Príbehy

3 vzdelávacie projekty, pri ktorých deti strávia čas pred obrazovkou produktívne

Nekonečné prepisovanie slovíčok či otravné hodiny fyziky sú už minulosťou. Predstavujeme vám online projekty, vďaka ktorým bude vzdelávanie deti baviť.

Autor Laura Bilíková

Foto Pexels, Julia M Cameron

archív respondentov

Dátum22. 12. 2020

V online prostredí sa dnes deti dokážu naučiť veľa nového a často formou, ktorá je inovatívna a deti doslova pritiahne. Vybrali sme projekty pre predškolákov, žiakov aj študentov, ktoré odrážajú ich potreby a dokazujú, že učenie môže byť aj zábavou. Všetky tri projekty podporila Férová Nadácia O2 v rámci svojho grantu v roku 2020.

Chcete aj vy podporiť projekty, ktoré prinášajú nové nápady, vzdelávajú deti a zlepšujú Slovensko? Darujte 2 % z daní Férovej Nadácii O2

Elektrárňa Piešťany pripravila edukatívne videá aj kvízy plné zaujímavostí

Zdĺhavý výklad či memorovanie sú jedným z dôvodov, prečo si k niektorým predmetom žiaci nikdy nevytvoria vzťah. Svoje o tom vedia aj v kultúrnom a vzdelávacom centre Elektrárňa Piešťany, kde tím kreatívnych nadšencov už niekoľko rokov tvorí interaktívne vzdelávacie programy pre žiakov základných a stredných škôl. Snažia sa ukázať na prvý pohľad nezáživné predmety ako napríklad fyziku v novom svetle.

Príchod pandémie však výrazným spôsobom ovplyvnil aj fungovanie elektrárne, ktorú predtým zvykli žiaci navštevovať so svojimi pedagógmi a zúčastňovali sa tu na rôznych workshopoch a ďalších podujatiach. Šikovný tím z centra však našiel spôsob, ako sa spojiť so svojím publikom a zároveň pomôcť lepšie zvládnuť situáciu, ktorá v oblasti vzdelávania nie je úplne jednoduchá.

„Rozhodli sme sa zapojiť do grantového programu O2 Digitálna škola s projektom Elektrárňa Piešťany Online (EP Online), ktorý prenáša časť našich vzdelávacích aktivít do online priestoru. Z našich programov sme povyberali rôzne zaujímavosti, natočili sme krátke vzdelávacie videá a spracovali online kvízy,“ približuje riaditeľka Elektrárne Piešťany Katarína Hallová.

Aj vďaka grantu tak na webstránke elektrárne v sekcii EP Online nájdete množstvo pútavého obsahu. Nejde o dlhé prednášky, ale o precízne spracované témy, vďaka ktorým sa žiaci dozvedia veľa nového z oblasti fyziky, životného prostredia či histórie. Môžu napríklad zistiť, ako funguje periskop alebo čo všetko obsahuje práca včelára.

Za splnené úlohy môžu navyše získať kredity, ktoré budú môcť neskôr využiť ako vstupenku na podujatia v elektrárni.

Katarína Hallová zdôrazňuje, že nový projekt sa podarilo v rýchlom čase vytvoriť vďaka skvelej spolupráci celého tímu.

„Máme skvelú koordinátorku vzdelávania, ktorá ako prvá prišla s myšlienkou celého projektu a následne zastrešila spracovanie kvízov. Naša produkčná je zároveň odborník na včely, a tak ju môžete vidieť v plnom včelárskom výstroji. Technický konzultant sa venuje aj práci zvukára. Lektorka Iva sa zase venuje herectvu, čo sme dôkladne využili pri výrobe video vstupov. Spracovanie nahrávok nám vďaka tomu išlo od ruky,“ hovorí s úsmevom riaditeľka elektrárne.

Napriek tomu, že v aktuálnej situácii si žiaci nemôžu vzdelávacie podujatia užiť priamo v elektrárni, môžu sa aspoň v priestoroch zrekonštruovanej pamiatky ocitnúť virtuálne.

„Veľkou devízou našich aktivít je jedinečná atmosféra elektrárne a mrzelo nás, že do nej nebudú môcť prísť žiaci ani ďalší návštevníci. Jedno video tak prináša prehliadku celej elektrárne aj s komentármi našich lektorov,“ uzatvára riaditeľka Elektrárne Piešťany.

