Príbehy

8 zaujímavých miest, ktoré nájdete u našich susedov

Vedeli ste, že na to, aby ste videli púšť, unikátnu baňu či kaňon podobný americkému Grand Canyonu vám stačí prejsť len kúsok za hranice Slovenska?

Autor Stano Cicha

Foto Flickr, Wikimedia Commons, Pixabay

Dátum15. 6. 2018

Prinášame vám tipy na pozoruhodné miesta, ktoré svojou unikátnosťou lákajú turistov z celého sveta a my ich máme na dosah ruky.

Podzemné jazero Seegrotte

Seegrotte je najväčšie podzemné jazero v Rakúsku aj v celej v Európe. Jeho vznik zapríčinila prírodná katastrofa. V roku 1912 došlo vo vtedajšej sadrovej bani k nevydarenému odstrelu. Výbuch spôsobil, že do chodieb bane natieklo pod obrovským tlakom veľké množstvo vody.

Baňa ostala viac ako 15 rokov pochovaná pod zemou a vodou, až kým ju neobjavil medzinárodný tím prieskumníkov jaskýň. Na základe ich iniciatívy bolo toto podzemné jazero sprístupnené verejnosti a odvtedy ho navštívilo viac ako 10 miliónov ľudí.

Seegrotte sa nachádza menej ako hodinu a pol od Bratislavy a až do konca októbra je otvorené denne od 09:00 do 17:00 a za rodinnú vstupenku zaplatíte 30 €.

Neziderské jazero

Neziderské jazero (Neusiedler See) nie je síce podzemné, ale stále má čo ponúknuť. Okolo brehov najznámejšieho rakúskeho jazera a jedného z dvoch stepných jazier v Európe sa nachádza aj dedinka Podersdorf. Práve v nej nájdete veľmi obľúbenú turistickú atrakciu, vyhľadávanú najmä zaľúbenými dvojicami.

Prechádzka po dlhom drevenom móle, na konci ktorého sa týči 12-metrový maják, zaručuje nielen dokonalú fotku, ale aj romantiku. Ak namiesto romantiky hľadáte niečo pre celú rodinu, dedinka Podersdorf ponúka viac ako kilometer dlhé plážové kúpalisko s rôznymi ihriskami, bufetmi a, samozrejme, výhľadom na maják.

Za týmto príjemným miestom nemusíte z Bratislavy a okolia cestovať dlho. Neziderské jazero sa nachádza len necelých 50 minút od Bratislavy.

Veľká a Malá Amerika

Tieto dve Ameriky sa prekvapivo nachádzajú v Česku a v minulosti sa využívali ako vápencové lomy. Veľká Amerika sa nazýva aj český Grand Canyon a natáčali sa tu napríklad aj scény do filmu Limonádový Joe. Oba lomy sú zatopené priezračnou vodou a pospájané rôznymi chodbičkami, ktoré vznikli ešte v čase ťažby.

Vstup do týchto chodieb aj kúpanie v lomoch je pre nebezpečenstvo úrazu zakázané. Pri tomto výlete na toto miesto však ide najmä o prechádzky a krásne výhľady, ktoré si vychutnáte z vytvorených vyhliadok.

Veľká a Malá Amerika sa nachádzajú pri dedinke Mořina v blízkosti hradu Karlštejn, ktorý je takisto obľúbenou atrakciou. Z Bratislavy vám to autom potrvá približne 4 hodiny, no zážitok bude určite stáť zato.

Soľná baňa Wieliczka

Poľská Wieliczka patrí medzi najstaršie soľné bane na svete – ťažba soli tu prebiehala od 13. storočia až do roku 2007. Najhlbší bod bane sa nachádza v hĺbke 327 m, je dlhá takmer 300 km, má 9 podlaží a je zaradená do zoznamu UNESCO.

Toto miesto navštívi ročne viac ako milión turistov, pre ktorých je pripravená trasa dlhá 3,5 km. Počas exkurzie uvidíte rôzne soľné sochy od baníkov aj umelcov, zistíte viac o histórii soľného baníctva a pokocháte sa podzemným jazerom. Na konci trasy sa nachádza nádherná kaplnka, ktorá je využívaná napríklad aj na svadby.

