V týchto slovenských mestách mali pôvodne stáť letiská
Baťovci boli nadšenými propagátormi lietania a plánovali postaviť letiská v 383 mestách v celom Československu. Lietať sa malo aj v Lučenci, Michalovciach či Podbrezovej.
Autor Sóda
Dátum
V roku 1937 napísal Jan Antonín Baťa, nevlastný brat Tomáša Baťu, vizionársku knihu Budujeme štát pre 40 miliónov ľudí, v ktorej sa venuje ekonomike a rozvoju vtedajšej Československej republiky.
V rámci potenciálu hospodárskeho rozvoja krajiny v knihe navrhuje aj výstavbu 383 nových obchodných letísk po celom území.
Prvým krokom malo byť vybudovanie 80 nových letísk v priebehu prvých dvoch rokov tohoto neuskutočneného projektu.
Na tejto ilustrovanej mapke si môžete pozrieť, v ktoré mestá sa mali stať leteckými uzlami. Niektoré z nich už v súčasnosti svoje letiská majú.
Letiská, ktoré Baťa plánoval na území Slovenska a súčasný stav:
Batizovce Letisko Batizovce firma Baťa zrealizovala kúsok od Veľkej pri Poprade. Dnes sa vyvinulo do podoby moderného medzinárodného letiska Poprad-Tatry.
Michalovce Nikdy nebolo zrealizované, avšak pri obci Vinné, na mieste, kde je dnes Zemplínska Šírava, za druhej svetovej vojny bolo poľné letisko, kde pristávali vojenské lietadlá Luftwaffe. Okrem neho bolo a stále je poľné letisko v obci Kamenica nad Cirochou.
Prešov V Prešove je dnes vojenské letisko – vrtuľníková základňa slovenských ozbrojených síl.
Trnava V súčasnosti pri Trnave, v blízkosti obce Boleráz, funguje neverejné letisko s nepravidelnou dopravou.
Lučenec Neverejné letisko blízko Lučenca, v obci Boľkovce, aktuálne využíva aero-klub Lučenec. Banská Bystrica a Zvolen Baťa plánoval postaviť len pár kilometrov od už vtedy existujúceho letiska Tri Duby (dnešné letisko Sliač) ďalšie blízko pri Banskej Bystrici. Sliač je dnes medzinárodné letisko so zmiešanou vojensko-civilnou prevádzkou.
Liptovský Mikuláš V súčasnosti existuje pri vodnej nádrži Liptovská Mara súkromné letisko Aerodrome Jasná.
Turčiansky sv. Martin Aktuálne je v meste Martin, v časti Tomčany v prevádzke verejné športové letisko, ktoré slúži členom aeroklubu Martin.
Trenčín Letisko v Trenčíne poznajú najmä pravidelní návštevníci festivalu Pohoda. Toto neverejné letisko slúži na vojenskú a civilnú prevádzku a neposkytuje žiadne iné služby okrem pristávacích.
Handlová Dnes je v Handlovej letisko Morovno, ktoré sa využíva iba pre poľnohospodárske letecké práce.
Nové Zámky Bolo zriadené na základe žiadosti Tomáša Baťu v roku 1931. Jeho skorá smrť, ale budovanie letiska utlmila. Dnes funguje ako neverejné letisko s nepravidelnou dopravou.
Baťov plán počítal aj s letiskami v týchto miestach – Mošovce, Bošany, Rožňava, Tisovec, Zemplín, Banská Štiavnica a Podbrezová.
Ostatné plánované letiská mimo územia dnešného Slovenska (hrubým písmom sú mestá, ktoré dnes už majú letiská):
Moravské Budějovice, Nové Mesto na Moravě, Dobřany, Třeboň, Německý Brod, Sedlčany, Boděbrady, N.Bydžov, Trutnov, Turnov, Sušice, Nepomuk, Beroun, Kladno, Mělník, Louny, Litoměrice, Most, Žatec, Rakovník, Karnějov, Opava, Uničov, Boskovice, Moravský krumlov, Česká Lípa, Slatinské Doly, Domažlice, Chust, Mukačevo, Týn nad Vltavou, Český Krumlov.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Cestovateľ Milan Bez Mapy: Je rozdiel medzi dovolenkou a cestovaním. V umelých svetoch si predsudky môžeme len prehĺbiť
Cestovaním búrame vžité predstavy aj spoznávame samých seba, lebo často prekonávame nekomfortné situácie.
Autor Marek Hudec
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Kedysi sme museli mať vytlačené letenky, papierové mapy a vypísané podrobné inštrukcie týkajúce sa miesta, kam ideme. Dnes máme všetko potrebné doslova pod palcom – v mobile. Populárny cestovateľ a bloger Milan Bez Mapy si všíma, že technológie aj sociálne siete zmenili spôsob, ako cestujeme. V rozhovore vás zavedie do sveta, kde je rozdiel medzi cestovaním a dovolenkovaním a kde si autentické zážitky stále vyžadujú odvahu aj otvorenú myseľ.
V rozhovore s cestovateľom Milanom Bez Mapy sa dočítate aj o tom:
aký rozdiel vníma medzi dovolenkou v rezorte a na vlastnú päsť,
prečo je dobré brať si do sveta so sebou aj druhý (starší) telefón,
ako si Veľkonočný ostrov stráži svoju jedinečnosť,
ako mu sólo cestovanie otvorilo dvere nielen k dobrodružstvu, ale aj práci,
čo okrem kvality potravín oceňujú cudzinci na Slovensku,
prečo žijeme v dobe najdostupnejšieho cestovania a ako z toho ťažiť.
Pamätáš si na moment, ktorý ti najviac otvoril oči ohľadom rozmanitosti sveta?
Áno, asi hneď na prvej väčšej ceste mimo Európy, keď som cestoval s niekoľkými spolužiačkami zo strednej školy do New Yorku. Spomínam si na okamih, keď sme vystúpili na letisku JFK, sadli si do metra a zrazu sme sa ocitli medzi ľuďmi všetkých národností, aké si len vieš predstaviť.
Vtedy som pochopil, v akom pestrom svete žijeme – že Slovensko ani Európa nie sú pupkom sveta, že sú medzi nami ľudia, ktorí vedú iný život, majú inú farbu pleti…
Séria vznikla, pretože sa ma ľudia pýtali mnoho otázok, a to najmä z oblasti cestovania lietadlom. Nechcelo sa mi každému odpovedať zvlášť, tak som to začal robiť jednorazovo videom, nech to vidia všetci.
Dnes v sérii už rozoberám rôzne témy, napríklad aj mýty o národoch. My totiž radi všetkých ľudí hádžeme do jedného vreca a generalizujeme.
Napríklad koho?
Napríklad mýtus o Američanoch ako o nevzdelaných a tučných ľuďoch. Amerika má obrovské množstvo obyvateľov a je veľmi smutné, ak si ich všetkých zaškatuľkujeme takto negatívne, no najmä nepravdivo. Osobne som stretol neuveriteľne veľa vzdelaných Američanov.
Funguje to aj naopak. Aj my na Slovensku sa bojíme, že nás hodia do nejakej škatuľky.
Kontakt s cudzou kultúrou mimo rezortu búra predsudky, lebo vidíme a vnímame, ako iní žijú.
Stretol si sa s nejakými predsudkami voči Slovákom a Slovenkám?
Voči Slovákom či Slovenkám nie. Keď som bol v USA pracovať cez program Work and Travel, mal som kolegyňu z Floridy, ktorá hneď vedela, kde presne sa Slovensko nachádza. Dokonca mi vravela, že miluje príbeh o Čachtickej panej.
Niektorí však nevedeli, čo si majú pod Slovenskom predstaviť. Vybaví sa im skôr obraz regiónu východnej Európy, voči ktorému teda existuje viacero predsudkov, že ide o zaostalý región, ako bol zobrazený napríklad vo filme Eurotrip.
Kamarátov z rôznych kútov sveta sa mi občas podarí dotiahnuť na Slovensko. Naposledy som tu mal jedného z Los Angeles a zveril sa mi, že si východnú Európu teda predstavoval inak – v Bratislave sa mu páčilo. Cudzinci často oceňujú, koľko tu máme hradov a kaštieľov, alebo aj to, že máme vysokú kvalitu potravín a je tu čisto.
Pripomína mi to predsudky voči krajinám južnej Ameriky. Keď som sa chystal na mesiac do Kolumbie, počúval som: „Ježiš, veď ťa tam zabije nejaký drogový kartel.“ V skutočnosti drogové kartely definovali Kolumbiu tridsať rokov dozadu, krajina sa odvtedy výrazne posunula. Takýchto nálepiek sa ťažko zbavuje.
Nefunguje najlepšie na predsudky vlastná skúsenosť?
Záleží aj na tom, aké cestovanie absolvuješ. Ak ideš s ruksakom do Mexika a ubytuješ sa u miestnych, budeš pravdepodobne otvorenejší. Veľa ľudí však cestuje len tak, že sa zatvoria do rezortu v Ománe alebo Egypte a nespoznajú nič z kultúry danej krajiny. Jedine tak možno egyptské datle na all inclusive obede.
Nikoho nesúdim, je super, že cestujeme, no takýto prístup k cestovaniu nám neotvára zmysly – skôr len rozťahuje žalúdok. Ak sa presunieš z bytu v Bratislave k bazénu v Egypte, letíš lietadlom plnom Slovákov, žiješ v hoteli plnom Slovákov, obzory si veľmi nerozšíriš. Nazvime to skôr dovolenkou než cestovaním.
To kontakt s cudzou kultúrou mení pohľad na predsudky – potrebuješ vidieť, ako iní žijú. Pri cestovaní si nielen rozširujeme obzory. Niektorí cestujú, lebo chcú lepšie spoznať samých seba – ty navyše väčšinou cestuješ sám, čo je ešte nekomfortnejšie. Pomohlo ti cestovanie so sebapoznaním?
Nemyslím si, že som iný človek, odkedy som začal cestovať. Vďaka cestovaniu sa mi však otvorilo veľa dvier a príležitostí, vybudoval som najčítanejší cestovateľský blog, ktorý sa stal aj mojou prácou. Vždy som bol otvorený iným názorom, v tomto zmysle ani nebolo čo meniť. Zem je určite guľatá, lebo keď cestuješ do Ameriky, máš časový posun aj „jet lag“. (smiech)
Určite ma to však naučilo vychádzať z komfortnej zóny. Cestovanie mi ukázalo, aké je dôležité vedieť sa spoľahnúť sám na seba. Zažil som rôzne nepredvídateľné situácie – napríklad, keď som o druhej ráno po dlhom nočnom lete prišiel sám do hotela a na recepcii mi povedali, že sú plní a nemajú pre mňa izbu. Keď si na cudzom kontinente sám, si nútený si nejako poradiť. Takto sa najlepšie naučíš spoľahnúť len na seba a svoje schopnosti.
Ako začať cestovať sám/sama?
Ja som začal cestovať sám skôr z nutnosti. Ak plánuješ výlet na sedem mesiacov, nájsť parťáka je ťažké. Naučil som sa užívať si vlastnú spoločnosť – viem si len tak sadnúť do kaviarne, nič nerobiť a sledovať okolie. Nie každému to však vyhovuje.
Keď niekto zvažuje sólo cestovanie, často si predstaví vzdialené destinácie. Odporúčam však každému, kto o tom premýšľa, začať s kratším výletom – choďte napríklad na víkend do Budapešti a zistíte, či vám to vyhovuje.
Nie je to pre každého a je to v poriadku. No ak sa vyberiete sami na mesiac do Austrálie a zistíte, že sólo cestovanie nie je pre vás, návrat domov bude nielen rýchly, ale aj drahý.
Viem, že si prvý raz letel pred 15 rokmi. Ako sa podľa teba cestovanie odvtedy zmenilo?
Spomínam si, že v detstve sme dlho zvykli stáť na hranici. Na dovolenky s rodičmi sme chodili najčastejšie autom a niekam blízko – či už do Talianska, alebo Francúzska – raz za rok. Mal som výhodu, že som nemusel nič plánovať – bol som dieťa, ktoré sedelo vzadu v autosedačke, viezlo sa a furt sa pýtalo na jedlo.
Rodičia držali papierovú mapu, pri ktorej sa hádali, keď otec zle odbočil. Neboli navigácie, a keď prišli, museli sme si každý rok kupovať mapu s aktualizáciou. Dnes je všetko zadarmo, cestovanie sa technológiami veľmi zjednodušilo.
Keď som však šiel na spomenutú cestu do New Yorku, nemali sme ešte smartfóny. Držal som starý tlačidlový Samsung a nosil som so sebou vytlačené screenshoty z Googlu, aby som vedel nájsť hotel. Mal som rozpísané, ktorým metrom sa dostanem na ubytovanie, kde musím prestúpiť. Dnes mám v telefóne „boarding pass“, platím pomocou NFC čipu, pomaly tam budem mať nahratý aj občiansky preukaz.
Keď chodím na dlhšie cesty, mám kvôli bankovým aplikáciám aj záložný mobil. Pri potvrdzovaní platby totiž potrebujete dodatočnú konfirmáciu. Môže sa stať, že vám ukradnú mobil, a ak si potrebujete kúpiť letenku, nemáte ako potvrdiť platbu. Preto mám vždy jeden starší telefón so sebou v batožine, ktorý je spárovaný s bankovými aplikáciami. Našťastie, doteraz som ho ešte nemusel použiť.
Vieš si dnes vôbec predstaviť cestu bez mobilu?
Pamätám si na jeden stresujúci okamih, keď som dostal defekt uprostred púšte, kde som mal slabý signál. Musel som vyliezť na kopec a s jednou paličkou signálu si zavolať pomoc po španielsky.
Našťastie sa mi to podarilo, no mal som sebou len pol litra vody, už sa stmievalo a v okolí vraj žili pumy. Bola to vyhrotená situácia, lebo som musel nájsť tú jednu paličku a povedať, kde som. Bola to navyše dlhá cesta a len vďaka GPS som vedel, ako ďaleko som od istého mesta.
Cestovať bez mobilu by som zvládol, ale bolo by to zbytočne veľa energie. Prečo technológie nevyužívať, keď sme ich už vyvinuli? Dnes je éra „e-simiek“, takže môžeme mať takmer všade internet. No vždy sa môže stať, že sa ti vybije mobil a nemáš ho kde nabiť – preto treba mať so sebou power banku.
Cestovať bez mobilu by som zvládol, ale stálo by ma to zbytočne veľa energie. Prečo technológie nevyužívať, keď sme ich už vyvinuli?
Neobmedzený internet je veľká výhoda, no zároveň vidíme na dovolenkách ľudí, ktorí si všetky zážitky nakrúcajú a fotia – teda majú všetko filtrované cez obrazovku. Dá sa tak užiť si novú krajinu?
Opisuješ trend dnešných dní, no na druhej strane – prečo si zážitky nezaznamenať? Ľudia chodievali s foťákmi na dovolenky aj predtým, potom si dávali vyvolávať filmy. Cieľom fotografií síce predtým nebolo ukazovať ich na Instagrame, no ukazovali ich kamarátom na návštevách a ukladali do rodinného albumu.
Zmenilo sa len to, že ich ukazujeme digitálne a väčšiemu publiku. Nevidím na tom nič zlé. Zároveň dodávam, že asi nie je v poriadku, ak sa pozeráš do mobilu celú dovolenku. Mne pomáha sledovať cez apku, koľko času denne strávim pred obrazovkou, a keď to prevyšuje nejaký štandard, tak spozorniem. Ten čas mi však zvykne vystreliť, keď potrebujem tvoriť veľa blogového obsahu. Snažím sa to limitovať, lebo si myslím, že sociálne siete sú dobrým sluhom, no zlým pánom.
V jednom podcaste si vravel, že na Instagrame nás predtým zaujímali skôr dokonalé obrázky s perfektne „nastajlovanými“ ľuďmi, dnes skôr zaujme autenticita. Menia sociálne siete aj spôsob, akým uvažujeme o cestovaní?
Sociálne siete zohrávajú rolu v tom, na aké miesto sa ľudia rozhodnú vycestovať. Môžu pomôcť zviditeľniť dobrý „fotospot“ či fajn reštauráciu. No môžu spopularizovať aj také miesta, ktoré by nemuseli, lebo tam napríklad žijú ľudia, ktorí nie sú zvyknutí a pripravení na nárast návštevníkov.
Ja tieto tipy často využívam, napríklad som navštívil reštauráciu v Lisabone, ktorú som našiel na Tik-Toku. Bola zariadená v štýle amerického bistra 50. rokov. Sú aj také miesta, kde stoja rady ľudí len kvôli fotke. Takto som v Japonsku obišiel populárnu svätyňu, takú červenú bránu, pod ktorou sa všetci zvyknú „cvakať“.
Myslíš si, že nárazová popularita miest, napríklad aj zo sociálnych sietí, môže ovplyvniť ich jedinečnosť?
Spomínam si na ľudí na Veľkonočnom ostrove v Čile, ktorý môžete poznať vďaka kamenným hlavám trčiacim zo zeme. Je veľmi zaujímavý v tom, že má kultúru podobnú Polynézii či Havaju. Keď si pozriete ich tradičné tance, pripomenú vám štýl tzv. hula tanca z Havaja.
Oproti nemu je však menej skomercionalizovaný Veľkonočný ostrov, pôdu si tam strážia. Havaj má obrovské rezorty, umelé svety, no Veľkonočný ostrov má zákon, podľa ktorého si na ňom cudzinec nemôže kúpiť pôdu, a teda ani hotel.
Navyše má veľmi príjemnú atmosféru, každý každého pozná, ľudia stále jazdia z miesta na miesto na koňoch a môžeš na ňom žiť, iba ak si sa tam narodil alebo si si niekoho z komunity vzal.
Hlavne v našom regióne v súvislosti s cestovaním človeku napadne, že je privilegovaný, lebo cestovať môže. Cítiš to tak aj ty?
Neviem, či je privilégium správne slovo. Staršie generácie cestovať nemohli, lebo žili v neslobodnom režime. Skôr by som povedal, že máme šťastie, že žijeme v lepšej dobe.
Cestovanie je navyše dnes najdostupnejšie, aké kedy bolo – nájdeš veľa „lowcostových“ aerolínií, máš dostupných najviac informácií a je to jednoduché. Za pol hodiny si vieš naplánovať výlet do Austrálie a máš všetko pod palcom v mobile.
Doba je na cestovanie perfektná, mali by sme za to byť vďační, vážiť a strážiť si to.
Milan Bardún (Milan Bez Mapy)
Populárny cestovateľ a bloger Milan Bardún vyštudoval Stavebnú fakultu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Blog Milan Bez Mapy si založil počas štúdia a jeho popularita mu neskôr poskytla stálu prácu. Pôsobil aj v marketingu a v roku 2021 vydal knihu s názvom Influencer. Jeho blog má takmer dva milióny prečítaní ročne. Milan je aj dvojnásobným držiteľom ceny Social Awards a za roky 2023 a 2024 je v rebríčku TOP 10 influencerov podľa Forbes.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