Nočná mora zo slovíčok sa skončila, prichádza aplikácia WocaBee

Spoznávanie slovíčok z cudzieho jazyka nebolo nikdy jednoduchšie. Nová vzdelávacia aplikácia WocaBee pomáha pedagógom s efektívnou výučbou jazykov a vďaka inovatívnemu spracovaniu boduje aj u žiakov.

WocaBee je cenovo dostupná pomôcka, ktorá dokáže ozvláštniť a najmä uľahčiť výučbu. Autorom myšlienky je softvérový inžinier Michal Ošvát, ktorého na vznik appky motivovali vlastné skúsenosti.

„V januári 2018 som chcel ísť pracovať do zahraničia, preto som po dlhšej pauze začal intenzívne pracovať na zlepšení nemeckého jazyka. Pozeral som filmy v nemčine a veľa som čítal. Nové slovíčka som si zapisoval do tabuľky v počítači. Keď ich bolo približne 150, hľadal som jednoduchý spôsob, ako sa ich naučiť. A tak vznikol nápad na vytvorenie aplikácie,“ približuje.

Michal začal hneď v úvode spolupracovať s ochotnými učiteľmi základných a stredných škôl a aplikáciu od začiatku tvoril tak, aby odzrkadľovala skutočné potreby pedagógov a žiakov.

Aby mohol WocaBee ešte viac vylepšiť, zapojil sa na jar do grantovej výzvy O2 Digitálna škola. „Vďaka príspevku od Férovej Nadácie O2 sa podarilo zapracovať do WocaBee rôzne vylepšenia a dostať aplikáciu prostredníctvom marketingových aktivít k väčšiemu počtu žiakov aj počas zložitého obdobia, keď boli školy zatvorené,“ dopĺňa.

Ako WocaBee v praxi funguje? Pedagógovia si v aplikácii dokážu vytvoriť skupiny podľa tried aj vyskladať balíky slovíčok, ktoré si majú žiaci osvojiť. Veľkou výhodou je aj to, že ponúka už hotové skupiny slovíčok, ktoré sú zostavené podľa najpoužívanejších jazykových učebníc.

Aplikácia dokonca automaticky opraví písomky. Učiteľ v nej má prehľad o tom, ako sa žiakom s učením darí a či splnili balíčky slov v stanovenom termíne.

WocaBee je pekným príkladom toho, ako možno technológie využiť v prospech detí a vzdelávať ich atraktívnou formou. Appka totiž nahrádza nezáživné domáce úlohy či testy ich zábavnejšou verziou. Motivačná môže byť aj snaha predbehnúť spolužiakov v rebríčku úspešnosti, vďaka čomu sa deti často vzdelávajú aj nad rámec vyučovania.

Žiaci si môžu osvojiť aj správnu výslovnosť – najskôr si správne znenie slov vypočujú a následne aj prakticky vyskúšajú.

Aplikácia podporuje rôzne jazyky – od klasiky v podobe angličtiny a nemčiny až po exotickejšiu španielčinu, taliančinu či dokonca esperanto.

NiniNana rozvíja slovnú zásobu predškolákov zábavnými hrami

Aplikácia NiniNana – Slovenčina hrou ponúka veselé vzdelávanie pre najmenších. Vďaka jednoduchým hrám si môžu deti v predškolskom veku osvojiť nové slová.

Náučným svetom ich sprevádza líška Nina a zajac Nana, ktorí ich za nadobudnuté znalosti a nazbierané body vždy pochvália. Cez pestrú škálu aktivít – od zvieracích skladačiek až po krájanie ovocia − sa zároveň rozvíja aj zvedavosť detí.

NinaNana nachádza využitie nielen v domácom prostredí (je dostupná ako aplikácia pre Android aj iOS), ale aj v materských či jazykových školách, kde sa využíva interaktívna tabuľa.

Aplikáciu dopĺňa aj obsah na webovej stránke, ktorý sa postupne aktualizuje. „Na stránke sú dostupné originálne kreatívne videá, maľovanky na vytlačenie, rozprávky, básničky, riekanky a detské pesničky. Pre rodičov je dostupný blog a v procese sú aj sociálne siete s cennými radami na zábavu detí. Na YouTube kanál postupne nahrávame aj autorské náučné videá,“ dopĺňa manažér projektu Jozef Múcska.

Dobrodružstvá Niny a Nanu sú vytvorené tak, aby boli chvíle s technológiami pre deti prínosom. „Mobily a tablety sú každodennou súčasťou našich životov a obzvlášť pri deťoch by sme mali dbať na to, aby čas strávený s elektronikou využili užitočne. Deti sa vďaka tejto aplikácii učia hravou formou tak, že si to ani neuvedomujú,“ hovorí manažér projektu.

Slovenská verzia NiniNana vznikla v dielni občianskeho združenia Ahojte v spolupráci s digitálnou agentúrou 22MEDIA a je reakciou na veľký úspech maďarskej podoby aplikácie.

„Aplikácia v slovenskej verzii vznikla zásluhou Férovej Nadácie O2. Vďaka jej grantu je dostupná pre všetkých s internetovým pripojením,“ vysvetľuje Jozef Múcska. Združenie Ahojte v budúcnosti plánuje aj anglickú verziu.

„Počas nášho 15-ročného pôsobenia sme už vyhotovili veľa úspešných projektov a najradšej máme tie, ktoré slúžia verejnému záujmu. Pri NiniNana nás robí nesmierne šťastnými to, že projekt je dostupný pre širokú verejnosť bezplatne a bez reklám,“ uzatvára manažér projektu.

Chcete podporiť projekty, ktoré pomáhajú deťom a mladým ľuďom, učia, ako inovatívne vzdelávať a prinášajú množstvo dobrých nápadov? Darujte 2 % z daní Férovej Nadácii O2. Všetky potrebné informácie nájdete na spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Prečo nevieme vyhodiť veci, ktoré nepoužívame? Profesionálna organizátorka o „obezite vecí“ a tipoch na jarné oživenie domácnosti

Skutočná zmena neprichádza s usporiadaním skriniek, ale s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Michal Liška

Dátum14. 4. 2026

Žijeme v zahltenom svete. V práci nás zahlcujú povinnosti, na obrazovkách správy a sociálne siete a doma prebytok vecí, ktoré často ani nepotrebujeme. Ako si zlepšiť život vďaka upratovaniu a dobre zorganizovanému priestoru? Návod poskytne Zuzana Mrázová, certifikovaná konzultantka KonMari metódy, ktorá sa zaoberá estetickým organizovaním domácnosti a tzv. declutteringom.

V rozhovore so Zuzanou sa dozviete:

prečo si nechávame veci, ktoré nevyužívame,
aký vplyv má na nás jarné upratovanie a decluttering,
ako čo najefektívnejšie triediť veci v domácnosti,
prečo sa predaj drobností v bazároch zväčša nevyplatí a kedy je lepšie veci darovať,
prečo nás nákup organizérov nezachráni a kedy sa z nich stáva len ďalší zbytočný odpad.

Čo hovoríte na koncept jarného upratovania? Má to pre nás v dnešnej dobe ešte zmysel?

Jarné upratovanie je skvelé. Keď vyjde prvé silné slnko, zrazu jasne vidíme všetok ten prach a mastnotu. Je to v nás zakorenené, potrebujeme vyliezť z pomyselných zimných „brlohov“ a všetko vymiesť. Milujem spomienky na éru našich babičiek, keď sa dom doslova obrátil naruby, koberce sa vyniesli von na slnko a nábytok sa odtiahol.

Dnes takýto radikálny proces zvládne málokto. Máme totiž toľko vecí, že ich fyzicky nemáme kam posunúť, aby sme mohli takto hĺbkovo upratať. Keby ste dnes vyložili obsah všetkých skríň naraz na podlahu, nastal by totálny „sajgon“. Preto dnes upratujeme skôr po fázach a zónach.

Keď sa dnes pozriete na bežnú domácnosť, čo je podľa vás hlavný problém?

Počas rokov, čo sa venujem tejto práci, som zistila, že problémom nie je neschopnosť zorganizovať si priestor, ale obrovské množstvo vecí, ktorými sme zahltení. Ľuďom zvyknem hovoriť: „Pripustime si, že žijeme na budúcich smetiskách. Skončí tam každá vec, ktorú si prinesieme domov.“

Súvisí to podľa vás aj s tým, aký máme k veciam vzťah?

Určite. Čím ďalej, tým menej nám na konkrétnych veciach záleží. Dnes si túžbu po niečom dokážeme splniť okamžite a instantne. Či už luxusná verzia, alebo lacná alternatíva, všetko je dostupné na pár klikov online. Stratil sa aj ten moment „tešenia sa“, keď sme si cestu do obchodu museli naplánovať, čo nám prirodzene dávalo čas si nákup v hlave ešte premyslieť. Dnes vybavíme všetko pohodlne z gauča.

Najväčšie uspokojenie pocítime v momente samotného nákupu. Keď však veci dorazia domov v krabiciach, radosť vystrieda praktická starosť. Musíme ich vybaliť, odstrihnúť visačky, oprať a nájsť im miesto v skrini. V tom momente sa pôvodné nadšenie často rozplynie a nastupuje pocit zahltenia. Ak na to nemáme kapacitu, vec niekam odložíme „na potom“.

Keď sa tento cyklus opakuje, priestor sa postupne plní predmetmi, ku ktorým sme si vlastne ani nestihli vytvoriť vzťah.

„Kľúčová otázka znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď nie, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.“

No hoci k mnohým veciam nemáme vzťah a nevyužívame ich, predsa si ich nechávame. Prečo je to tak?

Dôvodov je celé spektrum. Historicky v nás zostalo zakorenené, že bez vecí neprežijeme. Máme podvedomý pocit, že ich potrebujeme na prežitie alebo na to, aby nám bolo lepšie. Brzdí nás strach z toho, čo bude zajtra, ale aj silné puto k minulosti.

Veľkou témou sú, samozrejme, peniaze. Keď sa chceme niečoho vzdať, nastupuje náročná konfrontácia so sebou samým a s investíciou, ktorú sme nevyužili. Povieme si: „Stálo to tristo eur, predsa nie som taký márnotratný človek, aby som to teraz vyhodil.“ Typickým príkladom je starý digitálny fotoaparát – kedysi stál majland, dnes ho už nikto nepoužíva, no zbaviť sa ho je pre mnohých priam nepredstaviteľné.

Okrem peňazí v tých veciach vidíme aj svoju vlastnú históriu, spomienky na blízkych či dokonca náš osobnostný a partnerský vývoj. Vidíme tam však aj svoje nákupné prešľapy a chyby, čo vyvoláva extrémne výčitky svedomia.

Mám pocit, že v tých veciach sa často schovávajú naše „dávne osobnosti“. Ľudia, ktorými sme boli kedysi a s ktorými je náročné sa rozlúčiť.

Tá psychológia za tým je náročná. Nerodíme sa každý rok do nového života, nezačíname od nuly. Minulosť si nesieme so sebou. Sú momenty, keď ju dokážeme pustiť zásadnejšie, rozchod či sťahovanie detí, ale väčšinou to všetko ťaháme so sebou.

To isté sa týka nakupovania. Nakupujeme pre verziu seba, ktorou by sme chceli byť, nie pre tú, ktorou reálne sme. Myslíme si, že cez tie veci to pôjde jednoduchšie. Chceme začať behať, tak si hneď nakúpime celú výbavu – tenisky na asfalt, trail, špeciálne ponožky, výživové doplnky…

Reklama je silný nástroj a je ťažké jej odolať. Predáva nám verziu života, ktorú by sme chceli žiť, a my nakupujeme v naivnej viere, že tie veci nám pomôžu stiahnuť náskok nášho ideálneho ja.

Takže je to z veľkej časti spoločenský, nielen individuálny problém?

Žijeme v dobe, ktorá nás do zahltenia doslova tlačí. Je jednoduché podľahnúť tomu impulzu. Reklama je vedecky postavená tak, aby nás presvedčila, že každú vec nutne potrebujeme k šťastiu. Nie je to o tom, že by sme boli „mimo“, ale že sme v tom tlaku konzumu stratili vedomý prístup.

Keď tento problém s vecami presiahne únosnú mieru, nastáva paralýza. Zrazu stojíte pred obrovskou kopou predmetov a netušíte, kde a ako začať. Často sa stáva, že sa do toho aj pustíte, ale výsledok sa nedostavuje, čo vás len viac znechutí. Je to začarovaný kruh.

Posun nespočíva v jednom zázračnom upratovaní. Skutočná zmena prichádza s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať.

Mení nás tento proces aj zvnútra?

Minimálne nás núti položiť si základné otázky: Kto som dnes? Čo skutočne potrebujem pre svoj aktuálny život? Kam smerujem? Ide o postupné odpútanie sa od minulosti, na ktorej zbytočne lipneme, a vytvorenie si priestoru pre aktuálny život. Organizovanie priestoru je v tomto zmysle proces „sprítomnenia“ – návratu k realite a tomu, kde sa práve nachádzame.

Predstavme si, že som konečne nabrala motiváciu vytriediť veci v byte. Kde odporúčate začať?

Neexistuje univerzálne pravidlo, ale zvyčajne začíname tam, kde to človeka najviac trápi. Ideálne s niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky. Niečo hmatateľné, čo vás na začiatku nepoloží.

A potom by som postupovala po jednotlivých kategóriách v domácnosti. Teda oblečenie, knihy, dokumenty, potraviny… Samostatnou sekciou sú sentimentálne predmety.

Prečo je lepšie postupovať po kategóriách a nie po jednotlivých miestnostiach? Upratovať izbu po izbe pôsobí intuitívnejšie.

Pretože ak idete po miestnostiach, otvárate ten istý problém niekoľkokrát. Oblečenie nemáte len v spálni – niečo je v predsieni, niečo v garáži, niečo v sezónnom odkladisku. To isté platí pre potraviny alebo čistiace prostriedky. Keď ich zhrniete z celého domu na jedno miesto, až vtedy zistíte, koľko toho reálne máte.

Človek nemá prehľad, kým je to roztrúsené. Navyše, kategórie sú menšie sústa. Ak sa pustíte do celej izby, rýchlo sa vyčerpáte a skončíte v polovici.

S ktorou kategóriou zvyknú mať ľudia najväčší problém?

To je individuálne. Pre niekoho je to kozmetika – niektoré ženy chcú všetko vyskúšať a zrazu sa im to nikam nezmestí. Pre iných je to oblečenie alebo kuchyňa plná vecí na jeden konkrétny recept. No a potom sú tu knihy. Človek neodolá a prinesie si ich desať, hoci vie, že nemá čas ich čítať. Ale hovorí si: „Raz si ich prečítam.“ Je to túžba po ideálnej verzii seba.

Vy často ľudí delíte na „vyhadzovačov“ a „zberačov“. V čom sa ich prístup k veciam najviac odlišuje?

Ide o dve skupiny, ktoré si navzájom často vôbec nerozumejú. Vyhadzovači okolo seba nepotrebujú veľa vecí a neviažu sa na ne. Sú to zväčša racionálne a analytické typy, ktoré prikladajú predmetom nízku dôležitosť. Bez mihnutia oka vytriedia skriňu a ani by im nenapadlo odkladať si drobnosti. Keď im vysvetľujem, čomu sa pracovne venujem, nechápu, prečo by s tým mal niekto potrebovať pomoc. Vyhodiť nepotrebné je pre nich prirodzené.

Na opačnom spektre sú zberači. To sú často umeleckejšie založení ľudia, ktorí za každou vecou vidia príbeh a emóciu. Nedokážu sa rozlúčiť s ničím: od starého telefónu až po prečítaný časopis, v ktorom bol jeden zaujímavý recept. Všetko sa predsa raz zíde.

Spomínaní „zberači“ zrejme potrebujú hlbšie pracovať so svojím nastavením a postojom k veciam…

Niekedy len potrebujú počuť jasnú odpoveď na otázku, čo s danou vecou urobiť. Často sa totiž „zacyklíme“ pri veciach, ktoré majú nulovú hodnotu. Platí to aj pre predaj cez bazáre ako Vinted. Ľudia sa snažia predať kúsky za 5 či 10 eur, no ja ich brzdím otázkou: „Aká je tvoja hodinová sadzba v práci? Ak je to napríklad 30 € a tú vec nepredáš do hodiny aspoň za túto sumu, tak sa ti to ekonomicky nevyplatí robiť.“

Málokto si uvedomuje tú skrytú logistiku – vec musíte nafotiť, komunikovať so záujemcom, zabaliť ju a odniesť na poštu. To je investovaný čas, ktorý vám nikto nevráti.

Človek má však často pocit, že tie veci „stále niečo stáli“, a chce tie peniaze aspoň sčasti dostať späť. Ako sa s týmto mentálnym blokom vyrovnať?

Pravda je taká, že peniaze, ktoré ste za tie veci zaplatili na začiatku, už neexistujú. Sú dávno minuté a ich hodnota v skrini nerastie. Ak v tých veciach stále vidíte nejaký úžitok, radšej ich darujte. Zbavte sa ich čo najrýchlejšie a posuňte ich ďalej, kým sú ešte funkčné a moderné. Pre bežného človeka je predaj drobností po bazároch väčšinou len časová strata.

„Triedenie začnite niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky.“

Čo by sme sa mali sami seba pýtať, aby sme sa vedeli úprimne rozhodnúť, či má daná vec pre mňa skutočnú hodnotu alebo si len hovorím, že „sa to môže zísť“?

Treba sa na to pozrieť veľmi prakticky a položiť si pár priamych otázok: Naozaj túto vec potrebujem? Používam ju reálne alebo len hypoteticky v nejakých predstavách? Skúste sa zamyslieť nad tým, čo by ste robili, keby ste tú vec nemali. Vždy totiž existujú alternatívy. Ak napríklad riešite rýchlovarnú kanvicu, ktorú takmer nevyužívate – keby ste ju nemali, vodu si jednoducho zohrejete na sporáku.

Kľúčová otázka však znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď „nie“, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.

Úplne inou kategóriou je sentiment. Ak k nejakej veci niečo cítite, hoci je nepraktická, je to legitímny dôvod na diskusiu. Ak vám prináša úsmev alebo peknú spomienku, nechajte si ju. Skutočným problémom sú tie predmety, ktoré nemajú praktický úžitok a zároveň k nim nič necítite. Sú tam len preto, že tam „proste sú“. Práve tie musia ísť preč ako prvé.

Čo s vecami, ktoré sme si kúpili kvôli novému hobby, ale po čase nás omrzeli? Prípadne ich vytiahneme len raz za rok a zvyšok času nám doma zavadzajú?

Je to opäť o úprimnosti k sebe samému. Kto som dnes a ako často túto vec reálne využijem? Ak si napríklad kúpite lyžiarsku súpravu za 1 500 eur a na svah sa dostanete trikrát za sezónu, jedno lyžovanie vás vyjde poriadne draho. Ekonomicky by bolo v takomto prípade oveľa výhodnejšie si výstroj jednoducho požičať.

Vlastná výbava totiž prináša aj mnohé skryté náklady, ktoré si pri kúpe málokto uvedomí – zrazu potrebujete väčšie auto alebo strešný box, musíte riešiť servis a najmä priestor, kde to budete celý rok skladovať. Minulý rok v Chorvátsku mala takmer každá rodina vlastný paddleboard z Decathlonu. Všetci ich premiestňovali cez pol Európy, hoci na pláži bola požičovňa za pár eur.

Moja rada znie: dajte každému novému hobby čas. Najprv si veci párkrát požičajte a až v momente, keď si budete istí, že vás to skutočne baví a napĺňa, investujte do vlastných. Vyhnete sa tak nielen zbytočným výdavkom, ale aj ďalšej kope vecí, ktoré vám doma budú len uberať drahocenný priestor.

Máte ešte nejakú užitočnú radu o triedení vecí?

Všetko, čo vyradíte, musí ísť okamžite preč z domu. Nenechávajte vrecia v predsieni ani v garáži. Tie krabice majú totiž zázračnú schopnosť „vrátiť sa späť do obehu“. Nevytvárajte si doma žiadne „čierne diery“ s prísľubom, že to vyriešite neskôr. Ak ste niečo nepoužili rok, s vysokou pravdepodobnosťou to už nepotrebujete.

Takže tá modrá taška z Ikey s oblečením, ktorú mám v skrini už dva roky, musí ísť preč?

Presne tak. Len tak vám reálne ubudne v priestore, ale najmä v hlave. Mojím cieľom je učiť ľudí hľadať v domove jednoduchosť, nie nedosiahnuteľnú dokonalosť. Ak niekam odložíte napríklad playstation, musí byť jednoduché to znova nájsť a zapojiť. Neexistuje univerzálna rada, že táto vec patrí „vždy doprava“. Každý domov má svoju vlastnú logiku a cestičku.

A na záver ešte jedno varovanie: nevykladajte veci na voľné plochy. Malá kopa si pýta viac. Jedny rifle pohodené na stoličke znamenajú, že o dva dni tam máte „Mount Everest“. Čisté plochy sú základom vizuálneho pokoja. Keď ich raz narušíte, neporiadok sa začne nabaľovať.

Pravidlo 5 vecí vyhodím, 5 vecí si môžem kúpiť. Funguje to tak?

V reálnom živote takéto pravidlo veľmi nefunguje. Je to skôr taký „spotrebný mindset“, ktorý nás v kolotoči hromadenia udržiava. Ak si povieme, že za päť vyhodených vecí máme „povolenku“ na päť nových, náš vzťah k vlastníctvu sa nemení, len meníme starý obsah skrine za nový.

V živote prirodzene prichádzajú obdobia, keď potrebujeme nakúpiť viac, a inokedy zasa fázy, keď sa musíme vo veľkom zbavovať nepotrebného. Cieľom by mala byť skôr celková rovnováha medzi tým, čo do domácnosti prichádza a čo z nej odchádza. Netreba sa otrocky upínať na presné čísla, ale skôr na vedomé rozhodovanie o každej jednej veci, ktorú si do svojho priestoru vpustíme.

V čom ľudia najčastejšie zlyhávajú, keď sa pustia do declutteringu?

Je toho na nich priveľa. Neuvedomujú si, koľko času a energie to zožerie. Často sú to hodiny preberania, dvíhania vecí a boja s výčitkami. Človek v polovici stratí nadšenie, lebo nevidí okamžitý úspech. Potom sú tu emocionálne bloky – vypratávanie domu po rodičoch alebo babičke je jedna veľká emócia, ktorá vás vie úplne paralyzovať.

Čo sa vám ešte osvedčilo pri organizácii priestoru? Sú nejaké „vychytávky“ alebo konkrétne „odkladače“, ktoré fungujú?

Kúpiť si organizéry automaticky neznamená, že budete zorganizovaní. Na to, aby akýkoľvek systém fungoval, potrebujete v prvom rade voľný priestor. Paradoxne samotné krabičky niekedy zaberú viac miesta než veci, ktoré do nich chcete schovať. Nespoliehajte sa teda na ne ako na záchranné koleso. Základom je nechať si poruke to, čo reálne používate, a zvyšok uložiť tak, aby ste o tom mali prehľad, no zároveň vám to nezavadzalo.

Najväčšou chybou je kúpiť si organizéry dopredu a až potom pre ne v byte hľadať miesto. Skúste to opačne: mám tu tento konkrétny priestor a presne sem by sa mi hodili tri krabičky. Ak vám to po vyskúšaní dáva zmysel a pomáha vám to udržať systém, pokračujte v tom. Ale nenoste ich domov dvadsať naraz.

Väčšinou totiž ľudia, ktorí cítia nutkavú potrebu všetko „zakrabičkovať“, v skutočnosti bojujú s tým, že na tie krabičky už nemajú v byte žiadne voľné miesto.

Zuzana Mrázová

Takmer 20 rokov pôsobila v medzinárodných finančných inštitúciách, po narodení detí však potrebovala kariérnu zmenu. Dnes sa Zuzana Mrázová živí organizovaním domácností podľa Marie Kondo. Je certifikovanou konzultantkou KonMari metódy a na sociálnych sieťach je známa ako @simplist.

Páčil sa vám článok?

Elektrárňa Piešťany pripravila edukatívne videá aj kvízy plné zaujímavostí

Nočná mora zo slovíčok sa skončila, prichádza aplikácia WocaBee

NiniNana rozvíja slovnú zásobu predškolákov zábavnými hrami

Mohlo by vás zaujímať

Už 10 rokov prinášame rozhovory a témy, ktoré pomáhajú lepšie porozumieť svetu okolo nás

„Najlepšie sa učíme, keď naraz zapojíme zrak, sluch, hmat aj pohyb,“ hovorí Mária Zimová, autorka Vizuálnej techniky učenia

Valentína Sedileková z organizácie Chuť žiť: „V neistom svete sa jedlo stáva nástrojom kontroly.“

Zuzana Mrázová

Mohlo by vás zaujímať

Už 10 rokov prinášame rozhovory a témy, ktoré pomáhajú lepšie porozumieť svetu okolo nás

„Najlepšie sa učíme, keď naraz zapojíme zrak, sluch, hmat aj pohyb,“ hovorí Mária Zimová, autorka Vizuálnej techniky učenia

Valentína Sedileková z organizácie Chuť žiť: „V neistom svete sa jedlo stáva nástrojom kontroly.“