3 pekné projekty, ktoré máme na Slovensku vďaka EÚ
Je veľa projektov z peňazí EÚ, ktoré pomohli Slovensku a jeho obyvateľom stať sa modernejšou a lepšou krajinou. Začnime o nich hovoriť.
Autor Sóda
Foto Lucia Hô-Chí, Shutterstock, Matej Bórik a Milan Šulov
Dátum
Eurofondy majú medzi bežnou verejnosťou nie práve najlepšiu povesť. Môže za to zopár nechválne známych projektov.
Čo sa už ale zvykne prehliadať, je fakt, že nám eurofondy za posledné roky pomohli vybudovať napríklad kilometre nových diaľnic, modernizovať nemocnice, opraviť školy či verejné budovy v obciach a mestách.
Z prostriedkov EÚ sa uskutočnila aj rekonštrukcia Starého mosta v Bratislave a zmodernizovala električková trať do Petržalky. Nové električky a trolejbusy sa nakúpili aj v Košiciach.
Veľká väčšina verejných investícii na Slovensku je spolufinancovaných z prostriedkov EÚ, ktorých najväčšiu časť tvoria eurofondy alebo inak – Európske štrukturálne a investičné fondy (EŠIF).
V období rokov 2014 až 2020 by sme mali prijať cez programy Európskej únie celkovo 20,3 miliardy eur. Pritom Slovenská republika do rozpočtu EÚ odvedie približne 6,8 miliardy eur. Čistá rozpočtová pozícia Slovenska voči EÚ by predstavovala približne 13,5 miliardy eur, čo sa rovná približne výške nášho štátneho rozpočtu na jeden rok.
Väčšina projektov, ktoré sa z peňazí Európskej únie realizovali, pomohli Slovensku stať sa modernejšou a lepšou krajinou – keďže ale nevyvolávajú senzácie, mediálne sa o nich toľko nehovorí. V tomto článku vám predstavíme aspoň 3 z mnohých, ktoré by si pozornosť zaslúžili.
Martinské centrum pre biomedicínu
Martinské centrum pre biomedicínu (BioMed Martin) predstavuje špičkové centrum pre vedu a výskum, porovnateľné s najmodernejšími výskumnými pracoviskami v Európe. Ide o najväčší a najdôležitejší projekt Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine.
Aktuálne tu pôsobí viac ako 60 vedcov, ktorí pracujú s excelentným prístrojovým vybavením. Ich výskum sa zameriava na súčasné výzvy v biomedicíne a biotechnológii. Zahŕňa aj štúdie príčin chorôb alebo abnormálnych stavov a vývoj nových diagnostických a terapeutických metód v oblasti neurovedy, onkológie, molekulárnej medicíny a respirológie.
Celkové náklady na vybudovanie vedeckého parku predstavovali 26,31 milióna eur, pričom Európsky fond regionálneho rozvoja prispel sumou 22,37 milióna eur.
Centrum funguje od roku 2015 a už dnes majú vedecké tímy za sebou výsledky, vďak ktorým si môžu podať žiadosť o niekoľko patentov.
Do budúcnosti pribudnú ďalšie pracovné pozície pre ďalších vedeckých pracovníkov a doktorandov. Konečný počet by tak mal narásť na aspoň dvesto zamestnancov.
Bioenergia Bystricko – združenie obcí na Poľane
Na Poľane, v samotnom srdci Slovenska, leží 8 obcí – Čierny Balog, Ľubietová, Poniky, Kordíky, Králiky, Riečka, Tajov a Hiadeľ, ktoré namiesto súperenia o eurofondy spojili sily a vytvorili združenie Bioenergia Bystricko.
Cieľom ich spoločného projektu je vykurovanie škôl a iných verejných budov v obciach prostredníctvom drevnej energetickej štiepky, ktorú si združenie vyrába samo. Nie sú také závislé na žiadnom dodávateľovi.
Vďaka realizácii projektu z fondov EÚ sa postavili štyri sklady na distribúciu štiepky a zrekonštruovalo 15 kotolní, z ktorých sa vo všetkých spomínaných obciach dokopy vykuruje 43 renovovaných budov.
Na vykurovanie sa využíva odpad z miestnych píl a obecných lesných podnikov, takže nemusí dochádzať k zvýšenému výrubu lesa.
Okrem toho projekt priniesol viacero pozitívnych zmien: cena energie sa znížila o 25 %, emisie skleníkových plynov klesli o 2 643 ton ročne a vytvorili sa nové pracovné miesta. Tie sú v regióne, kde nie je pracovných príležitostí nazvyš, určite na osoh.
Sanatórium Dr. Guhra v Tatranskej Polianke
Zdravé a normálne dýchanie nie je pre každého samozrejmosť. Až 5 % obyvateľov Slovenska trpí astmou a ďalších 10 % populácie má problémy s alergiami. Práve pre ľudí s ťažkosťami dýchania a pľúcnymi ochoreniami je tatranská klíma priam balzamom.
Mnohí z návštevníkov našich veľhôr sa chodia liečiť aj do Sanatória Dr. Guhra, ktoré sa nachádza v malebnej obci Tatranská Polianka.
Sanatórium vzniklo ešte v 19. storočí a nesie meno po miestnom priekopníkovi klimatoterapie Dr. Michalovi Guhrovi. V súčasnosti poskytuje služby v oblasti liečebnej a kúpeľnej starostlivosti a rekondičných, relaxačných a dovolenkových pobytov.
Vďaka rozsiahlej rekonštrukcii a modernizácii sanatória bolo zrekonštruovaných 11 predtým nevyužívaných izieb a kapacita zariadenia sa navýšila o viac ako 100 pacientov. Zároveň sa čakacie doby skrátili o tretinu.
Pomocou nového vybavenia bolo možné vykonať viac ako 4 000 vyšetrení a testov. Časť prostriedkov na rekonštrukciu bola poskytnutá práve z prostriedkov EÚ.
Ak vás téma eurofondov zaujala, pozrite si ilustrovaný článok Ako sa v Európskej únii rodí rozhodnutie. Stručne a jasne vám vysvetlí, ako celý mechanizmus funguje.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“
Ani umenie nie je len o inšpirácii, ale aj o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.
Autorka Zuzana Šifra Matusčáková
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Daniel Hevier patril už pred revolúciou k autorom na voľnej nohe. Táto neistá pozícia ho prinútila budovať disciplínu a schopnosť neustále sa prispôsobovať meniacim podmienkam. Dnes dokonca točí videá na TikTok a vytvára obsah, ktorým môže osloviť ľudí naprieč generáciami. Prekážky preňho nikdy neboli dôvodom zastaviť sa, ale výzvou hľadať nový spôsob, ako tvoriť, zostať slobodný a najmä nezradiť sám seba.
V rozhovore so spisovateľom a textárom Danielom Hevierom sa dozviete:
ako sa vyrovnával s ideologickým tlakom už od detstva,
aké bolo „freelancovanie“ pred revolúciou a ako sa naučil prežiť aj bez istôt,
prečo je kreativita viac o disciplíne než o inšpirácii,
prečo dnes experimentuje s novými formátmi od rapu až po videá na TikTok,
a aj to, ako v sebe budovať odvahu, aj keď to nie je jednoduché.
Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát uvedomili konflikt medzi tým, čo ste považovali za správne, a tým, čo sa od vás očakávalo?
Veľmi silným vplyvom bol v tomto osud môjho otca. Hoci mal titul PhDr., po roku 1968 skončil ako pomocný robotník v kanáloch. Nebol vyslovene aktívny odbojár, no svoje postoje neskrýval – chodil do kostola, prednášal v ňom o kultúrnych osobnostiach a okupáciu odmietol nazývať „bratskou pomocou“. Za to prišiel trest.
Aj ja som ideologické tlaky zažíval už od detstva, napríklad vtedy, keď som chodil do kostola, pred ktorým špicľovali donášači. Keď mi na gymnáziu vyšla prvá kniha, susedia mojej mame neprajne hovorili, že sa na vysokú školu aj tak nedostanem, nech by som mal aj tisíc knižiek.
Režim sledoval každého, kto vyčnieval. Neskôr som v zistil, že v našom vchode, kde bolo deväť bytov, žili až traja spolupracovníci Štátnej bezpečnosti.
Ako ste to prežívali?
Vládla v nás paranoja, všade sa hovorilo: „Toto nehovor nikomu, s týmto sa nepriznávaj.“ Alebo: „Keď sa ťa budú pýtať, či chodíš do kostola, tak povedz nie.“
Otec neustále počúval Slobodnú Európu a stanice zo západu, takže sme toho mali plné uši. A konflikty vznikali aj doma. Mama bola učiteľka a z obavy, že ma nezoberú na strednú školu, mi zakazovala chodiť do kostola. Potom u nás prebiehali komické dialógy, keď sa ma pýtala: „Kde si bol v nedeľu večer?“ Hovorím: „Na pive.“ A ona na to: „Klameš. Ty si bol v kostole!“ Spolužiaci to mali presne opačne. Tvrdili, že boli v kostole, a mamy im nadávali, že klamú a v skutočnosti boli na pive (smiech).
Dá sa v takomto prostredí zachovať slobodná myseľ?
Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím. Tú druhú som si v sebe vždy strážil. Bola to pre mňa otázka samotnej existencie.
Keď sa môj otec po roku 1969 rozhodol prijať prácu pomocného robotníka, bol som práve vo veku, keď som sa hlásil na strednú školu. Chcel som mu vyjadriť solidaritu a navrhol som, že nepôjdem na gymnázium, ale nastúpim do práce spolu s ním. On mi však povedal: „Danko, najlepšiu solidaritu mi vyjadríš tak, že z teba vyrastie slušný a vzdelaný človek. Urob si školu a ži poctivý život.“
Na vysokú školu ma však pre otca neprijali. Dostal som sa tam až na odvolanie, keď som im poslal desaťcentimetrový štós svojej tvorby vrátane prvej knižky, ktorá mi vyšla ako maturantovi.
Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím.
Stanovili ste si hranice, ktoré ste nechceli prekročiť?
Dal som si červené čiary: žiadna strana, žiadny vstup do strany, žiadne oslavné texty na stranu, nič proti imperializmu a žiadne angažované básne.
Písal som tak, aby som sa mohol ráno pozrieť do zrkadla. Keď som napríklad dostal dobovú objednávku napísať báseň o robotníkoch, poňal som to po svojom – písal som o mojom otcovi v kanáloch. Bola to pocta jemu a jeho ťažkej práci, nie režimu. Tak sme si v tej dobe zachovávali tvár.
Aby som však tieto hranice dokázal udržať dlhodobo, urobiť som jednu chytrácku vec. Po vysokej škole a vojenčine som sa rozhodol nenastúpiť do žiadneho riadneho zamestnania a ostal som na voľnej nohe. Bol na „home office“ takmer celý svoj pracovný život. Dávno predtým, než to bolo bežné.
Malo to pre mňa kľúčovú výhodu: režim ma nemal ako priamo ovládať. Nemohli ma prinútiť chodiť na VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu) ani ma nútiť do politickej aktivity na pracovisku, pretože som nemal žiadneho šéfa.
Bol som solitér a tento status „slobodného povolania“ bol mojím najlepším obranným štítom pred ideológiou.
V literatúre sme takto boli na celom Slovensku možno traja. Oficiálne sa to volalo „slobodné povolanie“ a museli sme mať v občianskom preukaze pečiatku od národného výboru, inak by nás mohli kedykoľvek zavrieť za príživníctvo.
Čo vás táto neustála neistota a nutnosť postarať sa sám o seba naučili?
