Juraj Vaculík: Na zmenu spoločnosti nestačí prepnúť gombík, demokraciu treba opatrovať ako malé dieťa

Youtuber PPPeter a účastník novembrových udalostí Juraj Vaculík sa porozprávali o Nežnej revolúcii a o tom, čo sa musí stať, aby sa Slovensko posunulo ďalej.

Youtuber PPPeter je tvárou tohtoročnej kampane spoločnosti O2 k Novembru 89, ktorej cieľom je priblížiť Nežnú revolúciu najmä mladšej generácii. Tá má totiž o udalostiach, ktoré viedli k pádu vtedajšieho režimu a neslobode, ktorá u nás vtedy panovala, často len veľmi slabé informácie.

Koľko viete o Novembri 89? Overte si svoje vedomosti v našom kvíze

Počas prípravy na natáčanie videa navštívil jedného z vtedajších lídrov študentského hnutia Juraja Vaculíka, aby sa dozvedel viac o tom, ako vypukla a prebiehala Nežná revolúcia.

Časť histórie sa dnes opakuje a PPPeter sa pýtal, aké ponaučenia si môžeme zobrať, ak chceme túto krajinu posunúť dopredu. Sóda bola pri tom.

PPPeter: Som ročník 93, nezažil som Nežnú revolúciu na vlastnej koži. Rodičia mi o tom hovorili, ale predsa len, ty si bol ako vodca študentského hnutia angažovaný asi trochu viac ako moji rodičia.

Juraj Vaculík: Nenazval by som sa vodcom – vtedy tam nebol iba jeden vodca. Jeden vodca je vždy nebezpečný. V Koordinačnom centre vysokoškolského hnutia nás bolo viacero v pozícii lídrov a skvele sme sa dopĺňali.

Celkovo bolo viacero rôznych zoskupení, ktoré sa v Novembri 89 spojili a s podporou verejnosti zvrhli totalitu. Disidenti, ktorí tomu obetovali celý život a boli často väznení, umelci, akademici a mnohí ďalší. Takýchto skupín, nazvem ich bunky, bolo veľa – vytvorili sa po celom Slovensku. Najviac ich bolo, logicky, v Bratislave.

Ako sa vyvinula skupina, v ktorej si bol aj ty?

Naša skupina sa vytvorila na VŠMU (Vysoká škola múzických umení). Mali sme obrovský dar, že sme sa stretli s generáciou pedagógov, ktorí boli rešpektovaní a skvelí umelci a zároveň aktívni a odvážni občania. Za komunizmu mohli väčšinou hrávať a učiť len tí, ktorí boli naklonení režimu.

Počas perestrojky však dostali možnosť učiť aj menej konformní umelci a my sme mali to šťastie, že sme sa s nimi na vysokej škole stretli.

Rozhovory s nimi boli absolútne otvorené. Cítili sme obrovskú spriaznenosť – etickú, morálnu, kultúrnu a aj politickú. Skončila sa hodina a my sme ešte dve hodiny sedeli oproti v krčme a rozprávali sme sa.

V tom čase sme si boli blízko aj s pražskou DAMU (Divadelní akademie múzicých umění). Dohodli sme sa, že spolu naštudujeme divadelnú hru Kolotoč od Arthura Schnitzlera – mala mať premiéru práve koncom novembra. Skúšali sme súčasne v Bratislave aj v Prahe, bol to federálny projekt. Predstavenie sa síce nikdy neodohralo, ale vďaka skúškam sme mali intenzívny osobný kontakt.

Celý rok 89 bol už taký zvláštny, aj makropolitické prostredie bolo „tehotné“ tým, že sa niečo bude diať. Intenzívne sme sledovali, čo sa deje v Maďarsku, v Poľsku, v Nemecku, ale aj v Rusku. To už bolo obdobie, keď východní Nemci cez Maďarsko a Rakúsko utekali do západného Nemecka a obe krajiny sa čoskoro opäť spojili. Na Slovensku už bolo cítiť, že režim dlho nevydrží.

Keď prišlo k novembrovým dňom, veci sa nedali plánovať. Bolo to ako explózia. Všetky komunikačné línie sa naraz spojili: pedagógovia, spolužiaci, Pražáci, ale aj mnohé osobné a rodinné línie.

Keď prišlo k novembrovým dňom, veci sa nedali plánovať. Bolo to ako explózia. Všetky komunikačné línie sa naraz spojili: pedagógovia, spolužiaci, Pražáci, ale aj mnohé osobné a rodinné línie.

Ako ste komunikovali a koordinovali sa bez internetu a mobilov?

Mali sme pevné linky, hlavne na škole, ale museli sme počítať s tým, že môžu byť odpočúvané. Museli sme sa dopredu dohodnúť, kedy si budeme volať, aby bol volaný vtedy pri telefóne, prípadne niekde v telefónnej búdke. A písali sme si listy. Reakčný čas, ktorý sa dnes počíta v milisekundách, sa počítal v dňoch.

Ale zrazu, v priebehu pár hodín medzi 17. a 20. novembrom, sa všetko iksnásobne zrýchlilo. Všetky predvybudované komunikačné kanály, ktoré boli založené na dôvere a osobných vzťahoch, našu akcieschopnosť v prvých hodinách veľmi urýchlili.

Čo bol ten prvý impulz, že ste pripravovali demonštráciu práve na 17. novembra?

Korene sú v roku 1939. Vtedy povstali pražskí študenti proti nacizmu. Následky boli tragické. Špeciálne nemecké komandá na rozkaz Adolfa Hitlera prepadli české vysoké školy, popravovali študentov bez súdu a vyše 1 200 ich odvliekli do koncentračného tábora. 17. november bol potom vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva.

My sme chceli na 50. výročie týchto udalostí vyjadriť, že študenti majú právo na akademickú slobodu, a popri tom vysloviť aj požiadavky na ďalšie zmeny v spoločnosti, smerujúce k úplnej slobode a demokracii. Sú to dnes úplne elementárne veci, ktoré však boli v komunizme zakázané.

Chceli sme spraviť pochod mestom a vysloviť tieto požiadavky. Na 17. novembra sme my na VŠMU pripravili v spolupráci s VŠVU (Vysoká škola výtvarných umení) pochod Bratislavou, ale režim bol veľmi pozorný. Objavili sa policajti, dostali sme zákaz vyjsť z budovy, a tak sa pochod ani nemohol začať.

Tak sme aspoň v škole urobili provokatívny happening, ktorý bol výtvarne veľmi zaujímavý – vznikli tam základy plagátov a vizuality Novembra 89. Boli sme vtedy veľmi nahnevaní, ale aj opatrní, a určite nie dosť odvážni a nešli sme do fyzického konfliktu s policajnými zložkami. O pár hodín neskôr v noci sme sa od našich pražských kolegov a kamarátov dozvedeli, čo sa stalo v Prahe na Národní třídě.

Aj tento dnes už slávny pražský pochod zo 17. novembra 1989 vznikol tak, že sa českí vysokoškolskí študenti dohodli a spojili. Chceli si pripomenúť udalosti z roku 1939 a zároveň jasne artikulovať svoje požiadavky. Ich pochod Prahou však bol násilne rozohnaný – policajné jednotky brutálne zbili stovky mladých ľudí a mnohých vážne zranili.

Týmto násilným zásahom sa zrazu všetko emotívne akcelerovalo a aktivizovali sa obrovské masy ľudí. Bijú nám naše deti. To bola veta, ktorá postupne zdvihla na nohy celú spoločnosť. Pre rodičov, ktorí cítili frustráciu z toho, že prežili svoje životy v neslobode a ich deti to čaká tiež, to bola hranica. Fyzicky, do krvi, strašne bili študentov – ich deti.

Spoločnosť dosiahla emotívny prah. Po jeho prekročení začali ľudia postupne protestovať, prestávali sa báť a išli do ulíc a na námestia. Požiadavky sa nabaľovali, davy už nežiadali len podporu študentom a akademickú slobodu, ale hlavne slobodu a demokraciu v celej spoločnosti.

Nakoniec vtedajšia politická reprezentácia pod masívnym tlakom verejnosti, ktorý vyvrcholil generálnym štrajkom, súhlasila so zmenou ústavy a s usporiadaním slobodných volieb.

Aj v súčasnosti ľudí nakoplo až to, že zomreli Ján Kuciak a Martina Kušnírová. No zdá sa mi, že tentoraz sa po ich vražde nič naozaj nezmenilo a zmeny boli iba naoko.

