Braňo Deák: Seriál Oteckovia si ľudia obľúbili, žijú s postavami už štyri roky

„Ako herec idem do projektu vždy s tým, že chcem, aby bol úspešný, trval čo najdlhšie a robím pre to všetko,“ hovorí úspešný herec.

Herec Branislav Deák je jednou z hviezd seriálu Oteckovia, ktorý aj po štyroch rokoch vysielania patrí k lídrom sledovanosti. Stretli sme sa na rodinnom ranči Deákovcov, kde si herec užíval čas s rodinou medzi filmovou produkciou v Prahe a nakrúcaním Oteckov. Porozprávali sme sa s ním nielen o tom, ako vzniká obľúbený seriál, ale aj o vplyve pandémie na jeho povolanie a herecké príležitosti na Slovensku.

V rozhovore sa ďalej dozviete: 

  • čo podľa neho stojí za úspechom Oteckov,
  • aký je rozdiel medzi hraním v seriáli a v divadle,
  • prečo by si rád zahral negatívnu rolu. 

O pár dní ťa čaká ďalší nakrúcací deň Oteckov. Ako sa ti v tomto seriáli hrá?

Dobre, Oteckov nakrúcame už štyri roky a dúfam, že ešte zopár rokov budeme. Pri každom projekte, či už ide o film, seriál alebo, divadelné predstavenie, je dôležité, aby spolu tvorcovia ladili. Všetkým nám ide o jedno, aby sa projekt stal divácky úspešný na dlhý čas. Myslím, že za tie štyri roky sa nám to podarilo. Diváci stále zostávajú Oteckom verní, čo je úžasné.

Čo je za tým, že seriál vydržal na obrazovkách tak dlho a je stále úspešný?

Keď sme začínali točiť, netušili sme, aké to bude. Zažil som už nejeden projekt, ktorý na začiatku vyzeral veľmi sľubne, no veľmi rýchlo skončil pre nedostatok diváckeho záujmu.

Sympatické herecké obsadenie je len časť úspechu, veľa záleží aj od scenáristov, ktorí musia vytvoriť zaujímavé postavy a pútavé dejové linky. Diváci chcú potom sledovať príbehy postáv, chcú vidieť, ako žijú, čo sa s nimi deje. To sa v Oteckoch darí veľmi dobre a je to úžasné. 

Ako sa na nakrúcanie Oteckov pripravuješ?

Nakrúcací deň má 12 hodín. Z tohto času točí jeden herec približne 8 hodín a za ten čas stihne natočiť okolo 13 obrazov. Takže už len príprava na taký dlhý a náročný deň si vyžaduje istú dávku sústredeného času. Je potrebné sa naučiť texty, ktorých nie je málo. Jeden obraz môže mať aj štyri strany a tie všetky treba dostať do hlavy.

Ľudia, ktorí nepoznajú toto prostredie, si môžu myslieť, že tam iba sedíme a improvizujeme. Nič však nie je bez prípravy, nie je žiadna „improliga“. Aj tie „opičky“, ktoré divák vidí a vyzerajú spontánne, sú naskúšané. 

Sympatické herecké obsadenie je len časť úspechu, veľa záleží aj od scenáristov, ktorí musia vytvoriť zaujímavé postavy a pútavé dejové linky.

Oteckovia sú komediálny seriál a tento žáner sa nerobí jednoducho. Humor musí byť dobrý, človek sa len tak nezasmeje, keď sa herci kopú do zadku. 

Na nakrúcací deň sa pripravujem vždy deň predtým – učím sa texty naspamäť. Vždy je to o pochopení postavy a situácie, ktorú musím vedieť zahrať tak, aby bola uveriteľná. Je dobré, keď viem, ako bude príbeh pokračovať, aký je jeho motív. Vtedy sa to aj ľahšie učí. Keď prídem na nakrúcanie, musím podať výkon, vypočuť si pripomienky od režiséra, spracovať ich a zahrať to. 

Ako ovplyvnili nakrúcanie Oteckov opatrenia spojené s pandémiou? Ako si vnímal, keď sa zastavila produkcia?

Výroba sa v prvej vlne pandémie zastavila na tri mesiace a všetci sme čakali, ako sa bude celá situácia vyvíjať. Musím povedať, že som si toto obdobie veľmi užil, pretože som ešte nikdy nemal toľko voľného času. 

Mám ženu a malé dieťa, s rodičmi sme boli stále v kontakte. Tie tri mesiace voľna počas pandémie som venoval práve svojej rodine a boli to najintenzívnejšie momenty v mojom živote. Videl som prvé krôčiky našej dcérky, strávil som mesiac na chalupe a konečne naozaj intenzívne odpočíval. Uvedomil som si, že veľa práce je pre herca na jednej strane skvelá vec, ale je dobré sa na chvíľu zastaviť. 

V júni minulého roka sa potom seriálové produkcie znovu rozbehli, začali sme opäť točiť a odvtedy sme sa nezastavili. Akurát máme na sebe respirátory a dávame ich dolu až pri ostrej. Všetko je v starých dobrých koľajách a my fičíme ďalej. 

Okrem Oteckov hráš aj v divadelných predstaveniach. Aký je rozdiel medzi hraním v seriáli a v divadle?

Pre každého herca je najdôležitejšie hrať v divadle, pretože čas strávený na javisku, príprava na rolu, kreovanie a skúmanie divadelnej hry a postavy, to je vskutku čarovné a len ťažko porovnateľné s nakrúcaním. 

Vďaka seriálom máme príležitosť ukázať sa ľuďom, ktorí možno do divadla nechodia. Samotné hranie pred kamerou je úplne iné ako hranie v divadle.

Keď herec skúša divadelnú hru, pripravuje sa intenzívne približne 6 týždňov, 4 – 5 hodín denne. Proces, text, kolegovia, všetko sa mu dostane hlboko pod kožu. Po premiére sa to trošku uvoľní, ale skúšobný proces je veľmi intenzívny. Takisto interakcia s divákmi je niečo, čo pri nakrúcaní chýba. 

Na druhej strane máme vďaka seriálom príležitosť ukázať sa ľuďom, ktorí možno do divadla nechodia. Samotné hranie pred kamerou je úplne iné ako hranie v divadle. Je tam kopec technických vecí, ktoré si divák neuvedomuje, ale herec na ne musí popri samotnom hraní myslieť.

Obľúbili ste si seriály zo slovenskej produkcie? Na VOYO nájdete seriál Oteckovia, ale aj mnoho ďalších. Vyskúšajte si VOYO v cene paušálu

V akých divadelných hrách ťa diváci môžu vidieť?

Hrávam už päť rokov v predstavení Írska kliatba v Divadle Aréna. Okrem toho mám rolu v zájazdovom predstavení Chlieb s maslom, s ktorým chodíme po Slovensku tiež už asi päť rokov. Na Novej scéne hrám v muzikáli Mária Terézia.

Počas pandémie boli divadlá zatvorené. Aké to bolo, keď si spolu s kolegami po skoro polročnej pauze znova vyšiel na javisko?

Hralo sa nám úžasne. Diváci v šachovnicovom sedení mali na sebe respirátory. Ich reakcie boli slabšie a smiechy, ktoré sú počas bežného predstavenia výrazné, boli polovičné.  Ale aspoň sme mali pre koho hrať. 

My herci sme si to užili naplno. Po období „ničnerobenia“ sme mali veľa nakumulovanej energie a tá potrebovala vytrysknúť. Podarilo sa nám ju „napratať“ do divákov. Dúfam, že odchádzali z divadla s dobrým pocitom, že mohli aspoň na chvíľku zažiť sedenie v obecenstve s ďalšími ľuďmi a dívať sa na premotivovaných živých hercov.

Veľa kolegov mi vtedy hovorilo, že po takej dlhej odmlke sa im ani nechce späť do divadla. Zvykli si na pohodlie, mať voľnú nedeľu s rodinou. To sa nám nestáva často. Zrazu sme žili normálny život a mnohým sa nechcelo opustiť ho. 

Si populárny, ľudia ťa spoznávajú. Aj tu ťa zastavujú ľudia a chcú sa s tebou fotiť. Aký je to pocit? 

Keďže to prichádzalo postupne, vnímam to úplne prirodzene. Na to, že ma ľudia registrujú, som si musel zvyknúť nielen ja, ale aj moja žena, moji rodičia a moje okolie. Myslím si, že takáto pozvoľná cesta je fajn. Človek sa z toho vďaka tomu nezblázni. 

