Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Aj vám sa už stalo, že vás blízki zaplavili množstvom konšpirácií bez toho, aby si overili, či sú dané informácie pravdivé? Pozreli sme sa na to, ako s nimi bojovať.

S publicistom a aktivistom Jakubom Godom sme sa v rámci Sódy nedávno rozprávali o tom, prečo treba podporovať kvalitnú žurnalistiku. Tentoraz sme s ním hovorili o hoaxoch a konšpiráciách, ktoré sa aj v súvislosti s aktuálnou situáciou šíria po celom svete. 

V rozhovore sa dozviete:

  • ako si overiť, či je informácia klamlivá,
  • či má zmysel hoaxy vyvracať,
  • aké médiá treba sledovať, ak sa chcete falošným správam naozaj vyhnúť,
  • ktorý hoax Jakuba naposledy prekvapil.

Poďme na to od začiatku. Čo je hoax? Je to každá klamlivá informácia alebo hoaxy majú aj nejakú ďalšiu vlastnosť?

Hoaxy sú nepravdivé správy, pričom tento výraz sa primárne spája s dobou internetu. Slovo hoax pochádza z anglického hocus, čo znamená podvádzať.

Môže byť hoax pozitívny? 

Existuje množstvo virálnych správičiek, ktoré sú založené na určitej „chrumkavosti“ a „chutnosti“, ktoré ľudia jednoducho chcú zdieľať. Patrí k nim napríklad správa, že v zoo v Edinburghu majú pracovnú pozíciu zdvíhač tučniakov.

Hovorí sa, že keď ponad zoo preletí lietadlo, tučniaky z neho údajne nevedia odtrhnúť oči. Nakláňajú hlavy dozadu, až sa prevrátia na chrbát a potom sa nevedia zdvihnúť. Táto pozícia neexistuje a ani tučniaky sa za lietadlami neotáčajú, je to však rozkošná hlúposť, ktorú som už na pobavenie párkrát vytiahol aj ja.

Hoaxy sa však spravidla dotýkajú dôležitých tém, ktoré hýbu spoločnosťou. Ktoré sú základné varovné signály, že informácia môže byť hoax?

Mimoriadne tvrdenia si vyžadujú mimoriadne silné dôkazy. Ak teda niekto tvrdí niečo bombastické, napríklad že existuje univerzálny liek na rakovinu, alebo že ten liek je účelovo utajovaný, je to mimoriadne vážne tvrdenie, pri ktorom treba automaticky spozornieť.

Je dobré pozrieť sa na to, či má takýto článok alebo post na sociálnej sieti autora a ak áno, na ktorý zdroj sa odvoláva.

Existuje nejaký jednoduchý spôsob, ako si overiť, či je správa hoax?

Základ je pokúsiť sa vygoogliť, či už o danej informácii písali inde. Ak je informácia relevantná a pravdivá, je veľká pravdepodobnosť, že o nej už písali v niektorom štandardnom médiu.

Dôležité však je, aby sa témy hoaxov chytali aj tí, ktorí majú veľkú silu a výtlak. Hovorím o televíziách, špeciálne by som sa obracal na verejnoprávnu, o politických špičkách a o štátnych orgánoch.

Je to oveľa pravdepodobnejšie ako tvrdenie, že všetky médiá sa koordinujú a zámerne taja nejakú dôležitú správu, ku ktorej sa zhodou okolností dostal ten náhodný človek na internete, od ktorého ju máte. V takom prípade by som sa radšej držal toho, že to je málo dôveryhodná informácia.

Vieš odporučiť médiá alebo iné zdroje, ktoré dlhodobo a overeným spôsobom vyvracajú hoaxy a na ktoré sa dá v prípade pochybností obrátiť?

Kedysi nás bolo len zopár, ale, našťastie, sa s tým v poslednom čase roztrhlo vreco. Venuje sa tomu napríklad Polícia SR, ktorá má na to vytvorenú špeciálnu FB stránku, veľmi aktívny je aj na Facebooku Vlado Šnídl, v poslednom čase sa tomu pravidelne venuje aj portál Infosecurity, dlhodobo to robieval Juraj Smatana, aktívny je Tomáš Kriššák a nedávno vznikla iniciatíva Digital Infospace Security.

Na konkrétne hoaxy a nepravdy upozorňujem niekedy aj ja na svojom Facebooku alebo v článkoch, ale väčšinou sa tejto téme venujem zoširšia, podobne to robí napríklad Filip Struhárik.

Existuje aj slovenský projekt Checkbot, ktorý pomáha ľuďom odhaliť nepravdy priamo na Facebooku. Odporúčaš ľuďom v prípade neistoty použiť aj takýto nástroj?

Je fajn, že vznikajú rôzne formy a spôsoby upozorňovania na tento problém. Keď niekomu vyhovuje chatbot, určite ho odporúčam vyskúšať.

Malo by podľa teba vznikať viac podobných aktivít, aby ľudia mysleli aj na to, že nie každá informácia na sociálnej sieti musí byť pravdivá?

V poslednom čase je toho čoraz viac, čo je dobré. Dôležité však je, aby sa tejto témy chytali aj tí, ktorí majú veľkú silu a výtlak. Hovorím o televíziách, špeciálne by som sa obracal na verejnoprávnu, o politických špičkách a o štátnych orgánoch.

Vidieť to napríklad práve na facebookovej stránke Polície SR, ktorá dokázala vybudovať silný kanál a ľudia oficiálny účet polície vnímajú prirodzene s rešpektom.

Hoaxy sa prirodzene šíria na sociálnych sieťach. Do akej miery by mali vlastníci platforiem ako Facebook, Instagram či Twitter vstupovať do kontroly obsahu, ktorý sa na ich sieťach šíri?

Musím vyzdvihnúť, že v súčasnosti sa sami hlásia k tomu, že by mali obsah kontrolovať. Debata sa posunula a dnes už nikto netvrdí, že sú len akousi platformou, na ktorej by mala panovať absolútna obsahová anarchia, ako to bolo kedysi.

Problém je skôr v tom, ako to v praxi vyzerá, teda do akej miery dodržiavajú pravidlá, ku ktorým sa sami zaviazali. To sa im stále nedarí, aj keď je to zrejme o niečo lepšie ako v minulosti.

Musím vyzdvihnúť, že v súčasnosti sa vlastníci internetových platforiem sami hlásia k tomu, že by mali obsah kontrolovať. Dnes už nikto netvrdí, že sú len akousi platformou, na ktorej by mala panovať absolútna obsahová anarchia, ako to bolo kedysi.

Dá sa určiť, aké hoaxy fungujú na jednotlivé vekové kategórie najviac, napríklad na mladých ľudí do 20 rokov, teda generáciu, ktorá žije najmä sociálnymi sieťami?

Je známe, že na mladých ľudí funguje vizuálny obsah, teda videá, fotky, meme obrázky a podobne. Zrejme sú menej ochotní čítať dlhé texty alebo sa celkovo preklikávať na články v médiách, aj keď to určite neplatí paušálne.

Naopak, starší ľudia sú zvyknutí čítať, ako príklad môžeme použiť profil Ľuboša Blahu, ktorý píše dlhé traktáty a často cieli práve na dôchodcov.

Spomínaš dôchodcov. Z jedného prieskumu dokonca vyplýva, že zdieľajú dezinformácie až sedem ráz častejšie ako ľudia vo veku do 30 rokov. Vedel by si poradiť, ako naučiť staršiu generáciu selektovať informácie?

Áno, sú výskumy, ktoré naznačujú, že dôchodcovia sú pri dezinformáciách zraniteľnejší. Na druhej strane platí, že mladí ľudia trávia na internete a sociálnych sieťach rádovo viac času, z tohto pohľadu sa táto téma stále primárne dotýka ich.

Naučiť staršiu generáciu orientovať sa na internete nie je ľahká úloha. Do určitej miery, ak je to čo i len trochu možné, by sme mali začať od seba. Ak nám to starí rodičia dovolia, mali by sme sa pozrieť na to, čo sledujú na Facebooku alebo celkovo na internete a porozprávať sa s nimi o tom.

Viem, že v organizácii Transparency International robili školenia o dezinformáciách práve pre starších ľudí (k dispozícii je aj online manuál, pozn. red.), ale takéto veci sa veľmi ťažko škálujú a robia vo veľkom. Preto by bolo skvelé, keby každý začal vo svojej rodine. Ak tam teda je aspoň nejaká šanca niečo s tým robiť.

Stretol si sa s ľuďmi, ktorí tvrdili, že niektoré hoaxy sú zaručene pravdivé, no potom svoj názor zmenili? Ak áno, čo spôsobilo zmenu ich postoja? 

Sú ľudia, ktorí zvykli veriť aj pomerne šialeným konšpiračným teóriám, prípadne sledovali médiá, ktoré sú na nich založené a neskôr s tým prestali.

Väčšinou bol za tým dlhší proces, často spojený so zmenou prostredia, napríklad keď ľudia prišli na vysokú školu a stretli nových ľudí. Tieto „premeny“ sa dejú, ale väčšinou nie cez jednorazovú interakciu niekde na internete.

Má zmysel hoaxy vyvracať? Ak áno, prečo?

Je potrebné selektovať ich a nevenovať sa hoaxom, ktoré na seba nedokázali strhnúť veľkú pozornosť. Tie, ktoré sa však začnú šíriť virálne, prípadne preniknú do mainstreamu a preukážu takýto typ životaschopnosti a atraktívnosti, treba určite vyvracať.

Existuje riziko, že im tým prinesieme pozornosť, ale inak by sa mohli šíriť a dostávať do povedomia v oveľa väčšej miere. Zároveň je dôležité, aby sa tá malá časť ľudí, ktorá si aktívne vyhľadáva vysvetlenie, k nejakému vysvetleniu aj dopracovala.

Naučiť staršiu generáciu orientovať sa na internete nie je ľahká úloha. Ak nám to starí rodičia dovolia, mali by sme sa pozrieť na to, čo sledujú na Facebooku alebo celkovo na internete a porozprávať sa s nimi o tom.

Kedysi sa naozaj veľa debatovalo o tom, či hoaxy vyvracať, alebo nie, v poslednom čase sa zdá, že vyhrala cesta vyvracať ich selektívne, pretože nechať atraktívne bludy nekontrolovateľne sa šíriť bez oponentúry, je najhoršia možnosť.

Nie každý človek dokáže vyhodnotiť, či je dané médium relevantné, pre mnohých sú jediným zdrojom informácií posty na sociálnych sieťach, kde sa to môže podobnými informáciami doslova „hemžiť“. Vedel by si poradiť, ako si vybrať relevantné médium? Respektíve odporúčaš ľuďom overovať si informácie z viacerých zdrojov, ako to v bežnej praxi robia novinári?

Určite by som odporúčal klasické médiá ako SME, Denník N, Aktuality, Postoj alebo .týždeň, spravodajstvo televízií alebo rádií.

Novinári, ktorí v nich pracujú, samozrejme, robia chyby. Niektoré články sa jednoducho nepodaria a niekedy aj tam prenikne slabo overená informácia. Majú však určité štandardy práce, vieme si overiť, kto za daným médiom stojí, kto je v redakcii, kde sídli či ako je financované. Mnohí z tých novinárov navyše robia skvelú prácu, ktorá často šetrí naše spoločné peniaze, keď napríklad odhaľujú korupciu.

Ak narazím na niečo, čo ma zaujalo, ale nie som si istý zdrojom, prípadne to znie príliš prekvapujúco a bombasticky, základná vec je otvoriť Google a pozrieť sa, či a čo sa o tom píše inde.

Je to banálny krok, ale väčšina ľudí ho neurobí, pritom by im mohol v priebehu pár sekúnd ušetriť trapas spojený so zdieľaním hoaxu.

Téme hoaxov a dezinformácií sa venuješ dlhodobo. Je nejaký hoax, ktorý sa ťa naozaj prekvapil, či už svojím obsahom, alebo spôsobom, respektíve rýchlosťou šírenia?

Aktuálne ma napríklad prekvapuje, že podľa posledného prieskumu Focusu väčšina Slovákov verí, že v boji s koronavírusom nám najviac pomáha Čína. Pritom čínsky režim všetkým spôsobil problémy, keď zo začiatku tajil informácie o novom víruse, vyhrážal sa lekárom a umlčiaval tých, ktorí o tom hovorili. Aj z tohto dôvodu sa vírus niekoľko týždňov nerušene šíril do sveta.

Okrem toho nám Čína posiela len bežné komerčné dodávky tovaru (humanitárna pomoc z Číny prišla na Slovensko po tomto rozhovore 7. apríla 2020, pozn. red.), skutočnú pomoc dostaneme od Európskej únie, ktorá na boj s aktuálnou krízou uvoľňuje miliardy eur a rozväzuje pravidlá používania eurofondov.

V súvislosti s aktuálnou situáciou sa hneď objavili viaceré klamlivé tvrdenia. Napríklad, že treba piť vodu, pretože spláchne vírus do žalúdka, kde ho zničia kyseliny. V čase neistoty sa môže takáto informácia zdať ako skvelá rada. 

Áno, je to téma, na ktorú sa dnes viaže naozaj veľa hoaxov. Tejto téme sa napríklad venoval už spomínaný Vlado Šnídl z Denníka N, ktorý pripravil naozaj zrozumiteľné video. Má deväť minút a všetko veľmi pekne vysvetľuje.

Často spomínaný hoax je spojený s tým, ako vírus vlastne vznikol, čo nie je neobvyklé. Prečo je práve pôvod nejakých udalostí častým terčom konšpirácií? 

V minulosti sa šírili rôzne nezmysly o tom, že AIDS vyrobili v CIA, teraz sa šíria konšpiračné teórie, že za koronavírusom sú USA alebo Bill Gates, že vírus vznikol účelovo niekde v laboratóriu a sú za tým ekonomické záujmy.

V tejto téme však vládne vo vedeckej komunite zhoda. Koronavírus vznikol v čínskom meste Wu-chane prenosom zo zvieraťa (pravdepodobne netopiera) na človeka, má teda prírodný pôvod.

Keď sa vo svete stane niečo veľké, napríklad epidémia, teroristický útok, letecké nešťastie alebo veľký požiar, vždy sa vyroja veľkolepé teórie, ako to naozaj je a kto je za tým. Bolo by super, keby sa ľudia naučili byť pri týchto veciach obozretní, keďže realita býva spravidla nudnejšia.

Čítajte aj: Ako zvládnuť aktuálnu situáciu? Pomôcť môže aj spoločné varenie cez videohovor, hovorí psychologička

Aktuálne má veľa ľudí viac času sledovať médiá a prijímať informácie, ktorých je ešte viac ako zvyčajne. Ako si v takejto záplave informácií udržať prehľad?

Základom je mať dobre nastavené filtre. Prestať sledovať stránky a ľudí, ktorí zdieľajú hlúposti alebo veci, ktoré nás nezaujímajú, a začať sledovať ľudí a stránky, ktoré nás zaujímajú a zdajú sa prínosné.

Opierať by sme sa mali o spravodajstvo, v rámci ktorého je úlohou novinárov informácie preberať a triediť, čo je dobrý informačný základ.

Čo robíš ty, aby si si udržal pokojnú hlavu a nemal úzkosti z pretlaku informácií?

Na túto otázku nie som dobrý respondent, pretože mne samému sa to nedarí. Ale nedávno som si vypol notifikácie v rámci Facebooku a mám pocit, že je mi vďaka tomu trochu lepšie.

Jakub Goda

Živí sa ako tvorca reklamných vizuálov a animácií, je známy aj ako oceňovaný bloger píšuci na blogu Denníka N, publicista a aktivista. Venuje sa boju proti dezinformáciám a analyzuje ich šírenie a vplyv na spoločnosť. Spoločne s O2 organizoval menšiu kampaň na podporu serióznych médií.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Zdravý životný štýl s pomocou smartfónu? Tréneri a trénerky odporúčajú tieto apky

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac