8 zaujímavých miest, ktoré nájdete u našich susedov
Vedeli ste, že na to, aby ste videli púšť, unikátnu baňu či kaňon podobný americkému Grand Canyonu vám stačí prejsť len kúsok za hranice Slovenska?
Autor Stano Cicha
Foto Flickr, Wikimedia Commons, Pixabay
Dátum
Prinášame vám tipy na pozoruhodné miesta, ktoré svojou unikátnosťou lákajú turistov z celého sveta a my ich máme na dosah ruky.
Podzemné jazero Seegrotte
Seegrotte je najväčšie podzemné jazero v Rakúsku aj v celej v Európe. Jeho vznik zapríčinila prírodná katastrofa. V roku 1912 došlo vo vtedajšej sadrovej bani k nevydarenému odstrelu. Výbuch spôsobil, že do chodieb bane natieklo pod obrovským tlakom veľké množstvo vody.
Baňa ostala viac ako 15 rokov pochovaná pod zemou a vodou, až kým ju neobjavil medzinárodný tím prieskumníkov jaskýň. Na základe ich iniciatívy bolo toto podzemné jazero sprístupnené verejnosti a odvtedy ho navštívilo viac ako 10 miliónov ľudí.
Seegrotte sa nachádza menej ako hodinu a pol od Bratislavy a až do konca októbra je otvorené denne od 09:00 do 17:00 a za rodinnú vstupenku zaplatíte 30 €.
Neziderské jazero
Neziderské jazero (Neusiedler See) nie je síce podzemné, ale stále má čo ponúknuť. Okolo brehov najznámejšieho rakúskeho jazera a jedného z dvoch stepných jazier v Európe sa nachádza aj dedinka Podersdorf. Práve v nej nájdete veľmi obľúbenú turistickú atrakciu, vyhľadávanú najmä zaľúbenými dvojicami.
Prechádzka po dlhom drevenom móle, na konci ktorého sa týči 12-metrový maják, zaručuje nielen dokonalú fotku, ale aj romantiku. Ak namiesto romantiky hľadáte niečo pre celú rodinu, dedinka Podersdorf ponúka viac ako kilometer dlhé plážové kúpalisko s rôznymi ihriskami, bufetmi a, samozrejme, výhľadom na maják.
Za týmto príjemným miestom nemusíte z Bratislavy a okolia cestovať dlho. Neziderské jazero sa nachádza len necelých 50 minút od Bratislavy.
Veľká a Malá Amerika
Tieto dve Ameriky sa prekvapivo nachádzajú v Česku a v minulosti sa využívali ako vápencové lomy. Veľká Amerika sa nazýva aj český Grand Canyon a natáčali sa tu napríklad aj scény do filmu Limonádový Joe. Oba lomy sú zatopené priezračnou vodou a pospájané rôznymi chodbičkami, ktoré vznikli ešte v čase ťažby.
Vstup do týchto chodieb aj kúpanie v lomoch je pre nebezpečenstvo úrazu zakázané. Pri tomto výlete na toto miesto však ide najmä o prechádzky a krásne výhľady, ktoré si vychutnáte z vytvorených vyhliadok.
Veľká a Malá Amerika sa nachádzajú pri dedinke Mořina v blízkosti hradu Karlštejn, ktorý je takisto obľúbenou atrakciou. Z Bratislavy vám to autom potrvá približne 4 hodiny, no zážitok bude určite stáť zato.
Soľná baňa Wieliczka
Poľská Wieliczka patrí medzi najstaršie soľné bane na svete – ťažba soli tu prebiehala od 13. storočia až do roku 2007. Najhlbší bod bane sa nachádza v hĺbke 327 m, je dlhá takmer 300 km, má 9 podlaží a je zaradená do zoznamu UNESCO.
Toto miesto navštívi ročne viac ako milión turistov, pre ktorých je pripravená trasa dlhá 3,5 km. Počas exkurzie uvidíte rôzne soľné sochy od baníkov aj umelcov, zistíte viac o histórii soľného baníctva a pokocháte sa podzemným jazerom. Na konci trasy sa nachádza nádherná kaplnka, ktorá je využívaná napríklad aj na svadby.
Wieliczka sa nachádza približne 100 km od slovenských hraníc, počas leta je otvorená denne od 07:30 do 19:30 a za rodinnú vstupenku zaplatíte približne 60 €.
Błędowska púšť
Ak ste vášniví turisti a po soľnej bani vám ostanú sily na ďalšiu prechádzku, stačí sa presunúť 85 km severne, čo vám zaberie približne hodinku a pol cesty. Ocitnete sa v dedinke Klucze, kde sa nachádza pre Európanov veľmi neobvyklá atrakcia Błędowska púšť, nazývaná aj „Poľská Sahara“.
Ide o najväčšiu púšť v Európe, ktorá v Poľsku patrí vďaka svojej prírodnej a geografickej unikátnosti medzi chránené oblasti. Panorámu púšte si môžete vychutnať z dvoch vyhliadkových bodov – Klucze-Czubatka a Chechło-Dąbrówk.
Užanský národný prírodný park
Užanský národný park, ležiaci na Ukrajine, priamo susedí so slovenskými Poloninami a poľskými Bieszczadami. A práve táto skutočnosť z neho vytvorila unikátnu turistickú atrakciu. Miesto, kde sa stretávajú hranice troch štátov, sa nachádza na vrchole Kremenca a označuje ho dominantný mramorový monument v tvare trojbokého hranolu.
Ďalšou atrakciou parku je miesto dopadu meteoritu. Ide o najväčší meteorit, aký kedy dopadol na územie Európy, pričom tisíce jeho častí môžeme nájsť v rôznych prírodovedných múzeách po celom svete.
Park sa nachádza priamo na hraniciach zo Slovenskom a napríklad z Košíc tam dorazíte za asi dve hodiny.
Jaskynné kúpele Miskolc-Tapolca
Hlavným lákadlom tohto unikátneho jaskynného labyrintu je, samozrejme, kúpanie priamo v jaskyni. Tieto maďarské kúpele plnia však primárne ozdravné funkcie a to najmä pri problémoch s dýchacím a pohybovým ústrojenstvom. Užiť si tu môžete aj masáže, vírivky a saunový svet.
Verejnosti boli prvýkrát sprístupnené už v 16. storočí, no odvtedy prešli viacerými zmenami. Dnes sú súčasťou jaskynných kúpeľov aj vonkajšie bazény, v ktorých sa takisto nachádza termálna voda.
Mesto Miskolc alebo po slovensky Miškovec sa nachádza neďaleko našich hraníc a z Košíc ste tam za menej ako dve hodiny. Kúpele sú otvorené celoročne od 09:00 do 20:00 a za celodenný rodinný vstup zaplatíte 25 €.
Zámok Fertőd
Tento unikátny zámok nazývaný aj „Maďarský Versailles“ sa nachádza v rovnomennej obci Fertődi. Práve zámok vo Versailles slúžil ako predloha pre šľachtica Miklósa Esterházyho, ktorý túžil po niečom, čo bude odrážať jeho bohatstvo. Priniesol teda kúsok Francúzska do maďarskej dedinky a vytvoril jeden z najkrajších a najväčších zámkov v Maďarsku.
Zámok obklopujú nekonečné parky, záhrady a fontány. Pre návštevníkov je pripravené zámocké múzeum a rozsiahla exkurzia.
Na zámku Fertőd ste z Bratislavy za hodinu a štvrť, otvorený je celé leto od 09:00 do 18:00 a za rodinné vstupné zaplatíte v prepočte okolo 13 €.
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
S potrebou blízkosti sa rodíme všetci. Zuzana ako jedna z Dominík pre Kukulíka chodí za opustenými bábätkami do nemocnice, aby cítili, že na tomto svete nie sú samy
Privinúť si a pohladiť dieťatko je nesmierne dôležité pre jeho budúci citový aj fyzický vývoj.
