Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Ako vzdelávať deti doma? Máme pre vás 9 praktických tipov

Učiť deti v domácich podmienkach môže byť výzva. Poradíme vám, ako sa s tým vyrovnať.

Na domáce vzdelávanie svojich detí prešli v dôsledku pandémie desaťtisíce rodičov na celom Slovensku. Mnohí popritom štandardne pracujú alebo prešli na home office, čo novú situáciu ešte viac skomplikovalo. Kristína Převrátil Alexy z projektu Ideology, ktorá spolu s manželom vzdeláva svojho syna doma, sa s nami podelila o svoje tipy, ktoré vám môžu domáce vzdelávanie zjednodušiť a spríjemniť.

Férová nadácia O2 podporila v rámci grantu O2 Digitálna škola online vzdelávanie žiakov a učiteľov. Zistite viac o jednotlivých projektoch

Sme trojčlenná rodina, máme syna, tretiaka na ZŠ. S manželom pracujeme väčšinu času z domu, založili sme si firmu práve v čase, keď sa nám narodil syn. Chceli sme sa obaja venovať tak synovi, ako aj práci a toto usporiadanie nám dávalo možnosť skúsiť to. Rozhodne to nie je najľahšia cesta, ale vidíme v nej zmysel.

Nášho syna vzdelávame doma, lebo v školskom prostredí nebol spokojný a nenapredoval. Nebolo to ľahké rozhodnutie. Vyžiadalo si zmeny v našich životoch, ale neľutujeme ich. Rozhodli sme sa, že budeme dôverovať jemu aj sebe, napriek rôznym radám a názorom, ktoré sa na nás rútili zo všetkých strán.

V jednom momente sme stáli pred voľbou, či budeme nášho syna považovať za problémového, nedostatočného a záťažového (lebo to z neho robilo školské prostredie a obsah vyučovania), alebo za takého, aký je a budeme veriť, že má svoju cestu, ktorou dokáže napredovať.

Je dokázané, že cez záujem a dobrý pocit sa deti učia viac a rýchlejšie. Treba im veriť, že prirodzená zvedavosť a chuť napredovať ich nakoniec donútia zdolať aj to, čo najskôr odmietali.

Vzdelávať sa dá všade, v domácnosti aj počas nákupov

Domáce vzdelávanie je právne označenie, ale z podstaty veci by som ho skôr nazvala „poznávanie“. A to nielen domáce, ale aj mestské, prírodné, osobné a spoločenské. Nežijeme v triedach, ako žiaci v školách, ale oveľa viac v kontakte so svetom okolo nás.

Syn s nami nakupuje, chystá obed a podieľa sa aj na chode domácnosti, čo vo výchove chlapcov na Slovensku často veľmi chýba. Spoločne chodíme na výlety, do múzeí či do kaviarní, navštevujeme kamarátov a ihriská (v čase pandémie je náš život limitovaný). Našu každodennosť žijeme oveľa pestrejšie a tvorivejšie, než je štandard.

Nemáme zaužívané „učenie“ v jednej časti dňa či ako aktivitu cez deň. Keby ste sa syna opýtali, ako sa doma učí, asi by otázke neporozumel. Jeho učenie totiž prebieha stále, nedelí sa na predmety ani dni v týždni. Žije v témach, ktoré ho zaujímajú (napríklad pravek, zvieratá alebo druhá svetová vojna) a v nich sa rozvíja zo všetkých stránok. My mu pomáhame hľadať zdroje a sme jeho partneri do diskusie.

Nezabúdajte na radosť z učenia sa

Neredukujme učenie na „učivo“. Vyberme to, čo deti zaujíma, s čím s nimi vieme tvorivo pracovať, a rozvíjajme to.

Školsky vymedzené učivo máme v hlavách my rodičia, a keď je príležitosť, nadhodíme ho ako príspevok do debaty alebo návrh na aktivitu. Učivo však nepovažujeme za posvätné a nevynucujeme si jeho „bifľovanie“. Niekedy stačí, že syn vníma, že daná téma vôbec existuje, keďže vieme, že sa aktuálne zaujíma o množstvo iných tém a oblastí, nenútime ho poznávať nasilu.

Skupina rovesníkov nie je jediné miesto, kde sa dá učiť tímovej práci. Rodina je skvelé laboratórium vzťahov, povinností a práv, je to cvičisko komunikácie. Je to tím, v ktorom má každý svoju rolu, práva aj povinnosti. Rovnako tak fungujú aj pracovné tímy.

U nás doma je chuť učiť sa, dobrovoľnosť a radosť z učenia to najdôležitejšie. Škola ju často deťom berie a otáča ju na povinnosti, vynucovanie a prekonávanie sa. Rovnako ako v iných oblastiach života aj počas učenia sa musí človek zdolávať prekážky, občas sa prinútiť k veciam, ktoré ho samy osebe nebavia alebo mu nejdú. Hnacím motorom by však nemalo byť toto pretláčanie a nútenie sa. Hnací motor má byť záujem, pretože vďaka nemu zdolávame prekážky ľahšie a efektívnejšie.

Veďte deti k tomu, že vzdelávanie je celoživotný proces

Žijeme v dobe, keď je potrebné vzdelávať sa celoživotne, nestačí len dokončiť školu. Rovnako ako syn aj my s mužom sa stále vzdelávame. Trhy sa menia a pracovné príležitosti tiež, preto chceme zostať flexibilní.

Učenie sa nemusí byť iba vynucovaná povinnosť a v konečnom dôsledku našim deťom pomôžeme najviac, keď ich naučíme mať z učenia v prvom rade radosť. Budú to do budúcnosti potrebovať.

Ich pracovné uplatnenie bude ešte premenlivejšie ako to naše. Flexibilita, ako aj schopnosť učiť sa nové veci sú kľúčové. Vďaka tomu dávame synovi oveľa väčšiu voľnosť.

Aj v domácom prostredí môžete budovať tímového ducha

Skupina rovesníkov nie je jediné miesto, kde sa dá učiť tímovej práci. Rodina je skvelé laboratórium vzťahov, povinností a práv, je to cvičisko komunikácie. Je to tím, v ktorom má každý svoju rolu, práva aj povinnosti. Rovnako tak fungujú aj pracovné tímy.

Dôležitou prerekvizitou učenia sa je pocit bezpečia. Človek najlepšie napreduje, keď sa necíti ohrozený, napríklad vlastnou chybou. Hoci sme vyrastali inak, snažíme sa doma vytvárať atmosféru, v ktorej je bezpečné robiť chyby.

Neznamená to, že veci flákame. Učíme sa však, že aj keď niekomu ublížime, je možné ospravedlniť sa a skúsiť to znova. Učíme sa, že keď sa nám niečo nepodarí, napríklad niečo rozbijeme alebo nezvládneme svoje emócie, nie je to koniec sveta. Ceníme si vôľu skúsiť to znova, lepšie.

Naučte sa ovládať svoje emócie

Jedna z vecí, ktoré považujem pri našom spoločnom učení za najdôležitejšiu, je zvládanie emócií. Viem si predstaviť, že rodičia s nákladom, ktorí im „pristál“ v tomto období doma, to nemajú ľahké.

Počas rokov so synom doma som si všimla, že keď sa rovnakou mierou sústredíme nielen na samotný predmet či učivo, ale aj na to, ako veci zvládame a ako sa pri nich cítime, veci nám idú lepšie. Najmä na začiatku dňa alebo pri náhlych zmenách plánov či okolností je dobré sa zastaviť a chvíľu vnímať, ako sa kto cíti – porozprávať sa o tom, prečo sa tak cítime a ako si s tým vieme alebo nevieme poradiť.

Nebudem sa tváriť ako majster sveta, tiež mi občas stratím trpezlivosť a vlastný hnev ma dokáže prevalcovať. Pracovať s tým sa doma učíme všetci. Hoci to znie banálne, ale všeliekom je u mňa dýchanie. Najmä keď syn skúša moju trpezlivosť, začnem vedome dýchať – vpo nádychu zadržím dych a potom ho pomaly vypúšťam. Ďalšia dobrá taktika je opustiť na chvíľu miestnosť a ísť sa napiť vody.

Skvelo funguje, keď si rodič nájde formulky, ktoré vie použiť, keď ho hnev zavalí – získa tak čas na spracovanie situácie, napríklad: Teraz sa hnevám, nechcem nič hovoriť, lebo by ti to ublížilo. alebo Potrebujem čas, hnevám sa a vtedy občas poviem veci, ktoré neskôr ľutujem.

Držte sa toho, čo baví deti aj vás

Pri domácom učení odporúčam chytať sa toho, čo deti aj rodičov baví a pokúsiť sa hľadať v tom priestor na napredovanie. Nech si tento čas spolu čo najviac užijú. Každého rodiča môže baviť niečo iné, a tak dokáže deťom odovzdať niečo navyše.

Manžela baví matematika a vidím, že syn sa spoločne s ním dokáže nadchnúť sledovaním výpočtu príkladu. So mnou sa skôr nadchne skôr hľadaní súvislostí v informáciách.

Pri domácom učení odporúčam chytať sa toho, čo deti aj rodičov baví a pokúsiť sa hľadať v tom priestor na napredovanie. Nech si tento čas spolu čo najviac užijú. Každého rodiča môže baviť niečo iné, a tak dokáže deťom odovzdať niečo navyše.

Všetko, čo nám nejde alebo sa zdá neprekonateľné, často potrebuje iba viac času a odstup. Niekedy sa k veciam vrátime až po čase a zistíme, že majú jednoduché riešenie, ktoré sme v danej chvíli nevideli. Práve to, že človek nevie, musí rozmýšľať a opakovane sa k veciam vracať je podstata poznávania. A v tom sa skrýva aj radosť z poznávania.

Netvárte sa, že rozumiete všetkému

Myslím si, že úlohou učiteľa rodiča nie je kázať deťom o tom, ako čo je. Dobrý učiteľ deti stimuluje k tomu, aby to chceli zistiť samy.

V rodičovi preto vidím skôr sprievodcu, ktorý spolu s dieťaťom zisťuje a objavuje, netvári sa, že všetko vie. Ja sa so synom dozvedám úžasné veci zo sveta fyziky a mechaniky, ktorým, priznávam sa, vôbec nerozumiem.

Nechám sa od neho poučiť, prípadne mu pomáham s hľadaním zdrojov. Občas spoločne napíšeme e-mail niekomu, kto o danej téme vie viac.

Ako rodičia viedli deti k športu počas karantény? Inšpirujte sa 3 príbehmi

Domnievam sa, že takto získané vedomosti a zručnosti budú trvalé a deti ich v živote naozaj uplatnia. Nebudú sa viazať len na písomku či skúšku, po ktorej im všetko z hlavy odletí.

Orientujte sa na témy, nie na hodiny a predmety

Vzdelávanie doma vytvára šancu narábať s časom efektívne. Sú dni, keď sa deti lepšie sústredia na prácu pri stole, trénovanie písania či kreslenie. Sú dni, keď sa chcú viac hýbať, robiť pokusy alebo skladať skladačky.

Podľa toho môžeme tematicky zamerať celé dni, ako ich deliť na hodiny a predmety. Pri starších deťoch sa dá vnímať, či sa chcú o témach rozprávať a napredovať v diskusii, alebo sa chcú venovať samostatnej činnosti, čítaniu a zisťovaniu informácií. Netreba sa viazať na školský denný rozvrh, veci sa dajú rozložiť do celého týždňa.

Rovnako to platí aj o sústredení. Každé dieťa ho má trochu iné. Náš syn sa dokáže sústrediť na veci, ktoré ho zaujímajú, celé hodiny. Na tie, čo ho nezaujímajú, sa sústredí niekoľko sekúnd. Je fajn poznať dieťa a posúvať ho postupne, mať realistické očakávania a vnímať jeho úspechy skôr v porovnaní s jeho výkonom včera či pred týždňom, nie v porovnaní s nejakou výkonovou tabuľkou či nebodaj s ostatnými rovesníkmi.

Vytvorte si systém samostatnej práce

Samostatnosť dieťaťa je veľmi dôležitá aj pre duševné zdravie rodiča a jeho schopnosť venovať sa práci. Preto odporúčam dohodnúť si systém samostatnej práce. Najmä pri menších deťoch to je ťažké, ale dá sa to.

Nám pomáha vizualizácia, prostredníctvom ktorej si ukazujeme, akú veľkú časť kruhu, teda dňa tvorí samostatná práca a akú časť spoločný čas. Všetky otázky, ktoré syn má, si necháva na čas, keď sme mu plne k dispozícii.

Netreba mať však veľké očakávania, deti robia chyby rovnako ako my. Preto sa občas stane, že z nadšenia, ktoré nevie skrotiť, nám vbehne do pracovného online stretnutia alebo ho prevalcuje frustrácia či hnev z neúspechu a neudrží ho v sebe. Keď môžeme, snažíme sa mu pomôcť, na druhej strane ho však po čase, keď už emócie nie sú také veľké, vždy upozorníme, že nabudúce to skúsime inak, samostatnejšie.

Náš syn sa najčastejšie samostatne venuje Minecraftu, ktorý v tomto období poskytuje zadarmo množstvo rôznych edukačných modulov. Minecraft sa často prezentuje ako strašiak, nás však úplne fascinuje. Okrem architektúry a skladania ponúka možnosť učiť sa takticky rozmýšľať, vytvárať elektrické obvody, pochopiť chemické reakcie, dokonca naučiť sa chovať zvieratá a pestovať rôzne plodiny.

Jasné, realita je realita, ale poznatky získané v Minecrafte majú zmysel. Táto hra umožňuje aj spoluprácu, náš syn ju hráva často spoločne s deťmi v iných domácnostiach.

Bonus: Ako môže vyzerať preskúšavanie pri domácom vzdelávaní

Pri domácom vzdelávaní sa dieťa musí každý polrok zúčastniť na preskúšavaní v škole, ktorú si zvolíte. Školu, do ktorej sme zapísali nášho syna, sme poctivo vyberali. A hoci ju máme 200 km od miesta, kde bývame, neľutujeme to. Panie učiteľky sú veľmi rozhľadené a skúsené, vnímajú nášho syna ako špecifickú osobnosť a v možnej miere tomu podriaďujú aj preskúšavanie.

Využívame možnosť individuálneho preskúšavania, škola však organizuje aj rôzne hravé tímové formy zisťovania vedomostí detí. Možností je vždy viac a atmosféra je pohodová, uvoľnená. Panie učiteľky nekladú na deti viac tlaku, ako by boli schopné uniesť, a za to si ich nesmierne vážim.

Chcete rozhýbať svoje deti? Pustite sa do spoločného cvičenia podľa skúsených trénerov

Tento deň je náš jediný hmatateľný kontakt so školou a vždy sa naň pripravujeme. Dáme dokopy všetko, čo syna posledný polrok bavilo, čím sa zaoberal. Je to poučná chvíľa aj pre mňa, lebo ma prinúti zamyslieť sa, ako sa zmenil a vyvinul.

Ak mám byť úprimná, to, ako syn napreduje, by som nikdy nenaplánovala. Vždy je to prekvapivé, témy sú nečakané, skoky vo vývine obrovské, často aj v oblastiach, ktorým sa cielene nevenujeme. Zo začiatku som mala predstavu, že jeho vzdelávanie pôjde v koľajach, ktoré určíme my, z čoho nás syn našťastie vyliečil.

Niečo z toho, čo za polrok urobí, sa so školským učivom prelína (napríklad rýchlo napreduje v gramatike), niečo nie (veľa tém a oblastí, ktoré škola vyžaduje v tomto čase, ho bavilo inokedy alebo sa k nim dostal iba okrajovo). Väčšinou po tomto prekrytí spolu s učiteľkami pátrame.

Známkovanie u nás v rodine zatiaľ berieme ako súčasť administratívy, syna sa netýka. Som rada, že máme túto možnosť, pretože v tejto fáze života sú schopnosti dieťaťa často dané prirodzeným vývinom a ten je u každého dieťaťa iný. Nevidím dôvod trestať dieťa zlou známkou za slabšiu motoriku, napríklad za písanie, len preto, že jeho telo mu to nedovoľuje. Každé dieťa robí, čo vie a môže, keď mu na to vytvoríme vhodné podmienky.


Ako vzdelávať deti efektívne aj online? Férová nadácia O2 podporila v rámci tohtoročného grantu O2 Digitálna škola celkovou sumou až 60 000 € projekty zamerané na vzdelávanie učiteľov aj žiakov základných a stredných škôl. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Kristína Převrátil Alexy

Venuje sa komunikácii, sociológii a neurodiverzite, spolu s manželom Janom podniká v oblasti marketingu a reklamy. Viac o témach, ktoré ich zaujímajú, nájdete v ich podcastoch na Ideology.podbean.com alebo na stránke ideology.sk.   

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.

Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.

Narodili sa po novembri ’89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte mladých ľudí, ktorí svojou slobodou posúvajú Slovensko vpred.

V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:

  • ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
  • aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
  • prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
  • čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
  • ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
  • a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.

Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?

Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.

V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.

Nebáli ste sa problémov?

To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.

Čo vás naučil skauting?

Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.

Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.

Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.

Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?

Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.

Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.

Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.

Akú rolu hrá v skautingu komunita?

Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.

Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.

Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.

Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?

Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.

Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.

Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.

Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Môže mať človek priveľa slobody?

Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.

Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?

Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.

V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.

Akú krajinu ste navštívili naposledy?

Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)

Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.

Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?

Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.

Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?

Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.

Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.

Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?

Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.

Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.

Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.

Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?

Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.

A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.

Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?

Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.

To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.

Jej opravu ste iniciovali vy?

Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.

Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.

Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?

Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.

Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.

Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?

Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.

Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.

Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením.  Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.


Martin Macharik

Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.

Páčil sa vám článok?
12345
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.