Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Braňo Deák: Seriál Oteckovia si ľudia obľúbili, žijú s postavami už štyri roky

„Ako herec idem do projektu vždy s tým, že chcem, aby bol úspešný, trval čo najdlhšie a robím pre to všetko,“ hovorí úspešný herec.

Herec Branislav Deák je jednou z hviezd seriálu Oteckovia, ktorý aj po štyroch rokoch vysielania patrí k lídrom sledovanosti. Stretli sme sa na rodinnom ranči Deákovcov, kde si herec užíval čas s rodinou medzi filmovou produkciou v Prahe a nakrúcaním Oteckov. Porozprávali sme sa s ním nielen o tom, ako vzniká obľúbený seriál, ale aj o vplyve pandémie na jeho povolanie a herecké príležitosti na Slovensku.

V rozhovore sa ďalej dozviete: 

  • čo podľa neho stojí za úspechom Oteckov,
  • aký je rozdiel medzi hraním v seriáli a v divadle,
  • prečo by si rád zahral negatívnu rolu. 

O pár dní ťa čaká ďalší nakrúcací deň Oteckov. Ako sa ti v tomto seriáli hrá?

Dobre, Oteckov nakrúcame už štyri roky a dúfam, že ešte zopár rokov budeme. Pri každom projekte, či už ide o film, seriál alebo, divadelné predstavenie, je dôležité, aby spolu tvorcovia ladili. Všetkým nám ide o jedno, aby sa projekt stal divácky úspešný na dlhý čas. Myslím, že za tie štyri roky sa nám to podarilo. Diváci stále zostávajú Oteckom verní, čo je úžasné.

Čo je za tým, že seriál vydržal na obrazovkách tak dlho a je stále úspešný?

Keď sme začínali točiť, netušili sme, aké to bude. Zažil som už nejeden projekt, ktorý na začiatku vyzeral veľmi sľubne, no veľmi rýchlo skončil pre nedostatok diváckeho záujmu.

Sympatické herecké obsadenie je len časť úspechu, veľa záleží aj od scenáristov, ktorí musia vytvoriť zaujímavé postavy a pútavé dejové linky. Diváci chcú potom sledovať príbehy postáv, chcú vidieť, ako žijú, čo sa s nimi deje. To sa v Oteckoch darí veľmi dobre a je to úžasné. 

Ako sa na nakrúcanie Oteckov pripravuješ?

Nakrúcací deň má 12 hodín. Z tohto času točí jeden herec približne 8 hodín a za ten čas stihne natočiť okolo 13 obrazov. Takže už len príprava na taký dlhý a náročný deň si vyžaduje istú dávku sústredeného času. Je potrebné sa naučiť texty, ktorých nie je málo. Jeden obraz môže mať aj štyri strany a tie všetky treba dostať do hlavy.

Ľudia, ktorí nepoznajú toto prostredie, si môžu myslieť, že tam iba sedíme a improvizujeme. Nič však nie je bez prípravy, nie je žiadna „improliga“. Aj tie „opičky“, ktoré divák vidí a vyzerajú spontánne, sú naskúšané. 

Sympatické herecké obsadenie je len časť úspechu, veľa záleží aj od scenáristov, ktorí musia vytvoriť zaujímavé postavy a pútavé dejové linky.

Oteckovia sú komediálny seriál a tento žáner sa nerobí jednoducho. Humor musí byť dobrý, človek sa len tak nezasmeje, keď sa herci kopú do zadku. 

Na nakrúcací deň sa pripravujem vždy deň predtým – učím sa texty naspamäť. Vždy je to o pochopení postavy a situácie, ktorú musím vedieť zahrať tak, aby bola uveriteľná. Je dobré, keď viem, ako bude príbeh pokračovať, aký je jeho motív. Vtedy sa to aj ľahšie učí. Keď prídem na nakrúcanie, musím podať výkon, vypočuť si pripomienky od režiséra, spracovať ich a zahrať to. 

Ako ovplyvnili nakrúcanie Oteckov opatrenia spojené s pandémiou? Ako si vnímal, keď sa zastavila produkcia?

Výroba sa v prvej vlne pandémie zastavila na tri mesiace a všetci sme čakali, ako sa bude celá situácia vyvíjať. Musím povedať, že som si toto obdobie veľmi užil, pretože som ešte nikdy nemal toľko voľného času. 

Mám ženu a malé dieťa, s rodičmi sme boli stále v kontakte. Tie tri mesiace voľna počas pandémie som venoval práve svojej rodine a boli to najintenzívnejšie momenty v mojom živote. Videl som prvé krôčiky našej dcérky, strávil som mesiac na chalupe a konečne naozaj intenzívne odpočíval. Uvedomil som si, že veľa práce je pre herca na jednej strane skvelá vec, ale je dobré sa na chvíľu zastaviť. 

V júni minulého roka sa potom seriálové produkcie znovu rozbehli, začali sme opäť točiť a odvtedy sme sa nezastavili. Akurát máme na sebe respirátory a dávame ich dolu až pri ostrej. Všetko je v starých dobrých koľajách a my fičíme ďalej. 

Okrem Oteckov hráš aj v divadelných predstaveniach. Aký je rozdiel medzi hraním v seriáli a v divadle?

Pre každého herca je najdôležitejšie hrať v divadle, pretože čas strávený na javisku, príprava na rolu, kreovanie a skúmanie divadelnej hry a postavy, to je vskutku čarovné a len ťažko porovnateľné s nakrúcaním. 

Vďaka seriálom máme príležitosť ukázať sa ľuďom, ktorí možno do divadla nechodia. Samotné hranie pred kamerou je úplne iné ako hranie v divadle.

Keď herec skúša divadelnú hru, pripravuje sa intenzívne približne 6 týždňov, 4 – 5 hodín denne. Proces, text, kolegovia, všetko sa mu dostane hlboko pod kožu. Po premiére sa to trošku uvoľní, ale skúšobný proces je veľmi intenzívny. Takisto interakcia s divákmi je niečo, čo pri nakrúcaní chýba. 

Na druhej strane máme vďaka seriálom príležitosť ukázať sa ľuďom, ktorí možno do divadla nechodia. Samotné hranie pred kamerou je úplne iné ako hranie v divadle. Je tam kopec technických vecí, ktoré si divák neuvedomuje, ale herec na ne musí popri samotnom hraní myslieť.

Obľúbili ste si seriály zo slovenskej produkcie? Na VOYO nájdete seriál Oteckovia, ale aj mnoho ďalších. Vyskúšajte si VOYO v cene paušálu

V akých divadelných hrách ťa diváci môžu vidieť?

Hrávam už päť rokov v predstavení Írska kliatba v Divadle Aréna. Okrem toho mám rolu v zájazdovom predstavení Chlieb s maslom, s ktorým chodíme po Slovensku tiež už asi päť rokov. Na Novej scéne hrám v muzikáli Mária Terézia.

Počas pandémie boli divadlá zatvorené. Aké to bolo, keď si spolu s kolegami po skoro polročnej pauze znova vyšiel na javisko?

Hralo sa nám úžasne. Diváci v šachovnicovom sedení mali na sebe respirátory. Ich reakcie boli slabšie a smiechy, ktoré sú počas bežného predstavenia výrazné, boli polovičné.  Ale aspoň sme mali pre koho hrať. 

My herci sme si to užili naplno. Po období „ničnerobenia“ sme mali veľa nakumulovanej energie a tá potrebovala vytrysknúť. Podarilo sa nám ju „napratať“ do divákov. Dúfam, že odchádzali z divadla s dobrým pocitom, že mohli aspoň na chvíľku zažiť sedenie v obecenstve s ďalšími ľuďmi a dívať sa na premotivovaných živých hercov.

Veľa kolegov mi vtedy hovorilo, že po takej dlhej odmlke sa im ani nechce späť do divadla. Zvykli si na pohodlie, mať voľnú nedeľu s rodinou. To sa nám nestáva často. Zrazu sme žili normálny život a mnohým sa nechcelo opustiť ho. 

Si populárny, ľudia ťa spoznávajú. Aj tu ťa zastavujú ľudia a chcú sa s tebou fotiť. Aký je to pocit? 

Keďže to prichádzalo postupne, vnímam to úplne prirodzene. Na to, že ma ľudia registrujú, som si musel zvyknúť nielen ja, ale aj moja žena, moji rodičia a moje okolie. Myslím si, že takáto pozvoľná cesta je fajn. Človek sa z toho vďaka tomu nezblázni. 

Veľa kolegov mi vtedy hovorilo, že po takej dlhej odmlke sa im ani nechce späť do divadla. Zvykli si na pohodlie, mať voľnú nedeľu s rodinou. To sa nám nestáva často. Zrazu sme žili normálny život a mnohým sa nechcelo opustiť ho. 

Je však veľa ľudí, ktorí sa stali slávnymi zo dňa na deň a úplne ich to zmenilo. Nenávidia ľudí, lebo majú pocit, že ich otravujú. Ja sa snažím nezabúdať na to, odkiaľ pochádzam. Vyrastal som na dedine, mám svoj život aj mimo hereckého sveta. Nezbláznim sa z toho, že ma teraz pozývajú na večierky. 

Čo by si robil, keby si nebol hercom?

Ťažko povedať, vždy som sa rád hral. Moja mamina sa vždy pýtala, čo len zo mňa bude, lebo som sa chcel stále iba hrať. Určite by sa mi do cesty dostal šport, pretože ho mám rád odmalička. Vždy som športoval, ale nikdy som sa nešpecializoval na jeden konkrétny. Než som nastúpil na Štátne konzervatórium, rok som študoval fotografiu. Ak by zo mňa nebol športovec profesionál, asi by som sa venoval fotografii. 

Hovoríš, že si chcel hrať vždy. Je nejaká rola, ktorú si už dlhšie túžiš zahrať? 

Je veľa rolí, ktoré by som si rád zahral, ale nebudem úplne konkrétny. Väčšinou som hral pozitívne postavy, romantických hrdinov alebo otcov detí, čiže sympaťákov. Teraz hovorím najmä o seriálových hrdinoch. V divadle som ale hral už aj zloducha. Stále ale čakám na nejakú sofistikovanú negatívnu postavu v dobrom filme. 

Čo by pomohlo hercom, aby mali na Slovensku viac príležitostí? 

Ťažko sa mi to hovorí, ale zdá sa mi, že my Slováci nie sme veľmi kultúrny národ. Máme pocit, že nepotrebujeme divadlo a stačí nám krčma, no národ je živý umením. Musíme sa živiť nielen potravou, ale aj duševnou stravou, ktorú kultúra ponúka.

Na to, že ma ľudia registrujú, som si musel zvyknúť nielen ja, ale aj moja žena, moji rodičia a moje okolie.

Generácie mojich rodičov ani moji rovesníci do divadla veľmi nechodili. A keď predsa len išli, bolo to často nasilu. Vybralo sa nejaké nie možno najvhodnejšie predstavenie a divadlo znenávideli.

Myslím si, že mladých ľudí treba podporovať, aby si k umeniu vytvorili vzťah. Treba sa vrátiť k rozvíjaniu vzťahu k hudbe, maľovaniu či tancu a nejakým spôsobom to v deťoch podchytiť. Vďaka tomu budú mať záujem ísť do divadla, galérie alebo tanečnej školy, pretože tam budú môcť zažiť krásu. Na to však potrebujeme priestory, peniaze, mecenášov, čo tu, žiaľ, častokrát chýba.

Keď sme boli na vysokej škole, chceli sme robiť divadlo, no nebolo kde. Nikde pre nás nebol priestor a myslím si, že to pretrváva dodnes. Slovensko som precestoval so zájazdovými predstaveniami, boli sme v takmer každom mestečku a dedine.

Videl som kultúrne stánky, ktoré by ľudí mali vítať, no človek do nich ani nechce vojsť. Vyzerajú katastrofálne, sú poničené a za posledných 30 rokov sa do nich neinvestovalo ani euro. Myslím si, že je stále veľa čo zlepšovať.

Braňo Deák

Je úspešný seriálový a divadelný herec. Vyštudoval herectvo na konzervatóriu v Bratislave a pokračoval na VŠMU. Účinkoval v množstve slovenských seriálov, aktuálne hrá rolu právnika Alexa v seriáli Oteckovia. Zahral si aj v rozprávkach Zlatý hlas a Aj kone sa hrajú. Hosťoval v SND, spolupracuje s Divadlom Aréna a s Novou scénou.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Ako funguje signál, ktorý spája krajinu? „Lovec búrok“ odhaľuje dobrodružné zákulisie budovania najmodernejšej siete

Od nočných pohotovostných zásahov až po šplhanie sa na zamrznuté stožiare – práca v telekomunikáciách nie je nikdy jednotvárna.

Budovať a prevádzkovať sieť znamená mať ideálny pomer medzi prácou v kancelárii a v prírode. A aj dostatok adrenalínu, lebo každý deň (aj noc) prináša nepredvídateľnú výzvu, pri ktorej okrem technických schopností využijete aj základy horolezectva či dobrú odolnosť proti poveternostným podmienkam – ako Tomáš prezradil, najviac porúch siete sa udeje v najhoršom možnom počasí. Pozrite sa do zákulisia jeho práce, ktorá kombinuje šikovnosť, trpezlivosť aj odhodlanie.

Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

V rozhovore s inžinierom sietí Tomášom Kinikom sa dozviete aj to: 

  • prečo pri rozširovaní signálu musia riešiť nájomné zmluvy, 
  • ako riešia „duchárske“ poruchy siete, 
  • prečo niekedy chodia do práce o tretej ráno, 
  • a dal nám aj niekoľko tipov na krásne a málo známe miesta na turistiku na Slovensku.

Čo rozhoduje o tom, že na niektorých miestach máme výborný signál a inde je slabší?

To závisí od viacerých faktorov. Napríklad od toho, v ako veľmi zaľudnenej oblasti sa práve nachádzame, aký je na mieste terén a ako ďaleko sme od vysielača. Samozrejme, čím sme bližšie k vysielaču, tým je signál silnejší.

Najlepšie sa šíri priamo v otvorenom priestore, kde mu nič nezavadzia. Na plánovanie máme dnes softvéry, takže to vieme navrhnúť precízne, no často nás pri tom zastaví ľudský faktor, a tak riešime nájomné zmluvy, vzťahy, „nevysporiadané“ pozemky, pamiatkové budovy a chránené oblasti. 

Ak by sme mali voľnú ruku a mohli postaviť vysielače všade, kde chceme, mali by sme ideálnu sieť. V realite to však nie je možné.

Pozrime sa na to bližšie. Čo všetko sa deje, keď chcete postaviť alebo rozšíriť sieť? 

Myšlienkou postavenia stožiara sa to len začína. Častokrát je potrebné vysporiadať pozemky alebo dostať elektrickú prípojku na miesto 5 až 10 km od dediny, čo je náročné. Je potrebné najskôr nájsť vlastníkov a získať súhlasy – to neraz v praxi môže znamenať aj stovky podpisov. 

Následne všetko detailne pomeriame a navrhneme tak, aby bolo vysielanie funkčné, postavíme vysielač alebo umiestnime anténu na vybrané miesto, skontrolujeme a spustíme prevádzku. To som povedal len v skratke, môže to byť aj rok-dva náročnej práce mojich kolegov.

Ja do toho vstupujem na začiatku a úplne na konci. Vo fáze projektovania vysielača riešim najmä praktické hľadisko, napríklad, či sa tam moji chlapi bezpečne dostanú. Na záver kontrolujem jeho kvalitu, či spĺňa naše prísne štandardy z technického aj bezpečnostného hľadiska. Vysielač musí zvládnuť vysielať vo všetkých podmienkach, poveternostných aj záťažových.

Na štvorkolkách sme zapadli mnohokrát, raz aj pod snežné delo, a keď sme sa konečne vyhrabali, vyzerali sme ako snehuliaci.

V telekomunikáciách pracuješ už 17 rokov, to je naozaj pekné obdobie. Mal si možnosť venovať sa aj iným častiam výstavby siete?

Áno, je to 17 rokov a prešiel som si takmer všetkými časťami celej výstavby. Začínal som hneď po vysokej škole v externej firme, ktorá stavala vysielače pre O2. Bol som v pozícii dodávateľa, riešil som papierovačky aj fyzickú montáž.

Následne som mal na starosti prevádzkové poruchové služby. Boli sme k dispozícii 24/7 a hovorili sme si lovci búrok, lebo v zlom počasí je, pochopiteľne, najviac porúch; práve vtedy musíš ísť do terénu.

Odtiaľ som prešiel priamo do O2 a dnes som na vedúcej pozícii chlapom, ktorí riešia prevádzku siete. Keďže som to sám predtým robil, tak ma len tak neoklamú, že sa niečo nedá. (Smiech.) Samozrejme im verím, sme dobrý tím.

Tvoja práca je teda takým ideálnym balansom medzi kanceláriou a terénom.

Preto to mám tak rád. Dnes však už mám aj tú vymoženosť, že sa sám rozhodujem – ráno sa zobudím a je pekne, idem do terénu. Prší? Mierim do „kanclu“. (Smiech.) 

Samozrejme, žartujem. Aj keď ma zastihne zlé počasie, robím ďalej, no už nenaháňam búrky. Kedysi som bol viac v teréne, dnes máme už mnoho vecí zautomatizovaných, moji chlapci mi posielajú fotky z terénu a mne pribúda administratíva. Prácu v teréne mám však stále rád. Celý deň strávim v lese, keď vyleziem na stožiar, mám pri práci obrovský pokoj a nikto ma neruší.

Na druhej strane mám aj dostatok adrenalínu – na to však máme špeciálne postupy, platné školenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a aj základy horolezectva. Prešli sme si aj školou jazdy v off-roade.

Na štvorkolkách sme zapadli veľakrát, raz sme na Bachledke zapadli rovno pod snežným delom. Keď sa nám podarilo konečne vyhrabať, vyzerali sme ako snehuliaci.

V zime, keď sa celý stožiar obalí ľadom, sú veľké extrémy. Aby sme vedeli vyjsť hore oklepať antény od ľadu, musíme si najskôr vysekať rebrík z ľadu. Keby sme ich nechali tak, znižovalo by nám to kvalitu signálu alebo by sa stratilo spojenie.

Bežný človek vníma výjazdy do prírody ako niečo výnimočné. Pre nás je to rutina, preto je z hľadiska efektivity ideálne dostať sa k vysielačom čo najbližšie a najrýchlejšie, preto potrebujeme terénne vozidlo – džíp, štvorkolku, snežný skúter. Niektoré miesta však nie sú vozidlom dostupné, najmä v zime. Preto máme aj snežnice alebo malé big foot lyže, ktoré sa dajú obuť na vibramy. Je to super, akurát dole ideš so smrťou v očiach. (Smiech.)

Čo musíte mať ešte pri sebe, keď nie ste v kancelárii?

Nevyhnutnosťou je kvalitné outdoorové oblečenie. No a využívame aj lezecké postroje, lebo lezieme, visíme, zlaňujeme.

Na mnohé miesta sa ani autom nedostaneme, napríklad k vysielačom na Chopku sa musíme vyviezť lanovkami.

Živá téma v spoločnosti sú medvede. Ty si v lesoch často, stretávaš zver? 

Medveďa som ešte nestretol, videl som len stopy. Ale diviaky a vysoká zver sú bežné, občas utekajú oproti nám. Keď diviaka vyplašíš, sú len dve možnosti: buď sa zľakne, alebo sa naštve. Zatiaľ sa vždy zľakol. (Smiech.)

Zvláštne situácie nastávajú vtedy, keď sa na miestach a v časoch, keď by ste to nečakali, objaví človek. Raz som bol na montáži pri stožiari o tretej ráno a z lesa sa vynoril spoza mňa človek. Pozdravil sa: „Dobrý večer,“ akoby nič. Mal som husiu kožu.

Tipy na pekné miesta v prírode na Slovensku od Tomáša Kinika

Veľa chodíš do prírody, často na miesta, kde sa len tak bežne turista nevyberie. Ktoré sú tvoje obľúbené?

Určite Kojšovská hoľa. Zaujímavá je najvýchodnejšie položená dedina Nová Sedlica. Vrch Kremenec je trojhraničným bodom, kde sa stretáva Slovensko, Poľsko a Ukrajina. Spravíš tri kroky a prejdeš tri štáty. Rozprestiera sa tu pôvodný zachovaný karpatský prales Stužica, ktorý je zapísaný v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

V Beňatine je kameňolom, kde sa ťažil biely kameň, aktuálne je zatopený krásnou azúrovou vodou. Tatry sú samozrejmosťou, z televízneho spotu poznajú diváci zase prostredie Chlebu.

To sú celkom záťažové skúšky, mentálne aj fyzicky. Ako pracuješ so strachom?

Musíš mať takú povahu, no veľakrát sa musíš len zaťať. Aj na výšky si vieš zvyknúť. Je pri tom dôležité nastavenie psychiky, presvedčiť samého seba a uvedomiť si, že ak sa dobre zaistím, som v bezpečí. 

Ešte v prvej firme kolega asi v 40 m dostal taký blok, že sa nevedel pohnúť ani hore, ani dole. Museli prísť hasiči, presvedčili ho, aby sa k nim pripol a zlanili ho dole.

Psychológ o strachu: Uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

No už som zažil aj situácie, že vonku lialo, otvorená technologická skriňa, na klávesnici voda a už sa len modlíš, aby ten notebook neporazilo, aby som tú opravu dokončil. (Smiech.) Teda, to je úplne iný typ strachu.

Čo by sa stalo, keby sa to nepodarilo?

Nesmie sa to stať. Sme zo zákona tlačení vysielať kvôli pohotovostným a zásahovým zložkám (112, 158, 150 a 155). Interne to máme nastavené tak, že poruchy riešime do dvoch, štyroch alebo ôsmich hodín podľa dôležitosti pokazeného vysielača.

Akú najzložitejšiu situáciu si pri poruche riešil?

Najhoršie nie sú tie fyzicky ťažké, ale tie, ktorým v našom slangu hovoríme duchárčiny. V noci ťa zobudia, že máš pohotovosť. Predstav si, že ti svieti alarm, a kým tam prídeš, zhasne. Urobíš diagnostiku, odchádzaš o jednej ráno s pocitom, že všetko funguje. O tretej ti volajú znova, vraciaš sa naspäť a nevieš odhaliť chybu. V prípade chybného dielu meníme kus za kus, máme to modulovo riešené. Niekedy to však nie je o chybnom kuse.

Raz nám blesk udrel priamo do stožiara a odpálil nám kompletne všetko. Diely sme našli aj 6 m od stožiara, niektoré vôbec, takže sa museli roztopiť alebo vypariť. Často sa stáva, že nám kravy alebo ovce poškodia vysielač, traktoristi nám oraním presekávajú káble pod zemou alebo nám káble a stožiare rozoberajú ľudia kvôli železu.

V takých prípadoch fungujú vysielače na elektrocentrály, až kým sa porucha neodstráni. Je to náročné nielen na spotrebu, ale aj na obsluhu, lebo tam musíme chodiť dolievať benzín. Neraz som bol odvolaný ako pohotovosť aj na Vianoce či na Silvestra, porucha si nevyberá.

Keď sa povie vysielač, väčšinou si predstavíme samostatne stojaci stožiar niekde ďaleko za mestom. V praxi to však vyzerá inak – môže to byť anténa umiestnená na streche budovy, komíne či veži, ktorá zabezpečí šírenie signálu. Na aké nevšedné miesta ich umiestňujete?

Vysielač dokážeme dať všade, kde si len predstavíte. Máme vysielač na veži pri Štrbskom plese s výhľadom na Tatry aj na Kojšovskej holi, na najvyššom kopci košickej kotliny. Máme ich v obchodných centrách, ale aj v kostoloch a to tak, že si ich letmým pohľadom ani nevšimnete.

Na mnohé miesta sa ani autom nedostaneme, napríklad k vysielačom na Chopku či pod Lomnickým štítom sa musíme vyviezť lanovkami.

Ako to vyzerá s pokrytím dnes?

Aktuálne pokrývame 4G sieťou viac ako 98 % obyvateľov a 5G sieť môže využívať viac ako 85 % populácie, čo je 1 400 lokalít.

Prioritne pokrývame veľké mestá, potom prímestské oblasti a následne dediny. Pred pár rokmi sme pokryli aj tzv. biele miesta, čiže málo zaľudnené obce s pár obyvateľmi. Aktuálne riešime aj dokrývanie časti vlakových tranzitných koridorov.

A je také dôležité mať najrýchlejšiu 5G sieť? Nestačí nám 3G alebo 4G?

Čím je rýchlejšie spojenie, tým je jednoduchšia, ľahšia a spoľahlivejšia komunikácia so svetom. Niekto chce sťahovať rýchlejšie dáta, niekto potrebuje mať veľmi rýchlu odozvu kvôli práci – no 5G ponúka naozaj novú dimenziu v komunikácii a vzájomnom prepojení.

Pre predstavu: 4G bolo zhruba 50-krát rýchlejšie ako 3G. 5G je 2 až 3-krát efektívnejšie ako 4G. V praxi to znamená, že sieť dokáže byť veľmi rýchla a zároveň ponúka aj násobne vyššiu prenosovú kapacitu. Rýchle spojenie nie je dôležité len pre bežné denné používanie či zábavu, ale je mimoriadne dôležité napríklad pri vývoji a vede, pre komunikáciu áut, pre firmy, ale aj v zdravotníctve… A to je zásadné skvalitnenie života.

Existujú v sieťach aj nejaké trendy? 

Trendom v moderných sieťach je, že čas odozvy (latencia) sa znižuje. Zároveň sa zvyšuje prenosová rýchlosť a kapacita siete z pohľadu pripojených zariadení. Vďaka 5G dokážeme výrazne jednoduchšie pokryť veľké festivaly, teda obslúžiť obrovské množstvá zákazníkov na relatívne malej ploche.

Pracuje sa už aj na 6G sieťach, ktoré majú prísť niekedy po roku 2030. Mali by poskytovať špičkové prenosové rýchlosti na úrovni od 50 Gbit/s s dobou odozvy 0,1-1 ms – a to je už komunikácia v reálnom čase.

Kto bude využívať 6G?

Bežní ľudia, ale aj firmy, bude sa vyžívať v robotike, autách, virtuálnej a rozšírenej realite. Pre nás sú to zatiaľ nepredstaviteľné aplikácie,  no vo všeobecnosti platí – čím rýchlejšia sieť, tým viac možností nám ponúka. 

Poďme sa to pozrieť z opačnej strany. Čo by sa dialo, ak by nám nefungoval internet?

V dnešej dobe by to už asi bol problém. Internet a sieť nepotrebujeme len na naše správy a hovory. Prakticky každý z nás ho využíva niekoľkokrát denne a nemusí si to ani uvedomiť.

Napríklad keď platí svoj nákup kartou alebo si kupuje lístok na MHD mobilom. Na pozadí bežného života funguje aj IoT (internet of things), čiže internet vecí. 

To v praxi znamená, že napríklad elektromer môže byť napojený cez našu 4G/5G sieť a hlásiť elektrárňam spotrebu. Rovnako vďaka tomu dokážu aj plynárne na diaľku regulovať či úplne vypnúť prívod plynu. Sieť sa využíva aj v moderných automobiloch na vzdialené ovládanie. Tých aktuálnych možností využitia je nespočetné množstvo a stále pribúdajú nové.

Tomáš Kinik

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.