Anketa: Ako bojovať proti stúpajúcej popularite extrémizmu na Slovensku?
Extrémizmus a jeho podpora neustále rastie nielen vo svete, ale aj na Slovensku. Čo si o súčasnej situácii u nás myslia známe osobnosti?
Autor Sóda
Foto Shutterstock
Dátum
Róbert Slovák, majiteľ reklamnej agentúry Respect APP, prezident Klubu reklamných agentúr Slovenska
„Extrémistické názory vyjadrujú verejne politici, či iné, aj rešpektované osobnosti, bez nejakého zjavného negatívneho dopadu. Bez hanby.
Posúvajú tak hranice a úroveň krčmových debát do verejného priestoru, legitimizujú tendencie hovoriť neslušne a agresívne o ľuďoch iného vyznania, sexuálnej orientácie, rasy, či národnosti. Veď prečo by som to nemohol aj ja povedať nahlas, keď už to predo mnou povedal niekto iný, slávny a dokonca v televízii?„
Daniel Milo, expert na extrémizmus, bezpečnostný špecialista Globsec Policy Institute
„Prelomovým momentom v tomto smere bola kauza Gorila a najmä to, že nikto z jej hlavných aktérov nebol postavený pred súd. Podporilo to tie prúdy v spoločnosti, ktoré sa snažia presadiť riešenia, ktoré by odstránili základy demokratického právneho štátu.
Zároveň došlo vplyvom sociálnych sietí k rozšíreniu a akceptácii prejavov a myšlienok, ktoré boli až donedávna doménou okrajových skupín v spoločnosti: viera v sprisahania rôzneho druhu, presvedčenie že za všetkým zlým na svete sú nejaké tajné skupiny a Židia, prípadne že je potrebné niektorým skupinám ľudí práva obmedziť, alebo ich rovno vešať na lampy.
Úroveň kritického myslenia a mediálnej gramotnosti je v celej spoločnosti, ale najmä u mladých ľudí, na veľmi nízkej úrovni.„
Ján Lunter, zakladateľ firmy Alfa Bio
Sú tu celé regióny, ktoré nie sú súčasťou ekonomického úspechu Slovenska a v nich panuje pocit krivdy a opustenia. Mnohí sme nahnevaní na správanie štandardných politikov a mieru korupcie.
A v neposlednom rade je tu nové informačné a mediálne prostredie. Všetci by sme sa mali učiť kriticky čítať, myslieť a korektne diskutovať.
V politike je to ponúkanie zrozumiteľných a konštruktívnych riešení problémov. Politika má byť priestorom, kde sa ľudia môžu spájať, aby veci zlepšovali, nie sa rozdeľovať a hľadať nepriateľov.
Rado Sloboda, expert platformy Nie v našom meste
Rozdiely medzi chudobnými a bohatými. Neprítomnosť veľkého jednotiaceho príbehu. Hladové doliny, v ktorých chýbajú podnety pre ľudí. Dedičstvo slovenského fašizmu.
Potrebujeme jednotiaci spoločný príbeh. Dnes ho nemáme. Nevieme, čo chceme a ponuka politických elít je biedna.
Martin Slávik, občianske združenie Living Memory
Ako jednu z najsilnejších príčin vnímam narastajúci hnev živený obrovskou mierou nezodpovednosti pri správe vecí verejných.
Politika je u nás vnímaná ako priestor, kam sa chodí beztrestne „nabaliť“. Hnev je veľmi silná a nákazlivá emócia a v dnešnej dobe sa vďaka sociálnymi sieťami šíri veľmi rýchlo. Pridajte k tomu šikovnú manipuáciu a nárast je exponenciálny.
Viac vyjadrení osobností na tému extrémizmus, možnosti jeho riešenia a veľa ďalšieho inšpiratívneho čítania nájdete v našom tlačenom magazíne Sóda, ktorý si môžete vyzdvihnúť v každej predajni O2.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Predsudky často vznikajú jednoducho preto, že sa nepoznáme. Učiteľ Michal hovorí, ako pomohol deťom z Bratislavy a rómskej komunity nájsť si k sebe cestu
Nech už sa dieťa narodilo kdekoľvek, každé z nich túži najmä po tom, aby bolo prijaté a milované.
Autor Šimon Betina
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Učiteľ Michal Sivák učil na košickom Luníku IX aj v bratislavskej škole pre nadané deti. V oboch prostrediach presadzoval rovnaký prístup: každé dieťa si zaslúži prijatie bez ohľadu na pôvod či spoločenské postavenie. Svojich žiakov dokonca vzal do rómskej komunity v Plaveckom Štvrtku, aby im pomohol prekonať predsudky. Za svoju prácu získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.
Učil si na súkromnej bratislavskej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním a predtým aj na Luníku IX. Čím boli pre teba tieto skúsenosti rozdielne?
Na Luníku IX chýbalo materiálne vybavenie. To je podľa mňa jediná vec, ktorá deti z týchto dvoch svetov odlišuje.
Inak sú to bežné deti s rovnakými potrebami – či pochádzajú z Luníka IX, alebo z bratislavskej smotánky. Majú podobné túžby aj sny.
Aj môj prístup k nim bol preto rovnaký. Nikdy som nevnímal nadané deti ako deti prvej kategórie a tie z Luníka IX ako deti druhej kategórie.
Pri nadaných deťoch som skôr narážal na predsudky a stereotypy, ktoré si prinášali z domu od rodičov. A rovnako aj rómske deti mali predsudky voči nerómskym, pretože ich nepoznali. Bolo medzi nimi vzájomné neporozumenie, lebo sa dovtedy jednoducho nestretli.
Pokoj, ktorý by som raz chcel mať aj vo svojom živote, nachádzam práve v hodnotách, ktoré mi odovzdali moji starí rodičia. A podobne to vnímam aj pri dnešných mladých.
Snažil si sa tieto predsudky zbúrať? Ako?
Určite áno. Napríklad som zobral svojich nerómskych žiakov do Plaveckého Štvrtka, aby sa prvýkrát stretli s rómskymi deťmi. Nešlo mi o to, aby si len povedali, že spoznali Róma.
Chcel som, aby zažili, že je to úplne bežný človek ako každý iný. Spoločne sa učili, trávili čas a zrazu všetky predsudky zmizli. V tej chvíli zhodili akékoľvek masky, statusy a nálepky.
Dá sa aj na základe toho povedať, že deti potrebujú predovšetkým cítiť, že sú prijaté?
Áno. Potreba byť prijatý a pochopený je podľa mňa úplný základ. No ešte dôležitejší je pocit, že som milovaný. To je tá najväčšia hodnota. Nielen zo strany rodičov, ale aj priateľov, starých rodičov či blízkeho okolia. A práve s pocitom, že ma niekto má rád a že mu na mne záleží, prichádza aj pocit bezpečia. To ide ruka v ruke.
Presne toto deti potrebujú počuť: „Záleží mi na tebe. Mám ťa veľmi rád a chcem, aby si bol úspešný. Chcem, aby sa ti darilo. A aj keď sa ti niečo nepodarí alebo to nezvládneš, je to v poriadku.“ Toto sa snažím učiť rodičov aj deti.
Pravda však je, že veľakrát deti tieto slová od rodičov nepočujú.
Súhlasím, ale netreba to vzdávať. Mám dokonca peknú skúsenosť so svojím otcom, ktorý mi nikdy v živote nepovedal, že ma ľúbi.
Keď som začal chodievať z Bratislavy domov, vždy som ho na privítanie pobozkal a povedal: „Ľúbim ťa, čau.“ Nezáležalo mi na tom, či mi to opätuje.
On väčšinou len odvetil: „Dobre.“ Postupne som si ho tak trochu vychoval. (Smiech.) Naučil som ho, že je dôležité pustiť ma bližšie k sebe a otvoriť sa.
Aj mladí ľudia môžu byť nositeľmi hodnôt a niekedy učiť staršiu generáciu. Je veľmi dôležité, aby sme boli prepojení naprieč generáciami. Máme si navzájom čo odovzdať.
Staršie generácie rady frflú na tie mladšie a hovoria, že sú čoraz horšie. Čo hovoríš na mladú generáciu ty?
Podľa mňa neexistujú horšie generácie, existujú len generácie, ktorým nerozumieme. Hovoriť, že prichádzajú čoraz horšie generácie, môžu podľa mňa len ľudia, ktorí s mladými neprichádzajú do kontaktu.
Dnešní mladí sú veľmi trendoví, moderní a prirodzene vyrastajú s technológiami 21. storočia. Zároveň sú pevní vo svojich hodnotách, vedome ich kultivujú a podľa mňa život naozaj žijú, nielen prežívajú.
Je pre teba dôležitejšie vybudovať si s deťmi dobrý vzťah alebo im odovzdať vedomosti?
Ak medzi sebou nemáme vybudovaný kvalitný vzťah, deti nedokážu naplno prijímať všetky informácie, ktoré sa im snažím odovzdať. So vzťahom zároveň prichádza aj iný prístup a pochopenie, že sa vlastne chcú vzdelávať.
Študent si napokon aj tak nikdy neodnesie len to, čo som mu povedal. Vždy si odnesie najmä to, ako sa pri mne cítil. A práve to je pre mňa nesmierne dôležité.
Preto sa žiakov často pýtam: „Ako sa cítiš? Ako sa máš? Aké máš na danú vec názor? Ako to prežívaš? Je to pre teba v poriadku? Nie je toho na teba príliš veľa?“
To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.
Čo ti pomáha budovať a utužovať tieto vzťahy?
Spoznávať žiakov cez ich svet – cez to, čo ich baví, akých majú hrdinov, aké sú ich sny a potreby.
Napríklad Harry Potter je na prvom stupni veľká téma. Pozrel som si všetky filmy, milujem to. Jedna z postáv, profesor elixírov Horace Slughorn, ktorý študentom ponúkal za odmenu tekuté šťastie, nám veľmi pomohla naučiť sa spolupracovať v triede.
Na slovenčine sme riešili dynamický opis a štvrtáci mali za úlohu namiešať horčicovo-citrónovú omáčku. Ja som ju ochutnával a hodnotil a víťazná skupina mohla získať tekuté šťastie. V skutočnosti mi však vôbec nešlo o chuť. Sledoval som, ako deti spolupracujú v skupinkách. Celé som to prepojil s ich hrdinami a príbehmi, ktoré poznajú. Takto sa k nim viem dostať oveľa bližšie.
Jedlo je pre mňa ďalšia krásna metóda. Deti rady jedia. Mám dvojplatničku a v triede som navaril množstvo jedál – aj také, ktoré deti v živote nevideli a nikdy predtým neskúšali. Jedli sme, mali sme čaje a nápoje, jednoducho sme„chálovali“. (Smiech.)
Nebojíš sa, že takto stratíš ako učiteľ autoritu?
A keby som ju aj stratil, bolo by to úplne v poriadku. Ja som autorita, ale nie som typ človeka, ktorý si ju potrebuje vynucovať alebo budovať cez strach. To nepotrebujem.
Potrebujem mať so žiakmi rovnocenný partnerský vzťah. Chcem, aby dieťa odišlo s pocitom, že Miško ho niečo naučil a že mu dal presne to, čo potrebovalo.
To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím partnerský, kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.
Predpokladám, že vďaka takémuto prístupu máš s deťmi asi oveľa bližší vzťah ako iní učitelia. Otvárajú sa ti vďaka tomu viac?
Riešil som rodinu, v ktorej sa rodičia môjho žiaka rozchádzali. Bral som ho takmer ako vlastného syna. Raz večer mi zavolal, plakal a povedal: „Miško, mama sa rozišla s otcom.“ Povedal som mu, že všetko bude v poriadku, že tu pre neho budem a pomôžem mu.
Povedal som mu: „Ráno, keď prídeš do školy, hneď príď za mnou, vystískaj ma, porozprávame sa o tom. Ja ti pomôžem.“ A presne to sa stalo. Ráno prišiel, ani si nevyložil veci, hneď prišiel za mnou, objal ma, rozplakal sa a chvíľu sme tam len tak boli.
Dnes, keď ma tento chlapec uvidí, aj cez celú ulicu na mňa kričí: „Miško! Miško, stoj!“ To je pre učiteľa nádherná a výnimočná väzba. Želám to každému učiteľovi.
Akí by mali byť dobrí učitelia?
Neexistuje návod na to, ako byť dobrým učiteľom. Nie sú žiadne tipy, triky ani špeciálne metódy, ktoré by fungovali na každého. Existuje podľa mňa jedna jediná vec – byť autentický.
To je najdôležitejšie. Dieťa vycíti, keď je človek falošný. Vycíti, keď máte nasadenú masku. Deti vnímajú oveľa viac, než si často myslíme. Byť autentický je podľa mňa pri práci s deťmi kľúčové. Človek musí byť sám sebou.
Michal Sivák
Učiteľ a popularizátor inkluzívneho vzdelávania. Pôsobil na Súkromnej základnej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním v Bratislave, predtým učil deti na Luníku IX. Je zakladateľom iniciatívy EDUVOLÚCIA: Daruj doučko!, venuje sa lektorovaniu a mentoringu začínajúcich učiteľov. Na sociálnych sieťach sa venuje osvete o učiteľstve, boju proti predsudkom a podpore vzdelávania. V roku 2026 získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Róbert Slovák, majiteľ reklamnej agentúry Respect APP, prezident Klubu reklamných agentúr Slovenska
Róbert Slovák, majiteľ reklamnej agentúry Respect APP, prezident Klubu reklamných agentúr Slovenska
Daniel Milo, expert na extrémizmus, bezpečnostný špecialista Globsec Policy Institute
Ján Lunter, zakladateľ firmy Alfa Bio
Rado Sloboda, expert platformy Nie v našom meste
Martin Slávik, občianske združenie Living Memory