Predovšetkým disciplínu. Keď po roku 1989 začali mnohí podnikať a krachovať, ja som už mal vybudované know-how, ako prežiť.
Pochopil som, že mojím jediným skutočným sponzorom je čitateľ, divák alebo poslucháč. Musel som byť adaptabilný: keď nešli pesničky, robil som preklady, keď nešli knihy, predával som obrazy.
Vyskúšal som aj copywriting a neskôr som založil vlastné vydavateľstvo, lebo mi nestačilo len odovzdať rukopis a čakať. Začal som si sám robiť propagáciu, budovať značku a udržiavať priamy kontakt s publikom.
Toto však búra romantickú predstavu, že kreatívny človek čaká v ateliéri, kým ho konečne kopne múza.
To som sa musel tiež postupne naučiť. Uvedomil som si, že tvorba je tiež fabrika, v tom najlepšom zmysle slova. Je to proces, ktorý má svoje termíny a záväzky voči ostatným profesiám. Keby som mal čakať na múzu, šičky v divadle by nemali čo šiť, herci by nemali čo hrať, speváci čo spievať.
Pavol Habera mi to raz vedel vysvetliť veľmi priateľsky, no úprimne: „Danko, kašlem ti na tvoju múzu. Potrebujem texty a potrebujem vydať album, lebo kamióny s technikou sú už objednané a pripravené na turné.“ Toto je realita profesionálneho umelca.
Život ma naučil usilovnosti a disciplíne aj v obdobiach, keď sa mi nedarilo alebo som bol vo finančných problémoch. Umenie nie je len o inšpirácii, ale predovšetkým o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.
Je to sebazáchovná vec – neustále si klásť prekážky, prekonávať ich a znova sa dvíhať z prachu. Bez tejto odolnosti by som na voľnej nohe neprežil ani rok, nieto celé desaťročia.
Keď hovoríte, že tvorca sa musí vedieť uživiť, propagovať a zostať v kontakte s publikom, sociálne siete vlastne nie sú až taký odklon od vašej doterajšej cesty. Ako ste sa k nim dostali?
Prišlo to postupne. Začínal som na Facebooku pred mnohými rokmi, kde som sa učil, že k textom musím pridávať aj pútavý vizuálny obsah. Neskôr ma zaujal Instagram a nakoniec ma moji priatelia presvedčili, aby som vyskúšal TikTok.
Zlomovým momentom bolo stretnutie s ľuďmi z prostredia digitálneho marketingu, konkrétne s Peťom Šebom, ktorý ma pozval do podcastu Digitálni rodičia. Vtedy som si uvedomil, že by bola škoda s takýmito šikovnými a nadšenými ľuďmi nespolupracovať, tak som ich sám vyhľadal a spojili sme sily.
Práve Peťo mi povedal, aby som išiel na TikTok, a ja som ho poslúchol. Teraz budujem obsah na LinkedIne a ešte chcem rozbehnúť YouTube, podcasty alebo newsletter.
Vnímam to ako súčasť svojej snahy neustále hľadať nové médiá a žánre, ktoré ma môžu uživiť. Keďže som na voľnej nohe a nemám nad sebou šéfa, musím sa o seba a o publicitu svojich výtvorov starať sám.
Sociálne siete mi v tom nesmierne pomáhajú, pretože majú obrovský dosah. Napríklad na Facebooku môžem osloviť desiatky tisíc ľudí, čo je oveľa viac než bežný náklad knihy.
V tom je naozaj obdivuhodná prispôsobivosť novým podmienkam, nie každý to v sebe má. Čím si vysvetľujete, že vy to v sebe máte?
Možno je to v génoch, výchovou alebo prostredím, v ktorom som musel odmalička kľučkovať. Prežil som exekúcie aj obrovské dlžoby, vždy som sa z toho vyhrabal. Pravda je, že ja krízy a chaos milujem. Beriem to ako skúšku prežitia a vždy sa spolieham na to, že príde niečo lepšie. S neistotou viem pracovať a možno je v tom aj istá dávka odvahy.
Kde sa podľa vás berie v človeku odvaha?
Je to celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa, začínať stále znova a dokázať sa zdvihnúť aj z prachu.
Súčasťou odvahy je aj budovanie vnútornej odolnosti – fyzickej, mentálnej aj psychickej –, aby nás hneď niečo nepoložilo, pretože môže prísť ťažká doba. Odvaha sa však prejavuje aj v adaptabilite a v ochote skúšať úplne nové veci, ktoré človek nepozná.
Myslím si, že veľkú odvahu nám ľuďom dodáva aj to, ak niekto stojí po našom boku.
Odvaha je celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa. Ale aj mať po svojom boku niekoho, kto nám ju dodáva, niekoho, kto nás podporuje.
Kto to bol u vás?
Už od detstva som cítil obrovskú podporu rodiny. Keď som chcel byť boxer, otec mi vyrobil vrece z deky, a keď som túžil hrať na bicie, zapísal ma do pionierskeho domu, kde skúšala nejaká kapela. Podporovali ma aj učitelia na gymnáziu.
Keďže som už vtedy publikoval a moje pesničky hrali v rozhlase, triedna ma uvoľňovala zo školy do Bratislavy. Kaviarne vtedy fungovali ako taký „živý internet“ – boli to sociálne siete, kde ste si našli prácu aj kontakty. Mojím dôležitým mentorom bol Ľubomír Feldek, ako „decku“ mi dával rady, komu mám čo poslať, a ja som bol veľmi usilovný; denne som niečo písal a odovzdával. Svoj prvý časopis som si vydal už ako 12-ročný a zo žartu som tam mal aj stranu na reklamu, už vtedy som cítil, že veci treba propagovať.
Pamätám si, ako mi Dušan Dušek písal list na vojenčinu, aby som sa nebál ísť po návrate do civilu na voľnú nohu, že ma kamaráti v tom nenechajú.
No a dnes v tomto online prostredí je pre mňa kľúčová spolupráca so Soničkou, tvorkyňou obsahu na sociálnych sieťach, ktorá mi s videami pomáha.
Pre umelca môže byť aj citlivé pustiť si k sebe niekoho, kto aj spoluurčuje, ako tvorba vyzerá. Ako ste si so Soničkou vybudovali takúto dôveru?
Priznám sa, že hoci sa občas natočím sám na mobil, postprodukciu a tú technickú „mravčiu“ prácu vôbec neovládam. Bez nej by som to absolútne nedokázal.
Naša spolupráca funguje tak, že sa stretneme napríklad raz týždenne na dve-tri hodinky a podľa toho, v akej som forme, nasekáme aj päť či desať videí naraz. Ja si sadnem, v hlave mám témy alebo niečo prinesie ona, a potom už je to v jej rukách.
Sonička mi vlastne organizuje celý digitálny život. Vďaka nej už prišli aj prvé veľké spolupráce a reklamy. Je to pre mňa obrovská pomoc, pretože sa môžem sústrediť na to, čo ma baví – na samotný obsah a kreativitu –, zatiaľ čo ona sa stará o to, aby to malo profesionálnu formu.
Čo máte v pláne najbližšie?
Chcem ešte veľa vecí zosumarizovať a dokončiť. Už 10 rokov píšem knihu Tvorivé písanie, chcem napísať aspoň jeden veľký román a nahrať CD svojich pesničiek, ktorých je asi 200. Robím na muzikáli a plánujem otvoriť galériu svojich obrazov, práve chodím obzerať priestory. Plánov mám stále celkom dosť (úsmev).
Ako nám priblížil Daniel Hevier, odvaha nie je len gesto, ale vedomé rozhodnutie, ktoré musí urobiť každý sám za seba. Ale keď pri nás niekto stojí a podporuje nás, ide to oveľa jednoduchšie. O2 si to uvedomuje a ako operátor bude vaším parťákom v technológiách vždy, keď to budete potrebovať.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
