Príbehy

8 zaujímavých miest, ktoré nájdete u našich susedov

Vedeli ste, že na to, aby ste videli púšť, unikátnu baňu či kaňon podobný americkému Grand Canyonu vám stačí prejsť len kúsok za hranice Slovenska?

Autor Stano Cicha

Foto Flickr, Wikimedia Commons, Pixabay

Dátum15. 6. 2018

Prinášame vám tipy na pozoruhodné miesta, ktoré svojou unikátnosťou lákajú turistov z celého sveta a my ich máme na dosah ruky.

Podzemné jazero Seegrotte

Seegrotte je najväčšie podzemné jazero v Rakúsku aj v celej v Európe. Jeho vznik zapríčinila prírodná katastrofa. V roku 1912 došlo vo vtedajšej sadrovej bani k nevydarenému odstrelu. Výbuch spôsobil, že do chodieb bane natieklo pod obrovským tlakom veľké množstvo vody.

Baňa ostala viac ako 15 rokov pochovaná pod zemou a vodou, až kým ju neobjavil medzinárodný tím prieskumníkov jaskýň. Na základe ich iniciatívy bolo toto podzemné jazero sprístupnené verejnosti a odvtedy ho navštívilo viac ako 10 miliónov ľudí.

Seegrotte sa nachádza menej ako hodinu a pol od Bratislavy a až do konca októbra je otvorené denne od 09:00 do 17:00 a za rodinnú vstupenku zaplatíte 30 €.

Neziderské jazero

Neziderské jazero (Neusiedler See) nie je síce podzemné, ale stále má čo ponúknuť. Okolo brehov najznámejšieho rakúskeho jazera a jedného z dvoch stepných jazier v Európe sa nachádza aj dedinka Podersdorf. Práve v nej nájdete veľmi obľúbenú turistickú atrakciu, vyhľadávanú najmä zaľúbenými dvojicami.

Prechádzka po dlhom drevenom móle, na konci ktorého sa týči 12-metrový maják, zaručuje nielen dokonalú fotku, ale aj romantiku. Ak namiesto romantiky hľadáte niečo pre celú rodinu, dedinka Podersdorf ponúka viac ako kilometer dlhé plážové kúpalisko s rôznymi ihriskami, bufetmi a, samozrejme, výhľadom na maják.

Za týmto príjemným miestom nemusíte z Bratislavy a okolia cestovať dlho. Neziderské jazero sa nachádza len necelých 50 minút od Bratislavy.

Veľká a Malá Amerika

Tieto dve Ameriky sa prekvapivo nachádzajú v Česku a v minulosti sa využívali ako vápencové lomy. Veľká Amerika sa nazýva aj český Grand Canyon a natáčali sa tu napríklad aj scény do filmu Limonádový Joe. Oba lomy sú zatopené priezračnou vodou a pospájané rôznymi chodbičkami, ktoré vznikli ešte v čase ťažby.

Vstup do týchto chodieb aj kúpanie v lomoch je pre nebezpečenstvo úrazu zakázané. Pri tomto výlete na toto miesto však ide najmä o prechádzky a krásne výhľady, ktoré si vychutnáte z vytvorených vyhliadok.

Veľká a Malá Amerika sa nachádzajú pri dedinke Mořina v blízkosti hradu Karlštejn, ktorý je takisto obľúbenou atrakciou. Z Bratislavy vám to autom potrvá približne 4 hodiny, no zážitok bude určite stáť zato.

Soľná baňa Wieliczka

Poľská Wieliczka patrí medzi najstaršie soľné bane na svete – ťažba soli tu prebiehala od 13. storočia až do roku 2007. Najhlbší bod bane sa nachádza v hĺbke 327 m, je dlhá takmer 300 km, má 9 podlaží a je zaradená do zoznamu UNESCO.

Toto miesto navštívi ročne viac ako milión turistov, pre ktorých je pripravená trasa dlhá 3,5 km. Počas exkurzie uvidíte rôzne soľné sochy od baníkov aj umelcov, zistíte viac o histórii soľného baníctva a pokocháte sa podzemným jazerom. Na konci trasy sa nachádza nádherná kaplnka, ktorá je využívaná napríklad aj na svadby.

Wieliczka sa nachádza približne 100 km od slovenských hraníc, počas leta je otvorená denne od 07:30 do 19:30 a za rodinnú vstupenku zaplatíte približne 60 €.

Błędowska púšť

Ak ste vášniví turisti a po soľnej bani vám ostanú sily na ďalšiu prechádzku, stačí sa presunúť 85 km severne, čo vám zaberie približne hodinku a pol cesty. Ocitnete sa v dedinke Klucze, kde sa nachádza pre Európanov veľmi neobvyklá atrakcia Błędowska púšť, nazývaná aj „Poľská Sahara“.

Ide o najväčšiu púšť v Európe, ktorá v Poľsku patrí vďaka svojej prírodnej a geografickej unikátnosti medzi chránené oblasti. Panorámu púšte si môžete vychutnať z dvoch vyhliadkových bodov – Klucze-Czubatka a Chechło-Dąbrówk.

Užanský národný prírodný park

Užanský národný park, ležiaci na Ukrajine, priamo susedí so slovenskými Poloninami a poľskými Bieszczadami. A práve táto skutočnosť z neho vytvorila unikátnu turistickú atrakciu. Miesto, kde sa stretávajú hranice troch štátov, sa nachádza na vrchole Kremenca a označuje ho dominantný mramorový monument v tvare trojbokého hranolu.

Ďalšou atrakciou parku je miesto dopadu meteoritu. Ide o najväčší meteorit, aký kedy dopadol na územie Európy, pričom tisíce jeho častí môžeme nájsť v rôznych prírodovedných múzeách po celom svete.

Park sa nachádza priamo na hraniciach zo Slovenskom a napríklad z Košíc tam dorazíte za asi dve hodiny.

Jaskynné kúpele Miskolc-Tapolca

Hlavným lákadlom tohto unikátneho jaskynného labyrintu je, samozrejme, kúpanie priamo v jaskyni. Tieto maďarské kúpele plnia však primárne ozdravné funkcie a to najmä pri problémoch s dýchacím a pohybovým ústrojenstvom. Užiť si tu môžete aj masáže, vírivky a saunový svet.

Verejnosti boli prvýkrát sprístupnené už v 16. storočí, no odvtedy prešli viacerými zmenami. Dnes sú súčasťou jaskynných kúpeľov aj vonkajšie bazény, v ktorých sa takisto nachádza termálna voda.

Mesto Miskolc alebo po slovensky Miškovec sa nachádza neďaleko našich hraníc a z Košíc ste tam za menej ako dve hodiny. Kúpele sú otvorené celoročne od 09:00 do 20:00 a za celodenný rodinný vstup zaplatíte 25 €.

Zámok Fertőd

Tento unikátny zámok nazývaný aj „Maďarský Versailles“ sa nachádza v rovnomennej obci Fertődi. Práve zámok vo Versailles slúžil ako predloha pre šľachtica Miklósa Esterházyho, ktorý túžil po niečom, čo bude odrážať jeho bohatstvo. Priniesol teda kúsok Francúzska do maďarskej dedinky a vytvoril jeden z najkrajších a najväčších zámkov v Maďarsku.

Zámok obklopujú nekonečné parky, záhrady a fontány. Pre návštevníkov je pripravené zámocké múzeum a rozsiahla exkurzia.

Na zámku Fertőd ste z Bratislavy za hodinu a štvrť, otvorený je celé leto od 09:00 do 18:00 a za rodinné vstupné zaplatíte v prepočte okolo 13 €.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy o cestovaní, ktorý vznikol v spolupráci s O2 Cestovnou poistkou. Prvé inteligentné cestovné poistenie sa vám automaticky aktivuje vždy, keď prekročíte hranice. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/sluzby-a-podpora/o2-cestovna-poistka.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese

Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum20. 5. 2026

Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.

Ak sa chcete zdokonaliť v jazyku, pripravili sme výber apiek, ktoré vám to uľahčia. A travel blogeri nám dali odporúčania na apky, s ktorými sa nestratíte ani v Japonsku.

V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:

prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
ako v japončine mizne ego,
prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
tipy na „skryté poklady“ Japonska.

Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?

To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.

Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka.

Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“.

Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru.

Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.

Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje.

Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami.

Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál.

Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.

Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?

Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech).

V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie.

Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.

Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?

Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať.

Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.

Japonské skryté poklady

Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.

Onsen ako rituál duše

Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.

Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.

Trasy pre hľadačov ticha

Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:

Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.

Ako to myslíte?

Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.

Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.

Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.

Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu.

Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.

Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?

Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze.

Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.

Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.

Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší.

Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta.

Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.

Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.

Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?

Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.

Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.

Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?

Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“

Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“

Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry?

Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.

Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť.

Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.