Wieliczka sa nachádza približne 100 km od slovenských hraníc, počas leta je otvorená denne od 07:30 do 19:30 a za rodinnú vstupenku zaplatíte približne 60 €.

Błędowska púšť

Ak ste vášniví turisti a po soľnej bani vám ostanú sily na ďalšiu prechádzku, stačí sa presunúť 85 km severne, čo vám zaberie približne hodinku a pol cesty. Ocitnete sa v dedinke Klucze, kde sa nachádza pre Európanov veľmi neobvyklá atrakcia Błędowska púšť, nazývaná aj „Poľská Sahara“.

Ide o najväčšiu púšť v Európe, ktorá v Poľsku patrí vďaka svojej prírodnej a geografickej unikátnosti medzi chránené oblasti. Panorámu púšte si môžete vychutnať z dvoch vyhliadkových bodov – Klucze-Czubatka a Chechło-Dąbrówk.

Užanský národný prírodný park

Užanský národný park, ležiaci na Ukrajine, priamo susedí so slovenskými Poloninami a poľskými Bieszczadami. A práve táto skutočnosť z neho vytvorila unikátnu turistickú atrakciu. Miesto, kde sa stretávajú hranice troch štátov, sa nachádza na vrchole Kremenca a označuje ho dominantný mramorový monument v tvare trojbokého hranolu.

Ďalšou atrakciou parku je miesto dopadu meteoritu. Ide o najväčší meteorit, aký kedy dopadol na územie Európy, pričom tisíce jeho častí môžeme nájsť v rôznych prírodovedných múzeách po celom svete.

Park sa nachádza priamo na hraniciach zo Slovenskom a napríklad z Košíc tam dorazíte za asi dve hodiny.

Jaskynné kúpele Miskolc-Tapolca

Hlavným lákadlom tohto unikátneho jaskynného labyrintu je, samozrejme, kúpanie priamo v jaskyni. Tieto maďarské kúpele plnia však primárne ozdravné funkcie a to najmä pri problémoch s dýchacím a pohybovým ústrojenstvom. Užiť si tu môžete aj masáže, vírivky a saunový svet.

Verejnosti boli prvýkrát sprístupnené už v 16. storočí, no odvtedy prešli viacerými zmenami. Dnes sú súčasťou jaskynných kúpeľov aj vonkajšie bazény, v ktorých sa takisto nachádza termálna voda.

Mesto Miskolc alebo po slovensky Miškovec sa nachádza neďaleko našich hraníc a z Košíc ste tam za menej ako dve hodiny. Kúpele sú otvorené celoročne od 09:00 do 20:00 a za celodenný rodinný vstup zaplatíte 25 €.

Zámok Fertőd

Tento unikátny zámok nazývaný aj „Maďarský Versailles“ sa nachádza v rovnomennej obci Fertődi. Práve zámok vo Versailles slúžil ako predloha pre šľachtica Miklósa Esterházyho, ktorý túžil po niečom, čo bude odrážať jeho bohatstvo. Priniesol teda kúsok Francúzska do maďarskej dedinky a vytvoril jeden z najkrajších a najväčších zámkov v Maďarsku.

Zámok obklopujú nekonečné parky, záhrady a fontány. Pre návštevníkov je pripravené zámocké múzeum a rozsiahla exkurzia.

Na zámku Fertőd ste z Bratislavy za hodinu a štvrť, otvorený je celé leto od 09:00 do 18:00 a za rodinné vstupné zaplatíte v prepočte okolo 13 €.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy o cestovaní, ktorý vznikol v spolupráci s O2 Cestovnou poistkou. Prvé inteligentné cestovné poistenie sa vám automaticky aktivuje vždy, keď prekročíte hranice. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/sluzby-a-podpora/o2-cestovna-poistka.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Zuzana pomáha rodinám ako babi zo susedstva. Deťom dáva najmä čas a pozornosť, na fúkanie do bublifuku im venuje aj celé popoludnie

Keď viete, že je pri vás niekto, o koho sa môžete oprieť, nemusíte byť stále silní. Niekedy stačí vedieť, že ak už nevládzete, niekto vás na chvíľu zastúpi.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dávid Hanko

Dátum7. 10. 2026

Po odchode do dôchodku jej začali chýbať ľudia, výzvy aj pocit, že ju niekto potrebuje. Cez projekt Babi zo susedstva sa Zuzana spojila s rodinou, ktorú predtým nepoznala. Z pôvodnej predstavy o pomoci napokon vznikol vzťah založený na dôvere, blízkosti a vzájomnosti. Raz týždenne vyzdvihuje zo škôlky dvoch malých chlapcov a trávi s nimi čas. Niekedy sa vyberú na bicykloch cez Dunaj, inokedy na ihrisko či na zmrzlinu. Spolu zažívajú aj veci, ktoré sú pre chlapcov úplne nové. „Nešla som do projektu preto, že nemám čo robiť, ale chcela som robiť niečo, čo má zmysel,“ vysvetľuje Zuzana.

Prepájať ľudí naprieč generáciami je rovnako dôležité ako spájať deti z rôznych svetov. Vo svojej učiteľskej praxi sa o to usiluje aj ocenený pedagóg Michal Sivák.

V rozhovore so Zuzanou sa dočítate:

ako sa buduje dôvera medzi ľuďmi, ktorí sa predtým nepoznali,
čo ju prekvapilo na dnešnom rodičovstve,
ako sa od rodičov učí rešpektujúcej výchove,
čím ju obohacujú chlapci, o ktorých sa stará, a čo odovzdáva ona im,
ktorá vlastnosť je podľa nej najdôležitejšia pre ľudí, ktorí sa chcú do projektu zapojiť,
prečo si myslí, že starí rodičia sú často trpezlivejší, než boli kedysi ako rodičia.

Ako by ste sa opísali niekomu, kto vás nepozná?

Celý život som bola aktívna. Pracovala som vo výskume v oblasti sociológie, psychológie a vzdelávania, kde sa človek musí neustále učiť a pýtať. Mala som na starosti rôzne projekty, zhodou okolností som sa venovala aj otázkam zosúlaďovania pracovného a rodinného života.

Moja práca ma napĺňala, prinášala veľa rozhodovania a veľa práce s ľuďmi. Navyše, vo voľnom čase sa od mladosti venujem rôznym športom, ako sú bicyklovanie či bežkovanie. Keď som odišla do dôchodku, začali mi chýbať ľudia, výzvy a najmä pocit, že ma niekto potrebuje.

Prvýkrát po rokoch som pocítila akési prázdno a vedela som, že musím niečo podniknúť. Dôchodok je v istom zmysle návrat k osobným záujmom a človek nanovo hľadá, čo ho baví.

Ako to myslíte?

Roky robíte, čo treba, plníte nejaké roly: ako pracovníčka, manželka, mama či kolegyňa. A zrazu roly zaniknú a vy stojíte pred otázkou, kto ste, keď už nemusíte nič. Je to naoko oslobodzujúce, ale aj trochu problematické.

Keďže som prirodzene aktívna, v mojom prípade nešlo ani tak o to, aby som si vyplnila čas, ale chcela som si ho naplniť niečím, čo má zmysel.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Búrate teda mýtus o osamelej žene na dôchodku, ktorá nemá čo robiť, a tak sa prihlásila do programu.

Nenazvala by som to mýtus. Motivácie môžu byť rôzne. To však nebol môj prípad, skôr naopak.

Niektorí ľudia v mojom okolí mi hovoria, že mám toho priveľa a mala by som už zvoľniť, ale mňa to nijako nezaťažuje.

Chcem byť aktívna a užitočná, pretože mi to dodáva energiu. Šport je taká moja investícia: čo teraz vložím do pohybu a ďalších aktivít, to si o desať rokov nebudem musieť kupovať v lekárni.

A nie som v tom sama. V programe je viac žien, ktoré sú mi podobné. Majú za sebou bohatý pracovný život, svoje záľuby aj plný kalendár. Neprichádzajú preto, že by nemali čo robiť, ale preto, že majú čo dať.

Ako ste sa dozvedeli o projekte Babi zo susedstva?

Poslala mi ho kamarátka, ktorá ma dobre pozná. Hneď ma zaujal. Pre človeka je dôležité cítiť, že je potrebný. Prihlásila som sa teda cez webovú stránku, kde môžu rodiny aj ženy v zrelom veku vyplniť dotazník a prejaviť záujem. Následne som dostala anotácie od viacerých rodín a po čase som si vybrala tú svoju.

Bola som rada, že môžem dať niekomu to, čo mi chýbalo, keď som vychovávala svoje tri deti. Bola som v cudzom meste úplne sama – bez mamy, svokry či kamarátok. Chodila som do práce na plný úväzok, vtedy som si často želala, aby pri mne aspoň na chvíľu niekto bol.

Dnes môžete byť tá, ktorá poskytuje oporu iným. Aký je to pocit?

Dáva mi to veľký zmysel. Keď je pri vás niekto, kto vám podá ruku, nemusíte byť silná stále. Stačí vedieť, že keď nevládzete, niekto to na chvíľu podrží za vás.

Vidím to aj pri „mojej“ rodine v úplných maličkostiach. Napríklad, že si manželia po príchode z práce stihnú v pokoji vymeniť pár slov, kým som ja ešte s chlapcami. Alebo keď jeden z chlapcov ochorie, rodičia si nemusia hneď brať voľno v práci, pretože vedia, že mi môžu zavolať. Treba však povedať, že je to vzájomné.

Ja im pomáham, ale oni mi na oplátku dávajú pocit, že som vítaná.

Čo ešte dáva program vám osobne?

Dostala som oveľa viac, než som čakala. Prihlásila som sa s tým, že chcem byť nablízku deťom, a napokon som si našla celú rodinu. Je to veľmi pekná rodina. Postupne sme zistili, že máme mnoho spoločného, či už kultúru, cestovanie, alebo aj šport.

Je príjemné, že sa mám o čom rozprávať nielen s chlapcami, ale aj s ich rodičmi. Napríklad ráno pred prácou si spolu vypijeme kávu, dokonca sme boli spolu v divadle. Nie som pre nich len pomoc s deťmi, sme si stále bližší.

A ako obohacuje vaša spoločnosť deti?

Chlapcom môžem dať to, čo je podľa mňa najcennejšie – čas a pozornosť. Ja sa nikam neponáhľam. Takže keď chcú so mnou hodinu fúkať do bublifuku alebo sa rozprávať o dinosauroch, máme na to celé popoludnie.

Takže sa obohacujete navzájom.

Áno, to je na tom to najkrajšie. Nie je to služba, ale vzťah založený na dobrovoľnosti. A vzťah nikdy nefunguje len jedným smerom.

Ako funguje projekt Babi zo susedstva

Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová, ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.

A vďaka čomu váš vzťah funguje?

Vďaka vzájomnému rešpektu. Ja rešpektujem rozhodnutia rodiny a oni zas mňa, moje skúsenosti aj môj čas. Nikto nikomu nič neprikazuje, skôr sa dopĺňame.

Ako si spomínate na začiatky?

Prvý rok sme sa s chlapcami stretávali vždy v prítomnosti ich mamy. Až neskôr som začala sama vyzdvihovať staršieho zo škôlky. Mama bola stále nablízku, a keď mohla, pridala sa k nám.

Postupne získala istotu, že sú chlapci v dobrých rukách, a mohla si počas našich stretnutí vybavovať vlastné veci.

Časom ste sa teda zoznamovali a budovali si dôveru?

Áno, dôvera sa nedá uponáhľať. Medzi nami sa to prelomilo, keď počas prvého roka jeden z chlapcov ochorel a nemal s ním kto zostať. Mama mi vtedy zverila kľúče od bytu a ja som s ním zostala doma sama. Pamätám si, že som si v tej chvíli uvedomila, že už nie som len pani zo susedstva, ale niekto, komu naozaj dôverujú.

Dnes s chlapcami podnikáme všeličo. Ideme na bicykloch cez Dunaj, autobusom k jazeru alebo sa len prejdeme na zmrzlinu. Predtým autobusom veľa necestovali, takže s nimi môžem zažiť množstvo vecí po prvý raz.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Bolo niečo, čo vás prekvapilo?

Asi najviac to, ako sa zmenilo fungovanie rodín. Keď som mala malé deti ja, starostlivosť o domácnosť aj o ne ležala prevažne na mame. Dnes je to oveľa vyrovnanejšie. Otec chlapcov kúpe, varí, ide s nimi k lekárovi a nikto to nepovažuje za nič výnimočné. Rodičia sa prirodzene striedajú a dopĺňajú.

A prekvapilo ma aj to, ako rešpektujúco sa k deťom správajú. Učím sa od nich, pretože za našich čias to bolo iné. Obdivujem, s akou trpezlivosťou veci vysvetľujú. My sme často povedali: „Lebo som to povedala.“ A bolo. Oni si k dieťaťu čupnú, pozrú sa mu do očí a vysvetlia, aké správanie sa od neho očakáva a prečo.

Dieťa pre nich nie je podriadený, ale plnohodnotný človek s vlastnými pocitmi a názormi, ktorý má právo byť vypočutý. Neznamená to, že mu všetko dovolia. Hranice existujú, len sa k nim dieťa vedie vysvetľovaním, nie strachom. Toto sú veci, ktoré som sa musela naučiť.

Bolo to niečo, čo ste si na začiatku nastavili s rodičmi?

Nie, žiadne formálne pravidlá sme si nedávali. Ja som sa skôr naladila na rodinu a postupne som vnímala ich spôsob fungovania. Pozorovala som, ako sa s chlapcami rozprávajú, čo je pre nich dôležité, a keď som si nebola istá, jednoducho som sa opýtala.

Som presvedčená, že rodič vie najlepšie, čo jeho dieťa potrebuje. Moja úloha nie je vychovávať po svojom, ale nadviazať na to, čo si doma sami budujú.

Takže ste museli pracovať aj na sebe a učiť sa nové veci?

Áno. Som však pomerne zvedavý a otvorený človek, takže ma to skôr baví, než by mi to prekážalo. Možno toto niektorým starším ľuďom chýba. Majú pevnú predstavu, ako majú veci byť, pretože tak to predsa robili celý život. A z toho potom vznikajú nezhody s mladými rodičmi.

Otvorenosť je podľa mňa možno najdôležitejšia vlastnosť, ktorú by mal mať človek, ak sa chce do takého programu zapojiť. Neprichádzate doň ako niekto, kto vie všetko lepšie. Prichádzate do cudzej rodiny, ktorá má svoje pravidlá a svoj spôsob života.

Keď ste ochotní sa učiť, zistíte, že aj v mojom veku sa dá ešte veľa objaviť.

Obzeráte sa vďaka tejto skúsenosti aj na vlastné rodičovstvo?

Áno, s odstupom času premýšľam, aká mama som bola ja. Každý rodič je tak trochu prvolezec. Nikto vám nedá návod, všetko sa učíte za pochodu a mnohé veci pochopíte, až keď je neskoro ich zmeniť.

Dnes viem byť oveľa prítomnejšia, než som bola kedysi pri vlastných deťoch. Vtedy som mala hlavu plnú práce, nákupov a toho, čo treba stihnúť. Teraz je mojou jedinou úlohou byť s chlapcami a venovať im čas. Nič iné ma pri tom netlačí.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Čo by ste poradili starším ľuďom, ktorí váhajú, či sa do niečoho podobného zapojiť?

Nič neriskujete. Ak nebudete na začiatku vzťahu zdržanliví, ale otvorení, časom sa uvidí, či si s rodinkou padnete do oka. Príliš veľké očakávania môžu byť kontraproduktívne.

Veľa sme hovorili o osobnom prínose, ale vnímam aj spoločenský prínos. Ľudia majú príležitosť spoznávať sa, byť na seba lepší, tvoriť komunitu. Komu chýba odvaha, nech sa spojí s inými, ktorí jej majú o trochu viac.

O projekte Babi zo susedstva

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová (na snímke), ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.