Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Aj vám sa už stalo, že vás blízki zaplavili množstvom konšpirácií bez toho, aby si overili, či sú dané informácie pravdivé? Pozreli sme sa na to, ako s nimi bojovať.

S publicistom a aktivistom Jakubom Godom sme sa v rámci Sódy nedávno rozprávali o tom, prečo treba podporovať kvalitnú žurnalistiku. Tentoraz sme s ním hovorili o hoaxoch a konšpiráciách, ktoré sa aj v súvislosti s aktuálnou situáciou šíria po celom svete. 

V rozhovore sa dozviete:

  • ako si overiť, či je informácia klamlivá,
  • či má zmysel hoaxy vyvracať,
  • aké médiá treba sledovať, ak sa chcete falošným správam naozaj vyhnúť,
  • ktorý hoax Jakuba naposledy prekvapil.

Poďme na to od začiatku. Čo je hoax? Je to každá klamlivá informácia alebo hoaxy majú aj nejakú ďalšiu vlastnosť?

Hoaxy sú nepravdivé správy, pričom tento výraz sa primárne spája s dobou internetu. Slovo hoax pochádza z anglického hocus, čo znamená podvádzať.

Môže byť hoax pozitívny? 

Existuje množstvo virálnych správičiek, ktoré sú založené na určitej „chrumkavosti“ a „chutnosti“, ktoré ľudia jednoducho chcú zdieľať. Patrí k nim napríklad správa, že v zoo v Edinburghu majú pracovnú pozíciu zdvíhač tučniakov.

Hovorí sa, že keď ponad zoo preletí lietadlo, tučniaky z neho údajne nevedia odtrhnúť oči. Nakláňajú hlavy dozadu, až sa prevrátia na chrbát a potom sa nevedia zdvihnúť. Táto pozícia neexistuje a ani tučniaky sa za lietadlami neotáčajú, je to však rozkošná hlúposť, ktorú som už na pobavenie párkrát vytiahol aj ja.

Hoaxy sa však spravidla dotýkajú dôležitých tém, ktoré hýbu spoločnosťou. Ktoré sú základné varovné signály, že informácia môže byť hoax?

Mimoriadne tvrdenia si vyžadujú mimoriadne silné dôkazy. Ak teda niekto tvrdí niečo bombastické, napríklad že existuje univerzálny liek na rakovinu, alebo že ten liek je účelovo utajovaný, je to mimoriadne vážne tvrdenie, pri ktorom treba automaticky spozornieť.

Je dobré pozrieť sa na to, či má takýto článok alebo post na sociálnej sieti autora a ak áno, na ktorý zdroj sa odvoláva.

Existuje nejaký jednoduchý spôsob, ako si overiť, či je správa hoax?

Základ je pokúsiť sa vygoogliť, či už o danej informácii písali inde. Ak je informácia relevantná a pravdivá, je veľká pravdepodobnosť, že o nej už písali v niektorom štandardnom médiu.

Dôležité však je, aby sa témy hoaxov chytali aj tí, ktorí majú veľkú silu a výtlak. Hovorím o televíziách, špeciálne by som sa obracal na verejnoprávnu, o politických špičkách a o štátnych orgánoch.

Je to oveľa pravdepodobnejšie ako tvrdenie, že všetky médiá sa koordinujú a zámerne taja nejakú dôležitú správu, ku ktorej sa zhodou okolností dostal ten náhodný človek na internete, od ktorého ju máte. V takom prípade by som sa radšej držal toho, že to je málo dôveryhodná informácia.

Vieš odporučiť médiá alebo iné zdroje, ktoré dlhodobo a overeným spôsobom vyvracajú hoaxy a na ktoré sa dá v prípade pochybností obrátiť?

Kedysi nás bolo len zopár, ale, našťastie, sa s tým v poslednom čase roztrhlo vreco. Venuje sa tomu napríklad Polícia SR, ktorá má na to vytvorenú špeciálnu FB stránku, veľmi aktívny je aj na Facebooku Vlado Šnídl, v poslednom čase sa tomu pravidelne venuje aj portál Infosecurity, dlhodobo to robieval Juraj Smatana, aktívny je Tomáš Kriššák a nedávno vznikla iniciatíva Digital Infospace Security.

Na konkrétne hoaxy a nepravdy upozorňujem niekedy aj ja na svojom Facebooku alebo v článkoch, ale väčšinou sa tejto téme venujem zoširšia, podobne to robí napríklad Filip Struhárik.

Existuje aj slovenský projekt Checkbot, ktorý pomáha ľuďom odhaliť nepravdy priamo na Facebooku. Odporúčaš ľuďom v prípade neistoty použiť aj takýto nástroj?

Je fajn, že vznikajú rôzne formy a spôsoby upozorňovania na tento problém. Keď niekomu vyhovuje chatbot, určite ho odporúčam vyskúšať.

Malo by podľa teba vznikať viac podobných aktivít, aby ľudia mysleli aj na to, že nie každá informácia na sociálnej sieti musí byť pravdivá?

V poslednom čase je toho čoraz viac, čo je dobré. Dôležité však je, aby sa tejto témy chytali aj tí, ktorí majú veľkú silu a výtlak. Hovorím o televíziách, špeciálne by som sa obracal na verejnoprávnu, o politických špičkách a o štátnych orgánoch.

Vidieť to napríklad práve na facebookovej stránke Polície SR, ktorá dokázala vybudovať silný kanál a ľudia oficiálny účet polície vnímajú prirodzene s rešpektom.

Hoaxy sa prirodzene šíria na sociálnych sieťach. Do akej miery by mali vlastníci platforiem ako Facebook, Instagram či Twitter vstupovať do kontroly obsahu, ktorý sa na ich sieťach šíri?

Musím vyzdvihnúť, že v súčasnosti sa sami hlásia k tomu, že by mali obsah kontrolovať. Debata sa posunula a dnes už nikto netvrdí, že sú len akousi platformou, na ktorej by mala panovať absolútna obsahová anarchia, ako to bolo kedysi.

Problém je skôr v tom, ako to v praxi vyzerá, teda do akej miery dodržiavajú pravidlá, ku ktorým sa sami zaviazali. To sa im stále nedarí, aj keď je to zrejme o niečo lepšie ako v minulosti.

Musím vyzdvihnúť, že v súčasnosti sa vlastníci internetových platforiem sami hlásia k tomu, že by mali obsah kontrolovať. Dnes už nikto netvrdí, že sú len akousi platformou, na ktorej by mala panovať absolútna obsahová anarchia, ako to bolo kedysi.

Dá sa určiť, aké hoaxy fungujú na jednotlivé vekové kategórie najviac, napríklad na mladých ľudí do 20 rokov, teda generáciu, ktorá žije najmä sociálnymi sieťami?

Je známe, že na mladých ľudí funguje vizuálny obsah, teda videá, fotky, meme obrázky a podobne. Zrejme sú menej ochotní čítať dlhé texty alebo sa celkovo preklikávať na články v médiách, aj keď to určite neplatí paušálne.

Naopak, starší ľudia sú zvyknutí čítať, ako príklad môžeme použiť profil Ľuboša Blahu, ktorý píše dlhé traktáty a často cieli práve na dôchodcov.

Spomínaš dôchodcov. Z jedného prieskumu dokonca vyplýva, že zdieľajú dezinformácie až sedem ráz častejšie ako ľudia vo veku do 30 rokov. Vedel by si poradiť, ako naučiť staršiu generáciu selektovať informácie?

Áno, sú výskumy, ktoré naznačujú, že dôchodcovia sú pri dezinformáciách zraniteľnejší. Na druhej strane platí, že mladí ľudia trávia na internete a sociálnych sieťach rádovo viac času, z tohto pohľadu sa táto téma stále primárne dotýka ich.

Naučiť staršiu generáciu orientovať sa na internete nie je ľahká úloha. Do určitej miery, ak je to čo i len trochu možné, by sme mali začať od seba. Ak nám to starí rodičia dovolia, mali by sme sa pozrieť na to, čo sledujú na Facebooku alebo celkovo na internete a porozprávať sa s nimi o tom.

Viem, že v organizácii Transparency International robili školenia o dezinformáciách práve pre starších ľudí (k dispozícii je aj online manuál, pozn. red.), ale takéto veci sa veľmi ťažko škálujú a robia vo veľkom. Preto by bolo skvelé, keby každý začal vo svojej rodine. Ak tam teda je aspoň nejaká šanca niečo s tým robiť.

Stretol si sa s ľuďmi, ktorí tvrdili, že niektoré hoaxy sú zaručene pravdivé, no potom svoj názor zmenili? Ak áno, čo spôsobilo zmenu ich postoja? 

Sú ľudia, ktorí zvykli veriť aj pomerne šialeným konšpiračným teóriám, prípadne sledovali médiá, ktoré sú na nich založené a neskôr s tým prestali.

Väčšinou bol za tým dlhší proces, často spojený so zmenou prostredia, napríklad keď ľudia prišli na vysokú školu a stretli nových ľudí. Tieto „premeny“ sa dejú, ale väčšinou nie cez jednorazovú interakciu niekde na internete.

Má zmysel hoaxy vyvracať? Ak áno, prečo?

Je potrebné selektovať ich a nevenovať sa hoaxom, ktoré na seba nedokázali strhnúť veľkú pozornosť. Tie, ktoré sa však začnú šíriť virálne, prípadne preniknú do mainstreamu a preukážu takýto typ životaschopnosti a atraktívnosti, treba určite vyvracať.

Existuje riziko, že im tým prinesieme pozornosť, ale inak by sa mohli šíriť a dostávať do povedomia v oveľa väčšej miere. Zároveň je dôležité, aby sa tá malá časť ľudí, ktorá si aktívne vyhľadáva vysvetlenie, k nejakému vysvetleniu aj dopracovala.

Naučiť staršiu generáciu orientovať sa na internete nie je ľahká úloha. Ak nám to starí rodičia dovolia, mali by sme sa pozrieť na to, čo sledujú na Facebooku alebo celkovo na internete a porozprávať sa s nimi o tom.

Kedysi sa naozaj veľa debatovalo o tom, či hoaxy vyvracať, alebo nie, v poslednom čase sa zdá, že vyhrala cesta vyvracať ich selektívne, pretože nechať atraktívne bludy nekontrolovateľne sa šíriť bez oponentúry, je najhoršia možnosť.

Nie každý človek dokáže vyhodnotiť, či je dané médium relevantné, pre mnohých sú jediným zdrojom informácií posty na sociálnych sieťach, kde sa to môže podobnými informáciami doslova „hemžiť“. Vedel by si poradiť, ako si vybrať relevantné médium? Respektíve odporúčaš ľuďom overovať si informácie z viacerých zdrojov, ako to v bežnej praxi robia novinári?   

Určite by som odporúčal klasické médiá ako SME, Denník N, Aktuality, Postoj alebo .týždeň, spravodajstvo televízií alebo rádií.

Novinári, ktorí v nich pracujú, samozrejme, robia chyby. Niektoré články sa jednoducho nepodaria a niekedy aj tam prenikne slabo overená informácia. Majú však určité štandardy práce, vieme si overiť, kto za daným médiom stojí, kto je v redakcii, kde sídli či ako je financované. Mnohí z tých novinárov navyše robia skvelú prácu, ktorá často šetrí naše spoločné peniaze, keď napríklad odhaľujú korupciu.

Ak narazím na niečo, čo ma zaujalo, ale nie som si istý zdrojom, prípadne to znie príliš prekvapujúco a bombasticky, základná vec je otvoriť Google a pozrieť sa, či a čo sa o tom píše inde.

Je to banálny krok, ale väčšina ľudí ho neurobí, pritom by im mohol v priebehu pár sekúnd ušetriť trapas spojený so zdieľaním hoaxu.

Téme hoaxov a dezinformácií sa venuješ dlhodobo. Je nejaký hoax, ktorý sa ťa naozaj prekvapil, či už svojím obsahom, alebo spôsobom, respektíve rýchlosťou šírenia?

Aktuálne ma napríklad prekvapuje, že podľa posledného prieskumu Focusu väčšina Slovákov verí, že v boji s koronavírusom nám najviac pomáha Čína. Pritom čínsky režim všetkým spôsobil problémy, keď zo začiatku tajil informácie o novom víruse, vyhrážal sa lekárom a umlčiaval tých, ktorí o tom hovorili. Aj z tohto dôvodu sa vírus niekoľko týždňov nerušene šíril do sveta.

Okrem toho nám Čína posiela len bežné komerčné dodávky tovaru (humanitárna pomoc z Číny prišla na Slovensko po tomto rozhovore 7. apríla 2020, pozn. red.), skutočnú pomoc dostaneme od Európskej únie, ktorá na boj s aktuálnou krízou uvoľňuje miliardy eur a rozväzuje pravidlá používania eurofondov.

V súvislosti s aktuálnou situáciou sa hneď objavili viaceré klamlivé tvrdenia. Napríklad, že treba piť vodu, pretože spláchne vírus do žalúdka, kde ho zničia kyseliny. V čase neistoty sa môže takáto informácia zdať ako skvelá rada.  

Áno, je to téma, na ktorú sa dnes viaže naozaj veľa hoaxov. Tejto téme sa napríklad venoval už spomínaný Vlado Šnídl z Denníka N, ktorý pripravil naozaj zrozumiteľné video. Má deväť minút a všetko veľmi pekne vysvetľuje.

Často spomínaný hoax je spojený s tým, ako vírus vlastne vznikol, čo nie je neobvyklé. Prečo je práve pôvod nejakých udalostí častým terčom konšpirácií?   

V minulosti sa šírili rôzne nezmysly o tom, že AIDS vyrobili v CIA, teraz sa šíria konšpiračné teórie, že za koronavírusom sú USA alebo Bill Gates, že vírus vznikol účelovo niekde v laboratóriu a sú za tým ekonomické záujmy.

V tejto téme však vládne vo vedeckej komunite zhoda. Koronavírus vznikol v čínskom meste Wu-chane prenosom zo zvieraťa (pravdepodobne netopiera) na človeka, má teda prírodný pôvod.

Keď sa vo svete stane niečo veľké, napríklad epidémia, teroristický útok, letecké nešťastie alebo veľký požiar, vždy sa vyroja veľkolepé teórie, ako to naozaj je a kto je za tým. Bolo by super, keby sa ľudia naučili byť pri týchto veciach obozretní, keďže realita býva spravidla nudnejšia.

Čítajte aj: Ako zvládnuť aktuálnu situáciu? Pomôcť môže aj spoločné varenie cez videohovor, hovorí psychologička

Aktuálne má veľa ľudí viac času sledovať médiá a prijímať informácie, ktorých je ešte viac ako zvyčajne. Ako si v takejto záplave informácií udržať prehľad?

Základom je mať dobre nastavené filtre. Prestať sledovať stránky a ľudí, ktorí zdieľajú hlúposti alebo veci, ktoré nás nezaujímajú, a začať sledovať ľudí a stránky, ktoré nás zaujímajú a zdajú sa prínosné.

Opierať by sme sa mali o spravodajstvo, v rámci ktorého je úlohou novinárov informácie preberať a triediť, čo je dobrý informačný základ.

Čo robíš ty, aby si si udržal pokojnú hlavu a nemal úzkosti z pretlaku informácií?

Na túto otázku nie som dobrý respondent, pretože mne samému sa to nedarí. Ale nedávno som si vypol notifikácie v rámci Facebooku a mám pocit, že je mi vďaka tomu trochu lepšie.

Jakub Goda

Živí sa ako tvorca reklamných vizuálov a animácií, je známy aj ako oceňovaný bloger píšuci na blogu Denníka N, publicista a aktivista. Venuje sa boju proti dezinformáciám a analyzuje ich šírenie a vplyv na spoločnosť. Spoločne s O2 organizoval menšiu kampaň na podporu serióznych médií.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Sirupy, pirohy a Vlčie hory alebo Ako dvaja kamaráti rozbehli z Uliča podnik, ktorý vytvára jedinečné produkty aj šance tam, kde ich iní nevidia

Dávajú prácu tam, kde jej veľa nie je, zakladajú sady, varia sirupy a dokazujú, že práve zodpovednosť chutí najlepšie.

Juraj Kovaľ a Miroslav Telehanič začínali v malej kuchyni varením prvého uhorkového sirupu. Dnes okrem úspešných prírodných Vlčích sirupov a Uličských pirohov vytvárajú aj pracovné miesta pre ženy z marginalizovaných skupín, zapájajú miestnych farmárov, mladých a budujú vlastné ovocné sady. Z dediny Ulič dokázali vytvoriť značku, ktorá dokazuje, že férovosť a odvaha menia región aj ľudské príbehy. Všimla si ich aj Nadácia Pontis, ktorá ich ocenila titulom za zodpovedné podnikanie Via Bona 2024, a to za inkluzívne zamestnávanie.

Zodpovednosť v podnikaní funguje – nielen v Uliči, ale aj v Smižanoch, kde sa férový prístup osvedčil aj značke Herba Drug

Zhovárali sme sa s jedným z majiteľov – Jurajom Kovaľom, ktorý síce s pribúdajúcou manažérskou prácou už netrávi veľa času vo výrobe, no ak treba, aj so spoločníkom Miroslavom Telehaničom si vyhrnú rukávy a spolu s ostatnými varia Vlčie sirupy aj Uličské pirohy. V rozhovore sa dozviete aj to:

  • prečo dobrý sirup nevznikne bez rešpektu – k ovociu aj k ľuďom,
  • ako chutí podnikanie, ktoré sa začalo vedľa misy s pirohmi,
  • ako to vyzerá vo firme, kde ľudia nepracujú pre vás, ale s vami,
  • prečo je rešpekt k ľuďom tou najlepšou firemnou stratégiou,
  • ako sa môže obyčajná záhrada premeniť na výnosný sad 
  • a prečo sa neoplatí utekať z regiónu, ktorý ešte len čaká na svoj príbeh.

Juraj, sirupy a pirohy – nie je to trošku kontrast? Ako ste začali podnikať s oboma značkami pod jednou strechou?

Môj kamarát a zároveň spoločník Miro odišiel po strednej škole žiť do Bratislavy. Prepracoval sa do vrcholového gastra a dostal sa aj k miešaniu nápojov – práve sirupy sa využívajú na to, aby ste do drinku priniesli špecifickú chuť, farbu, vôňu. 

Zistil, že na trhu nie sú sirupy na čisto prírodnej báze, začal si ich teda pre vlastnú potrebu pripravovať sám. A vtedy ma oslovil, či by sme túto dieru na trhu nezaplátali.

V tom čase už moja mama s tetou podnikali s pirohmi – Mirova (naivná) predstava bola, že som v tom doma a viem, ako sa podniká.

A vedeli ste?

Samozrejme, že nie! (Smiech.) No myšlienka ma nadchla, a tak sme hneď na druhý deň, vtedy ešte v rodičovskom byte, varili náš prvý uhorkový sirup. Dodnes patrí k mojim srdcovkám. 

Nasledovali všetky ďalšie kroky k tomu, aby boli Vlčie sirupy skutočne náš podnikateľský chlebíček. Bolo to v roku 2012. 

Najskôr teda boli pirohy, až potom prišli sirupy. 

Divíziu, ktorá sa venuje ručne lepeným pirohom, ku ktorým neskôr pribudli aj halušky, šúľance a u nás na východe známe holúbky (kapustný list s mletým mäsom a ryžou, pozn. red.), založila moja mamka s tetou. 

Vyrastali sme pod ich krídlami, čo nám veľmi pomohlo. Miro sa vrátil z Bratislavy domov, ja som ešte študoval aplikovanú mechaniku.

Vzadu vo výrobni pirohov sme si osvojili veľmi malý nevyužitý priestor v dezolátnom stave. Dva-tri mesiace sme pošetrili, z úspor sme niečo kúpili, potom sme zase sporili a vyliali sme podlahu. Opäť sme sporili a zdvihli stropy, neskôr sa urobila voda. 

Prvé dva roky sme iba budovali samotnú prevádzku, riešili byrokraciu a učili sa o ovocí a jeho spracovaní na sirupy.

Nešli sme podnikať tam, kde to bolo jednoduchšie. Išli sme tam, kde sme doma.

Zakladáte si na čistej prírodnej chuti sirupov. Bolo náročné zisťovať, ako spracovávať rôzne druhy ovocia?

Vyžadovalo si to čas a museli sme sa to naučiť, ja som vyučený strojár. (Smiech.) Každé ovocie pracuje inak a môže sa zohrievať pri iných teplotách. Žiadny z našich sirupov nevaríme, podľa druhu ovocia sa zohrieva od 60 °C do maximálne 80 °C tak, aby boli zachované čerstvá chuť aj výživové vlastnosti ovocia. 

Napríklad, keď čerešne zohrejete na 65 °C, máte skvelý čerešňový sirup, pri ohreve na 80 °C chutí ako kompótová voda. Ladili sme chute, receptúry, od začiatku sme si zakladali na zaujímavých kombináciách.

Vy ste ešte ladili chute prvých sirupov, zatiaľ čo vedľa už vaša mamina so sestrou naplno vyrábali pirohy. Dodávalo vám to odvahu rozvíjať firmu v regióne ďalej?

Absolútne. Mamka pochádza z Uliča, kde sa nachádza aj výroba. Trápilo ju, že región sa vyľudňuje, mladí odchádzajú za prácou a životom do väčších miest. 

S pirohmi chceli vytvárať aj pracovné miesta ako motiváciu pre ľudí zostať doma. Nás s Mirom to inšpirovalo. Ak by sme sa na to pozerali z biznisového hľadiska, bolo by výhodnejšie ísť do pripravených priestorov, kde by sme výrobu mohli spustiť oveľa skôr, jednoduchšie a s menšími nákladmi. 

Aj my sme však rodáci a príbeh pirohov nás motivoval. Videli sme, že sa to dá a že môžeme aj odtiaľto preraziť do sveta, k tomu aj pomôcť regiónu.

Miro bol jasný príklad. Okamžite po skončení strednej školy bol zbalený a odišiel do Bratislavy. Pracovné miesta tu chýbajú, a ak aj sú, pracovné podmienky nie sú ideálne. Preto sme sa chceli vypracovať na regionálneho zamestnávateľa a zároveň vytvárať také pracovné podmienky, aby sme sa nehanbili našim zamestnancom pozrieť do očí.  

Žijete vo vzácnom regióne nazývanom aj Vlčie hory, názov pre sirupy zrejme pochádza odtiaľ. Akú úlohu zohráva lokalita vo vašom v podnikaní?

Naši vytvorili značku Uličské pirohy aj s cieľom zviditeľniť región, poňali to z prvej ruky. My sme na to išli podobne – obec Ulič sa nachádza v Národnom parku Poloniny, pričom celá oblasť sa v minulosti nazývala Vlčie hory, preto sme aj sirupy nazvali Vlčie. Dokonca aj Ulič má v erbe vlka. 

Poloniny sú však najmenej rozvinutým národným parkom na Slovensku, bola to pre nás hravá forma, ako ho zviditeľniť.

Podnikáte už 13 rokov, s Mirom ste začínali dvaja. Koľko vás je dnes?

V samotnej výrobe sirupov zamestnávame osem ľudí, na západe máme dvoch zamestnancov na obchod a máme ešte externistov na marketing. Pirohy vyrába 25 zamestnankýň a zamestnancov.

Rozrástli ste sa, no stále zostávate v obci.

A nikdy odtiaľ neodídeme. Všetky naše kroky smerujú k tomu, aby sme tu zostali a podnikali. Pred tromi rokmi sme začali zakladať aj vlastné ovocné sady. 

Naša vízia je spracúvať čo najviac lokálneho ovocia. Preto sme spustili projekt Buď náš farmár – zapájame miestnych, ktorí nevyužívajú svoje záhrady a sady. Máme zoznam byliniek a ovocia a oni sa sami rozhodnú, čo by chceli pestovať – my to od nich potom odkúpime. 

Na vlastné náklady nakúpime sadenice podľa veľkosti pozemku. Je to doslova na dôvernom podaní si ruky. Princíp spočíva v tom, že by mali dopestovať jednu až dve úrody, aby nám splatili to, čo sme do nich investovali. My sa zaväzujeme, že všetky ďalšie úrody od nich budeme odkupovať. 

Zároveň sme začali sami vysádzať, učíme sa byť farmármi. 

Zostávajú u vás pracovať aj mladšie generácie?

Máme brigádnikov, ktorí k nám chodievajú napríklad cez víkendy. Timo z Uliča u nás začal brigádovať na konci deviateho ročníka, zostal celú strednú školu po víkendoch a cez leto a dnes už pracuje na TPP. 

Diana zo Sniny brigádovala u nás počas celej strednej, keď skončila, rovno nastúpila k nám a za malú chvíľu sa vypracovala na zástupkyňu vedúcej vo výrobe. 

Teší nás, že vieme zamestnávať aj mladých ľudí, ktorým dokážeme dať také možnosti, aby zostali u nás.

Dlhodobo sa snažíte vytvárať príležitosti tam, kde ich nie je veľa – pre mladých, región aj komunity. A tak ste sa rozhodli aj zamestnávať ženy z marginalizovaných skupín, za čo vás ocenila aj Nadácia Pontis. Čo vás k tomu viedlo?

Celá idea mojej mamky a tety mala dva kľúčové body: v regióne bolo málo pracovných miest a drvivú väčšinu z nich tvorila ťažká práca v lese, primárne pre mužov. Preto sa naši snažili podnikanie nastaviť tak, aby si prácu dokázali nájsť aj ženy z regiónu. Lepenie pirohov je činnosť, ktorá to umožňuje. 

Dlho u nás pracovala len jedna Rómka. Neviem presne prečo – možno zohral rolu strach či predsudky, s ktorými sa často stretávajú. V Uliči pritom žije približne 300 Rómov a Rómok, komunita je tu početná. Keď sme si to uvedomili, začali sme s nimi cielene komunikovať a ponúkli sme im možnosť práce u nás, aby vedeli, že sa u nás nemusia báť a sú vítané.

Prešlo niekoľko mesiacov a ženy sa samy začali chodiť pýtať na prácu, v rámci možností a potrieb firmy sme ich začali zamestnávať. Uvedomili si, že podmienky majú u nás rovnaké ako všetky ostatné ženy. 

Bolo veľmi milé pozorovať, ako sa dokázali začleniť, ako pracovali, odmenili sa nám vzornou dochádzkou aj výkonmi v práci. Sirupy alebo pirohy, oboje sú remeselná ručná výroba – a je rozdiel, keď za hodinu zlepíte 10 pirohov a keď zlepíte 1 000 pirohov. Ony si vážia možnosť pracovať, pracujú veľmi svedomito a usilovne.

Via Bona 2024 – ocenenia za zodpovedné podnikanie už pozná svojich víťazov v každej kategórii: 

  • Deutsche Telekom IT Solutions: Zodpovedná veľká firma

Za zodpovedný prístup k podnikaniu, ktorý prepája inováciu, kvalitu a transparentnosť s environmentálnymi opatreniami, podporou diverzity a angažovanosťou v komunitách a regióne.

  • DYNAMIK HOLDING: Zodpovedná malá/stredná firma

Rodinná stavebná firma, ktorá transparentne podniká, investuje do zelených technológií aj do individuálneho prístupu

  • Kaufland: Cena za klimatickú zodpovednosť

Zaviedli recykláciu plastov pomocou hmyzu a opakovane použiteľné obaly. V rámci projektu Road to Zero Waste zrecyklujú vyše 94 % vlastného odpadu vďaka muche čiernej.

  • Vlčie sirupy a Uličské pirohy: Cena za inkluzívne zamestnávanie

Za vytváranie pracovných miest pre rómske ženy v regióne s vysokou nezamestnanosťou a budovanie férového pracovného prostredia postaveného na rovnosti a bez predsudkov. Ich férový prístup mení životy aj postoje v komunite aj regióne.

  • Lab.café: Cena za sociálnu inováciu

Kto sa hrá, vzdeláva sa, a kto tvorí, rozvíja sa. Za komunitný priestor, ktorý spája coworking, kaviareň — vytvorili ním širokej verejnosti prístup k technológiám ako 3D tlač či laser, podporujú tak kreativitu a vzdelávanie.

  • Tesco: Cena za pozitívnu zmenu v komunite

Tesco pristúpilo komplexne k riešeniu menštruačnej chudoby – od zníženia cien vlastných značiek cez menštruačné boxy až po edukáciu a dostupnosť pomôcok v školách a na pracoviskách.

  • Orange Slovensko: Cena za zodpovednú kampaň

Kampaň Influendcérky otvorila tému kyberšikany cez silné príbehy matiek známych tvárí. Pomáhajú rodičom chrániť deti v online priestore a rozvíjajú diskusiu o digitálnej bezpečnosti.

28 % zamestnankýň (aktuálne 10 žien) tvoria Rómky. Vnímate aj reálny vplyv na ich životy?

Za sirupovú časť môžem povedať, že to na naše ženy malo skutočne pozitívny vplyv. 

Napríklad, naša Tina je slobodná mama štyroch školopovinných detí, tri z nich sú na základnej škole, štvrtá ešte len teraz nastúpila do prvej triedy. Tina predtým pracovala v hlinikárni v Snine, cestovala tam hodinu autobusom, robila dvanástky a vracala sa o pol ôsmej večer domov. 

Deti boli celý čas samy doma, starala sa o ne najstaršia dcéra, ktorá je sama dieťaťom. Práca bola fyzicky náročná a ani pláca nebola ideálna. Tina mala náklady aj s cestovaním a takmer žiadny čas na rodinu a výchovu detí, na ktoré zostala sama. 

Dnes pracuje u nás, doslova päť minút pešo od domu, nastupuje o šiestej ráno, končí o druhej poobede a môže byť s deťmi. 

Naša Mária zase predtým pracovala s mužom v Čechách. Vrátili sa na Slovensko, narodil sa im syn. Muž má problém sa zamestnať, má len sezónne práce, ona nemala žiadnu. Dnes pracuje u nás. 

Marcela mi zase spomínala, že si s mužom prerábajú kuchyňu. Pracuje u nás tretí rok, má stabilný pravidelný príjem. Jej muž pracuje aj v zahraničí. 

Snažíme sa zamestnancom vytvárať dobré podmienky. U nás si zarobia v priemere 1 000 až 1 100 € mesačne v čistom a sú doma. 

Vždy však dodávam – kto si myslí, že varenie sirupov je ľahká práca, rýchlo by som ho z toho vyviedol. Makajú ako včielky, je to náročná, ale záslužná práca. Určite je to vhodnejšie ako práca niekde v lese, kde sa v zime boríte v snehu, moknete, fyzicky náročne pracujete. U nás majú ženy strechu nad hlavou a pracujú v relatívne čistom prostredí – kým nie sú zašpinené od čučoriedok či jahôd. (Smiech.)

Hovoríte o nich s rešpektom a úctou. Vracajú vám váš prístup?

Ťažko je mi seba samého reflektovať. Pri mnohých príležitostiach sa však ony samy vyjadrovali, že sa im ani nesnívalo o takých šéfoch, akých majú dnes. Určite nám to vracajú. S akoukoľvek prosbou za nimi prídem, nikdy mi nepovedali nie. Keď nemôže jedna, ponúkne sa druhá. To, čo dávame, sa nám vracia. Je to obojstranné.

Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Keď sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný.

Veľa sa v spoločnosti hovorí o tom, že zamestnávanie ľudí z marginalizovaných skupín je charita. Vy však ukazujete, že je to aj podnikateľsky dobré rozhodnutie. V čom vám to funguje? Alebo: ako by ste to podnikateľom, ktorí tento spôsob dehonestujú, vysvetlili?

V niektorých prípadoch je od začiatku zlý postoj zamestnávateľa. Predstavte si to opačne. Prišiel by som k vám so záujmom zamestnať sa – je jedno, či som alebo nie som Róm, ak so mnou začnete komunikovať opovrhujúco či nazerať na mňa zhora, aké mám možnosti?

Keď máte voči ľuďom predsudky a správate sa k nim neúctivo, nemôžete od nich čakať nič iné. Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Ak sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, ak nerobíte zo seba poloboha len preto, že im dávate zamestnanie, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný. 

Ja ich zamestnávam, ale oni tam predsa nestoja, oni nám vyrábajú peniaze. Sme od ľudí závislí, keby sme ich nemali, nemá nám kto vyrábať. Tak ako by si oni mali vážiť, že majú prácu, my by sme si mali vážiť, že máme ich. To je základ, na ktorom by sme mali stavať. 

Nemali ste na začiatku obavy, ako verejnosť zareaguje na váš prístup?

Pre mňa ako človeka boli takéto obavy absolútne neopodstatnené. Bohužiaľ, stále žijeme v spoločnosti, kde mnohé veci nie sú akceptované. Moja mierna neistota bola, či to skôr nevezme negatívne spoločnosť. 

Sme potravinová výroba, hygienu dodržiavame na 100 %, je však veľká skupina ľudí, ktorí by na to mohli nazerať negatívne. Veľmi rýchlo sme si však uvedomili, že to nemôže byť relevantný dôvod na to, aby sme to nevyskúšali. 

V našej malej obci som sa nestretol s negatívnym názorom. Neskôr som sa v rámci širšieho okolia ojedinele stretol s rôznymi reakciami – ja však rázne reagujem a vysvetľujem. Ak by to niekto aj chcel napadnúť, cez nás to neprejde.

Na záver trošku zmeňme optiku – čo vás ľudsky teší, keď ráno otvoríte dvere na výrobni?

Nejdeme si dávať ružové okuliare, sú lepšie a horšie dni. Ak sa ale bavíme aj v súvislosti s rómskymi ženami, sú síce temperamentné povahy, ale sú to veselé kopy. Pri nich sa človek naozaj nikdy nenudí. Sme malý podnik s rodinnou uvoľnenou atmosférou, všetci si tykáme. A ešte aj učia naše baby po rómsky.

A aké sú vaše obľúbené sirupy a príchuť pirohov?

Miro to raz veľmi pekne vystihol: „To ako keby ste sa ma opýtali, ktoré z mojich detí je moje najobľúbenejšie.“ (Smiech.) 

Každú príchuť vytvárame my dvaja, riešime vývoj všetkých našich produktov, nikdy sme nepustili von niečo, čo by nám nechutilo a o čom by sme neboli na 100 % presvedčení, že je to fajn. 

Uhorka a limetové listy sú dodnes moja srdcovka. A pirohy? Jednoznačne zemiak/bryndza. 

Ešte ste sa neprejedli?

Keď sme boli deti, babka strávila štyri hodiny ich prípravou. Dala pred nás misu a v momente boli fuč. Keď naši založili firmu a zrazu sme mali neobmedzený prístup k pirohom, prvý polrok boli na stole na raňajky, obed aj večeru, dva roky nato som pirohy už nechcel ani vidieť – dnes si ich vždy s obľubou dám. 


Záleží nám na hodnotách, ktoré posúvajú spoločnosť vpred. O2 dlhodobo podporuje zodpovedné podnikanie – aj preto je Sóda hrdým mediálnym partnerom ocenenia Via Bona od Nadácie Pontis.

Juraj Kovaľ

Vyučený strojár, vychovaný „medzi pirohmi a horami na východe Slovenska“, ktorý sa namiesto odchodu na západ rozhodol zostať doma a zveľaďovať región. Spolu s Miroslavom Telehaničom vybudovali firmu Vlčie sirupy a rozvinuli Uličské pirohy, v ktorých nie je dôležité len to, čo vyrábate, ale aj s kým. Dnes vedú podnik, kde takmer tretinu tímu tvoria ženy z marginalizovaných rómskych komunít. Podnikanie pre neho nie je len o produkte, ale najmä o dôvere, férovosti a dôstojnosti – hodnotách, ktoré dokážu meniť región aj ľudské príbehy.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.