Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Ako vzdelávať deti doma? Máme pre vás 9 praktických tipov

Učiť deti v domácich podmienkach môže byť výzva. Poradíme vám, ako sa s tým vyrovnať.

Na domáce vzdelávanie svojich detí prešli v dôsledku pandémie desaťtisíce rodičov na celom Slovensku. Mnohí popritom štandardne pracujú alebo prešli na home office, čo novú situáciu ešte viac skomplikovalo. Kristína Převrátil Alexy z projektu Ideology, ktorá spolu s manželom vzdeláva svojho syna doma, sa s nami podelila o svoje tipy, ktoré vám môžu domáce vzdelávanie zjednodušiť a spríjemniť.

Férová nadácia O2 podporila v rámci grantu O2 Digitálna škola online vzdelávanie žiakov a učiteľov. Zistite viac o jednotlivých projektoch

Sme trojčlenná rodina, máme syna, tretiaka na ZŠ. S manželom pracujeme väčšinu času z domu, založili sme si firmu práve v čase, keď sa nám narodil syn. Chceli sme sa obaja venovať tak synovi, ako aj práci a toto usporiadanie nám dávalo možnosť skúsiť to. Rozhodne to nie je najľahšia cesta, ale vidíme v nej zmysel.

Nášho syna vzdelávame doma, lebo v školskom prostredí nebol spokojný a nenapredoval. Nebolo to ľahké rozhodnutie. Vyžiadalo si zmeny v našich životoch, ale neľutujeme ich. Rozhodli sme sa, že budeme dôverovať jemu aj sebe, napriek rôznym radám a názorom, ktoré sa na nás rútili zo všetkých strán.

V jednom momente sme stáli pred voľbou, či budeme nášho syna považovať za problémového, nedostatočného a záťažového (lebo to z neho robilo školské prostredie a obsah vyučovania), alebo za takého, aký je a budeme veriť, že má svoju cestu, ktorou dokáže napredovať.

Je dokázané, že cez záujem a dobrý pocit sa deti učia viac a rýchlejšie. Treba im veriť, že prirodzená zvedavosť a chuť napredovať ich nakoniec donútia zdolať aj to, čo najskôr odmietali.

Vzdelávať sa dá všade, v domácnosti aj počas nákupov

Domáce vzdelávanie je právne označenie, ale z podstaty veci by som ho skôr nazvala „poznávanie“. A to nielen domáce, ale aj mestské, prírodné, osobné a spoločenské. Nežijeme v triedach, ako žiaci v školách, ale oveľa viac v kontakte so svetom okolo nás.

Syn s nami nakupuje, chystá obed a podieľa sa aj na chode domácnosti, čo vo výchove chlapcov na Slovensku často veľmi chýba. Spoločne chodíme na výlety, do múzeí či do kaviarní, navštevujeme kamarátov a ihriská (v čase pandémie je náš život limitovaný). Našu každodennosť žijeme oveľa pestrejšie a tvorivejšie, než je štandard.

Nemáme zaužívané „učenie“ v jednej časti dňa či ako aktivitu cez deň. Keby ste sa syna opýtali, ako sa doma učí, asi by otázke neporozumel. Jeho učenie totiž prebieha stále, nedelí sa na predmety ani dni v týždni. Žije v témach, ktoré ho zaujímajú (napríklad pravek, zvieratá alebo druhá svetová vojna) a v nich sa rozvíja zo všetkých stránok. My mu pomáhame hľadať zdroje a sme jeho partneri do diskusie.

Nezabúdajte na radosť z učenia sa

Neredukujme učenie na „učivo“. Vyberme to, čo deti zaujíma, s čím s nimi vieme tvorivo pracovať, a rozvíjajme to.

Školsky vymedzené učivo máme v hlavách my rodičia, a keď je príležitosť, nadhodíme ho ako príspevok do debaty alebo návrh na aktivitu. Učivo však nepovažujeme za posvätné a nevynucujeme si jeho „bifľovanie“. Niekedy stačí, že syn vníma, že daná téma vôbec existuje, keďže vieme, že sa aktuálne zaujíma o množstvo iných tém a oblastí, nenútime ho poznávať nasilu.

Skupina rovesníkov nie je jediné miesto, kde sa dá učiť tímovej práci. Rodina je skvelé laboratórium vzťahov, povinností a práv, je to cvičisko komunikácie. Je to tím, v ktorom má každý svoju rolu, práva aj povinnosti. Rovnako tak fungujú aj pracovné tímy.

U nás doma je chuť učiť sa, dobrovoľnosť a radosť z učenia to najdôležitejšie. Škola ju často deťom berie a otáča ju na povinnosti, vynucovanie a prekonávanie sa. Rovnako ako v iných oblastiach života aj počas učenia sa musí človek zdolávať prekážky, občas sa prinútiť k veciam, ktoré ho samy osebe nebavia alebo mu nejdú. Hnacím motorom by však nemalo byť toto pretláčanie a nútenie sa. Hnací motor má byť záujem, pretože vďaka nemu zdolávame prekážky ľahšie a efektívnejšie.

Veďte deti k tomu, že vzdelávanie je celoživotný proces

Žijeme v dobe, keď je potrebné vzdelávať sa celoživotne, nestačí len dokončiť školu. Rovnako ako syn aj my s mužom sa stále vzdelávame. Trhy sa menia a pracovné príležitosti tiež, preto chceme zostať flexibilní.

Učenie sa nemusí byť iba vynucovaná povinnosť a v konečnom dôsledku našim deťom pomôžeme najviac, keď ich naučíme mať z učenia v prvom rade radosť. Budú to do budúcnosti potrebovať.

Ich pracovné uplatnenie bude ešte premenlivejšie ako to naše. Flexibilita, ako aj schopnosť učiť sa nové veci sú kľúčové. Vďaka tomu dávame synovi oveľa väčšiu voľnosť.

Aj v domácom prostredí môžete budovať tímového ducha

Skupina rovesníkov nie je jediné miesto, kde sa dá učiť tímovej práci. Rodina je skvelé laboratórium vzťahov, povinností a práv, je to cvičisko komunikácie. Je to tím, v ktorom má každý svoju rolu, práva aj povinnosti. Rovnako tak fungujú aj pracovné tímy.

Dôležitou prerekvizitou učenia sa je pocit bezpečia. Človek najlepšie napreduje, keď sa necíti ohrozený, napríklad vlastnou chybou. Hoci sme vyrastali inak, snažíme sa doma vytvárať atmosféru, v ktorej je bezpečné robiť chyby.

Neznamená to, že veci flákame. Učíme sa však, že aj keď niekomu ublížime, je možné ospravedlniť sa a skúsiť to znova. Učíme sa, že keď sa nám niečo nepodarí, napríklad niečo rozbijeme alebo nezvládneme svoje emócie, nie je to koniec sveta. Ceníme si vôľu skúsiť to znova, lepšie.

Naučte sa ovládať svoje emócie

Jedna z vecí, ktoré považujem pri našom spoločnom učení za najdôležitejšiu, je zvládanie emócií. Viem si predstaviť, že rodičia s nákladom, ktorí im „pristál“ v tomto období doma, to nemajú ľahké.

Počas rokov so synom doma som si všimla, že keď sa rovnakou mierou sústredíme nielen na samotný predmet či učivo, ale aj na to, ako veci zvládame a ako sa pri nich cítime, veci nám idú lepšie. Najmä na začiatku dňa alebo pri náhlych zmenách plánov či okolností je dobré sa zastaviť a chvíľu vnímať, ako sa kto cíti – porozprávať sa o tom, prečo sa tak cítime a ako si s tým vieme alebo nevieme poradiť.

Nebudem sa tváriť ako majster sveta, tiež mi občas stratím trpezlivosť a vlastný hnev ma dokáže prevalcovať. Pracovať s tým sa doma učíme všetci. Hoci to znie banálne, ale všeliekom je u mňa dýchanie. Najmä keď syn skúša moju trpezlivosť, začnem vedome dýchať – vpo nádychu zadržím dych a potom ho pomaly vypúšťam. Ďalšia dobrá taktika je opustiť na chvíľu miestnosť a ísť sa napiť vody.

Skvelo funguje, keď si rodič nájde formulky, ktoré vie použiť, keď ho hnev zavalí – získa tak čas na spracovanie situácie, napríklad: Teraz sa hnevám, nechcem nič hovoriť, lebo by ti to ublížilo. alebo Potrebujem čas, hnevám sa a vtedy občas poviem veci, ktoré neskôr ľutujem.

Držte sa toho, čo baví deti aj vás

Pri domácom učení odporúčam chytať sa toho, čo deti aj rodičov baví a pokúsiť sa hľadať v tom priestor na napredovanie. Nech si tento čas spolu čo najviac užijú. Každého rodiča môže baviť niečo iné, a tak dokáže deťom odovzdať niečo navyše.

Manžela baví matematika a vidím, že syn sa spoločne s ním dokáže nadchnúť sledovaním výpočtu príkladu. So mnou sa skôr nadchne skôr hľadaní súvislostí v informáciách.

Pri domácom učení odporúčam chytať sa toho, čo deti aj rodičov baví a pokúsiť sa hľadať v tom priestor na napredovanie. Nech si tento čas spolu čo najviac užijú. Každého rodiča môže baviť niečo iné, a tak dokáže deťom odovzdať niečo navyše.

Všetko, čo nám nejde alebo sa zdá neprekonateľné, často potrebuje iba viac času a odstup. Niekedy sa k veciam vrátime až po čase a zistíme, že majú jednoduché riešenie, ktoré sme v danej chvíli nevideli. Práve to, že človek nevie, musí rozmýšľať a opakovane sa k veciam vracať je podstata poznávania. A v tom sa skrýva aj radosť z poznávania.

Netvárte sa, že rozumiete všetkému

Myslím si, že úlohou učiteľa rodiča nie je kázať deťom o tom, ako čo je. Dobrý učiteľ deti stimuluje k tomu, aby to chceli zistiť samy.

V rodičovi preto vidím skôr sprievodcu, ktorý spolu s dieťaťom zisťuje a objavuje, netvári sa, že všetko vie. Ja sa so synom dozvedám úžasné veci zo sveta fyziky a mechaniky, ktorým, priznávam sa, vôbec nerozumiem.

Nechám sa od neho poučiť, prípadne mu pomáham s hľadaním zdrojov. Občas spoločne napíšeme e-mail niekomu, kto o danej téme vie viac.

Ako rodičia viedli deti k športu počas karantény? Inšpirujte sa 3 príbehmi

Domnievam sa, že takto získané vedomosti a zručnosti budú trvalé a deti ich v živote naozaj uplatnia. Nebudú sa viazať len na písomku či skúšku, po ktorej im všetko z hlavy odletí.

Orientujte sa na témy, nie na hodiny a predmety

Vzdelávanie doma vytvára šancu narábať s časom efektívne. Sú dni, keď sa deti lepšie sústredia na prácu pri stole, trénovanie písania či kreslenie. Sú dni, keď sa chcú viac hýbať, robiť pokusy alebo skladať skladačky.

Podľa toho môžeme tematicky zamerať celé dni, ako ich deliť na hodiny a predmety. Pri starších deťoch sa dá vnímať, či sa chcú o témach rozprávať a napredovať v diskusii, alebo sa chcú venovať samostatnej činnosti, čítaniu a zisťovaniu informácií. Netreba sa viazať na školský denný rozvrh, veci sa dajú rozložiť do celého týždňa.

Rovnako to platí aj o sústredení. Každé dieťa ho má trochu iné. Náš syn sa dokáže sústrediť na veci, ktoré ho zaujímajú, celé hodiny. Na tie, čo ho nezaujímajú, sa sústredí niekoľko sekúnd. Je fajn poznať dieťa a posúvať ho postupne, mať realistické očakávania a vnímať jeho úspechy skôr v porovnaní s jeho výkonom včera či pred týždňom, nie v porovnaní s nejakou výkonovou tabuľkou či nebodaj s ostatnými rovesníkmi.

Vytvorte si systém samostatnej práce

Samostatnosť dieťaťa je veľmi dôležitá aj pre duševné zdravie rodiča a jeho schopnosť venovať sa práci. Preto odporúčam dohodnúť si systém samostatnej práce. Najmä pri menších deťoch to je ťažké, ale dá sa to.

Nám pomáha vizualizácia, prostredníctvom ktorej si ukazujeme, akú veľkú časť kruhu, teda dňa tvorí samostatná práca a akú časť spoločný čas. Všetky otázky, ktoré syn má, si necháva na čas, keď sme mu plne k dispozícii.

Netreba mať však veľké očakávania, deti robia chyby rovnako ako my. Preto sa občas stane, že z nadšenia, ktoré nevie skrotiť, nám vbehne do pracovného online stretnutia alebo ho prevalcuje frustrácia či hnev z neúspechu a neudrží ho v sebe. Keď môžeme, snažíme sa mu pomôcť, na druhej strane ho však po čase, keď už emócie nie sú také veľké, vždy upozorníme, že nabudúce to skúsime inak, samostatnejšie.

Náš syn sa najčastejšie samostatne venuje Minecraftu, ktorý v tomto období poskytuje zadarmo množstvo rôznych edukačných modulov. Minecraft sa často prezentuje ako strašiak, nás však úplne fascinuje. Okrem architektúry a skladania ponúka možnosť učiť sa takticky rozmýšľať, vytvárať elektrické obvody, pochopiť chemické reakcie, dokonca naučiť sa chovať zvieratá a pestovať rôzne plodiny.

Jasné, realita je realita, ale poznatky získané v Minecrafte majú zmysel. Táto hra umožňuje aj spoluprácu, náš syn ju hráva často spoločne s deťmi v iných domácnostiach.

Bonus: Ako môže vyzerať preskúšavanie pri domácom vzdelávaní

Pri domácom vzdelávaní sa dieťa musí každý polrok zúčastniť na preskúšavaní v škole, ktorú si zvolíte. Školu, do ktorej sme zapísali nášho syna, sme poctivo vyberali. A hoci ju máme 200 km od miesta, kde bývame, neľutujeme to. Panie učiteľky sú veľmi rozhľadené a skúsené, vnímajú nášho syna ako špecifickú osobnosť a v možnej miere tomu podriaďujú aj preskúšavanie.

Využívame možnosť individuálneho preskúšavania, škola však organizuje aj rôzne hravé tímové formy zisťovania vedomostí detí. Možností je vždy viac a atmosféra je pohodová, uvoľnená. Panie učiteľky nekladú na deti viac tlaku, ako by boli schopné uniesť, a za to si ich nesmierne vážim.

Chcete rozhýbať svoje deti? Pustite sa do spoločného cvičenia podľa skúsených trénerov

Tento deň je náš jediný hmatateľný kontakt so školou a vždy sa naň pripravujeme. Dáme dokopy všetko, čo syna posledný polrok bavilo, čím sa zaoberal. Je to poučná chvíľa aj pre mňa, lebo ma prinúti zamyslieť sa, ako sa zmenil a vyvinul.

Ak mám byť úprimná, to, ako syn napreduje, by som nikdy nenaplánovala. Vždy je to prekvapivé, témy sú nečakané, skoky vo vývine obrovské, často aj v oblastiach, ktorým sa cielene nevenujeme. Zo začiatku som mala predstavu, že jeho vzdelávanie pôjde v koľajach, ktoré určíme my, z čoho nás syn našťastie vyliečil.

Niečo z toho, čo za polrok urobí, sa so školským učivom prelína (napríklad rýchlo napreduje v gramatike), niečo nie (veľa tém a oblastí, ktoré škola vyžaduje v tomto čase, ho bavilo inokedy alebo sa k nim dostal iba okrajovo). Väčšinou po tomto prekrytí spolu s učiteľkami pátrame.

Známkovanie u nás v rodine zatiaľ berieme ako súčasť administratívy, syna sa netýka. Som rada, že máme túto možnosť, pretože v tejto fáze života sú schopnosti dieťaťa často dané prirodzeným vývinom a ten je u každého dieťaťa iný. Nevidím dôvod trestať dieťa zlou známkou za slabšiu motoriku, napríklad za písanie, len preto, že jeho telo mu to nedovoľuje. Každé dieťa robí, čo vie a môže, keď mu na to vytvoríme vhodné podmienky.


Ako vzdelávať deti efektívne aj online? Férová nadácia O2 podporila v rámci tohtoročného grantu O2 Digitálna škola celkovou sumou až 60 000 € projekty zamerané na vzdelávanie učiteľov aj žiakov základných a stredných škôl. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Kristína Převrátil Alexy

Venuje sa komunikácii, sociológii a neurodiverzite, spolu s manželom Janom podniká v oblasti marketingu a reklamy. Viac o témach, ktoré ich zaujímajú, nájdete v ich podcastoch na Ideology.podbean.com alebo na stránke ideology.sk.   

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Cestovateľ Milan Bez Mapy: Je rozdiel medzi dovolenkou a cestovaním. V umelých svetoch si predsudky môžeme len prehĺbiť

Cestovaním búrame vžité predstavy aj spoznávame samých seba, lebo často prekonávame nekomfortné situácie.

Kedysi sme museli mať vytlačené letenky, papierové mapy a vypísané podrobné inštrukcie týkajúce sa miesta, kam ideme. Dnes máme všetko potrebné doslova pod palcom – v mobile. Populárny cestovateľ a bloger Milan Bez Mapy si všíma, že technológie aj sociálne siete zmenili spôsob, ako cestujeme. V rozhovore vás zavedie do sveta, kde je rozdiel medzi cestovaním a dovolenkovaním a kde si autentické zážitky stále vyžadujú odvahu aj otvorenú myseľ.

Chalani z blogu Travelistan: Ak sa vyberiete na cesty, bez týchto apiek nechoďte

rozhovore s cestovateľom Milanom Bez Mapy sa dočítate aj o tom:

  • aký rozdiel vníma medzi dovolenkou v rezorte a na vlastnú päsť, 
  • prečo je dobré brať si do sveta so sebou aj druhý (starší) telefón, 
  • ako si Veľkonočný ostrov stráži svoju jedinečnosť, 
  • ako mu sólo cestovanie otvorilo dvere nielen k dobrodružstvu, ale aj práci,
  • čo okrem kvality potravín oceňujú cudzinci na Slovensku,
  • prečo žijeme v dobe najdostupnejšieho cestovania a ako z toho ťažiť. 

Pamätáš si na moment, ktorý ti najviac otvoril oči ohľadom rozmanitosti sveta?

Áno, asi hneď na prvej väčšej ceste mimo Európy, keď som cestoval s niekoľkými spolužiačkami zo strednej školy do New Yorku. Spomínam si na okamih, keď sme vystúpili na letisku JFK, sadli si do metra a zrazu sme sa ocitli medzi ľuďmi všetkých národností, aké si len vieš predstaviť.

Vtedy som pochopil, v akom pestrom svete žijeme – že Slovensko ani Európa nie sú pupkom sveta, že sú medzi nami ľudia, ktorí vedú iný život, majú inú farbu pleti…

Preto si začal tvoriť aj populárnu sériu Milan búra mýty

Séria vznikla, pretože sa ma ľudia pýtali mnoho otázok, a to najmä z oblasti cestovania lietadlom. Nechcelo sa mi každému odpovedať zvlášť, tak som to začal robiť jednorazovo videom, nech to vidia všetci.

Dnes v sérii už rozoberám rôzne témy, napríklad aj mýty o národoch. My totiž radi všetkých ľudí hádžeme do jedného vreca a generalizujeme.

Napríklad koho? 

Napríklad mýtus o Američanoch ako o nevzdelaných a tučných ľuďoch. Amerika má obrovské množstvo obyvateľov a je veľmi smutné, ak si ich všetkých zaškatuľkujeme takto negatívne, no najmä nepravdivo. Osobne som stretol neuveriteľne veľa vzdelaných Američanov.

Funguje to aj naopak. Aj my na Slovensku sa bojíme, že nás hodia do nejakej škatuľky.

Kontakt s cudzou kultúrou mimo rezortu búra predsudky, lebo vidíme a vnímame, ako iní žijú.

Stretol si sa s nejakými predsudkami voči Slovákom a Slovenkám? 

Voči Slovákom či Slovenkám nie. Keď som bol v USA pracovať cez program Work and Travel, mal som kolegyňu z Floridy, ktorá hneď vedela, kde presne sa Slovensko nachádza. Dokonca mi vravela, že miluje príbeh o Čachtickej panej.

Niektorí však nevedeli, čo si majú pod Slovenskom predstaviť. Vybaví sa im skôr obraz regiónu východnej Európy, voči ktorému teda existuje viacero predsudkov, že ide o zaostalý región, ako bol zobrazený napríklad vo filme Eurotrip. 

Kamarátov z rôznych kútov sveta sa mi občas podarí dotiahnuť na Slovensko. Naposledy som tu mal jedného z Los Angeles a zveril sa mi, že si východnú Európu teda predstavoval inak – v Bratislave sa mu páčilo. Cudzinci často oceňujú, koľko tu máme hradov a kaštieľov, alebo aj to, že máme vysokú kvalitu potravín a je tu čisto.

Pripomína mi to predsudky voči krajinám južnej Ameriky. Keď som sa chystal na mesiac do Kolumbie, počúval som: „Ježiš, veď ťa tam zabije nejaký drogový kartel.“ V skutočnosti drogové kartely definovali Kolumbiu tridsať rokov dozadu, krajina sa odvtedy výrazne posunula. Takýchto nálepiek sa ťažko zbavuje.

Nefunguje najlepšie na predsudky vlastná skúsenosť? 

Záleží aj na tom, aké cestovanie absolvuješ. Ak ideš s ruksakom do Mexika a ubytuješ sa u miestnych, budeš pravdepodobne otvorenejší. Veľa ľudí však cestuje len tak, že sa zatvoria do rezortu v Ománe alebo Egypte a nespoznajú nič z kultúry danej krajiny. Jedine tak možno egyptské datle na all inclusive obede.

Nikoho nesúdim, je super, že cestujeme, no takýto prístup k cestovaniu nám neotvára zmysly – skôr len rozťahuje žalúdok. Ak sa presunieš z bytu v Bratislave k bazénu v Egypte, letíš lietadlom plnom Slovákov, žiješ v hoteli plnom Slovákov, obzory si veľmi nerozšíriš. Nazvime to skôr dovolenkou než cestovaním.

To kontakt s cudzou kultúrou mení pohľad na predsudky – potrebuješ vidieť, ako iní žijú.

Pri cestovaní si nielen rozširujeme obzory. Niektorí cestujú, lebo chcú lepšie spoznať samých seba – ty navyše väčšinou cestuješ sám, čo je ešte nekomfortnejšie. Pomohlo ti cestovanie so sebapoznaním?

Nemyslím si, že som iný človek, odkedy som začal cestovať. Vďaka cestovaniu sa mi však otvorilo veľa dvier a príležitostí, vybudoval som najčítanejší cestovateľský blog, ktorý sa stal aj mojou prácou. Vždy som bol otvorený iným názorom, v tomto zmysle ani nebolo čo meniť. Zem je určite guľatá, lebo keď cestuješ do Ameriky, máš časový posun aj „jet lag“. (smiech)

Určite ma to však naučilo vychádzať z komfortnej zóny. Cestovanie mi ukázalo, aké je dôležité vedieť sa spoľahnúť sám na seba. Zažil som rôzne nepredvídateľné situácie – napríklad, keď som o druhej ráno po dlhom nočnom lete prišiel sám do hotela a na recepcii mi povedali, že sú plní a nemajú pre mňa izbu. Keď si na cudzom kontinente sám, si nútený si nejako poradiť. Takto sa najlepšie naučíš spoľahnúť len na seba a svoje schopnosti.

Ako začať cestovať sám/sama?

Ja som začal cestovať sám skôr z nutnosti. Ak plánuješ výlet na sedem mesiacov, nájsť parťáka je ťažké. Naučil som sa užívať si vlastnú spoločnosť – viem si len tak sadnúť do kaviarne, nič nerobiť a sledovať okolie. Nie každému to však vyhovuje.

Keď niekto zvažuje sólo cestovanie, často si predstaví vzdialené destinácie. Odporúčam však každému, kto o tom premýšľa, začať s kratším výletom – choďte napríklad na víkend do Budapešti a zistíte, či vám to vyhovuje.

Nie je to pre každého a je to v poriadku. No ak sa vyberiete sami na mesiac do Austrálie a zistíte, že sólo cestovanie nie je pre vás, návrat domov bude nielen rýchly, ale aj drahý.

Viem, že si prvý raz letel pred 15 rokmi. Ako sa podľa teba cestovanie odvtedy zmenilo?

Spomínam si, že v detstve sme dlho zvykli stáť na hranici. Na dovolenky s rodičmi sme chodili najčastejšie autom a niekam blízko – či už do Talianska, alebo Francúzska – raz za rok. Mal som výhodu, že som nemusel nič plánovať – bol som dieťa, ktoré sedelo vzadu v autosedačke, viezlo sa a furt sa pýtalo na jedlo.

Rodičia držali papierovú mapu, pri ktorej sa hádali, keď otec zle odbočil. Neboli navigácie, a keď prišli, museli sme si každý rok kupovať mapu s aktualizáciou. Dnes je všetko zadarmo, cestovanie sa technológiami veľmi zjednodušilo.

Keď som však šiel na spomenutú cestu do New Yorku, nemali sme ešte smartfóny. Držal som starý tlačidlový Samsung a nosil som so sebou vytlačené screenshoty z Googlu, aby som vedel nájsť hotel. Mal som rozpísané, ktorým metrom sa dostanem na ubytovanie, kde musím prestúpiť. Dnes mám v telefóne „boarding pass“, platím pomocou NFC čipu, pomaly tam budem mať nahratý aj občiansky preukaz.

Keď chodím na dlhšie cesty, mám kvôli bankovým aplikáciám aj záložný mobil. Pri potvrdzovaní platby totiž potrebujete dodatočnú konfirmáciu. Môže sa stať, že vám ukradnú mobil, a ak si potrebujete kúpiť letenku, nemáte ako potvrdiť platbu. Preto mám vždy jeden starší telefón so sebou v batožine, ktorý je spárovaný s bankovými aplikáciami. Našťastie, doteraz som ho ešte nemusel použiť.

Vieš si dnes vôbec predstaviť cestu bez mobilu?

Pamätám si na jeden stresujúci okamih, keď som dostal defekt uprostred púšte, kde som mal slabý signál. Musel som vyliezť na kopec a s jednou paličkou signálu si zavolať pomoc po španielsky.

Našťastie sa mi to podarilo, no mal som sebou len pol litra vody, už sa stmievalo a v okolí vraj žili pumy. Bola to vyhrotená situácia, lebo som musel nájsť tú jednu paličku a povedať, kde som. Bola to navyše dlhá cesta a len vďaka GPS som vedel, ako ďaleko som od istého mesta.

Cestovať bez mobilu by som zvládol, ale bolo by to zbytočne veľa energie. Prečo technológie nevyužívať, keď sme ich už vyvinuli? Dnes je éra „e-simiek“, takže môžeme mať takmer všade internet. No vždy sa môže stať, že sa ti vybije mobil a nemáš ho kde nabiť – preto treba mať so sebou power banku.

Cestovať bez mobilu by som zvládol, ale stálo by ma to zbytočne veľa energie. Prečo technológie nevyužívať, keď sme ich už vyvinuli? 

Neobmedzený internet je veľká výhoda, no zároveň vidíme na dovolenkách ľudí, ktorí si všetky zážitky nakrúcajú a fotia – teda majú všetko filtrované cez obrazovku. Dá sa tak užiť si novú krajinu?

Opisuješ trend dnešných dní, no na druhej strane – prečo si zážitky nezaznamenať? Ľudia chodievali s foťákmi na dovolenky aj predtým, potom si dávali vyvolávať filmy. Cieľom fotografií síce predtým nebolo ukazovať ich na Instagrame, no ukazovali ich kamarátom na návštevách a ukladali do rodinného albumu.

Zmenilo sa len to, že ich ukazujeme digitálne a väčšiemu publiku. Nevidím na tom nič zlé. Zároveň dodávam, že asi nie je v poriadku, ak sa pozeráš do mobilu celú dovolenku. Mne pomáha sledovať cez apku, koľko času denne strávim pred obrazovkou, a keď to prevyšuje nejaký štandard, tak spozorniem. Ten čas mi však zvykne vystreliť, keď potrebujem tvoriť veľa blogového obsahu. Snažím sa to limitovať, lebo si myslím, že sociálne siete sú dobrým sluhom, no zlým pánom.

Psychologička: Ak na sociálnych sieťach zdieľame príspevky kvôli reakciám publika, prehlbujeme si problém chýbajúcej sebahodnoty

V jednom podcaste si vravel, že na Instagrame nás predtým zaujímali skôr dokonalé obrázky s perfektne „nastajlovanými“ ľuďmi, dnes skôr zaujme autenticita. Menia sociálne siete aj spôsob, akým uvažujeme o cestovaní?

Sociálne siete zohrávajú rolu v tom, na aké miesto sa ľudia rozhodnú vycestovať. Môžu pomôcť zviditeľniť dobrý „fotospot“ či fajn reštauráciu. No môžu spopularizovať aj také miesta, ktoré by nemuseli, lebo tam napríklad žijú ľudia, ktorí nie sú zvyknutí a pripravení na nárast návštevníkov.

Ja tieto tipy často využívam, napríklad som navštívil reštauráciu v Lisabone, ktorú som našiel na Tik-Toku. Bola zariadená v štýle amerického bistra 50. rokov. Sú aj také miesta, kde stoja rady ľudí len kvôli fotke. Takto som v Japonsku obišiel populárnu svätyňu, takú červenú bránu, pod ktorou sa všetci zvyknú „cvakať“.

Myslíš si, že nárazová popularita miest, napríklad aj zo sociálnych sietí, môže ovplyvniť ich jedinečnosť? 

Spomínam si na ľudí na Veľkonočnom ostrove v Čile, ktorý môžete poznať vďaka kamenným hlavám trčiacim zo zeme. Je veľmi zaujímavý v tom, že má kultúru podobnú Polynézii či Havaju. Keď si pozriete ich tradičné tance, pripomenú vám štýl tzv. hula tanca z Havaja.

Oproti nemu je však menej skomercionalizovaný Veľkonočný ostrov, pôdu si tam strážia. Havaj má obrovské rezorty, umelé svety, no Veľkonočný ostrov má zákon, podľa ktorého si na ňom cudzinec nemôže kúpiť pôdu, a teda ani hotel.

Navyše má veľmi príjemnú atmosféru, každý každého pozná, ľudia stále jazdia z miesta na miesto na koňoch a môžeš na ňom žiť, iba ak si sa tam narodil alebo si si niekoho z komunity vzal.

Hlavne v našom regióne v súvislosti s cestovaním človeku napadne, že je privilegovaný, lebo cestovať môže. Cítiš to tak aj ty?

Neviem, či je privilégium správne slovo. Staršie generácie cestovať nemohli, lebo žili v neslobodnom režime. Skôr by som povedal, že máme šťastie, že žijeme v lepšej dobe.

Cestovanie je navyše dnes najdostupnejšie, aké kedy bolo – nájdeš veľa „lowcostových“ aerolínií, máš dostupných najviac informácií a je to jednoduché. Za pol hodiny si vieš naplánovať výlet do Austrálie a máš všetko pod palcom v mobile.

Doba je na cestovanie perfektná, mali by sme za to byť vďační, vážiť a strážiť si to.


Milan Bardún (Milan Bez Mapy)

Populárny cestovateľ a bloger Milan Bardún vyštudoval Stavebnú fakultu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Blog Milan Bez Mapy si založil počas štúdia a jeho popularita mu neskôr poskytla stálu prácu. Pôsobil aj v marketingu a v roku 2021 vydal knihu s názvom Influencer. Jeho blog má takmer dva milióny prečítaní ročne. Milan je aj dvojnásobným držiteľom ceny Social Awards a za roky 2023 a 2024 je v rebríčku TOP 10 influencerov podľa Forbes.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.