Príbehy

Narodili sa po novembri '89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte päticu mladých, ktorí svojou prácou vyživujú komunitu, regióny, vzdelávanie aj umenie

Mladá generácia využíva svoju slobodu na tvorenie, inovovanie a posúvanie Slovenska vpred.

Autorka Ester Viktória Bukovinská

Foto archív respondentov

Dátum27. 11. 2024

Na Slovensku máme mnoho aktívnych mladých, ktorým stále záleží na odkaze Nežnej revolúcie. Vnímajú hodnotu slobody, hoci dnes môže mať inú podobu – od vzdelávania a podpory rovesníkov v malých obciach cez učenie kritického myslenia po klimatické riešenia v komunite či tvorbu moderného umenia so skutočným dosahom.

To, akí sme, určujú malé každodenné rozhodnutia – tento kvíz vám prezradí, či máte srdce dobrodruha alebo vyhľadávate istotu

V našej ankete vám predstavíme päticu mladých ľudí, ktorí vedú projekty, aby prepojili celú našu spoločnosť. Lebo aj vďaka slobode môžeme navzájom nesúhlasiť, a predsa byť kamaráti.

Mladí začínajú vždy od seba – menia fungovanie svojho okolia a vytvárajú bezpečný priestor. Inšpirujte sa príbehmi ľudí, ktorí chcú najlepšiu možnú verziu (slobodného) Slovenska.

Terézia Mihalovič Lukáčová

Spoluzakladateľka organizácie DASATO Academy, ktorá sa zameriava na rozvoj stredoškolákov/čok na Slovensku. Denne dokazujú, že mladým ľuďom stačí len príležitosť a vymyslia projekty, ktoré sú prínosné pre všetkých naokolo.

„Organizáciu DASATO sme s kamarátkou založili ako stredoškoláčky, pretože sme cítili, že nám vzdelávací systém nedáva všetko, čo potrebujeme – chýbali nám praktické skúsenosti a príležitosti na sebarealizáciu. Boli sme v situácii, keď sme nevedeli, čomu sa v budúcnosti chceme venovať, a uvažovali sme, či zostať na Slovensku. A tak sme vytvorili program, ktorý mladým ľuďom v regiónoch pomáha objavovať ich silné stránky, získavať zručnosti a naberať odvahu na vlastné projekty.

Mladí ľudia potrebujú byť vypočutí a mať priestor angažovať sa. Práca so stredoškolákmi a stredoškoláčkami v DASATO Academy mi ukázala, že mladí ľudia sú plní talentu, kreativity a odhodlania meniť veci k lepšiemu. Naučila som sa, že je dôležité veriť v ich potenciál a vytvárať im podmienky, v ktorých môžu rásť a realizovať svoje nápady.

Vnímam, že mladí ľudia využívajú svoju slobodu na inovovanie Slovenska. Je preto dôležité veriť v ich potenciál a vytvárať im podmienky, v ktorých môžu rásť a realizovať svoje nápady.

Denne v našej organizácii vidím mladých ľudí s projektmi, ktoré reagujú na konkrétne problémy – či už ide o ekologické iniciatívy, zlepšenie ich regiónov, digitálnu gramotnosť, alebo podporu duševného zdravia. Myšlienka novembra 1989 je pre nás v DASATO Academy práve preto stále veľmi aktuálna – podporujeme mladú generáciu, aby využívala slobodu na tvorenie, inovovanie a posúvanie Slovenska vpred.

Aj keď som sa narodila po revolúcii, hodnota slobody a možnosť formovať svoju budúcnosť sú pre mňa stále živé. Každá generácia prináša nový pohľad a jedinečné nadanie, ktoré často len čaká na správne príležitosti a smerovanie. Práve to sa snažíme mladým ľuďom umožniť, aby mohli aktívne prispievať k pozitívnym zmenám.“

Jakub Kobela

Lektor kritického myslenia v Akadémii kritického myslenia a autor vzdelávacích pracovných zošitov o kritickom myslení. Svoje hobby spojil s prácou a mladých ľudí učí kriticky myslieť aj cez krátke videá na sociálnych sieťach.

„Ku kritickému mysleniu som sa dostal vďaka debatnému krúžku na našom gymnáziu v Dubnici. Začal som chodiť na akcie Slovenskej debatnej asociácie, v ktorej som následne začal dobrovoľníčiť a neskôr pracovať. Najmä teda na metodike a na tom, ako kritické myslenie a komunikáciu trénovať na školách. Postupom rokov som preklopil poznatky aj do vzdelávania pre dospelých a do pracovných zošitov o kritickom myslení, ktoré som napísal.

Sloboda s kritickým myslením nielenže súvisí – ona ho vlastne potrebuje. Je to súbor zručností, vďaka ktorým vieme hodnotiť informácie, premýšľať komplexne, rozoznávať manipuláciu či komunikovať konštruktívne. Bez nich je ťažké slobodu udržiavať, nieto ešte budovať. Kritické myslenie zároveň potrebuje slobodu, najmä slobodu myslenia, presvedčenia a slova. Bez nich je ťažké trénovať ho.

Slobodný sa cítim, keď môžem na káve nesúhlasiť s priateľmi a následne odísť s tým, že sme aj tak naďalej kamaráti. A to bez konštruktívnej komunikácie a kritického myslenia nejde.

Vďaka tomu, čo naši rodičia započali v novembri ’89, mám dnes možnosť slobodne tvoriť, pracovať a nachádzať šťastie. Zároveň môžem slobodne myslieť, lebo mám prístup k informáciám – všetkým, nielen režimom schváleným a vyfabrikovaným. Keď si čítam, aké to bolo mať v minulom režime názor a nedajbože ho povedať, často až mávnem rukou nad tým, čo vnímame ako problémy dnes.

Slobodu cítim denne, napríklad keď prechádzam hranice, lebo chcem vidieť nové miesta a krajiny. Aj vtedy, keď točím video na sociálne siete, v ktorom vyjadrujem svoje názory, a po zverejnení mi na dvere neklope žiaden úradník. Slobodný som však aj vtedy, keď môžem na káve nesúhlasiť s priateľmi a následne odísť s tým, že sme aj tak naďalej kamaráti.“

Romana Elischerová

Spolu s Natáliou Švajlenovou založili v Prievidzi občianske združenie Planéta A, v ktorom vytvárajú rôzne podujatia a festivaly pre komunitu. Prepájajú nielen ľudí v regióne, ale aj rôzne inštitúcie, organizácie, prevádzky, priestory a odborníkov.

„V Planéte A sa snažíme kultivovať dušu i životné prostredie cez komunitné podujatia v Prievidzi. Chceli sme využiť potenciál mesta, vytvoriť bezpečný priestor, rozvíjať komunitné žitie a zážitkovým spôsobom otvárať environmentálne a spoločenské témy popretkávané umením.

Ľudia v regiónoch a najmä tí, ktorí patria do niektorej z menšín, sa môžu často cítiť sami, preto je potrebné vytvárať komunity, ktoré sa stávajú bezpečným priestorom pre všetkých.

Sme slobodní aj vo svojej spotrebe. Ak k nej neprijmeme aj zodpovednosť, ťažko si ju budeme užívať v extrémnych horúčavách alebo záplavách.

Environmentálne témy sú so slobodou úzko prepojené. Čelíme klimatickej kríze, ktorá je dôsledkom dennodenných slobodných rozhodnutí organizácií aj jednotlivcov. Zatiaľ čo my sme v spotrebe slobodní, dôsledky dopadajú najmä na krajiny globálneho juhu. My to môžeme vnímať cez zmeny počasia, ktoré posledné roky zažívame. Ťažko si predsa budeme užívať slobodu v extrémnych horúčavách alebo záplavách.

Narodili sme sa v deväťdesiatych rokoch, nič iné ako slobodu sme doposiaľ nezažili. Revolúcia do veľkej miery definovala celé naše životy. Mnoho menšín má väčšie práva, môžeme slobodne voliť, rozvíjať svoje talenty, študovať, diskutovať aj nesúhlasiť. Môžeme všetko, čo je okrem desivého aj mimoriadne krásne.“

Na odkaze slobody záleží aj súčasným tínedžerom

Alfréd Prímus

Študent gymnázia, ako 15-ročný prišiel s nápadom vytvoriť pamätnú plaketu s kúskom železnej opony, cez ktorú predstavuje spolužiakom našu nedávnu minulosť.

„Počas prechádzky pri rakúskych hraniciach som si uvedomil, že nám v lese kúsok za Bratislavou hrdzavie kus našej histórie so stovkami príbehov. Začal som si o Nežnej revolúcii zisťovať viac, napríklad som sa oboznámil s prácou Ústavu pamäti národa.

Uvedomil som si, že mojím mestom prechádzala hranica medzi slobodným a neslobodným svetom. Ľudí, ktorí chceli slobodný svet, stálo jej prekročenie život.

A tak vznikol môj projekt Kúsky Bratislavy. Jeho cieľom je oživenie časti našej histórie, na ktorú začíname trochu zabúdať. Spolu s mojimi rovesníkmi totiž slobodu niekedy vnímame ako samozrejmosť.

Možno to znie ako klišé, no často si hodnotu veci uvedomíme, až keď o ňu prídeme. Práca na Kúskoch Bratislavy mi ukázala, že o slobodu sa musíme zaujímať, pripomínať si ju a starať sa o ňu. Sloboda je pre mňa základ, na ktorom chcem stavať celý svoj život.“

Erik Žigmund

Spevák známy pod menom Erik Hearty, ktorý svojou tvorbou šíri bezpečie a stavia sa za práva menšín.

„Hudba, ako aj iné druhy umenia sa vždy musia robiť od srdca – bez toho nemôže byť naša tvorba autentická. Po teroristickom útoku na Zámockej, kde zomreli moji kamaráti, sa vo mne niečo zlomilo a potreboval som to dať cez hudbu von. Dovtedy boli moje texty romantické, porozchodové, no dnes už cítim potrebu hovoriť aj o témach, ktoré rezonujú v spoločnosti.

Cez hudbu sa často vyjadrujem k podpore menšín. Chcem, aby sme boli vypočutí a prijatí. Je mi cťou, že mám hlas, vďaka ktorému môžem povedať, čo cítim, alebo vyjadriť svoj názor.

Je mi cťou, že aj vďaka slobode mám hlas, ktorým môžem povedať, čo cítim, a môžem sa zastať ľudí, ktorí to potrebujú. Hovoriť o témach, ktoré práve rezonujú.

Slobodu však vnímam aj inak – všimol som si, že sa ľudia viac podporujú. Vznikajú rôzne podporné akcie, komunitné centrá, kampane, diskusie, festivaly. Teší ma, že si vieme nájsť miesta, kde sa dokážeme stretnúť a cítiť sa bezpečne, alebo si zahrať koncert v podniku, ktorý máme radi.

Najslobodnejší sa cítim práve na kvír párty, keď som obklopený kamarátmi, tancujúcimi ľuďmi, svetlami, hudbou a so zavretými očami tancujem. Mám vtedy pocit, že môžem robiť všetko, čo chcem, a cítim sa pri tom bezpečne. Presne tento pocit chcem preniesť aj k ľuďom, keď hrám, a bude aj súčasťou nového albumu.“

Páčil sa vám článok?

Príbehy

V čom sú dnešné deti iné, ako boli generácie pred nimi? Rozprávali sme sa s dvoma učiteľkami, ako sa školáci menia, hýbu a čo dnes potrebujú

Deti mali pred 30 rokmi viac pohybu vonku možno aj preto, lebo sa viac nudili.

Autorka Veronika Šeliga Pilátová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum24. 10. 2024

Vetu, ktorá sa začína: „Ja v tvojom veku…“ ste už možno počuli alebo aj použili. Generácie X, Z, mileniáli aj súčasná alfa vyrastali v odlišných podmienkach, a tak je prirodzené, že sa mení ich vzťah k pohybu, voľnočasovým aktivitám aj učeniu. Ak chceme lepšie porozumieť tej dnešnej mládeži, skúsme začať pochopením rozdielov medzi nami. Priblížili nám to učiteľky aj trénerky Športovej akadémie Mateja Tótha Veronika Marušáková a Lýdia Pažitková, ktoré vychovávajú deti naprieč generáciami.

Rodičia detí, ktoré chodia do O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, nám prezradili, aké zmeny v ich správaní vidia

V rozhovore s učiteľkami Veronikou a Lýdiou sa dozviete:

ako učili predchádzajúcu generáciu a ako učia dnes,
v čom sa medzigeneračne nemeníme,
ako vplývajú na deti nereálne očakávanie rodičov,
ako školy deťom vytvárajú vzťah k pohybu a prečo je kľúčový už v detstve,
prečo je dôležité, aby sa deti aj nudili
a prečo by rodičia nemali chodiť za deťmi na tréningy.

Lýdia, aké boli tvoje učiteľské začiatky a ako vnímaš učenie detí dnes?

Lýdia: Mám vyštudované učiteľstvo pre prvý stupeň ZŠ a vždy som rada učila telesnú výchovu. Pred 30 rokmi v mojich učiteľských začiatkoch sme mali v jednom ročníku až sedem tried, v súčasnosti máme tri triedy.

Detí bolo veľa, učili sme aj na zmeny – jeden týždeň doobeda, druhý poobede. Telesnú sme učili aj na chodbe alebo sme spojili dve triedy v telocvični.

Ak učiteľ rád učí telesnú, na prvom stupni vie na šport deti úplne „namotať“, to sa ani rokmi nemení. Vždy, keď som rozpoznala v deťoch talent na športovanie, snažila som sa na to upozorniť rodičov, aby ich podporili. Niektoré deti potom aj časť svojho života strávili v rôznych športových kluboch.

Ako to vnímaš ty, Veronika?

Veronika: Ja učím telesnú na druhom stupni základnej školy, bude to štrnásty rok, no z toho som bola šesť rokov na materskej dovolenke. Keď som po škole začala pracovať ako učiteľka, bola som plná teoretických vedomostí a veľkých ambícií, ktoré som chcela hneď zaviesť do praxe.

Časom som si však uvedomila, že každé dieťa je iné, teda je nevyhnutné pristupovať ku každému individuálne. Zameriavam sa najmä na to, aby som ich motivovala, aby sa nebáli skúšať nové veci.

Dôležité je, aby si deti užívali pohyb, aby pre ne šport nebol povinnosťou, ale radosťou a zábavou. Mojím cieľom je ukázať im na telesnej svet hier a naučiť ich, že športovanie môže byť príjemnou súčasťou ich života.

Bolo vaše detstvo spojené s pravidelným pohybom? A ako sa podľa vás zmenilo prežívanie detstva súčasných detí?

Lýdia: Narodila som sa v 70. rokoch, ako deti sme bývali vonku samy, mama nás až neskoro večer zvolala domov. Behali sme, skákali cez gumu či skákaciu škôlku, chalani hrávali futbal, hokej, liezli sme po stromoch.

Ulica bola naše ihrisko, hrávali sme vybíjanú či bedminton cez cestu. Ak bola tuhá zima, rodičia nám robili na parkoviskách klzisko. Keď som začínala učiť, ešte som videla veľa detí hrávať sa na uliciach podobne ako moja generácia, teraz ich vídavam oveľa menej.

Veronika: Ja som ročník 1985. Tiež si spomínam na hry na ulici, ale už sa začal prebúdzať aj internetový svet, a tak niektorí spolužiaci zostávali doma a hrali počítačové hry.

Naša generácia však bola tiež prevažne vonku, neboli sme ani tak kontrolovaní rodičmi. Rozdiel vidím najmä v tom, že dnešné deti sa často ani nevedia samostatne hrať, lebo sú neustále pod dozorom rodičov.

V Akadémii vnímam však obrovskú spolupatričnosť medzi deťmi. Páči sa mi, ako sa navzájom podporujú, tlieskajú si. Ak je napríklad dieťa aj menej pohybovo zdatné, ostatné deti mu tlieskajú a podporia ho. Dieťa zaplavia endorfíny a začne si viac veriť, mať väčšiu motiváciu a pohyb si užívať.

Je pekné počuť, že deti sa vďaka športu navzájom podporujú. Už ste niečo naznačili, ale poďme sa ešte bližšie: ako vyzerajú hodiny telesnej výchovy u vás na škole – aj vďaka ŠAMT-u?

Veronika: Súčasná telesná je pre mňa „plná farieb“. Máme k dispozícii množstvo rôznych pomôcok – z rôznych materiálov, v rôznych tvaroch, farbách, ktoré samy osebe okamžite zaujmú deti.

Aj jednoduchá naháňačka sa môže vďaka týmto pomôckam zmeniť na desiatky rôznych hier. Učitelia dnes majú skvelé možnosti – je mnoho školení, kde sa môžu vzdelávať, môžu čerpať inšpiráciu z metodických príručiek či videí na internete, kde nájdu hry na každý deň.

Zo športu sa nemôže vytratiť radosť a hravosť. Rodičia by preto nemali očakávať od detí výsledky vrcholových športovcov a vytvárať na ne tlak.

Vďaka ŠAMT-u sme na hodiny zaradili aj cvičenia zamerané na vývojovú kineziológiu, ktorá má obrovské fyzické benefity pre deti. Telesná je dnes zábava, pričom skvelo pohybovo rozvíja deti.

Lýdia: Súhlasím, u nás je to podobne. Telesná výchova je aj na našej škole pestrejšia aj metodicky zaujímavejšia. Páči sa mi, že máme ročný tréningový plán – presný obsah cvičení, času zaťaženia, intenzity aj príklady hier a súťaží, ktoré rozvíjajú jednotlivé schopnosti – rýchlosť, vytrvalosť, koordináciu a silu. Deti z Akadémie majú z pohybu radosť a okrem toho aj trávia čas zmysluplne so svojimi kamarátmi šamťákmi.

Spomínate hry. Sú kľúčové pre zdravý vývoj detí?

Lýdia: Deti potrebujú hry. Samy ani netušia, čo všetko pri nich rozvíjajú, ale sú nevyhnutné pre ich napredovanie – fyzické aj mentálne.

Je tiež rozdiel trénovať malé deti v ročníkoch jeden až štyri a druhý stupeň. S malými deťmi trénujete všetko len hravou formou, neskôr je vhodné zahrnúť aj trénerský prístup a nejakú špecializáciu. Hry sa netreba báť ani neskôr, práve naopak – hravosť by mala byť súčasťou pohybu v každom veku.

Odhliadnuc od fyzických benefitov, ako deťom pomáha šport?

Lýdia: Šport je fenomén, ktorý deti formuje a pripravuje ich na život. Šport nás učí dodržiavať pravidlá, vieme sa vďaka nemu vyrovnať s neúspechom a zároveň mentálne zvládnuť výhry.

Viem to potvrdiť aj podľa seba – aj vďaka športu som lepšie zvládla svoje životné prekážky, nebála som sa vyjsť zo svojej komfortnej zóny a zabojovala som, aj keď som netušila, ako sa to všetko skončí.

Veronika: V športe sa snažíme deti viesť k tomu, aby sa k svojim spoluhráčom správali s úctou a rešpektom, čím podporujeme vzájomnú spoluprácu a priateľstvo.

Učíme ich, že posmech nemá miesto ani v hre, ani v živote. Zároveň ich vedome pripravujeme na to, aby hrali fair-play – rešpektovali aj pravidlá, aj súpera bez ohľadu na výsledok. Snažíme sa im ukázať, že uznanie víťazstva druhých je rovnako dôležité ako túžba vyhrať a že prehry by ich nemali odrádzať, ale skôr motivovať ďalej sa zlepšovať.

Keď si deti osvoja schopnosť zvládať výhry aj prehry, ich správanie sa prirodzene prenáša aj do iných oblastí života. Zistia, že podobný postoj môžu uplatňovať v medziľudských vzťahoch, v škole či v rodine. Vďaka športu sú schopné lepšie reagovať na konflikty, zvládať sklamania a budovať si pevnejšie vzťahy. Tieto hodnoty získajú prostredníctvom športu, ale sprevádzajú ich aj mimo ihriska a pomáhajú im rozvíjať sa.

Dobré pohybové aktivity na telesnej sú jedna vec, no životný štýl detí sa zmenil. Samy ste už spomenuli, žeich vídavate hýbať sa vonku menej, ako to bolo pred pár rokmi. Snažíte sa v škole nejako prispôsobiť novým trendom v správaní a motivovať deti hýbať sa aj mimo telesnej či Akadémie?

Lýdia: Vždy pochválim každé dieťa, ktoré príde do školy na bicykli, kolobežke alebo pešo. Aj chodenie pešo do a zo školy, chodenie po schodoch sú príležitosti, keď sa deti môžu hýbať. Bohužiaľ, často vidím, že rodičia rozvážajú deti autom aj na krátke vzdialenosti.

Minulý rok sme sa preto zapojili do súťaže Krokománia, kde triedy aj jednotlivci zbierali body za pohyb. Paradoxne ju vyhralo dievčatko oslobodené od telesnej výchovy. Má vykrivenú chrbticu, ktorá ju čiastočne obmedzuje v pohybe, ale určité športy môže vykonávať a cvičí veľmi rada.

Preto stále hľadáme rôzne možnosti pohybových aktivít, ktorými v deťoch podnietime záujem o šport aj mimo telesnej. Vysvetľujem im, že nemusí byť každý profesionálny športovec. Stačí, ak im nájdeme aktivitu, ktorá im bude vyhovovať, a tak vytvoríme pohybový návyk, ku ktorému sa budú vracať v akomkoľvek čase.

Deti, ale aj dospeláci potrebujú hry. Hravá forma pohybu by mala byť preto súčasťou aktivít v každom veku.

Veronika: Snažíme sa prispôsobiť prostredie školy tak, aby podnecovalo deti k prirodzenému pohybu. Využívame napríklad interaktívne zóny na chodbách. Vymysleli sme aktívne veľké prestávky, počas ktorých deti po ročníkoch chodia do športovej haly športovať. Má to úspech, deti sa hýbu rady.

Tak mi z toho vychádza, že deťom sa vzťah k pohybu generačne nemení, teda deti sa hýbať stále chcú aj potrebujú, menia sa len možnosti. Lýdia, otvorila si však aj tému rodičov – zrejme nestačí, ak deti budú k pohybu motivovať len učitelia a učiteľky.

Lýdia: Silný vzor v rodine je základ. V pondelok sa zvyknem pýtať žiakov, ako strávili víkend. Možno traja-štyria odpovedajú, že boli s rodičmi napríklad na turistike či na bicykloch. Mám pocit, že kedysi rodiny trávili spolu viac voľného času.

Psychológovia: Ak vytvoríte dieťaťu zážitky, bude menej siahať po smartfóne. Keď ich spojíte s pohybom, budujete v ňom zdravé návyky do dospelosti

Veronika: Rodičia sú pre deti najzákladnejšia motivácia (nielen) v prípade pohybu, preberajú od nich všetky návyky. Je zjavné, že deti zo športových rodín sú často výkonnejšie. Pár rokov si však všímam, že deti majú problém zvládať náročné situácie. Sú totiž naučené, že rodičia to za ne vyriešia.

Lýdia: Súhlasím, rodičia by nemali robiť všetko za deti. Mali by deti viac skúšať, vystavovať aj náročnejším situáciám či výzvam, ísť im príkladom.

Myslíte si, že dnešné deti zvládajú stresové situácie ťažšie ako predchádzajúce generácie?

Lýdia: Určite zvládajú prekážky ťažšie. No musím uznať, že nám ako deťom nikto nehovoril nič o strese, museli sme to všetko nejako prežiť. Až spätne ako dospelá som si uvedomila, že tie tráviace ťažkosti som mala neraz z trémy. (Smiech)

Dnes sa však často hovorí o tom, aby sme deti nestresovali, dokonca ani množsvom domácich úloh. Spomínam si na jedného prváka, ktorý mohol ísť do školy pre nadané deti, mal obrovské vedomosti. Ale keď som od neho chcela, aby cvičil ručičkami, povedal: „Mne mama nepovedala, že toto bude také ťažké.“ Pýtala som sa ho, čo je na tom také ťažké, a on mi povedal: „Ja som toto nikdy nerobil.“

Pre deti je však dôležité prekonávanie prekážok. V tom je pohyb nesmierne nápomocný.

Veronika: No na druhej strane sú dnešné deti tlačené do výkonu. Rodičia očakávajú vynikajúce školské výsledky, keď dieťa donesie horšiu známku, rodič ide za učiteľom.

Rovnako je to aj v športe. Rodičia deťom hovoria, akí budú skvelí futbalisti, že dajú veľa gólov. Keď sa deťom potom nedarí, sú v strese. Na zápasoch rodičia na deti kričia, vyvíjajú na ne tlak a deti z toho niekedy úplne kolabujú. Akoby sa vytratila radosť z pohybu a hravosť.

Takže na ne vplýva aj tlak rodičov?

Lýdia: Za veľkými očakávaniami aj prísnosťou rodičov je mnoho faktorov, no myslím si, že pri športe (najmä malých detí) robia viac stresu rodičia. Majú vysoké očakávania už na začiatku trénovania.

Manžel je hokejový tréner a všimol si, že teraz rodičia často chodia na tréningy. Stoja za mantinelom a kričia na deti, čo trénera a aj deti rozptyľuje. Kedysi to tak nebývalo.

Deti mi často hovoria, že musia ísť na tréning, a sťažujú sa, že si ani neoddýchli. Rodičia ich tlačia do výkonu a chcú z nich mať vrcholových športovcov.

Veronika: Áno, deti sú často športom preťažované. Rodičia veľa pracujú, na deti nemajú čas, tak ich zapisujú na viacero krúžkov, do toho sa musia ešte učiť, robiť si úlohy.

S preťažovaním detí súvisí aj ďalšia téma – deti nemajú čas na nudu.

Veronika: Presne tak. Deti by sa mali vedieť nudiť. Vtedy si nájdu činnosť alebo pohybovú aktivitu, ktorá ich rozvíja aj baví.

Lýdia: Vo všeobecnosti sa odporúčajú dva krúžky. Rodičia by si mali uvedomiť, že je potrebné tráviť s deťmi čas. Nielen prehodiť pár povinných slov po škole, ale skutočne aktívne s nimi tráviť čas – hrou, športom, výletmi, podnetnou debatou. Tak si budujú nezlomné vzťahy už v ranom detstve.