Veľa kolegov mi vtedy hovorilo, že po takej dlhej odmlke sa im ani nechce späť do divadla. Zvykli si na pohodlie, mať voľnú nedeľu s rodinou. To sa nám nestáva často. Zrazu sme žili normálny život a mnohým sa nechcelo opustiť ho. 

Je však veľa ľudí, ktorí sa stali slávnymi zo dňa na deň a úplne ich to zmenilo. Nenávidia ľudí, lebo majú pocit, že ich otravujú. Ja sa snažím nezabúdať na to, odkiaľ pochádzam. Vyrastal som na dedine, mám svoj život aj mimo hereckého sveta. Nezbláznim sa z toho, že ma teraz pozývajú na večierky. 

Čo by si robil, keby si nebol hercom?

Ťažko povedať, vždy som sa rád hral. Moja mamina sa vždy pýtala, čo len zo mňa bude, lebo som sa chcel stále iba hrať. Určite by sa mi do cesty dostal šport, pretože ho mám rád odmalička. Vždy som športoval, ale nikdy som sa nešpecializoval na jeden konkrétny. Než som nastúpil na Štátne konzervatórium, rok som študoval fotografiu. Ak by zo mňa nebol športovec profesionál, asi by som sa venoval fotografii. 

Hovoríš, že si chcel hrať vždy. Je nejaká rola, ktorú si už dlhšie túžiš zahrať? 

Je veľa rolí, ktoré by som si rád zahral, ale nebudem úplne konkrétny. Väčšinou som hral pozitívne postavy, romantických hrdinov alebo otcov detí, čiže sympaťákov. Teraz hovorím najmä o seriálových hrdinoch. V divadle som ale hral už aj zloducha. Stále ale čakám na nejakú sofistikovanú negatívnu postavu v dobrom filme. 

Čo by pomohlo hercom, aby mali na Slovensku viac príležitostí? 

Ťažko sa mi to hovorí, ale zdá sa mi, že my Slováci nie sme veľmi kultúrny národ. Máme pocit, že nepotrebujeme divadlo a stačí nám krčma, no národ je živý umením. Musíme sa živiť nielen potravou, ale aj duševnou stravou, ktorú kultúra ponúka.

Na to, že ma ľudia registrujú, som si musel zvyknúť nielen ja, ale aj moja žena, moji rodičia a moje okolie.

Generácie mojich rodičov ani moji rovesníci do divadla veľmi nechodili. A keď predsa len išli, bolo to často nasilu. Vybralo sa nejaké nie možno najvhodnejšie predstavenie a divadlo znenávideli.

Myslím si, že mladých ľudí treba podporovať, aby si k umeniu vytvorili vzťah. Treba sa vrátiť k rozvíjaniu vzťahu k hudbe, maľovaniu či tancu a nejakým spôsobom to v deťoch podchytiť. Vďaka tomu budú mať záujem ísť do divadla, galérie alebo tanečnej školy, pretože tam budú môcť zažiť krásu. Na to však potrebujeme priestory, peniaze, mecenášov, čo tu, žiaľ, častokrát chýba.

Keď sme boli na vysokej škole, chceli sme robiť divadlo, no nebolo kde. Nikde pre nás nebol priestor a myslím si, že to pretrváva dodnes. Slovensko som precestoval so zájazdovými predstaveniami, boli sme v takmer každom mestečku a dedine.

Videl som kultúrne stánky, ktoré by ľudí mali vítať, no človek do nich ani nechce vojsť. Vyzerajú katastrofálne, sú poničené a za posledných 30 rokov sa do nich neinvestovalo ani euro. Myslím si, že je stále veľa čo zlepšovať.

Braňo Deák

Je úspešný seriálový a divadelný herec. Vyštudoval herectvo na konzervatóriu v Bratislave a pokračoval na VŠMU. Účinkoval v množstve slovenských seriálov, aktuálne hrá rolu právnika Alexa v seriáli Oteckovia. Zahral si aj v rozprávkach Zlatý hlas a Aj kone sa hrajú. Hosťoval v SND, spolupracuje s Divadlom Aréna a s Novou scénou.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ste pripravení na 5G? Vybrali sme 5 mobilov s rýchlym pripojením a naloženou výbavou

Čítaj viac

Rozhodujete sa medzi smart náramkom a smart hodinkami? Toto by ste mali vedieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac