Príbehy

3 vzdelávacie projekty, pri ktorých deti strávia čas pred obrazovkou produktívne

Nekonečné prepisovanie slovíčok či otravné hodiny fyziky sú už minulosťou. Predstavujeme vám online projekty, vďaka ktorým bude vzdelávanie deti baviť.

Autor Laura Bilíková

Foto Pexels, Julia M Cameron

archív respondentov

Dátum22. 12. 2020

V online prostredí sa dnes deti dokážu naučiť veľa nového a často formou, ktorá je inovatívna a deti doslova pritiahne. Vybrali sme projekty pre predškolákov, žiakov aj študentov, ktoré odrážajú ich potreby a dokazujú, že učenie môže byť aj zábavou. Všetky tri projekty podporila Férová Nadácia O2 v rámci svojho grantu v roku 2020.

Chcete aj vy podporiť projekty, ktoré prinášajú nové nápady, vzdelávajú deti a zlepšujú Slovensko? Darujte 2 % z daní Férovej Nadácii O2

Elektrárňa Piešťany pripravila edukatívne videá aj kvízy plné zaujímavostí

Zdĺhavý výklad či memorovanie sú jedným z dôvodov, prečo si k niektorým predmetom žiaci nikdy nevytvoria vzťah. Svoje o tom vedia aj v kultúrnom a vzdelávacom centre Elektrárňa Piešťany, kde tím kreatívnych nadšencov už niekoľko rokov tvorí interaktívne vzdelávacie programy pre žiakov základných a stredných škôl. Snažia sa ukázať na prvý pohľad nezáživné predmety ako napríklad fyziku v novom svetle.

Príchod pandémie však výrazným spôsobom ovplyvnil aj fungovanie elektrárne, ktorú predtým zvykli žiaci navštevovať so svojimi pedagógmi a zúčastňovali sa tu na rôznych workshopoch a ďalších podujatiach. Šikovný tím z centra však našiel spôsob, ako sa spojiť so svojím publikom a zároveň pomôcť lepšie zvládnuť situáciu, ktorá v oblasti vzdelávania nie je úplne jednoduchá.

„Rozhodli sme sa zapojiť do grantového programu O2 Digitálna škola s projektom Elektrárňa Piešťany Online (EP Online), ktorý prenáša časť našich vzdelávacích aktivít do online priestoru. Z našich programov sme povyberali rôzne zaujímavosti, natočili sme krátke vzdelávacie videá a spracovali online kvízy,“ približuje riaditeľka Elektrárne Piešťany Katarína Hallová.

Aj vďaka grantu tak na webstránke elektrárne v sekcii EP Online nájdete množstvo pútavého obsahu. Nejde o dlhé prednášky, ale o precízne spracované témy, vďaka ktorým sa žiaci dozvedia veľa nového z oblasti fyziky, životného prostredia či histórie. Môžu napríklad zistiť, ako funguje periskop alebo čo všetko obsahuje práca včelára.

Za splnené úlohy môžu navyše získať kredity, ktoré budú môcť neskôr využiť ako vstupenku na podujatia v elektrárni.

Katarína Hallová zdôrazňuje, že nový projekt sa podarilo v rýchlom čase vytvoriť vďaka skvelej spolupráci celého tímu.

„Máme skvelú koordinátorku vzdelávania, ktorá ako prvá prišla s myšlienkou celého projektu a následne zastrešila spracovanie kvízov. Naša produkčná je zároveň odborník na včely, a tak ju môžete vidieť v plnom včelárskom výstroji. Technický konzultant sa venuje aj práci zvukára. Lektorka Iva sa zase venuje herectvu, čo sme dôkladne využili pri výrobe video vstupov. Spracovanie nahrávok nám vďaka tomu išlo od ruky,“ hovorí s úsmevom riaditeľka elektrárne.

Napriek tomu, že v aktuálnej situácii si žiaci nemôžu vzdelávacie podujatia užiť priamo v elektrárni, môžu sa aspoň v priestoroch zrekonštruovanej pamiatky ocitnúť virtuálne.

„Veľkou devízou našich aktivít je jedinečná atmosféra elektrárne a mrzelo nás, že do nej nebudú môcť prísť žiaci ani ďalší návštevníci. Jedno video tak prináša prehliadku celej elektrárne aj s komentármi našich lektorov,“ uzatvára riaditeľka Elektrárne Piešťany.

Nočná mora zo slovíčok sa skončila, prichádza aplikácia WocaBee

Spoznávanie slovíčok z cudzieho jazyka nebolo nikdy jednoduchšie. Nová vzdelávacia aplikácia WocaBee pomáha pedagógom s efektívnou výučbou jazykov a vďaka inovatívnemu spracovaniu boduje aj u žiakov.

WocaBee je cenovo dostupná pomôcka, ktorá dokáže ozvláštniť a najmä uľahčiť výučbu. Autorom myšlienky je softvérový inžinier Michal Ošvát, ktorého na vznik appky motivovali vlastné skúsenosti.

„V januári 2018 som chcel ísť pracovať do zahraničia, preto som po dlhšej pauze začal intenzívne pracovať na zlepšení nemeckého jazyka. Pozeral som filmy v nemčine a veľa som čítal. Nové slovíčka som si zapisoval do tabuľky v počítači. Keď ich bolo približne 150, hľadal som jednoduchý spôsob, ako sa ich naučiť. A tak vznikol nápad na vytvorenie aplikácie,“ približuje.

Michal začal hneď v úvode spolupracovať s ochotnými učiteľmi základných a stredných škôl a aplikáciu od začiatku tvoril tak, aby odzrkadľovala skutočné potreby pedagógov a žiakov.

Aby mohol WocaBee ešte viac vylepšiť, zapojil sa na jar do grantovej výzvy O2 Digitálna škola. „Vďaka príspevku od Férovej Nadácie O2 sa podarilo zapracovať do WocaBee rôzne vylepšenia a dostať aplikáciu prostredníctvom marketingových aktivít k väčšiemu počtu žiakov aj počas zložitého obdobia, keď boli školy zatvorené,“ dopĺňa.

Ako WocaBee v praxi funguje? Pedagógovia si v aplikácii dokážu vytvoriť skupiny podľa tried aj vyskladať balíky slovíčok, ktoré si majú žiaci osvojiť. Veľkou výhodou je aj to, že ponúka už hotové skupiny slovíčok, ktoré sú zostavené podľa najpoužívanejších jazykových učebníc.

Aplikácia dokonca automaticky opraví písomky. Učiteľ v nej má prehľad o tom, ako sa žiakom s učením darí a či splnili balíčky slov v stanovenom termíne.

WocaBee je pekným príkladom toho, ako možno technológie využiť v prospech detí a vzdelávať ich atraktívnou formou. Appka totiž nahrádza nezáživné domáce úlohy či testy ich zábavnejšou verziou. Motivačná môže byť aj snaha predbehnúť spolužiakov v rebríčku úspešnosti, vďaka čomu sa deti často vzdelávajú aj nad rámec vyučovania.

Žiaci si môžu osvojiť aj správnu výslovnosť – najskôr si správne znenie slov vypočujú a následne aj prakticky vyskúšajú.

Aplikácia podporuje rôzne jazyky – od klasiky v podobe angličtiny a nemčiny až po exotickejšiu španielčinu, taliančinu či dokonca esperanto.

NiniNana rozvíja slovnú zásobu predškolákov zábavnými hrami

Aplikácia NiniNana – Slovenčina hrou ponúka veselé vzdelávanie pre najmenších. Vďaka jednoduchým hrám si môžu deti v predškolskom veku osvojiť nové slová.

Náučným svetom ich sprevádza líška Nina a zajac Nana, ktorí ich za nadobudnuté znalosti a nazbierané body vždy pochvália. Cez pestrú škálu aktivít – od zvieracích skladačiek až po krájanie ovocia − sa zároveň rozvíja aj zvedavosť detí.

NinaNana nachádza využitie nielen v domácom prostredí (je dostupná ako aplikácia pre Android aj iOS), ale aj v materských či jazykových školách, kde sa využíva interaktívna tabuľa.

Aplikáciu dopĺňa aj obsah na webovej stránke, ktorý sa postupne aktualizuje. „Na stránke sú dostupné originálne kreatívne videá, maľovanky na vytlačenie, rozprávky, básničky, riekanky a detské pesničky. Pre rodičov je dostupný blog a v procese sú aj sociálne siete s cennými radami na zábavu detí. Na YouTube kanál postupne nahrávame aj autorské náučné videá,“ dopĺňa manažér projektu Jozef Múcska.

Dobrodružstvá Niny a Nanu sú vytvorené tak, aby boli chvíle s technológiami pre deti prínosom. „Mobily a tablety sú každodennou súčasťou našich životov a obzvlášť pri deťoch by sme mali dbať na to, aby čas strávený s elektronikou využili užitočne. Deti sa vďaka tejto aplikácii učia hravou formou tak, že si to ani neuvedomujú,“ hovorí manažér projektu.

Slovenská verzia NiniNana vznikla v dielni občianskeho združenia Ahojte v spolupráci s digitálnou agentúrou 22MEDIA a je reakciou na veľký úspech maďarskej podoby aplikácie.

„Aplikácia v slovenskej verzii vznikla zásluhou Férovej Nadácie O2. Vďaka jej grantu je dostupná pre všetkých s internetovým pripojením,“ vysvetľuje Jozef Múcska. Združenie Ahojte v budúcnosti plánuje aj anglickú verziu.

„Počas nášho 15-ročného pôsobenia sme už vyhotovili veľa úspešných projektov a najradšej máme tie, ktoré slúžia verejnému záujmu. Pri NiniNana nás robí nesmierne šťastnými to, že projekt je dostupný pre širokú verejnosť bezplatne a bez reklám,“ uzatvára manažér projektu.

Chcete podporiť projekty, ktoré pomáhajú deťom a mladým ľuďom, učia, ako inovatívne vzdelávať a prinášajú množstvo dobrých nápadov? Darujte 2 % z daní Férovej Nadácii O2. Všetky potrebné informácie nájdete na spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Párová terapeutka: „Počas zamilovanosti sme zahalení do krásneho závoja, no samotná láska na fungujúci vzťah nestačí.“ Čo rozhoduje o tom, či pár zvládne aj náročné obdobia?

Mnohí ľudia po odznení prvotného opantania zistia, že ich priťahovala skôr samotná emócia než človek, ktorého mali vedľa seba.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum31. 7. 2026

„Keď sa milujeme, nič zlé sa nám nemôže stať. My sme výnimka.“ Párová terapeutka Jolana Kusá hovorí, že práve toto je jedna z najväčších pascí vo vzťahu – spoliehať sa iba na pocit zamilovanosti. Ten však postupne slabne a až vtedy sa ukáže, či dokážeme vo vzťahu naozaj zvládať aj náročné obdobia. Skutočná odolnosť páru a vzájomná opora pritom nevznikajú až v čase krízy. Budujú sa oveľa skôr – v každodenných prejavoch záujmu či v schopnosti vytvárať bezpečný priestor, v ktorom sa obaja partneri cítia prijatí.

Aby sme mohli byť oporou druhému človeku, musíme sa najprv naučiť stáť pri sebe. Prijať sa so všetkým, čo k nám patrí, a pristupovať k sebe s väčšou láskavosťou a sebasúcitom – napríklad tak, ako to robí modelka Liberty Simon.

V rozhovore s párovou terapeutkou Jolanou Kusou sa dozviete:

prečo samotná láska nestačí na dlhodobo fungujúci vzťah,
ako si partneri budujú dôveru a pocit bezpečia ešte skôr, než príde kríza,
prečo sa za kritikou často skrýva nenaplnená potreba blízkosti,
ako sa hádať tak, aby konflikt partnerov nevzďaľoval, ale, naopak, zbližoval,
kde je hranica medzi zdravou oporou a nezdravým zachraňovaním partnera.

Existuje bezpodmienečná láska?

Myslím, že v partnerstve je to nereálne. Na partnera totiž prirodzene máme určité nároky a aj vzťah by mal napĺňať naše očakávania, potreby a priania.

Počas praxe som sa stretla s ľuďmi, ktorí boli presvedčení, že milujú bezpodmienečne. Často išlo o ľudí, ktorí sa vo vzťahu neustále vzdávali sami seba a dúfali, že za to budú bezvýhradne prijatí – ako dieťa túžiace po prijatí od rodiča.

Lenže partnerský vzťah stojí na vzájomnosti. Očakávame oporu, rešpekt a ochotu oboch partnerov podieľať sa na vzťahu. Samotná „bezpodmienečná láska“ na to nestačí.

Mnohí ľudia napriek tomu používajú výroky typu: „Keby si ma naozaj miloval, prijal by si ma takú, aká som.“

A druhý by mohol odpovedať: „A keby si ty milovala mňa, neočakávala by si to odo mňa.“

Jednou z najväčších pascí lásky je očakávanie, že keď sa milujeme, všetko sa dá prekonať. Vyrastáme s predstavou, že láska je akási všemocná sila, ktorá dokáže vyriešiť každý problém. Lenže v realite potrebujeme aj vzájomný rešpekt, hranice a ochotu počúvať potreby toho druhého.

Bez lásky to nejde, ale sama osebe na fungujúci partnerský vzťah nestačí.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého, a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.

Príliš sa teda spoliehame na predstavu, že láska všetko prekoná?

Áno, najmä vo fáze zamilovanosti. Vtedy si páry často hovoria: „My sa naozaj milujeme. My sme tá výnimka. Nám sa to nestane.“ Keď sme zamilovaní, máme pocit, že náš vzťah je iný a odolá všetkým prekážkam. No potom príde realita.

Počas zamilovanosti akoby sme boli zahalení do krásneho závoja. Prežívame jeden z najsilnejších citov, aké môže človek zažiť. No nie je to trvalý stav. Jeho intenzita postupne slabne a my začíname partnera vidieť realistickejšie.

Zrazu si všimneme veci, ktoré sme predtým prehliadali, alebo počujeme výroky, ktoré nás prekvapia. Vnímame ho bez ružových okuliarov.

Mnoho ľudí po odznení zamilovanosti zistí, že ich priťahovala najmä tá emócia, nie samotný človek. Preto sa mnohým vzťahom nepodarí prehupnúť z fázy zamilovanosti do dlhodobo fungujúceho vzťahu.

Preto často hovoríte, že zamilovanosť je taký malý podvod v partnerskom vzťahu? Dostane ľudí dohromady, ale potom prestane fungovať.

Áno, presne tak. Je to taká potvora. (smiech) Kým sme zamilovaní, často sa nevedomky prispôsobujeme, ukazujeme sa v tom najlepšom svetle a snažíme sa zapáčiť. A keď zamilovanosť opadne a objaví sa realita, mnohí zistia, že vlastne ani nevedia, kto ten druhý naozaj je – lebo sa mu ukazovali ako verzia seba, o ktorej si mysleli, že ju chce vidieť.

Od čoho teda závisí kvalita partnerského vzťahu?

Už sme spomenuli slovo očakávanie. To je individuálne, každý pár je iný a to, čo funguje jednému, nemusí sedieť druhému.

Vo všeobecnosti rozhoduje skôr to, či je vzťah dlhodobo prínosný pre oboch, či majú k sebe úctu a berú na seba zodpovednosť a či sú dostatočne zrelí, teda či sa vedia najprv postarať sami o seba a nehádžu na partnera vlastné očakávania či zranenia.

Dôležitá je aj emocionálna kapacita a schopnosť byť tu pre toho druhého, keď to potrebuje. A napokon množstvo malých pozitívnych vecí – všímať si detaily, oceňovať, nekritizovať –, pretože práve to buduje to spoločné „my“, ktoré vzťah drží pokope aj v ťažkých obdobiach.

Často to teda nie je o nejakých veľkých gestách, ale o maličkostiach a spôsobe, akým na seba reagujeme.

Psychológ John Gottman, ktorý dlhé roky skúma partnerské vzťahy, tieto momenty nazýva „bids for connection“ – teda malé pokusy o spojenie, keď jeden partner ponúkne druhému drobný podnet a podvedome čaká, ako naň zareaguje. Napríklad prídem domov a partnerovi poviem: „Dnes som videla takého pekného vtáčika…“

A partner môže odpovedať „aha“ a ďalej sa pozerať do telefónu. Neurazil ma, nepovedal nič zlé, ale jeho reakcia v skutočnosti vysiela správu: „Toto ma nezaujíma.“ Ak sa takéto momenty opakujú roky, aj pri úplne bežných a nevinných situáciách, postupne sa medzi partnermi vytvára odstup.

Ale môže reagovať aj inak: „Naozaj? Aký bol? Akej farby?“ Odloží telefón, otočí sa ku mne a venuje mi pozornosť. Možno ho samotný vtáčik vôbec nezaujíma, ale zaujíma ho môj svet. A tým mi dáva najavo, že som pre neho dôležitá.

Podobne môže prísť partner domov a povedať: „Dnes som videl kyticu, ktorá by sa ti podľa mňa páčila. Nekúpil som ju, pretože tam boli dve podobné a nevedel som sa rozhodnúť. Tak aby som to nabudúce vedel – ktorá farba sa ti páči viac, ružová alebo fialová?“

Nejde pritom o kvety. Ide o to, že na mňa myslel, keď sme neboli spolu. A teraz chce lepšie spoznať môj vkus a moje predstavy.

Práve z takýchto momentov sa skladá partnerská intimita.

Dá sa teda povedať, že schopnosť byť si navzájom oporou nevzniká až vtedy, keď príde problém, ale vytvára sa každodennými prejavmi záujmu?

Presne tak. Práve vďaka týmto malým momentom si postupne budujeme bezpečie, dôveru a vzájomné poznanie, teda základ, z ktorého potom môžeme čerpať, keď prídu náročnejšie obdobia.

Výskumy ukazujú, že šťastné páry majú minimálne päťnásobne viac pozitívnych interakcií ako negatívnych. Myslím si, že toto je veľmi dôležitá vec, pretože sme často naučení všímať si najmä to, čo nefunguje. Vidíme, čo nás na partnerovi hnevá, čo urobil zle alebo čo nám chýba. A to, čo je v poriadku, často považujeme za samozrejmosť a prestávame to vedome vnímať.

Pritom niekedy stačí veľmi málo – zastaviť sa a pomenovať to pekné. Napríklad: „Vieš, veľmi ma potešilo, keď si sa spýtal na tie kvety.“

Nemali by sme čakať iba na situácie, keď partner urobí chybu, aby sme na ňu upozornili. Rovnako dôležité je všimnúť si chvíle, keď sa snaží, keď nám venuje pozornosť alebo keď urobí niečo pekné, a dať mu vedieť, že to vidíme a vážime si to.

Často aj o svojich potrebách a prianiach vo vzťahu hovoríme prostredníctvom kritiky – napríklad namiesto „chýbaš mi“ povieme „nikdy tu nie si“. Prečo?

Pretože hovoriť o sebe a o svojich potrebách sa u nás dlho považovalo za sebecké. Zároveň je oveľa jednoduchšie povedať „nikdy tu nie si“ ako „chýbaš mi“ – lebo to druhé nás robí zraniteľnými.

Priznávame tým, že niečo potrebujeme, že nám na tom záleží, a zároveň riskujeme, že toto prianie náš blízky človek nenaplní alebo ho odmietne. Niekde v podvedomí máme často obavu: ak ukážem, že mi na niečom záleží, dávam druhému do rúk možnosť zraniť ma.

Kritika je často iba vrchná vrstva. Pod ňou bývajú ukryté oveľa zraniteľnejšie emócie.

Aké napríklad?

Často ide o smútok, strach, osamelosť alebo potrebu blízkosti. Problém je, že keď sa rozbehne hádka, je takmer nemožné zastaviť sa – tá bolesť si „žiada“ okamžité vyliatie. Preto sme vymysleli takzvanú konštruktívnu hádku, aby sa v tom dalo zastaviť skôr, než hádka narobí paseku a zranenie sa prehĺbi.

Ako taká konštruktívna hádka vyzerá?

Vopred si dohodneme, čo presne riešime. Poviem: „Poďme si k tomu sadnúť zajtra alebo dnes večer o šiestej.“ Robíme to preto, lebo práve teraz je tá emócia príliš akútna.

Platí pravidlo, že sa hovorí len o jednom probléme v presne vymedzenom krátkom čase – 10 až 15 minút, nie dlhšie. Rozprávame sa striedavo a približne rovnaký čas obaja. Napríklad ja poviem svoje stanovisko, argumenty a ponuku riešenia. Druhý reaguje: v čom súhlasí, v čom to vidí inak, nad čím sa chce zamyslieť.

Napokon sa buď na niečom dohodneme, alebo skonštatujeme, že sme sa nedohodli, že naše postoje sú príliš odlišné, ale urobili sme, čo sa dalo. Na konci sa objímeme.

To znie ako presný opak spontánnej hádky, ktorá sa jednoducho strhne.

Presne. Pri spontánnej afektívnej hádke iba ventilujem svoje emócie, no nestávam sa tým ani lepším človekom, ani lepším partnerom.

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Ako často sa v skutočnosti nehádame o tom, čo sa stalo, ale o tom, aký význam tomu každý z nás dal?

Zo svojej skúsenosti by som povedala, že vo väčšine prípadov. Spomínam si napríklad na jeden pár. Manžel bol presvedčený, že už pre svoju ženu nie je dosť zaujímavý. Ona bola umelkyňa, ktorá počas života zdedila veľký majetok po rodičoch, a on o sebe hovoril ako o obyčajnom úradníkovi. Začal mať pocit, že už jej nemá čo ponúknuť.

Nikdy sa jej však na to nespýtal. Namiesto toho sa začal vzďaľovať, prestal iniciovať spoločný čas a rezignoval na vzťah, aby sa vyhol možnému odmietnutiu.

Jeho manželke vôbec nenapadlo, že by ho takto vnímala. Peniaze ani spoločenské postavenie pre ňu neboli dôležité. Na párovú terapiu prišli, lebo nerozumela, prečo sa od nej manžel odťahuje.

Ukázalo sa, že sa obaja trápili, ale každý z úplne iného dôvodu. On bojoval so svojím pocitom nedostatočnosti, ona s pocitom, že o ňu partner stratil záujem.

Práve preto je vo vzťahu také dôležité vedieť odlíšiť, čo je moja interpretácia reality a čo je skutočne realita.

To je dobrý príklad toho, ako môže nízka sebahodnota jedného z partnerov ovplyvniť celý vzťah.

Áno, keď si človek neverí, často ani neskúsi zistiť, ako veci naozaj sú. Radšej sa stiahne, aby nebol odmietnutý. Pritom nie všetko, čo druhý človek robí, súvisí s nami.

Spomínali ste, že dôležitá je aj emocionálna kapacita – schopnosť spolu zvládať krízy. Čo presne to znamená?

Emocionálna kapacita znamená schopnosť zostať s emóciou druhého človeka. Keď je partner nahnevaný alebo zranený, potrebujem mať empatiu – vedieť si predstaviť nielen jeho emóciu, ale aj situáciu, ktorá k nej viedla. Na chvíľu sa skúsiť pozrieť na svet jeho očami, akoby som chodila v jeho topánkach.

Napríklad prídem domov s niečím, čo som si priniesla zvonka – s hnevom, so zranením alebo s frustráciou, trebárs ma nahnevala kolegyňa. Môj partner práve rieši niečo na počítači, no všimne si, že som rozrušená. Na chvíľu teda odloží počítač, venuje mi pozornosť a pýta sa: „Čo sa stalo? Ako to prebiehalo?“

Ideálne je, ak sa dokáže opýtať aj na to, čo v tej chvíli potrebujem: „Chceš, aby sme to spolu rozobrali, alebo ti teraz stačí, že ťa vypočujem?“

Nie je to len o vypočutí, ale aj o uvedomení, že na to nie som sama. Aj o tomto je opora vo vzťahu.

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Niekedy sa však môže stať, že mi partner síce venuje pozornosť, ale zareaguje spôsobom, ktorý mi v skutočnosti nepomôže.

Áno, napríklad ma začne hneď poučovať. Často je za tým dobrý úmysel – chce pomôcť a vyriešiť problém. Problém však vznikne vtedy, keď nepoznáme alebo nerešpektujeme očakávania toho druhého.

Keď poviem „urob toto a tamto“, ale partner v skutočnosti nechcel radu, iba potreboval byť vypočutý, môže sa to skončiť hnevom a pocitom nepochopenia. A keď na to ešte príde reakcia typu „keď si to nechcela počuť, tak prečo si mi to vôbec hovorila?“, môže sa z toho ľahko stať hádka s osobnými výpadmi. Niekto má svoje vlastné riešenia a potrebuje len priestor, aby bol vypočutý.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého – a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.

Preto je oveľa lepšie pýtať sa, čo by som mohol urobiť ja, než povedať: „Ja by som na tvojom mieste urobila toto.“ Pretože ten druhý na našom mieste nie je.

Medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa majú radi a chcú si pomôcť, sa práve pri tejto najlepšej snahe často stane, že sa navzájom najviac zrania.

Aj zdanlivo malý rozdiel v spôsobe podpory sa môže stať zdrojom veľkého odcudzenia.

Kde je hranica medzi tým, keď sme oporou, a tým, keď už partnera „zachraňujeme“?

Opora je vtedy, keď si vypočujem, keď som prítomná, keď sa pýtam, čo ten druhý vlastne potrebuje. Ale keď mu už beriem z rúk riešenie, keď mu hovorím, čo má robiť, keď preberám jeho problém ako svoj vlastný, keď sa cítim zodpovedná za to, aby bol šťastný, to už nie je opora, ale záchrana.

Toto záchranárstvo vytvára vo vzťahu dynamiku rodiča a dieťaťa. Jeden sa pasuje do roly toho, kto rozhoduje a stará sa, druhý sa necháva viesť a používa viac svoju detskú časť.

Dobrý spôsob, ako si to overiť, je spýtať sa sám seba: pomáham mu, aby si poradil sám, alebo to riešim zaňho? Podporujem ho, aby zostal dospelý, alebo mu beriem z rúk zodpovednosť?

Skutočná opora totiž neznamená niesť život druhého človeka zaňho, ale stáť pri ňom tak, aby ho dokázal niesť sám.

Jolana Kusá

Dlhodobo sa venuje partnerským a rodinným vzťahom a patrí medzi osobnosti, ktoré stáli pri rozvoji predmanželského a manželského poradenstva na Slovensku. Viac ako štyri desaťročia pracuje s pármi, jednotlivcami a rodinami, pričom sa zaoberá témami partnerskej komunikácie, vzťahových kríz a hľadania riešení v náročných životných situáciách. V súčasnosti naďalej poskytuje poradenstvo párom a jednotlivcom, venuje sa aj podpore žien zažívajúcich násilie v telefonickej poradni Aliancie žien a online v Lige za duševné zdravie.

Páčil sa vám článok?

(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Elektrárňa Piešťany pripravila edukatívne videá aj kvízy plné zaujímavostí

Nočná mora zo slovíčok sa skončila, prichádza aplikácia WocaBee

NiniNana rozvíja slovnú zásobu predškolákov zábavnými hrami

Mohlo by vás zaujímať

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

„Každý si v práci nosí svoj vlastný batoh starostí aj radostí. O to dôležitejšie je mať pri sebe parťáka, s ktorým si ho viete spoločne poupratovať,“ hovoria šéfovia komunikácie z O2

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Jolana Kusá

Mohlo by vás zaujímať

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

„Každý si v práci nosí svoj vlastný batoh starostí aj radostí. O to dôležitejšie je mať pri sebe parťáka, s ktorým si ho viete spoločne poupratovať,“ hovoria šéfovia komunikácie z O2

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou