Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Ako vzdelávať deti doma? Máme pre vás 9 praktických tipov

Učiť deti v domácich podmienkach môže byť výzva. Poradíme vám, ako sa s tým vyrovnať.

Na domáce vzdelávanie svojich detí prešli v dôsledku pandémie desaťtisíce rodičov na celom Slovensku. Mnohí popritom štandardne pracujú alebo prešli na home office, čo novú situáciu ešte viac skomplikovalo. Kristína Převrátil Alexy z projektu Ideology, ktorá spolu s manželom vzdeláva svojho syna doma, sa s nami podelila o svoje tipy, ktoré vám môžu domáce vzdelávanie zjednodušiť a spríjemniť.

Férová nadácia O2 podporila v rámci grantu O2 Digitálna škola online vzdelávanie žiakov a učiteľov. Zistite viac o jednotlivých projektoch

Sme trojčlenná rodina, máme syna, tretiaka na ZŠ. S manželom pracujeme väčšinu času z domu, založili sme si firmu práve v čase, keď sa nám narodil syn. Chceli sme sa obaja venovať tak synovi, ako aj práci a toto usporiadanie nám dávalo možnosť skúsiť to. Rozhodne to nie je najľahšia cesta, ale vidíme v nej zmysel.

Nášho syna vzdelávame doma, lebo v školskom prostredí nebol spokojný a nenapredoval. Nebolo to ľahké rozhodnutie. Vyžiadalo si zmeny v našich životoch, ale neľutujeme ich. Rozhodli sme sa, že budeme dôverovať jemu aj sebe, napriek rôznym radám a názorom, ktoré sa na nás rútili zo všetkých strán.

V jednom momente sme stáli pred voľbou, či budeme nášho syna považovať za problémového, nedostatočného a záťažového (lebo to z neho robilo školské prostredie a obsah vyučovania), alebo za takého, aký je a budeme veriť, že má svoju cestu, ktorou dokáže napredovať.

Je dokázané, že cez záujem a dobrý pocit sa deti učia viac a rýchlejšie. Treba im veriť, že prirodzená zvedavosť a chuť napredovať ich nakoniec donútia zdolať aj to, čo najskôr odmietali.

Vzdelávať sa dá všade, v domácnosti aj počas nákupov

Domáce vzdelávanie je právne označenie, ale z podstaty veci by som ho skôr nazvala „poznávanie“. A to nielen domáce, ale aj mestské, prírodné, osobné a spoločenské. Nežijeme v triedach, ako žiaci v školách, ale oveľa viac v kontakte so svetom okolo nás.

Syn s nami nakupuje, chystá obed a podieľa sa aj na chode domácnosti, čo vo výchove chlapcov na Slovensku často veľmi chýba. Spoločne chodíme na výlety, do múzeí či do kaviarní, navštevujeme kamarátov a ihriská (v čase pandémie je náš život limitovaný). Našu každodennosť žijeme oveľa pestrejšie a tvorivejšie, než je štandard.

Nemáme zaužívané „učenie“ v jednej časti dňa či ako aktivitu cez deň. Keby ste sa syna opýtali, ako sa doma učí, asi by otázke neporozumel. Jeho učenie totiž prebieha stále, nedelí sa na predmety ani dni v týždni. Žije v témach, ktoré ho zaujímajú (napríklad pravek, zvieratá alebo druhá svetová vojna) a v nich sa rozvíja zo všetkých stránok. My mu pomáhame hľadať zdroje a sme jeho partneri do diskusie.

Nezabúdajte na radosť z učenia sa

Neredukujme učenie na „učivo“. Vyberme to, čo deti zaujíma, s čím s nimi vieme tvorivo pracovať, a rozvíjajme to.

Školsky vymedzené učivo máme v hlavách my rodičia, a keď je príležitosť, nadhodíme ho ako príspevok do debaty alebo návrh na aktivitu. Učivo však nepovažujeme za posvätné a nevynucujeme si jeho „bifľovanie“. Niekedy stačí, že syn vníma, že daná téma vôbec existuje, keďže vieme, že sa aktuálne zaujíma o množstvo iných tém a oblastí, nenútime ho poznávať nasilu.

Skupina rovesníkov nie je jediné miesto, kde sa dá učiť tímovej práci. Rodina je skvelé laboratórium vzťahov, povinností a práv, je to cvičisko komunikácie. Je to tím, v ktorom má každý svoju rolu, práva aj povinnosti. Rovnako tak fungujú aj pracovné tímy.

U nás doma je chuť učiť sa, dobrovoľnosť a radosť z učenia to najdôležitejšie. Škola ju často deťom berie a otáča ju na povinnosti, vynucovanie a prekonávanie sa. Rovnako ako v iných oblastiach života aj počas učenia sa musí človek zdolávať prekážky, občas sa prinútiť k veciam, ktoré ho samy osebe nebavia alebo mu nejdú. Hnacím motorom by však nemalo byť toto pretláčanie a nútenie sa. Hnací motor má byť záujem, pretože vďaka nemu zdolávame prekážky ľahšie a efektívnejšie.

Veďte deti k tomu, že vzdelávanie je celoživotný proces

Žijeme v dobe, keď je potrebné vzdelávať sa celoživotne, nestačí len dokončiť školu. Rovnako ako syn aj my s mužom sa stále vzdelávame. Trhy sa menia a pracovné príležitosti tiež, preto chceme zostať flexibilní.

Učenie sa nemusí byť iba vynucovaná povinnosť a v konečnom dôsledku našim deťom pomôžeme najviac, keď ich naučíme mať z učenia v prvom rade radosť. Budú to do budúcnosti potrebovať.

Ich pracovné uplatnenie bude ešte premenlivejšie ako to naše. Flexibilita, ako aj schopnosť učiť sa nové veci sú kľúčové. Vďaka tomu dávame synovi oveľa väčšiu voľnosť.

Aj v domácom prostredí môžete budovať tímového ducha

Skupina rovesníkov nie je jediné miesto, kde sa dá učiť tímovej práci. Rodina je skvelé laboratórium vzťahov, povinností a práv, je to cvičisko komunikácie. Je to tím, v ktorom má každý svoju rolu, práva aj povinnosti. Rovnako tak fungujú aj pracovné tímy.

Dôležitou prerekvizitou učenia sa je pocit bezpečia. Človek najlepšie napreduje, keď sa necíti ohrozený, napríklad vlastnou chybou. Hoci sme vyrastali inak, snažíme sa doma vytvárať atmosféru, v ktorej je bezpečné robiť chyby.

Neznamená to, že veci flákame. Učíme sa však, že aj keď niekomu ublížime, je možné ospravedlniť sa a skúsiť to znova. Učíme sa, že keď sa nám niečo nepodarí, napríklad niečo rozbijeme alebo nezvládneme svoje emócie, nie je to koniec sveta. Ceníme si vôľu skúsiť to znova, lepšie.

Naučte sa ovládať svoje emócie

Jedna z vecí, ktoré považujem pri našom spoločnom učení za najdôležitejšiu, je zvládanie emócií. Viem si predstaviť, že rodičia s nákladom, ktorí im „pristál“ v tomto období doma, to nemajú ľahké.

Počas rokov so synom doma som si všimla, že keď sa rovnakou mierou sústredíme nielen na samotný predmet či učivo, ale aj na to, ako veci zvládame a ako sa pri nich cítime, veci nám idú lepšie. Najmä na začiatku dňa alebo pri náhlych zmenách plánov či okolností je dobré sa zastaviť a chvíľu vnímať, ako sa kto cíti – porozprávať sa o tom, prečo sa tak cítime a ako si s tým vieme alebo nevieme poradiť.

Nebudem sa tváriť ako majster sveta, tiež mi občas stratím trpezlivosť a vlastný hnev ma dokáže prevalcovať. Pracovať s tým sa doma učíme všetci. Hoci to znie banálne, ale všeliekom je u mňa dýchanie. Najmä keď syn skúša moju trpezlivosť, začnem vedome dýchať – vpo nádychu zadržím dych a potom ho pomaly vypúšťam. Ďalšia dobrá taktika je opustiť na chvíľu miestnosť a ísť sa napiť vody.

Skvelo funguje, keď si rodič nájde formulky, ktoré vie použiť, keď ho hnev zavalí – získa tak čas na spracovanie situácie, napríklad: Teraz sa hnevám, nechcem nič hovoriť, lebo by ti to ublížilo. alebo Potrebujem čas, hnevám sa a vtedy občas poviem veci, ktoré neskôr ľutujem.

Držte sa toho, čo baví deti aj vás

Pri domácom učení odporúčam chytať sa toho, čo deti aj rodičov baví a pokúsiť sa hľadať v tom priestor na napredovanie. Nech si tento čas spolu čo najviac užijú. Každého rodiča môže baviť niečo iné, a tak dokáže deťom odovzdať niečo navyše.

Manžela baví matematika a vidím, že syn sa spoločne s ním dokáže nadchnúť sledovaním výpočtu príkladu. So mnou sa skôr nadchne skôr hľadaní súvislostí v informáciách.

Pri domácom učení odporúčam chytať sa toho, čo deti aj rodičov baví a pokúsiť sa hľadať v tom priestor na napredovanie. Nech si tento čas spolu čo najviac užijú. Každého rodiča môže baviť niečo iné, a tak dokáže deťom odovzdať niečo navyše.

Všetko, čo nám nejde alebo sa zdá neprekonateľné, často potrebuje iba viac času a odstup. Niekedy sa k veciam vrátime až po čase a zistíme, že majú jednoduché riešenie, ktoré sme v danej chvíli nevideli. Práve to, že človek nevie, musí rozmýšľať a opakovane sa k veciam vracať je podstata poznávania. A v tom sa skrýva aj radosť z poznávania.

Netvárte sa, že rozumiete všetkému

Myslím si, že úlohou učiteľa rodiča nie je kázať deťom o tom, ako čo je. Dobrý učiteľ deti stimuluje k tomu, aby to chceli zistiť samy.

V rodičovi preto vidím skôr sprievodcu, ktorý spolu s dieťaťom zisťuje a objavuje, netvári sa, že všetko vie. Ja sa so synom dozvedám úžasné veci zo sveta fyziky a mechaniky, ktorým, priznávam sa, vôbec nerozumiem.

Nechám sa od neho poučiť, prípadne mu pomáham s hľadaním zdrojov. Občas spoločne napíšeme e-mail niekomu, kto o danej téme vie viac.

Ako rodičia viedli deti k športu počas karantény? Inšpirujte sa 3 príbehmi

Domnievam sa, že takto získané vedomosti a zručnosti budú trvalé a deti ich v živote naozaj uplatnia. Nebudú sa viazať len na písomku či skúšku, po ktorej im všetko z hlavy odletí.

Orientujte sa na témy, nie na hodiny a predmety

Vzdelávanie doma vytvára šancu narábať s časom efektívne. Sú dni, keď sa deti lepšie sústredia na prácu pri stole, trénovanie písania či kreslenie. Sú dni, keď sa chcú viac hýbať, robiť pokusy alebo skladať skladačky.

Podľa toho môžeme tematicky zamerať celé dni, ako ich deliť na hodiny a predmety. Pri starších deťoch sa dá vnímať, či sa chcú o témach rozprávať a napredovať v diskusii, alebo sa chcú venovať samostatnej činnosti, čítaniu a zisťovaniu informácií. Netreba sa viazať na školský denný rozvrh, veci sa dajú rozložiť do celého týždňa.

Rovnako to platí aj o sústredení. Každé dieťa ho má trochu iné. Náš syn sa dokáže sústrediť na veci, ktoré ho zaujímajú, celé hodiny. Na tie, čo ho nezaujímajú, sa sústredí niekoľko sekúnd. Je fajn poznať dieťa a posúvať ho postupne, mať realistické očakávania a vnímať jeho úspechy skôr v porovnaní s jeho výkonom včera či pred týždňom, nie v porovnaní s nejakou výkonovou tabuľkou či nebodaj s ostatnými rovesníkmi.

Vytvorte si systém samostatnej práce

Samostatnosť dieťaťa je veľmi dôležitá aj pre duševné zdravie rodiča a jeho schopnosť venovať sa práci. Preto odporúčam dohodnúť si systém samostatnej práce. Najmä pri menších deťoch to je ťažké, ale dá sa to.

Nám pomáha vizualizácia, prostredníctvom ktorej si ukazujeme, akú veľkú časť kruhu, teda dňa tvorí samostatná práca a akú časť spoločný čas. Všetky otázky, ktoré syn má, si necháva na čas, keď sme mu plne k dispozícii.

Netreba mať však veľké očakávania, deti robia chyby rovnako ako my. Preto sa občas stane, že z nadšenia, ktoré nevie skrotiť, nám vbehne do pracovného online stretnutia alebo ho prevalcuje frustrácia či hnev z neúspechu a neudrží ho v sebe. Keď môžeme, snažíme sa mu pomôcť, na druhej strane ho však po čase, keď už emócie nie sú také veľké, vždy upozorníme, že nabudúce to skúsime inak, samostatnejšie.

Náš syn sa najčastejšie samostatne venuje Minecraftu, ktorý v tomto období poskytuje zadarmo množstvo rôznych edukačných modulov. Minecraft sa často prezentuje ako strašiak, nás však úplne fascinuje. Okrem architektúry a skladania ponúka možnosť učiť sa takticky rozmýšľať, vytvárať elektrické obvody, pochopiť chemické reakcie, dokonca naučiť sa chovať zvieratá a pestovať rôzne plodiny.

Jasné, realita je realita, ale poznatky získané v Minecrafte majú zmysel. Táto hra umožňuje aj spoluprácu, náš syn ju hráva často spoločne s deťmi v iných domácnostiach.

Bonus: Ako môže vyzerať preskúšavanie pri domácom vzdelávaní

Pri domácom vzdelávaní sa dieťa musí každý polrok zúčastniť na preskúšavaní v škole, ktorú si zvolíte. Školu, do ktorej sme zapísali nášho syna, sme poctivo vyberali. A hoci ju máme 200 km od miesta, kde bývame, neľutujeme to. Panie učiteľky sú veľmi rozhľadené a skúsené, vnímajú nášho syna ako špecifickú osobnosť a v možnej miere tomu podriaďujú aj preskúšavanie.

Využívame možnosť individuálneho preskúšavania, škola však organizuje aj rôzne hravé tímové formy zisťovania vedomostí detí. Možností je vždy viac a atmosféra je pohodová, uvoľnená. Panie učiteľky nekladú na deti viac tlaku, ako by boli schopné uniesť, a za to si ich nesmierne vážim.

Chcete rozhýbať svoje deti? Pustite sa do spoločného cvičenia podľa skúsených trénerov

Tento deň je náš jediný hmatateľný kontakt so školou a vždy sa naň pripravujeme. Dáme dokopy všetko, čo syna posledný polrok bavilo, čím sa zaoberal. Je to poučná chvíľa aj pre mňa, lebo ma prinúti zamyslieť sa, ako sa zmenil a vyvinul.

Ak mám byť úprimná, to, ako syn napreduje, by som nikdy nenaplánovala. Vždy je to prekvapivé, témy sú nečakané, skoky vo vývine obrovské, často aj v oblastiach, ktorým sa cielene nevenujeme. Zo začiatku som mala predstavu, že jeho vzdelávanie pôjde v koľajach, ktoré určíme my, z čoho nás syn našťastie vyliečil.

Niečo z toho, čo za polrok urobí, sa so školským učivom prelína (napríklad rýchlo napreduje v gramatike), niečo nie (veľa tém a oblastí, ktoré škola vyžaduje v tomto čase, ho bavilo inokedy alebo sa k nim dostal iba okrajovo). Väčšinou po tomto prekrytí spolu s učiteľkami pátrame.

Známkovanie u nás v rodine zatiaľ berieme ako súčasť administratívy, syna sa netýka. Som rada, že máme túto možnosť, pretože v tejto fáze života sú schopnosti dieťaťa často dané prirodzeným vývinom a ten je u každého dieťaťa iný. Nevidím dôvod trestať dieťa zlou známkou za slabšiu motoriku, napríklad za písanie, len preto, že jeho telo mu to nedovoľuje. Každé dieťa robí, čo vie a môže, keď mu na to vytvoríme vhodné podmienky.


Ako vzdelávať deti efektívne aj online? Férová nadácia O2 podporila v rámci tohtoročného grantu O2 Digitálna škola celkovou sumou až 60 000 € projekty zamerané na vzdelávanie učiteľov aj žiakov základných a stredných škôl. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Kristína Převrátil Alexy

Venuje sa komunikácii, sociológii a neurodiverzite, spolu s manželom Janom podniká v oblasti marketingu a reklamy. Viac o témach, ktoré ich zaujímajú, nájdete v ich podcastoch na Ideology.podbean.com alebo na stránke ideology.sk.   

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Valentína Sedileková z organizácie Chuť žiť: „V neistom svete sa jedlo stáva nástrojom kontroly.“

Žijeme v turbulentnej dobe, ktorá na nás vyvíja obrovský tlak. Jedlo sa vtedy stáva bežným spôsobom, ako sa snažíme stabilizovať svoj vnútorný svet.

Jedlo dnes vnímame najmä cez kalórie, váhu a zdravé či nezdravé potraviny. V skutočnosti však náš vzťah k jedlu odráža oveľa viac – emócie, spoločenské tlaky aj spôsob, akým premýšľame o vlastnom tele. „Je v poriadku, keď sa naše emócie spájajú s jedlom. Problém nastáva až vtedy, keď jedlom regulujeme emócie príliš často a opakovane,“ hovorí Valentína Sedileková, zakladateľka organizácie Chuť žiť, ktorá pomáha nielen ľuďom s poruchami príjmu potravy, ale aj ich blízkym.

V rozhovore s Valentínou sa dozviete:

  • prečo je jedlo pre mnohých ľudí nástrojom na zvládanie stresu,
  • aké rôzne podoby môže mať narušený vzťah k jedlu,
  • ako kult štíhlosti, diéty a tzv. healthismus ovplyvňujú náš pohľad na telo,
  • čo je binge eating disorder a prečo toto ochorenie podceňujeme,
  • kde je hranica medzi bežným jedením zo stresu a varovným signálom.

Náš vzťah k jedlu často prezrádza, ako sa cítime vo svojom vnútri. Čo všetko pre nás jedlo znamená okrem toho, že nás zasýti?

Je to veľmi dôležitá téma. V súčasnosti sa nám s jedlom spája ľahká dostupnosť potravín, nárast obezity či porúch príjmu potravy. O jedle sa zvykne hovoriť ako o nejakom palive. Podľa môjho názoru sa pri týchto debatách často zabúda na psychosociálny kontext.

Jedlo je neoddeliteľnou súčasťou nášho sociálneho života. Keď sa chceme stretnúť s priateľmi, ideme na kávu či koláč; v zahraničí často spoznávame kultúru cez lokálnu gastronómiu… Množstvo pekných spomienok a dôležitých životných udalostí je spojených práve s jedlom. 

Jedlo je prirodzene prepojené s naším životom, s radostnými, no niekedy aj so smutnými udalosťami. Je preto kľúčové, aby sme o ňom nehovorili len technicky, ale vnímali aj jeho sociálnu funkciu. 

Pre mnohých ľudí je jedlo jedným zo spôsobov, ako regulujú emócie. Je to v poriadku?

Prepájanie jedla a emócií má často negatívny nános. Ľudia si pod tým hneď predstavia prejedanie alebo niečo, za čo by sa mali hanbiť. Ja si však myslím, že by mal zaznieť aj ten opačný rozmer, že je v poriadku, keď sa naše emócie spájajú s jedlom. 

Problém nastáva vtedy, keď jedlom regulujeme emócie príliš často a opakovane a chýbajú nám, resp. nevieme použiť iné spôsoby zvládania.

Ako sa v tom má vyznať bežný človek? Na jednej strane je prirodzené, že si jedlo chceme vychutnávať. Zároveň žijeme v spoločnosti, kde na nás zo všetkých strán útočia silné odkazy o tom, ako by sme mali jesť a vyzerať.

Presne tak. Žijeme v prostredí, kde sú vysoko spracované potraviny dostupnejšie než kedykoľvek predtým. Neustále počúvame o nadváhe a obezite, ale aj tom, že musíme jesť plnohodnotne, kvalitne, nesmieme jesť cukor a musíme si strážiť váhu. 

Tento apel má svoj historický vývoj. Keď začal stúpať výskyt obezity, verejné zdravotníctvo začalo rámcovať hmotnosť človeka ako ľahko viditeľný a merateľný ukazovateľ zdravia, čo sa posúvalo do médií, odporúčaní a kampaní. Ich cieľom bolo zjednodušiť komunikáciu, ale toto zjednodušovanie prinieslo aj vedľajšie účinky.

Okolo tejto témy výrazne narástol diétny, fitness a wellness trh. Regály sú plné nízkotučných, bezcukrových či proteínových výrobkov. Tlak na to, aby sme sa stravovali „čisto“ a „zdravo“, je niekedy až extrémny. Strach z priberania alebo potreba chudnúť sa tak dostáva aj k ľuďom, ktorí nemajú žiadne zdravotné ťažkosti. Dopadom môže byť, že si začnú viac strážiť telo, báť sa priberania alebo spájať štíhlosť s hodnotou či zdravím.

Paradoxom je, že rastie aj citlivosť voči poruchám príjmu potravy, no popritom stále pretrváva silný kultúrny tlak na štíhlosť a „dokonalé“ telo. 

Veľkú úlohu tu zohráva aj tzv. healthismus. 

Čo znamená healthismus?

Ide o naratív, ktorý pripisuje zodpovednosť za zdravie a hmotnosť výhradne jednotlivcovi. Ak má niekto vyššiu váhu, spoločnosť to vníma ako jeho osobné zlyhanie alebo chybu. Pri obezite aj pri poruchách príjmu potravy však vidíme, že ide o chronické stavy, kde nejde len o individuálnu vôľu, ale o obrovské množstvo iných faktorov.

Vo všeobecnosti je súčasný pohľad na jedlo veľmi zúžený a prísne zacielený na manažment hmotnosti. Je to obrovská škoda, pretože jedlo v našich životoch napĺňa oveľa viac funkcií.

„Tému jedla dnes príliš zužujeme len na stráženie váhy. Jedlo pritom v našom živote napĺňa oveľa viac funkcií.“

Aké rôzne podoby môže mať narušený vzťah k jedlu?

Rada to vysvetľujem ako priamku s tromi hlavnými časťami. Na jej začiatku stojí zdravý životný štýl, ktorý je definovaný slobodou a flexibilitou. Ide o prirodzené stravovanie a pohyb, pri ktorých jedlo nie je zdrojom stresu.

Postupne sa na priamke môžeme posunúť k narušenému vzťahu k jedlu, kde sa objavujú vzorce správania, ktoré nám už neprospievajú. Môže ísť napríklad o emočné jedenie ako spôsob zvládania náročných situácií, neustále cyklenie sa v diétach alebo takzvané ortorektické správanie, teda prehnanú fixáciu na „čisté“ a nutrične hodnotné potraviny. 

Hoci sa tu ešte nedá hovoriť o klinickej diagnóze, takéto nastavenie nás už môže obmedzovať, vyvolávať výčitky a negatívne vplývať na celkovú pohodu.

Na konci tejto priamky stoja samotné poruchy príjmu potravy (PPP), ktoré zasahujú do všetkých oblastí života. Patria sem diagnózy zamerané na štíhlosť, ako anorexia či bulímia, ale aj porucha ARFID. Pri nej nejde o postavu, ale o extrémne selektívne jedenie spôsobené napríklad strachom z dusenia alebo citlivosťou na textúru jedla.

Na druhej strane porúch príjmu potravy sú tendencie prejedať sa, tzv. binge eating disorder. Práve táto časť spektra PPP je dnes najviac podceňovaná a stigmatizovaná, pretože ju spoločnosť vníma len ako zlyhanie vôle či disciplíny. 

V ľuďoch to následne vyvoláva obrovskú hanbu, pre ktorú sa boja vyhľadať pomoc.

Prečo sa jedlo často stáva odpoveďou na tlak, bolesť, neistotu či dlhodobé preťaženie?

Žijeme v neistom, turbulentnom svete, ktorý na nás vyvíja obrovský tlak. V takomto prostredí je zameranie sa na jedlo jedným z najbežnejších spôsobov, ako sa snažíme získať stratenú kontrolu alebo stabilizovať svoj vnútorný svet. 

Určite je to spojené aj s dopamínom. Keď pociťujeme nepokoj, distres, úzkosť alebo inú emočnú záťaž, podvedome hľadáme niečo, čo nás rýchlo vráti do stavu harmónie (homeostázy). Jedlo v tomto smere funguje ako okamžitý regulátor emócií, prináša rýchle uspokojenie a krátkodobú úľavu.

Dôležité však je poznať svoju mieru, presnejšie povedané, mať široké a flexibilné portfólio nástrojov, ktorými sa vieme upokojiť. Ak je jedlo naším jediným nástrojom, nastáva problém.

Ľudia s poruchami príjmu potravy majú často problém porozumieť vlastným emóciám alebo ich cítiť. Nie sú v kontakte so svojím telom, nevedia vyjadriť napríklad hnev a obracajú ho proti sebe alebo majú ťažkosti s reguláciou impulzov. 

Svoju rolu tu zohrávajú aj naše vrodené danosti, štruktúra mozgu či osobnostné predispozície. Jednoducho povedané, niekto má biologicky silnejšiu tendenciu siahať po jedle ako po nástroji na zvládanie stresu. 

Ktorá forma porúch príjmu potravy je dnes najčastejšia?

Je to práve spomínané prejedanie – binge eating disorder. Pre absenciu kompenzačných mechanizmov a sprievodnú hanbu však zostáva často nepochopené a neliečené. Naráža totiž na hlboko zakorenené stereotypy, ktoré si so sebou nesieme.

Štíhlosť je v dnešnom svete hodnotou a symbolom bohatstva. Naopak, keď vidíme človeka s obezitou, okamžite sa zjavujú rôzne morálne hodnotenia. Podvedome ho označíme za lenivého, niekoho, kto sa o seba nevie postarať a komu chýba pevná vôľa. 

Práve tieto predsudky robia tému prejedania takou náročnou.

Skúsme si opísať, čo sa deje v človeku, ktorý týmto prechádza. Okolie má totiž často pocit, že je to jednoduché, že si stačí povedať dosť a prestať. Prečo to tak nie je?

Mechanizmus porúch príjmu potravy funguje v niekoľkých prepojených rovinách. Prvou je neurobiologická rovina. Každý máme inú genetickú výbavu – niekto má prirodzene vyššiu tendenciu ku kontrole a rigidite (typické pre anorexiu), iný má vyššiu impulzivitu a silnejšiu potrebu okamžitej odmeny. 

U impulzívnejších ľudí dochádza k momentu, keď sa prísny režim jednoducho „zlomí“ do záchvatu prejedania. Tu nastupuje kognitívna rovina, kde je sebahodnota človeka nezdravo prepojená so štíhlosťou. Ak veríte, že vaša identita závisí od kontroly váhy, akýkoľvek výkyv vnímate ako katastrofu. 

Keď po období reštrikcie príde záchvat, mozog zaplavia myšlienky typu: „Som neschopná, všetko som pokazila.“ Namiesto súcitu nastupuje trest v podobe ďalšieho hladovania alebo kompenzácie.

„Prejedanie, tzv. binge eating disorder, je dnes najviac podceňované a stigmatizované, pretože ho spoločnosť vníma len ako zlyhanie vôle. V ľuďoch to následne vyvoláva obrovskú hanbu a boja sa vyhľadať pomoc.“

Dostanete sa do bludného kruhu…

Presne tak, záchvat sa postupne stáva návykom a zvládacím mechanizmom. Je to ako krátkodobé „objatie“, útek pred sebanenávisťou a tlakom v hlave. Konkrétnemu človeku to môže priniesť aj dočasný pocit úľavy.

Zároveň má tento proces aj fyzické dôsledky. Známy je napríklad syndróm hladovania (starvation syndrome). Mení sa trávenie, dochádza k nafukovaniu, čo v skreslenom vnímaní chorého človeka vyvoláva pocit, že je „tučný“, a tak ide do ešte hlbšej reštrikcie. Samotný deficit je pre telo signálom ohrozenia, preto mu vzdoruje. Príkladom sú napríklad aj časté myšlienky na jedlo.

Je to komplexný systém, kde sa biologické potreby bijú s kognitívnymi skresleniami. 

Kde je hranica, keď sa z nevinného večerného zajedania únavy stáva varovný signál?

Myslím si, že kľúčové je sledovať, do akej miery nám vzťah k jedlu zasahuje do nášho bežného každodenného fungovania. Ak som pod tlakom a necítim sa dobre, prvým krokom k zmene je úprimné priznanie si tohto stavu.

Varovným signálom je často strata prirodzeného režimu. Ak sa jedlo stáva jediným kompenzačným mechanizmom a pravidlom či ak pravidelne do postele odchádzam s pocitom nepríjemne plného brucha a fyzického diskomfortu. 

Prejavuje sa to aj stratou kondície. Zrazu nevládzem to, čo predtým, cítim sa chronicky unavená a strácam kontakt so svojimi potrebami. Neznamená to hneď, že mám dramatický problém, ale je to akýsi signál, že sa niečo zmenilo a je vhodné sa na svoje fungovanie pozrieť. 

Je dôležité povedať, že váha neodráža žiadne morálne zlyhnie, len ukazuje, ako momentálne fungujeme. Ak dôjde k prudkému nárastu alebo k náhlemu schudnutiu, je to znamenie, že sa v našom živote niečo deje. 

Keď sa pozrieme na štatistiky, zdá sa, že počet ľudí s poruchami príjmu potravy rastie. Prečo je tento problém stále vypuklejší?

Áno, ten nárast je v porovnaní s obdobím pred pandémiou naozaj výrazný. Dôvody sú viaceré a navzájom sa prepletajú. Samotná pandémia pôsobila ako akcelerátor. Na jednej strane tu bol vírus a strach o zdravie, čo u mnohých viedlo k extrémnemu zameraniu na imunitu a zmenu životného štýlu.

Na druhej strane protipandemické opatrenia priniesli obrovský distres, neistotu, sociálnu izoláciu a stratu bežnej rutiny. Viedlo to k nárastu úzkostí, ktoré u detí a dospievajúcich podľa svetových štúdií vyústili k väčšiemu výskytu PPP až o 25 % či dokonca 40 % v porovnaní s predpandemickými trendami.

Dnes vidíme ešte jeden zaujímavý trend – výrazný nárast prípadov u chlapcov a mužov. Súvisí to s tým, že sa tejto téme konečne venujeme viac, financujeme výskum a dokážeme tieto problémy u mužov lepšie rozpoznávať. Nie je to teda len o tom, že by čísla rástli, ale aj o tom, že problémy vieme reálne pomenovať.

Okrem pandémie však hrajú obrovskú rolu sociokultúrne vplyvy. Neustále sme vystavovaní nerealistickému ideálu štíhlosti a krásy, ktorý je živený aj wellness fitnespriemyslom. 

A čo sociálne siete?

Sociálne siete nás nútia pozerať sa na seba oveľa častejšie, než na čo je náš mozog prirodzene zvyknutý. Neustále porovnávame svoju celistvú realitu s vyselektovaným, ultradokonalým obrazom niekoho iného, čo v konečnom dôsledku vždy vyústi do pocitu, že so mnou niečo nie je v poriadku.

Pozitívom však zostáva, že vďaka lepšej osvete a diagnostike dnes ľudia o probléme vedia skôr. Majú väčšiu tendenciu vyhľadať odbornú pomoc a aj my odborníci už rozumieme širšiemu spektru týchto ťažkostí, čo nám umožňuje adresovať ich oveľa empatickejšie a efektívnejšie.

V poslednom období sa v spoločnosti intenzívne riešia lieky na chudnutie, ako je napríklad Ozempic. Je to téma aj vo vašich poradniach?

Určite áno, v tíme o tom pravidelne diskutujeme. Nemáme na to čierno-biely názor, pretože vieme, že niektorým ľuďom môžu podobné lieky zachrániť či predĺžiť život. 

Odborná verejnosť sa však zhoduje v jednom: ich užívanie počas aktívnej liečby porúch príjmu potravy môže byť kontraproduktívne. Naším primárnym cieľom je najskôr stabilizovať samotnú poruchu a stravovací režim. Ak by sme sa počas aktívnej symptomatiky záchvatového prejedania alebo bulímie zamerali prioritne na redukciu hmotnosti, bolo by to s liečbou PPP nezlučiteľné.

Často vidíme, že ak sa podarí stabilizovať stravovanie, v priebehu času sa prirodzene upraví aj hmotnosť, ktorá je pre daného človeka zdravá a funkčná. Niekedy je však náročné zosúladiť to s túžbami klientov alebo odporúčaniami lekárov, ktorí tieto lieky predpíšu len na základe vysokého BMI, no „nepodchytia“ samotnú poruchu príjmu potravy.

„Dôležité je mať široké a flexibilné portfólio nástrojov, ktorými sa vieme upokojiť. Problém nastáva, ak je jedlo jediný spôsob, ako regulujeme stres.“ 

U dospievajúcich môže byť situácia ešte citlivejšia…

U dospievajúcich sa niekedy stretávame s tým, že rodič preferuje liek aj vo chvíli, keď dieťa napríklad aktívne vracia. V takýchto prípadoch musíme postupovať veľmi zodpovedne a niekedy aj spoluprácu odmietnuť, ak by to ohrozovalo zdravie dieťaťa. 

Liek by nikdy nemal stáť osamotene. Prirovnala by som to k antidepresívam – ak mám panickú poruchu, lieky mi pomôžu zmierniť úzkosť, ale aby som ich raz nemusela brať, potrebujem psychoterapiu, ktorá ma naučí s tou úzkosťou pracovať a zmení môj spôsob života.

Čo mám robiť, ak som sa v tomto rozprávaní našiel/našla? 

V prvom rade skúste k sebe pristupovať súcitne, nie hodnotiaco – namiesto „som slabá, zlyhala som“ pozrieť sa na vlastné prežívanie s väčším pochopením. Zároveň je dôležité nezostať v tom sám/sama a zdôveriť sa niekomu blízkemu. 

Dobré je tiež vyhľadať odbornú pomoc alebo sa aspoň poradiť, napríklad anonymne a bezplatne cez našu linku Chuť žiť (https://www.chutzit.sk/linka-pomoci/), 0800 221 080, poradna@chutzit.sk, čet) alebo osloviť psychológa na konzultáciu či pravidelné sedenia. 

Ak je stav vážny, napríklad sa objavujú aktívne symptómy alebo zhoršené zdravie, je na mieste kontaktovať psychiatra alebo všeobecného lekára. V extrémne vážnych prípadoch vyhľadať urgentnú pomoc. 

Vyliečenie sa z poruchy príjmu potravy je dlhodobý proces. Často už len tým, že sa snažíte porozumieť a vytvoriť si stabilné prostredie, robíte dôležitý krok. Aj bez formálnej diagnózy alebo prebiehajúcej liečby môžete využiť niektoré z našich podporných služieb, ktoré vám pomôžu zorientovať sa, získať nástroje a cítiť sa menej osamelo – napríklad podporné poradenstvo pre rodičov, konzultácie s odborníčkami alebo terapeutickú skupinu pre rodičov.

Ako môže pomôcť okolie?

  • byť empatické,
  • nehodnotiť a nediagnostikovať,
  • vyjadriť záujem a poukázať na zmeny, ktoré na blízkom človeku pozoruje,
  • používať JA-výrok (napr. „Mám o teba strach…“),
  • motivovať k vyhľadaniu odbornej pomoci,
  • vyhľadať si informácie o PPP,
  • poradiť sa s odborníkom (využiť sa dá aj anonymná a bezplatná linka Chuť žiť na čísle 0800 221 080).

Vytvárať prostredie, v ktorom telo prestane byť objektom neustáleho hodnotenia, môže každý z nás. Kde začať?

Môžeme urobiť malé aj veľké kroky. Prvým je zamyslieť sa nad tým, ako sa my sami dívame na svoje vlastné telo. Často sme zaplavení ideálmi krásy a trendami estetických zákrokov, ktoré spôsobujú, že ľudia strácajú svoju autentickosť. Pritom v dobe umelej inteligencie bude ľudská jedinečnosť a inakosť čoraz cennejšia. Keď si dovolíme vnímať krásu v rozmanitosti, je to nesmierne oslobodzujúce.

Prakticky môžeme začať tým, že vo svojom okolí nebudeme otvárať takzvané diet talks. Ak ideme na večeru, sústreďme sa na spoločný čas a zážitok, nie na kalórie. Rovnako dôležité je prestať so škaredými slovami na adresu vlastného tela, ktoré formujú náš vnútorný svet. 

Môžeme si upratať svoje sociálne siete – prestať sledovať a „lajkovať“ obsah, ktorý haní či posudzuje vzhľad iných. Ak vidíme, že je niekto pre svoj výzor šikanovaný, môžeme sa ho zastať alebo ho aspoň podporiť.

V závislosti od toho, akú máme v spoločnosti moc, môžeme robiť aj systémové zmeny. V školách môžeme prinášať témy prevencie a kritického myslenia, v politike meniť legislatívu a ako influenceri tvoriť obsah, ktorý podporuje diverzitu a sebaprijatie. 

Sebaláska nie je propagáciou obezity. Práve naopak – mať sa rád, vyvinúť si pozitívny vzťah k pohybu a flexibilné stravovanie sú kľúčové faktory chrániace pred rozvojom porúch príjmu potravy. Každý z nás môže zo svojej pozície urobiť aspoň niečo malé, aby sme vytvorili láskavejšie prostredie pre seba aj pre ostatných.


Férová nadácia O2 je od roku 2020 partnerom preventívnych aktivít programu Chuť žiť a jedným z hlavných partnerov prevádzkovania linky pomoci Chuť žiť. O2 Business Services bezodplatne poskytuje bezplatné číslo 0800 221 080, server a sieť na prevádzkovanie Linky pomoci Chuť žiť.

Valentína Sedileková

Je zakladateľkou Centra Chuť žiť zameraného na liečbu a prevenciu porúch príjmu potravy a narušeného stravovania. Má osobnú skúsenosť s uzdravením z porúch príjmu potravy, na základe ktorej pracuje aj ako peer konzultantka. Študuje psychológiu na Trnavskej Univerzite v Trnave. O svojej skúsenosti s anorexiou napísala knihu Chuť žiť.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.