Autor Natália Čerňancová
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Predstavte si, že ste práve prišli na tento svet – všetko je nové, neznáme a náročné. Keď je pri vás niekto, kto si vás vezme do náručia, privinie a zostane pri vás, je to ľahšie. Pre bábätká, ktoré po narodení ostávajú v nemocnici opustené, toto však nie je normálna realita. OZ Návrat preto prišlo s projektomDominika pre Kukulíka,aby opustené bábätká mali pri sebe osobu, ktorá sa im venuje fyzicky aj mentálne. Jednou z Dominík je aj Zuzana Mittelmann, ktorá bábätku dotykom, hlasom a objatím dáva pocítiť, že na tomto svete nie je samo.
V rozhovore so Zuzkou Mittelman, jednou z Dominík pre Kukulíka, sa dočítate:
čo sa deje s bábätkom, ktoré prvé dni života trávi v nemocnici bez blízkeho človeka,
prečo bábätko hneď potrebuje niekoho, kto ho vezme do náručia,
čo znamená Dominika pre Kukulíka,
ako si Dominiky každý deň rozdeľujú návštevy, aby bábätká nezostávali samy ani cez víkendy a sviatky,
ako si Zuzka vytvára puto s bábätkom, o ktorom vie, že sa s ním bude musieť rozlúčiť,
čo prežíva, keď bábätko odchádza do náhradnej rodiny,
a ako jej skúsenosť zmenila pohľad na blízkosť.
Prečo je prítomnosť blízkej osoby krátko po narodení pre bábätko mimoriadne dôležitá?
Je dokázané, že mozog dieťaťa sa vyvíja inak, keď má pri sebe blízkeho človeka. Bábätká totiž od prvého momentu potrebujú cítiť blízkosť, najlepšie matky. Keď však mama prítomná nie je, je dôležité, aby sa mohli adaptovať na niekoho konkrétneho, kto im poskytne pocit bezpečia a prijatia.
Bábätko si vytvára väzbu na konkrétneho človeka a získava pocit, že na tomto svete nie je samo. Ak dieťa v ranom veku nemá možnosť vytvoriť si bezpečnú väzbu, môže to ovplyvniť jeho ďalší citový vývoj. Veľmi dôležité sú aj dotyky. Ak v ranom období života chýbali, deti môžu mať neskôr problém s prijímaním fyzického kontaktu.
Ak má bábätko zdravotné problémy a zároveň mu kontakt chýba, v náročných situáciách sa môže vzdávať – akoby nemalo prečo bojovať.
Pri slabých alebo chorých bábätkách, ktoré sa dostanú do inkubátora, je to ešte výraznejšie. Kedysi sa často postupovalo tak, že dieťa bolo od mamy oddelené a kontakt s ním súvisel najmä so zdravotnou starostlivosťou – niečo mu pichli, rýchlo ho prebalili, ošetrili. Veľa týchto dotykov bolo nepríjemných alebo bolestivých.
Preto je také dôležité, aby popri nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti bol pri dieťatku aj niekto, kto ho jednoducho vezme do náručia, privinie si ho, pohladí a dá mu pocit, že je v bezpečí.
V občianskom združení Návrat preto vznikol projekt Dominika pre Kukulíka. Keď sa narodí bábätko so štatútom opusteného dieťaťa, tzv. Dominiky prichádzajú na pomoc – hneď v prvých hodinách nastupujú do roly mamy. Jednou z Dominík som aj ja.
Spomínate si na prvé návštevy, keď ste za bábätkami ešte len začínali chodiť?
Áno. Bábo má na rúčkach dva náramky, z ktorých jeden patrí mamine. V začiatkoch som zámerne ten jej zakrývala, pretože som si nechcela pripomínať, že stratilo mamu a zostalo samo.
Za tri roky som sa však naučila pozerať sa na to trochu inak. Myslím na to, že po narodení sa dieťatko dostane do dobrej rodiny. A zároveň by sme mamu nemali odsudzovať. Nikdy nevieme, v akej situácii sa ocitla a prečo musela dieťa v nemocnici nechať.
Ako sa dozviete, že je v nemocnici bábätko, ktoré vás potrebuje? Ako to vlastne celé funguje?
Informáciu dostaneme krátko po narodení dieťaťa. Potom si zavoláme s ostatnými Dominikami a dohodneme sa, ktorá z nás môže na druhý deň prísť a venovať sa bábätku.
Sme tam len pre dieťa – spievame mu, nosíme ho, prihovárame sa mu. Tento rytmus sa opakuje denne vrátane víkendov a sviatkov až do momentu, kým bábätko neodchádza z pôrodnice do náhradnej rodiny.
Každé bábätko má svoj vlastný kufrík. Vkladáme doň darčeky, píšeme mu denníček, robíme fotky, a ak sa podarí, zoženieme aj noviny z dňa jeho narodenia.
Tento kufrík s ním ide ďalej životom a je dôkazom, že na začiatku jeho cesty boli ľudia, ktorí ho mali radi. Aby vnímalo aj neskôr v náhradnej rodine, že na ňom záležalo od začiatku jeho života, že ani v najcitlivejších prvých dňoch nebolo samo, a vedelo, kto bol v jeho živote pri ňom.
S potrebou blízkosti sa rodíme všetci
Zuzana Nováková, sociálna poradkyňa z OZ Návrat, o projekte Dominika pre Kukulíka
Keď sme začali uvažovať o potrebe takejto služby, vedeli sme o konkrétnych deťoch, ktoré trávili osamote prvé a najdôležitejšie okamihy svojho života.
Kolegyňa z centra Návrat Banská Bystrica Dana Koníček Žilinčíková, inšpirovaná podobnými projektmi zo zahraničia, preto ponúkla pilotný projekt spolupráce s nemocnicou vo svojom regióne. Projekt začal fungovať v roku 2019 v Brezne. Odvtedy sa postupne rozšíril aj do Banskej Bystrice, Zvolena, Trenčína a Bratislavy.
Cieľom bolo poskytovať deťom priamu psychosociálnu podporu v kľúčovom období raného vývinu, keď v nemocnici čakajú na vstup do novej náhradnej rodiny.
S potrebou blízkosti sa rodíme všetci. Už v prvých dňoch a týždňoch života sa vytvára základný pocit bezpečia – či je svet miestom, ktorému môžeme dôverovať, či dokážeme budovať blízke vzťahy a či máme v živote nádej. Preto je dôležité, aby dieťa čo najskôr po narodení zažívalo láskavý a bezpečný fyzický kontakt, rešpekt k svojim potrebám a citlivú starostlivosť.
Súčasťou podpory, ktorú Dominika poskytuje Kukulíkovi, je aj zachytávanie histórie dieťatka cez kufrík pre jeho budúcnosť – zaznamenávanie prvých dní po narodení, aby neskôr mohlo poznať svoj príbeh – ako vyzeralo, ako sa mu darilo, no najmä to, že tu boli konkrétni ľudia, ktorí sa z neho tešili.
Poznávanie vlastného príbehu pravdivo a zároveň pozitívne a primerane veku od prvých dní podporuje budovanie zdravej identity dieťaťa, ako aj sebaúcty: som človek hodný lásky, záleží na mne, som prijatý a mám svoje miesto vo svete.
V súčasnosti má Návrat naplnený stav Dominík pre Kukulíkov, preto v najbližšom čase nebude robiť ďalší výber.
Čím všetkým ste si prešli, aby ste sa stali jednou z Dominík?
Začnem od úplne prvého momentu – keď som mala asi dvanásť rokov, v televízii som videla, že niečo podobné robia v Anglicku. Nejaké tety chodia za bábätkami, ktoré nemajú mamy. Nikdy dovtedy som neriešila, či chcem alebo nechcem deti. Správaním som sa považovala skôr za chalana, ale tá reportáž ma veľmi zaujala.
A ono to napokon prišlo. Na Facebooku som zbadala výzvu od OZ Návrat s dotazníkom a povedala som si: „Wow, toto musím robiť.“
Také jednoduché to bolo?
Práveže nie. Hneď po prvotnej eufórii sa ozval rozum a s ním aj otázky, či to zvládnem. Bolo to však silné. Dávnejšie som cvičila vodiace psy, a keď som s tým prestala, zostala vo mne taká nevyužitá časť. Mám neustálu potrebu nejakým spôsobom robiť dobročinnosť a niečo nad rámec svojej práce. Preto som sa porozprávala s rodinou a dotazník rýchlo vyplnila.
Napísala som do Návratu, že som vždy chcela niečo podobné robiť, mám deti a myslím si, že som vhodná adeptka.
Nanešťastie mi prišla odpoveď, že výber je už uzavretý. Skoro som zošalela. Všetko som vyriešila a teraz sa mi to nepodarí? Povedala som si, že to len tak nenechám.
Ako ste ich presvedčili?
Napísala som im dlhý mail, v ktorom som vysvetlila, prečo by som bola vhodným človekom. Myslím si, že ma na základe toho mailu vrátili do výberového procesu.
Neskôr sme absolvovali viacero niekoľkohodinových psychotestov. Vôbec som nerátala s tým, že by ma vybrali. No tak veľmi som to chcela robiť a verila som, že na mne vidno, ako veľmi o to stojím, že to možno vyjde.
Výber Dominiky pre Kukulíka podlieha náročným kritériám a testom, spomedzi približne 200 uchádzačiek sa Dominikou stalo len deväť z nás.
Zároveň platí, že uchádzačky musia byť ženy, ktoré už majú deti, ale ďalšie nechcú. Aby u nich nevznikol pocit, že si chcú bábätko samy nechať. V tomto som tiež mala jasno.
Vy máte svoje vlastné deti, dve dcéry, ktoré vás tiež potrebujú. Spomenuli ste, že ste to celé konzultovali aj s rodinou. Ako to vaša rodina prijala?
Skôr ako som sa do projektu zapojila, zvolala som rodinnú radu. Vedela som, že prihlasovací dotazník nemôžem odoslať, kým sa o tom neporozprávam s rodinou. Najmä mladšia dcéra je na mňa viac naviazaná a dodnes ma veľmi potrebuje.
Manžel aj deti sa ma pýtali, či to budem popri všetkých povinnostiach stíhať. Nevedeli si predstaviť, že budem chodiť za krehkým bábätkom, ktoré nemá rodinu a ktovie, aký osud ho čaká. Je to emočne náročné. Manžel mi však povedal, že mi drží palce.
Staršia dcéra zas povedala niečo v zmysle, že je to fajn a že sa mi to hodí. Vedela som však, že musia súhlasiť všetci. Inak do toho nepôjdem.
Mladšia síce zostala najskôr zarazená, ale po chvíli sa na mňa pozrela a povedala: „Mami, ty máš toľko lásky v srdiečku, že ju môžeš rozdávať aj iným deťom. Ja s tým tiež súhlasím.“ To bolo pre mňa neskutočne silné.
Ako to vníma po rokoch, čo sa tejto aktivite venujete?
Našu väzbu vidno aj teraz. Keď prídem od bábätiek domov, ona mi spraví kávu a ja jej musím o nich rozprávať. Potom ju pomojkám, aby vedela, že ona je bábätkom v našej rodine. Prežívame to vlastne všetci štyria spoločne.
PrečoDominikapreKukulíka?
Ide o hlavné postavy z knihy Najkrajšie na svete od Márie Ďuríčkovej. Názov teda vychádza z príbehu dievčatka Dominiky, ktorá v záhrade nájde veľkú tekvicu, z ktorej sa narodí jej braček Kukulík. Dominika sa o neho stará a spolu postupne zisťujú, na čom v živote naozaj záleží.
Kukulík je bábätko, za ktorým dobrovoľníčka, univerzálne nazvaná Dominika, prichádza. Opustené bábätká často nemajú meno alebo je utajené. Veľakrát im ho potom vyberajú sestričky, aby ich mohli na oddelení nejako volať.
Tipujem však, že určité materinské cítenie musí u Dominiky byť.
To áno. Ja som napríklad v minulosti zvlášť nevnímala materinský pud, ale pri bábätku ho cítim veľmi silno.
A ono to spojenie vníma tiež. Na druhý až štvrtý deň na mňa začína reagovať a dokonca na mňa čaká. Napríklad, keď ho sestričky nakŕmia, vypije mlieko, ale nezaspí, kým neprídem.
Vidno na ňom, ako sa blízky vzťah postupne vytvára. Ako si zvyká na môj hlas, dotyk, vôňu a mojkanie.
Čo zvyknete robiť, keď ste spolu?
V nemocnici bývam od tretej do šiestej poobede. Počas tých troch hodín máme náš spoločný čas. Dám si dieťatko na hruď, aby sa cítilo bezpečne, a ono buď pokojne leží, alebo sa trochu mrví.
Občas sedávame na gauči, ktorý v nemocnici majú.
Často mu niečo hovorím alebo spievam a pozerám sa, ako reaguje. Sestričky sa mi chichúňajú, že ony na to nemajú čas a ja sa s ním „vykecávam“. (Smiech.)
Bábätko zvyknem aj kŕmiť alebo prebaľovať. Niekedy mi sestričky rovno pri príchode podajú fľašku s tým, aby som mu dala papať. Samozrejme, môžem o to požiadať sestry, pretože je to ich práca, ale beriem to tak, že aj pri takýchto obyčajných činnostiach si môžeme nachádzať k sebe cestu.
Mne dieťa dáva pocit pokoja a ja mu dávam blízkosť, ktorú potrebuje. Je to krásne.
Musí byť náročné držať emócie na uzde a nevytvárať si s bábätkom hlbší vzťah.
Áno, emóciám sa človek nevyhne. Aj spätne sa vraciam v myšlienkach k bábätkám a premýšľam nad nimi.
Dnes sa však už dokážem viac uzemniť a oddeliť svoj život od života s nimi.
Keď prichádzam do pôrodnice, mám všeličo v hlave. No už vo výťahu viem, že som tu, a všetko, čo som počas dňa riešila, nechávam za sebou. Prišla som len za dieťatkom a v tej chvíli sa chcem venovať len jemu.
Naopak, keď odchádzam, hovorím si, že viac som spraviť nemohla. A že zajtra prídem znova.
Ako zvládate lúčenie?
Vždy je to ťažké. Prídem sa naň ešte aj trikrát pozrieť, hoci už som zbalená a tašky mám v rukách.
Snažím sa byť racionálna a urobiť rázny rez, ale každé jedno dieťatko oplačem.
Viem, že sa treba rozlúčiť, pretože potom príde sociálny pracovník a bábätko vezme niekam ďalej. Už tam nemusím chodiť. Situáciu predýcham a zároveň si poviem, že som pre tento svet spravila aspoň trochu niečoho dobrého.
Cítim veľkú vďačnosť za to, že to môžem robiť. A že práve mne sa dostalo takéhoto šťastia.
Môžete sa niekomu zveriť a deliť sa o tieto skúsenosti?
Áno. Máme to vymyslené tak, že po návšteve nemocnice zavolám alebo napíšem sociálnej poradkyni Zuzke Novákovej a poviem jej, ako bolo. Pýta sa ma na bábätko, či je všetko v poriadku a čo sme spolu robili.
Ja už však mám aj svoj vlastný spôsob, ako sa nad to povzniesť a celú situáciu spracovať.
Zmenila Dominika, ktorá chodí za Kukulíkom, nejako aj Zuzku?
Uvedomila som si, ako veľmi človek potrebuje dotyky a objatia.
Znie to možno ako klišé, ale zvykla som si aj v blízkom kruhu kamarátov na to, že ich objímem. Niektorí sú single, rodičov majú ďaleko. Tak prečo sa neobjať, keď sa máme radi? Alebo sa pri rozhovore len tak dotkneme. Dotyky sú dôležité od narodenia a človek ich potrebuje v každom veku.
Projekt Dominika pre Kukulíka sa deje aj vďaka podpore vedenia novorodeneckého oddelenia, v spolupráci s lekármi a sestričkami.
Zuzana Mittelmann
Zuzana má vyštudovanú stavebnú fakultu, preto sa v profesionálnom živote venuje marketingu a komunikácii najmä v tejto oblasti. V minulosti bola inštruktorkou vo Výcvikovej škole pre vodiace psy. Pomoc druhým pre ňu nie je iba príležitostnou aktivitou – je prirodzenou súčasťou jej života a hodnotového nastavenia. Preto sa zapojila aj do projektu Dominika pre Kukulíka, ktorý zastrešuje občianske združenie Návrat.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
