Príbehy

3 vzdelávacie projekty, pri ktorých deti strávia čas pred obrazovkou produktívne

Nekonečné prepisovanie slovíčok či otravné hodiny fyziky sú už minulosťou. Predstavujeme vám online projekty, vďaka ktorým bude vzdelávanie deti baviť.

Autor Laura Bilíková

Foto Pexels, Julia M Cameron

archív respondentov

Dátum22. 12. 2020

V online prostredí sa dnes deti dokážu naučiť veľa nového a často formou, ktorá je inovatívna a deti doslova pritiahne. Vybrali sme projekty pre predškolákov, žiakov aj študentov, ktoré odrážajú ich potreby a dokazujú, že učenie môže byť aj zábavou. Všetky tri projekty podporila Férová Nadácia O2 v rámci svojho grantu v roku 2020.

Chcete aj vy podporiť projekty, ktoré prinášajú nové nápady, vzdelávajú deti a zlepšujú Slovensko? Darujte 2 % z daní Férovej Nadácii O2

Elektrárňa Piešťany pripravila edukatívne videá aj kvízy plné zaujímavostí

Zdĺhavý výklad či memorovanie sú jedným z dôvodov, prečo si k niektorým predmetom žiaci nikdy nevytvoria vzťah. Svoje o tom vedia aj v kultúrnom a vzdelávacom centre Elektrárňa Piešťany, kde tím kreatívnych nadšencov už niekoľko rokov tvorí interaktívne vzdelávacie programy pre žiakov základných a stredných škôl. Snažia sa ukázať na prvý pohľad nezáživné predmety ako napríklad fyziku v novom svetle.

Príchod pandémie však výrazným spôsobom ovplyvnil aj fungovanie elektrárne, ktorú predtým zvykli žiaci navštevovať so svojimi pedagógmi a zúčastňovali sa tu na rôznych workshopoch a ďalších podujatiach. Šikovný tím z centra však našiel spôsob, ako sa spojiť so svojím publikom a zároveň pomôcť lepšie zvládnuť situáciu, ktorá v oblasti vzdelávania nie je úplne jednoduchá.

„Rozhodli sme sa zapojiť do grantového programu O2 Digitálna škola s projektom Elektrárňa Piešťany Online (EP Online), ktorý prenáša časť našich vzdelávacích aktivít do online priestoru. Z našich programov sme povyberali rôzne zaujímavosti, natočili sme krátke vzdelávacie videá a spracovali online kvízy,“ približuje riaditeľka Elektrárne Piešťany Katarína Hallová.

Aj vďaka grantu tak na webstránke elektrárne v sekcii EP Online nájdete množstvo pútavého obsahu. Nejde o dlhé prednášky, ale o precízne spracované témy, vďaka ktorým sa žiaci dozvedia veľa nového z oblasti fyziky, životného prostredia či histórie. Môžu napríklad zistiť, ako funguje periskop alebo čo všetko obsahuje práca včelára.

Za splnené úlohy môžu navyše získať kredity, ktoré budú môcť neskôr využiť ako vstupenku na podujatia v elektrárni.

Katarína Hallová zdôrazňuje, že nový projekt sa podarilo v rýchlom čase vytvoriť vďaka skvelej spolupráci celého tímu.

„Máme skvelú koordinátorku vzdelávania, ktorá ako prvá prišla s myšlienkou celého projektu a následne zastrešila spracovanie kvízov. Naša produkčná je zároveň odborník na včely, a tak ju môžete vidieť v plnom včelárskom výstroji. Technický konzultant sa venuje aj práci zvukára. Lektorka Iva sa zase venuje herectvu, čo sme dôkladne využili pri výrobe video vstupov. Spracovanie nahrávok nám vďaka tomu išlo od ruky,“ hovorí s úsmevom riaditeľka elektrárne.

Napriek tomu, že v aktuálnej situácii si žiaci nemôžu vzdelávacie podujatia užiť priamo v elektrárni, môžu sa aspoň v priestoroch zrekonštruovanej pamiatky ocitnúť virtuálne.

„Veľkou devízou našich aktivít je jedinečná atmosféra elektrárne a mrzelo nás, že do nej nebudú môcť prísť žiaci ani ďalší návštevníci. Jedno video tak prináša prehliadku celej elektrárne aj s komentármi našich lektorov,“ uzatvára riaditeľka Elektrárne Piešťany.

Nočná mora zo slovíčok sa skončila, prichádza aplikácia WocaBee

Spoznávanie slovíčok z cudzieho jazyka nebolo nikdy jednoduchšie. Nová vzdelávacia aplikácia WocaBee pomáha pedagógom s efektívnou výučbou jazykov a vďaka inovatívnemu spracovaniu boduje aj u žiakov.

WocaBee je cenovo dostupná pomôcka, ktorá dokáže ozvláštniť a najmä uľahčiť výučbu. Autorom myšlienky je softvérový inžinier Michal Ošvát, ktorého na vznik appky motivovali vlastné skúsenosti.

„V januári 2018 som chcel ísť pracovať do zahraničia, preto som po dlhšej pauze začal intenzívne pracovať na zlepšení nemeckého jazyka. Pozeral som filmy v nemčine a veľa som čítal. Nové slovíčka som si zapisoval do tabuľky v počítači. Keď ich bolo približne 150, hľadal som jednoduchý spôsob, ako sa ich naučiť. A tak vznikol nápad na vytvorenie aplikácie,“ približuje.

Michal začal hneď v úvode spolupracovať s ochotnými učiteľmi základných a stredných škôl a aplikáciu od začiatku tvoril tak, aby odzrkadľovala skutočné potreby pedagógov a žiakov.

Aby mohol WocaBee ešte viac vylepšiť, zapojil sa na jar do grantovej výzvy O2 Digitálna škola. „Vďaka príspevku od Férovej Nadácie O2 sa podarilo zapracovať do WocaBee rôzne vylepšenia a dostať aplikáciu prostredníctvom marketingových aktivít k väčšiemu počtu žiakov aj počas zložitého obdobia, keď boli školy zatvorené,“ dopĺňa.

Ako WocaBee v praxi funguje? Pedagógovia si v aplikácii dokážu vytvoriť skupiny podľa tried aj vyskladať balíky slovíčok, ktoré si majú žiaci osvojiť. Veľkou výhodou je aj to, že ponúka už hotové skupiny slovíčok, ktoré sú zostavené podľa najpoužívanejších jazykových učebníc.

Aplikácia dokonca automaticky opraví písomky. Učiteľ v nej má prehľad o tom, ako sa žiakom s učením darí a či splnili balíčky slov v stanovenom termíne.

WocaBee je pekným príkladom toho, ako možno technológie využiť v prospech detí a vzdelávať ich atraktívnou formou. Appka totiž nahrádza nezáživné domáce úlohy či testy ich zábavnejšou verziou. Motivačná môže byť aj snaha predbehnúť spolužiakov v rebríčku úspešnosti, vďaka čomu sa deti často vzdelávajú aj nad rámec vyučovania.

Žiaci si môžu osvojiť aj správnu výslovnosť – najskôr si správne znenie slov vypočujú a následne aj prakticky vyskúšajú.

Aplikácia podporuje rôzne jazyky – od klasiky v podobe angličtiny a nemčiny až po exotickejšiu španielčinu, taliančinu či dokonca esperanto.

NiniNana rozvíja slovnú zásobu predškolákov zábavnými hrami

Aplikácia NiniNana – Slovenčina hrou ponúka veselé vzdelávanie pre najmenších. Vďaka jednoduchým hrám si môžu deti v predškolskom veku osvojiť nové slová.

Náučným svetom ich sprevádza líška Nina a zajac Nana, ktorí ich za nadobudnuté znalosti a nazbierané body vždy pochvália. Cez pestrú škálu aktivít – od zvieracích skladačiek až po krájanie ovocia − sa zároveň rozvíja aj zvedavosť detí.

NinaNana nachádza využitie nielen v domácom prostredí (je dostupná ako aplikácia pre Android aj iOS), ale aj v materských či jazykových školách, kde sa využíva interaktívna tabuľa.

Aplikáciu dopĺňa aj obsah na webovej stránke, ktorý sa postupne aktualizuje. „Na stránke sú dostupné originálne kreatívne videá, maľovanky na vytlačenie, rozprávky, básničky, riekanky a detské pesničky. Pre rodičov je dostupný blog a v procese sú aj sociálne siete s cennými radami na zábavu detí. Na YouTube kanál postupne nahrávame aj autorské náučné videá,“ dopĺňa manažér projektu Jozef Múcska.

Dobrodružstvá Niny a Nanu sú vytvorené tak, aby boli chvíle s technológiami pre deti prínosom. „Mobily a tablety sú každodennou súčasťou našich životov a obzvlášť pri deťoch by sme mali dbať na to, aby čas strávený s elektronikou využili užitočne. Deti sa vďaka tejto aplikácii učia hravou formou tak, že si to ani neuvedomujú,“ hovorí manažér projektu.

Slovenská verzia NiniNana vznikla v dielni občianskeho združenia Ahojte v spolupráci s digitálnou agentúrou 22MEDIA a je reakciou na veľký úspech maďarskej podoby aplikácie.

„Aplikácia v slovenskej verzii vznikla zásluhou Férovej Nadácie O2. Vďaka jej grantu je dostupná pre všetkých s internetovým pripojením,“ vysvetľuje Jozef Múcska. Združenie Ahojte v budúcnosti plánuje aj anglickú verziu.

„Počas nášho 15-ročného pôsobenia sme už vyhotovili veľa úspešných projektov a najradšej máme tie, ktoré slúžia verejnému záujmu. Pri NiniNana nás robí nesmierne šťastnými to, že projekt je dostupný pre širokú verejnosť bezplatne a bez reklám,“ uzatvára manažér projektu.

Chcete podporiť projekty, ktoré pomáhajú deťom a mladým ľuďom, učia, ako inovatívne vzdelávať a prinášajú množstvo dobrých nápadov? Darujte 2 % z daní Férovej Nadácii O2. Všetky potrebné informácie nájdete na spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“

Ani umenie nie je len o inšpirácii, ale aj o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Autorka Zuzana Šifra Matusčáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum13. 5. 2026

Daniel Hevier patril už pred revolúciou k autorom na voľnej nohe. Táto neistá pozícia ho prinútila budovať disciplínu a schopnosť neustále sa prispôsobovať meniacim podmienkam. Dnes dokonca točí videá na TikTok a vytvára obsah, ktorým môže osloviť ľudí naprieč generáciami. Prekážky preňho nikdy neboli dôvodom zastaviť sa, ale výzvou hľadať nový spôsob, ako tvoriť, zostať slobodný a najmä nezradiť sám seba.

Niekedy pomôže aj priznať si, že niečo jednoducho nevieme a potrebujeme pomôcť. Aj Igor Smitka, ktorý točí reklamy pre svetové značky, zažil posun, keď si vypýtal pomoc.

V rozhovore so spisovateľom a textárom Danielom Hevierom sa dozviete:

ako sa vyrovnával s ideologickým tlakom už od detstva,
aké bolo „freelancovanie“ pred revolúciou a ako sa naučil prežiť aj bez istôt,
prečo je kreativita viac o disciplíne než o inšpirácii,
prečo dnes experimentuje s novými formátmi od rapu až po videá na TikTok,
a aj to, ako v sebe budovať odvahu, aj keď to nie je jednoduché.

Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát uvedomili konflikt medzi tým, čo ste považovali za správne, a tým, čo sa od vás očakávalo?

Veľmi silným vplyvom bol v tomto osud môjho otca. Hoci mal titul PhDr., po roku 1968 skončil ako pomocný robotník v kanáloch. Nebol vyslovene aktívny odbojár, no svoje postoje neskrýval – chodil do kostola, prednášal v ňom o kultúrnych osobnostiach a okupáciu odmietol nazývať „bratskou pomocou“. Za to prišiel trest.

Aj ja som ideologické tlaky zažíval už od detstva, napríklad vtedy, keď som chodil do kostola, pred ktorým špicľovali donášači. Keď mi na gymnáziu vyšla prvá kniha, susedia mojej mame neprajne hovorili, že sa na vysokú školu aj tak nedostanem, nech by som mal aj tisíc knižiek.

Režim sledoval každého, kto vyčnieval. Neskôr som v zistil, že v našom vchode, kde bolo deväť bytov, žili až traja spolupracovníci Štátnej bezpečnosti.

Ako ste to prežívali?

Vládla v nás paranoja, všade sa hovorilo: „Toto nehovor nikomu, s týmto sa nepriznávaj.“ Alebo: „Keď sa ťa budú pýtať, či chodíš do kostola, tak povedz nie.“

Otec neustále počúval Slobodnú Európu a stanice zo západu, takže sme toho mali plné uši. A konflikty vznikali aj doma. Mama bola učiteľka a z obavy, že ma nezoberú na strednú školu, mi zakazovala chodiť do kostola. Potom u nás prebiehali komické dialógy, keď sa ma pýtala: „Kde si bol v nedeľu večer?“ Hovorím: „Na pive.“ A ona na to: „Klameš. Ty si bol v kostole!“ Spolužiaci to mali presne opačne. Tvrdili, že boli v kostole, a mamy im nadávali, že klamú a v skutočnosti boli na pive (smiech).

Dá sa v takomto prostredí zachovať slobodná myseľ?

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím. Tú druhú som si v sebe vždy strážil. Bola to pre mňa otázka samotnej existencie.

Keď sa môj otec po roku 1969 rozhodol prijať prácu pomocného robotníka, bol som práve vo veku, keď som sa hlásil na strednú školu. Chcel som mu vyjadriť solidaritu a navrhol som, že nepôjdem na gymnázium, ale nastúpim do práce spolu s ním. On mi však povedal: „Danko, najlepšiu solidaritu mi vyjadríš tak, že z teba vyrastie slušný a vzdelaný človek. Urob si školu a ži poctivý život.“

Na vysokú školu ma však pre otca neprijali. Dostal som sa tam až na odvolanie, keď som im poslal desaťcentimetrový štós svojej tvorby vrátane prvej knižky, ktorá mi vyšla ako maturantovi.

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím.

Stanovili ste si hranice, ktoré ste nechceli prekročiť?

Dal som si červené čiary: žiadna strana, žiadny vstup do strany, žiadne oslavné texty na stranu, nič proti imperializmu a žiadne angažované básne.

Písal som tak, aby som sa mohol ráno pozrieť do zrkadla. Keď som napríklad dostal dobovú objednávku napísať báseň o robotníkoch, poňal som to po svojom – písal som o mojom otcovi v kanáloch. Bola to pocta jemu a jeho ťažkej práci, nie režimu. Tak sme si v tej dobe zachovávali tvár.

Aby som však tieto hranice dokázal udržať dlhodobo, urobiť som jednu chytrácku vec. Po vysokej škole a vojenčine som sa rozhodol nenastúpiť do žiadneho riadneho zamestnania a ostal som na voľnej nohe. Bol na „home office“ takmer celý svoj pracovný život. Dávno predtým, než to bolo bežné.

Malo to pre mňa kľúčovú výhodu: režim ma nemal ako priamo ovládať. Nemohli ma prinútiť chodiť na VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu) ani ma nútiť do politickej aktivity na pracovisku, pretože som nemal žiadneho šéfa.

Bol som solitér a tento status „slobodného povolania“ bol mojím najlepším obranným štítom pred ideológiou.

V literatúre sme takto boli na celom Slovensku možno traja. Oficiálne sa to volalo „slobodné povolanie“ a museli sme mať v občianskom preukaze pečiatku od národného výboru, inak by nás mohli kedykoľvek zavrieť za príživníctvo.

Čo vás táto neustála neistota a nutnosť postarať sa sám o seba naučili?

Predovšetkým disciplínu. Keď po roku 1989 začali mnohí podnikať a krachovať, ja som už mal vybudované know-how, ako prežiť.

Pochopil som, že mojím jediným skutočným sponzorom je čitateľ, divák alebo poslucháč. Musel som byť adaptabilný: keď nešli pesničky, robil som preklady, keď nešli knihy, predával som obrazy.

Vyskúšal som aj copywriting a neskôr som založil vlastné vydavateľstvo, lebo mi nestačilo len odovzdať rukopis a čakať. Začal som si sám robiť propagáciu, budovať značku a udržiavať priamy kontakt s publikom.

Toto však búra romantickú predstavu, že kreatívny človek čaká v ateliéri, kým ho konečne kopne múza.

To som sa musel tiež postupne naučiť. Uvedomil som si, že tvorba je tiež fabrika, v tom najlepšom zmysle slova. Je to proces, ktorý má svoje termíny a záväzky voči ostatným profesiám. Keby som mal čakať na múzu, šičky v divadle by nemali čo šiť, herci by nemali čo hrať, speváci čo spievať.

Pavol Habera mi to raz vedel vysvetliť veľmi priateľsky, no úprimne: „Danko, kašlem ti na tvoju múzu. Potrebujem texty a potrebujem vydať album, lebo kamióny s technikou sú už objednané a pripravené na turné.“ Toto je realita profesionálneho umelca.

Život ma naučil usilovnosti a disciplíne aj v obdobiach, keď sa mi nedarilo alebo som bol vo finančných problémoch. Umenie nie je len o inšpirácii, ale predovšetkým o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Je to sebazáchovná vec – neustále si klásť prekážky, prekonávať ich a znova sa dvíhať z prachu. Bez tejto odolnosti by som na voľnej nohe neprežil ani rok, nieto celé desaťročia.

Keď hovoríte, že tvorca sa musí vedieť uživiť, propagovať a zostať v kontakte s publikom, sociálne siete vlastne nie sú až taký odklon od vašej doterajšej cesty. Ako ste sa k nim dostali?

Prišlo to postupne. Začínal som na Facebooku pred mnohými rokmi, kde som sa učil, že k textom musím pridávať aj pútavý vizuálny obsah. Neskôr ma zaujal Instagram a nakoniec ma moji priatelia presvedčili, aby som vyskúšal TikTok.

Zlomovým momentom bolo stretnutie s ľuďmi z prostredia digitálneho marketingu, konkrétne s Peťom Šebom, ktorý ma pozval do podcastu Digitálni rodičia. Vtedy som si uvedomil, že by bola škoda s takýmito šikovnými a nadšenými ľuďmi nespolupracovať, tak som ich sám vyhľadal a spojili sme sily.

Práve Peťo mi povedal, aby som išiel na TikTok, a ja som ho poslúchol. Teraz budujem obsah na LinkedIne a ešte chcem rozbehnúť YouTube, podcasty alebo newsletter.

Vnímam to ako súčasť svojej snahy neustále hľadať nové médiá a žánre, ktoré ma môžu uživiť. Keďže som na voľnej nohe a nemám nad sebou šéfa, musím sa o seba a o publicitu svojich výtvorov starať sám.

Sociálne siete mi v tom nesmierne pomáhajú, pretože majú obrovský dosah. Napríklad na Facebooku môžem osloviť desiatky tisíc ľudí, čo je oveľa viac než bežný náklad knihy.

V tom je naozaj obdivuhodná prispôsobivosť novým podmienkam, nie každý to v sebe má. Čím si vysvetľujete, že vy to v sebe máte?

Možno je to v génoch, výchovou alebo prostredím, v ktorom som musel odmalička kľučkovať. Prežil som exekúcie aj obrovské dlžoby, vždy som sa z toho vyhrabal. Pravda je, že ja krízy a chaos milujem. Beriem to ako skúšku prežitia a vždy sa spolieham na to, že príde niečo lepšie. S neistotou viem pracovať a možno je v tom aj istá dávka odvahy.

Kde sa podľa vás berie v človeku odvaha?

Je to celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa, začínať stále znova a dokázať sa zdvihnúť aj z prachu.

Súčasťou odvahy je aj budovanie vnútornej odolnosti – fyzickej, mentálnej aj psychickej –, aby nás hneď niečo nepoložilo, pretože môže prísť ťažká doba. Odvaha sa však prejavuje aj v adaptabilite a v ochote skúšať úplne nové veci, ktoré človek nepozná.

Myslím si, že veľkú odvahu nám ľuďom dodáva aj to, ak niekto stojí po našom boku.

Odvaha je celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa. Ale aj mať po svojom boku niekoho, kto nám ju dodáva, niekoho, kto nás podporuje.

Kto to bol u vás?

Už od detstva som cítil obrovskú podporu rodiny. Keď som chcel byť boxer, otec mi vyrobil vrece z deky, a keď som túžil hrať na bicie, zapísal ma do pionierskeho domu, kde skúšala nejaká kapela. Podporovali ma aj učitelia na gymnáziu.

Keďže som už vtedy publikoval a moje pesničky hrali v rozhlase, triedna ma uvoľňovala zo školy do Bratislavy. Kaviarne vtedy fungovali ako taký „živý internet“ – boli to sociálne siete, kde ste si našli prácu aj kontakty. Mojím dôležitým mentorom bol Ľubomír Feldek, ako „decku“ mi dával rady, komu mám čo poslať, a ja som bol veľmi usilovný; denne som niečo písal a odovzdával. Svoj prvý časopis som si vydal už ako 12-ročný a zo žartu som tam mal aj stranu na reklamu, už vtedy som cítil, že veci treba propagovať.

Pamätám si, ako mi Dušan Dušek písal list na vojenčinu, aby som sa nebál ísť po návrate do civilu na voľnú nohu, že ma kamaráti v tom nenechajú.

No a dnes v tomto online prostredí je pre mňa kľúčová spolupráca so Soničkou, tvorkyňou obsahu na sociálnych sieťach, ktorá mi s videami pomáha.

Pre umelca môže byť aj citlivé pustiť si k sebe niekoho, kto aj spoluurčuje, ako tvorba vyzerá. Ako ste si so Soničkou vybudovali takúto dôveru?

Priznám sa, že hoci sa občas natočím sám na mobil, postprodukciu a tú technickú „mravčiu“ prácu vôbec neovládam. Bez nej by som to absolútne nedokázal.

Naša spolupráca funguje tak, že sa stretneme napríklad raz týždenne na dve-tri hodinky a podľa toho, v akej som forme, nasekáme aj päť či desať videí naraz. Ja si sadnem, v hlave mám témy alebo niečo prinesie ona, a potom už je to v jej rukách.

Sonička mi vlastne organizuje celý digitálny život. Vďaka nej už prišli aj prvé veľké spolupráce a reklamy. Je to pre mňa obrovská pomoc, pretože sa môžem sústrediť na to, čo ma baví – na samotný obsah a kreativitu –, zatiaľ čo ona sa stará o to, aby to malo profesionálnu formu.

Čo máte v pláne najbližšie?

Chcem ešte veľa vecí zosumarizovať a dokončiť. Už 10 rokov píšem knihu Tvorivé písanie, chcem napísať aspoň jeden veľký román a nahrať CD svojich pesničiek, ktorých je asi 200. Robím na muzikáli a plánujem otvoriť galériu svojich obrazov, práve chodím obzerať priestory. Plánov mám stále celkom dosť (úsmev).

Ako nám priblížil Daniel Hevier, odvaha nie je len gesto, ale vedomé rozhodnutie, ktoré musí urobiť každý sám za seba. Ale keď pri nás niekto stojí a podporuje nás, ide to oveľa jednoduchšie. O2 si to uvedomuje a ako operátor bude vaším parťákom v technológiách vždy, keď to budete potrebovať.

Páčil sa vám článok?

(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Elektrárňa Piešťany pripravila edukatívne videá aj kvízy plné zaujímavostí

Nočná mora zo slovíčok sa skončila, prichádza aplikácia WocaBee

NiniNana rozvíja slovnú zásobu predškolákov zábavnými hrami

Mohlo by vás zaujímať

Prečo nevieme vyhodiť veci, ktoré nepoužívame? Profesionálna organizátorka o „obezite vecí“ a tipoch na jarné oživenie domácnosti

Už 10 rokov prinášame rozhovory a témy, ktoré pomáhajú lepšie porozumieť svetu okolo nás

„Najlepšie sa učíme, keď naraz zapojíme zrak, sluch, hmat aj pohyb,“ hovorí Mária Zimová, autorka Vizuálnej techniky učenia

Mohlo by vás zaujímať

Prečo nevieme vyhodiť veci, ktoré nepoužívame? Profesionálna organizátorka o „obezite vecí“ a tipoch na jarné oživenie domácnosti

„Najlepšie sa učíme, keď naraz zapojíme zrak, sluch, hmat aj pohyb,“ hovorí Mária Zimová, autorka Vizuálnej techniky učenia

Valentína Sedileková z organizácie Chuť žiť: „V neistom svete sa jedlo stáva nástrojom kontroly.“