Príbehy

3 vzdelávacie projekty, pri ktorých deti strávia čas pred obrazovkou produktívne

Nekonečné prepisovanie slovíčok či otravné hodiny fyziky sú už minulosťou. Predstavujeme vám online projekty, vďaka ktorým bude vzdelávanie deti baviť.

Autor Laura Bilíková

Foto Pexels, Julia M Cameron

archív respondentov

Dátum22. 12. 2020

V online prostredí sa dnes deti dokážu naučiť veľa nového a často formou, ktorá je inovatívna a deti doslova pritiahne. Vybrali sme projekty pre predškolákov, žiakov aj študentov, ktoré odrážajú ich potreby a dokazujú, že učenie môže byť aj zábavou. Všetky tri projekty podporila Férová Nadácia O2 v rámci svojho grantu v roku 2020.

Chcete aj vy podporiť projekty, ktoré prinášajú nové nápady, vzdelávajú deti a zlepšujú Slovensko? Darujte 2 % z daní Férovej Nadácii O2

Elektrárňa Piešťany pripravila edukatívne videá aj kvízy plné zaujímavostí

Zdĺhavý výklad či memorovanie sú jedným z dôvodov, prečo si k niektorým predmetom žiaci nikdy nevytvoria vzťah. Svoje o tom vedia aj v kultúrnom a vzdelávacom centre Elektrárňa Piešťany, kde tím kreatívnych nadšencov už niekoľko rokov tvorí interaktívne vzdelávacie programy pre žiakov základných a stredných škôl. Snažia sa ukázať na prvý pohľad nezáživné predmety ako napríklad fyziku v novom svetle.

Príchod pandémie však výrazným spôsobom ovplyvnil aj fungovanie elektrárne, ktorú predtým zvykli žiaci navštevovať so svojimi pedagógmi a zúčastňovali sa tu na rôznych workshopoch a ďalších podujatiach. Šikovný tím z centra však našiel spôsob, ako sa spojiť so svojím publikom a zároveň pomôcť lepšie zvládnuť situáciu, ktorá v oblasti vzdelávania nie je úplne jednoduchá.

„Rozhodli sme sa zapojiť do grantového programu O2 Digitálna škola s projektom Elektrárňa Piešťany Online (EP Online), ktorý prenáša časť našich vzdelávacích aktivít do online priestoru. Z našich programov sme povyberali rôzne zaujímavosti, natočili sme krátke vzdelávacie videá a spracovali online kvízy,“ približuje riaditeľka Elektrárne Piešťany Katarína Hallová.

Aj vďaka grantu tak na webstránke elektrárne v sekcii EP Online nájdete množstvo pútavého obsahu. Nejde o dlhé prednášky, ale o precízne spracované témy, vďaka ktorým sa žiaci dozvedia veľa nového z oblasti fyziky, životného prostredia či histórie. Môžu napríklad zistiť, ako funguje periskop alebo čo všetko obsahuje práca včelára.

Za splnené úlohy môžu navyše získať kredity, ktoré budú môcť neskôr využiť ako vstupenku na podujatia v elektrárni.

Katarína Hallová zdôrazňuje, že nový projekt sa podarilo v rýchlom čase vytvoriť vďaka skvelej spolupráci celého tímu.

„Máme skvelú koordinátorku vzdelávania, ktorá ako prvá prišla s myšlienkou celého projektu a následne zastrešila spracovanie kvízov. Naša produkčná je zároveň odborník na včely, a tak ju môžete vidieť v plnom včelárskom výstroji. Technický konzultant sa venuje aj práci zvukára. Lektorka Iva sa zase venuje herectvu, čo sme dôkladne využili pri výrobe video vstupov. Spracovanie nahrávok nám vďaka tomu išlo od ruky,“ hovorí s úsmevom riaditeľka elektrárne.

Napriek tomu, že v aktuálnej situácii si žiaci nemôžu vzdelávacie podujatia užiť priamo v elektrárni, môžu sa aspoň v priestoroch zrekonštruovanej pamiatky ocitnúť virtuálne.

„Veľkou devízou našich aktivít je jedinečná atmosféra elektrárne a mrzelo nás, že do nej nebudú môcť prísť žiaci ani ďalší návštevníci. Jedno video tak prináša prehliadku celej elektrárne aj s komentármi našich lektorov,“ uzatvára riaditeľka Elektrárne Piešťany.

Nočná mora zo slovíčok sa skončila, prichádza aplikácia WocaBee

Spoznávanie slovíčok z cudzieho jazyka nebolo nikdy jednoduchšie. Nová vzdelávacia aplikácia WocaBee pomáha pedagógom s efektívnou výučbou jazykov a vďaka inovatívnemu spracovaniu boduje aj u žiakov.

WocaBee je cenovo dostupná pomôcka, ktorá dokáže ozvláštniť a najmä uľahčiť výučbu. Autorom myšlienky je softvérový inžinier Michal Ošvát, ktorého na vznik appky motivovali vlastné skúsenosti.

„V januári 2018 som chcel ísť pracovať do zahraničia, preto som po dlhšej pauze začal intenzívne pracovať na zlepšení nemeckého jazyka. Pozeral som filmy v nemčine a veľa som čítal. Nové slovíčka som si zapisoval do tabuľky v počítači. Keď ich bolo približne 150, hľadal som jednoduchý spôsob, ako sa ich naučiť. A tak vznikol nápad na vytvorenie aplikácie,“ približuje.

Michal začal hneď v úvode spolupracovať s ochotnými učiteľmi základných a stredných škôl a aplikáciu od začiatku tvoril tak, aby odzrkadľovala skutočné potreby pedagógov a žiakov.

Aby mohol WocaBee ešte viac vylepšiť, zapojil sa na jar do grantovej výzvy O2 Digitálna škola. „Vďaka príspevku od Férovej Nadácie O2 sa podarilo zapracovať do WocaBee rôzne vylepšenia a dostať aplikáciu prostredníctvom marketingových aktivít k väčšiemu počtu žiakov aj počas zložitého obdobia, keď boli školy zatvorené,“ dopĺňa.

Ako WocaBee v praxi funguje? Pedagógovia si v aplikácii dokážu vytvoriť skupiny podľa tried aj vyskladať balíky slovíčok, ktoré si majú žiaci osvojiť. Veľkou výhodou je aj to, že ponúka už hotové skupiny slovíčok, ktoré sú zostavené podľa najpoužívanejších jazykových učebníc.

Aplikácia dokonca automaticky opraví písomky. Učiteľ v nej má prehľad o tom, ako sa žiakom s učením darí a či splnili balíčky slov v stanovenom termíne.

WocaBee je pekným príkladom toho, ako možno technológie využiť v prospech detí a vzdelávať ich atraktívnou formou. Appka totiž nahrádza nezáživné domáce úlohy či testy ich zábavnejšou verziou. Motivačná môže byť aj snaha predbehnúť spolužiakov v rebríčku úspešnosti, vďaka čomu sa deti často vzdelávajú aj nad rámec vyučovania.

Žiaci si môžu osvojiť aj správnu výslovnosť – najskôr si správne znenie slov vypočujú a následne aj prakticky vyskúšajú.

Aplikácia podporuje rôzne jazyky – od klasiky v podobe angličtiny a nemčiny až po exotickejšiu španielčinu, taliančinu či dokonca esperanto.

NiniNana rozvíja slovnú zásobu predškolákov zábavnými hrami

Aplikácia NiniNana – Slovenčina hrou ponúka veselé vzdelávanie pre najmenších. Vďaka jednoduchým hrám si môžu deti v predškolskom veku osvojiť nové slová.

Náučným svetom ich sprevádza líška Nina a zajac Nana, ktorí ich za nadobudnuté znalosti a nazbierané body vždy pochvália. Cez pestrú škálu aktivít – od zvieracích skladačiek až po krájanie ovocia − sa zároveň rozvíja aj zvedavosť detí.

NinaNana nachádza využitie nielen v domácom prostredí (je dostupná ako aplikácia pre Android aj iOS), ale aj v materských či jazykových školách, kde sa využíva interaktívna tabuľa.

Aplikáciu dopĺňa aj obsah na webovej stránke, ktorý sa postupne aktualizuje. „Na stránke sú dostupné originálne kreatívne videá, maľovanky na vytlačenie, rozprávky, básničky, riekanky a detské pesničky. Pre rodičov je dostupný blog a v procese sú aj sociálne siete s cennými radami na zábavu detí. Na YouTube kanál postupne nahrávame aj autorské náučné videá,“ dopĺňa manažér projektu Jozef Múcska.

Dobrodružstvá Niny a Nanu sú vytvorené tak, aby boli chvíle s technológiami pre deti prínosom. „Mobily a tablety sú každodennou súčasťou našich životov a obzvlášť pri deťoch by sme mali dbať na to, aby čas strávený s elektronikou využili užitočne. Deti sa vďaka tejto aplikácii učia hravou formou tak, že si to ani neuvedomujú,“ hovorí manažér projektu.

Slovenská verzia NiniNana vznikla v dielni občianskeho združenia Ahojte v spolupráci s digitálnou agentúrou 22MEDIA a je reakciou na veľký úspech maďarskej podoby aplikácie.

„Aplikácia v slovenskej verzii vznikla zásluhou Férovej Nadácie O2. Vďaka jej grantu je dostupná pre všetkých s internetovým pripojením,“ vysvetľuje Jozef Múcska. Združenie Ahojte v budúcnosti plánuje aj anglickú verziu.

„Počas nášho 15-ročného pôsobenia sme už vyhotovili veľa úspešných projektov a najradšej máme tie, ktoré slúžia verejnému záujmu. Pri NiniNana nás robí nesmierne šťastnými to, že projekt je dostupný pre širokú verejnosť bezplatne a bez reklám,“ uzatvára manažér projektu.

Chcete podporiť projekty, ktoré pomáhajú deťom a mladým ľuďom, učia, ako inovatívne vzdelávať a prinášajú množstvo dobrých nápadov? Darujte 2 % z daní Férovej Nadácii O2. Všetky potrebné informácie nájdete na spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.

Autor Šimon Betina

Foto Magdaléna Tomalova

Dátum14. 11. 2025

Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.

Narodili sa po novembri ’89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte mladých ľudí, ktorí svojou slobodou posúvajú Slovensko vpred.

V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:

ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.

Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?

Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.

V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.

Nebáli ste sa problémov?

To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.

Čo vás naučil skauting?

Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.

Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.

Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.

Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?

Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.

Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.

Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.

Akú rolu hrá v skautingu komunita?

Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.

Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.

Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.

Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?

Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.

Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.

Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.

Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Môže mať človek priveľa slobody?

Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.

Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?

Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.

V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.

Akú krajinu ste navštívili naposledy?

Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)

Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.

Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?

Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.

Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?

Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.

Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.

Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?

Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.

Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.

Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.

Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?

Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.

A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.

Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?

Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.

To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.

Jej opravu ste iniciovali vy?

Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.

Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.

Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?

Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.

Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.

Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?

Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.

Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.

Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením. Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.

Martin Macharik

Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.

Páčil sa vám článok?

(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Elektrárňa Piešťany pripravila edukatívne videá aj kvízy plné zaujímavostí

Nočná mora zo slovíčok sa skončila, prichádza aplikácia WocaBee

NiniNana rozvíja slovnú zásobu predškolákov zábavnými hrami

Mohlo by vás zaujímať

Šport vás naučí nevzdávať sa a stále bojovať, hovorí fyzioterapeut Dávid Líška. Napriek tomu treba vedieť, kedy poľaviť, aby sme sa vyhli zraneniam

Psychológ Michal Božík: Keď sme unavení, nehľadáme oddych, ale únik. Telefón sa vtedy zdá ako najlepší spôsob na vypnutie

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Odborníčky na verejné priestory Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, ako takéto „tretie miesta“ rozhodujú o kvalite nášho života

Martin Macharik

Mohlo by vás zaujímať

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Odborníčky na verejné priestory Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, ako takéto „tretie miesta“ rozhodujú o kvalite nášho života

Z košického sídliska Ťahanovce až na olympijské pódium. Richard Tury ukazuje, že skejtbording nie je len o víťazstvách, ale hlavne o vytrvalosti, komunite a radosti

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka