Príbehy

8 zaujímavých miest, ktoré nájdete u našich susedov

Vedeli ste, že na to, aby ste videli púšť, unikátnu baňu či kaňon podobný americkému Grand Canyonu vám stačí prejsť len kúsok za hranice Slovenska?

Autor Stano Cicha

Foto Flickr, Wikimedia Commons, Pixabay

Dátum15. 6. 2018

Prinášame vám tipy na pozoruhodné miesta, ktoré svojou unikátnosťou lákajú turistov z celého sveta a my ich máme na dosah ruky.

Podzemné jazero Seegrotte

Seegrotte je najväčšie podzemné jazero v Rakúsku aj v celej v Európe. Jeho vznik zapríčinila prírodná katastrofa. V roku 1912 došlo vo vtedajšej sadrovej bani k nevydarenému odstrelu. Výbuch spôsobil, že do chodieb bane natieklo pod obrovským tlakom veľké množstvo vody.

Baňa ostala viac ako 15 rokov pochovaná pod zemou a vodou, až kým ju neobjavil medzinárodný tím prieskumníkov jaskýň. Na základe ich iniciatívy bolo toto podzemné jazero sprístupnené verejnosti a odvtedy ho navštívilo viac ako 10 miliónov ľudí.

Seegrotte sa nachádza menej ako hodinu a pol od Bratislavy a až do konca októbra je otvorené denne od 09:00 do 17:00 a za rodinnú vstupenku zaplatíte 30 €.

Neziderské jazero

Neziderské jazero (Neusiedler See) nie je síce podzemné, ale stále má čo ponúknuť. Okolo brehov najznámejšieho rakúskeho jazera a jedného z dvoch stepných jazier v Európe sa nachádza aj dedinka Podersdorf. Práve v nej nájdete veľmi obľúbenú turistickú atrakciu, vyhľadávanú najmä zaľúbenými dvojicami.

Prechádzka po dlhom drevenom móle, na konci ktorého sa týči 12-metrový maják, zaručuje nielen dokonalú fotku, ale aj romantiku. Ak namiesto romantiky hľadáte niečo pre celú rodinu, dedinka Podersdorf ponúka viac ako kilometer dlhé plážové kúpalisko s rôznymi ihriskami, bufetmi a, samozrejme, výhľadom na maják.

Za týmto príjemným miestom nemusíte z Bratislavy a okolia cestovať dlho. Neziderské jazero sa nachádza len necelých 50 minút od Bratislavy.

Veľká a Malá Amerika

Tieto dve Ameriky sa prekvapivo nachádzajú v Česku a v minulosti sa využívali ako vápencové lomy. Veľká Amerika sa nazýva aj český Grand Canyon a natáčali sa tu napríklad aj scény do filmu Limonádový Joe. Oba lomy sú zatopené priezračnou vodou a pospájané rôznymi chodbičkami, ktoré vznikli ešte v čase ťažby.

Vstup do týchto chodieb aj kúpanie v lomoch je pre nebezpečenstvo úrazu zakázané. Pri tomto výlete na toto miesto však ide najmä o prechádzky a krásne výhľady, ktoré si vychutnáte z vytvorených vyhliadok.

Veľká a Malá Amerika sa nachádzajú pri dedinke Mořina v blízkosti hradu Karlštejn, ktorý je takisto obľúbenou atrakciou. Z Bratislavy vám to autom potrvá približne 4 hodiny, no zážitok bude určite stáť zato.

Soľná baňa Wieliczka

Poľská Wieliczka patrí medzi najstaršie soľné bane na svete – ťažba soli tu prebiehala od 13. storočia až do roku 2007. Najhlbší bod bane sa nachádza v hĺbke 327 m, je dlhá takmer 300 km, má 9 podlaží a je zaradená do zoznamu UNESCO.

Toto miesto navštívi ročne viac ako milión turistov, pre ktorých je pripravená trasa dlhá 3,5 km. Počas exkurzie uvidíte rôzne soľné sochy od baníkov aj umelcov, zistíte viac o histórii soľného baníctva a pokocháte sa podzemným jazerom. Na konci trasy sa nachádza nádherná kaplnka, ktorá je využívaná napríklad aj na svadby.

Wieliczka sa nachádza približne 100 km od slovenských hraníc, počas leta je otvorená denne od 07:30 do 19:30 a za rodinnú vstupenku zaplatíte približne 60 €.

Błędowska púšť

Ak ste vášniví turisti a po soľnej bani vám ostanú sily na ďalšiu prechádzku, stačí sa presunúť 85 km severne, čo vám zaberie približne hodinku a pol cesty. Ocitnete sa v dedinke Klucze, kde sa nachádza pre Európanov veľmi neobvyklá atrakcia Błędowska púšť, nazývaná aj „Poľská Sahara“.

Ide o najväčšiu púšť v Európe, ktorá v Poľsku patrí vďaka svojej prírodnej a geografickej unikátnosti medzi chránené oblasti. Panorámu púšte si môžete vychutnať z dvoch vyhliadkových bodov – Klucze-Czubatka a Chechło-Dąbrówk.

Užanský národný prírodný park

Užanský národný park, ležiaci na Ukrajine, priamo susedí so slovenskými Poloninami a poľskými Bieszczadami. A práve táto skutočnosť z neho vytvorila unikátnu turistickú atrakciu. Miesto, kde sa stretávajú hranice troch štátov, sa nachádza na vrchole Kremenca a označuje ho dominantný mramorový monument v tvare trojbokého hranolu.

Ďalšou atrakciou parku je miesto dopadu meteoritu. Ide o najväčší meteorit, aký kedy dopadol na územie Európy, pričom tisíce jeho častí môžeme nájsť v rôznych prírodovedných múzeách po celom svete.

Park sa nachádza priamo na hraniciach zo Slovenskom a napríklad z Košíc tam dorazíte za asi dve hodiny.

Jaskynné kúpele Miskolc-Tapolca

Hlavným lákadlom tohto unikátneho jaskynného labyrintu je, samozrejme, kúpanie priamo v jaskyni. Tieto maďarské kúpele plnia však primárne ozdravné funkcie a to najmä pri problémoch s dýchacím a pohybovým ústrojenstvom. Užiť si tu môžete aj masáže, vírivky a saunový svet.

Verejnosti boli prvýkrát sprístupnené už v 16. storočí, no odvtedy prešli viacerými zmenami. Dnes sú súčasťou jaskynných kúpeľov aj vonkajšie bazény, v ktorých sa takisto nachádza termálna voda.

Mesto Miskolc alebo po slovensky Miškovec sa nachádza neďaleko našich hraníc a z Košíc ste tam za menej ako dve hodiny. Kúpele sú otvorené celoročne od 09:00 do 20:00 a za celodenný rodinný vstup zaplatíte 25 €.

Zámok Fertőd

Tento unikátny zámok nazývaný aj „Maďarský Versailles“ sa nachádza v rovnomennej obci Fertődi. Práve zámok vo Versailles slúžil ako predloha pre šľachtica Miklósa Esterházyho, ktorý túžil po niečom, čo bude odrážať jeho bohatstvo. Priniesol teda kúsok Francúzska do maďarskej dedinky a vytvoril jeden z najkrajších a najväčších zámkov v Maďarsku.

Zámok obklopujú nekonečné parky, záhrady a fontány. Pre návštevníkov je pripravené zámocké múzeum a rozsiahla exkurzia.

Na zámku Fertőd ste z Bratislavy za hodinu a štvrť, otvorený je celé leto od 09:00 do 18:00 a za rodinné vstupné zaplatíte v prepočte okolo 13 €.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy o cestovaní, ktorý vznikol v spolupráci s O2 Cestovnou poistkou. Prvé inteligentné cestovné poistenie sa vám automaticky aktivuje vždy, keď prekročíte hranice. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/sluzby-a-podpora/o2-cestovna-poistka.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Autorka Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Dátum29. 5. 2025

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
kedy sa oplatí riskovať úspory,
ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“.

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada.

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť?

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo.

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky.

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo.

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala.

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa.

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz.

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok.

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave.

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak.

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci.

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?

Podzemné jazero Seegrotte

Neziderské jazero

Veľká a Malá Amerika

Soľná baňa Wieliczka

Błędowska púšť

Užanský národný prírodný park

Jaskynné kúpele Miskolc-Tapolca

Zámok Fertőd

Mohlo by vás zaujímať

Eva Petričková: Ak dcére ráno nepovieme, kam ideme a čo bude nasledovať, riskujeme odpor alebo kolaps. Autizmus úplne zresetoval fungovanie našej rodiny, ale naučil nás vážiť si každú maličkosť

Vo vylúčených komunitách nestačí mať sen – ľuďom často chýba niekto, kto v nich úprimne verí. Monika si našla oporu v mentorke Silvii a dnes si stavia vlastný dom, o ktorom snívala

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom

Dominika Šugareková

Mohlo by vás zaujímať

Technologický riaditeľ O2 Slavomír Pšenák: Umelá inteligencia nikdy úplne nenahradí ľudí – no ľudia, ktorí s ňou vedia pracovať, budú mať obrovskú výhodu na pracovnom trhu

Ako funguje signál, ktorý spája krajinu? „Lovec búrok“ odhaľuje dobrodružné zákulisie budovania najmodernejšej siete

Na Ceste hrdinov SNP som chcel premýšľať nad životom, no diaľková turistika veľmi vyčerpáva hlavu. Keď uvažujete nad každým krokom, na filozofovanie nie je priestor