Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Ako vzdelávať deti doma? Máme pre vás 9 praktických tipov

Učiť deti v domácich podmienkach môže byť výzva. Poradíme vám, ako sa s tým vyrovnať.

Na domáce vzdelávanie svojich detí prešli v dôsledku pandémie desaťtisíce rodičov na celom Slovensku. Mnohí popritom štandardne pracujú alebo prešli na home office, čo novú situáciu ešte viac skomplikovalo. Kristína Převrátil Alexy z projektu Ideology, ktorá spolu s manželom vzdeláva svojho syna doma, sa s nami podelila o svoje tipy, ktoré vám môžu domáce vzdelávanie zjednodušiť a spríjemniť.

Férová nadácia O2 podporila v rámci grantu O2 Digitálna škola online vzdelávanie žiakov a učiteľov. Zistite viac o jednotlivých projektoch

Sme trojčlenná rodina, máme syna, tretiaka na ZŠ. S manželom pracujeme väčšinu času z domu, založili sme si firmu práve v čase, keď sa nám narodil syn. Chceli sme sa obaja venovať tak synovi, ako aj práci a toto usporiadanie nám dávalo možnosť skúsiť to. Rozhodne to nie je najľahšia cesta, ale vidíme v nej zmysel.

Nášho syna vzdelávame doma, lebo v školskom prostredí nebol spokojný a nenapredoval. Nebolo to ľahké rozhodnutie. Vyžiadalo si zmeny v našich životoch, ale neľutujeme ich. Rozhodli sme sa, že budeme dôverovať jemu aj sebe, napriek rôznym radám a názorom, ktoré sa na nás rútili zo všetkých strán.

V jednom momente sme stáli pred voľbou, či budeme nášho syna považovať za problémového, nedostatočného a záťažového (lebo to z neho robilo školské prostredie a obsah vyučovania), alebo za takého, aký je a budeme veriť, že má svoju cestu, ktorou dokáže napredovať.

Je dokázané, že cez záujem a dobrý pocit sa deti učia viac a rýchlejšie. Treba im veriť, že prirodzená zvedavosť a chuť napredovať ich nakoniec donútia zdolať aj to, čo najskôr odmietali.

Vzdelávať sa dá všade, v domácnosti aj počas nákupov

Domáce vzdelávanie je právne označenie, ale z podstaty veci by som ho skôr nazvala „poznávanie“. A to nielen domáce, ale aj mestské, prírodné, osobné a spoločenské. Nežijeme v triedach, ako žiaci v školách, ale oveľa viac v kontakte so svetom okolo nás.

Syn s nami nakupuje, chystá obed a podieľa sa aj na chode domácnosti, čo vo výchove chlapcov na Slovensku často veľmi chýba. Spoločne chodíme na výlety, do múzeí či do kaviarní, navštevujeme kamarátov a ihriská (v čase pandémie je náš život limitovaný). Našu každodennosť žijeme oveľa pestrejšie a tvorivejšie, než je štandard.

Nemáme zaužívané „učenie“ v jednej časti dňa či ako aktivitu cez deň. Keby ste sa syna opýtali, ako sa doma učí, asi by otázke neporozumel. Jeho učenie totiž prebieha stále, nedelí sa na predmety ani dni v týždni. Žije v témach, ktoré ho zaujímajú (napríklad pravek, zvieratá alebo druhá svetová vojna) a v nich sa rozvíja zo všetkých stránok. My mu pomáhame hľadať zdroje a sme jeho partneri do diskusie.

Nezabúdajte na radosť z učenia sa

Neredukujme učenie na „učivo“. Vyberme to, čo deti zaujíma, s čím s nimi vieme tvorivo pracovať, a rozvíjajme to.

Školsky vymedzené učivo máme v hlavách my rodičia, a keď je príležitosť, nadhodíme ho ako príspevok do debaty alebo návrh na aktivitu. Učivo však nepovažujeme za posvätné a nevynucujeme si jeho „bifľovanie“. Niekedy stačí, že syn vníma, že daná téma vôbec existuje, keďže vieme, že sa aktuálne zaujíma o množstvo iných tém a oblastí, nenútime ho poznávať nasilu.

Skupina rovesníkov nie je jediné miesto, kde sa dá učiť tímovej práci. Rodina je skvelé laboratórium vzťahov, povinností a práv, je to cvičisko komunikácie. Je to tím, v ktorom má každý svoju rolu, práva aj povinnosti. Rovnako tak fungujú aj pracovné tímy.

U nás doma je chuť učiť sa, dobrovoľnosť a radosť z učenia to najdôležitejšie. Škola ju často deťom berie a otáča ju na povinnosti, vynucovanie a prekonávanie sa. Rovnako ako v iných oblastiach života aj počas učenia sa musí človek zdolávať prekážky, občas sa prinútiť k veciam, ktoré ho samy osebe nebavia alebo mu nejdú. Hnacím motorom by však nemalo byť toto pretláčanie a nútenie sa. Hnací motor má byť záujem, pretože vďaka nemu zdolávame prekážky ľahšie a efektívnejšie.

Veďte deti k tomu, že vzdelávanie je celoživotný proces

Žijeme v dobe, keď je potrebné vzdelávať sa celoživotne, nestačí len dokončiť školu. Rovnako ako syn aj my s mužom sa stále vzdelávame. Trhy sa menia a pracovné príležitosti tiež, preto chceme zostať flexibilní.

Učenie sa nemusí byť iba vynucovaná povinnosť a v konečnom dôsledku našim deťom pomôžeme najviac, keď ich naučíme mať z učenia v prvom rade radosť. Budú to do budúcnosti potrebovať.

Ich pracovné uplatnenie bude ešte premenlivejšie ako to naše. Flexibilita, ako aj schopnosť učiť sa nové veci sú kľúčové. Vďaka tomu dávame synovi oveľa väčšiu voľnosť.

Aj v domácom prostredí môžete budovať tímového ducha

Skupina rovesníkov nie je jediné miesto, kde sa dá učiť tímovej práci. Rodina je skvelé laboratórium vzťahov, povinností a práv, je to cvičisko komunikácie. Je to tím, v ktorom má každý svoju rolu, práva aj povinnosti. Rovnako tak fungujú aj pracovné tímy.

Dôležitou prerekvizitou učenia sa je pocit bezpečia. Človek najlepšie napreduje, keď sa necíti ohrozený, napríklad vlastnou chybou. Hoci sme vyrastali inak, snažíme sa doma vytvárať atmosféru, v ktorej je bezpečné robiť chyby.

Neznamená to, že veci flákame. Učíme sa však, že aj keď niekomu ublížime, je možné ospravedlniť sa a skúsiť to znova. Učíme sa, že keď sa nám niečo nepodarí, napríklad niečo rozbijeme alebo nezvládneme svoje emócie, nie je to koniec sveta. Ceníme si vôľu skúsiť to znova, lepšie.

Naučte sa ovládať svoje emócie

Jedna z vecí, ktoré považujem pri našom spoločnom učení za najdôležitejšiu, je zvládanie emócií. Viem si predstaviť, že rodičia s nákladom, ktorí im „pristál“ v tomto období doma, to nemajú ľahké.

Počas rokov so synom doma som si všimla, že keď sa rovnakou mierou sústredíme nielen na samotný predmet či učivo, ale aj na to, ako veci zvládame a ako sa pri nich cítime, veci nám idú lepšie. Najmä na začiatku dňa alebo pri náhlych zmenách plánov či okolností je dobré sa zastaviť a chvíľu vnímať, ako sa kto cíti – porozprávať sa o tom, prečo sa tak cítime a ako si s tým vieme alebo nevieme poradiť.

Nebudem sa tváriť ako majster sveta, tiež mi občas stratím trpezlivosť a vlastný hnev ma dokáže prevalcovať. Pracovať s tým sa doma učíme všetci. Hoci to znie banálne, ale všeliekom je u mňa dýchanie. Najmä keď syn skúša moju trpezlivosť, začnem vedome dýchať – vpo nádychu zadržím dych a potom ho pomaly vypúšťam. Ďalšia dobrá taktika je opustiť na chvíľu miestnosť a ísť sa napiť vody.

Skvelo funguje, keď si rodič nájde formulky, ktoré vie použiť, keď ho hnev zavalí – získa tak čas na spracovanie situácie, napríklad: Teraz sa hnevám, nechcem nič hovoriť, lebo by ti to ublížilo. alebo Potrebujem čas, hnevám sa a vtedy občas poviem veci, ktoré neskôr ľutujem.

Držte sa toho, čo baví deti aj vás

Pri domácom učení odporúčam chytať sa toho, čo deti aj rodičov baví a pokúsiť sa hľadať v tom priestor na napredovanie. Nech si tento čas spolu čo najviac užijú. Každého rodiča môže baviť niečo iné, a tak dokáže deťom odovzdať niečo navyše.

Manžela baví matematika a vidím, že syn sa spoločne s ním dokáže nadchnúť sledovaním výpočtu príkladu. So mnou sa skôr nadchne skôr hľadaní súvislostí v informáciách.

Pri domácom učení odporúčam chytať sa toho, čo deti aj rodičov baví a pokúsiť sa hľadať v tom priestor na napredovanie. Nech si tento čas spolu čo najviac užijú. Každého rodiča môže baviť niečo iné, a tak dokáže deťom odovzdať niečo navyše.

Všetko, čo nám nejde alebo sa zdá neprekonateľné, často potrebuje iba viac času a odstup. Niekedy sa k veciam vrátime až po čase a zistíme, že majú jednoduché riešenie, ktoré sme v danej chvíli nevideli. Práve to, že človek nevie, musí rozmýšľať a opakovane sa k veciam vracať je podstata poznávania. A v tom sa skrýva aj radosť z poznávania.

Netvárte sa, že rozumiete všetkému

Myslím si, že úlohou učiteľa rodiča nie je kázať deťom o tom, ako čo je. Dobrý učiteľ deti stimuluje k tomu, aby to chceli zistiť samy.

V rodičovi preto vidím skôr sprievodcu, ktorý spolu s dieťaťom zisťuje a objavuje, netvári sa, že všetko vie. Ja sa so synom dozvedám úžasné veci zo sveta fyziky a mechaniky, ktorým, priznávam sa, vôbec nerozumiem.

Nechám sa od neho poučiť, prípadne mu pomáham s hľadaním zdrojov. Občas spoločne napíšeme e-mail niekomu, kto o danej téme vie viac.

Ako rodičia viedli deti k športu počas karantény? Inšpirujte sa 3 príbehmi

Domnievam sa, že takto získané vedomosti a zručnosti budú trvalé a deti ich v živote naozaj uplatnia. Nebudú sa viazať len na písomku či skúšku, po ktorej im všetko z hlavy odletí.

Orientujte sa na témy, nie na hodiny a predmety

Vzdelávanie doma vytvára šancu narábať s časom efektívne. Sú dni, keď sa deti lepšie sústredia na prácu pri stole, trénovanie písania či kreslenie. Sú dni, keď sa chcú viac hýbať, robiť pokusy alebo skladať skladačky.

Podľa toho môžeme tematicky zamerať celé dni, ako ich deliť na hodiny a predmety. Pri starších deťoch sa dá vnímať, či sa chcú o témach rozprávať a napredovať v diskusii, alebo sa chcú venovať samostatnej činnosti, čítaniu a zisťovaniu informácií. Netreba sa viazať na školský denný rozvrh, veci sa dajú rozložiť do celého týždňa.

Rovnako to platí aj o sústredení. Každé dieťa ho má trochu iné. Náš syn sa dokáže sústrediť na veci, ktoré ho zaujímajú, celé hodiny. Na tie, čo ho nezaujímajú, sa sústredí niekoľko sekúnd. Je fajn poznať dieťa a posúvať ho postupne, mať realistické očakávania a vnímať jeho úspechy skôr v porovnaní s jeho výkonom včera či pred týždňom, nie v porovnaní s nejakou výkonovou tabuľkou či nebodaj s ostatnými rovesníkmi.

Vytvorte si systém samostatnej práce

Samostatnosť dieťaťa je veľmi dôležitá aj pre duševné zdravie rodiča a jeho schopnosť venovať sa práci. Preto odporúčam dohodnúť si systém samostatnej práce. Najmä pri menších deťoch to je ťažké, ale dá sa to.

Nám pomáha vizualizácia, prostredníctvom ktorej si ukazujeme, akú veľkú časť kruhu, teda dňa tvorí samostatná práca a akú časť spoločný čas. Všetky otázky, ktoré syn má, si necháva na čas, keď sme mu plne k dispozícii.

Netreba mať však veľké očakávania, deti robia chyby rovnako ako my. Preto sa občas stane, že z nadšenia, ktoré nevie skrotiť, nám vbehne do pracovného online stretnutia alebo ho prevalcuje frustrácia či hnev z neúspechu a neudrží ho v sebe. Keď môžeme, snažíme sa mu pomôcť, na druhej strane ho však po čase, keď už emócie nie sú také veľké, vždy upozorníme, že nabudúce to skúsime inak, samostatnejšie.

Náš syn sa najčastejšie samostatne venuje Minecraftu, ktorý v tomto období poskytuje zadarmo množstvo rôznych edukačných modulov. Minecraft sa často prezentuje ako strašiak, nás však úplne fascinuje. Okrem architektúry a skladania ponúka možnosť učiť sa takticky rozmýšľať, vytvárať elektrické obvody, pochopiť chemické reakcie, dokonca naučiť sa chovať zvieratá a pestovať rôzne plodiny.

Jasné, realita je realita, ale poznatky získané v Minecrafte majú zmysel. Táto hra umožňuje aj spoluprácu, náš syn ju hráva často spoločne s deťmi v iných domácnostiach.

Bonus: Ako môže vyzerať preskúšavanie pri domácom vzdelávaní

Pri domácom vzdelávaní sa dieťa musí každý polrok zúčastniť na preskúšavaní v škole, ktorú si zvolíte. Školu, do ktorej sme zapísali nášho syna, sme poctivo vyberali. A hoci ju máme 200 km od miesta, kde bývame, neľutujeme to. Panie učiteľky sú veľmi rozhľadené a skúsené, vnímajú nášho syna ako špecifickú osobnosť a v možnej miere tomu podriaďujú aj preskúšavanie.

Využívame možnosť individuálneho preskúšavania, škola však organizuje aj rôzne hravé tímové formy zisťovania vedomostí detí. Možností je vždy viac a atmosféra je pohodová, uvoľnená. Panie učiteľky nekladú na deti viac tlaku, ako by boli schopné uniesť, a za to si ich nesmierne vážim.

Chcete rozhýbať svoje deti? Pustite sa do spoločného cvičenia podľa skúsených trénerov

Tento deň je náš jediný hmatateľný kontakt so školou a vždy sa naň pripravujeme. Dáme dokopy všetko, čo syna posledný polrok bavilo, čím sa zaoberal. Je to poučná chvíľa aj pre mňa, lebo ma prinúti zamyslieť sa, ako sa zmenil a vyvinul.

Ak mám byť úprimná, to, ako syn napreduje, by som nikdy nenaplánovala. Vždy je to prekvapivé, témy sú nečakané, skoky vo vývine obrovské, často aj v oblastiach, ktorým sa cielene nevenujeme. Zo začiatku som mala predstavu, že jeho vzdelávanie pôjde v koľajach, ktoré určíme my, z čoho nás syn našťastie vyliečil.

Niečo z toho, čo za polrok urobí, sa so školským učivom prelína (napríklad rýchlo napreduje v gramatike), niečo nie (veľa tém a oblastí, ktoré škola vyžaduje v tomto čase, ho bavilo inokedy alebo sa k nim dostal iba okrajovo). Väčšinou po tomto prekrytí spolu s učiteľkami pátrame.

Známkovanie u nás v rodine zatiaľ berieme ako súčasť administratívy, syna sa netýka. Som rada, že máme túto možnosť, pretože v tejto fáze života sú schopnosti dieťaťa často dané prirodzeným vývinom a ten je u každého dieťaťa iný. Nevidím dôvod trestať dieťa zlou známkou za slabšiu motoriku, napríklad za písanie, len preto, že jeho telo mu to nedovoľuje. Každé dieťa robí, čo vie a môže, keď mu na to vytvoríme vhodné podmienky.


Ako vzdelávať deti efektívne aj online? Férová nadácia O2 podporila v rámci tohtoročného grantu O2 Digitálna škola celkovou sumou až 60 000 € projekty zamerané na vzdelávanie učiteľov aj žiakov základných a stredných škôl. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Kristína Převrátil Alexy

Venuje sa komunikácii, sociológii a neurodiverzite, spolu s manželom Janom podniká v oblasti marketingu a reklamy. Viac o témach, ktoré ich zaujímajú, nájdete v ich podcastoch na Ideology.podbean.com alebo na stránke ideology.sk.   

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Psychológ Michal Božík: Keď sme unavení, nehľadáme oddych, ale únik. Telefón sa vtedy zdá ako najlepší spôsob na vypnutie

Ako umelá inteligencia mení našu schopnosť sústrediť sa – a čo môžeme urobiť, aby sme ju posilnili?

Možno ste na sebe už spozorovali, ako sa krátke videá na sociálnych sieťach stali zaručeným nástrojom na uvoľnenie po práci. Alebo ako sa z ChatGPT stal nový „Google“. Digitálne technológie zásadne menia náš životný štýl a ak chceme držať krok s dobou, nevyhneme sa im – o to dôležitejšie je naučiť sa regulovať vlastné digitálne správanie a vedieť, čo to s našou hlavou robí. Pozornosť je totiž tiež ako sval – keď ju prestaneme trénovať, slabne.

Deti sú ešte krehkejšie ako dospeláci. Výchovná poradkyňa nám vysvetlila, čo s nimi smartfóny robia a ako ich učiť používať s mierou.

Psychológ Michal Božík nám v rozhovore vysvetlil, prečo sa naša pozornosť oslabuje, čo robí s mozgom neustála stimulácia a ako si môžeme „mentálny sval“ posilňovať aj v tejto rýchlej ére. A okrem toho sa dozviete aj:

  • prečo po náročnom dni siahneme po telefóne namiesto oddychu,
  • ako neustále prepínanie medzi podnetmi oslabuje našu schopnosť sústrediť sa,
  • čo stojí za fenoménom doomscrollingu (bezduchého posúvanie obsahu na sociálnych sieťach) a prečo v nás posilňuje úzkosť,
  • ako umelá inteligencia mení spôsob, akým premýšľame a učíme sa, 
  • aké malé kroky a mikrozmeny môžete aplikovať do bežných dní a pomôžu vám získať späť kontrolu nad vlastnou pozornosťou.

Predstavme si večer po práci: som unavená po celom dni plnom stresu, úloh a stimulov. Logicky by som mala hľadať pokoj a oddych. Namiesto toho siahnem po telefóne a začnem bezmyšlienkovite scrollovať. A paradoxne – čím som unavenejšia, tým viac ma to k tomu ťahá. Prečo sa to deje?

Rozdelil by som to na dve časti. Prvá súvisí s podmienkami – v tomto prípade ide o kognitívne vyčerpanie. Môžeme si to predstaviť tak, že počas dňa čerpáme určitú zásobu „vôľovej energie“, ktorá je večer na minime. 

Po plnom dni je pre nás oveľa ťažšie urobiť vedomé rozhodnutie, ako zmysluplne stráviť čas. Jednoduchšie je padnúť do niečoho známeho a ľahko dostupného. Tak siahame po telefóne, ktorý nám poskytuje mikrodávky dopamínu. 

Platí, že čím sme viac unavení, tým ľahšie sa dáme vyrušovať. A čím častejšie to robíme, tým viac preťažujeme našu schopnosť udržať pozornosť.

Druhá časť, ktorá tu zohráva úlohu, je narušený dopamínový cyklus.

Čo znamená narušený dopamínový cyklus?

Keď sa pustíme do činnosti, ktorá si vyžaduje úsilie, mozog nás pri nejakom pokroku odmení dobrým pocitom. To nás motivuje pokračovať ďalej.

Ak však pravidelne využívame zdroje, ktoré nám dávajú rýchly a ľahko dostupný dopamín, zvykneme si na to. Oslabuje sa tak naša schopnosť zotrvávať pri činnostiach, ktoré si vyžadujú sústredenie a trpezlivosť a pri ktorých trvá dlhšie, kým dostaneme odmenu. 

Dobrým príkladom je čítanie knihy. Aby sme sa dostali k pôžitku z príbehu alebo k porozumeniu myšlienke, potrebujeme prečítať desiatky strán. Pre mozog zvyknutý na rýchly obsah je to zdĺhavé a neatraktívne. 

Ak schopnosť dlhšieho sústredenia nepoužívame – alebo ju používame inak, napríklad pri neustálom prepínaní medzi viacerými podnetmi –, prirodzene slabne.

Asi tiež platí, že čím viac siahame po telefóne, tým viac posilňujeme tento narušený cyklus.

Presne tak. Ukazuje sa, že spojenia v mozgu, ktoré by nám umožnili udržať pozornosť na jednej veci, slabnú v prospech tých, ktoré podporujú rýchle prepínanie. Navyše, aplikácie a zariadenia sú navrhnuté tak, aby využívali zraniteľnosť nášho nervového systému. 

Každá notifikácia, zvuk či animácia cieli na to, aby sme zostali v cykle dopamínovej stimulácie.

Hĺbka si vyžaduje čas a úsilie. To sú veci, ktoré dnešná doba systematicky potláča.

Tu sa potom dostávame k ešte extrémnejšiemu prejavu – k tzv. doomscrollingu, teda nutkavému a opakovanému vyhľadávaniu informácií.

Doomscroling podnecuje našu evolučnú túžbu scrollovať ďalej a ďalej. Keď otvoríme správy alebo sociálne siete, spúšťa sa v nás stav zvýšenej bdelosti, pri ktorom hľadáme možné ohrozenie. A čím viac scrollujeme, tým viac sa tento mechanizmus posilňuje: namiesto pocitu upokojenia cítime, že musíme pokračovať.

Stojí za tým aj tzv. negativity bias – prirodzená tendencia nášho mozgu venovať viac pozornosti negatívnym informáciám. Evolučne to dáva zmysel: praveký lovec, ktorý chcel prežiť, musel vnímať každé potenciálne nebezpečenstvo. Mozog je preto nastavený reagovať intenzívnejšie na hrozby než na pozitívne správy. 

Preto sme dnes zásobovaní obsahom, ktorý vyvoláva obavy, hnev alebo strach. Emočne naň reagujeme silnejšie.

Čo to s nami robí v bežnom živote?

Na jednej strane sme emočne otupení, akoby sme si zvykali na stále horšie a horšie správy. Na druhej strane sme preťažení, pretože náš nervový systém nie je stavaný na také množstvo ohrozenia, ktoré sa na nás denne valí z obrazoviek.

Naša nervová sústava je nastavená zvládnuť len určitý počet poplachov. Ak však neustále spúšťame „alarm“, vyrábame si rôzne problémy – od úzkostí a stresu až po somatické ťažkosti. Zároveň nám potom neostáva energia ani kapacita venovať sa skutočným ohrozeniam. 

Paradoxne nám doomscrolling dáva pocit, že získavame kontrolu, že vieme, čo sa deje vo svete. V skutočnosti nás však oberá o pokoj a schopnosť udržať si zdravú pozornosť tam, kde ju naozaj potrebujeme.

Ako do toho vstupuje umelá inteligencia?

Zaujíma ma najmä vplyv na pozornosť a trénovanie mysle, keďže AI nám veľa vecí zrýchľuje a uľahčuje, no často pri nej preskakujeme proces hľadania, porovnávania a riešenia problémov, teda presne tie kroky, ktoré často vedú k porozumeniu.

Myslím si, že umelá inteligencia len zosilňuje všetko to, čo sme už spomínali – zrýchľuje tempo, skracuje naše sústredenie a posilňuje tendenciu ísť tou najľahšou cestou.

Ja osobne sa však snažím byť v oblasti AI a jej vplyvu skeptický. Nemyslím si, že ide o nejakú obrovskú revolúciu v zmysle, že by nás úplne zmenila. Internet nám sprístupnil obrovské množstvo informácií a AI ich v podstate len prezentuje iným spôsobom.

Áno, dokáže nám pomôcť robiť niektoré úlohy rýchlejšie a jednoduchšie, najmä tie banálne a repetitívne. Zatiaľ však máme veľmi málo serióznych štúdií o tom, aký bude mať tento trend dlhodobý vplyv.

Svetom nedávno preletela štúdia z MIT, ktorá porovnávala tri skupiny študentov – ​​jedna písala eseje úplne bez pomoci, druhá s využitím Googlu a tretia pracovala výhradne s aplikáciou ChatGPT.

Výsledky ukázali, že účastníci používajúci ChatGPT mali konzistentne nižšiu mieru mozgového zapojenia, pokles kreatívnych vĺn, aktívneho myslenia aj prepojenia medzi neurónmi. To prirodzene otvára otázku, či pri častom používaní umelej inteligencie časom nestratíme niektoré schopnosti, napríklad sústredenie, tvorivé myslenie či samotný proces učenia sa.

Jedna štúdia pri tejto otázke nestačí, potrebujeme ich desiatky, najmä replikované. Určite je to možné. No môže sa stať aj to, že energiu, ktorú ušetríme pri niektorých aktivitách, presmerujeme do činností, ktoré sú kognitívne stimulujúce iným spôsobom.

Môj osobný názor je, že AI bude otvárať nožnice nerovnosti. Ľudia, ktorí už dnes majú vytrénované kognitívne schopnosti a sú nútení ich pravidelne používať, budú vďaka umelej inteligencii schopní zrýchliť a zefektívniť niektoré úlohy, a tým sa posunú ešte ďalej.

Tí, ktorí tento tréning nemajú, sa môžu začať spoliehať na AI až príliš a namiesto rastu budú stagnovať alebo zlenivejú. Inými slovami: jednej skupine to výrazne pomôže, zatiaľ čo druhú to udrží na povrchnej úrovni. Podľa mňa to bude obrovská výzva najmä pre mladých ľudí, no uvidíme, čo ukážu ďalšie výskumy.

Čo je však podľa mňa jasné už dnes, je to, že by sme mali investovať oveľa viac zdrojov nielen do samotného rozvoja AI, ale aj do reflexie jej vplyvu na spoločnosť.

Ako to myslíte? 

Pri každej novej technológii vidíme opakujúci sa vzorec: technológia napreduje rýchlejšie, než stíhame uvažovať nad jej dôsledkami a nastavovať pravidlá. V histórii to bolo podobne s internetom, so sociálnymi sieťami, smartfónmi… vždy najprv prišla fascinácia a masové rozšírenie, až potom sa začalo hovoriť o rizikách, reguláciách či o tom, ako to mení naše myslenie a správanie.

Ak sa budeme zameriavať len na technický pokrok bez paralelnej diskusie o psychologických a spoločenských dosahoch, riskujeme, že budeme stále iba dobiehať. 

Na tom, či si tieto otázky budeme klásť a či na ne budeme hľadať seriózne odpovede, podľa mňa stojí budúcnosť zdravého využívania AI. Lebo technológia sama osebe nie je dobrá ani zlá – všetko závisí od toho, ako sa s ňou naučíme narábať.

Ako to máte vy osobne?

Dnes sú dve poobede a ja som už stihol vyčerpať svoj bezplatný limit vyššieho modelu – takže používam AI intenzívne. Ale zároveň sa snažím pochopiť, čo to vlastne znamená pre náš život.

Pre mňa je to skôr intelektuálny hlavolam než nástroj, ku ktorému by som mal bezvýhradnú dôveru. No čím dlhšie sa tomu venujem, tým som skeptickejší. 

Myslím si, že to nie je žiadna zázračná revolúcia. Aj ekonomické výsledky to zatiaľ potvrdzujú – čoraz častejšie sa hovorí, že sme možno uprostred AI bubliny, ktorá môže jedného dňa s veľkým rachotom spľasnúť. Na druhej strane by bola veľká chyba to celé ignorovať a tváriť sa, že sa nás to netýka.

AI len zosilňuje všetko, čo už poznáme. Zrýchľuje tempo, skracuje pozornosť a posilňuje tendenciu ísť tou najľahšou cestou.

Keď sa v súvislosti s novými technológiami hovorí o zjednodušovaní myslenia a klesajúcej pozornosti, väčšinou sa to berie ako problém produktivity či práce. No tie dôsledky sú prítomné aj v iných oblastiach života, nie? 

Áno, myslím si, že to cítime vo všetkých oblastiach a je dobré o tom hovoriť. Podľa mňa žijeme v povrchnej dobe práve preto, že nedokážeme ísť do hĺbky. Hĺbka si totiž vyžaduje čas a úsilie. To sú veci, ktoré dnešná doba systematicky potláča.

O to ťažšie je potom vedome vstupovať do situácií, kde treba zostať prítomný, napríklad skutočne počúvať partnera v rozhovore alebo naozaj vnímať, čo sa odohráva v nás samých.

Sme zahltení množstvom podnetov a často je to aj forma úniku. Keď v sebe cítime niečo nepríjemné či bolestivé, radšej sa rozptýlime – zaplníme sa sociálnymi sieťami alebo smartfónom. Lenže keď sa napokon ocitneme v situácii, kde sme s tým vnútorným obsahom konfrontovaní, môže nás to prevalcovať.

Americká akademička Gloria Marková v roku 2000 so svojím tímom skúmala, ako ľudia používajú počítače, telefóny a iné elektronické zariadenia. 

Zistila, že sa ich pozornosť v priemere asi každé dve a pol minúty presunula na nový podnet. Keď výskum zopakovala po 20 rokoch, v roku 2020, zistila, že sa tento časový úsek výrazne skrátil: kým sa necháme niečím vyrušiť, dokážeme sa dnes na obsah na obrazovke sústrediť v priemere iba 47 sekúnd.

Aký je prvý krok k uvedomelejšiemu digitálnemu správaniu?

Myslím si, že kľúčové sú tu dva pojmy – stratégia a reflexia. Stratégia znamená, že máme vedome nastavené, ako chceme fungovať. Väčšina z nás si plánuje prácu, rodinu či voľný čas, ale v oblasti digitálnych technológií často iba reaktívne odpovedáme na to, čo sa deje.

Ak si pripravíme stratégiu aj tu, či už ide o pravidlá pre jednotlivé zariadenia a aplikácie, alebo o čas strávený online, sme omnoho lepšie pripravení, než keď len pasívne reagujeme.

Reflexia je druhá časť. Môže ísť o jednoduché veci, napríklad pozrieť si, koľko času denne strávime pred obrazovkou telefónu. To číslo väčšinou nepoteší, ale dáva nám priestor na premýšľanie, či je to v súlade s tým, ako chceme žiť. Nemôžeme sa spoliehať, že sa to „nejako samo“ vyreguluje – ani u nás, ani u detí.

Čo to znamená konkrétne? Máte nejaké triky?

Keď sa o tom rozprávam so známymi, mnohí sa čudujú, že mám podľa nich veľmi prísne pravidlá. Napríklad mám vždy vypnuté dáta v mobile – zapínam ich len vtedy, keď niečo potrebujem vyhľadať.

Už je to vo mne tak zakorenené, že sa mi párkrát stalo, že som niekomu napísal správu, čakal na odpoveď a až po chvíli som si uvedomil, že som si medzitým dáta opäť vypol.

To bolo moje vedomé rozhodnutie, keď som si prvýkrát zadovážil dátový balíček – chcel som sa obmedziť len na bežné funkčné veci a vyhnúť sa neustálemu online režimu. Samozrejme, je náročné to udržiavať.

Takých pravidiel mám viac, ale neprišli zo dňa na deň. Nebolo to tak, že som si ich vymyslel a hneď fungovali. Skúšal som na sebe rôzne prístupy a musel som si nájsť to, čo funguje práve na mňa. 

Preto ani neviem povedať univerzálne „ideálne“ pravidlá pre všetkých. Každý si musí otestovať, aký spôsob mu najviac pomáha udržať si zdravý vzťah k technológiám.

Čím sme viac unavení, tým ľahšie sa dáme vyrušovať. A čím častejšie to robíme, tým viac oslabujeme svoju schopnosť udržať pozornosť.

Je predsa niečo, čo by ste odporučili vyskúšať každému?

Ak by som mal niečo odporučiť, tak určite časové a priestorové zóny bez digitálnych technológií, teda vedome vytvorené miesta alebo momenty, kde sa smartfóny či iné zariadenia nepoužívajú. Dá sa z toho urobiť akýsi „oddychový kútik“ pre myseľ.

Je to až trochu anekdotické, ľudia radi vtipkujú o tom, ako scrollujú na sociálnych sieťach na toalete. Nedávno som čítal polemiku, že možno je to vlastne ideálne miesto, veď kedysi tam bývali bezcenné „záchodové časopisy“. 

Ale pointa je inde: zóny majú zmysel – či už priestorové, alebo časové, napríklad večery, keď sme kognitívne vyčerpaní. Ak človek nemá viacero vrstiev ochrany, veľmi ľahko do toho spadne.

5 tipov na posilnenie pozornosti

Spoznajte svoj rytmus 

Uvedomte si, že sa nemôžete sústrediť nonstop.
Všímajte si, kedy počas dňa máte prirodzene viac energie a kedy pozornosť klesá. Ak vás to každú chvíľu ťahá k telefónu, namiesto násilného „pretláčania sa“ si dajte krátku pauzu – napríklad s kolegami na káve alebo na balkóne. K úlohe sa vrátite oddýchnutejší a zvládnete ju rýchlejšie.

Vybalansujte si čas

Sledujte, koľko minút denne strávite pri reels, na TikToku č pri krátkych videách – a rovnaký čas venujte aj aktivite, ktorá vašu myseľ rozvíja. Môže to byť čítanie knihy, lúštenie sudoku, písanie denníka alebo čokoľvek, čo si vyžaduje dlhšiu pozornosť.

Pravidlo 20 sekúnd

To, čo chcete obmedziť, si spravte o 20 sekúnd „ťažšie“ – napríklad sa odhláte zo sociálnej siete, aby ste museli vždy zadať heslo. A naopak, činnosti, ktoré chcete podporiť, si spravte o 20 sekúnd jednoduchšie – majte poruke knihu, denník alebo inú pripomienku.

Tréning nudy

Vytvorte si počas dňa prázdny priestor a dovoľte si chvíľu nudiť sa – v MHD, v čakárni alebo pri čakaní na priateľa. Nepozerajte sa hneď do mobilu. Nuda paradoxne posilňuje kreativitu a zlepšuje schopnosť hlbšieho sústredenia.

Vizuálna kotva

Majte na stole papierik alebo obrázok s pripomienkou: Čo chcem dnes dosiahnuť? Ako sa chcem cítiť? Takéto kotvy môžu fungovať ako malá brzda pred automatickým otvorením sociálnych sietí a dokážu vás vrátiť k tomu, na čom skutočne záleží.

Ja som počula o nastavení sivého módu obrazovky. V rámci neho budete vidieť v smartfóne všetko v čiernobielej farbe vrátane sociálnych sietí, natáčaného videa či fotiek, ktoré vám prídu od iných ľudí.

Je to zaujímavé, pretože farby stimulujú určité časti mozgu, priťahujú našu pozornosť a poskytujú nám malú odmenu. Keď ich z telefónu odstránime, zníži sa jeho „atraktivita“ – scrollovanie zrazu nie je také lákavé.

Podľa mňa sa netreba báť experimentovať a hľadať riešenia. Páči sa mi myšlienka používať digitálne technológie ako nástroj proti nim samým – napríklad sledovať, koľko času trávime online, nastavovať si limity alebo využívať AI na plánovanie mikrozmien vo vlastnom správaní. Keď už tieto nástroje máme, môžeme ich využiť aj na to, aby sme lepšie chránili svoju pozornosť.

Keď si už začneme všímať svoje digitálne správanie a robíme nejaké zmeny, ako ich realizovať tak, aby vydržali?

Je dobré začať s drobnými krokmi. Keď chcem urobiť nejakú zmenu u seba, dám si napríklad pripomienku do telefónu, aby som si to každý deň zreflektoval a skontroloval. Asi po mesiaci sa pozriem, či to funguje aj bez tejto kontroly. Ak nie, pokračujem v posilňovaní nového návyku. Dôležité je mať jasný zámer – povedať si, že toto chcem teraz robiť.

Niekomu môže fungovať aj drastický škrt, ale tam hrozí rýchly „jojo efekt“, teda že sa veľmi skoro vrátim k pôvodnému správaniu. Preto sa mi osvedčilo postupné dolaďovanie životného štýlu. Je to udržateľnejšie, ako keď sa snažím všetko zmeniť naraz.

Vo finále je to o našom živote a o tom, že technológie nám z neho často vytláčajú iné aktivity. Lebo čím viac času im venujeme, tým menej ho zostáva na to, čo je pre nás v skutočnosti dôležité.

Mgr. Michal Božík Ph.D

Psychológ pôsobiaci vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP). Vo svojej praxi sa venuje témam digitálneho rodičovstva a digitálnych technológií. Pracoval ako herný dizajnér v spoločnosti Pixel Federation a pôsobil aj v programe Teach for Slovakia ako učiteľ.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.