S tým nesúhlasím. Zdá sa mi, že aj dnešná spoločnosť po tejto udalosti skokovo dozrela. To bol opäť ten hraničný moment. Ľudia boli schopní tolerovať vláde množstvo neprávostí, ale zrazu bola dosiahnutá hranica ľudského života.

Táto udalosť veľmi posilnila občiansku spoločnosť, žiaľ, za cenu života dvoch mladých ľudí.

Spoločnosť sa zobudila, aktivizovala. Hŕstka študentov opustila komfortnú zónu a vystavila sa ohrozeniu, pretože bola presvedčená, že to, čo robí, je správne. Toto je tá najsilnejšia energia. Ak sú ľudia schopní zjednotiť sa za jednu myšlienku a spoločné hodnoty, môžu byť veľmi rôznorodí, no ak si navzájom dôverujú a držia spolu, dokážu čokoľvek.

Sloboda nie je raz a navždy. Je neustále atakovaná. V každej krajine, v každej kultúre, v každom národe sú skupiny ľudí, ktoré budú slobodu ohrozovať. A preto musí obcčanska spoločnosť dbať na dodržiavanie hraníc a musí byť silným kontrolným mechanizmom.“

Čo sa musí stať, aby sa veci na Slovensku očividne zmenili k lepšiemu?

Ľudia si musia uvedomiť, že sloboda znamená niesť zodpovednosť. Platí to v politike, v podnikaní, ale aj v súkromnom živote. Nemôžem mať slobodu, pokiaľ za ňu nenesiem zodpovednosť. Slobodu si treba uvedomovať, kultivovať ju, a ak je to potrebné, tak ju aktívne chrániť.

Sloboda nie je raz a navždy. Je neustále atakovaná. V každej krajine, v každej kultúre, v každom národe sú skupiny ľudí, ktoré budú slobodu ohrozovať. A preto musí občianska spoločnosť dbať na dodržiavanie hraníc a musí byť silným kontrolným mechanizmom. Študenti vždy boli toho súčasťou. Našťastie aj dnes sú aktívnou silou občianskej spoločnosti.

Ak sú ľudia schopní zjednotiť sa za jednu myšlienku a spoločné hodnoty, môžu byť veľmi rôznorodí, no ak si navzájom dôverujú a držia spolu, dokážu čokoľvek.

To je vec, ktorá nás veľmi trápila ostatných 30 rokov. Dva mesiace po revolúcii sme mali pocit, že sme dosiahli stav, na ktorý sme toľko čakali. Odstúpili sme od kormidla a nechali sme riadenie krajiny ľuďom, o ktorých sme si mysleli, že sú kompetentnejší než my. No zistili sme, že veci nebudú také jednoduché, že nestačí zmeniť režim ako na telefóne. Našťastie, žijeme v demokracii a verím, že ju dokážeme zachovať, aj keď je ohrozená.

Často rozmýšľam nad tým, ako posunúť túto krajinu ďalej. Vychádza mi z toho, že prvým krokom musí byť, aby vychádzali zo škôl ľudia s kritickým myslením, ktorí sa nedajú zmanipulovať.

Máš absolútnu pravdu, školstvo je úplný základ. Druhou najtragickejšou správou po smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej bola pre mňa nedávna správa, že viac ako 50 % učiteľov by odporučilo študentom konšpiračné weby ako zdroj informácií. Toto bude našu spoločnosť bolieť ešte desaťročia. Ďalším veľkým problémom je, že nači dobrí študenti ostávajú v zahraničí a nevracajú sa späť na Slovensko.

Každá nová demokracia je ako novonarodené dieťa, musí sa opatrovať a zveľaďovať. Najviac času sme stratili tým, že sme sa dosť nevenovali školstvu. Predĺžili sme si tým čas k lepšie fungujúcej krajine a spoločnosti.

No aj keby sa podarilo vzdelať ľudí a udržať ich tu, študenti sú len malou časťou spoločnosti. Čo však s ľuďmi, ktorí sú apatickí?

Študenti môžu spraviť aktivity, ísť príkladom, byť avantgardou, ku ktorej sa pripojí niekoľko desiatok alebo stoviek tisíc ľudí. Na to, aby sa začali veci meniť, musí byť opäť dosiahnutá kritická hranica.

Mnoho ľudí na Slovensku, žiaľ, stále žije v existenčnom ohrození. Sú v ťažkej ekonomickej a sociálnej situácii. Neuvedomujú si, že práve oni by mali najhlasnejšie protestovať a ich hlas by mal zaznieť. Tragické je, že práve títo ľudia zostávajú nevypočutí a stávajú sa potom obeťami falošných vodcov.

Situácia sa po Nežnej revolúcii zmenila veľmi rýchlo a zažili sme množstvo šokov, na ktoré nikto nebol pripravený – šok zo slobody, šok z materiálna a často mnohí aj šok sami zo seba a vlastného okolia v úplne novej situácii.

Je toto dôvod, prečo napriek našim dejinám stále toľko ľudí inklinuje k totalite, k autokratickým vodcom, k Rusku?

Veľa ľudí má stále hlboké korene v minulosti, na ktorú sa navyše pozerajú veľmi skreslene a selektívne. Keď vychovávajú svoje deti, dodnes im hovoria, ako bolo vtedy lepšie, koľko stálo mlieko, koľko stál chlieb. Berú do úvahy svoju situáciu, ale nie celkový stav a progres spoločnosti. Je tu nakumulovaných veľa desiatok rokov historickej a osobnej skúsenosti. Krívd, strachu, opatrnosti, apatie.

My, „Husákove deti“, študenti z roku 1989, sme „šťastnou generáciou“, ktorá zažila oba režimy a mala to šťastie byť pri zásadnej historickej zmene. Dokonca aj mnohí ľudia z generácie našich rodičov sa dokázali aklimatizovať, naučiť sa jazyky a zručnosti a presadiť sa v novom prostredí.

No zostala tu stále masa ľudí, ktorí mali vtedy 40 – 50 rokov a neverili si, že by dokázali chytiť nový vietor. Ostali visieť vo vzduchoprázdne a v minulosti, ktorú si idealizujú tým viac, čím viac je vzdialená.

Navyše na Slovensku, rovnako ako, žiaľ, dnes takmer v každej krajine, žije časť populácie, ktorá má rada jednoduché riešenia. Hľadajú silných vodcov, ktorým by sa mohli apaticky zveriť do rúk. A to, ako vieme z histórie, sa končí často veľmi tragicky.

Tvrdíš o sebe, že si chorobný optimista, a veríš, že nakoniec všetko vždy dobre dopadne. Vidíš svetlú budúcnosť tejto krajiny?

Verím v dobrú budúcnosť, ak sa mladí budú správať zodpovedne voči sebe samým, svojej budúcnosti, svojej krajine. Občiansky, morálne, kultúrne a aj politicky.

Mne sa zdá, že táto generácia je veľmi apatická a odmieta prevziať zodpovednosť za stav spoločnosti. Zdá sa ti to tiež?

Nie. Mám už svoj vek, tým pádom odstup a viem porovnávať. Áno, vždy by to mohlo byť aktívnejšie, ale na rovinu – aj počas revolúcie na VŠMU zostala možno pätina študentov. Ostatní išli lyžovať, báli sa alebo im rodičia nedovolili zúčastniť sa.

Dnes je pohyb v spoločnosti najmasovejší za posledných 30 rokov. Platí efekt snehovej gule: čím väčšia masa, tým ľahšie odblokovanie tých, ktorí sa boja. Čo je, žiaľ, zároveň aj problém, lebo to platí aj pri tých falošných a zlých vodcoch.

Teraz maš veľkú úlohu aj ty, Peter, a ďalší ľudia z tvojej generácie, aktívni v médiách a schopní zrozumiteľne artikulovať svoje názory a postoje. Ste jeden z najsilnejších nástrojov v boji proti dezinformáciám.

Áno, a ja si svoju zodpovednosť veľmi dobre uvedomujem.

Keď budeš čokoľvek na tejto ceste odo mňa potrebovať, rád pomôžem. Žijeme v tejto krajine, chceme, aby bola úspešná a my s ňou. Chceme, aby bola lepšia nielen pre nás, ale aj pre naše deti. Ako sa múdro hovorí: Ak sa nepoučíme z minulosti, budeme musieť chyby znova opakovať.

Pre našu generáciu bola Nežná revolúcia okamihom v živote, ktorý nám otvoril aj v našich hlavách oveľa slobodnejšie rozmýšľanie. Preto chceme, aby terajšia a budúca generácia mala historický kontext a cítila, že naozaj má schopnosť meniť dejiny.

Chceli by sme vám mladým teraz pri 30. výročí odovzdať vedomie, že ste hýbateľmi spoločnosti a formujete si vlastnú budúcnosť. Je super, že posledné dva-tri roky sa mladí ľudia v oveľa väčšej miere vyjadrujú k spoločenským problémom a kritickým výzvam dneška vrátane tých globálnych.

Pre našu generáciu bola Nežná revolúcia okamihom v živote, ktorý nám otvoril aj v našich hlavách oveľa slobodnejšie rozmýšľanie. Preto chceme, aby terajšia a budúca generácia mala historický kontext a cítila, že naozaj má schopnosť meniť dejiny.


 

Juraj Vaculík

V Novembri 89 sa stal jedným z lídrov študentského hnutia, dnes je úspešným podnikateľom. Je zakladateľom a majiteľom jednej z najrešpektovanejších slovenských reklamných agentúr MADE BY VACULIK. Je takisto spoluzakladateľom a riaditeľom spoločnosti AeroMobil, ktorá vyvíja lietajúce auto. Zároveň je a bol členom správnych a dozorných rád viacerých rešpektovaných pro-bono spoločností vrátane správnej rady Férovej nadácie O2.

PPPeter

Youtuber Peter Popluhár, známy ako PPPeter, tvorí humoristické a cestovateľské videá. Píše si do detailov premyslené scenáre a natáča v angličtine pre globálne publikum, ktoré si ho obľúbilo vďaka jeho cynickému, politicky nekorektnému humoru. Precestoval množstvo krajín a vydal knihu Kde všade som (ne)zomrel. Je tvárou tohtoročnej kampane O2 k Novembru 89.


Spoločnosť O2 si pripomína 30. výročie Nežnej revolúcie a pri tejto príležitosti podporila projekty, ktoré mladým ľuďom približujú, prečo sa pred 30 rokmi ľudia postavili za slobodu a demokraciu a prečo sa za tieto hodnoty oplatí bojovať aj dnes. Viac inšpiratívneho čítania vrátane súťaže a kvízu nájdete na tomto mieste.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

O2: Slovensko pred rokom 89 je krajina, kam sa nechceme nikdy vrátiť

Spoločnosť O2 si pripomína 30. výročie Nežnej revolúcie a pri tejto príležitosti podporila projekty, ktoré mladým ľuďom približujú, prečo sa pred 30 rokmi ľudia postavili za slobodu a demokraciu a prečo sa za tieto hodnoty oplatí bojovať aj dnes.

November 89 bol zlomovým bodom v histórii Slovenska. Po mnohých desaťročiach neslobody padol socializmus. Stalo sa tak aj vďaka občianskemu odporu, ktorý sa zdvihol – individuálnemu hrdinstvu mnohých bežných ľudí. Preto si pripomínajme, že #slobodaniejesamozrejmosť, aby sme sa už nikdy nemuseli vrátiť na Slovensko pre rokom 89.

„Nemôžeme si dovoliť mlčať o minulosti,“ hovorí vydavateľka komiksov o Nežnej revolúcii. Prečítajte si náš rozhovor

Obyvatelia tejto krajiny dokázali zvrhnúť totalitný režim nežne, bez krvipreliatia a stali sa tak vzorom pre celý svet. Získali slobodu – slobodu cestovania, vierovyznania, slobodu vyjadriť svoj názor na veci verejné.

Po 30 rokoch od Nežnej revolúcie naša spoločnosť stále zápasí s dedičstvom komunizmu. Cesta od Novembra 89 po dnešok bola často hrboľatá, dodnes sa musíme vyrovnávať s mnohými spoločenskými neduhmi. Miestami to vyzerá beznádejne, najmä keď mnohí z nás pri porovnávaní prepadávajú spomienkovému optimizmu.

Spomeňme si však, že pred 30 rokmi sme v tejto krajine mali politických väzňov, cenzúru, študovať mohli len vybraní, podnikať nemohol nikto – to všetko je dnes minulosťou.

Tak ako v časoch Nežnej revolúcie aj dnes je dôležitá odvaha postaviť sa proti neslobode. Túžba po lepšej spoločnosti je stále v nás. Nežná revolúcia nám dáva odkaz, že ak sa s naším individuálnym hrdinstvom spojíme, máme nádej na výrazný posun vpred.

O2 dlhodobo šíri povedomie o Novembri 89

Spoločnosť O2 sa hrdo hlási k odkazu Nežnej revolúcie. Tému slobody a demokracie považuje za veľmi dôležitú, preto dlhodobo šíri povedomie o udalostiach Novembra 89.

„O2 sa pripomínaniu hodnôt slobody a demokracie venuje systematicky už niekoľko rokov. Považujeme preto za prirodzené ísť tento rok ešte ďalej a pri príležitosti 30. výročia Novembra 89 chceme prostredníctvom Férovej nadácie O2 pomôcť verejnoprospešným a neziskovým projektom, ktoré sa snažia mladým ľuďom ukázať a vysvetliť význam týchto udalostí a hodnôt,“ hovorí Peter Gažík, generálny riaditeľ O2 Slovakia a predseda správnej rady Férovej nadácie O2.

„Nie sú totiž len historickým momentom, ale aj niečím, čo veľmi silno vplýva na našu prítomnosť a na to, že žijeme v slobodnej demokratickej krajine, kde sa nemusíme báť vyjadriť svoj názor, či už ide o jednotlivcov alebo značky,“ dodáva.

Odkaz Novembra 89 chce O2 priniesť ľuďom z rôznych komunít

Na 30. výročie Nežnej revolúcie Férová nadácia O2 pripravila grantový program Sloboda nie je samozrejmosť. Podporila v ňom verejnoprospešné projekty, ktoré mladým ľuďom prirodzene ukazujú a vysvetľujú dôležitosť slobody a demokracie aj dnes, 30 rokov po Nežnej revolúcii.

Cieľom tohtoročnej kampane je dostať sa do rôznych komunít a každej z nich predstaviť odkaz 17. novembra spôsobom, ktorý je pre ňu zaujímavý. Preto sú do nej zapojení tvorcovia hier, autori komiksov, filmári, youtuberi a influenceri, ktorí sa venujú rôznym témam.

V rámci tohtoročnej kampane upozornia známe osobnosti na jednotlivé projekty podporené Férovou nadáciou O2 a spoločnosťou O2 – sériu komiksov Nežný komiks, antológiu poviedok Iná nežná, digitálny projekt Slovenskej národnej galérie 1989 – 2019, videokurz Zmudri.sk, dokumentárny film Spýtaj sa vašich, hru s tematikou Novembra 89 či edukatívnu aplikáciu vo virtuálnej realite.

Krajina, kam sa už nechceme vrátiť

Okrem podpory rôznych verejnoprospešných aktivít si spoločnosť O2 pripravila kampaň s názvom Krajina, kam sa nechceme vrátiť. Hlavným predstaviteľom je slovenský YouTuber PPPeter, ktorý natočil netradičný cestovateľský vlog. Tentoraz však necestuje v priestore, ale v čase. Navštívil totiž Slovensko pred rokom 1989. 

PPPeter si na jeden deň zobral pod palec aj oficiálny instagramový kanál O2 a zverejnil tam príbehy z eventu na Filozofickej Fakulte Univerzity Komenského. O slobode a jej dôležitosti PPPeter porozpráva v rozhovore v rádiu Europa 2. 

V každej O2 Predajni si môžete vyzdvihnúť aj špeciálne číslo magazínu Sóda, v ktorom nájdete aj rozhovor PPPetra a Juraja Vaculíka o slobode a pohľade na slobodu rôznych generácií. 

Okrem PPPetra sa do kampane zapojili aj ďalšie známe osobnosti a influenceri ako Asimister, Strapo, Patra Bene, GogomanTV, Sajfa, Zomri, Vec, Joe Trendy, Čoje a ďalší.

Ako si spoločnosť O2 pripomínala November 89

Spoločnosť O2 upozorňuje na odkaz Nežnej revolúcie už niekoľko rokov.

„Každoročne stojíme pred výzvou, ako upútať pozornosť generácie, ktorá novembrové udalosti nezažila a nemá skúsenosti ani s režimom pred rokom 1989, aby sme zdôraznili dôležitosť hodnôt, ktoré Nežná revolúcia priniesla,“ hovorí šéfka komunikácie spoločnosti O2 Tereza Molnár, ktorá je zodpovedná za Férovú nadáciu O2.

„Veríme, že toto je niečo, čo má zmysel opakovane pripomínať,“ dodáva.

V roku 2016 sme vytvorili virtuálnu digitálnu oponu

V roku 2016 sme každému, kto 17. novembra prekročil hranice smerom na západ, poslali špeciálnu SMS s upozornením, že svojvoľné prekročenie týchto hraníc by bolo v roku 1989 považované za trestný čin.

Tiež sme vytvorili pomyselnú železnú oponu na hranici, ktorú dnes mladí ľudia prekračujú najčastejšie. Zákazníci O2, ktorí sa pokúsili navštíviť web na zahraničnej doméne, narazili na digitálnu hranicu. Tentoraz však mali možnosť voľne pokračovať ďalej.

O rok neskôr sme si pripomínali deň, na ktorý sa nesmie zabudnúť

Opäť sme vytvorili digitálnu a SMS hranicu. Spojili sme sa aj s českým O2, aby sme na jeden deň pomyselne obnovili Československo a pripomenuli si náš spoločný boj za slobodu. V pripomínaní cenzúry sme však tento rok zašli ešte ďalej – začali sme blokovať aj zahraničné správy na spravodajských weboch a populárnu hudbu z tzv. kapitalistického západu.

Od cestujúcich na letisko Schwechat sme žiadali povolenia, bez ktorých by pred rokom 1989 nevycestovali. Pre mladých ľudí sme vytvorili špeciálny livestream na Facebooku a instastories, v ktorých sme informovali o Nežnej revolúcii, akoby sa diala teraz. K nášmu odkazu sa v roku 2017 pridalo aj množstvo osobností a influencerov ako Matej Tóth, Sajfa či Selassie.

V roku 2018 sme ďakovali neznámym tváram slobody

V období, keď mnoho ľudí ako aj politikov spochybňovalo občiansku angažovanosť, sme sa chceli poďakovať bežným ľuďom, ktorí sa v Novembri 89 postavili na námestia a bojovali za slobodu. Získali sme množstvo dobových fotografií, identifikovali sme mnohé z neznámych tvárí, ktoré sa objavili na fotografiách a ich príbehy sme zverejnili na stránke www.tvareslobody.sk. 

Prostredníctvom lokalizačných SMS sme sa poďakovali aj ľuďom vo všetkých mestách, kde sa udiali prvé novembrové demonštrácie. Prvýkrát sa k nášmu odkazu pridali nielen ďalšie osobnosti spoločenského života, ale dokonca aj viaceré spoločnosti. Svojou vďakou tento rok prispeli aj raperi Vec a Tóno S, ktorí vytvorili pieseň s názvom Tváre slobody. 

Projekty, ktoré Férová nadácia O2 podporila v roku 2019

30 rokov od novembra

Vzdelávací magazín Denníka N

„…nie je samozrejmosť“

Interaktívne dielo na Festivale svetla a tieňa v Banskej Bystrici a v Trnave

Čas-opis 1989

Digitálny projekt Slovenskej národnej galérie

Inventúra revolúcie

Multižánrové eventy na festivale AMPLIÓN v Banskej Štiavnici

Zmudri.sk

Videokurz o novodobých dejinách Slovenska s časťou o Nežnej revolúcii

november89.today

Interaktívna publikácia o Novembri 89 z pohľadu vtedajších študentov

Revolúcia bez konca

Multižánrový festival na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave

’89

5 dokumentárnych filmov organizácie Post Bellum so svedectvami pamätníkov

V_elvet R_evolution

Virtuálna realita s náhľadom do života ľudí tesne pred revolúciou a krátko po nej

nežná.nr

Festival Divadelná Nitra s podtitulom Podoby slobody/Faces of Freedom

Iná Nežná: Čo nebolo a/alebo mohlo byť

Antológia poviedok rôznych žánrov – sci-fi, urbánna fantasy, alternatívna história

Spýtaj sa vašich 89

Dokumentárny film, ktorý prináša ilustrovaný záznam výpovedí obyčajných ľudí

Vivat Sloboda

Počítačová hra, ktorá sa odohráva v taxíku počas Novembra 89

Ďalšie projekty podporené spoločnosťou O2

Nežný komiks

Séria štyroch komiksových kníh s príbehmi z obdobia okolo Novembra 89

Fetiše Nežnej revolúcie

Dokumentárny cyklus o udalostiach Novembra 89 z dielne RTVS

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ako vybrať mobil pre školáka? Máme pre vás 8 tipov

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac