvorili združenie Bioenergia Bystricko.
Cieľom ich spoločného projektu je vykurovanie škôl a iných verejných budov v obciach prostredníctvom drevnej energetickej štiepky, ktorú si združenie vyrába samo. Nie sú také závislé na žiadnom dodávateľovi.
Vďaka realizácii projektu z fondov EÚ sa postavili štyri sklady na distribúciu štiepky a zrekonštruovalo 15 kotolní, z ktorých sa vo všetkých spomínaných obciach dokopy vykuruje 43 renovovaných budov.
Na vykurovanie sa využíva odpad z miestnych píl a obecných lesných podnikov, takže nemusí dochádzať k zvýšenému výrubu lesa.
Okrem toho projekt priniesol viacero pozitívnych zmien: cena energie sa znížila o 25 %, emisie skleníkových plynov klesli o 2 643 ton ročne a vytvorili sa nové pracovné miesta. Tie sú v regióne, kde nie je pracovných príležitostí nazvyš, určite na osoh.
Sanatórium Dr. Guhra v Tatranskej Polianke
Tento obsah nemôžeme zobraziť bez Vášho súhlasu s marketingovými cookies. Nastavenia cookies
Zdravé a normálne dýchanie nie je pre každého samozrejmosť. Až 5 % obyvateľov Slovenska trpí astmou a ďalších 10 % populácie má problémy s alergiami. Práve pre ľudí s ťažkosťami dýchania a pľúcnymi ochoreniami je tatranská klíma priam balzamom.
Mnohí z návštevníkov našich veľhôr sa chodia liečiť aj do Sanatória Dr. Guhra, ktoré sa nachádza v malebnej obci Tatranská Polianka.
Sanatórium vzniklo ešte v 19. storočí a nesie meno po miestnom priekopníkovi klimatoterapie Dr. Michalovi Guhrovi. V súčasnosti poskytuje služby v oblasti liečebnej a kúpeľnej starostlivosti a rekondičných, relaxačných a dovolenkových pobytov.
Vďaka rozsiahlej rekonštrukcii a modernizácii sanatória bolo zrekonštruovaných 11 predtým nevyužívaných izieb a kapacita zariadenia sa navýšila o viac ako 100 pacientov. Zároveň sa čakacie doby skrátili o tretinu.
Pomocou nového vybavenia bolo možné vykonať viac ako 4 000 vyšetrení a testov. Časť prostriedkov na rekonštrukciu bola poskytnutá práve z prostriedkov EÚ.
Ak vás téma eurofondov zaujala, pozrite si ilustrovaný článok Ako sa v Európskej únii rodí rozhodnutie. Stručne a jasne vám vysvetlí, ako celý mechanizmus funguje.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Zuzana pomáha rodinám ako babi zo susedstva. Deťom dáva najmä čas a pozornosť, na fúkanie do bublifuku im venuje aj celé popoludnie
Keď viete, že je pri vás niekto, o koho sa môžete oprieť, nemusíte byť stále silní. Niekedy stačí vedieť, že ak už nevládzete, niekto vás na chvíľu zastúpi.
Autor Zuzana Šifra Matuščáková
Foto Dávid Hanko
Dátum
Po odchode do dôchodku jej začali chýbať ľudia, výzvy aj pocit, že ju niekto potrebuje. Cez projekt Babi zo susedstva sa Zuzana spojila s rodinou, ktorú predtým nepoznala. Z pôvodnej predstavy o pomoci napokon vznikol vzťah založený na dôvere, blízkosti a vzájomnosti. Raz týždenne vyzdvihuje zo škôlky dvoch malých chlapcov a trávi s nimi čas. Niekedy sa vyberú na bicykloch cez Dunaj, inokedy na ihrisko či na zmrzlinu. Spolu zažívajú aj veci, ktoré sú pre chlapcov úplne nové. „Nešla som do projektu preto, že nemám čo robiť, ale chcela som robiť niečo, čo má zmysel,“ vysvetľuje Zuzana.
Prepájať ľudí naprieč generáciami je rovnako dôležité ako spájať deti z rôznych svetov. Vo svojej učiteľskej praxi sa o to usiluje aj ocenený pedagóg Michal Sivák.
V rozhovore so Zuzanou sa dočítate:
ako sa buduje dôvera medzi ľuďmi, ktorí sa predtým nepoznali,
čo ju prekvapilo na dnešnom rodičovstve,
ako sa od rodičov učí rešpektujúcej výchove,
čím ju obohacujú chlapci, o ktorých sa stará, a čo odovzdáva ona im,
ktorá vlastnosť je podľa nej najdôležitejšia pre ľudí, ktorí sa chcú do projektu zapojiť,
prečo si myslí, že starí rodičia sú často trpezlivejší, než boli kedysi ako rodičia.
Ako by ste sa opísali niekomu, kto vás nepozná?
Celý život som bola aktívna. Pracovala som vo výskume v oblasti sociológie, psychológie a vzdelávania, kde sa človek musí neustále učiť a pýtať. Mala som na starosti rôzne projekty, zhodou okolností som sa venovala aj otázkam zosúlaďovania pracovného a rodinného života.
Moja práca ma napĺňala, prinášala veľa rozhodovania a veľa práce s ľuďmi. Navyše, vo voľnom čase sa od mladosti venujem rôznym športom, ako sú bicyklovanie či bežkovanie. Keď som odišla do dôchodku, začali mi chýbať ľudia, výzvy a najmä pocit, že ma niekto potrebuje.
Prvýkrát po rokoch som pocítila akési prázdno a vedela som, že musím niečo podniknúť. Dôchodok je v istom zmysle návrat k osobným záujmom a človek nanovo hľadá, čo ho baví.
Ako to myslíte?
Roky robíte, čo treba, plníte nejaké roly: ako pracovníčka, manželka, mama či kolegyňa. A zrazu roly zaniknú a vy stojíte pred otázkou, kto ste, keď už nemusíte nič. Je to naoko oslobodzujúce, ale aj trochu problematické.
Keďže som prirodzene aktívna, v mojom prípade nešlo ani tak o to, aby som si vyplnila čas, ale chcela som si ho naplniť niečím, čo má zmysel.
Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.
Búrate teda mýtus o osamelej žene na dôchodku, ktorá nemá čo robiť, a tak sa prihlásila do programu.
Nenazvala by som to mýtus. Motivácie môžu byť rôzne. To však nebol môj prípad, skôr naopak.
Niektorí ľudia v mojom okolí mi hovoria, že mám toho priveľa a mala by som už zvoľniť, ale mňa to nijako nezaťažuje.
Chcem byť aktívna a užitočná, pretože mi to dodáva energiu. Šport je taká moja investícia: čo teraz vložím do pohybu a ďalších aktivít, to si o desať rokov nebudem musieť kupovať v lekárni.
A nie som v tom sama. V programe je viac žien, ktoré sú mi podobné. Majú za sebou bohatý pracovný život, svoje záľuby aj plný kalendár. Neprichádzajú preto, že by nemali čo robiť, ale preto, že majú čo dať.
Ako ste sa dozvedeli o projekte Babi zo susedstva?
Poslala mi ho kamarátka, ktorá ma dobre pozná. Hneď ma zaujal. Pre človeka je dôležité cítiť, že je potrebný. Prihlásila som sa teda cez webovú stránku, kde môžu rodiny aj ženy v zrelom veku vyplniť dotazník a prejaviť záujem. Následne som dostala anotácie od viacerých rodín a po čase som si vybrala tú svoju.
Bola som rada, že môžem dať niekomu to, čo mi chýbalo, keď som vychovávala svoje tri deti. Bola som v cudzom meste úplne sama – bez mamy, svokry či kamarátok. Chodila som do práce na plný úväzok, vtedy som si často želala, aby pri mne aspoň na chvíľu niekto bol.
Dnes môžete byť tá, ktorá poskytuje oporu iným. Aký je to pocit?
Dáva mi to veľký zmysel. Keď je pri vás niekto, kto vám podá ruku, nemusíte byť silná stále. Stačí vedieť, že keď nevládzete, niekto to na chvíľu podrží za vás.
Vidím to aj pri „mojej“ rodine v úplných maličkostiach. Napríklad, že si manželia po príchode z práce stihnú v pokoji vymeniť pár slov, kým som ja ešte s chlapcami. Alebo keď jeden z chlapcov ochorie, rodičia si nemusia hneď brať voľno v práci, pretože vedia, že mi môžu zavolať. Treba však povedať, že je to vzájomné.
Ja im pomáham, ale oni mi na oplátku dávajú pocit, že som vítaná.
Čo ešte dáva program vám osobne?
Dostala som oveľa viac, než som čakala. Prihlásila som sa s tým, že chcem byť nablízku deťom, a napokon som si našla celú rodinu. Je to veľmi pekná rodina. Postupne sme zistili, že máme mnoho spoločného, či už kultúru, cestovanie, alebo aj šport.
Je príjemné, že sa mám o čom rozprávať nielen s chlapcami, ale aj s ich rodičmi. Napríklad ráno pred prácou si spolu vypijeme kávu, dokonca sme boli spolu v divadle. Nie som pre nich len pomoc s deťmi, sme si stále bližší.
A ako obohacuje vaša spoločnosť deti?
Chlapcom môžem dať to, čo je podľa mňa najcennejšie – čas a pozornosť. Ja sa nikam neponáhľam. Takže keď chcú so mnou hodinu fúkať do bublifuku alebo sa rozprávať o dinosauroch, máme na to celé popoludnie.
Takže sa obohacujete navzájom.
Áno, to je na tom to najkrajšie. Nie je to služba, ale vzťah založený na dobrovoľnosti. A vzťah nikdy nefunguje len jedným smerom.
Ako funguje projekt Babi zo susedstva
Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.
Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová, ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.
A vďaka čomu váš vzťah funguje?
Vďaka vzájomnému rešpektu. Ja rešpektujem rozhodnutia rodiny a oni zas mňa, moje skúsenosti aj môj čas. Nikto nikomu nič neprikazuje, skôr sa dopĺňame.
Ako si spomínate na začiatky?
Prvý rok sme sa s chlapcami stretávali vždy v prítomnosti ich mamy. Až neskôr som začala sama vyzdvihovať staršieho zo škôlky. Mama bola stále nablízku, a keď mohla, pridala sa k nám.
Postupne získala istotu, že sú chlapci v dobrých rukách, a mohla si počas našich stretnutí vybavovať vlastné veci.
Časom ste sa teda zoznamovali a budovali si dôveru?
Áno, dôvera sa nedá uponáhľať. Medzi nami sa to prelomilo, keď počas prvého roka jeden z chlapcov ochorel a nemal s ním kto zostať. Mama mi vtedy zverila kľúče od bytu a ja som s ním zostala doma sama. Pamätám si, že som si v tej chvíli uvedomila, že už nie som len pani zo susedstva, ale niekto, komu naozaj dôverujú.
Dnes s chlapcami podnikáme všeličo. Ideme na bicykloch cez Dunaj, autobusom k jazeru alebo sa len prejdeme na zmrzlinu. Predtým autobusom veľa necestovali, takže s nimi môžem zažiť množstvo vecí po prvý raz.
Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.
Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.
Bolo niečo, čo vás prekvapilo?
Asi najviac to, ako sa zmenilo fungovanie rodín. Keď som mala malé deti ja, starostlivosť o domácnosť aj o ne ležala prevažne na mame. Dnes je to oveľa vyrovnanejšie. Otec chlapcov kúpe, varí, ide s nimi k lekárovi a nikto to nepovažuje za nič výnimočné. Rodičia sa prirodzene striedajú a dopĺňajú.
A prekvapilo ma aj to, ako rešpektujúco sa k deťom správajú. Učím sa od nich, pretože za našich čias to bolo iné. Obdivujem, s akou trpezlivosťou veci vysvetľujú. My sme často povedali: „Lebo som to povedala.“ A bolo. Oni si k dieťaťu čupnú, pozrú sa mu do očí a vysvetlia, aké správanie sa od neho očakáva a prečo.
Dieťa pre nich nie je podriadený, ale plnohodnotný človek s vlastnými pocitmi a názormi, ktorý má právo byť vypočutý. Neznamená to, že mu všetko dovolia. Hranice existujú, len sa k nim dieťa vedie vysvetľovaním, nie strachom. Toto sú veci, ktoré som sa musela naučiť.
Bolo to niečo, čo ste si na začiatku nastavili s rodičmi?
Nie, žiadne formálne pravidlá sme si nedávali. Ja som sa skôr naladila na rodinu a postupne som vnímala ich spôsob fungovania. Pozorovala som, ako sa s chlapcami rozprávajú, čo je pre nich dôležité, a keď som si nebola istá, jednoducho som sa opýtala.
Som presvedčená, že rodič vie najlepšie, čo jeho dieťa potrebuje. Moja úloha nie je vychovávať po svojom, ale nadviazať na to, čo si doma sami budujú.
Takže ste museli pracovať aj na sebe a učiť sa nové veci?
Áno. Som však pomerne zvedavý a otvorený človek, takže ma to skôr baví, než by mi to prekážalo. Možno toto niektorým starším ľuďom chýba. Majú pevnú predstavu, ako majú veci byť, pretože tak to predsa robili celý život. A z toho potom vznikajú nezhody s mladými rodičmi.
Otvorenosť je podľa mňa možno najdôležitejšia vlastnosť, ktorú by mal mať človek, ak sa chce do takého programu zapojiť. Neprichádzate doň ako niekto, kto vie všetko lepšie. Prichádzate do cudzej rodiny, ktorá má svoje pravidlá a svoj spôsob života.
Keď ste ochotní sa učiť, zistíte, že aj v mojom veku sa dá ešte veľa objaviť.
Obzeráte sa vďaka tejto skúsenosti aj na vlastné rodičovstvo?
Áno, s odstupom času premýšľam, aká mama som bola ja. Každý rodič je tak trochu prvolezec. Nikto vám nedá návod, všetko sa učíte za pochodu a mnohé veci pochopíte, až keď je neskoro ich zmeniť.
Dnes viem byť oveľa prítomnejšia, než som bola kedysi pri vlastných deťoch. Vtedy som mala hlavu plnú práce, nákupov a toho, čo treba stihnúť. Teraz je mojou jedinou úlohou byť s chlapcami a venovať im čas. Nič iné ma pri tom netlačí.
Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.
Čo by ste poradili starším ľuďom, ktorí váhajú, či sa do niečoho podobného zapojiť?
Nič neriskujete. Ak nebudete na začiatku vzťahu zdržanliví, ale otvorení, časom sa uvidí, či si s rodinkou padnete do oka. Príliš veľké očakávania môžu byť kontraproduktívne.
Veľa sme hovorili o osobnom prínose, ale vnímam aj spoločenský prínos. Ľudia majú príležitosť spoznávať sa, byť na seba lepší, tvoriť komunitu. Komu chýba odvaha, nech sa spojí s inými, ktorí jej majú o trochu viac.
O projekte Babi zo susedstva
Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.
Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová (na snímke), ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
