3 pekné projekty, ktoré máme na Slovensku vďaka EÚ
Je veľa projektov z peňazí EÚ, ktoré pomohli Slovensku a jeho obyvateľom stať sa modernejšou a lepšou krajinou. Začnime o nich hovoriť.
Autor Sóda
Foto Lucia Hô-Chí, Shutterstock, Matej Bórik a Milan Šulov
Dátum
Eurofondy majú medzi bežnou verejnosťou nie práve najlepšiu povesť. Môže za to zopár nechválne známych projektov.
Čo sa už ale zvykne prehliadať, je fakt, že nám eurofondy za posledné roky pomohli vybudovať napríklad kilometre nových diaľnic, modernizovať nemocnice, opraviť školy či verejné budovy v obciach a mestách.
Z prostriedkov EÚ sa uskutočnila aj rekonštrukcia Starého mosta v Bratislave a zmodernizovala električková trať do Petržalky. Nové električky a trolejbusy sa nakúpili aj v Košiciach.
Veľká väčšina verejných investícii na Slovensku je spolufinancovaných z prostriedkov EÚ, ktorých najväčšiu časť tvoria eurofondy alebo inak – Európske štrukturálne a investičné fondy (EŠIF).
V období rokov 2014 až 2020 by sme mali prijať cez programy Európskej únie celkovo 20,3 miliardy eur. Pritom Slovenská republika do rozpočtu EÚ odvedie približne 6,8 miliardy eur. Čistá rozpočtová pozícia Slovenska voči EÚ by predstavovala približne 13,5 miliardy eur, čo sa rovná približne výške nášho štátneho rozpočtu na jeden rok.
Väčšina projektov, ktoré sa z peňazí Európskej únie realizovali, pomohli Slovensku stať sa modernejšou a lepšou krajinou – keďže ale nevyvolávajú senzácie, mediálne sa o nich toľko nehovorí. V tomto článku vám predstavíme aspoň 3 z mnohých, ktoré by si pozornosť zaslúžili.
Martinské centrum pre biomedicínu
Martinské centrum pre biomedicínu (BioMed Martin) predstavuje špičkové centrum pre vedu a výskum, porovnateľné s najmodernejšími výskumnými pracoviskami v Európe. Ide o najväčší a najdôležitejší projekt Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine.
Aktuálne tu pôsobí viac ako 60 vedcov, ktorí pracujú s excelentným prístrojovým vybavením. Ich výskum sa zameriava na súčasné výzvy v biomedicíne a biotechnológii. Zahŕňa aj štúdie príčin chorôb alebo abnormálnych stavov a vývoj nových diagnostických a terapeutických metód v oblasti neurovedy, onkológie, molekulárnej medicíny a respirológie.
Celkové náklady na vybudovanie vedeckého parku predstavovali 26,31 milióna eur, pričom Európsky fond regionálneho rozvoja prispel sumou 22,37 milióna eur.
Centrum funguje od roku 2015 a už dnes majú vedecké tímy za sebou výsledky, vďak ktorým si môžu podať žiadosť o niekoľko patentov.
Do budúcnosti pribudnú ďalšie pracovné pozície pre ďalších vedeckých pracovníkov a doktorandov. Konečný počet by tak mal narásť na aspoň dvesto zamestnancov.
Bioenergia Bystricko – združenie obcí na Poľane
Na Poľane, v samotnom srdci Slovenska, leží 8 obcí – Čierny Balog, Ľubietová, Poniky, Kordíky, Králiky, Riečka, Tajov a Hiadeľ, ktoré namiesto súperenia o eurofondy spojili sily a vytvorili združenie Bioenergia Bystricko.
Cieľom ich spoločného projektu je vykurovanie škôl a iných verejných budov v obciach prostredníctvom drevnej energetickej štiepky, ktorú si združenie vyrába samo. Nie sú také závislé na žiadnom dodávateľovi.
Vďaka realizácii projektu z fondov EÚ sa postavili štyri sklady na distribúciu štiepky a zrekonštruovalo 15 kotolní, z ktorých sa vo všetkých spomínaných obciach dokopy vykuruje 43 renovovaných budov.
Na vykurovanie sa využíva odpad z miestnych píl a obecných lesných podnikov, takže nemusí dochádzať k zvýšenému výrubu lesa.
Okrem toho projekt priniesol viacero pozitívnych zmien: cena energie sa znížila o 25 %, emisie skleníkových plynov klesli o 2 643 ton ročne a vytvorili sa nové pracovné miesta. Tie sú v regióne, kde nie je pracovných príležitostí nazvyš, určite na osoh.
Sanatórium Dr. Guhra v Tatranskej Polianke
Zdravé a normálne dýchanie nie je pre každého samozrejmosť. Až 5 % obyvateľov Slovenska trpí astmou a ďalších 10 % populácie má problémy s alergiami. Práve pre ľudí s ťažkosťami dýchania a pľúcnymi ochoreniami je tatranská klíma priam balzamom.
Mnohí z návštevníkov našich veľhôr sa chodia liečiť aj do Sanatória Dr. Guhra, ktoré sa nachádza v malebnej obci Tatranská Polianka.
Sanatórium vzniklo ešte v 19. storočí a nesie meno po miestnom priekopníkovi klimatoterapie Dr. Michalovi Guhrovi. V súčasnosti poskytuje služby v oblasti liečebnej a kúpeľnej starostlivosti a rekondičných, relaxačných a dovolenkových pobytov.
Vďaka rozsiahlej rekonštrukcii a modernizácii sanatória bolo zrekonštruovaných 11 predtým nevyužívaných izieb a kapacita zariadenia sa navýšila o viac ako 100 pacientov. Zároveň sa čakacie doby skrátili o tretinu.
Pomocou nového vybavenia bolo možné vykonať viac ako 4 000 vyšetrení a testov. Časť prostriedkov na rekonštrukciu bola poskytnutá práve z prostriedkov EÚ.
Ak vás téma eurofondov zaujala, pozrite si ilustrovaný článok Ako sa v Európskej únii rodí rozhodnutie. Stručne a jasne vám vysvetlí, ako celý mechanizmus funguje.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Najväčšie výzvy učia nielen vytrvalosti, ale ukazujú aj silu priateľstva a vzájomnej pomoci. Jaroslav Dej skúsenosti z horských ultramaratónov využíva aj v kancelárii
Keď príde kríza, v behu aj živote, je dobré mať sa o koho oprieť.
Autor Šimon Betina
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Z behu v Tatrách rovno na jeden z najprestížnejších ultramaratónov sveta – Ultra Trail du Mont Blanc. Jaroslav Dej prešiel cestu, ktorá mu upevnila priateľstvá, naučila ho zvládať krízy a ukázala, aké dôležité je navzájom si pomáhať. Silu vzájomnej podpory zažíva nielen na tratiach ultramaratónov, ale aj pri sprevádzaní turistov po horách a vo svojej práci projektového manažéra v O2, kde ľuďom so zdravotným znevýhodnením uľahčuje prístup k technológiám. Verí totiž, že prekážky sa prekonávajú ľahšie, keď na ne nie sme sami.
čo sa udialo na jeho prvých pretekoch a prečo ho to neodradilo od ďalších výziev,
akú netradičnú kombináciu jedla využíva počas dlhých behov,
prečo majú beh a projektový manažment k sebe bližšie, než by sa mohlo zdať,
ako pomáha ľuďom vyjsť z komfortnej zóny a zažiť niečo výnimočné,
čo má spoločné európska legislatíva, web O2 a pomoc ľuďom so zdravotným znevýhodnením
a prečo ultramaratóny nie sú len o kilometroch, ale aj o radosti z prírody a sile priateľstiev.
Ako vyzerali tvoje bežecké začiatky?
Behať som začal, lebo som sa chcel zúčastniť na Psotkovom memoriáli. Je to vysokohorský pretek venovaný pamiatke slovenských horolezcov – obetiam Mount Everestu. Beží sa zo Sliezskeho domu cez sedlo Prielom a Priečne sedlo, cez Hrebienok a naspäť na Sliezsky dom.
Hneď môj prvý ročník bol zaujímavý. Všetky sily som dal do prvého stúpania od Sliezskeho domu na Poľský hrebeň, kde som si dal veget a porozprával sa so známymi. To ma potom dohnalo na poslednej etape z Hrebienka na Sliezsky dom, kde som dostal kŕče do nôh a nevedel som poriadne bežať. Pamätám si, ako ma deti, ktoré tam boli na školskom výlete, ponúkali cukríkmi a hovorili: „Ujo, veď bežte!“.
To znie ako náročný začiatok, mnohých by aj odradil. Ako si pokračoval ty?
Naučilo ma to si lepšie rozložiť sily, lepšie si to naplánovať a nedať všetko hneď do prvej etapy. Ďalších 14 ročníkov som absolvoval úplne v pohode. Psotkov memoriál mám rád, vždy tam bola dobrá atmosféra a stretával som sa s ľuďmi, ktorí mali podobné záujmy. Tam som aj prvýkrát počul o pretekoch Ultra Trail du Mont Blanc (UTMB), ale ešte som tomu neprikladal žiaden význam.
Behanie mi zachutilo, skúšal som sa aj cestné preteky, Národný beh Devín – Bratislava aj nejaké maratóny. Počas jedného z nich som stretol svojho kamaráta zo základnej školy a on ma zavolal na Beskydskú sedmičku – 100-kilometrové preteky, ktoré vedú cez sedem beskydských vrcholov. Tú sme úspešne absolvovali a tam ma tie ultravzdialenosti chytili.
Čo sú to ultramaratóny?
Ultramaratóny sú bežecké preteky dlhšie než klasický maratón (42,195 km). Typicky majú dĺžku 50 km, 100 km alebo 160 km. Zväčša sa konajú v prírode, na lesných alebo horských trasách. Pretekári ich často bežia aj niekoľko dní.
Čím si ťa získali tieto extrémne dlhé vzdialenosti?
Sú pre mňa zaujímavé, lebo ultramaratóny sa zväčša konajú v prírode. Umožňujú mi za kratší čas prejsť turistické trasy, na ktoré by som inak potreboval pokojne aj niekoľko týždňov.
Dôležitý je aj aspekt, že som ich väčšinou nebehával sám. Mal som partiu ľudí, ktorým som mohol dôverovať, deliť sa s nimi o radosti aj krízy, navzájom sa podporovať.
Pri ultramaratónoch človek zabúda na každodenné starosti. Musí neustále myslieť na to, či sa potrebuje napiť alebo najesť, dávať si pozor pod nohy, sledovať či ho niečo nezačína bolieť. Človek sa neustále musí pozorovať a popri tom môže pozorovať aj okolitú prírodu.
Chápem, že potom ťa začal lákať aj Ultra Trail du Mont Blanc, ktorý je jedným z najikonickejších ultramaratónov na svete…
UTMB je považovaný za neoficiálne majstrovstvá sveta v ultratrailovom behu. Je to okruh okolo celého Mont Blancu, má približne 170 kilometrov s prevýšením viac ako 9 000 metrov. Je to aj oficiálna turistická trasa, keď sa ide turistickým tempom, tak trvá týždeň a viac.
Ultrabehy sú ako veľký projekt. Musíš si stanoviť cieľ, zvoliť správnu stratégiu, vedieť, aké riziká ťa môžu postretnúť a ako na ne budeš reagovať.
Človek si len ťažko vie predstaviť, aké je to bežať takú veľkú vzdialenosť… Aký to bol zážitok?
Limit na zabehnutie UTMB je 46,5 hodín, my sme to išli 45 hodín a 17 minút. Išli sme tak cielene. Presvedčil som kamaráta, s ktorým sme to bežali, že to nemôžeme zo začiatku napáliť, lebo nám stvrdnú nohy a bude to veľké trápenie.
Keď však ide človek nonstop 45 hodín, môže sa stať, že začne halucinovať. Ja som namiesto konárov na zemi videl hady. Kamarát hovoril, že sa s ním rozprávali kravy z alpských pasienkov. Neviem o čom. (Smiech.)
