Čo ste robili v Novembri 89? A čo robil váš sused?

Vďaka projektu Spýtaj sa vašich si môžete prečítať nielen príbehy tých, ktorí vtedy stáli na tribúnach, ale aj príbehy úplne obyčajných detí, študentov, čerstvých rodičov alebo dôchodcov.

Takmer každý, kto zažil November 89, si presne pamätá, čo robil počas tých pár zlomových dní na ceste k demokracii. Stačí sa spýtať – reakcia vašich rodičov, kolegov a kamarátov vás možno prekvapí. Autorky online projektu Spýtaj sa vašich neskončili pri spovedaní svojich blízkych, ale rovno oslovili všetkých ľudí na Slovensku. Svojou spomienkou tak do projektu môže prispieť každý.

Čo bolo pre November 89 typické? Spoznajte jeho symboly a príbehy ľudí, ktorí prispeli k zmene, vďaka cyklu Fetiše Nežnej revolúcie.

Na webe spytajsavasich.sk sa stretlo množstvo príbehov bežných ľudí z novembrových dní. Vznikla tak mozaika výpovedí, ktorá autenticky ilustruje vtedajšiu atmosféru neistoty, strachu, vzdoru a rastúcej nádeje. Prinášame vám výber niekoľkých odpovedí na otázku: „Čo ste robili v Novembri 89?“

Viac autentického obsahu nájdete na spytajsavasich.sk a v pripravovanom dokumentárnom filme Spýtaj sa vašich 89, ktorého vznik podporila aj Férová nadácia O2. Uvidíte v ňom sviežo spracované spomienky ľudí, ktorí majú s Nežnou revolúciou zaujímavé osobné skúsenosti.

Juro Plánovský

„V roku 1989 som mal 21 rokov. Patril som k ,alternatívnej mládeži‘, konkrétne k metalistom. Komunisti metalistov a pankáčov, ktorí boli výzorovo aj postojovo absolútnym protikladom ideálu mladého budovateľa komunizmu, bytostne neznášali. Averzia bola obojstranná; pravidelná buzerácia a šikana zo strany príslušníkov VB, snaživých učiteľov či bežných uvedomelých občanov túto mládež veľmi rýchlo priviedla k poznaniu, čom ten slávny ,socializmus‘ bol.

Založili sme kapelu, kde sme veľmi ortodoxným spôsobom dávali najavo, čo si o tom, čo je okolo nás, myslíme. Našťastie v chrchľavom speve nebolo rozumieť textom. Dokonca sa nám v auguste 1989 cez lokálny Socialistický zväz mládeže v jednej dedine pri Novom Meste nad Váhom podarilo vybaviť koncert, na ktorý sme pozvali aj kapely z Moravy.

Akciu však ešte pred začiatkom zrušili príchodzí príslušníci Verejnej bezpečnosti, ktorí si všimli vyššiu koncentráciu rifľových a vybíjaných kožených búnd v oblasti. Za organizáciu ,nepovolenej kultúrnej akcie‘ sme následne boli popoťahovaní na polícii a miestnom národnom výbore. Naši rodičia sa museli ponižovať a riešiť škandály svojich detí. Bolo z toho pomerne veľké haló.

O ,neuskutočnenom koncerte v Čachticiach‘ dokonca písal aj celoštátny ,mládežnícky‘ denník Smena. Boli sme veľmi nahnevaní.

Zdroj: Archív TASR
Foto: TASR

Pritom na Morave či v Brne boli už bežné thrash a black metalové koncerty, na ktoré sme počas roka 1989 chodili. Režim už nemal takú represívnu silu, už pomaly ,zdochýnal‘, čo sme aj my podvedome cítili. Vedelo sa, že v Prahe už od januára (tzv. Palachov týždeň) celkom pravidelne prebiehajú demonštrácie proti režimu s vysokou účasťou – ľudia sa už prestávali báť.

A na Slovensku stále nič. Tak sme s napätím čakali, kedy sa konečne niečo začne. Chodil som vtedy na vysokú školu v Bratislave a býval som na internátoch v Mlynskej doline. Medzi študentmi sa začalo šepkať, že možno ku Dňu študentstva bude nejaké spontánne, nie cez Socialistický zväz mládeže organizované zhromaždenie.

Informácie sa šírili konšpiračne ústnym podaním a nikto nemal nič naisto potvrdené. Tak som sa nejako dozvedel, že v predvečer Dňa študentstva, 16. 11. 1989, by sa malo niečo konať na Mierku, o piatej.

S kamošom sme sa tam pre istotu išli pozrieť, aby nám nič neušlo. A naozaj. Postávali tam hlúčiky študentov, ktoré sa v jednom momente zhlukli do veľkého kruhu, zaspievala sa hymna a Gaudeamus igitur, pochytali sme sa za ruky a ako živá reťaz sme prešli cez mesto.

„Akciu však ešte pred začiatkom zrušili príchodzí príslušníci Verejnej bezpečnosti, ktorí si všimli vyššiu koncentráciu rifľových a vybíjaných kožených búnd v oblasti.“

Kričali sa heslá o slobode, reformách a dialógu, čo bolo v zošraubovanom režime už značne odvážne. Bol som nadšený. Konečne sa niečo deje! Večer po tejto akcii som vyrážal na koncert talianskej black metalovej kapely Bulldozer do Poľska, autobusom spolu s ďalšími metalistami. Zájazd zorganizoval spevák jednej bratislavskej thrash metalovej kapely.

Akcia sa však skončila fiaskom. Aj do socialistického Poľska sa bolo treba na hraniciach preukázať „pozvaním‘, čo bol zvyčajný druh šikanujúcej administratívy, ktorý mal obmedziť spontánne cestovanie hore-dolu cez hranice aj v socialistickom bloku. Naša bumážka (potvrdenie, pozn. red.) vraj nespĺňala náležitosti, a tak nás, celý autobus metalistov, do Poľska nepustili.

Organizátor sa snažil ešte niečo vybaviť na okresnom výbore KSČ v Karvinej. Samozrejme, že márne. Tam vznikla priložená fotogafia. Jej pôvab je v tom, že bola cvaknutá 17. 11. 1989, niekedy na obed. Metalisti sa smejú – režimu zostávalo už len pár hodín.

Foto: Archív Jura Plánovského

Po tomto neúspechu náš hnev ešte raz narástol. Začal som uvažovať o nejakom druhu radikálneho, spektakulárneho odporu. Na víkend som išiel do závetria malomesta k rodičom, takže som nevedel, čo sa dialo v Prahe a Bratislave. V pondelok 20. 11. som prišiel do školy a niečo viselo vo vzduchu. ,Ty nevieš? V Prahe študenti štrajkujú! Niečo sa tam v piatok stalo. Večer má byť v Elame nejaké stretnutie, kde sa bude riešiť, či sa pridáme…‘ vravel mi spolužiak. Tak už je to tu, paráda!

Večer bol Elam totálne napráskaný. Aktivitu sa snažili prevziať školskí SZM-áci. ,Žiadny štrajk, my sa máme učiť a nie politizovať!‘ Ale mali sme si pozrieť televízne noviny o siedmej, tam by mali informovať, čo sa v Prahe stalo.

Boli to tie legendárne správy, kde sa veľmi otvorene a objektívne hovorilo o štrajku študentov a umelcov, o ich požiadavkách, o tom, čo sa stalo v piatok na Národní třídě a čo sa vtedy dialo v Prahe a koniec koncov aj Bratislave (štrajk umelcov, vznik VPN).

Po skončení správ ostalo chvíľu ticho. Vtom sa z davu ozvalo: ,Štrajk! Ideme štrajkovať, pridávame sa k Prahe a k umelcom!‘ Založil sa štrajkový výbor a začala sa revolúcia. V stredu bola prvá veľká demonštrácia na Námestí SNP, Milan Kňažko utvoril koridor a zvyšok je história.

A čo naša metalová ,crew‘? V decembri 1989, hneď po otvorení hraníc, sme išli do Viedne na koncert švajčiarskeho thrashu Coroner. A v januári 1990 mala naša kapela svoj prvý koncert v kulturáku bratislavského Slovnaftu. Nastali zlaté časy.“

Jozef

„Bol som poslucháčom druhého ročníka Strednej odbornej školy vojenskej v Martine. Práve cez tieto dni sme sedeli na rote a čakali sme na povel zasiahnuť proti demonštrantom. Chvalabohu, nikdy sme taký povel nedostali.“

Prečo je potrebné hovoriť o Nežnej revolúcii? Opýtali sme sa autorov Nežného komiksu, ktorý chce November 89 priblížiť mladým ľuďom.

Monika Hiľovská

„V novembri 1989 som mala tesne pred 17. narodeninami a bola som študentkou druhého ročníka SOU Spojov v Košiciach. Pri novembrových demonštráciách v meste nás zamykali v škole a púšťali nás, len keď to uznali za vhodné, aby sme náhodou nešli na demonštráciu.

Pamätám si veľmi dobre, ako som sa nevedela dostať zo školy domov. Dochádzala som a potrebovala som ísť na autobus, a tak sme skákali von cez okná, čo boli na prízemí.

Cestou v električke mi jedna staršia pani strhla z vetrovky odznak Alexandra Dubčeka, ktorý som mala hrdo pripnutý na hrudi. Nakričala na mňa na celú električku, že my mladí nevieme, čo robíme, že či nám je teraz zle a že ešte budeme plakať nad tým, čo nás tu po týchto udalostiach čaká.

Keď som došla domov, mamka veľmi plakala pri zapnutom rádiu, kde niečo hovorili o obrane a armáde. Môj starší brat bol vtedy práve čerstvo narukovaný na povinnej vojenskej službe. Plakala a stále dookola riešila, že bude vojna, že brat bude bojovať a ocko ju upokojoval. Dodnes neviem zabudnúť na ich zúfalý výraz tváre a tú neskutočnú neistotu a strach, ktorý mali v tých časoch.“

Vlado

„Ako šesťročný som sa so štvorročným bratom kúpal v petržalskom byte vo vani. Rodičia zatiaľ sledovali dianie, otec priamo na námestí a mamina doma pred televízorom. Dodnes si pamätám, ako prišla do našej umakartovej kúpeľne so slzami v očiach a slovami: „Chlapci, už je dobre.‘

Nás ako deti zaujímalo, či dostaneme bublinky do kúpeľa. Mamina sa len usmiala a cez slzy hovorila: ,Dnes budú dvojité bublinky.‘ “

Renáta

„V roku 1989 som mala 27 rokov. Pracovala som v Podniku služieb. Navždy vo mne ostane ten pocit, keď sme stáli plece pri pleci na námestí a štrngali kľúčmi. Tá krásna elektrizujúca eufória v nás, že konečne budeme slobodní. Že konečne budeme môcť nahlas hovoriť, čo si naozaj myslíme.

Po demonštrácii študentov v Prahe si ma zavolal náš personálny referent a navrhol mi, aby som ako zástupkyňa mladých išla na zasadnutie do budovy KSČ, kde sa bude podpisovať list, v ktorom sa odsúdia študenti a ich demonštrácia v Prahe. Upozornila som ho, že ja to nepodpíšem, že nesúhlasím s tým, ako proti nim zakročili. Myslel si, že žartujem, no napriek tomu ma tam vyslal.

„Navždy vo mne ostane ten pocit, keď sme stáli plece pri pleci na námestí a štrngali kľúčmi. Tá krásna elektrizujúca eufória v nás, že konečne budeme slobodní.“

V aule sme sedeli zástupcovia všetkých možných ustanovizní z okresu. Papaláši nám rozprávali, ako dochádza v našej ČSSR k chaosu a imperialistické sily chcú našu republiku rozvrátiť. Na záver sme hlasovali, kto je za odsúdenie činu študentov. Prvý raz vo svojom živote som zdvihla ruku PROTI, spolu s asi tromi ľuďmi v aule. Doteraz si pamätám pohľad, ktorý na mňa uprel jeden z papalášov.

Náš personálny referent sa o tom okamžite dozvedel a veľmi sa čudoval, že som naozaj zdvihla ruku proti. Nevedel, ako sa má zachovať, či ma má rovno prepustiť, alebo len pokarhať. Potom sa však udalosti rútili cvalom a aj náš personálny referent prešiel na inú stranu. Toto je moje malé osobné hrdinstvo.“

Vladimír Faragula

„V novembri roku 1989 som mal 27 rokov. Pracoval som v Slovenskej filmovej tvorbe v štúdiu ALEF ako asistent kamery. Okrem spravodajských šotov sme točili aj dokumentárne filmy. Jedným z nich bol dokumentárny film s názvom LETOVÁ SPRÁVA OK 89 – 90. A práve pri tomto dokumente, ktorý sa týkal Novembra 89, som pôsobil ako asistent kamery.

Okrem natáčania udalostí v Bratislave sme, samozrejme, natáčali aj v Prahe. Všetky udalosti, ktoré sa týkali Nežnej revolúcie, sme spoločne s celým štábom ľudí postupne zaznamenali na filmové pásy. Tie boli spracované vo filmovom štúdiu na Kolibe.

Udalostí, ktoré som mal možnosť vidieť, bolo neúrekom. Sledoval som davy ľudí z pódií v Bratislave alebo v Prahe. Spoločne sme boli priamo medzi ľuďmi a robili sme rozhovory s priamymi účastníkmi demonštrácií.

„Pre mňa to boli krásne časy, lebo toto obdobie som si užíval plnými dúškami. Bol som mladý a ako všetci ostatní som dúfal, že udalosti Novembra 89 sú posolstvom pre lepšiu budúcnosť.“

Okrem toho som bol na zasadnutiach študentov, politikov a aj umelcov. Absolvoval som rozhovory so štátnikmi, akými boli pán Havel a pán Dubček, potom aj s pánom Zemanom, s pánom Kňažkom a s pánom Budajom. Z umeleckého sveta sme robili rozhovory s rôznymi umelcami z československej garnitúry. Najviac mi v pamäti utkvel rozhovor s Martou Kubišovou.

Pre mňa to boli krásne časy, lebo toto obdobie som si užíval plnými dúškami. Bol som mladý a ako všetci ostatní som dúfal, že udalosti Novembra 89 sú posolstvom pre lepšiu budúcnosť. Hoci som neštrngal povestnými kľúčmi v dave ľudí, ale vždy, keď sme išli natáčať ďalšie a ďalšie časti tohto dokumentu, čoraz viac a viac vo mne horel ohníček nádeje.

Vtedy som zažil množstvo krásnych chvíľ medzi nami ľuďmi, veľa tolerancie a nádeje v lepšie začiatky našej spoločnosti. Dovtedy som také niečo nikdy nemal možnosť vidieť na vlastné oči.“

 


O projekte
Spýtaj sa vašich

Projekt Spýtaj sa vašich cez príbehy bežných ľudí vytrháva zásadné udalosti slovenských dejín z učebníc dejepisu a zasadzuje ich do kontextu histórie rodín, ľudských osudov a skúseností, ktoré našu krajinu formujú dodnes.

Prostredníctvom multimediálneho webu a dokumentárneho filmu Spýtaj sa vašich zmapovali tvorcovia projektu najprv udalosti Augusta 68 a teraz aj Novembra 89. Viac informácií nájdete na spytajsavasich.sk.

 

Barbora Berezňáková

Po skončení štúdií na VŠMU a New York Film Academy sa venuje tvorbe krátkych dokumentov, autorských videoinštalácií a klipov. Debutovala dlhometrážnym dokumentom Skutok sa nestal. Zaujíma sa o osobnú skúsenosť jednotlivca na pozadí politického diania v minulosti. V projekte Spýtaj sa vašich zodpovedá za koncepciu projektu a réžiu filmu.

 

Pavlína Morháčová

Pracuje ako grafická dizajnérka Slovenskej národnej galérie, tiež stojí za vizuálom kníh Vydavateľstva Absynt zameraného na reportážnu literatúru. Je autorkou projektu alternatívnej mapy Bratislavy M_P_ BA. V projekte Spýtaj sa vašich figuruje ako spoluautorka námetu a grafická dizajnérka webového pamätníka.


Spoločnosť O2 si pripomína 30. výročie Nežnej revolúcie a pri tejto príležitosti podporila projekty, ktoré mladým ľuďom približujú, prečo sa pred 30 rokmi ľudia postavili za slobodu a demokraciu a prečo sa za tieto hodnoty oplatí bojovať aj dnes. Viac inšpiratívneho čítania vrátane súťaže a kvízu nájdete na tomto mieste.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac