Takmer každý, kto zažil November 89, si presne pamätá, čo robil počas tých pár zlomových dní na ceste k demokracii. Stačí sa spýtať – reakcia vašich rodičov, kolegov a kamarátov vás možno prekvapí. Autorky online projektu Spýtaj sa vašich neskončili pri spovedaní svojich blízkych, ale rovno oslovili všetkých ľudí na Slovensku. Svojou spomienkou tak do projektu môže prispieť každý.
Na webe spytajsavasich.sk sa stretlo množstvo príbehov bežných ľudí z novembrových dní. Vznikla tak mozaika výpovedí, ktorá autenticky ilustruje vtedajšiu atmosféru neistoty, strachu, vzdoru a rastúcej nádeje. Prinášame vám výber niekoľkých odpovedí na otázku: „Čo ste robili v Novembri 89?“
Viac autentického obsahu nájdete na spytajsavasich.sk a v pripravovanom dokumentárnom filme Spýtaj sa vašich 89, ktorého vznik podporila aj Férová nadácia O2. Uvidíte v ňom sviežo spracované spomienky ľudí, ktorí majú s Nežnou revolúciou zaujímavé osobné skúsenosti.
Juro Plánovský
„V roku 1989 som mal 21 rokov. Patril som k ,alternatívnej mládeži‘, konkrétne k metalistom. Komunisti metalistov a pankáčov, ktorí boli výzorovo aj postojovo absolútnym protikladom ideálu mladého budovateľa komunizmu, bytostne neznášali. Averzia bola obojstranná; pravidelná buzerácia a šikana zo strany príslušníkov VB, snaživých učiteľov či bežných uvedomelých občanov túto mládež veľmi rýchlo priviedla k poznaniu, čom ten slávny ,socializmus‘ bol.
Založili sme kapelu, kde sme veľmi ortodoxným spôsobom dávali najavo, čo si o tom, čo je okolo nás, myslíme. Našťastie v chrchľavom speve nebolo rozumieť textom. Dokonca sa nám v auguste 1989 cez lokálny Socialistický zväz mládeže v jednej dedine pri Novom Meste nad Váhom podarilo vybaviť koncert, na ktorý sme pozvali aj kapely z Moravy.
Akciu však ešte pred začiatkom zrušili príchodzí príslušníci Verejnej bezpečnosti, ktorí si všimli vyššiu koncentráciu rifľových a vybíjaných kožených búnd v oblasti. Za organizáciu ,nepovolenej kultúrnej akcie‘ sme následne boli popoťahovaní na polícii a miestnom národnom výbore. Naši rodičia sa museli ponižovať a riešiť škandály svojich detí. Bolo z toho pomerne veľké haló.
O ,neuskutočnenom koncerte v Čachticiach‘ dokonca písal aj celoštátny ,mládežnícky‘ denník Smena. Boli sme veľmi nahnevaní.
Foto: TASR
Pritom na Morave či v Brne boli už bežné thrash a black metalové koncerty, na ktoré sme počas roka 1989 chodili. Režim už nemal takú represívnu silu, už pomaly ,zdochýnal‘, čo sme aj my podvedome cítili. Vedelo sa, že v Prahe už od januára (tzv. Palachov týždeň) celkom pravidelne prebiehajú demonštrácie proti režimu s vysokou účasťou – ľudia sa už prestávali báť.
A na Slovensku stále nič. Tak sme s napätím čakali, kedy sa konečne niečo začne. Chodil som vtedy na vysokú školu v Bratislave a býval som na internátoch v Mlynskej doline. Medzi študentmi sa začalo šepkať, že možno ku Dňu študentstva bude nejaké spontánne, nie cez Socialistický zväz mládeže organizované zhromaždenie.
Informácie sa šírili konšpiračne ústnym podaním a nikto nemal nič naisto potvrdené. Tak som sa nejako dozvedel, že v predvečer Dňa študentstva, 16. 11. 1989, by sa malo niečo konať na Mierku, o piatej.
S kamošom sme sa tam pre istotu išli pozrieť, aby nám nič neušlo. A naozaj. Postávali tam hlúčiky študentov, ktoré sa v jednom momente zhlukli do veľkého kruhu, zaspievala sa hymna a Gaudeamus igitur, pochytali sme sa za ruky a ako živá reťaz sme prešli cez mesto.
„Akciu však ešte pred začiatkom zrušili príchodzí príslušníci Verejnej bezpečnosti, ktorí si všimli vyššiu koncentráciu rifľových a vybíjaných kožených búnd v oblasti.“
Kričali sa heslá o slobode, reformách a dialógu, čo bolo v zošraubovanom režime už značne odvážne. Bol som nadšený. Konečne sa niečo deje! Večer po tejto akcii som vyrážal na koncert talianskej black metalovej kapely Bulldozer do Poľska, autobusom spolu s ďalšími metalistami. Zájazd zorganizoval spevák jednej bratislavskej thrash metalovej kapely.
Akcia sa však skončila fiaskom. Aj do socialistického Poľska sa bolo treba na hraniciach preukázať „pozvaním‘, čo bol zvyčajný druh šikanujúcej administratívy, ktorý mal obmedziť spontánne cestovanie hore-dolu cez hranice aj v socialistickom bloku. Naša bumážka (potvrdenie, pozn. red.) vraj nespĺňala náležitosti, a tak nás, celý autobus metalistov, do Poľska nepustili.
Organizátor sa snažil ešte niečo vybaviť na okresnom výbore KSČ v Karvinej. Samozrejme, že márne. Tam vznikla priložená fotogafia. Jej pôvab je v tom, že bola cvaknutá 17. 11. 1989, niekedy na obed. Metalisti sa smejú – režimu zostávalo už len pár hodín.
Foto: Archív Jura Plánovského
Po tomto neúspechu náš hnev ešte raz narástol. Začal som uvažovať o nejakom druhu radikálneho, spektakulárneho odporu. Na víkend som išiel do závetria malomesta k rodičom, takže som nevedel, čo sa dialo v Prahe a Bratislave. V pondelok 20. 11. som prišiel do školy a niečo viselo vo vzduchu. ,Ty nevieš? V Prahe študenti štrajkujú! Niečo sa tam v piatok stalo. Večer má byť v Elame nejaké stretnutie, kde sa bude riešiť, či sa pridáme…‘ vravel mi spolužiak. Tak už je to tu, paráda!
Večer bol Elam totálne napráskaný. Aktivitu sa snažili prevziať školskí SZM-áci. ,Žiadny štrajk, my sa máme učiť a nie politizovať!‘ Ale mali sme si pozrieť televízne noviny o siedmej, tam by mali informovať, čo sa v Prahe stalo.
Boli to tie legendárne správy, kde sa veľmi otvorene a objektívne hovorilo o štrajku študentov a umelcov, o ich požiadavkách, o tom, čo sa stalo v piatok na Národní třídě a čo sa vtedy dialo v Prahe a koniec koncov aj Bratislave (štrajk umelcov, vznik VPN).
Po skončení správ ostalo chvíľu ticho. Vtom sa z davu ozvalo: ,Štrajk! Ideme štrajkovať, pridávame sa k Prahe a k umelcom!‘ Založil sa štrajkový výbor a začala sa revolúcia. V stredu bola prvá veľká demonštrácia na Námestí SNP, Milan Kňažko utvoril koridor a zvyšok je história.
A čo naša metalová ,crew‘? V decembri 1989, hneď po otvorení hraníc, sme išli do Viedne na koncert švajčiarskeho thrashu Coroner. A v januári 1990 mala naša kapela svoj prvý koncert v kulturáku bratislavského Slovnaftu. Nastali zlaté časy.“
Jozef
„Bol som poslucháčom druhého ročníka Strednej odbornej školy vojenskej v Martine. Práve cez tieto dni sme sedeli na rote a čakali sme na povel zasiahnuť proti demonštrantom. Chvalabohu, nikdy sme taký povel nedostali.“
Monika Hiľovská
„V novembri 1989 som mala tesne pred 17. narodeninami a bola som študentkou druhého ročníka SOU Spojov v Košiciach. Pri novembrových demonštráciách v meste nás zamykali v škole a púšťali nás, len keď to uznali za vhodné, aby sme náhodou nešli na demonštráciu.
Pamätám si veľmi dobre, ako som sa nevedela dostať zo školy domov. Dochádzala som a potrebovala som ísť na autobus, a tak sme skákali von cez okná, čo boli na prízemí.
Cestou v električke mi jedna staršia pani strhla z vetrovky odznak Alexandra Dubčeka, ktorý som mala hrdo pripnutý na hrudi. Nakričala na mňa na celú električku, že my mladí nevieme, čo robíme, že či nám je teraz zle a že ešte budeme plakať nad tým, čo nás tu po týchto udalostiach čaká.
Keď som došla domov, mamka veľmi plakala pri zapnutom rádiu, kde niečo hovorili o obrane a armáde. Môj starší brat bol vtedy práve čerstvo narukovaný na povinnej vojenskej službe. Plakala a stále dookola riešila, že bude vojna, že brat bude bojovať a ocko ju upokojoval. Dodnes neviem zabudnúť na ich zúfalý výraz tváre a tú neskutočnú neistotu a strach, ktorý mali v tých časoch.“
Vlado
„Ako šesťročný som sa so štvorročným bratom kúpal v petržalskom byte vo vani. Rodičia zatiaľ sledovali dianie, otec priamo na námestí a mamina doma pred televízorom. Dodnes si pamätám, ako prišla do našej umakartovej kúpeľne so slzami v očiach a slovami: „Chlapci, už je dobre.‘
Nás ako deti zaujímalo, či dostaneme bublinky do kúpeľa. Mamina sa len usmiala a cez slzy hovorila: ,Dnes budú dvojité bublinky.‘ “
Renáta
„V roku 1989 som mala 27 rokov. Pracovala som v Podniku služieb. Navždy vo mne ostane ten pocit, keď sme stáli plece pri pleci na námestí a štrngali kľúčmi. Tá krásna elektrizujúca eufória v nás, že konečne budeme slobodní. Že konečne budeme môcť nahlas hovoriť, čo si naozaj myslíme.
Po demonštrácii študentov v Prahe si ma zavolal náš personálny referent a navrhol mi, aby som ako zástupkyňa mladých išla na zasadnutie do budovy KSČ, kde sa bude podpisovať list, v ktorom sa odsúdia študenti a ich demonštrácia v Prahe. Upozornila som ho, že ja to nepodpíšem, že nesúhlasím s tým, ako proti nim zakročili. Myslel si, že žartujem, no napriek tomu ma tam vyslal.
„Navždy vo mne ostane ten pocit, keď sme stáli plece pri pleci na námestí a štrngali kľúčmi. Tá krásna elektrizujúca eufória v nás, že konečne budeme slobodní.“
V aule sme sedeli zástupcovia všetkých možných ustanovizní z okresu. Papaláši nám rozprávali, ako dochádza v našej ČSSR k chaosu a imperialistické sily chcú našu republiku rozvrátiť. Na záver sme hlasovali, kto je za odsúdenie činu študentov. Prvý raz vo svojom živote som zdvihla ruku PROTI, spolu s asi tromi ľuďmi v aule. Doteraz si pamätám pohľad, ktorý na mňa uprel jeden z papalášov.
Náš personálny referent sa o tom okamžite dozvedel a veľmi sa čudoval, že som naozaj zdvihla ruku proti. Nevedel, ako sa má zachovať, či ma má rovno prepustiť, alebo len pokarhať. Potom sa však udalosti rútili cvalom a aj náš personálny referent prešiel na inú stranu. Toto je moje malé osobné hrdinstvo.“
Vladimír Faragula
„V novembri roku 1989 som mal 27 rokov. Pracoval som v Slovenskej filmovej tvorbe v štúdiu ALEF ako asistent kamery. Okrem spravodajských šotov sme točili aj dokumentárne filmy. Jedným z nich bol dokumentárny film s názvom LETOVÁ SPRÁVA OK 89 – 90. A práve pri tomto dokumente, ktorý sa týkal Novembra 89, som pôsobil ako asistent kamery.
Okrem natáčania udalostí v Bratislave sme, samozrejme, natáčali aj v Prahe. Všetky udalosti, ktoré sa týkali Nežnej revolúcie, sme spoločne s celým štábom ľudí postupne zaznamenali na filmové pásy. Tie boli spracované vo filmovom štúdiu na Kolibe.
Udalostí, ktoré som mal možnosť vidieť, bolo neúrekom. Sledoval som davy ľudí z pódií v Bratislave alebo v Prahe. Spoločne sme boli priamo medzi ľuďmi a robili sme rozhovory s priamymi účastníkmi demonštrácií.
„Pre mňa to boli krásne časy, lebo toto obdobie som si užíval plnými dúškami. Bol som mladý a ako všetci ostatní som dúfal, že udalosti Novembra 89 sú posolstvom pre lepšiu budúcnosť.“
Okrem toho som bol na zasadnutiach študentov, politikov a aj umelcov. Absolvoval som rozhovory so štátnikmi, akými boli pán Havel a pán Dubček, potom aj s pánom Zemanom, s pánom Kňažkom a s pánom Budajom. Z umeleckého sveta sme robili rozhovory s rôznymi umelcami z československej garnitúry. Najviac mi v pamäti utkvel rozhovor s Martou Kubišovou.
Pre mňa to boli krásne časy, lebo toto obdobie som si užíval plnými dúškami. Bol som mladý a ako všetci ostatní som dúfal, že udalosti Novembra 89 sú posolstvom pre lepšiu budúcnosť. Hoci som neštrngal povestnými kľúčmi v dave ľudí, ale vždy, keď sme išli natáčať ďalšie a ďalšie časti tohto dokumentu, čoraz viac a viac vo mne horel ohníček nádeje.
Vtedy som zažil množstvo krásnych chvíľ medzi nami ľuďmi, veľa tolerancie a nádeje v lepšie začiatky našej spoločnosti. Dovtedy som také niečo nikdy nemal možnosť vidieť na vlastné oči.“
O projekte
Spýtaj sa vašich
Projekt Spýtaj sa vašich cez príbehy bežných ľudí vytrháva zásadné udalosti slovenských dejín z učebníc dejepisu a zasadzuje ich do kontextu histórie rodín, ľudských osudov a skúseností, ktoré našu krajinu formujú dodnes.
Prostredníctvom multimediálneho webu a dokumentárneho filmu Spýtaj sa vašich zmapovali tvorcovia projektu najprv udalosti Augusta 68 a teraz aj Novembra 89. Viac informácií nájdete na spytajsavasich.sk.
Barbora Berezňáková
Po skončení štúdií na VŠMU a New York Film Academy sa venuje tvorbe krátkych dokumentov, autorských videoinštalácií a klipov. Debutovala dlhometrážnym dokumentom Skutok sa nestal. Zaujíma sa o osobnú skúsenosť jednotlivca na pozadí politického diania v minulosti. V projekte Spýtaj sa vašich zodpovedá za koncepciu projektu a réžiu filmu.
Pavlína Morháčová
Pracuje ako grafická dizajnérka Slovenskej národnej galérie, tiež stojí za vizuálom kníh Vydavateľstva Absynt zameraného na reportážnu literatúru. Je autorkou projektu alternatívnej mapy Bratislavy M_P_ BA. V projekte Spýtaj sa vašich figuruje ako spoluautorka námetu a grafická dizajnérka webového pamätníka.
Spoločnosť O2 si pripomína 30. výročie Nežnej revolúcie a pri tejto príležitosti podporila projekty, ktoré mladým ľuďom približujú, prečo sa pred 30 rokmi ľudia postavili za slobodu a demokraciu a prečo sa za tieto hodnoty oplatí bojovať aj dnes. Viac inšpiratívneho čítania vrátane súťaže a kvízu nájdete na tomto mieste.
Loading...
