Mladí autori vytvorili zbierku sci-fi poviedok o Novembri 89. Prečítajte si úryvok jednej z nich

V zbierke poviedok Iná nežná: Čo nebolo a/alebo mohlo byť sa autori pozreli na udalosti Novembra 89 netradične a využili pritom žánre sci-fi, urbánnej fantasy aj alternatívnej histórie.

Napadlo vám niekedy uvažovať nad tým, čo by sa stalo, ak by na námestí začali strieľať do demonštrantov? Alebo ako by vyzerali novembrové udalosti, ak by sa do centra diania postavili ľudia s dnešnými skúsenosťami? Prípadne ako by vyzerala naša spoločnosť, ak by sa Nežná revolúcia vôbec neodohrala? Autori antológie poviedok o Nežnej revolúcii, za ktorou stojí občianske združenie Force Majeure, sa pozreli na historické udalosti z netradičného uhla pohľadu.

Juraj Vaculík: Na zmenu spoločnosti nestačí prepnúť gombík, demokraciu treba opatrovať ako malé dieťa. Prečítajte si

Zborník poviedok Iná nežná: Čo nebolo a/alebo mohlo byť, ktorého vznik podporila Férová nadácia O2, tak dokáže pomocou fiktívnych zobrazení života v minulom režime alebo znázornenia dosahov na život aktuálnej mladej generácie sprostredkovať pocit „čo ak“.

Čo ak by sme sa odrazu zobudili do alternatívnej reality, v ktorej sa November 89 nikdy neodohral? Čo ak by sme sa vďaka časopriestorovému zlomu mohli stať jeho priamou účasťou? Čo ak by sme sa na udalosti daného obdobia pozreli pomocou kulís sci-fi či nadprirodzena?

Mnohým ľuďom ponovembrovej generácie sa môžu zdať udalosti spred 30 rokov vzdialené. Prostredníctvom ôsmich poviedok antológie však majú možnosť prejsť si bojom o slobodu spoločne s ich hrdinami a hrdinkami. Príťažlivou formou sa dozvedia o reáliách daného obdobia a o tom, aké dôležité sú hodnoty slobody a demokracie.

V Sóde vám prinášame úryvok z poviedky s názvom Nie až taká nežná revolúcia.

Jej autor Marek Brenišin tvrdí, že sa o obdobie totality zaujímal vždy. „Som fanatik do armády a s ňou spojených vecí, takže o totalitu som sa spočiatku zaujímal len kvôli zbrojnému priemyslu. Neskôr som začal skúmať aj politické a spoločenské súvislosti. Šokovalo ma, ako sa dokázal taký režim tak dlho udržať pri moci,“ približuje.

Odtiaľ to potom bol už len krôčik k fantazírovaniu o tom, čo by bolo keby. Ponuka napísať poviedku do tejto zbierky tak Marekovi umožnila dať svoje predstavy na papier a podeliť sa o ne s ostatnými.

Marek sa do antológie rozhodol prispieť aj preto, že považuje za dôležité pripomínať si hodnoty Novembra 89. „Vždy sa medzi nami nájdu takí, ktorí by radi oklieštili práva ostatných.

Kým je to na úrovni krčmovej debaty po piatom pive, človek sa nad tým len pousmeje. No ak sa takíto ľudia dostanú k možnosti navrhovať a schvaľovať zákony, vtedy je potrebné spozornieť,“ vysvetľuje.

„Mnohé živly sa snažia využiť prostriedky demokracie s cieľom vlastného prospechu. Preto si musíme November 89 pripomínať. Aby sme nezabudli, že nám už raz na slobody siahli a za príhodných okolností to môžu urobiť znovu,“ dopĺňa.

Nie až taká nežná revolúcia

Hlaveň tanku T-72M sa natočila smerom k protestujúcim.
„Máme holé ruky!“ skandoval dav. „Nechajte nás prejsť!“
Čierne ústie k ľuďom vyslalo tiché varovanie. Ustúpte, ináč sa to skončí zle.
Nepočúvli.
Z davu sa oddelila dievčina. Za povzbudzovania ostatných kráčala k oceľovému netvorovi s karafi átom v rukách. Socialistická ratolesť mieru.
Ustúp, dievča, kým je čas!

Na námestí stále vládla dobrá nálada. Dievčina sa otočila k davu a zamávala. „Všetko je v poriadku!“ Motor tanku zavrčal, z výfukov sa vyvalil dym.
Nestihli ju varovať. Guľomet krátko zakrákal. Útle telo dopadlo na zem so sotva badateľným žuchnutím. Celé námestie v ohromení zmrzlo.
„Bastardi, veď to bola ženská!“ vykríkol ktosi. Z davu sa oddelil muž, no zvyšní zhromaždení sa rozbehli ako veľká vlna pripravená rozdrviť stroj a jeho posádku.
Je mi to ľúto.
BUM!
Z hlavne vyšľahol oheň. Na dlažbu dopadli kúsky ľudských tiel.

***

Tá myšlienka sa jej mihla mysľou ako nejaký záblesk. Akoby jej ju tam niekto vložil a hneď nato aj vymazal. Lomcovala ňou zmes pocitov, keď si uvedomila, že na svet okolo seba hľadí mužskými očami.

Všade okolo sa nachádzali len betónové múry s ostnatým drôtom. Okolo neho stáli vojaci v uniformách.

V poslednom čase sa akosi všetci niekam ponáhľali. Rozhovory sa obmedzovali len na pár úsečných viet, nikto nechcel nič prezradiť. Obzerali sa cez rameno, kontrolovali svoj výstroj.
Vojaci okolo neho živo diskutovali. Určite sa stane niečo veľké, šepkali si medzi sebou.

Pritakal by. Ak by sa niekto zaujímal.

„Tak, keď sme všetci, ideme!“ zavelila Irena a hlúčik ľudí sa pohol za ňou.

Ľudka hľadela okolo seba s ústami dokorán. Veď pred chvíľou sa ocitla v garážach miestnych kasární a zrazu sa opäť nachádza na námestí. Videla niečo skutočné alebo sa s ňou len pohrala jej unavená myseľ?

„No tak poď, lebo to nestihneme!“

Ľudka počúvla a nasledovala svoje kamarátky na čele s Irenou.

Keď zabočili do ďalšej ulice, ten pocit sa opäť objavil. Zastala a obzerala sa okolo seba v snahe zistiť, čo sa to vlastne deje.

„Si v poriadku?“ Irena ju objala okolo pliec. Zmohla sa iba na prikývnutie. Miša viac nepotrebovala. „Ja som to vravela, niečo sa deje! Prídu vojaci!“

„Prestaň, takto jej nepomáhaš!“ okríkla ju Irena. Otočila sa k Ľudke. „Počuj, naozaj nevyzeráš dobre. Asi by sme ťa mali odprevadiť domov.“

No Ľudka iba pokrútila hlavou. Vôbec si nevedela predstaviť, že by sa tam vrátila a správala sa akoby nič.

***

Miša chcela niečo namietať, no vtedy sa jej tvár skrivila od bolesti. Skrčila sa za stánkom a škrípala zubami. Prerývane dýchala.
„Miška!!!“


Blondínke sa nejako podarilo postaviť. Zreničky sa jej rozšírili od hrôzy a pery sa jej sotva badateľne chveli.
„Mala by si sa vrátiť domov, Ľudka. Dnes to nedopadne dobre. Ľudia budú umierať,“ drmolila Miša ako v tranze. Náhle sa otočila k hlúčiku ľudí a skríkla. „Počujete? Utekajte! Dnes tu všetci umriete!!!“
Chcela jej na to odvetiť, že zbytočne panikári. Zdalo sa, že Miša už-už ujde, no vtedy ju Ľudka povzbudzujúco chytila za ruku. Jej kamarátka sa navonok upokojila, no pohľad prezrádzal strach.
Vtedy Ľudka zacítila v mysli opäť cudzie myšlienky. Pred očami sa jej zhmotnil ďalší obraz.

„Vyrážame!“ veliteľ posádky komandoval svojich podriadených. „Na miesta! Čakajte na pokyny z velenia!“ „Slúžime našej socialistickej vlasti, súdruh plukovník!“
Aj on sa pridal, hoci jeho slová nikto nepočul.
Všetky tie emócie sa v ňom hromadili. Už to nedokázal ďalej znášať, potreboval si od nich nejako uľaviť.
„Vraj sa zapoja aj Sovieti, kamarát. Jednotky špeciálnej polície sú už na pozíciách. Verejná bezpečnosť čaká na rozkazy.“
„Nevykecávaj sa s ním a poď nám pomôcť, Fero!“
„Prepáč, kamaráde,“ Fero ho potľapkal po pleci a otočil sa k vojakovi, ktorý ho volal. „Už idem!“

Predtým však šepol. „Dnes nás čaká boj s nepriateľom, kamoško.“ Vnímal, ako Fero kráča preč. Jeho slová v ňom rezonovali. Boj s nepriateľom.
Celkom sa na to tešil, no jedno mu nedalo pokoj. Odkedy sa z občanov, ktorých mali brániť, stali nepriatelia?

***

„Ty si to videla tiež!“ Miškine zreničky sa rozšírili od hrôzy. „Vieš, čo sa stane!“
Ľudka zneistela. Myslela si, že tieto predstavy sú výsledkom stresu. Výraz v očiach kamarátky ju však presviedčal, že nejde len o nejaké preludy.
„A čo si videla ty?“ odvážila sa nakoniec opýtať.
„Teba. Irenu. Našich kamarátov. Cudzích ľudí. Všetci ležali mŕtvi na námestí.“
„Ako?“
„Ja neviem,“ Miška rozhodila rukami, potom si zaborila prsty oboch rúk do vlasov. „Videla som to tak jasne, ako vidím teraz teba. Ty… to vidíš tiež?“
Oslovená pokrútila hlavou. „Nie, ja vidím len kasárne. Vojakov. Na niečo sa pripravujú.“
„Musíme varovať ostatných!“
„Nie, Miška. Teraz musíme hlavne zostať pokojné. Videla si predsa, je tu aj verejná bezpečnosť. Dobre vieš, že čakajú na akúkoľvek zámienku, aby nám vtĺkli do hlavy trochu kázne.“
„Ale…“
Ľudka ju chytila za ramená a pozrela jej do očí. „Povieme im to. Ale potichu a nenápadne.“
Aj ju stálo veľa síl nepodľahnúť panike. No životy svojim kamarátom zachránia, len ak si zachovajú chladnú hlavu.

Od 17. novembra 2019 si môžete všetky poviedky prečítať na webe scifi.sk alebo si ich stiahnuť do čítačky e-kníh.


 

Marek Brenišin

Narodil sa v Poprade, pôsobí v Košiciach ako učiteľ na lekárskej fakulte. S písaním začal na svojom blogu, následne publikoval v internetovom časopise scifi.sk. Za svoj najväčší úspech považuje spoluvíťazstvo v Cene Béla 2017 za najlepšiu poviedku v hororovom žánri s Marekom Slabejom s poviedkou Jazvy, láska a oceán hnisu. Vo voľnom čase rád číta, skladá modely a obľubuje prechádzky v lese.

Force Majeure/scifi.sk

Antológiu vydalo občianske združenie Force Majeure, ktorého cieľom je propagácia žánrov fantastiky. Od roku 1995 vydáva internetový časopis scifi.sk, kde nájdete poviedky začínajúcich aj ostrieľaných autorov. Vydanie antológie podporila Férová nadácia O2.


Spoločnosť O2 si pripomína 30. výročie Nežnej revolúcie a pri tejto príležitosti podporila projekty, ktoré mladým ľuďom približujú, prečo sa pred 30 rokmi ľudia postavili za slobodu a demokraciu a prečo sa za tieto hodnoty oplatí bojovať aj dnes. Viac inšpiratívneho čítania vrátane súťaže a kvízu nájdete na tomto mieste.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac