Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Braňo Deák: Seriál Oteckovia si ľudia obľúbili, žijú s postavami už štyri roky

„Ako herec idem do projektu vždy s tým, že chcem, aby bol úspešný, trval čo najdlhšie a robím pre to všetko,“ hovorí úspešný herec.

Herec Branislav Deák je jednou z hviezd seriálu Oteckovia, ktorý aj po štyroch rokoch vysielania patrí k lídrom sledovanosti. Stretli sme sa na rodinnom ranči Deákovcov, kde si herec užíval čas s rodinou medzi filmovou produkciou v Prahe a nakrúcaním Oteckov. Porozprávali sme sa s ním nielen o tom, ako vzniká obľúbený seriál, ale aj o vplyve pandémie na jeho povolanie a herecké príležitosti na Slovensku.

V rozhovore sa ďalej dozviete: 

  • čo podľa neho stojí za úspechom Oteckov,
  • aký je rozdiel medzi hraním v seriáli a v divadle,
  • prečo by si rád zahral negatívnu rolu. 

O pár dní ťa čaká ďalší nakrúcací deň Oteckov. Ako sa ti v tomto seriáli hrá?

Dobre, Oteckov nakrúcame už štyri roky a dúfam, že ešte zopár rokov budeme. Pri každom projekte, či už ide o film, seriál alebo, divadelné predstavenie, je dôležité, aby spolu tvorcovia ladili. Všetkým nám ide o jedno, aby sa projekt stal divácky úspešný na dlhý čas. Myslím, že za tie štyri roky sa nám to podarilo. Diváci stále zostávajú Oteckom verní, čo je úžasné.

Čo je za tým, že seriál vydržal na obrazovkách tak dlho a je stále úspešný?

Keď sme začínali točiť, netušili sme, aké to bude. Zažil som už nejeden projekt, ktorý na začiatku vyzeral veľmi sľubne, no veľmi rýchlo skončil pre nedostatok diváckeho záujmu.

Sympatické herecké obsadenie je len časť úspechu, veľa záleží aj od scenáristov, ktorí musia vytvoriť zaujímavé postavy a pútavé dejové linky. Diváci chcú potom sledovať príbehy postáv, chcú vidieť, ako žijú, čo sa s nimi deje. To sa v Oteckoch darí veľmi dobre a je to úžasné. 

Ako sa na nakrúcanie Oteckov pripravuješ?

Nakrúcací deň má 12 hodín. Z tohto času točí jeden herec približne 8 hodín a za ten čas stihne natočiť okolo 13 obrazov. Takže už len príprava na taký dlhý a náročný deň si vyžaduje istú dávku sústredeného času. Je potrebné sa naučiť texty, ktorých nie je málo. Jeden obraz môže mať aj štyri strany a tie všetky treba dostať do hlavy.

Ľudia, ktorí nepoznajú toto prostredie, si môžu myslieť, že tam iba sedíme a improvizujeme. Nič však nie je bez prípravy, nie je žiadna „improliga“. Aj tie „opičky“, ktoré divák vidí a vyzerajú spontánne, sú naskúšané. 

Sympatické herecké obsadenie je len časť úspechu, veľa záleží aj od scenáristov, ktorí musia vytvoriť zaujímavé postavy a pútavé dejové linky.

Oteckovia sú komediálny seriál a tento žáner sa nerobí jednoducho. Humor musí byť dobrý, človek sa len tak nezasmeje, keď sa herci kopú do zadku. 

Na nakrúcací deň sa pripravujem vždy deň predtým – učím sa texty naspamäť. Vždy je to o pochopení postavy a situácie, ktorú musím vedieť zahrať tak, aby bola uveriteľná. Je dobré, keď viem, ako bude príbeh pokračovať, aký je jeho motív. Vtedy sa to aj ľahšie učí. Keď prídem na nakrúcanie, musím podať výkon, vypočuť si pripomienky od režiséra, spracovať ich a zahrať to. 

Ako ovplyvnili nakrúcanie Oteckov opatrenia spojené s pandémiou? Ako si vnímal, keď sa zastavila produkcia?

Výroba sa v prvej vlne pandémie zastavila na tri mesiace a všetci sme čakali, ako sa bude celá situácia vyvíjať. Musím povedať, že som si toto obdobie veľmi užil, pretože som ešte nikdy nemal toľko voľného času. 

Mám ženu a malé dieťa, s rodičmi sme boli stále v kontakte. Tie tri mesiace voľna počas pandémie som venoval práve svojej rodine a boli to najintenzívnejšie momenty v mojom živote. Videl som prvé krôčiky našej dcérky, strávil som mesiac na chalupe a konečne naozaj intenzívne odpočíval. Uvedomil som si, že veľa práce je pre herca na jednej strane skvelá vec, ale je dobré sa na chvíľu zastaviť. 

V júni minulého roka sa potom seriálové produkcie znovu rozbehli, začali sme opäť točiť a odvtedy sme sa nezastavili. Akurát máme na sebe respirátory a dávame ich dolu až pri ostrej. Všetko je v starých dobrých koľajách a my fičíme ďalej. 

Okrem Oteckov hráš aj v divadelných predstaveniach. Aký je rozdiel medzi hraním v seriáli a v divadle?

Pre každého herca je najdôležitejšie hrať v divadle, pretože čas strávený na javisku, príprava na rolu, kreovanie a skúmanie divadelnej hry a postavy, to je vskutku čarovné a len ťažko porovnateľné s nakrúcaním. 

Vďaka seriálom máme príležitosť ukázať sa ľuďom, ktorí možno do divadla nechodia. Samotné hranie pred kamerou je úplne iné ako hranie v divadle.

Keď herec skúša divadelnú hru, pripravuje sa intenzívne približne 6 týždňov, 4 – 5 hodín denne. Proces, text, kolegovia, všetko sa mu dostane hlboko pod kožu. Po premiére sa to trošku uvoľní, ale skúšobný proces je veľmi intenzívny. Takisto interakcia s divákmi je niečo, čo pri nakrúcaní chýba. 

Na druhej strane máme vďaka seriálom príležitosť ukázať sa ľuďom, ktorí možno do divadla nechodia. Samotné hranie pred kamerou je úplne iné ako hranie v divadle. Je tam kopec technických vecí, ktoré si divák neuvedomuje, ale herec na ne musí popri samotnom hraní myslieť.

Obľúbili ste si seriály zo slovenskej produkcie? Na VOYO nájdete seriál Oteckovia, ale aj mnoho ďalších. Vyskúšajte si VOYO v cene paušálu

V akých divadelných hrách ťa diváci môžu vidieť?

Hrávam už päť rokov v predstavení Írska kliatba v Divadle Aréna. Okrem toho mám rolu v zájazdovom predstavení Chlieb s maslom, s ktorým chodíme po Slovensku tiež už asi päť rokov. Na Novej scéne hrám v muzikáli Mária Terézia.

Počas pandémie boli divadlá zatvorené. Aké to bolo, keď si spolu s kolegami po skoro polročnej pauze znova vyšiel na javisko?

Hralo sa nám úžasne. Diváci v šachovnicovom sedení mali na sebe respirátory. Ich reakcie boli slabšie a smiechy, ktoré sú počas bežného predstavenia výrazné, boli polovičné.  Ale aspoň sme mali pre koho hrať. 

My herci sme si to užili naplno. Po období „ničnerobenia“ sme mali veľa nakumulovanej energie a tá potrebovala vytrysknúť. Podarilo sa nám ju „napratať“ do divákov. Dúfam, že odchádzali z divadla s dobrým pocitom, že mohli aspoň na chvíľku zažiť sedenie v obecenstve s ďalšími ľuďmi a dívať sa na premotivovaných živých hercov.

Veľa kolegov mi vtedy hovorilo, že po takej dlhej odmlke sa im ani nechce späť do divadla. Zvykli si na pohodlie, mať voľnú nedeľu s rodinou. To sa nám nestáva často. Zrazu sme žili normálny život a mnohým sa nechcelo opustiť ho. 

Si populárny, ľudia ťa spoznávajú. Aj tu ťa zastavujú ľudia a chcú sa s tebou fotiť. Aký je to pocit? 

Keďže to prichádzalo postupne, vnímam to úplne prirodzene. Na to, že ma ľudia registrujú, som si musel zvyknúť nielen ja, ale aj moja žena, moji rodičia a moje okolie. Myslím si, že takáto pozvoľná cesta je fajn. Človek sa z toho vďaka tomu nezblázni. 

Veľa kolegov mi vtedy hovorilo, že po takej dlhej odmlke sa im ani nechce späť do divadla. Zvykli si na pohodlie, mať voľnú nedeľu s rodinou. To sa nám nestáva často. Zrazu sme žili normálny život a mnohým sa nechcelo opustiť ho. 

Je však veľa ľudí, ktorí sa stali slávnymi zo dňa na deň a úplne ich to zmenilo. Nenávidia ľudí, lebo majú pocit, že ich otravujú. Ja sa snažím nezabúdať na to, odkiaľ pochádzam. Vyrastal som na dedine, mám svoj život aj mimo hereckého sveta. Nezbláznim sa z toho, že ma teraz pozývajú na večierky. 

Čo by si robil, keby si nebol hercom?

Ťažko povedať, vždy som sa rád hral. Moja mamina sa vždy pýtala, čo len zo mňa bude, lebo som sa chcel stále iba hrať. Určite by sa mi do cesty dostal šport, pretože ho mám rád odmalička. Vždy som športoval, ale nikdy som sa nešpecializoval na jeden konkrétny. Než som nastúpil na Štátne konzervatórium, rok som študoval fotografiu. Ak by zo mňa nebol športovec profesionál, asi by som sa venoval fotografii. 

Hovoríš, že si chcel hrať vždy. Je nejaká rola, ktorú si už dlhšie túžiš zahrať? 

Je veľa rolí, ktoré by som si rád zahral, ale nebudem úplne konkrétny. Väčšinou som hral pozitívne postavy, romantických hrdinov alebo otcov detí, čiže sympaťákov. Teraz hovorím najmä o seriálových hrdinoch. V divadle som ale hral už aj zloducha. Stále ale čakám na nejakú sofistikovanú negatívnu postavu v dobrom filme. 

Čo by pomohlo hercom, aby mali na Slovensku viac príležitostí? 

Ťažko sa mi to hovorí, ale zdá sa mi, že my Slováci nie sme veľmi kultúrny národ. Máme pocit, že nepotrebujeme divadlo a stačí nám krčma, no národ je živý umením. Musíme sa živiť nielen potravou, ale aj duševnou stravou, ktorú kultúra ponúka.

Na to, že ma ľudia registrujú, som si musel zvyknúť nielen ja, ale aj moja žena, moji rodičia a moje okolie.

Generácie mojich rodičov ani moji rovesníci do divadla veľmi nechodili. A keď predsa len išli, bolo to často nasilu. Vybralo sa nejaké nie možno najvhodnejšie predstavenie a divadlo znenávideli.

Myslím si, že mladých ľudí treba podporovať, aby si k umeniu vytvorili vzťah. Treba sa vrátiť k rozvíjaniu vzťahu k hudbe, maľovaniu či tancu a nejakým spôsobom to v deťoch podchytiť. Vďaka tomu budú mať záujem ísť do divadla, galérie alebo tanečnej školy, pretože tam budú môcť zažiť krásu. Na to však potrebujeme priestory, peniaze, mecenášov, čo tu, žiaľ, častokrát chýba.

Keď sme boli na vysokej škole, chceli sme robiť divadlo, no nebolo kde. Nikde pre nás nebol priestor a myslím si, že to pretrváva dodnes. Slovensko som precestoval so zájazdovými predstaveniami, boli sme v takmer každom mestečku a dedine.

Videl som kultúrne stánky, ktoré by ľudí mali vítať, no človek do nich ani nechce vojsť. Vyzerajú katastrofálne, sú poničené a za posledných 30 rokov sa do nich neinvestovalo ani euro. Myslím si, že je stále veľa čo zlepšovať.

Braňo Deák

Je úspešný seriálový a divadelný herec. Vyštudoval herectvo na konzervatóriu v Bratislave a pokračoval na VŠMU. Účinkoval v množstve slovenských seriálov, aktuálne hrá rolu právnika Alexa v seriáli Oteckovia. Zahral si aj v rozprávkach Zlatý hlas a Aj kone sa hrajú. Hosťoval v SND, spolupracuje s Divadlom Aréna a s Novou scénou.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Aj dobré zmeny nás stoja viac energie, než čakáme. Psychologička vysvetľuje, čo sa deje v našom tele, mozgu a prežívaní, keď meníme prácu, vzťah alebo len denný režim

Vieme, že zmena nám prospeje, no aj tak prichádzajú pochybnosti, vyčerpanie a otázky.

Zmeny sú nevyhnutnou súčasťou života, no napriek tomu nás dokážu rozhodiť, vyčerpať alebo aj paralyzovať. V kultúre, ktorá túži po rýchlych riešeniach a neustálom šťastí, často zabúdame na to, že nie všetko sa dá zjednodušiť. Psychologička Lenka Pavuková Rušarová nám vysvetlila, čo sa v nás deje, keď prechádzame zmenou, prečo aj pozitívne zmeny vyvolávajú stres a neistotu a čo nám môže pomôcť zvládnuť náročné obdobia o niečo vedomejšie a láskavejšie.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní. Prečítajte si, ako sa Dominika rozhodla odísť na ostrov Lombok učiť angličtinu

V rozhovore so psychologičkou Lenkou Pavukovou Rušarovou sa dočítate aj o tom:

  • prečo nás zmena vyčerpáva, aj keď je malá,
  • ako je možné, že aj dobré zmeny nás dokážu rozhodiť, 
  • prečo niekedy uviazneme medzi rozhodnutiami,
  • ako reaguje na zmenu náš mozog – aj keď sme sa už rozhodli,
  • čo nám pomáha cítiť sa bezpečnejšie v období zmeny,
  • a aj o tom, ako zvládnuť aj zmenu, ktorú sme si nevybrali.

Rozprávala sa s ňou Zuzana Šifra Matuščáková, s ktorou tvoria podcast Prítomie. Spoločne v ňom otvárajú príbehy od poslucháčov a poslucháčok a hľadajú riešenia. V podcaste Prítomie nájdete aj ďalšie tipy, ako zvládať náročné životné fázy.


Keď sa povie zmena, predstavíme si často veľké zvraty – presťahovanie sa do inej krajiny, rozvod, výpoveď… No občas aj na prvý pohľad malé úpravy v živote môžu byť prekvapivo náročné a spustiť silnú vnútornú reakciu. Prečo je zmena taká silná téma?

Pretože podstata zmeny je stále rovnaká, bez ohľadu na to, či ide o veľkú životnú udalosť alebo zdanlivo malý posun. 

Zmena vždy predstavuje zvýšený nárok na našu psychiku aj organizmus. Narúša totiž naše zabehnuté istoty – to, čo poznáme, čo je predvídateľné, takže aj bezpečné. V takom prostredí sa nám funguje najľahšie, pretože ušetríme energiu.

Keď prichádza niečo nové a nevieme, čo presne očakávať, mozog sa okamžite snaží vyhodnotiť všetky možné scenáre. Ako dlho to potrvá? Čo to bude stáť? Ako sa k tomu dopracujem? Čo ak to nezvládnem? 

Tento proces je veľmi náročný, pretože mozog sa dostáva do stavu zvýšenej ostražitosti – predvída, kalkuluje, analyzuje.

Ak ide o zmenu, pri ktorej nevieme, čo očakávať, je to ešte náročnejšie. Nejde len o to, čo sa deje, ale aj o to, že nevieme, ako sa s tým vyrovnáme.

Uvedomujeme si zvýšené nároky, ktoré zmena kladie na náš organizmus?

Väčšinou nie, pretože tieto neurobiologické procesy, ktoré sa v nás pri zmene spúšťajú, si neuvedomujeme. Cítime len ich dôsledky – napätie, podráždenosť, úzkosť, stres, vnútorné rozkolísanie… Ale čo presne sa v nás deje a prečo, to si často nevieme pomenovať.

V našej kultúre vo všeobecnosti očakávame, že veci pôjdu hladko a bez prekážok. Radi by sme všetko „vyriešili“ rýchlo – „hackli“ si život, boli šťastní, motivovaní, neustále rástli. No pritom často obchádzame úplne základnú realitu nášho tela a nervového systému. Tá je taká, že každá zmena je určitá záťaž. Každá nová situácia vzbudzuje napätie či obavy, ktoré si jednoducho musíme odžiť.

Tá náročnosť sa týka aj pozitívnych zmien, ktoré si prajeme a na ktoré sa tešíme?

Určite. Aj pri dobrých zmenách sa spúšťa istá forma neistoty. Svadba, narodenie dieťaťa, povýšenie v práci… Všetko to síce vnímame ako pozitívne, no zároveň to nesie množstvo otáznikov: Čo ak to nezvládnem? Čo ak sa nám to nepodarí? Čo ak budem zlá mama? Čo ak dieťa nebude zdravé? 

Teda aj v pozitívnych zmenách existuje potenciál, že sa niečo pokazí.

Môže byť aj toto dôvod, prečo niekedy zotrvávame v nevyhovujúcich situáciách, hoci zmena by mohla byť objektívne lepšia?

Áno, určite. Toto je veľká téma – ten moment, keď už viem, čo by som „mala“ spraviť, ale ešte k tomu kroku nepristupujem. Ocitám sa v takom „šedom pásme“, keď uvažujem o zmene, zvažujem, analyzujem, ale ešte nekonám. 

A v tejto fáze zohráva rolu množstvo faktorov: emocionálne, racionálne aj praktické.

Niektoré výzvy sa jednoducho nedajú obísť, a tak je jedinou cestou odžiť si ich.

Existuje taká fráza „better the devil you know“ – teda, že aj keď je to, v čom sa nachádzam, ťažké alebo nevyhovujúce, aspoň je to známe. A to je pre nás veľká psychologická kotva, lebo máme aspoň nejaký pocit kontroly nad tým, čo poznáme. Vieme, čo sa stane, keď sa budeme správať určitým spôsobom, vieme, čo môžeme čakať – aj keď to nie je ideálne.

Keď sa rozhodujeme pre veľkú zmenu, napríklad rozvod, môžu nás paralyzovať desiatky možných scenárov: Čo ak ostaneme bez peňazí? Čo ak sa nebudem vedieť postarať o deti? Čo ak ich stratím? Tie obavy tam sú, aj keď ich pravdepodobnosť je otázna. Ale náš mozog ich berie vážne, pretože jeho primárna úloha je chrániť nás.

Fáza rozhodovania je veľmi individuálna. Niekto sa v nej zdrží krátko, niekto dlhé mesiace či roky. Každý z nás dozrieva na zmenu svojím tempom a potrebuje iné množstvo podpory, kým sa na ňu odhodlá.

Zmena má teda určité fázy, nejde o jednorazové rozhodnutie.

Presne tak, zmena je proces. Najprv sa objavia len jemné náznaky, ktoré si začíname všímať. 

Potom nad tým začneme uvažovať – zvažujeme možnosti –, prechádzame rozhodovaním… A do toho prirodzene vstupuje aj ambivalencia – vnútorný rozpor, keď si nie sme istí, či sme sa rozhodli správne.

Čo ak sa výsledky nedostavia hneď? Často môžeme zažiť pokles spokojnosti a motivácie predtým, než nastane určitá „stabilizácia“. Viem si predstaviť, že niektorí ľudia si to môžu v tej chvíli vyhodnotiť ako zlyhanie: Nevyšlo mi to alebo Necítim sa tak, ako som dúfal.

Áno, to sa stáva veľmi často. A je to prirodzené, pretože náš mozog neustále zvažuje alternatívy, je to taký predikčný stroj. Aby dokázal správne predvídať budúcnosť, musí najprv spracovať minulosť.

Aj keď už máme za sebou nejaké rozhodnutie, napríklad prechod z trvalého pracovného pomeru na živnosť, mozog to ešte dlho spracúva. Neprepíname sa automaticky do režimu Dobre, je to za mnou, poďme ďalej. Ešte stále si kladieme otázky: Nebol predchádzajúci režim predsa len lepší? Urobila by som to dnes inak? Mám to ľutovať?

Je to úplne prirodzený proces, je súčasťou adaptácie. Mozog totiž potrebuje pochopiť, čo sa stalo, a vyhodnotiť, ako na to reagovať ďalej.

A ten vnútorný proces je veľmi ovplyvnený našou povahou. Ak je niekto úzkostnejší alebo má tendenciu k negatívnej sebareflexii, veľmi ľahko sa v ňom aktivujú staré presvedčenia: Ja vždy všetko pokazím. Mne nič nevyjde. Toto určite nezvládnem.

Tieto myšlienky prirodzene ovplyvňujú aj to, ako prežívame zmenu a ako sa nám darí adaptovať sa.

Môže to byť aj dôvod, prečo niektorí ľudia zmenu aktívne vyhľadávajú, zatiaľ čo iní sa jej obávajú? Často totiž počujeme poznámky ako: „Veď aj ja som odišiel z práce a začal od nuly. Prečo to tak prežívaš?“

Áno, porovnávanie je vždy veľmi zradné. Sme komplexné bytosti, ktoré žijú v jedinečných zložitých životných situáciách. Len málokedy sa dvaja ľudia nachádzajú v natoľko podobných okolnostiach, aby sa ich rozhodnutie či prežívanie dalo naozaj porovnať.

Často navyše dochádza k tomu, že človek, ktorý povie niečo ako Aj ja som odišiel z práce, to hovorí s časovým odstupom. Už mal čas spracovať tú svoju zmenu, zhodnotiť ju, adaptovať sa, možno si dokonca v novom živote našiel niečo, čo mu robí radosť. Ale toto je neprenosný zážitok.

Ten, kto práve prechádza zmenou, je ešte len vo fáze pochybovania, učenia sa, hľadania istoty. A v takej fáze sa ľudia často cítia osamelo alebo majú pocit, že ich druhí nechápu.

Čo pomáha v takejto fáze pochybovania, učenia sa, hľadania istoty?

Nie sú na to univerzálne ani jednoduché rady, ale niektoré veci dokážu byť veľmi nápomocné. Zmena je prirodzene náročná, vyžaduje veľa psychickej aj fyzickej energie. A práve v takom období veľmi pomáhajú drobné odmeny, uznania, pochvaly.

Keď o sebe a o tom, čo robím, zmýšľam pozitívne, v mozgu sa vyplavuje dopamín a ďalšie neurochemické látky, ktoré podporujú motiváciu a dodávajú energiu. Takýto „vnútorný doping“ nám pomáha zvládať ďalšie kroky adaptácie.

Keď si v období zmeny nastavíme rutinu, vytvárame si oporný bod.

Napríklad človek prejde na živnosť a zrazu zistí, aké to je náročné – byrokracia, administratíva, neistota v príjmoch. V takej chvíli je úplne normálne, že prichádza pochybovanie: Zvládnem to? Mám na to? A práve vtedy veľmi pomôže, keď si buď sám sebe, alebo mu niekto z okolia pripomenie: Pozri, v tomto sa ti darí. Pozri, koľko si toho už zvládla/Zvládol. Máš viac času na šport, máš väčšiu slobodu…

Tieto drobné momenty uznania a pozornosti sú dôležité. Pomáhajú nám budovať dôveru v samých seba a dávajú silu pokračovať ďalej.

Prichádza pri každej zmene aj obdobie dočasnej nespokojnosti?

Nemyslím si, že to platí vždy a univerzálne. Niekedy môže byť zmena okamžite odmeňujúca. Napríklad, rozídete sa s partnerkou/partnerom, a hoci je to nepríjemné a bolestivé, možno už prežívate city k niekomu inému a začína sa nový vzťah. Ten nával dopamínu a nové zážitky môžu prekryť smútok či únavu zo zmeny.

Alebo si človek povie, že začne behať, a zistí, že mu to ide, baví ho to, cíti sa dobre. V takom prípade je zmena viac odmenou než námahou.

Takže aj keď prechádzame nepríjemnou zmenou, môžeme si nájsť nejaký „hack“, ktorý to prebije? (Smiech.)

Nie. Ako sme si povedali, niektoré zmeny jednoducho treba vydržať. Sú situácie, v ktorých sa nedá preskočiť bolesť ani obísť náročnosť. Potrebujeme sa zmieriť s tým, že nás budú niečo stáť – či už energiu, čas, alebo emócie. Nie všetko sa dá „oklamať“ alebo spracovať rýchlo.

Pri určitom type zmien vraj pomáha aj negatívna vizualizácia, teda postaviť sa svojim obavám a pomenovať si strachy. Platí to?

Závisí to od okolností. Ak má niekto tendenciu ku katastrofizovaniu, zvyčajne nepotrebuje, aby sme mu ešte pridávali ďalšie negatívne scenáre. Taký človek skôr potrebuje doplniť aj tie pozitívnejšie možnosti, aby si vedel predstaviť, že veci sa môžu skončiť aj dobre.

Na druhej strane, ak je niekto skôr v stave, že je zo zmeny vyplašený, ale ešte ju nemá poriadne premyslenú, vtedy mu môže pomôcť dotiahnuť to premýšľanie do konca – aj za cenu, že sa pozrie na menej príjemné scenáre.

Ale žiadna univerzálna rada na to nie je. Zmeny môžu byť malé aj veľké, osobné, pracovné, vzťahové či zdravotné. Nedá sa povedať, že by existoval jeden návod, ktorý funguje pre každého.

Prečo sa niektorých vecí bojíme viac než iných? Ako pracovať so strachom a s neistotou, sme sa rozprávali so psychológom Martinom Milerom

Akú úlohu pri zmene zohráva naša vlastná motivácia a schopnosť nájsť si v nej niečo zmysluplné, najmä ak ide o zmenu, ktorú sme si sami nevybrali?

Ak je zmena nanútená zvonka, teda nemáme nad ňou kontrolu a necítime, že sme si ju sami zvolili, prijíma sa podstatne ťažšie. 

No v momente, keď si dokážem na tej zmene nájsť niečo užitočné, niečo, čo môžem získať a čo sa mi hodí, otváram si tým cestu, aby som ju zvládala/zvládal lepšie. Tomu sa hovorí sebamotivácia.

Niekde som raz videla peknú metaforu o jazdcovi na slonovi, ktorý sa prediera džungľou. Je to veľmi výstižný obraz toho, ako prechádzame zmenou. Ide totiž o niečo pomalé, ťažkopádne, nie vždy ideálne koordinované, ale dá sa tým prejsť, keď si uvedomíme, že s tým môžeme aktívne pracovať.

džungľa predstavuje všetky prekážky a okolnosti života – veci, ktoré nám bránia, sťažujú cestu alebo nás spomaľujú. A my si môžeme tú cestu aspoň trochu vyčistiť, spraviť ju priechodnejšou. Ak napríklad prežívam rozchod, môžem si z bytu odstrániť veci, ktoré mi partnera pripomínajú, dohodnúť si stretnutia s kamarátmi, keď tam trebárs nebude on. Alebo ak sa chcem začať hýbať a chodiť do fitka, tak si vyberiem také, ktoré mám blízko domu, kúpim si oblečenie, v ktorom sa cítim dobre, aby mi nič zbytočne nezavadzalo a neodrádzalo ma. To je to čistenie si cestičky v tej vlastnej džungli.

Potom je tu jazdec – to je naša racionálna časť, náš vnútorný „navigátor“, ktorý vie, kam chce ísť. S jazdcom môžeme pracovať cez víziu a smerovanie: kam sa pozerám, aký zmysel dávam tejto zmene, aký príbeh si o sebe v tej situácii rozprávam. Pomáha, keď si pripomíname, čo sme zvládli v minulosti, aké prekážky sme už prekonali. To je tá sila pozitívnej psychológie.

A potom je tu slon – naša telesná a emočná časť. Slon je silný, ale ide len tam, kde chce. Je to naša motivácia, naše prežívanie, energia. A otázka znie: Prečo by mal ísť tým smerom, kam ho vedie jazdec? Čo tam môže nájsť? Čo mu to prinesie? Ak vieme osloviť aj túto emocionálnu časť seba, zvýšime šancu, že tou cestou naozaj prejdeme.

Je ešte niečo, čo nám pomáha zvládať zmeny?

Áno, existuje viacero podporných faktorov. Vo všeobecnosti platí, že veľmi dôležitú rolu zohrávajú iní ľudia. Stres, bolesť či smútok znášame oveľa lepšie, keď sa o ne s niekým podelíme, nielen psychicky, ale aj fyzicky. Už len blízkosť, objatie alebo obyčajný dotyk od niekoho, komu dôverujeme, nám môže pomôcť cítiť sa bezpečnejšie.

Ak prechádzame náročným obdobím, je dobré prijať podporu, ak máme niekoho, kto nám ju vie ponúknuť. Samozrejme, nie za každú cenu, sú situácie, keď človek potrebuje byť chvíľu sám. Ale často pomáha deliť sa o svoje prežívanie s niekým, kto zažíva niečo podobné. Vedomie, že v tom nie sme sami, že sa môžeme o niekoho oprieť, je veľkým zdrojom sily.

Pokiaľ ide o osobnostné vlastnosti, tam je to o niečo zložitejšie. Napríklad ľudia s vyššou mierou otvorenosti voči novým zážitkom prirodzene vyhľadávajú zmeny. Keď sa dostanú do novej situácie, vnímajú ju ako výzvu alebo príležitosť, nie ako ohrozenie. Ale to je niečo, čo sa nedá len tak naučiť, je to súčasť nášho temperamentu.

Naopak, ak má niekto úzkostnejšiu povahu, jeho prvou, veľmi silnou reakciou na zmenu môže byť strach, obava, nervozita. To si nevieme vybrať, ale môžeme o sebe vedieť, že to tak máme. A práve toto vedomie nám dáva šancu byť k sebe láskavejší. Povedať si: „Áno, ja to mám takto. Mne chvíľu trvá, kým si zvyknem. Potrebujem nejakú situáciu zažiť desaťkrát, kým sa v nej začnem cítiť bezpečne.“

Aj to je súčasť zvládania zmien – dovoliť si ísť vlastným tempom.

Čo pomáha v procese zmeny?

Zmena je prirodzene náročná. Neexistuje jeden návod, ktorý by platil pre všetkých a na všetky situácie. Napriek tomu existuje niekoľko oporných bodov, ktoré nám môžu pomôcť prejsť týmto obdobím o niečo vedomejšie.

1. Zreálnenie očakávaní

Pomáha, keď si pripomenieme, že zmena si vyžaduje čas, energiu a psychickú prácu. Je normálne sa počas nej cítiť neisto, vyčerpane alebo smutne. Nie je to chyba, ale prirodzená reakcia organizmu na nové podmienky. Ak k sebe pristúpime s väčším súcitom, pomôžeme si tým viac, než keď sa budeme tlačiť do výkonnosti.

2. Hľadanie vnútornej motivácie

Ak si zmenu nevyberieme sami, môže byť ťažké ju prijať. No aj v nanútenej situácii si vieme položiť otázku: Čo v tom môžem nájsť pre seba? Čo mi táto zmena, akokoľvek nechcená, môže priniesť? Hľadať vnútorný zmysel nie je vždy jednoduché, ale keď ho nájdeme, máme väčšiu šancu, že zmenu zvládneme.

3. Získanie novej perspektívy

Môže pomôcť, ak sa skúsime na situáciu pozrieť očami svojho budúceho ja, napríklad o tri roky. Aký by na to mal pohľad ten človek, ktorým sa ešte len stanem? Tento jednoduchý mentálny posun nám môže dať trochu nadhľadu a možno aj nádej, že to, čo je dnes ťažké, raz bude mať zmysel.

5. Prijímanie podpory

Ak máme okolo seba ľudí, ktorí chcú byť pri nás, skúsme si dovoliť ich blízkosť prijať. Niekedy stačí len to, že pri nás niekto je. Nemusíme všetko zvládnuť sami, aj keď to tak občas chceme alebo si myslíme, že by sme mali.

6. Všímanie si malých úspechov

Počas zmeny často nevidíme „veľké výsledky“ hneď. O to dôležitejšie je všimnúť si aj malé kroky. Čo sa mi dnes podarilo? Čo som zvládla, hoci len o milimeter viac ako včera? Takéto momenty uznania – od seba aj od druhých – nám dávajú energiu pokračovať.

A čo rutiny? Ako nám pomáhajú pri zmene?

Rutiny sú ako vyšliapané cestičky v džungli. Pomáhajú nám zorientovať sa v novom, ešte neznámom prostredí. Keď si z niečoho vytvoríme rutinu, ušetríme energiu a zbavíme sa zbytočného rozhodovania, ktoré môže byť v čase zmeny veľmi vyčerpávajúce.

Ak sa napríklad rozhodnem začať cvičiť a mám to už pevne nastavené – viem, že chodím každé ráno o ôsmej, mám to zaplatené, prispôsobené svojmu dňu, mám pripravené oblečenie, ktoré mi sedí –, potom je oveľa jednoduchšie túto zmenu udržať. Znižujem počet prekážok, ktoré by ma mohli odradiť.

To isté platí aj pri zmenách, ktoré sa netýkajú len nás. Napríklad, keď dieťa prestúpi na inú školu, je to veľká zmena pre celú rodinu. Vtedy pomáha, keď si doma nastavíme nejakú spoločnú rutinu, napríklad spoločné raňajky, rannú jazdu na bicykli do školy alebo niečo úplne drobné a láskavé, napríklad lístoček so srdiečkom v desiatovom boxe. Niečo, čo sa opakuje, čo je príjemné a známe, vytvára pocit istoty a stability aj v čase, keď je všetko ostatné nové.

Práve tá predvídateľnosť a opakovanie sú počas zmeny veľmi ukotvujúce. Keď nič iné nie je isté, aspoň viem, že ma na obed čaká čokoládka od mamy alebo otca. Takto fungujú aj zvyky. Keď si niečo zautomatizujem, odpadá mi rozhodovanie, a tým si celkovo uľahčujem adaptáciu na zmenu.

Čím to je, že niektoré ťažké zmeny a situácie nás napokon posilnia?

Zmena mení nielen naše okolnosti, ale aj nás samých. Nevyhnutne sa prispôsobujeme tomu, čo sa deje navonok, a popritom sa niečo mení aj v našom vnútri. Každá skúsenosť nás formuje, posúva, premieňa.

Keď sme však práve uprostred nejakej zmeny, často ešte netušíme, kam nás dovedie. Vieme len to, že je to náročné. Napríklad, keď odchádzam od partnera zo vzťahu, ktorý už nefungoval, neviem, akým človekom sa po tejto zmene stanem. Ale viem, že sa nejako zmením.

Viem sa spoľahnúť na to, že ako ľudia máme obrovskú schopnosť prispôsobiť sa. Naša myseľ je silná a dokáže si časom vytvoriť príbeh, ktorý nám dá zmysel. Lenže v tom danom momente to ešte nevidíme. Nevidíme ten výhľad, ktorý bude o rok. Žijeme len to, čo práve teraz bolí. Možno sa za tým rohom niečo dobré skrýva, ale ešte nevieme, čo to je.

Aj preto sa ťažko radí niekomu, kto je práve vo víre zmeny.

Áno. Vety ako: Neboj sa, to ťa posilní alebo Nájdeš si lepšieho partnera sú často myslené v dobrom, ale v tej chvíli nemusia vôbec pomôcť. Človek, ktorý to prežíva, ešte nedokáže vnímať z odstupu. 

V takejto chvíli si môžeme skúsiť pripomenúť, povedať si: „Teraz to bolí, ale o tri roky budem niekto iný, kto sa na to pozrie inak.“ Môže nám to priniesť aspoň krátky nádych úľavy v náročnom období.

Lenka Pavuková Rušarová

Certifikovaná klinická psychologička, psychoterapeutka a párová terapeutka. Je spoluzakladateľkou projektu Prítomie a tvorí rovnomenný podcast, v ktorom môžete počúvať skutočné príbehy aj zdanlivo neriešiteľné ľudské dilemy, nazrieť tak do zákulisia terapeutickej práce. Má viac ako 20-ročnú prax v oblasti psychoterapie a individuálneho rozvoja. Je členkou Komory psychológov a je registrovaná v zozname psychoterapeutov SR. Učí na Univerzite Komenského budúcich psychológov a preložila viacero odborných publikácií.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.