Vyšlo nám aj pekné počasie, bola hviezdna obloha. Raz sme si všimli, že niektoré z tých hviezdičiek sa hýbu – neboli to hviezdičky, ale čelovky bežcov na kopci pred nami.
UTMB je vo Francúzsku veľmi populárny. Takže po trase neboli len občerstvovacie stanice organizátorov, ale aj bežní ľudia, ktorí si rozložili stolík, navarili čaj a ponúkali pretekárov. Bolo to veľmi pekné.
Keď hovoríš o pretekoch, vždy jedným dychom spomenieš aj kamarátov, s ktorými si ich absolvoval. Je pre teba tento komunitný aspekt behania dôležitý?
Áno. Na UTMB som bol s veľmi dobrým kamarátom, na Lavaredo Ultra Trail (120-kilometrové preteky v talianskom Cortina d’Ampezzo, pozn. red.) sme boli dokonca väčšia skupina.
Je dobré, že sa vieme navzájom podporiť. Napríklad na UTMB sme boli prakticky 45 hodín bez spánku. Dohodli sme sa, že si zdriemneme na možno 15 – 20 minút. Kým kamarát spal, ja som dával pozor, aby sa nezošmykol zo skaly.
Nevýhodou je, že niekedy chce každý bežať iným tempom alebo zažíva krízu, ktorá vždy určite príde, v inom čase.
Keď počas pretekov na teba príde kríza, ako ju riešiš?
Ultrabehy sú taký veľký projekt. Musíš si stanoviť svoj cieľ, čo ti má priniesť, zvoliť správnu stratégiu, vedieť, aké riziká ťa môžu postretnúť a ako na ne budeš reagovať. Treba mať pripravený plán.
Najdôležitejšie je, aby fungovala hlava, lebo keď ona zavelí, tak telo ide. Potom je dôležité, aby fungoval žalúdok. Nedá sa ísť iba na glykogénové a tukové zásoby, ale človek musí stále dopĺňať energiu. Ja som to robil tak, že som si priebežne dával sušené datle, ktoré som striedal s dobre nasolenými bravčovými oškvarkami.
Je to taký neustály krízový manažment. Prirovnal by som to ku kontrolkám v aute, treba sledovať, či nezačne blikať kontrolka prázdnej nádrže alebo oleja, a keď začne blikať, tak to treba začať riešiť.
Vieš povedať, kedy tieto problémy ešte zvládneš riešiť sám a kedy už potrebuješ pomoc odborníka alebo dokonca odstúpiť z pretekov?
Väčšina týchto problémov, bolestí, časom a správnym manažmentom prejde. Ale keby neprestávali a mal by som pocit, že si poškodím zdravie, tak to znamená stopku.
Keď som sa pripravoval na UTMB, pozeral som si videá z dobehov do cieľa. Jeden pán dobehol zlomený v páse skoro o 90°. Povedal som si, že takto nie. Ja mám pravidlo, že pred behom, počas behu a ani po behu nesmie nič bolieť. Beh musí človeka nabiť, nie vybiť.
Život je ako ultramaratón. Ideš z bodu A do bodu B, stretávajú ťa problémy, ktoré musíš riešiť, a krízy, ktoré musíš prekonávať.
Tréning na ultramaratóny je veľmi náročný aj po časovej stránke. Ako si to zvládal skĺbiť s prácou a rodinou?
Venoval som tomu iba toľko času, koľko som mohol. Vstával som skoro ráno a chodil som behať. To ma nabilo na celý deň. Dlhšie behy som si potom dával cez víkend.
Niekedy ma v minulých prácach považovali za takého exota, ale O2 je v tomto dobré, sme taká športová firma. Chodievame na maratóny, bežali sme štafetový beh Od Tatier k Dunaju, každý rok máme Challenge Cup, kde v rôznych disciplínach športuje celá firma…
Vždy som sa snažil nájsť ten správny balans. Môj hodnotový rebríček vyzerá takto: rodina, zdravie, práca a záľuby sú až na štvrtom mieste. Treba to mať vybalansované, lebo keď niečo škrípe, tak ani z tých ďalších vecí človek nemá radosť.
Naučil si sa v práci niečo, čo si využil pri behaní? Alebo naopak, naučilo ťa behanie niečo, čo si potom vedel zužitkovať v práci?
Ako som povedal, ultramaratóny sú taký projektový manažment, takže to mi určite pomohlo aj v práci. Treba mať jednotlivé míľniky, stratégiu, byť pripravený na problémy…
Behanie ma naučilo aj vytrvalosti. Že sa netreba vzdávať, aj keď prídu problémy, ale treba byť na ne pripravený a priebežne ich riešiť. Nevyhýbať sa im.
A potom mi to dalo hlavne dobrý pocit. Vždy, keď som sa ráno prebehol, tak som bol po zvyšok pracovného dňa nabitý energiou. Vždy ma bavil pohyb v prírode a beh je na to super prostriedok.
Ty túto radosť z pobytu v prírode sprostredkovávaš aj iným – ako horský sprievodca. Ako si sa k tomu dostal?
Chcel som si urobiť druhé remeslo. Jedno remeslo je v korporáte, projektový manažment, a toto mám ako druhé remeslo. My horskí sprievodcovia máme iné kompetencie ako horskí vodcovia, môžeme sprevádzať ľudí aj na neznačené vrcholy, ale len do prvého stupňa lezeckej stupnice.
Na to, aby som získal medzinárodnú licenciu, som musel absolvovať dvojročný kurz, kde nás učili prvú pomoc, základy pohybu v teréne, orientáciu v prírode, transport ranených, vedenie skupiny, pohyb na ferratách, lavínovú problematiku… Všetko, čo je potrebné pri bezpečnom pohybe v horách.
Ako často chodíš sprevádzať?
Momentálne sa viac venujem tomu projektovému manažmentu. Ale ak niekto z mojich kolegov sprievodcov potrebuje pomôcť, zavolá ma. Minule sme boli v talianskych Dolomitoch. Sprevádzali sme asi osem ľudí zo Slovenska vrátane jednej 70-ročnej panej a prešli sme ferraty v okolí Cortina d’Ampezzo. Považujem to za veľký úspech, že aj táto pani dokázala s nami prejsť náročné ferraty a mať z toho zážitok.
To je naším hlavným cieľom – zabezpečiť ľuďom pozitívny zážitok z hôr. Raz som tu mal pár z Ameriky, mali predkov zo Slovenska a chceli ísť po ich stopách. Ten pán horšie chodil, takže nejaké veľké túry sme nedali, ale zobral som ich na Spišský hrad či do Lomnického sedla a umožnil im zažiť niečo nové a príjemné.
Je pre teba dôležité vytvoriť pre ľudí príležitosti, aby v bezpečnom prostredí vyšli zo svojej komfortnej zóny a vyskúšali si prekonávanie prekážok?
Nemusí to byť o prekonávaní, ale hlavne o pomoci. Pomôcť im s tým, na čo by si sami netrúfli. Naplánovať im túru, ukázať im najlepšie trasy a zabezpečiť, aby sa v mojom sprievode bezpečne vrátili. Je v tom veľká dávka zodpovednosti. Prvý blok školenia, ktorý som absolvoval, bol kurz prvej pomoci. Pomoc v horách je dôležitá a táto snaha pomáhať sa mi preniesla aj do profesijného života.
Hlavným cieľom horských sprievodcov je zabezpečiť ľuďom pozitívny zážitok z hôr, umožniť im zažiť niečo nové a príjemné.
Akým spôsobom?
Venujem sa implementácii slovenskej a európskej legislatívy o prístupnosti výrobkov a služieb pre osoby so zdravotným postihnutím. Cieľom je aktívne odstraňovať bariéry a navrhovať naše digitálne produkty a služby tak, aby boli intuitívne, zrozumiteľné a použiteľné pre čo najširší okruh ľudí.
Je to pre mňa veľmi zaujímavá téma. Napríklad ľudia so zrakovým postihnutím používajú čítačky obrazovky, ktoré sú kľúčovým nástrojom pre samostatné použitie počítačov a iných digitálnych zariadení. Tieto aplikácie prevádzajú text a prvky na obrazovke do syntetickej reči, čím sprístupňujú digitálny svet. Ale keď webová stránka alebo aplikácia nespĺňa definované požiadavky, tak im to tá čítačka neprečíta správne.
Cieľom je teda úprava O2 webov a aplikácií. Táto téma ma celkom chytila, keďže ma motivuje pomoc iným ľuďom. Spolupracujem na nej aj s Úniou nevidiacich a slabozrakých Slovenska. V O2 razíme prístup, že digitálny svet má byť otvorený pre každého, bez ohľadu na individuálne schopnosti či zdravotné obmedzenia. A toto je jedna z vecí, ktorá vie naozaj pomôcť.
Stránka O2 teda spĺňa všetky parametre, ktoré ľudia so zrakovým znevýhodnením potrebujú?
Pracujeme na tom. Uvedomujeme si však, že úplná prístupnosť je neustály proces zlepšovania. V ultratrailovej terminológii by som povedal, že máme tím skvelých kolegov a blížime sa k cieľu.
Prístupnosť sa však netýka len webu a aplikácií, v O2 sieti sme sprístupnili textovú komunikáciu v reálnom čase, ktorá je alternatívou k hlasovým hovorom pre osoby so sluchovým alebo rečovým postihnutím v 4G a 5G sieťach.
Potešilo ma, že kolega zabezpečil, že v balení nových set top boxov pre O2 TV bude kartička s Braillovým písmom a QR kódom, ktorá pomôže ľuďom so zrakovým znevýhodnením si set top box nainštalovať.
Myslíš si, že ľudia by občas mali cielene skúšať náročné veci, akú sú ferraty alebo ultramaratóny?
Je to určite dôležité… Ale ja som vždy robil len to, čo ma bavilo, aj keď to bolo náročné. Ale je veľa ľudí, ktorí si zaslúžia väčší obdiv. Ľudia, ktorí sa starajú o postihnuté dieťa alebo člena rodiny, čo je veľká záťaž na fyzičku aj psychiku. O takýchto ľuďoch sa až tak veľa nehovorí, ale myslím si, že prekonávajú oveľa väčšie problémy.
Život je vlastne taký ultramaratón. Ideš z bodu A do bodu B a vždy ťa budú stretávať problémy, ktoré musíš riešiť, a krízy, ktoré musíš prekonávať.
Aký ultramaratón najbližšie čaká teba?
Hovoril som, že počas ultramaratónov ti začnú svietiť kontrolky. Aj s vekom sa mi nejaké začali rozblikávať. Momentálne sa viac venujem nordic walkingu, plávam, jazdím na horskom bicykli. Stále sa hýbem, len neviem, či ma to ešte pustí na ultravzdialenosti.
Ale môj kamarát Štefan Karak ako 63-ročný úspešne absolvoval UTMB a nedávno sa vo veku 71 rokov pokúsil stať sa jedným z mála ľudí na svete, ktorí dokončia tieto preteky vo svojej vekovej kategórii. A takmer sa mu to podarilo. Takže myslím si, že ešte mám čas. (Úsmev.)
Jaroslav Dej
Od roku 2019 pôsobí ako projektový manažér v spoločnosti O2, kde sa okrem iných projektov venuje imlementácii európskeho aktu o prístupnosti výrobkov a služieb. V tom istom roku sa stal aj medzinárodným horským sprievodcom pod záštitou Únie asociácií medzinárodných horských sprievodcov (UIMLA), ktorá združuje národné asociácie horských sprievodcov z celého sveta.
Popri profesionálnej kariére je nadšeným športovcom a ultrabežcom. Absolvoval viaceré ikonické ultratrailové preteky doma aj v zahraničí vrátane Ultra Trail du Mont Blanc, Štefánik Trail, Lavaredo Ultra Trail a ďalších.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
